Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/166/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1716202269 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1716202269.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Y. T., F. L. XXX/XX, T., zastúpeného advokátom: JUDr. Gabriel Turza, so sídlom Schubertova č. 12, Želiezovce, proti žalovanej: E. E., F. L. Č.. XX, T., zastúpenej: JUDr. Zuzana Motáčková, bytom Kellenbergerova č. 2, Modra, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. marca 2018, č.k. 9C 97/2016-226, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca titulom nároku na vrátenie daru domáha, aby súd žalovanej uložil povinnosť nehnuteľnosti vedené na katastrálnom odbore mesta T., A. na N. Č.. XXXX, E. T. C. Z. Č.. XXX - A. T. E. W.H. I. U. XXX Y., T. Č.. XXX - A. I. U. XXX Y. E. C. H. L. L.T. Č. XXX, L. na T. XXX, ktoré sú výlučným vlastníctvom žalobcu, vydať vypratané žalobcovi. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. V spore mal preukázané, že strany sporu uzavreli manželstvo dňa 19.12.1987 v Pezinku. Darovacou zmluvou zo dňa 18.08.2006, zapísanou na N. Č.. U. XXXX/XXXX žalobca daroval žalovanej do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese T., I. T., V. Ú.A. T. - T. C. Z. Č.. XXX - A. T. E. W. I. U. XXX Y., T. Č.. XXX - A. I. U. XXX Y. E. C. H. L. L. Č. XXX, L. na T. XXX. Zároveň bolo zriadené v prospech žalobcu vecné bremeno doživotného užívania a bývania v predmetných nehnuteľnostiach. Žalobca pôvodne nadobudol výlučné vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam rovnako darovacou zmluvou, od svojho otca. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 23.06.2006, č.k. 15C/91/2005 bolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov sporových strán zrušené z dôvodu, že žalobca vykonával podnikateľskú činnosť. Poukázal na to, že počas trvania manželstva bolo žalobcovi vydané dodatočné stavebné povolenie na novostavbu rekreačnej chaty v lokalite V. H. U. T.. V roku 2012 sa žalobca z darovanej nehnuteľnosti odsťahoval do vyššie uvedenej rekreačnej chaty a dňa 03.05.2013 podal návrh na rozvod manželstva. Manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Pezinok, č.k. 12P 105/2013-74, právoplatným dňa XX.XX.XXXX. Súčasťou rozsudku bola i rodičovská dohoda, na základe ktorej bol maloletý syn E. zverený do osobnej starostlivosti žalovanej a styk žalobcu so synom nebol upravený. Žalobca podal návrh na úpravu práva styku s maloletým E., pričom v tomto konaní bol vykonaný pohovor s maloletým, ktorý sa vyjadril, že by bol s otcom rád, ale otec mu veľakrát sľúbil, že príde a neprišiel, nechodí ani na jeho tréningy a zápasy, nemajú spolu žiaden program. Uviedol tiež, že žalovaná mu v styku so žalobcom nebráni, avšak otec by musel chcieť. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok, č.k. 12P/99/2015-21, zo dňa 28.07.2015, súd schválil rodičovskú dohodu, ktorou bol upravený styk žalobcu s maloletým. Listom zo dňa 02.01.2015 vyzval žalobca cestou svojho právneho zástupcu žalovanú, aby mu dňa 10.01.2015 zabezpečila vstup do nehnuteľnosti, umožnila mu riadny výkon vecného bremena a odovzdala mu kľúče od nehnuteľnosti. Dňa 10.06.2015 doručoval žalobca žalovanej nepodpísanú výzvu na vrátenie daru, s odôvodnením, že od 03.10.2013 sa k nemu žalovaná správa v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko dňa 03.10.2013 vymenila všetky zámky na dome a zbalila mu všetky veci do igelitových vriec a naložila do auta. Poukázal tiež na to, že v priebehu konania, dňa 04.07.2017, doručila žalovaná do súdneho spisu oznámenie o tom, že predala nehnuteľnosti o ktorých vydanie v konaní ide a nie je už ich vlastníčkou. Pripojila List vlastníctva č. XXXX, podľa ktorého je výlučným vlastníkom nehnuteľností T. Š.K., na základe kúpnej zmluvy V 1226/2017 zo dňa 01.06.2017. Uviedol, že v konaní vypočul svedkyňu J. T., matku žalobcu, ktorá uviedla, že spolu s manželom darovali dom žalobcovi a zabezpečovali všetky úpravy a údržbu domu. Žalovaná sa nesprávala tak, ako by sa mala. Na návšteve ich ignorovala správala