Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/206/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208931 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1617208931.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovaným: X/ Š. U., F.. XX.XX.XXXX, T. C. U. XXX/XX, E., X/ L. U., F.. XX.XX.XXXX, T. C. U. XXX/XX, E., o zaplatenie sumy 7.404,35 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 09. apríla 2018, č.k. 32Csp/81/2017-95, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 9,90 % ročne zo sumy 7.404,35 eura od 23.09.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 09. apríla 2018, č.k. 32Csp/81/2017-95, uložil súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi peňažnú sumu vo výške 7.404,35 eura spolu s nezaplatenými úrokmi vo výške 239,98 eura, úrokmi z omeškania 3,05 eura, nezaplatenými poplatkami za poistenie vo výške 5,98 eura a úrokom z omeškania vo výške 5 % p.a. z nezaplatenej istiny, a vo zvyšku (teda v časti nezaplatených zmluvných úrokov od 23.09.2017 do zaplatenia úrokmi 9,90 % p.a. z nezaplatenej istiny od 23.09.2017 do zaplatenia) podanú žalobu zamietol, pričom žalobcovi vzhľadom na nepatrný neúspech priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel dňa 10.07.2015 so žalovanými Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, na základe ktorej im spoločne a nerozdielne poskytol úver vo výške 8.700 eur, s úrokovou sadzbou 9,90 % p.a., poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 261 eur, výškou mesačnej splátky 122,06 eur, s termínom splatnosti prvej splátky 20.07.2015 a počtom splátok 108 vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Výška RPMN bola 11,41 %, priemerná RPMN bola 10,39 %. Celková čiastka, ktorú sa zaviazali žalovaní zaplatiť bola v sume 13.443,48 eur. Z listu žalobcu "Opakované upozornenie" zo dňa 20.07.2017 adresovaného žalovaným zistil, že žalobca vyzval oboch žalovaných na úhradu dlžnej sumy vo výške 145,03 eura do 25.07.2017. Z výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 22.09.2017 zistil, že žalobca oznámil obom žalovaným, že napriek opakovaným výzvam a upozorneniam neplnia svoje zmluvné povinnosti z Úverovej zmluvy zo dňa 10.07.2015 a na základe toho vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žiadal žalovaných zaplatiť 7.713,36 eura s príslušenstvom najneskôr do 02.10.2017. Z predloženého prehľadu splácania mal preukázané, že žalovaní na dlh do zosplatnenia uhradili sumu 2.886,62 eura a po zosplatnení nezaplatili žiadne úhrady. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil podľa § 52 ods. 1,2,3,4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k), § 53 ods. 5, 9, § 54 ods. 2 a § 517 ods. 2Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 497 Obchodného zákonníka, a § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov, a dospel k záveru, že podanej žalobe je potrebné vyhovieť, avšak nie v celom rozsahu. Poukázal na to, že predmetom konania bol záväzok žalovaných, ktorý vznikol zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, a preto sa na danú vec použijú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Z uvedeného dôvodu podrobil uzavretú zmluvu súdnej kontrole v otázke splnenia zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a žiadne pochybenie nezistil, keď zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, má písomnú formu a obsahuje i osobitné náležitosti stanovené zákonom. Žalobca úver zosplatnil dňa 22.09.2017 po tom, ako žalovaní boli v omeškaní so splátkami úveru, a k splateniu dlžného zostatku ich vyzval v lehote do 25.07.2017. Z textu výzvy zo dňa 20.07.2017 vyplýva, že žalobca žalovaných vyzýval na plnenie si ich povinností a upozornil na uplatnenie si svojho práva (§ 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené mal za to, že žaloba je dôvodná a preto žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu istiny 7.404,35 eur, a žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov vo výške 239,98 eura, pretože mal preukázané, že žalovaní na úrokoch do dňa zosplatnenia boli uvedenú sumu dlžní. Pokiaľ však ide o zmluvný úrok 9,90 % ročne, ktorý uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny od 23.09.2017 do zaplatenia, v tejto časti žalobu zamietol, nakoľko strany si dojednali zmluvný úrok 9,90 % ako fixný do doby splatnosti úveru, pričom žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Za tohto stavu, keďže ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. V tomto smere odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. Navyše dodal, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a teda justifikuje nárok veriteľa na úroky, ako cenu dočasne "obetovaných" peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4Obo 143/98, rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 476/2012). Napokon poukázal na to, že žalovaní sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto prisúdil žalobcovi aj úrok z omeškania, a to vo výške 5 % ročne z 7.644,33 eura, čo je suma istiny a zmluvných úrokov z úveru, počítaný od 23.09.2017 (deň nasledujúci po vyhlásení predčasnej splatnosti) do zaplatenia. Rovnako žalobcovi priznal aj vyčíslené úroky z omeškania vo výške 3,05 eur, ktoré žalobca vyčíslil do dňa zosplatnenia, nakoľko žalovaní boli preukázateľne v omeškaní s plnením ich peňažného dlhu. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a keďže pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny, ktorá bola v celom rozsahu žalobcovi priznaná, priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovaným. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci samej odvolanie žalobca, domáhajúc sa v napadnutej časti jeho zmeny a priznania úrokov z úveru v celej uplatnenej výške, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že veriteľovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí, nakoľko nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal v tejto súvislosti na ust. § 497, § 502 ods. 1,3, § 503 ods. 3 a § 505 Obchodného zákonníka, a konštatoval, že z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "ZSÚ"), v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z toho potom jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch, nakoľko Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Na podporu svojej argumentácie odkázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a s poukazom na právne závery z nich vyplývajúce žiadal podanému odvolaniu vyhovieť. 3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 5. Žalobca sa proti žalovaným v napadnutej časti domáhal zaplatenia zmluvných úrokov z úveru vo výške 9,90 % p.a. z nezaplatenej istiny za dobu po predčasnom zosplatnení celého úveru pre neplatenie, teda od 23.09.2017, až do zaplatenia. 6. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v napadnutej časti, teda o zaplatenie úroku z nesplatenej istiny úveru po zosplatnení úveru, a dospel k správnym skutkovým záverom, že žalobca uzavrel dňa 10.07.2015 so žalovanými Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 226782, na základe ktorej im spoločne a nerozdielne poskytol úver vo výške 8.700 eur, s úrokovou sadzbou 9,90 % p.a., poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 261 eur, výškou mesačnej splátky 122,06 eur, s termínom splatnosti prvej splátky 20.07.2015 a počtom splátok 108 vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca. Výška RPMN bola 11,41 %, priemerná RPMN bola 10,39 %. Celková čiastka, ktorú sa zaviazali žalovaní zaplatiť bola v sume 13.443,48 eur. Z listu žalobcu "Opakované upozornenie" zo dňa 20.07.2017 adresovaného žalovaným zistil, že žalobca vyzval oboch žalovaných na úhradu dlžnej sumy vo výške 145,03 eura do 25.07.2017. Z výzvy na predčasné splatenie úveru zo dňa 22.09.2017 zistil, že žalobca oznámil obom žalovaným, že napriek opakovaným výzvam a upozorneniam neplnia svoje zmluvné povinnosti z Úverovej zmluvy zo dňa 10.07.2015 a na základe toho vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a žiadal žalovaných zaplatiť 7.713,36 eura s príslušenstvom najneskôr do 02.10.2017. Z predloženého prehľadu splácania vyplýva, že žalovaní na dlh do zosplatnenia uhradili sumu 2.886,62 eura a po zosplatnení nezaplatili žiadne úhrady. So skutkovými zisteniami prvoinštančného súdu sa stotožnil aj odvolací súd a vychádzal z nich i v odvolacom konaní. 7. Nemožno však podľa názoru odvolacieho súdu považovať za správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca nemá proti žalovaným právo na dohodnuté úroky z úveru za obdobie po zosplatnení úveru. 8. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci je pre posúdenie práva žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru rozhodujúca právna úprava Obchodného zákonníka, keďže toto právo vyplýva zo zmluvy o úvere. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v danom prípade žalovaným treba priznať právne postavenie spotrebiteľov. Odvolací súd je totiž toho názoru, že spotrebiteľské právne postavenie žalovaných nemôže mať v danej veci za následok zánik práva žalobcu na zaplatenie dohodnutých úrokov z úveru za obdobie po zosplatení úveru, nakoľko tieto následky je i v tomto prípade nevyhnutné posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keď nejde o prípad, kedy by použitie Obchodného zákonníka na právny vzťah založený medzi stranami sporu, bolo založené dojedaním neprijateľnej (teda neplatnej) zmluvnej podmienky, ale vzhľadom na skutočnosť, že aplikácia Obchodného zákonníka na tento právny vzťah, t.j. na všetky práva a povinnosti z neho plynúce, vyplýva priamo zo zákona (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka). Preto je nevyhnutné i následky ukončenia právneho vzťahu z úverovej zmluvy z dôvodu nesplácania úveru posúdiť podľa Obchodného zákonníka, ako dôvodne argumentuje i žalobca v odvolaní. Naviac, žalobca tiež v tejto súvislosti opodstatnene poukazuje i na to, že s nárokom na zaplatenie úrokov za dobu až do úplného splatenia istiny počíta i Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom ustanovení § 16 ods. 1 stanovuje, že ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. 9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 10. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. 11. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. 12. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. 13. