Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1704112696 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1704112696.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: V. G. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., K. č. XX/C, zastúpená JUDr. Dagmar Farkašovou, advokátkou v Bratislave, Štúrova č. 11, proti žalovanému: Z. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom O., M. č. XX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Ivan Syrový s.r.o., Bratislava, Kadnárova č. 83, IČO: 47 232 765, za ktorú koná JUDr. Ivan Syrový, PhD., v konaní o určenie vlastníckeho práva, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 6. februára 2013, č.k. 5 C 83/2008-212, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. decembra 2017, č.k. 5 C 83/2008-274, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 6. februára 2013, č.k. 5 C 83/2008-212, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. decembra 2017, č.k. 5 C 83/2008-274, vo výroku I., ktorým súd žalobe vo veci samej vyhovel, p o t v r d z u j e . II. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 6. februára 2013, č.k. 5 C 83/2008-212, v znení opravného uznesenia Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. decembra 2017, č.k. 5 C 83/2008-274, vo výroku II., ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania, z m e ň u j e tak, že žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 6.2.2013, č.k. 5 C 83/2008-212, Okresný súd Pezinok určil, že nehnuteľnosti vedené v liste vlastníctva č. XXXX pre okres O., Obec a katastrálne územie A. B., ako parcela č. XXXX/ X-vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/XX-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, sú v podielovom spoluvlastníctve V. G., narodenej XX.X.XXXX, v podiele X/X k celku a Z. G., narodeného dňa 18.2.1963, v podiele X/X k celku. Súčasne súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania za zaplatený súdny poplatok v sume 2.838,07 € a trovy právneho zastúpenia v sume 7.263,75 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa, po zmene žaloby so súhlasom súdu, sa domáha určenia, že označené nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva oboch každému v podiele 1/2 k celku. Manželstvo so žalovaným uzavreté dňa 16.1.1993 bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 7.1.2004, sp.zn. 21 C 19/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.2.2004. Za účelom vyriešenia bytovej otázky kúpili nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres O., Obec a katastrálne územie A. B., ako parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, v časti vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, v časti vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/X vo výmere XXX m2. Na kúpnych zmluvách, na základe ktorých bol povolený vklad vlastníckeho práva pod V-XXXX/XX a V-XXXX/XX, ale nebolo uvedené meno žalobkyne. Strany sporu nemali zrušené a ani zúžené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM); v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka predmetné nehnuteľnosti patria do ich BSM. Napriek uvedenému je ale ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný iba žalovaný. Dôvodom požadovaného určenia podielového spoluvlastníctva u oboch v podiele X/X k celku bolo uplynutie troch rokov od zániku BSM, po uplynutí ktorých ak nedošlo k vyporiadaniu BSM dohodou alebo nebol podaný návrh na vyporiadanie BSM, o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. Z tohto dôvodu zmenila žalobu so súhlasom súdu spôsobom uvedeným vyššie, ktorej súd prvej inštancie vyhovel. 2.1. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový a právny stav. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva žalobkyňa odôvodnila neochotou žalovaného dohodnúť sa o vyporiadaní BSM, na pozemkoch stavia rodinný dom, sama mala počas celého obchodu záujem o nehnuteľnosti, pretože si tam mienili spoločne postaviť rodinný dom. Skutočná kúpna cena bola v sume 1.200.000,-- Sk, pričom matka žalovaného darovala žalovanému sumu 53.320,-- Sk; kúpnu cenu s vlastníkom nehnuteľností Ing. V. U. dojednávala žalobkyňa. Manželstvo žalobkyne so žalovaným uzavreté dňa 16.1.1993 bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 7.1.2004, sp.zn. 21 C 19/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.2.2004. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom súdneho sporu, a síce parcela č. 1450/6 vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/XX vo výmere XXX m2, vedené v LV č. XXXX pre okres O., Obec a katastrálne územie A. B., boli nadobudnuté kúpou zmluvou uzavretou dňa 29.7.2002, V XXXX/XX, V XXXX/XX, a teda za trvania ich manželstva. Predmetom BSM môže byť všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a veci vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka). Znamená to, že pokiaľ je splnená podmienka, že k nadobudnutiu majetku prišlo za trvania manželstva aj len jedným z manželov, pričom nie je daný zákonný a ani zmluvný dôvod pre vylúčenie tohto majetku z predmetu BSM, platí, že to, čo nadobúda len jeden manžel, nadobúda súčasne aj manžel druhý, bez ohľadu na to, či druhý manžel je stranou zmluvného vzťahu, prostredníctvom ktorého dochádza k nadobudnutiu majetku. Zo spomenutej konštrukcie je potrebné vychádzať pri posudzovaní toho, či vec patrí alebo nepatrí do BSM. Žalovaný vo svojich vyjadreniach poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú je potrebné skúmať z hľadiska rozhodovania, či určitá vec patrí alebo nepatrí do BSM, je vôľa strán (napr. pri uzavretí kúpnej zmluvy, ktorou dochádza k nadobudnutiu majetku). Poukázal tiež na absenciu tohto vôľového prvku na strane žalobkyne, pretože s kúpou sporných nehnuteľností nikdy nesúhlasila, čo v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že sa nestala zmluvnou stranou, žalobkyňa nepreukázala, žeby nehnuteľnosti boli nadobudnuté z prostriedkov patriacich do BSM. Žalobkyňa poprela, žeby na jej strane absentovala vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej prišlo k prevodu vyššie uvedených nehnuteľností. Prostredníctvom kúpy predmetných nehnuteľností sa riešila ich bytová otázka, keď dovtedy bývali v prenajatom byte. O tom, že o kúpu predmetných nehnuteľností mali žalobkyňa a žalovaný spoločný záujem, vypovedala aj svedkyňa N. H. „vedela som, že uvažujú (strany sporu ako manželia) o zakúpení vlastného bývania, resp. pozemku.