Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/110/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715207779 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1715207779.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: R.. F. Š., S. XX.X.XXXX, M. N. XX, V., proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 361 518, o zaplatenie sumy 3 000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 27.11.2017, č.k. 10C/255/2015-161, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3 000 eur predstavujúcu jednorazovú náhradu za zriadenie vecných bremien vykonaním zápisov záznamom a ich deklarovania, ako aj za nútené obmedzenia, vyplývajúce z ustanovenia a deklarovania vecných bremien. Vo výroku rozhodnutia s použitím ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100%. 2. Zamietajúci výrok právne odôvodnil čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 22 ods. 1 písm. a/, ods. 2,5 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (ďalej „elektrizačný zákon“), § 11 ods. 1 písm. f/, g/, ods. 5, § 96 ods. 4,6 zákona č. 251/2012 Z.z. (ďalej „zákon o energetike„), keď na základe zhodných vyjadrení strán po oboznámení sa s aktuálnym LV č. XXXX vedeným Okresným úradom Senec pre k.ú. V. a s rozhodnutiami č. 2653, 2713 a 6669 zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemkov zapísaných na LV č. XXXX nachádzajúcich sa v k.ú. V., a to vrátanie parciel registra E parc. č. XXXX/ X (orná pôda o výmere 937 m2) a XXXX/X (orná pôda o výmere 1888 m2). Na ťarchu parcely č. XXXX/ X boli záznamom zapísané vecné bremená: i/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-170-1/2013 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 2x22 kV VN linka č. 152 na trase Rz Pezinok-Rz V. a linka č. XXX na trase Rz PP Trnava Strojárska-Rz V.; ii/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-132-1/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz Senec-Rz V.; iii/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-131-1/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz Senec-Rz V. - TS 11 ODAM-ELV; iv/ vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-77-9/2016 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz Q. M.-Rz V.- Rz V.. Na ťarchu parcely XXXX/X bolo záznamom zapísané vecné bremeno podľa § 22 elektrizačného zákona v spojení s § 96 ods. 4 zákona o energetike v prospech žalovaného podľa Geometrického plánu č. 35 735 325-131-8/2014 týkajúce sa elektroenergetického zariadenia: 1x22 kV VN linka č. XXX na trase Rz V.-TS 11 ODAM-ELV. V priebehu konania obe strany zhodne tvrdili a nenamietali, že k výstavbe elektroenergetických zariadení došlo za účinnosti elektrizačného zákona (1963,1963, 1979) právnym predchodcom žalovaného, ani jedna zo strán nespochybňovala platnosť zápisov vecných bremien a ani fakt, že elektroenergetické zariadenia v súčasnosti patria žalovanému, ktorý riadne vykonáva ich správu na základe povolenia č. 2007E 0258. Keďže právna úprava platná po zrušení elektrizačného zákona (zákon č. 70/1998 účinný od 1.7.1998 do 31.12.2004, § 9 ods. 6, § 42, zákon č. 656/2004 účinný od 1.1.2005 do 31.8.2012, §12 ods. 1 a ods. 5, § 69 ods. 10 zákon o energetike), zachováva práva (existujúce) zodpovedajúce vecným bremenám, súd prvej inštancie považoval dokazovanie v tomto smere za nadbytočné a posudzoval len existenciu dôvodnosti žalovaného nároku, t.j. či je alebo nie je možné priznať jednorazovú náhradu žalobcovi za zriadenie vecných bremien v zmysle elektrizačného zákona, ak tieto boli zapísané do katastra nehnuteľností za účinnosti zákona o energetike za predpokladu, že žalobca odvodzuje svoj nárok z § 11 zákona o energetike a z ústavného práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy. 3. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ust. § 96 ods. 6 zákona o energetike jasne a zrozumiteľne vyvracia dôvodnosť nároku žalobcu. Podľa tohto prechodného ustanovenia nárok na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti nemožno priznať, ak lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti podľa doterajších predpisov, t.j. elektrizačného zákona (t.j. zákona účinného v čase vzniku vecného bremena) uplynula. Lehota na uplatnenie nároku na primeranú jednorazovú náhradu pri zákonných vecných bremenách zodpovedajúcich oprávneniam podľa § 11 ods. 1 písm. f/, g/ zákona o energetike (zriaďovať elektrické vedenia a vykonávať ich údržbu) začína plynúť odo dňa vykonania zápisu vecného bremena do katastra nehnuteľností len pri zákonných vecných bremenách, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Uvedené znamená, že ak by chcel žalobca odvodzovať svoj nárok (v zmysle § 11 ods. 5 zákona o energetike) od momentu zapísania vecného bremena do katastra nehnuteľností, muselo by sa jednať o vecné bremeno vzniknuté po nadobudnutí účinnosti zákona o energetike, t.j. po dni 1.9.2012. V danej veci bolo nesporné, že elektroenergetické zariadenia umiestnené na zaťažených pozemkoch boli postavené za účinnosti elektrizačného zákona (tento bol účinný až do roku 1998, stavby elektroenergetických zariadení boli