sa opovržlivo a darčeky, ktoré doniesli, niekomu dala. Po rozvode manželstva ich žalovaná prestala zdraviť, vymenila zámky, veci žalobcu vyhádzala a deti sa prestali s nimi stretávať. Vnukovi žalovaná výslovne zakázala chodiť okolo ich domu. Videla osobne, ako žalovaná dávala veci na ulicu a vedľa bolo pripravené auto. Potom vymenila zámky. Bolo to hneď po rozvode. Poukázal aj na svedeckú výpoveď svedka E. N., ktorý vypovedal, že je kamarátom strán sporu. Bolo to bežné manželstvo s bežnými problémami. Po rozvode sa už nekontaktovali. V nehnuteľnosti mali tri firmy, ktoré využívali ako sídlo. Pár krát bol svedkom toho, že žalobca sa mal stretnúť so synom, ale tento mu nedvíhal telefón. Tiež ho žalobca požiadal, aby mu pomohol odviezť z domu veci, ale kľúče mu nepasovali, zámky boli vymenené. Svedok tiež pomáhal ešte predtým na rekonštrukcii nehnuteľnosti, keďže veci sa robili viac menej svojpomocne. Žalovaná robila bežné ženské práce. Pripravila obed, kávu. Svedkyňa E. T., dcéra sporových strán, vypovedala, že rodičia mali štandardné manželstvo, avšak problémy nastali, keď si otec našiel milenku, takže nasledoval rozvod. Pred rozvodom sa odsťahoval, veci si sťahoval sám, alebo mu pomáhali ľudia z firmy. Uviedla tiež, že matka nikdy nezakazovala synovi stretávať sa so žalobcom. Žalobca sa naposledy stretol so synom po Vianociach 2016. Starí rodičia ich už po rozvode rodičov k nim nevolali, zavolali iba bratovi, aby si prišiel pre darčeky. Na ulici sa s nimi pozdravia, ale z ich strany nie je žiaden záujem. Momentálne je dom už predaný, ale s kupujúcim sa dohodli, že do konca roka tam ešte môžu bývať. Okolnosti ich donútili dom predať, pretože úver nemôžu dostať. Potvrdila, že žalovaná vymenila zámky, nakoľko potrebovali súkromie. V dome má byť rodina a nie firma. Nemohla vojsť ráno ani do kuchyne bez toho, aby na ňu nepozeralo 6 párov cudzích očí. Žalobca kľúče nepotreboval, keď v dome nebýva. Svedok T. Š. uviedol, že žalovaná ho oboznámila so svojou situáciou, že nemôže dostať úver, nakoľko je tam vecné bremeno. Rozhodol sa dom kúpiť a so žalovanou sa dohodli na splátkovom kalendári kúpnej ceny. Dohodli sa tiež, že ak nebude vecné bremeno zrušené, od kúpnej zmluvy odstúpi. V nadväznosti na uvedené si na návrh žalobcu vyžiadal z príslušného katastrálneho odboru kúpnu zmluvu V-1226/2017 a zistil, že táto bola uzavretá dňa 20.03.2017 medzi žalovanou ako predávajúcou a T. Š.Č. ako kupujúcim, pričom kúpna cena bola dohodnutá na sumu 100.000 eur so splatnosťou v dvoch splátkach, po 50.000 eur. Prvá splátka je splatná do 31.12.2017 a druhá do 31.12.2018. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 628, § 629 a § 630 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. Aplikujúc citované ustanovenia Občianskeho zákonníka na dokazovaním zistený skutkový stav veci konštatoval, že žalobca a žalovaná uzavreli platnú darovaciu zmluvu, na základe ktorej sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou predmetu darovania - nehnuteľností v okrese T., I. T., V. Ú.A. T., A. na N. XXXX, pričom darovacou zmluvou bolo zároveň zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania v prospech žalobcu. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa z nehnuteľnosti odsťahoval v lete roku 2012, do celoročne obývateľnej chaty, ktorú do svojho výlučného vlastníctva nadobudol počas trvania manželstva. Dňa 03.05.2013 podal návrh na rozvod manželstva so žalovanou a manželstvo bolo rozsudkom Okresného súdu Pezinok právoplatne rozvedené dňa 04.11.2013. Dňa 10.06.2015 vyzval písomne žalovanú na vrátenie daru s odôvodnením, že v deň rozvodu manželstva dňa 03.10.2013 vymenila na dome všetky zámky a jeho veci nabalila do vriec a naložila do firemného auta a zároveň z dôvodu, že mu bráni v styku so synom. Žalovaná nepoprela, že jej bola písomnosť doručená a súd má za to, že k odstúpeniu od darovacej zmluvy došlo najneskôr dôjdením výzvy zo dňa 10.06.2015. Hoci za neopodstatnenú považoval námietku žalovanej, že právo na vrátenie daru bolo zo strany žalobcu uplatnené až po márnom uplynutí premlčacej