“ Svedkyňa sprostredkovala aj zoznámenie s vlastníkom nehnuteľností T.. V. U.. Svedkyňa ďalej dôvodila, že jediným dôvodom, pre ktorý prišlo k tomu, že v kúpnej zmluve absentuje na strane kupujúcej žalobkyňa, bolo správanie žalovaného. Jeho konaním prišlo k tomu, že žalobkyňa sa nestala účastníkom spomenutej kúpnej zmluvy. O správaní žalovaného svedčí aj tá skutočnosť, že vedome a úmyselne (podvodne) do návrhu na vklad vlastníckeho práva uviedol v položke stav „rozvedený“, hoci v tom čase jeho manželstvo so žalobkyňou naďalej trvalo, nezaniklo inak, nebolo právoplatne rozvedené. Nebolo tiež pravdou, ako uvádzal žalovaný, že v čase podpisu kúpnej zmluvy bolo jeho manželstvo so žalobkyňou rozvrátené a diskutovalo sa o rozvode, pričom táto skutočnosť mala byť taktiež dôvodom, prečo mala žalobkyňa odmietnuť zúčastniť sa na kúpe nehnuteľností a so žalovaným sa mala dohodnúť, že predmetné nehnuteľnosti nadobudne do svojho výlučného vlastníctva. Z reálneho hľadiska existovala skutočná vôľa aj zo strany žalobkyne nadobudnúť vyššie uvedené nehnuteľnosti, nakoľko prostredníctvom ich kúpy si plánovali riešiť už spomínanú bytovú otázku, keď na nich hodlali postaviť rodinný dom. Domnievala sa tiež, že pokiaľ bol žalovaný v čase kúpy nehnuteľností v stave právnej neistoty vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, a chcel si zabezpečiť garanciu toho, že vyššie uvedené nehnuteľnosti nadobudne výlučne a len do svojho osobného vlastníctva, mohlo sa pristúpiť k zákonnej modifikácii BSM (napr. cestou zúženia BSM). Žalovaný tvrdenie, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté výlučne z jeho finančných prostriedkov, zakladá na tom, že peňažné prostriedky mu na tento účel boli poskytnuté jeho matkou. V tejto súvislosti sa preukazoval darovacou zmluvou zo dňa 29.7.2002, ktorú mal podpísať so svojou matkou a ktorej predmetom bolo darovanie peňažných prostriedkov v sume 53.320,-- Sk. Žalobkyňa mala za to, že predmetný právny úkon bol vykonaný účelovo, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že na predmetnej zmluve nie sú overené podpisy jej účastníkov. Žalovaný spočiatku tvrdil, že na kúpu sporných nehnuteľností mu požičala matka a až neskôr začal tvrdiť, že tieto prostriedky mu matka darovala. Výška takto ním tvrdenej kúpnej ceny je nereálna. O tejto skutočnosti svedčí aj znalecký posudok Ing. arch. Ivety Horákovej, podľa ktorého hodnota sporných nehnuteľností bola stanovená na 1.700.000,-- Sk. Znalecký posudok bol vyhotovený ku dňu 22.9.2005, kedy sa na pozemkoch nachádzala už rozostavaná stavba - rodinný dom. Táto skutočnosť bola vzatá do úvahy, rovnako ako bolo vzaté do úvahy aj to, že žalovaný predmetný pozemok zaťažil aj napriek nariadenému predbežnému opatreniu, záložným právom v prospech Slovenskej sporiteľne, a.s. Z hľadiska rozlohy, umiestnenia, predmetnej nehnuteľnosti (Obec A. B. sa nachádza neďaleko Bratislavy) je nereálne, aby žalovaný nadobudol predmetné nehnuteľnosti za ním tvrdenú kúpnu cenu. V konečnom dôsledku nepravdivosť tejto informácie potvrdzuje aj výpoveď svedkyne N. H., keď jej predávajúci T.. V. U. ohľadom kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti uviedol sumu 1,2 až 1,4 milióna korún, čo bola obvyklá cena v danej lokalite. Žalobkyňa so žalovaným v tom čase ako manželia mali živnosť, v podnikaní sa im darilo, čo bolo všeobecne známe. Výnosy z podnikateľskej činnosti, ako aj ďalšie finančné prostriedky, najmä úspory a iné, ktoré nadobudla žalobkyňa prácou v zahraničí, boli rovnako použité na kúpu predmetných nehnuteľností. Žalovaný nepreukázal, žeby sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté výlučne a len z finančných prostriedkov v jeho výlučnom vlastníctve. Je preto treba vychádzať zo zákonnej dikcie ustanovení týkajúcich sa nadobúdania nehnuteľností za trvania manželstva. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je možné v konaní použiť judikatúru predloženú žalovaným, ktorá mala potvrdiť jeho úspech v konaní. Žalobkyňa zdôraznila judikát R 42/1972, podľa ktorého „Ak bola nejaká vec získaná za trvania manželstva a bezpodielového spoluvlastníctva sčasti za prostriedky len jedného z manželov, za podmienok uvedených v ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov." Žalovaný na sporných nehnuteľnostiach začal stavať rodinný dom, pričom o vydanie stavebného povolenia požiadal až potom, čo už bola nehnuteľnosť - stavba v štádiu rozostavania; žalobkyňa účastníčkou stavebného konania nebola. Žalobkyňa sa vo všetkom ohľadom kúpy pozemku spoľahla na žalovaného a až dodatočne zistila, že nie je zapísaná na liste vlastníctva. Kúpna cena za pozemky bola 1.200.000,-- Sk, a tieto peniaze pochádzali firemných peňazí. Podľa tvrdenia žalovaného vôľa žalobkyne nebola prejavená nielen tým, že neposkytla finančné prostriedky na tieto nehnuteľnosti, ale aj tým, že nesúhlasila s nadobudnutím týchto nehnuteľností. Žalobkyňa sa nedomáhala neplatnosti tohto právneho úkonu, pričom ak nesúhlasila s kúpnou zmluvou, mohla sa domáhať jej relatívnej neplatnosti. Dôvodil tiež, že asi štyri roky pred rozvodom manželstva so žalobkyňou nežili v spoločnej domácnosti, naposledy mali spoločnú domácnosť v prenajatom dome na Z. ulici XX, A. B.. O tom, že vlastník predmetné nehnuteľnosti hodlá predať, sa dozvedel asi rok pred rozvodom manželstva so žalobkyňou, žalobkyni hovoril o tom, že na nich chce stavať, avšak ona sa vyjadrila, že do toho s ním už nejde; jeho rodina mu peniaze požičala a nehnuteľnosti kúpil za 53.000,-- Sk. Matka mu dala 53.320,-- Sk a trvala na tom, aby nehnuteľnosti boli vedené iba na neho. Darovaciu zmluvu