Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/28/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716201605 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716201605.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO : 31 575 951, proti žalovanému : L. Y., narodený X. XX. XXXX, bytom J. Č..XXX, o zaplatenie 2.995,53 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 39C/93/2016 - 41 zo dňa 26. 9. 2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa zmluvných úrokov po zosplatnení úveru p o t v r d z u j e. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z m e ň u j e tak, že žalobca m á právo na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. Žalovaný m á proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.163,44 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.159,43 € od 23. 10. 2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti (žalobca sa celkom domáhal zaplatenia istiny 2.995,53 € s úrokom vo výške 163,90 €, spolu s poplatkom za poistenie vo výške 2,78 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 1,23 €, spolu s úrokom vo výške 17,90 % ročne zo sumy 2.995,53 € od 23. 10. 2015 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.995,53 € a zo sumy 163,90 € od 23. 10. 2015 do zaplatenia) žalobu zamietol. Napokon rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca, ako banka na strane jednej, uzavrel so žalovaným, ako klientom na strane druhej, podľa § 497 a nasl. Obch. zák., Obč. zák. a zákona o spotrebiteľských úveroch dňa 18. 5. 2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX - pôžička, v zmysle ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.000 €. Tento sa žalovaný zaviazal splatiť v 108 anuitných mesačných splátkach vo výške 56,68 € splatných vždy ku 20. dňu v mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.5.2024. Splátky mali byť splácané inkasom z osobného účtu klienta v banke, prípadne príkazom na úhradu v prospech inkasného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná na 17,90 % p.a., RPMN úveru činila 20,84 % . Poplatok za poistenie schopnosti splácať úver bol v zmluve dohodnutý vo výške 1,39 € mesačne. Upomienkou zo dňa 24.8.2015 vyzval žalobca žalovaného k úhrade omeškaných splátok úveru vo výške 128,54 € v lehote do 29.8.2015. Výzvou zo dňa 22.10.2015 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru a vyzval žalovaného k úhrade dlžnej čiastky v sume 3.223,44 € najneskôr do 1.11.2015. Žalovaný na túto výzvu nereagoval. 2/ Na základe žalobcom predložených listinných dôkazov súd dospel k záveru, že žalobou uplatnený procesný nárok je čiastočne dôvodný. Pokiaľ ide o časť procesného nároku uplatneného titulom zmluvy o úvere, súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že na základe písomnej úverovej zmluvy bol žalovaný povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú sumu istiny úveru (3.000,-€) i s dohodnutým úrokom (17,90% p.a.). Žalovaný mal úver splácať v 108 anuitných mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu mesiaca, pričom pokiaľ by si žalovaný svoju povinnosť nesplnil riadne a včas, a žalobcovi neuhradil splatnú splátku úveru po dobu viac ako tri mesiace, mohol žalobca vyhlásiť úver za predčasne splatný. Žalovaný ku dňu predčasnej splatnosti úveru (22.10.2015) dlhoval žalobcovi na istine úveru sumu vo výške 2.995,53 €, na úrokoch z úveru dlhoval sumu vo výške 163,90 €, na poplatkoch z poistenia dlhoval sumu vo výške 2,78 € a na úrokoch z omeškania dlhoval sumu vo výške 1,23 €. Pokiaľ žalovaný tieto sumy žalobcovi v lehote splatnosti neuhradil, dostal sa dňa 23.10.2015 do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Dôvodný bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny úveru (2.995,53 €), úrokov z úveru (163,90 €), poplatku za poistenie úveru (2,78 €) a úrokov z omeškania (1,23 €) do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Žalovaný bol s plnením istiny úveru a úrokov z úveru vyčíslených do dátumu predčasnej splatnosti úveru v omeškaní od 23.10.2015, preto bol dôvodný aj nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania z dlžných súm istiny úveru (2.995,53 €) a úrokov z úveru (163,90 €) od 23.10.2015 do zaplatenia. Pokiaľ išlo o žalobcom uplatňované úroky z omeškania z nezaplatenej sumy istiny úveru a úrokov z úveru, súd žalobcovi priznal úroky z omeškania v ním uplatnenej výške 5,00 % ročne, hoci omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu nastalo dňa 23.10.2015, kedy podzákonný právny predpis stanovoval, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (0,05%). V zmysle zásady rímskeho práva iudex ne eat ultra petita partium však súd nemohol prekročiť žalobný petit a priznať žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05% p.a. Pokiaľ žalovaný nesplnil uvedené dôvodné nároky žalobcu dobrovoľne, zaviazal ho k splneniu jeho povinnosti súd. V ďalšej časti súd žalobný návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný, nakoľko dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol nárok na zmluvne dohodnuté úroky vo výške 17,90% ročne z uplatnenej sumy istiny v žalobcom uplatnenom rozsahu (od 23.10.2015 do zaplatenia), pretože z platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere mohol žalobca oprávnene požadovať zmluvne dohodnutý úrok vo výške 17,90 % ročne len do termínu predčasnej splatnosti úveru dňa 22.10.2015 (ktorý mu bol aj súdom priznaný) a nie aj po tejto dobe. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR pripustil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. 3/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, s poukazom na ust. § 255 ods. 2 in fine CSP, keď dospel k záveru, že čiastočným zamietnutím žaloby nastal stav, kedy v spore mali obe strany len čiastočný úspech. 4/ Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol, keď sa nestotožnil s rozhodnutím súdu, podľa ktorého mu neboli priznané zmluvné úroky 17,90 % po zosplatnení úveru a ani vo výroku o trovách konania na základe pomeru úspechu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa názoru žalobcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Trval na tom, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, t.j. aj po predčasnom zosplatnení úveru. Poukazoval na ust. §502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obch. zák. argumentoval tým, že z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj ust. § 503 ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne. Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách : vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania ako aj úroku z úveru je podporná (má dispozitívny charakter) a preto je rozhodujúce, ako sa strany dohodli v zmluve. Svojou dohodou môžu kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade. Z ust. § 503 ods. 3 Obch. zák. plynie, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov; uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval aj na rozhodovaciu prax, napr. na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017 - 90 zo dňa 31. 1. 2017. Vychádzajúc z ust. § 497 Obch. zák. zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. T.j. obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník je povinný platiť ich od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 506 Obch. zák., predmetné ustanovenie predstavuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako vyplýva priamo z ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Cdo 212/2014 zo dňa 21. 8. 2014 riešil aj vzťah zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, pričom dospel k záveru, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nemožno obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Zároveň žalobca napadol aj výrok o trovách konania, keď súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Súd prvej inštancie nemal po správnosti prihliadať na úspech v časti príslušenstva, ale mal dospieť k záveru, že v konaní bol žalobca úspešný v rozsahu 100 % (žalovaná ako aj priznaná istina 2.995,53 €). 5/ Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadril. 6/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné vo veci samej; opodstatnené je vo výroku o trovách prvoinštančného konania. 8/ Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona nemožno poskytnúť finančnými prostriedkami v hotovosti. 9/ Podľa § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. 10/ Podľa § 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. 11/ Podľa § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. 12/ Podľa § 497 Obch. zák. zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 13/ Podľa § 504 Obch. zák. dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal. 14/ Podľa § 559 ods. 2 Obč. zák. dlh musí byť splnený riadne a včas. 15/ Podľa § 517 ods. 1 Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 16/ Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 17/ Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti riadneho úroku vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny 2.995,53 € od 23.10.2015 do zaplatenia, ktorého sa žalobca domáhal za obdobie po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru. V posudzovanej veci nebolo sporné, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu má charakter spotrebiteľskej zmluvy a nakoľko jej predmetom je poskytnutie úveru, ide v zmysle § 2 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Riadny (zmluvný) úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide o v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícií. Na strane dlžníka ide cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať, pričom povinnosť ich vrátiť bola odložená do budúcnosti a prípadne i rozložená na splátky. Riadny úrok veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. 18/ V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom a prípadne i zmluvou predpokladané podmienky, má veriteľ právo vyhlásiť predčasnú (alebo tiež mimoriadnu) splatnosť úveru, teda požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym následkom vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ získava možnosť využiť všetky dostupné právne prostriedky na to, aby sa domohol dlžnej pohľadávky. Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z celej dlžnej sumy, nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní; prípadne i iné sankcie vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 148/2016 zo dňa 30.6.2017 v tom, že vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dochádza k zmene obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícií. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na riadny úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na riadny úrok a popri tom i úrok z omeškania a prípadne iné sankcie, vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Veriteľ by mal naďalej všetky oprávnenia zo zmluvy a navyše i právo a možnosť domôcť sa relatívne okamžite splnenia celého záväzku, pričom dlžník by stratil akékoľvek výhody, ktoré mu zmluva o úvere garantovala. Takýto následok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru by bol nielen neprijateľný pre založenie nerovnováhy v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14, ktorý potvrdil ústavnú udržateľnosť tohto záveru. Hoci judikatúra najmä nižších súdov v tomto smere nie je úplne jednotná, odvolací súd sa prikláňa k názoru prezentovanému vyššie. 19/ Žalobca vo svojom odvolaní svoj nárok na riadny úrok po vyhlásení splatnosti úveru až do momentu zaplatenia dlžnej istiny odôvodňoval poukazom na § 503 ods. 3 Obch. zák. Podľa tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Na základe druhej vety tohto ustanovenia nemožno potvrdiť ani vyvrátiť záver, že dlžník má povinnosť platiť riadne úroky z dlžnej istiny i po zosplatnení úveru. Toto ustanovenie sa vzťahuje iba na situáciu, kedy dlžník splatil poskytnutý úver predo dňom jeho konečnej splatnosti, čo zjavne nie je prípad posudzovanej veci, kedy dlžník do dnešného dňa dlžný úver nesplatil. 20/ Čo sa týka ďalších námietok žalobcu týkajúcich sa zmluvného úroku po zosplatnení pohľadávky uvedených v odvolaní, týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže sa týkajú polemiky s rozhodnutím iného súdu v odlišnej veci, pričom odvolací súd na všetkých týchto skutočnostiach svoje rozhodnutie nezaložil. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). 21/ S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietnutej časti týkajúcej sa zmluvných úrokov po čase splatnosti celej pohľadávky (t.j. vo veci samej) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Pokiaľ ide o napadnutý výrok o trovách konania, v tejto časti odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako dôvodné, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie plynie, že žalobca bol plne úspešný v časti týkajúcej sa uplatnenej a priznanej istiny; neúspešný bol len čo do zmluvných úrokov úveru po zosplatnení, t.j. len čo do (časti) príslušenstva. 22/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, naopak žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, z ktorého dôvodu bolo žalovanému priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 23/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).