Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/42/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714207457 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1714207457.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: C. A., F.. XX.X.XXXX, T. C. Č.. XXX, štátny občan SR, o zaplatenie 3.631,10 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 2. mája 2017 č.k. 39C 76/2016 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.753,71 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 3.753,24 eur od 2.8.2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti sa žaloba zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy vo výške 3.631,10 eur, spolu s úrokom vo výške 19,53 % ročne zo sumy 3.631,10 eur od 22.7.2014 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 7% ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 5.8.2014 do zaplatenia, titulom úveru. Z jeho skutkového tvrdenia zistil, že uzavrel so žalovaným podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 15.11.2011 úverovú zmluvu, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 4.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v pravidelných anuitných mesačných splátkach, s konečnou splatnosťou úveru dňa 22.11.2021. Po vyčerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a preto výzvou zo dňa 21.7.2014 vyzval žalobca žalovaného na predčasné splatenie úveru v lehote do 1.8.2014. Žalovaný žalobcovi do podania žaloby nič neuhradil, preto si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie istiny vo výške 3.631,10 eur, úrok z úveru do dátumu predčasnej splatnosti úveru (21.7.2014) vo výške 122,14 eur, úroku z omeškania do dátumu predčasnej splatnosti úveru vo výške 0,47 eur, úroku z úveru vo výške 19,53 % ročne zo sumy 3.631,10 eur od 22.7.2014 do zaplatenia a úrokov z omeškania (z nezaplatenej istiny a úrokov z úveru) vo výške 8% ročne zo sumy 3.753,24 eur od 22.7.2014 do zaplatenia. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení ako procesnej obrane voči žalobe žalobcu uviedol, že je pravdou, že so žalovaným uzatvoril zmluvu o úvere, úver riadne zaplatil a výzva na predčasné splatenie úveru zo dňa 21. júla 2014 mu nikdy nebola doručená. Neskôr svoju procesnú obranu žalovaný zmenil a založil ju na tvrdení, že žalobca nebol oprávnený predčasne mu poskytnutý úver zosplatniť, keďže žalovaný mal na svojom bankovom účte u žalobcu, z ktorého sa hradili splátky úveru, v júni i v júli 2014 dostatok finančných prostriedkov a bránil návrhom na vykonanie ním predložených listinných dôkazov potvrdzujúcich jeho skutkové tvrdenia. 4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie prečítaním alebo oboznámením obsahu listinných dôkazov: žalobou, výzvou na predčasné splatenie úveru, výpisom z účtu, úverovou zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami Dexia banky Slovensko, Všeobecnými obchodnými podmienkami Prima banka Slovensko, vyjadrením na výzvu súdu, čiastočným späťvzatím žaloby, prehľadom splácania do predčasného zosplatnenia, stavom omeškaných splátok na úvere ku dňu zosplatnenia, prepočtom úrokov z omeškania, výpisom z účtu žalovaného. 5. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 262 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d/ a e/, § 261 ods. 6, § 497, § 330 ods. 2, § 566 ods. 2, § 369 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. 6. Na základe stranami predložených listinných dôkazov a zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobou uplatnený procesný nárok je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o časť procesného nároku uplatneného titulom zmluvy o úvere, mal za nepochybné, že na základe písomnej úverovej zmluvy bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú sumu istiny úveru 4.000 eur i s dohodnutým úrokom 19,53% p.a.. Uviedol, že žalovaný mal úver splácať v pravidelných anuitných mesačných splátkach, pričom pokiaľ si žalovaný svoju povinnosť neplnil riadne a včas, a žalobcovi neuhradil dve splatné splátky úveru, mohol žalobca vyhlásiť úver za predčasne splatný. Tvrdenie žalovaného o uhradení celého úveru nebolo podľa neho ničím preukázané. Tvrdenie žalovaného o tom, že mal na účte v júni a júli 2014 dostatok finančných prostriedkov vyvrátili listinné dôkazy (predložené ním samotným), z ktorých vyplynulo, že od 30. mája 2014 bol bankový účet žalovaného v exekúcii a žiadne platby z neho sa odvtedy neuskutočňovali. Zistil, že žalovaný ku dňu predčasnej splatnosti úveru (21.7.2014) dlhoval žalobcovi na istine úveru sumu vo výške 3.631,10 eur, na úrokoch z úveru dlhoval sumu vo výške 122,14 eur, na úrokoch z omeškania dlhoval sumu vo výške 0,47 eur. Pokiaľ žalovaný tieto sumy žalobcovi v lehote splatnosti stanovenej žalobcom do 1.8.2014 neuhradil, dostal sa nasledujúci deň, t.j. 2.8.2014 do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Pokiaľ žalovaný svoj dlh nesplnil ani po výzve žalobcu, zaviazal ho k splneniu dlhu aj s príslušným úrokom z omeškania, pričom úrok z omeškania uplatnený za obdobie od 22.7.2014 do 1.8.2014 zamietol. V ďalšej časti súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný, nakoľko dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na zmluvne dohodnuté úroky vo výške 19,53 % ročne z uplatnenej sumy istiny v žalobcom uplatnenom rozsahu (od 22.7.2014 do zaplatenia), pretože z platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mohol žalobca oprávnene požadovať zmluvne dohodnutý úrok vo výške 19,53 % ročne len do termínu predčasnej splatnosti úveru dňa 21.7.2014 (ktorý mu bol aj súdom priznaný) a nie aj po tejto dobe. Vychádzal pritom z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. 7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v spore úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník. 8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v jeho zamietajúcej časti a žiadal ho v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe aj v tejto časti vyhovieť. Nestotožnil sa s argumentom súdu prvej inštancie, že úroky patria veriteľovi len do zosplatnenia dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Podľa § 502 ods. 1 Obch. zák. od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške. Mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Uviedol, že v zmysle § 503 ods. 3 Obch. zák. dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pre dobou určenou v zmluve, úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno podľa neho vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj cit. ustanovenie § 503 ods. 3 a vzhľadom na dispozitívnosť tohto ustanovenia si strany môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Bol toho názoru, že všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úverov a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter) a preto je podľa neho rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie obidvoch inštitútov v konkrétnom prípade. Z ust. § 503 ods. 3 Obch. zák. vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby peňažných prostriedkov, čo potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Na základe toho mal za to, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.1.2017 č.k. 11Co 12/2017-90, podľa ktorého obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Vychádzajúc z ust. § 506 Obch. zák. mal za to, že odstúpenie od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka nespôsobuje zánik záväzku ex tunc, naďalej trvá právo veriteľa na vrátenie sumy dlžníkom aj s úrokmi a táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, keď situácia nastala pre nesplnenie si povinnosti dlžníka. 