nedal úradne overiť, lebo nepredpokladal, že ju bude potrebovať na úradné účely. Žalovaný nepreukázal tvrdenie, že peniaze mu požičala aj sestra, keď nevedel uviesť sumu, a tvrdil, že peniaze už vrátil. V návrhoch na vklad vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností uviedol, že je rozvedený, vtedy bol podaný (len) návrh na rozvod manželstva. Podľa jeho názoru sa žalobkyňa nezúčastnila rokovaní s T.. V. U.. Svedkyňa N. H. vlastní dom na Z. ulici 14, A. B., strany sporu bývali vedľa nej v prenajatom dome ako manželia. Vedela, že uvažujú o zakúpení vlastného bývania, resp. pozemku. S T.. V. U. sa pozná od roku 1997, o jeho záujme nehnuteľnosti predať informovala strany sporu, potom sa stretli a na kúpe sa dohodli. Svedkyňa sama kupovala nehnuteľnosti meter štvorcový za 2.500,-- Sk; cena 2.000,-- Sk až 3.000,-- Sk za meter štvorcový nebola preto premrštená. Svedok T.. V. U. dôvodil, že predal pozemky žalovanému, napísali zmluvu, žalovaný mu zaplatil a rozišli sa. Mal vedomosť, že je ženatý, ale stretával sa výlučne so žalovaným. Na rokovaniach sa stretol so žalobkyňou na maximálne dve minúty v čase, keď ukazoval pozemok. Žalobkyňa sa nezúčastňovala aktívnym spôsobom na rokovaniach. Kúpna cena za pozemok je identická s tou, ktorá je uvedená na zmluve, cena je na základe odhadu, ktorý bol priložený k zmluve. Svedkyňa Q. A., matka žalovaného, peniaze, za ktoré žalovaný kúpil nehnuteľnosti, mu dala s manželom. Tie peniaze vybrali z banky, niečo mali doma, nemala dôkaz o výbere z banky. Žalovaný ich poprosil, aby mu dali 50.000,-- Sk na nehnuteľnosť (vinohrad, stavebná parcela). Sumu 50.000,-- Sk dávali výlučne synovi na zakúpenie parcely. Svedok Z. M. mal tiež záujem o kúpu danej nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v jeho susedstve, ktorá sa skladala z troch parcelných čísiel, pričom vedel, že o ňu majú záujem aj žalobkyňa a žalovaný, parcelu nakoniec nekúpil, pretože nemal peniaze. T.. V. U. mu povedal, že má kupca za 3.000,-- Sk za meter štvorcový, vedel ale (svedok), že žalovaný dal menej asi 2.400,-- Sk - 2.500,-- Sk za meter štvorcový. Vie, že žalobkyňa a žalovaný, obaja, v roku 2002 mali záujem o kúpu nehnuteľnosti, ktorá sa vtedy užívala ako parkovisko; mal dojem, že strany sporu nehnuteľnosti kupovali spoločne ako manželia, keď ich vzťahy považoval za dobré. Dôvodil ďalej, že žalobkyňa sa odsťahovala od žalovaného až po rozvode ich manželstva. Zostalo nepochybné, že nehnuteľnosti vedené v LV č. XXXX pre okres O., Obec a katastrálne územie A. B., ako parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, v časti vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, v časti vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/X vo výmere XXX m2, sú vo výlučnom vlastníctve žalovaného na základe kúpnej zmluvy pod V XXXX/XX, V XXXX/XX - Vz XXX/XX; predávajúcim boli T.. V. U. a manželka T.. C. U.. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom v LV č. XXXX boli nehnuteľnosti vedené ako parcela č. XXXX/X-vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/XX-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2. Žalovaný dňa 29.7.2002 podal na Správe katastra v O. pod V XXXX/XX návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam: parcela č. XXXX/X-vinice vo výmere XXX m2 nachádzajúca sa v katastrálnom území A. B.. Nadobúdacím titulom bola kúpna zmluva uzavretá medzi T.. V. U. a jeho manželkou T.. C. U. ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim. Kúpna cena v zmysle zmluvy bola dohodnutá na 35.000,-- Sk; vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľa bol povolený dňa 21.10.2002. Žalovaný dňa 29.7.2002 podal na Správe katastra v O. pod V XXXX/XX návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným v LV č. XXXX pre katastrálne územie A. B. ako parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, vinice vo výmere XXX m2, parcela č. XXXX/X v časti zastavané plochy vo výmere XXX m2, vinice vo výmere XXX m2. Nadobúdacím titulom bola kúpna zmluva uzavretá medzi T.. V. U. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Kúpna cena v zmysle zmluvy bola dohodnutá na 65.000,-- Sk. Vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľa bol povolený dňa 13.6.2003. Dňa 29.7.2002 uzavrela Q. A. ako darkyňa a žalovaný ako obdarovaný darovaciu zmluvu podľa § 628 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej darovala obdarovanému sumu 53.320,-- Sk. 2.2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c/ O.s.p., § 143 Občianskeho zákonníka, s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.4.2000, sp. zn. 22 Cdo 1658/1998, podľa ktorého ak cena nadobúdanej veci bola úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov a len tento manžel bol účastníkom kúpnej zmluvy, potom táto vec nepatrí do BSM, ale je jeho osobným vlastníctvom. V prejednávanej veci bolo žalobným petitom žiadané pozitívne určenie spoluvlastníckeho práva žalobkyne v podiele 1/2 k označeným nehnuteľnostiam, ku ktorým mal výlučné vlastnícke právo žalovaný na základe vkladu pod V XXXX/XX a Z (pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva strán sporu). 