povolené v rokoch 1963,1963,1979) a ich výstavba bola povolená podľa vtedy platných stavebných predpisov (rozhodnutie č. 2653, rozhodnutie č. 2713 a rozhodnutie č. 6669). K argumentácii žalobcu, podľa ktorej je smerodajným práve zápis v katastri nehnuteľností súd prvej inštancie nezohľadnil, keďže vecné bremená vzniknuté v súvislosti s vedením podzemného a nadzemného vedenia rozvodu elektriny a výkonom ďalších súvisiacich oprávnení vznikajú zo zákona. Takéto "vecné bremená" vyplývajúce pôvodne z ustanovení elektrizačného zákona (v súčasnosti zo zákona o energetike) sú inštitútmi sui generis a nemožno im priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, lebo sa jedná o obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávneho predpisu. Existencia elektroenergetického zariadenia na cudzom pozemku v súlade s v rozhodnutí citovanými právnymi predpismi vytvára existenciu práva vecného bremena zo zákona (z rozhodnutí č. 2653, 2713, 6669), jedná sa o inštitút sui generis v zmysle verejnoprávneho predpisu a vo verejnom záujme, kde platí osobitná právna úprava vzniku bez potreby zápisu v katastri nehnuteľnosti. Mal za vylúčené, aby bolo možné za smerodajné, pokiaľ sa jedná o začiatok plynutia lehoty na uplatnenie nároku na poskytnutie jednorazovej náhrady, považovať dátum zápisu vecných bremien do katastra nehnuteľností. Vecné bremeno v prospech žalovaného vzniklo v danom prípade na základe elektrizačného zákona a sama skutočnosť, že žalovaný nepožiadal o zápis predmetného vecného bremena do katastra nehnuteľností, je bez relevancie na vznik vecného bremena. Z uvedeného dôvodu ako irelevantnú posúdil aj argumentácia žalobcu, podľa ktorej vyvstáva otázka, prečo žalobca nepristúpil k zápise vecných bremien hneď v roku 1998. 4. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, že na elektroenergetické zariadenia zapísané na parcelách č. XXXX/X L. XXXX/X vo vzťahu k prípadnému poskytnutiu jednorazovej náhrady sa nevzťahuje zákon o energetike, ale elektrizačný zákon účinný v čase postavenia a uvedenia elektroenergetických zariadení do prevádzky, ktorý v § 22 ods. 2 stanovil na podanie predmetnej žiadosti trojmesačnú prekluzívnu lehotu odo dňa, keď sa elektroenergetické zariadenie uviedlo do trvalej prevádzky. V danej veci bolo nesporným, že žalobca ani jeho otec takúto žiadosť nepodal. Pokiaľ žalobca nečinnosť v tomto smere odôvodňoval účelovosťou vtedajších zákonov a celkovou spoločenskou atmosférou, súd prvej inštancie konštatoval, že nie je v jeho kompetencií posudzovať ústavnosť (spravodlivosť, účelovosť) súčasných či už neplatných zákonov a ani vyhodnocovať pomery vládnuce v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, a to ani vo vzťahu k preskúmaniu, či si právny predchodca žalovaného plnil svoje povinnosti v zmysle elektrizačného zákona. Podotkol, že podľa citovaného ustanovenia energetické podniky neboli automaticky povinné poskytovať náhradu, žiadosť o jej poskytnutie bola viazaná na existenciu podstatného obmedzenia v užívaní nehnuteľností, na ktorú sa žalobca de facto vynímajúc všeobecné vyhlásenia ani neodvolával. Žalobcovi žiadna náhrada neprislúcha, pretože žalobca si takýto nárok v prekluzívnej lehote v zmysle elektrizačného zákona neuplatnil a nárok na náhradu mu nevznikol ani na základe zákona a energetike, pretože pôvodné oprávnenia týkajúce sa energetických zariadení a užívania cudzích nehnuteľnosti, na ktorých sú energetické zariadenia umiestnené, zostali pre žalovaného zachované, pričom takýto nárok jasne vylučuje aj § 96 ods. 6 zákona o energetike. 5. Pokiaľ žalobca odôvodňoval svoj nárok i svojimi ústavnými právami, t.j. konkrétne existenciou čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na nález Ústavného súdu zo dňa 28.9.2005, sp. zn. PL. ÚS 28/05, v ktorom bol posudzovaný nesúlad § 69 ods. 10 zák. č. 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých zákonov (ktorý bol prevzatý do § 96 ods. 4 zákona o energetike) s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. K nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietanou protiústavnosťou právnej úpravy a prístupom zákonodarcu k riešeniu otázky zaniknutých nárokov na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností Ústavný súd uviedol: Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a právnických osôb, ktorí pre nich zakladá reštitučné nároky, je prípustné a za určitých historicko - politických okolností aj vhodné, ale na využitie takéhoto prístupu zákonodarcom alebo jeho využitie, ale nie v rozsahu predstáv dotknutých subjektov, nezakladá príčinnú súvislosť s namietanou protiústavnosťou. Označený nález Ústavného súdu SR sa dotýka aj právneho posúdenia nároku žalobcu v tomto konaní a nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, je možné riešiť iba aplikáciou týchto zákonných ustanovení, v prípade žalobcu by sa totiž jednalo o obnovenie zaniknutých nárokov na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníka pozemku, čo neprichádza do úvahy. Žiadne iné nároky vlastníka nehnuteľnosti špeciálny zákon neupravuje. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nemožno subsumovať pod § 11 ods. 5 zákona o energetike a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Pri rozhodovaní neprihliadal ani na tvrdenia žalobcu, že žalovaný na zaťažených pozemkoch ďalej stavia, pretože sa jedná o ničím nepodložené tvrdenie (žalovaný zjavne len vykonáva údržbu elektroenergetických zariadení) ; ak by žalovaný skutočne staval na týchto pozemkoch nové zariadenia, bol by povinný postupovať podľa zákona o energetike. 6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní poukázal na obsah svojej žaloby, argumentáciu v ňom uvedenú a na alogickosť právnej argumentácie žalovaného. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré uviedol v bode 6, riadku 9, 13, bode 7 riadku 5, 12,24, bode 8 riadku 3, bode 9, bode 10, bode 12, bode 13 riadku 2, 5,11-13,18,20,24,27,30, bode 14 riadku 3, 5,13, bode 15 riadku 4,6, bode 16 riadku 3,5,7, bode 17, bode 18, bode 19. Z rozsudku nemá pocit, že by sa súd prvej inštancie jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil najmä aplikovaním archaického elektrizačného zákona 79 z r. 1957, kde použil aj § 22 ods. 2, ktorého rozporuplnosť a alogickosť odvolateľ dokumentoval vo svojich stanoviskách. Pri rozhodovaní vôbec neprihliadal na všetky, resp. ďalšie relevantné state § 11 zákona č. 251/2012 Z.z. ods. 9,10,12, kde sa hovorí, že deklarované zriadenie aj za nútené obmedzenie nárok na náhradu a pri zákonných vecných bremenách odo dňa zápisu VB do KN, pričom držiteľ povolenia je povinný písomne oznámiť vlastníkovi pozemku vykonanie zápisu VB do KN. § 11 ods. 5 zákona o energetike hovorí najmenej o dvoch rozdielnych veciach - o majetkovej ujme a o nútenom obmedzení, ku ktorým sa v priebehu konania vyjadroval. 7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1, § 378 ods. 1 C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, zrozumiteľne a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu na zaplatenie sumy 3 000 eur predstavujúcu jednorazovú náhradu za zriadenie vecných bremien vykonaním zápisov záznamom a ich deklarovania, ako aj za nútené obmedzenia, vyplývajúce z ustanovenia a deklarovania vecných bremien, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam. Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. 10. V záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom, ktorými je v zmysle § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný, odvolací súd udáva nasledovné. 11. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci W. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o tom, že súd prvej inštancie „sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ možné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje a odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nepodložené. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vyplýva, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti mal za nesporné a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a ktoré nie (a z akých dôvodov), z ktorých dôkazov vykázal a ako vec právne posúdil i s odkazom na závery vyplývajúce z v rozhodnutí citovaného nálezu Ústavného súdu zo dňa 28.9.2005, sp.zn. PL ÚS 28/05. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia je možné bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, akými úvahami bol súd prvej inštancie vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok 12. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaného dokazovania nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namieta formuláciu použitú v niektorých častiach odôvodnenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, tieto námietky nemajú akýkoľvek vplyv na správnosť zistených pre vec podstatných skutkových okolností. 13. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie k žalobe zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. K námietkám odvolateľa v tomto smere je treba zdôrazniť, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí riadne vyporiadal s právnym posúdením veci (keď pri rozhodovaní nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú v spore uvádzajú strany) a dospel k správnemu právnemu záveru, že s prihliadnutím na čas uvedenia elektroenergetických zariadení do prevádzky (roky 1963 a 1973), kedy zo zákona vzniklo v prospech právneho predchodcu žalovaného k časti pozemkov žalobcu vecné bremeno a zároveň povinnosť vlastníka pozemku strpieť výkon týchto oprávnení, je základ predmetného nároku nutné posudzovať podľa ust. § 22 ods. 2 elektrizačného zákona. Pokiaľ si právni predchodcovia žalobcu neuplatnili v elektrizačnom zákone stanovenej prekluzívnej lehote nárok na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady (čo v konaní nebolo sporným), nemohol byť žalobca s prihliadnutím na ust. § 96 ods. 4,6 zákona o energetike v tomto spore úspešný. Jeho argumentácii, v ktorej poukazuje na nutnosť aplikácie ust. § 11 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike, nemohol potom odvolací súd priznať úspech. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania) podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).