9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.). viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), prejednal vec v napadnutej zamietajúcej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.). 13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 14. V danom prípade bolo potrebné zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným posudzovať ako spotrebiteľský vzťah v zmysle ust. § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, ako aj zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Aj keď ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyslovene uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu a účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu obchodno - právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom a podľa ktorého i na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj podľa súdnej praxe sa použije právna úprava chrániaca spotrebiteľa, ktorá je v určitej konkrétnej situácii. Za stabilizovaný je v tejto spojitosti potrebné považovať záver aplikačnej praxe, v zmysle ktorého bola ochrana spotrebiteľovi poskytovaná aj v období pred 1.1.2008, a to jednak prostredníctvom generálnej klauzuly-§ 53 ods. 1 Obč. zák., ako aj prostredníctvom typovej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Nie je preto podstatné, či predmetná zmluva bola označená ako zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka, rozhodujúcim je, že sa svojim charakterom jednalo o spotrebiteľskú zmluvu, z čoho vyplýva ochrana povinného v celej škále spotrebiteľsko-právnej ochrany. 15. Námietka žalobcu tak nekorešponduje záverom rozhodovacej činnosti súdov SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015), ktoré sa napokon prejavili i v explicitnom znení Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2 veta posledná OZ) a podľa ktorých je aplikácia Obchodného zákonníka vylúčená v prípade spotrebiteľského sporu. Danou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd vo svojom Uznesení sp.zn. II. ÚS 329/2013-15, kde konštatuje, že už z dôvodovej správy k návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne z doložky zlučiteľnosti tohto zákona s právom Európskej únie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou dôvodovej správy (čl. 7 ods. 2 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z.z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov), ako aj z Tabuľky zhody návrhu zákona s právom Európskej únie, ktorá je tiež súčasťou dôvodovej správy, vyplýva, že aj napriek skutočnosti, že Slovenská republika sa stala plnohodnotným členom Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) až od 1. mája 2004, tak už v rámci prístupového procesu do EÚ došlo pri kreovaní textu zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo spomínanej doložky zlučiteľnosti zákona o spotrebiteľských úveroch s právom Európskej únie vyplýva, že kompatibilita tohto zákona „so smernicou 87/102/EHS v znení smerníc 90/88/EHS a 98/7/EHS - úplná“. pre vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch. To, že úverovú zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj zo samotného obsahu smernice rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje ako „spotrebiteľa“, a tiež o prepojení smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno usúdiť aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s.r.o., proti I. K. V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane zdôraznil, že smernica rady nie je v praxi členského štátu EÚ bezprostredne aplikovateľná, ale vyžaduje sa jej aproximácia do vnútroštátneho poriadku toho- ktorého členského štátu EÚ, pre ktorý je smernica EÚ záväzná, len pokiaľ ide o cieľ ňou sledovaný (v danom prípade ochrana spotrebiteľa pri spotrebiteľských úverových zmluvách, pozn.), pričom výber legislatívnych prostriedkov, ktorými má členský štát EÚ dosiahnutie tohto cieľa zabezpečiť, je ponechaný plne v kompetencii členského štátu EÚ, preto aj v danom prípade je v prílohe smernice uvedený výpočet náležitostí, ktoré členské štáty pri spotrebiteľských úverových zmluvách „môžu požadovať“ (čl. 4 ods. 3 smernice rady, pozn.), pričom ale pre vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch aplikovaný. Vzhľadom na uvedené v časti, ktorou nebol súdmi priznaný nárok na zaplatenie úrokov z úveru, považoval ústavný súd za plne ústavne súladné, nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy. K námietke, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd nepopieral, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky „spotrebiteľskej“ zmluvy (t.j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn.), bolo podľa neho potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy (lex speciális) spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. 16. Zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Na tento účinok/následok zosplatnenia nemá žiadny vplyv odvolateľom hypoteticky prezentovaný záver o zvýhodnení dlžníka (z dôvodu, že nemusí platiť úrok), odhliadnuc od okolnosti, že dlžníka zaťažuje povinnosť platiť úrok z omeškania. Výklad prezentovaný odvolateľom by znamenal dvojnásobné úrokové zaťaženie spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný súd SR v danej veci odmietol sťažnosť smerujúcu proti záverom všeobecných súdov (identických ako v posudzovanej veci), v zmysle ktorých má veriteľ nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba „do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka“ (pozri tiež R 59/1998, z právnej vety ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania). Záverom možno dodať, že žiadne z odvolateľom citovaných ustanovení Obchodného zákonníka (z ktorých by malo vyplývať právo na zmluvné úroky aj po zosplatnení) sa svojou hypotézou netýka okolnosti/situácie mimoriadneho zosplatnenia úveru. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o stanovení počiatku omeškania a na základe toho žalobcovi priznaného úroku z omeškania. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).