2.3. Súd dôvodil, že pod režim BSM spadá všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Judikatúra, ako aj odborná literatúra, ustálila tzv. transformačnú teóriu, podľa ktorej pokiaľ jeden z manželov za trvania BSM nadobudol vec z prostriedkov jeho oddeleného majetku, ekonomicky nebolo nič nové nadobudnuté a tento manžel je výlučným vlastníkom nadobudnutej veci (R 42/1972). Vo všeobecnosti teda platí pravidlo, že počas manželstva sa nadobúdajú veci do BSM a opak je potrebný preukázať. Opakom je tvrdenie a preukázanie skutočností, že na získanie, resp. zaplatenie, celej kúpnej ceny na vec počas trvania BSM sa použil výlučne majetok patriaci do výlučného (oddeleného) vlastníctva jedného z manželov. Strana sporu, ktorá nepreukáže ňou tvrdené skutočnosti, nesie nepriaznivé následky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky nesie aj tá strana sporu, ktorá síce dôkazy navrhla, avšak ich vyhodnotením nebola preukázaná pravdivosť ňou tvrdených skutkových okolností. V predmetnom konaní bol týmto dôkazným bremenom zaťažený žalovaný, ktorý sa bránil, že nehnuteľnosti získal síce počas manželstva so žalobkyňou, ale do jeho výlučného vlastníctva z dôvodu, že na kúpu nehnuteľností použil svoj výlučný majetok získaný darom od svojej matky. V celom konaní však žalovaný nekonkretizoval, akým spôsobom platil predávajúcemu kúpnu cenu za predávané nehnuteľnosti (dve kúpne zmluvy uzavreté v jeden deň), a na vyplatenie akej kúpnej ceny použil darovanú sumu. Žalovaný len vo všeobecnosti uviedol, že nehnuteľnosť kúpil za 53.000,-- Sk. Je preto zrejmé, že vôbec neriešil vyplatenie konkrétnej kúpnej ceny predávajúcemu z peňazí získaných darom a z peňazí patriacich do BSM. Použitie iných peňažných prostriedkov na doplatenie kúpnej ceny, ktoré by mohli byť vo výlučnom vlastníctve žalovaného, nebolo ani tvrdené (mal mať požičané od sestry). Ak žalovaný výslovne netvrdil, aký bol spôsob zaplatenia kúpnej ceny (65.000,-- Sk a 35.000,-- Sk), a teda ako použil dar od matky v sume 53.320,-- Sk, pričom samotný dar nepostačoval na zaplatenie celej kúpnej ceny (100.000,-- Sk), potom je nevyhnutné uzavrieť, že k úplnému vyplateniu kúpnej ceny 65.000,-- Sk a 35.000,-- Sk nedošlo výlučne iba z jeho darom získaných peňažných prostriedkov, ale aj z peňažných prostriedkov patriacich do BSM. Bezpredmetným bolo potom zaoberať sa vôľou žalobkyne na uzavretie predmetných kúpnych zmlúv, pretože ak nebola vyplatená celá kúpna cena z výlučných prostriedkov žalovaného, nemôže byť, podľa zákonnej zásady, takto získaná vec v jeho výlučnom vlastníctve. 2.4. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 16 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 163/2002 Z.z. za úkony právnej služby, keď základná sadzba tarifnej hodnoty bola stanovená z hodnoty 1.700.000,-- Sk určenej znaleckým posudkom č. 162/2005 za: 1. prevzatie a príprava zastúpenia (536,76 €), 2. podanie žaloby (536,76 €), 3. návrh na nariadenie predbežného opatrenia (1/2 úkonu, 268,38 €); spolu 1.341,90 €. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkon rokovania s protistranou dňa 19.8.2004, nakoľko úkon bol vykonaný pred začatím konania a strana sporu má právo na náhradu trov (začatého) konania. Rovnako nepriznal náhradu za úkon - podanie na súd dňa 13.10.2004, nakoľko úkon nepovažoval za účelný vo vzťahu k odstráneniu nedostatku žaloby doložením listu vlastníctva a sobášneho listu. Žalobkyňa si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za úkony právnej služby, keď základná sadzba tarifnej hodnoty bola stanovená z hodnoty 1.700.000,-- Sk určenej znaleckým posudkom č. 162/2005 za: 1. účasť na pojednávaní dňa 24.5.2006, 24.1.2007, 4.4.2007, 26.9.2007 (á 536,76 €); spolu v sume 2.147,04 €. Za úkony právnej služby, keď základná sadzba tarifnej hodnoty bola v sume 28.214,83 € (850.000,-- Sk): 1. účasť na pojednávaní dňa 21.4.2009, 10.8.2010, 6.2.2013 (á 436,54 €), 2. účasť na pojednávaní dňa 11.5.2012 (1/4 úkonu 109,14 €). 3. podanie na súd prvej inštancie dňa 21.9.2009, 10.5.2012 (á 436,54 €); spolu 2.291,84 €. Súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia za predloženie znaleckého posudku dňa 28.9.2005, ktorého predloženie mohlo byť účelne spojené s iným procesným úkonom žalobkyne. Rovnako zmena žalobného petitu zo dňa 20.4.2009 mohla byť účelne spojená na pojednávaní dňa 21.4.2009. Súd prvej inštancie nepriznal odmenu za úkon právnej služby, a síce vyjadrenie zo dňa 6.2.2013 prezentovaného na pojednávaní ako záverečné stanovisko. Ďalej priznal režijný paušál 3 x 178,-- Sk (v roku 2004), 1 x 164,-- Sk (v roku 2006), 2 x 6,95 € (v roku 2009), 1 x 7,21 € (v roku 2010), 3 x 7,63 € (v roku 2012), 1 x 7,81 € (v roku 2013), spolu v sume 74,98 €. Z titulu náhrady za stratu času podľa § 17 ods. 1, 3 vyhlášky priznal za účasť na pojednávaní dňa 21.4.2009 sumu 46,36 €, dňa 10.8.2009 sumu 48,08 €, dňa 11.5.2012 sumu 50,84 € a dňa 6.2.2013 sumu 52,08 €; spolu v sume 197,36 €. Súčet týchto čiastkových súm predstavuje sumu 6.053,12 € a po prirátaní 20 % DPH trovy právneho zastúpenie sú v sume 7.263,75 €. Žalobkyni vznikli výdavky aj v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku v sume 2.838,07 € (85.500,-- Sk). 2.5. Opravným uznesením zo dňa 21.12.2017, č.k. 5 C 83/2008-274, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.1.2018, súd prvej inštancie opravil rozsudok zo dňa 6.2.2013, č.k. 5 C 83/2008-212, v úvodnej časti I. v osobe žalovaného tak, že správne znie: Z. G., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom O., M. č. XX, II. v osobe právnej zástupkyne žalobkyne tak, že správne znie: B.. V. Y., advokátka, Bratislava, Štúrova č. 11, III. v prvom výroku rozsudku, keď tento správne znie: Súd určuje, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX, vedeného Správou katastra O., okres O., obec A. B., katastrálne územie A. B., parcely registra „C“: a to parcela číslo XXXX/X o výmere XXX m2, druh pozemku vinice; parcela číslo XXXX/XX o výmere XXX m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria sú v podielovom spoluvlastníctve V. G., rod. G., narodená dňa XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom K. XXC, K. v podiele v X k celku a Z. G., rod. A., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, bytom M. XX, O. v podiele X k celku“. IV. V ostatnom zostal rozsudok bezo zmeny. Postupoval podľa ustanovenia § 224 C.s.p. a chyby v písaní, resp. zrejmé nesprávnosti, v osobe právnej zástupkyne žalobkyne, v osobe žalovaného, v prvom výroku napadnutého rozsudku, napravil opravným uznesením spôsobom uvedeným v jeho výroku. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac, že rozsudok je nevykonateľný, nesprávny. Totiž v časti výroku rozsudku, ktorá obsahuje rozhodnutie vo veci samej, súčasťou označenia nehnuteľností nie je údaj o tom, či ide o parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, alebo o parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu, ktorý údaj je obsahom katastra podľa ustanovenia § 7 písm. b/ zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) v znení noviel. Rovnako tak identifikácia žalobkyne vo výroku rozsudku ako vlastníka nie je v súlade s ustanovením § 7 písm. c/ Katastrálneho zákona. Na základe rozsudku ako verejnej listiny má byť v katastri vykonaná zmena v evidencii vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo forme záznamu podľa ustanovenia § 34 a nasl. Katastrálneho zákona, pričom tento musí byť spôsobilou listinou podľa ustanovenia § 42 ods. 2 písm. a/, písm. c/ Katastrálneho zákona, podľa ktorého je na zápis do katastra spôsobilá verejná listina, ktorá vo vzťahu k účastníkom v katastri evidovaných práv obsahuje v prípade fyzickej osoby označenie v rozsahu meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, a ktorá vo vzťahu k pozemkom obsahuje okrem iného aj údaj o tom, či ide o pozemok evidovaný ako parcela registra „C“ alebo parcela registra „E“. Vzhľadom na uvedené nedostatky je rozsudok podľa ustanovenia § 42 ods. 5 Katastrálneho zákona nespôsobilou verejnou listinou a aj v prípade nadobudnutia právoplatnosti bude nespôsobilým vyvolať zamýšľané účinky. Za nesprávny považoval rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania. Bola mu uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v sume 2.838,07 € pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.263,75 €. Žalobkyňa sa pôvodne domáhala určenia, že nehnuteľnosti patria do ich BSM. Ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené ku dňu 11.2.2004 a od začiatku konania uvádza, že žaloba na určenie, že vec patrí do, v čase začatia konania zaniknutého ale nevyporiadaného BSM, je v rozpore s ustanovením § 80 písm. c/ O.s.p. Následne žalobkyňa, po vykonaní podstatnej časti dokazovania, navrhla podaním zo dňa 20.4.2009 zmenu petitu, ktorým žiadala určiť, že nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva strán sporu, ktorému súd prvej inštancie duplicitne vyhovel vo forme uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 21.4.2009 a uznesenia vyhláseného na pojednávaní dňa 4.5.2010, pričom Okresný súd Pezinok pripustil uznesením vydaným dňa 15.8.2012, sp.zn. 5 C 83/2008, na základe podania žalobkyne zo dňa 11.5.2012 ďalšiu zmenu petitu, ktorým žalobkyňa upravovala označenie nehnuteľností. Podanie žalobkyne zo dňa 15.8.2012 mu nebolo zo strany súdu doručené. Zdôraznil, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že nehnuteľnosti patria do ich BSM, teda ich nadobudnutie v podiele 1/1, pričom zmenou petitu žiadala určiť, že nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva s veľkosťou podielu 1/2 u každého, z čoho je potom zrejmé, že má v konaní rovnaký úspech ako žalobkyňa. Nadväzne na uvedené nemožno potom hovoriť o plnom úspechu žalobkyne v spore tak, ako to má na mysli ustanovenie 142 ods. 1 O.s.p. Súd prvej inštancie mal v súlade s ustanovením §142 ods. 2 O.s.p. náhradu trov konania pomerne rozdeliť tak, že mu prizná právo na náhradu trov konania do 21.9.2009, kedy bola pripustená zmena žaloby, resp. vysloviť, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie ďalej pochybil, keď v súlade so žalobou pri stanovení výšky hodnoty nehnuteľností vychádzal zo znaleckého posudku č. 162/2005. Zdôraznil poznámku k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení noviel, kde sa v bode 1. uvádza „Z návrhu na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, a z návrhu na vypratanie nehnuteľnosti, bytu a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b) tejto položky. Ak je predmetom konania viac hnuteľných vecí alebo nehnuteľných vecí, poplatok sa vyberie iba za jednu z nich." Položka č. 1 písm. b/ sadzobníka určuje výšku súdneho poplatku v prípade, ak predmet konania nie je možné oceniť peniazmi. Hoci bolo pred zmenou zákona o súdnych poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. v sadzobníku stanovené, že v prípade, ak je predmetom určenia vlastníctvo k nehnuteľnostiam, určuje sa výška poplatku podľa hodnoty veci určenej osobitným predpisom; účinnosťou predmetnej novely od 1.7.2007 platí citovaná úprava. Ak pre určenie výšky poplatku platí, že v prípade určovacích žalôb nie je možné hodnotu práva oceniť, tak toto musí minimálne od 1.7.2007 platiť aj v prípade určenia výšky hodnoty úkonu právnej pomoci, ktorý mal byť podľa jeho názoru správne určený podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V čase podania žaloby žalobkyňa mala možnosť domáhať sa vyporiadania zaniknutého BSM žalobou podľa ustanovenia § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nikdy v predmetnom súdnom konaní netvrdila, že chce nehnuteľnosti užívať, resp. pri vyporiadaní zaniknutého BSM, resp. v prípade určenia, že nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve strán sporu, dosiahnuť, aby sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Je zrejmé, že žaloba, či už v pôvodnej alebo zmenenej podobe, má poskytnúť žalobkyni pevný základ pre nadväzujúce konania o vyporiadaní bezpodielového, resp. podielového, spoluvlastníctva strán sporu, hlavne z dôvodu, že parcela č. XXXX/XX je zastavaná stavbou v jeho výlučnom vlastníctve. Z toho vyvodzuje, že u žalobkyne naliehavý právny záujem na určení vlastníctva podľa žaloby od počiatku nebol daný a nemôže byť daný ani pri zmenenom petite, nakoľko ako v čase podania žaloby, tak aj v súčasnosti, má žalobkyňa možnosť domáhať sa svojho práva na vyporiadanie žalobou podľa ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. Ku hmotnoprávnym nedostatkom odkázal na všetky svoje doterajšie prednesy a podania, pričom pre krátke zhrnutie uviedol, že nie je počas existencie BSM vylúčené, aby ktorýkoľvek z manželov nadobudol veci do svojho výlučného vlastníctva. V tomto smere zdôraznil ustanovenie § 46, § 132 Občianskeho zákonníka o spôsobe nadobúdania vlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom nedostatok účasti jedného z manželov na právnom úkone, na základe ktorého sa