doby, dospel k záveru, že v danej veci žalobca splnenie zákonom stanovených predpokladov na vrátenie daru nepreukázal. Zdôraznil, že z obsahu výzvy žalobcu na vrátenie daru zo dňa 10.06.2013 vyplýva, že dôvody na vrátenie daru videl v tom, že žalovaná vymenila zámky na nehnuteľnosti a zbalila do vriec jeho veci, ktoré naložila do auta, a v tom, že mu bráni v styku so synom. Zákon pritom spája právne dôsledky v podobe možnosti žiadať vrátenie daru iba s takým správaním sa obdarovaného voči darcovi alebo jeho rodine, ktoré vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Nakoľko naplnenie § 630 Občianskeho zákonníka vyžaduje hrubé porušenie dobrých mravov, je potrebné zohľadniť intenzitu, dĺžku a dôsledky porušovania dobrých mravov, keď nie každé správanie, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi, napĺňa znaky podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Správanie sa obdarovaného je potrebné posudzovať z objektívnych hľadísk a to i z ohľadom na konkrétny vzťah, miesto, okolnosti. V danej veci je tak splnenie predpokladov pre vrátenie daru potrebné hodnotiť v kontexte okolností týkajúcich sa strán sporu, teda v tejto súvislosti toho, že žalobca daroval žalovanej nehnuteľnosti, v ktorých spoločne žili, počas trvania manželstva, po tom, ako bolo súdnym rozhodnutím zrušené ich BSM za trvania manželstva z dôvodu podnikania žalobcu. Zároveň bolo zriadené vecné bremeno doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti v prospech žalobcu. Žalobca sa však v lete 2012 z tejto nehnuteľnosti sám a dobrovoľne odsťahoval, do inej nehnuteľnosti, kde v súčasnosti žije so svojou druhou rodinou, pričom v máji 2013 podal návrh na rozvod manželstva so žalovanou. Skutočnosť, že žalovaná vymenila kľúče na dome, nebola spornou. Avšak, žalobca sa dobrovoľne zriekol výkonu práva vecného bremena tým, že zvolil bývanie v inej nehnuteľnosti. Právo doživotného bývania a užívania zriadené v prospech fyzickej osoby, nie je možné zamieňať, alebo stotožňovať s právom mať v nehnuteľnosti sídlo právnickej osoby a využívať toto miesto na podnikanie. Fakt, že žalovaná vymenila zámky na dverách a kľúče automaticky nedala žalobcovi k dispozícii, je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak na tej istej úrovni ako to, že žalobca opustil žalovanú ako svoju manželku, svoje deti a uprednostnil život s inou ženou a následne podal návrh na rozvod. Výmena zámkov za týchto okolností nie je podľa jeho názoru hrubým porušením dobrých mravov vo vzťahu k žalobcovi a jeho rodine. Pokiaľ ide o druhý dôvod, a to, že žalovaná mala brániť žalobcovi v styku so synom, v konaní bolo preukázané, že to tak nie je. Zo zistení kolízneho opatrovníka, ktorý vykonával pohovor s maloletým vyplynulo, že žalobca syna nekontaktuje, že často na dohodnuté stretnutie neprišiel a sám maloletý syn potvrdil, že žalobca nemá o neho záujem. Žalobca má súdnym rozhodnutím upravené právo styku so synom a nič mu nebráni, aby ho využíval. Pokiaľ by bolo toto rozhodnutie zo strany žalovanej marené, mohol by sa žalobca domáhať výkonu práva styku, čo však neurobil. Preto ani tento dôvod vzniku nároku na vrátenie daru, žalobca nepreukázal. Na základe uvedeného zhrnul, že žalobca nepreukázal, že zo strany žalovanej došlo k takému správaniu, ktoré by mohlo založiť splnenie predpokladov na vrátenie daru, keď ani predvolaní svedkovia takéto konanie žalovanej nepotvrdili. Poukázal v tejto súvislosti, že pri posúdení existencie dôvodov na vrátenie daru je potrebné vnímať i určitú vzájomnosť v správaní sa darcu a obdarovaného a v tomto kontexte treba zohľadniť, že žalobca a žalovaná boli manželia, tvorili rodinu, spolu so svojimi deťmi, pričom žalobca túto rodinu opustil a založil si novú. Za tejto situácie je zrejmé, že vzájomné vzťahy žalobcu a žalovanej sú trvalo narušené. Posúdiac celý skutkový stav, dôkazy, ktoré boli súdu predložené a výpovede sporových strán, preto dospel k záveru, že neboli naplnené dôvody na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka a žalobu zamietol ako podanú nedôvodne. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanej, ktorá bola v spore úspešná, plnú náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vec dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne vec právne posúdil. Namietol, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s predloženými dôkazmi, ktoré súviseli so spreneverou finančných prostriedkov zo strany žalovanej, a to najmä s výpismi z účtov z ktorých je takéto správanie žalovanej úplne zrejmé. Rovnako v rozpore so zisteným skutkovým stavom súd hodnotil aj jeho výkon vecného bremena k predmetným nehnuteľnosti, keďže z vykonaných dôkazov, najmä svedeckých výpovedí J.. T., E.. N. E. E.. T., vyplynulo, že žalovaná mu od rozvodu manželstva bránila vo výkone vecného bremena práva doživotného užívania a bývania až v takej miere, že sa odhodlala aj k podaniu žaloby o zrušenie vecného bremena žalobcu k nehnuteľnosti, čo spôsobilo aj následné späťvzatie daru. Od rozvodu pritom žalovaná na neho vyvíja neprimeraný až šikanózny tlak v súvislosti s odstránením vecného bremena k nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia finančných prostriedkov vo svoj prospech. Darovaním nehnuteľnosti žalovanej sledoval najmä prospech svojich detí. ale žalovaná deti špekulatívnym predajom nehnuteľností v prospech T. Š. zbavila možnosti riadneho bývania detí v darovanej nehnuteľnosti. Naviac, trvá na tom, že z nehnuteľnosti sa neodsťahoval dobrovoľne, ale pod tlakom konania žalovanej, ktorá odmieta akúkoľvek komunikáciu vo veci jeho styku so synom E. a v priebehu roka 2017 vymenila synovi aj SIM kartu v telefóne, aby nebol otcom zastihnuteľný. Zdôraznil, že hoci všetky dôkazy potvrdili hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou, prvoinštančný súd má značne veľkú toleranciu k porušovaniu dobrých mravov a aj ku konaniu žalovanej, ktoré by vnímal ako neprijateľné voči akejkoľvek osobe. Žiadal preto odvolaniu vyhovieť. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že údajne po rozvode manželstva zistil spreneveru finančných prostriedkov vo výške 50.000 eur, s čím sa podľa neho súd nevysporiadal, túto skutočnosť žalobca uviedol až v priebehu konania a ako dôkaz predložil výpis z jedného účtu spoločnosti TZB SK, s.r.o., kde sú výbery, resp. prevody z účtu, ktoré uskutočnila a boli označené ako "vratky". Z výpisov je zrejmé, že uskutočnila aj vklady, pričom preveriť a "spárovať" vratký a vklady sa dá len porovnaním celého účtovníctva od doby prvého vkladu. Nešlo teda o žiadnu spreneveru, pričom argumentácia žalobcu zostáva len v rovine tvrdení, keď žalobca na jej preukázanie nepredložil žiadny dôkaz a teda neuniesol dôkazné bremeno. V nadväznosti na vyhodnotenie výkonu vecného bremena žalobcom a okolnosti jeho odsťahovania z predmetných nehnuteľností poukázala na to, že žalobca si našiel novú známosť a rok pred rozvodom manželstva v lete v roku 2012 sa sám a dobrovoľne odsťahoval z domu, čo preukázala návrhom na rozvod č.k.12P/l05/2013-74, kde to sám žalobca uviedol a bolo to preukázané aj svedeckými výpoveďami. Odsťahoval sa teda dobrovoľne do nehnuteľnosti, ktorú má vo svojom výlučnom vlastníctve (zapísaná Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor na N. XXXX) a býva v nej od roku 2012 nepretržite už aj s novou manželkou a ich dvomi deťmi. Nikdy nechcel bývať v predmetných nehnuteľnostiach za stavu, keď jeho druhá manželka s deťmi by bývala v inej nehnuteľnosti, keďže na nich sa právo doživotného užívania nevzťahuje. Rovnako sa však vecné bremeno nevzťahuje na podnikanie žalobcu, aj keď má v nehnuteľnosti jeho firma stále sídlo. Ak by aj žalobca mal úmysel bývať v nehnuteľnosti s ňou, mohol tak urobiť. Kľúče mal, ale od svojho odsťahovania v lete 2012, prišiel do domu len 3x pre nejaké veci na podnikanie. Koncom februára 2013 došlo zamestnancami žalobcu k poškodeniu brány a k výmene kľúčov, ale žalobca to zistil až v roku 2015 (dovtedy tam nebol), kedy ju vyzval, aby 10.1.2015 v čase o 9,oo hod zabezpečila vstup do domu a dala mu kľúče. V dohodnutej dobe prišiel, ale kľúče si nevzal, vošiel len do pivnice a odišiel a preto ani nemala príležitosť mu ich odovzdať. Viac už nejavil záujem o vstup do domu, ani ju ohľadne vstupu už nekontaktoval. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že dar uskutočnil v prospech svojich detí a ona predajom nehnuteľnosti jeho úmysel zničila, sám v žalobe uviedol, že dom potrebuje pre svoju novú rodinu a priamo na pojednávaní svoje deti z prvého manželstva označil za parazitov. Dom preto predala, nakoľko žalobca nebol ochotný zrušiť nevyužívané vecné bremeno a tak jej znemožnil zobrať si úver na rekonštrukciu domu, ktorý ako konštatoval aj sám žalobca, je v zlom stave. K predaju ju teda nepriamo donútil sám žalobca, čo však nie je dôvod na vrátenie daru. Napokon poukázala na to, že nie je pravda, že bráni ich spoločnému synovi E. stretávať sa so žalobcom. Ten za posledný rok a pol o syna vôbec neprejavil záujem. Nezavolal mu ani na narodeniny ani na Vianoce, ani ho nijako inak nekontaktoval, čo reálne mohol napr. v škole. Svoj údajný záujem nijako nepreukázal a prezentuje ho iba slovne na súdnom pojednávaní, a preto ani jeden žalobcom uvádzaný dôvod na vrátenie daru nie je právne relevantný a nie je ani preukázaný. Okolnosti, ktoré má na mysli § 630 OZ, ktoré by umožňovali darcovi požiadať o vrátenie daru, v tomto prípade nenastali a žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenia. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov žalobcom podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie, vychádzajúc dôsledne z rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca odôvodňuje svoj nárok na vrátenie daru vo výzve zo dňa 10.06.2013 a skutočností, od ktorých odvodzuje opodstatnenosť podanej žaloby, dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre rozhodnutie vo veci samej, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenie § 628, § 629 a § 630 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. vysvetlil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť právne a skutkovo významných námietok strán súvisiacich s predmetom konania, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd preto považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na nasledovné právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok žalobcu, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1,2 C.s.p.). 6. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správe k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. K zániku darovacieho vzťahu v zmysle citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch právnych skutočností, ktorými sú hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa obdarovaného k darcovi alebo členom jeho rodiny a zároveň jednostranný právny úkon darcu adresovaný obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru. K nastúpeniu právnych následkov predpokladaných v predmetnom ustanovení pritom dochádza doručením výzvy darcu obdarovanému na vrátenie daru, a to z dôvodov v tejto výzve uvedených. Splnenie zákonom stanovených predpokladov na vrátenie daru preto možno skúmať výlučne so zreteľom na dôvody výslovne uvedené vo výzve na vrátenie daru. Súd prvej inštancie potom správne posudzoval opodstatnenosť požiadavky žalobcu na vrátenie daru iba v intenciách jeho skutkových tvrdení, uvedených vo výzve na vrátenie daru, v ktorej za dôvod na vrátenie daru označil iba to, že, žalovaná na predmetných nehnuteľnostiach, ku ktorým je v jeho prospech zriadené vecné bremeno práva doživotného užívania na bývanie, vymenila zámky, vypratala mu jeho veci, bráni mu v ich užívaní a to, že mu žalovaná bráni stretávať sa s ich spoločným maloletým synom. 7. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaná vymenila vstupné zámky do nehnuteľností a (podľa jeho tvrdenia nešetrne) vysťahovala jeho veci z predmetných nehnuteľností, odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, že uvedené v danom prípade predstavuje dôvod na vrátenie daru nestotožnil. I toto konanie žalovanej totiž nemožno hodnotiť izolovane a bez jeho súvislosti so všetkými ostatnými okolnosťami daného prípadu, a preto, keď žalovaná takto konala v situácii, kedy žalobca, ktorý pre nadviazanie vzťahu s inou ženou predmetné nehnuteľnosti dlhodobo na bývanie (teda na výkon zriadeného vecného bremena práva doživotného užívania) nevyužíval a sám sa dobrovoľne z daných nehnuteľností odsťahoval do nehnuteľnosti v V. H., kde býva s novou rodinou, nepochybne nemožno konanie žalovanej považovať za správanie v hrubom rozpore so dobrými mravmi, ktoré by mohlo byť dôvodom na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti v odvolaní poukazuje na to, že žalovaná mu bránila vo výkone vecného bremena práva doživotného užívania a bývania až v takej miere, že sa odhodlala aj k podaniu žaloby o zrušenie vecného bremena žalobcu k nehnuteľnosti, čo spôsobilo aj následné späťvzatie daru, pričom od rozvodu na neho vyvíja neprimeraný až šikanózny tlak v súvislosti s odstránením vecného bremena k nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia finančných prostriedkov vo svoj prospech, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pravdivosť týchto tvrdení žalobcu nebola v konaní jednoznačne preukázaná, keď vyvíjanie žiadneho nátlaku na jeho osobu zo strany žalovanej nevyšlo v konaní najavo a pokiaľ ide o snahu žalovanej dosiahnuť zrušenie vecného bremena, takéto konanie treba považovať iba za postup žalovanej v súlade so zákonom (§ 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalobcom tvrdený nátlak zo strany žalovanej a jej bránenie žalobcovi vo výkone vecného bremena práva doživotného užívania predmetných nehnuteľností naviac nepotvrdili ani vypočutí svedkovia, keď z ich výpovedí síce vyplynula neochota žalovanej vyjsť žalobcovi v ústrety, avšak táto je vzhľadom na značne narušené vzťahy medzi stranami a okolnosti rozvodu ich manželstva pochopiteľná a naviac vzájomná. Na druhej strane, pokiaľ ide žalobcom tvrdené správanie žalovanej, ktoré má spočívať v tom, že mu bráni s stretávaní sa so synom, takéto konanie žalovanej taktiež v spore ničím preukázané nebolo, práve naopak, vykonané dôkazy nasvedčujú tomu, že dôvodom sporadických stretnutí žalobcu so synom je jeho nedostatočný záujem. V preskúmavanej veci preto súd prvej inštancie správne dospel záveru, že žalobcom tvrdené správanie žalovanej, ktorým bola odôvodnená výzva na vrátenie daru zo dňa 10.06.2013 nezakladá právo žalobcu domáhať sa vrátenia daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. 8. Napokon, pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že v spore nezohľadnil, že žalovaná mala spreneveriť väčšiu sumu peňažných prostriedkov, ani to, že účelom darovania bolo zabezpečenie bývania pre spoločné deti sporových strán, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že tieto skutočnosti neboli dôvodov na vrátenie daru podľa výzvy žalobcu zo dňa 10.06.2013, a preto, bez ohľadu na ich pravdivosť a význam z hľadiska ust. § 630 Občianskeho zákonníka, nemôžu mať žiadny vplyv na opodstatnenosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď sa týmito tvrdeniami žalobcu podrobne nezaoberal ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. 9. Nad rámec uvedeného považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie poukázať na to, že žalobca sa v preskúmavanej veci domáha splnenia povinnosti žalovanej vydať mu predmetné nehnuteľnosti vypratané. To však v dôsledku prevodu vlastníckeho práva zo žalovanej na nového vlastníka T. Š., ku ktorému došlo v priebehu tohto konania, a ktorého platnosť žalobca v spore v žiadnom smere nespochybnil, už objektívne nie je možné, a preto by ani v prípade opodstatnenosti argumentácie žalobcu týkajúcej sa naplnenia predpokladov pre vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka, podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. 10. Vzhľadom na uvedené, keď súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žiadne procesné pochybenie, ktoré by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu domáhať sa podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka vrátenia daru, nakoľko ani na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania však rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).