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci z ust. § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka výslovne nevyplýva, do kedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov v Slovenskej republike, no tiež so závermi, ku ktorým jednotne dospela aj dostupná literatúra (doktrína), na ktoré primerane poukazuje aj žalobca v podanom odvolaní (a ktoré je z tohto dôvodu už nadbytočné opakovane na tomto mieste citovať odvolacím súdom), podľa ktorých má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom úroky z úveru možno požadovať súbežne s úrokmi z omeškania aj po splatnosti celého úveru. 14. Vyššie uvedené všeobecné závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že i žalovaným vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení istiny úveru, teda i za dobu, za ktorú súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol. 15. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedených záveroch nič nemení ani spotrebiteľské právne postavenie žalovaných, keď vzhľadom na skutočnosť, že ich povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov napriek zosplatneniu úveru vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, nemá toto ich postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu. V danom prípade totiž nemožno odmietnuť použitie Obchodného zákonníka len s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovaných ako spotrebiteľov výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, nakoľko Občiansky zákonník (ani Zákon o spotrebiteľských úveroch) výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani ust. § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je nepochybné, že samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 16. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ktorým v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn.IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012 v odôvodnení napadnutého rozsudku argumentuje súd prvej inštancie, nie je možné v danej veci (ani podporne) použiť. Odhliadnuc od skutočnosti, že ním nie je v tomto odvolacom konaní viazaný a aplikácia v ňom vyslovených právnych záverov neprichádza v preskúmavanej veci do úvahy i z dôvodu odlišnosti skutkového základu, odvolací súd sa s viacerými závermi Krajského súdu v Prešove nestotožňuje. Je totiž názoru, že nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že by bolo možné vychádzať z toho, že okamžité zosplatnenie úveru by malo za následok založenie hrubej nadvlády dodávateľa nad spotrebiteľovi, ktorý už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Nie je možné sa stotožniť ani s tým, že by tak bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil a de facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. K zosplatneniu úveru, resp. zániku úverovej zmluvy, totiž nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi, pričom nedochádza ani k popretiu účinkov veriteľom vyvolanej zmeny v obsahu záväzku, keďže účinky spočívajúce vo vzniku povinnosti dlžníka uhradiť veriteľovi nesplatenú istinu ihneď; spolu s dohodnutými úrokmi; nepochybne zostávajú zachované, keď sa k tejto povinnosti dlžníka pridáva už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením, hoci s tým rozdielom, že z dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi nesplatenú časť úveru s príslušenstvom v splátkach. Zároveň je v súvislosti s potrebou zachovania elementárnej spravodlivosti, a v tej súvislosti aj ústavnej komformity, nevyhnutné poukázať na to, že práve popretie práva veriteľa na úroky z úveru za dobu po zosplatnení, resp. po zániku úverovej zmluvy, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli dlžníka a veriteľa, reprezentovanej zmluvou o úvere obsahujúcou tiež dohodu o úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa, vychádzajúcimi z platne uzavretej zmluvy o úvere, jeho majetok nezväčšil ani o sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícií (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil. Takýto výsledok je potom podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné považovať za neudržateľný, vedúci de facto k poškodeniu práv a oprávnených záujmov veriteľa neplnením povinností zo strany dlžníka. 17. Na základe uvedeného možno zhrnúť, že v preskúmavanej veci dospel odvolací súd k záveru, že dohodnuté úroky sú žalovaní ako dlžníci povinní žalobcovi zaplatiť aj za dobu po zosplatnení úveru, a to až do úplného vrátenia istiny úveru. Pokiaľ potom za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi na zaplatenie úroku za obdobie po výpovedi úverovej zmluvy nárok nevznikol, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 18. Odvolací súd preto, keď súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol vychádzajúc z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, avšak z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 388 C.s.p. rozsudok prvoinštančného súdu zmenil, v napadnutej časti podanej žalobe vyhovel a žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi aj úrok z nesplatenej istiny úveru vo výške 9,90 % p.a. z nezaplatenej istiny za dobu po predčasnom zosplatnení celého úveru pre neplatenie, teda od 23.09.2017 až do zaplatenia. 19. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).