má nehnuteľnosť nadobudnúť, nie je možné preklenúť faktom, že by mala byť nehnuteľnosť nadobudnutá do BSM (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 4 Cz 29/73, Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 12 Co 106/2008). Je jediným účastníkom právnych úkonov, na základe ktorých došlo k nadobudnutiu vlastníctva, jeho tvrdenia o cene, spôsobe jej zaplatenia, hlavne s odkazom na tú skutočnosť, že nehnuteľnosti boli nadobúdané dvoma zmluvami, neboli zo strany súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom vyvrátené, a teda správne nehnuteľnosti nadobudol do výlučného vlastníctva. Za týchto okolností, ak mala žalobkyňa za to, že mala byť tiež účastníkom zmluvy, hoci žiadnym spôsobom svoje tvrdenia o spôsobe zaplatenia ceny, ako aj jej účasti na rokovaniach o kúpe nehnuteľností, nepreukázala, mala počas trvania BSM možnosť domáhať sa relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv, ev. v tomto čase určenia, že nehnuteľnosti sú v bezpodielovom spoluvlastníctve, resp. po zániku bezpodielového spoluvlastníctve domáhať sa náhrady podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; žiadal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa odvolanie nepodala. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného dôvodila, že tvrdenia žalovaného ohľadne nevykonateľnosti rozsudku pre nedostatočné označenie nehnuteľností a nedostatočnú identifikáciu strán sporu nie sú dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, ale dôvodom na opravu rozsudku podľa ustanovenia § 164 O.s.p.; súčasne navrhla súdu opraviť napadnuté rozhodnutie spôsobom tam súčasne uvedeným. Nestotožnila sa ani s dôvodmi odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. Kritérium úspechu sa uplatňuje v sporovom súdnom konaní, teda aj v prejednávanej veci. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhovel jej žalobe v plnom rozsahu, a teda nemožno hovoriť ani o čiastočnom úspechu žalovaného. V tejto súvislosti zdôraznila, že žalovaný so žalobou od samého začiatku nesúhlasil. Pokiaľ žalovaný poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie mal pri stanovení hodnoty úkonu právnej služby vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky dôvodila, že podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. V prejednávanej veci je od počiatku zrejmá hodnota nehnuteľností, z ktorej aj súdny poplatok zaplatila. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď za hodnotu veci pri výpočte hodnoty za úkon tarifnej odmeny vychádzal z ustanovenia § 10 vyhlášky. Opačná situácia platí, a teda ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky sa aplikuje v prípadoch, ak ide o určenie neplatnosti právneho úkonu alebo určeniu neúčinnosti právneho úkonu. V súvislosti s týmto poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2010, sp.zn. 3 M Cdo 9/2009. Vo veci tvrdila a preukázala naliehavý právny záujem a súd prvej inštancie sa s touto otázkou podrobne vyporiadal (str. 8 odôvodnenia rozhodnutia). Jej naliehavý právny záujem na určovacej žalobe bol daný už len spôsobilosťou rozhodnutia byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.9.2010, sp.zn. 6 Cdo 179/2010, tiež rozhodnutie uverejnené v časopise ZSP č. 48/2004). Neobstoja ani tvrdenia o hmotnoprávnych nedostatkoch rozsudku spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci, že nie je vylúčené, aby aj za trvania BSM nadobudol len jeden z manželov vec do výlučného vlastníctva. So skutočnosťami, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní, sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že pokiaľ bola nehnuteľnosť nadobudnutá za trvania manželstva prezumuje sa, že patrí do BSM, pričom povinnosť vyvrátiť uvedené skutočnosť v danom prípade zaťažovala žalovaného; žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. Síce tvrdil, že vec bola nadobudnutá výlučne z jeho peňažných prostriedkov, že u nej absentovala vôľa nadobudnúť vec do BSM, čo ale nepreukázal. Právny názor vyslovený súdom prvej inštancie považuje za správny, súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, vyhodnotil dôkazy jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach a na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné právne normy a vec právne správne posúdil. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. 5. V podaním zo dňa 5.5.2014, ktorým žalovaný doplnil odvolanie, zopakoval, že na strane žalobkyne neexistuje naliehavý právny záujem, nakoľko žalobkyňa namiesto podania žaloby o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam sa mala domáhať, aby súd rozhodol o vlastníkoch predmetnej nehnuteľnosti v rámci predbežnej otázky v konaní o vyporiadanie BSM. Naliehavý právny záujem na určení vlastníctva podľa žaloby tu od počiatku nebol a nemôže byť ani pri zmenenom petite, nakoľko ako v čase podania žaloby, tak aj v súčasnosti, má žalobkyňa možnosť domáhať sa svojho práva na vyporiadanie žalobou podľa ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p. Žaloba nesplnila preventívnu funkciu [čo by vytvorilo výnimku zo zásady: určovacia žaloba vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde je na mieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)], práve naopak možno v tomto prípade hovoriť o zbytočnom rozmnožovaní alebo zdražovaní sporu, nakoľko predmetné nehnuteľnosti bude potrebné v budúcnosti aj tak vyporiadať súdnou cestou. V súvislosti s týmto, žalovaný poukázal na uznesenie Ustavního soudu ČR zo dňa 9.6.2011, sp.zn. III. ÚS 1245/11. V ďalšom spore (o vyporiadanie predmetných nehnuteľností) bude súd opäť riešiť tie isté otázky, a to koľko z prostriedkov ktorej strany sporu bolo použitých pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Pre ďalšie otázky v budúcom spore je dokazovanie vykonané v tomto konaní nepoužiteľné, a preto bude potrebné vykonať všetky dôkazy duplicitne. Na základe uvedeného možno konštatovať, že napadnutým rozsudkom nebol vôbec odstránený stav právnej neistoty strán sporu. Zbytočnému sporu sa mohlo