Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/150/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514208240 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:3514208240.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: N.. T. C., nar. XX.X.XXXX, D. T.. G.. Š.B. XX, B. T. B. P., zast.: Mgr. Gabriela Hlavinková, advokátka, 1. mája 13/13, Trenčín proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 o zaplatenie sumy 14.050 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/77/2016-187 zo dňa 27.2.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb/77/2016-187 zo dňa 27.2.2017 p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.050 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 5.5.2014 do zaplatenia. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 28.8.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.050 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 5.5.2014 do zaplatenia. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.2.2013 uzatvoril so žalovaným zmluvu o podnikateľskom účte, ktorej súčasťou bolo aj poskytovanie elektronických služieb k účtu č. XXXXXXXX/XXXX. Dňa 29.4.2014 žalobca zrealizoval svoje príkazy na úhradu cez internetbanking žalovaného do 12:12 hod. V ten deň a ani nasledujúci deň 30.4.2014 sa žalobcovi už nepodarilo prihlásiť do internetbankingu k svoju účtu a preto volal žalovanému, ktorého pracovník žalobcovi poradil, aby sa prihlásil k účtu cez iný počítač. Potom sa žalobca už k svojmu účtu prihlásil a zistil, že z jeho účtu boli odoslané sumy 9.300 eur a 4.750 eur bez jeho príkazu a vedomia. Žalobca opätovne volal žalovanému a požiadal ho o zablokovanie svojho účtu, na čo mu pracovník žalovaného povedal, aby išiel okamžite osobne podať na pobočku žalovaného reklamáciu. Žalobca išiel osobne na pobočku žalovaného v Novej Dubnici a podal reklamáciu k daným platbám s uvedením, že on ich neautorizoval a nič o nich nevedel, a preto žiadal o vrátenie odpočítaných súm z jeho účtu. Žalovaný nekonal a až dňa 5.5.2014 zaslal žalobcovi vyjadrenie, že mohlo dôjsť k zneužitiu služby internetbanking a preto požiadal príjemcu o vrátenie peňazí. Následne žalobca opätovne žiadal banku o vrátenie peňazí aj prostredníctvom svojho advokáta. Žalovaný si svoje povinnosti v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. neplnil a jeho konanie nebolo konštruktívne a nápomocné k vyriešeniu problému, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou výsledkom konania kriminálnej skupiny, pričom ani samotná banka nebola schopná a ochotná si vlastný softvér chrániť a zabrániť vykrádaniu účtov svojich klientov. Odpovede žalovaného sa sústredili na obhajovanie jeho nečinnosti a povinnosti uchovávať bankové tajomstvo podľa zákona č. 492/2009 Z.z. a neopatrnosť žalobcu pri sťahovaní aplikácii do svojho počítača a telefónnu. Žalobca zároveň odkazoval na §§ 2, 8, 10, 11, 12, 25 a 26 zákona č. 492/2009 Z.z. Žalovaný mal zabezpečiť lepšiu viacstupňovú autorizáciu z dôvodu útokov na peňažné účty klientov žalovaného. Tvrdil, že bol zo strany žalovaného ubezpečovaný, že mu peniaze vráti, pretože mali páchateľa na kamere, ale po dvoch týždňoch bolo žalobcovi oznámené, že bol obeťou počítačového útoku, na základe čoho mal podať trestné oznámenie. Žalobca poukázal na skutočnosť, že príjemca jeho peňazí mal účet založený len krátko pred touto udalosťou bez platobného pohybu a bez vzájomnej platobnej histórie. Žalobca záverom svojich tvrdení uviedol, že žalobca urobil v zmysle § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. všetky úkony hneď po tom, čo zistil neoprávnený výber peňažných prostriedkov zo svojho účtu, pričom žalovaný nepreukázal, že by žalobca konal s hrubou nedbanlivosťou, prípadne podvodne, a preto s odkazom na § 11 zákona č. 492/2009 Z.z. vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi všetky finančné prostriedky, ktoré mu boli neoprávneným výberom odcudzené. 