Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/84/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715202085 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1715202085.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Bratislava-mestská časť Staré Mesto, Mýtna č. 48, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanej: H. Y. Y., narodená dňa X.X.XXXX, trvale bytom J., X. mája č. XXXX/XX, o zaplatenie sumy 1.952,50 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 14. októbra 2016, č.k. 39 C 51/2015-52, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 14. októbra 2016, č.k. 39 C 51/2015-52, vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, p o t v r d z u j e . II. Žalovanej p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 14.10.2016, č.k. 39 C 51/2015-52, rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 244,30 € zastavil; žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 8,30 € prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s.; žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 662,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 31.3.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; žiadnej zo strán nepriznal na náhradu trov konania právo. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.3.2015 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu 1.952,50 € s príslušenstvom titulom úveru. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovanej na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 1.6.2015 od svojho právneho predchodcu; podaním zo dňa 13.10.2016 vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 244,30 € späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. 3. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vec prejednal podľa § 180 C.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a žalovanej, ktorá sa k žalobe nevyjadrila, svoju neúčasť neospravedlnila. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Právny predchodca žalobcu, spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom v Kežmarku, a žalovaná uzavreli dňa 6.4.2010 zmluvu o poskytnutí rýchlej pôžičky č. XXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej na bankový účet č. XXXXXXX/XXXX sumu 2.000,- €, ktorú mala zaplatiť v mesačných splátkach po 62,50 €, v počte splátok 60, s konečnou splatnosťou 60 mesiacov, pri celkových nákladoch spotrebiteľa 1.750,- €, ročnej úrokovej sadzbe 32,13 %, RPMN 32,13 % a priemernej hodnote RPMN 20,58 %, celkovo tak mala vrátiť sumu 3.750,- €. Spôsob splácania splátok bol v zmluve dohodnutý formou poštovej poukážky, termíny splatnosti jednotlivých splátok dohodnuté neboli. Z prehľadu splátok vyplynulo, že žalovaná ku dňu podania žaloby zaplatila právnemu predchodcovi žalobcu v rôzne vysokých nepravidelných splátkach v počte 22, celkovo sumu 1.337,50 €. Z dôvodu neuhrádzania ďalších splátok právny predchodca žalobcu dňa 22.3.2012 oznámil žalovanej stratu výhody splátok a vyzval ju na zaplatenie celého dlhu vo výške 2.575,- €, do troch dní od doručenia výzvy, ktorá sa právnemu predchodcovi žalobcu vrátila ako nedoručená dňa 27.3.2012. 4.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 145 ods. 2 C.s.p., § 1 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., a dôvodil, že konanie v časti o zaplatenie sumy 244,30 € z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zastavil a tým, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uviedol, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože z právneho hľadiska ide o spotrebiteľský úver, ktorý poskytol právny predchodca žalobcu žalovanej podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Uzavretá úverová zmluva nespĺňa náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, z dôvodu ktorého sa podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na skutočnosť, že ak je v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodnuté, že žalovaná uhradí celkovú čiastku vo výške 3.750,- € v 60. mesačných splátkach po 62,50 € mesačne, chýba v zmluve určenie termínu jednotlivých splátok a ide tak o dojednanie, ktoré je pre bežného spotrebiteľa nezrozumiteľné, neurčité a zavádzajúce, nespĺňajúce zákonnú požiadavku uvedenú v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch na presné a jednoznačné určenie konečného termínu splatnosti spotrebiteľského úveru a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov spotrebiteľského úveru. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje konkrétne termíny splatnosti jednotlivých splátok, a preto sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 in fine zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonnému zneniu ustanovení § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch a požiadavke jasnosti, zrozumiteľnosti a určiteľnosti zodpovedá také určenie počtu splátok, termínov, konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ako aj termínov splatnosti jednotlivých splátok, ktoré je vyjadrené konkrétnym dátumom alebo číslom. Z uvedenej úverovej zmluvy potom vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2.000,- €, pričom žalovaná na základe tejto úverovej zmluvy, ktorá sa považuje z vyššie uvedených dôvodov za bezúročnú a bez poplatkov, zaplatila celkovo žalobcovi sumu 1.337,50 €, zostala dlžná suma 662,50 €, na zaplatenie ktorej ju zaviazal a vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. 4.2. Žalovanej uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania. Úrok z omeškania priznal žalobcovi odo dňa 31.3.2012, pretože žalovaná svoj dlh nesplnila riadne a včas ku dňu splatnosti úveru dňa 30.3.2012. 4.3. Vrátenie časti súdneho poplatku žalobcovi priznal podľa § 11 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov z dôvodu zastavenia konania v časti o zaplatenie sumy 244,30 €. 4.4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, pretože žiadna zo strán nemala v konaní plný úspech. 5. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku o trovách konania, podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia presného termínu konečnej splatnosti úveru a nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, pretože je v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 (Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová), ktorým sú slovenské súdy viazané. Uviedol, že rozloženie splátky na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy je v rozpore s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Ku konečnej splatnosti úveru poukázal na skutočnosť, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru uvedením počtu mesiacov trvania úverového vzťahu je dostatočne určité a zrozumiteľné, v súlade s platnými právnymi predpismi s poukazom na vyhlášku Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 620/2007 Z.z. V danej veci bola splatnosť jednotlivých splátok dohodnutá stranami k 20. dňu v mesiaci podľa čl. 6 bod 6.1., 6.2., 6.4. Všeobecných zmluvných podmienok úverovej zmluvy, splatnosť prvej mesačnej splátky bola 20. deň v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy, tzn. že ak bola zmluva uzavretá dňa 15.4.2010, splatnosť prvej splátky bola dňa 20.5.2010 a konečná splatnosť pri počte 60 mesačných splátok tak nastala dňa 20.4.2015. K citovanému rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie uviedol, že tento rozhodol tak, že článok 10 ods. 2 písm. h/, i/ Smernice 2008/48/ES stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (článok 10 ods. 2 písm. i/ v spojení s článkom 10 ods. 3 uvedenej smernice). Z uvedeného vyplýva, že Smernica 2008/48/ES neurčuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky a členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti, t.j. zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Ustanovenia smernice v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ďalej poukázal na to, že Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu, ale ich tvrdosť musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je primeraná vtedy, ak zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti akými sú ročná percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, alebo existenciu notárskych poplatkov, požadované záruky, poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Zároveň vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky na jej jednotlivé zložky podľa vnútroštátneho práva, pretože sa nejedná o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy podľa uvedenej smernice, ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu zmluvné úroky z úveru predstavujúce sumu 1.045,70 € (rozdiel medzi žalovanou sumou 1.952,50 €, priznanou sumou 662,50 € a čiastočne zastaveným konaním o zaplatenie sumy 244,30 €) spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.045,70 € od 31.3.2012 do zaplatenia; žiadal náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolanie nepodala. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. apríla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 10. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil uzavretú zmluvu o poskytnutí rýchlej pôžičky medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné tento vzťah posúdiť ako spotrebiteľský a v takom prípade je potrebné skúmať ex offo zmluvné podmienky, aby žalovaná ako spotrebiteľ nebola zaväzovaná na nedovolené plnenie. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil ním poskytnutý úver žalovanej za bezúročný a bez poplatkov, pretože úverová zmluva neobsahovala všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., tak ako to konštatoval súd prvej inštancie. V predmetnej zmluve nie je vôbec určený termín splatnosti jednotlivých splátok, je uvedený iba v bode 6 Všeobecných obchodných podmienok tak, že pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo zmluve a/alebo podmienkach a/alebo VOP stanovené inak, sú splátky splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci (bod 6.2 Všeobecných obchodných podmienok) s tým, že prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy a/alebo doručení služby, pokiaľ nie je dohodnuté inak (bod 6.4. Všeobecných obchodných podmienok), ale takýto spôsob určenia splatnosti jednotlivých splátok, ako aj termínu konečnej splatnosti úveru, je neurčitý a neumožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať deň, v ktorý je splatná každá splátka úveru a deň, kedy nastáva konečná splatnosť úveru. Keďže od prvej splátky sa odvíja splatnosť každej ďalšej splátky, takýmto spôsobom nie je určená presne ani splatnosť každej nasledujúcej splátky. Takto určená splatnosť jednotlivých splátok, ako aj konečnej splatnosti úveru, je teda neurčitá, z dôvodu ktorého spotrebiteľ len s ťažkosťami môže určiť skutočný deň splatnosti splátky, ktorú má plniť, pričom určenie splatnosti jednotlivých splátok, ako aj termín konečnej splatnosti úveru, je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ich neuvedenie, prípadne uvedenie takýmto neurčitým spôsobom, má za následok pre veriteľa, že nemôže žiadať od dlžníka dojednané úroky a poplatky. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného o tom, že konečná splatnosť úveru bola presne určená (60 mesiacov) ako nedôvodnú. 11. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že účelom náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru. 12. Predmetná úverová zmluva neobsahuje ani uvedenie výšky poslednej splátky, čo je neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany a vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má veriteľovi zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s veriteľom a môže byť zdrojom svojvôle veriteľa. Pokiaľ ide o náležitosť predpísanú § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzatváraní zmluvy vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné sa zaoberať prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, t.j. že poskytnutý úver je podľa § 11 ods.1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že nerozdelenie úverovej splátky na jednotlivé zložky, t.j. na časť istiny, úrokov a poplatkov, spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru ako to určuje vnútroštátne právo, ktoré nie je v súlade so Smernicou 2008/48/ES, pretože konštantná judikatúra slovenských súdov (napr. rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 22.10.2014, sp.zn. 24 Co 228/2014, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 31.5.2016, sp.zn. 14 Co 692/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25.8.2016, sp.zn. 11 Co 11/2015) hovorí, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. sa má vykladať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Niet absolútne žiadnych pochybností, že zákon č. 129/2010 Z.z. túto otázku (požiadavku) upravuje nad rámec Smernice Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ale zákon celkom jednoznačne požaduje, aby v zmluve o spotrebiteľských úveroch sa uvádzali tak splátky istiny, ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov pod následkom sankcie straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje poskytnutý úver z dôvodu absencie prehľadnosti výšky istiny, úrokov, úrokov z omeškania a iných poplatkov, ako aj absencie konečnej splatnosti úveru a údajov o výške poslednej splátky, za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca (jeho právny predchodca) poskytol žalobkyni úver vo výške 2.000,- €, na ktorý zaplatila sumu 1.337,50 €, zostalo jej zaplatiť sumu 662,50 €, a preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu vzťahujúci sa k zvyšku žalobného nároku, úroku a úroku z omeškania, za nedôvodný, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, ako vecne správny podľa § 387 ods. l C.s.p. potvrdil. 15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 17. K odvolaniu žalobcu proti napadnutému rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, odvolací súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Žalobca žiadal, aby mu žalovaná zaplatila sumu 1.952,50 €; v časti o zaplatenie sumy 244,30 € vzal žalobu späť, súd mu priznal sumu 662,50 € z čoho vyplýva, že jeho úspech predstavuje 33,93 %, žalovanej 66,07 % a čistý úspech žalovanej je 32,14 % (66,07 % mínus 33,93 %). Žalobca bol v konaní úspešný iba sčasti (33,93 %), a preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď mu náhradu trov konania nepriznal (žalovaná odvolanie proti rozsudku vôbec nepodala). Navyše žalobca odvolanie proti uvedenému výroku napadnutého rozsudku vôbec neodôvodnil, z dôvodu ktorého, aj vzhľadom k uvedenému, odvolací súd bližšie svoje rozhodnutie neodôvodnil. 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).