predísť v súdnom konaní o vyporiadanie BSM. 6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k doplneniu odvolania zdôraznila, že súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom dňa 6.2.2013, č.k. 5 C 83/2008-212, tak, že určil, že sporné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného, pre každého v podiele 1/2 k celku. Medzi nimi nikdy nebolo vedené konanie o vyporiadanie BSM, a preto nastala zákonná fikcia vyporiadania BSM v súlade s § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Tejto skutočnosti zodpovedala aj zmena žalobného petitu, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 15.8.2012, č.k. 5 C 83/2008-188. Vzhľadom na časový odstup od zániku manželstva konanie o vyporiadanie BSM je medzi sporovými stranami, ako bývalými manželmi, bezpredmetné. S poukazom na tieto skutočnosti tak neobstoja závery žalovaného o potrebe vedenia ďalšieho súdneho konania o vyporiadanie BSM, a rovnako je nepoužiteľné aj ním pripojené rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky. Pokiaľ odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, stanú sa podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, čo tiež neznamená, že musí automaticky vzniknúť súdny spor o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Dokonca samotný Občiansky zákonník preferuje vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a zároveň v tomto štádiu nemožno prejudikovať, že ani jeden z podielových spoluvlastníkov nebude mať záujem na zachovaní tohto právneho stavu (existencie podielového spoluvlastníctva). Len tento spôsob ochrany jej nárokov, t.j. prostredníctvom uplatnenej žaloby, môže postaviť sporné práva k nehnuteľnosti naisto tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie vo svojom meritórnom rozhodnutí. V ostatnom sa pridržiava svojich predchádzajúcich písomných vyjadrení a ústnych prednesov. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného vo výroku I., ktorým súd určil, že nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne v podiele 1/2 k celku a žalovaného v podiele 1/2 k celku, nemožno priznať úspech a že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov v dôsledku zmeny právnej úpravy je potrebné zmeniť. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. februára 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku vo veci samej potvrdil ako vecne a právne správny, a keďže sa pridržiava dôvodov tam uvedených, správnych, rozhodnutie odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016; C.s.p.], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 120, § 132, § 157 ods. 2, § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.), na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, a tieto posúdil právne správne, čo všetko v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, také ani sám odvolateľ netvrdil (§ 212 ods. 3 O.s.p.). 10. Podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (ktorému zodpovedá § 137 písm. c/ C.s.p.) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 11.1. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je, alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať (ibaže právny záujem vyplýva z osobitného predpisu). Povinnosť žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť dôkazy. 11.2. Osobitosti vykazujú určovacie žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným právnym stavom. Príkladom je žaloba o určenie vlastníckeho práva, ak žalobca tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná na žalovaného. Naliehavý právny záujem na určení práva je daný vždy, ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému. Preukazovanie naliehavého právneho záujmu preto v týchto prípadoch už ďalej nie je nutné. Určovacie žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným právnym stavom, sú „skrytými“ reivindikačnými žalobami, teda žalobami na plnenie. Skoršia právna teória ich označovala aj ako „žaloby na vydanie knihového práva“. Tento pojem skôr zodpovedal ich reivindikačnému charakteru. Napríklad žalobca má záujem na tom, aby bol ako vlastník pozemku v katastri nehnuteľností zapísaný (okrem iného) preto, že bez tohto zápisu nemôže pozemok scudziť. Určovacia žaloba síce nepožaduje vydanie držby veci (ak je to potrebné, možno ju so žalobou na vypratanie nehnuteľnosti kumulovať), ale na jej základe sa má umožniť, aby žalobca dosiahol právne panstvo nad vecou (aby vecou mohol právne disponovať). Znamená to, že tieto určovacie žaloby nemusia mať nevyhnutne preventívny účel. Doktrínu preventívneho charakteru určovacích žalôb nie je možné v plnom rozsahu aplikovať. Určovacia žaloba môže byť v tomto prípade prostriedkom ochrany porušeného (nielen ohrozeného) práva. 11.3. Vzhľadom na obsah spisu a vyššie citované zákonné ustanovenia, zásady, príslušnú judikatúru, odvolací súd ohľadom existencie naliehavého právneho záujmu dospel k totožnému záveru ako súd prvej inštancie a síce, že situácia, za ktorej je ako vlastník v evidencii nehnuteľností evidovaný žalovaný, pričom vlastnícke právo svedčí aj žalobkyni, bez určenia jej vlastníckeho práva určujúcim rozsudkom by bolo postavenie žalobkyne v právnej neistote, ktoré nemožno iným spôsobom zabezpečiť. Neobstojí preto odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorého žaloba nesplnila preventívnu funkciu, a že v tomto prípade možno hovoriť o zbytočnom rozmnožovaní alebo zdražovaní sporu, nakoľko predmetné nehnuteľnosti bude potrebné v budúcnosti aj tak vyporiadať súdnou cestou, keď namiesto podania návrhu o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam sa žalobkyňa mala domáhať, aby súd rozhodol o vlastníkoch predmetnej nehnuteľnosti v rámci predbežnej otázky v konaní o vyporiadanie BSM. V súvislosti s týmto odvolací súd uvádza, že vyriešenie otázky vlastníctva ako prejudiciálnej otázky nie je spôsobilé pre zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností. V konaní o vyporiadanie BSM sa vyporiadava majetok nesporne patriaci do BSM a nerieši sa otázka sporu, či ten-ktorý majetok patrí alebo nepatrí do BSM; spornosť sa rieši v samostatnom sporovom konaní. zákonodarca ako prvotný spôsob zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, za predpokladu, že podielový spoluvlastník už v takomto režime zotrvať nechce, zakotvil dohodu podielových spoluvlastníkov a až v prípade, keď k dohode nedôjde, môže sa domôcť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozhodnutím súdu. V zmysle ustanovenia § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak do troch rokov od zániku BSM nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak BSM nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z BSM pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď manželstvo žalobkyne a žalovaného bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 7.1.2004, č.k. 21 C 19/2003-33, a nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2004, lehota na vyporiadanie BSM uplynula v roku 2007, čím nastala spomenutá fikcia a nové konanie o vyporiadanie BSM (po právoplatnom skončení konania v predmetnej právnej veci) už nie je možné. Súčasne odvolací súd poukazuje na vyššie uvedenú judikatúru, v zmysle ktorej ani v danom prípade nie je žiaden vecný alebo právny problém s preukázaním naliehavého právneho záujmu u žalobkyne. Po tomto zistení odvolací súd pristúpil k preskúmaniu samotného merita veci. 12. Námietky odvolateľa, ktoré označil vo svojom odvolaní ako hmotnoprávne nedostatky, v podstate kopírujú jeho procesnú obranu použitú v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktorý ju vo svojom rozsudku vecne správne vyhodnotil, poukázal na rozhodujúce skutočnosti, ktoré obranu žalovaného vyvracajú a urobil adekvátne skutkové závery. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala svoje tvrdenia o spôsobe zaplatenia kúpnej ceny, ako aj jej účasť na rokovaniach o kúpe nehnuteľností a tiež, že jeho tvrdenia, že nadobudol nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, neboli súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom vyvrátené, odvolací súd uvádza nasledovné. Z podstaty BSM vyplýva, že počas trvania manželstva sa všetko nadobúda do BSM a v prípade že nie, je potrebné preukázať opak. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že kúpna cena nehnuteľností bola zaplatená výhradne z prostriedkov patriacich do jeho výlučného vlastníctva. Darovacia zmluva medzi žalovaným a jeho matkou znie len na sumu 53.320,-- Sk, kým kúpna cena predmetných nehnuteľností podľa kúpnych zmlúv bola 65.000,-- Sk a 35.000,-- Sk. Z akých finančných zdrojov zaplatil žalovaný zvyšok kúpnej ceny v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal; ani v odvolacom konaní (ani len netvrdil). Súčasne odvolací poukazuje na to, že kúpne zmluvy na predmetné nehnuteľnosti zneli na sumu 65.000,-- Sk a 35.000,-- Sk (spolu 100.000,-- Sk). Znaleckým posudkom však bola cena nehnuteľností stanovená na sumu viac ako jeden milión slovenských korún, čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov N. a Z. M., ktorí jednak uviedli obvyklú cenu nehnuteľností v danej lokalite a v danom čase v sume 2.000,-- Sk až 3.000,-- Sk za meter štvorcový, zároveň potvrdili, že T.. V. U. pozemok za sumu v tomto rozpätí aj predával, pričom oň mali spoločný záujem žalobkyňa aj žalovaný. Na základe uvedeného odvolací súd uzavrel, že zo strany žalovaného išlo o zastierací právny úkon v snahe získať predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, čomu nasvedčuje aj úmyselné protiprávne konanie žalovaného, keď v katastrálnom konaní predstieral, že je rozvedený. 13. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Toto sa týkalo nielen žalobkyne, ale aj žalovaného, ak chcel, aby niektorá ním tvrdená (a medzi stranami sporná) podstatná právna skutočnosť mohla byť považovaná za preukázanú. Toto bremeno žalovaného zaťažuje ešte viacej v situácii, keď existujú dôkazy, ktoré jeho procesnú obranu spochybňujú, resp. vyvracajú. Ak teda žalovaný neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz o tom, že kúpnu cenu nehnuteľností zaplatil výlučne zo svojich vlastných finančných prostriedkov, nie je daný dôvod o tejto skutočnosti pochybovať. 14. K odvolacej námietke žalovaného ohľadne nevykonateľnosti rozsudku pre absenciu označenia nehnuteľností údajom, či ide o parcelu registra „C“ alebo registra „E“, a tiež údaje o rodnom priezvisku a rodnom čísle strán sporu, odvolací súd uvádza, že tieto nedostatky boli odstránené opravným uznesením, ktoré je právoplatné a vykonateľné. 15. Pre úplnosť v súvislosti s namietanými skutočnosťami odvolací súd ešte uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nebol a nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia vo výroku o náhrade trov konania odvolací súd zmenil (§ 388 C.s.p.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % (§ 255 ods. l C.s.p.). Ku zmene došlo s účinnosťou od 1.7.2016 v dôsledku zmeny rozhodovania súdu o náhrade trov konania upravenej zákonom č. 160/20155 Z.z., keď o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. l C.s.p.; § 470 ods. l C.s.p.). Žalobkyňa mala v konaní úspech v celom rozsahu, keď súd prvej inštancie jej žalobe vyhovel. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že žalovaný so žalobou (pred jej zmenou, ale ani po zmene) nesúhlasil a svoje stanovisko v priebehu celého konania na súde prvej inštancie nemenil. Následne o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.) a bude pritom vychádzať z obsahu spisu, z vyjadrení strán sporu pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní, o.i. tiež čoho sa žalobkyňa domáhala žalobou pred zmenou a po jej zmene, čo nadobudla, o čo sa znížil majetok žalovaného, čo mu zostalo. V dôsledku uvádzaných dôvodov sa potom odvolací súd už odvolacími dôvodmi nezaoberal. 17. Žalobkyňa mala úspech aj v odvolacom konaní, a tak jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 262 ods. l, § 255 ods. l, § 396 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Aj o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).