3. Prvoinštančný súd mal na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu za to, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol uzavretím zmluvy o podnikateľskom účte a k nej pridruženej zmluve o elektronických službách záväzkový vzťah, ktorého obsah podľa § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka zahŕňal podstatné časti zmluvy o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá svojou patrí medzi tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, a preto sa na tento záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného, aj bez ohľadu na ich povahu pri vzniku tohto záväzkového vzťahu, použil právny režim Obchodného zákonníka s výnimkou úpravy tých práv a povinností, ktoré Obchodný zákonníka neupravuje a na ktorých úpravu sa podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka použil Občiansky zákonník ako lex generalis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Okrem toho sa na tento absolútny obchodný záväzkový vzťah vzniknutý zo zmluvy o bežnom účte aplikoval aj osobitný zákon č. 492/2009 Z.z. upravujúci okrem iného aj poskytovanie platobných služieb a vybavovanie reklamácii a riešenie sporov súvisiacich s poskytovaním platobných služieb. Ďalej uviedol, že po právnej stránke nárok žalobcu vyplýval z § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z., pričom podmienkou uvedeného nároku je popretie používateľa platobných služieb (t.j. platiteľa alebo príjemcu), že vykonanú platobnú operáciu autorizoval. V prípade takéhoto popretia autorizácie platobnej operácie používateľom platobných služieb vzniká podľa § 10 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z. poskytovateľovi platobných služieb povinnosti preukázať, že platobná operácia bola autentifikovaná (t.j. že bol dodržaný postup, ktorý umožnil poskytovateľovi platobných služieb overiť použitie osobného identifikačného čísla a hesla používateľa bankových služieb), riadne zaznamenaná, zaúčtovaná a že na ňu nemala vplyv žiadna technická porucha alebo iný nedostatok. Zároveň podľa § 10 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z.z. platí, že samotné použitie platobného prostriedku nie je zo strany poskytovateľa platobných služieb dostatočným dôkazom, že platiteľ autorizoval danú platobnú operáciu alebo zapríčinil vykonanie platobnej operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenie jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. (t.j. povinnosti používať platobný prostriedok podľa podmienok upravujúcich vydávanie a používanie tohto platobného prostriedku; povinnosti bez zbytočného odkladu oznámiť poskytovateľovi platobných služieb alebo osobe poverenej poskytovateľom platobných služieb stratu, odcudzenie, zneužitie alebo neautorizované použitie platobného prostriedku a povinnosti po získaní alebo prevzatí platobného prostriedku vykonať všetky primerané úkony na zabezpečenie ochrany personalizovaných bezpečnostných prvkov platobného prostriedku.). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z uvedenej povinnosti poskytovateľa bankových služieb však existujú podľa § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. výnimky. Ustanovenie § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. má s odkazom na § 98 ods. 1 citovaného zákona dispozitívnu povahu, čo znamená, že zmluvné strany môžu vylúčiť alebo obmedziť ich uplatnenie. Podmienkou na využitie tohto dispozitívneho charakteru § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. je buď existencia písomnej dohody alebo spotrebiteľská povaha používateľa platobných služieb. V prvom rade konajúci súd konštatoval neexistenciu písomnej dohody, ktorá by vylučovala aplikáciu § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. V danom prípade bola odchylná úprava § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nemožno považovať za písomnú dohodu, keďže neobsahujú podpisy zmluvných strán, ani z nich nevyplýva určenie konkrétnych osôb, ktoré by mali byť týmito obchodnými podmienkami viazané a taktiež neboli podpísané zaručenými elektronickými podpismi. V druhom rade súd musel konštatovať, že žalobca ako používateľ bankových služieb nespĺňal charakteristiku spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní zmluvy o bežnom účte a pri jej plnení konal v rámci svojho podnikania. Na základe uvedeného nedošlo k vylúčeniu alebo obmedzeniu aplikácie § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. tak, ako to tvrdil žalovaný. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že v danom prípade bolo nesporné, že všetky žalobcom tvrdené neautorizované platby boli autentifikované, riadne zaznamenané a zaúčtované, na základe čoho boli finančné prostriedky žalobcu odoslané na účet prijímateľa, ktorým bol Dávid Kapolka, čo však podľa § 10 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z.z. nepreukazuje, že žalobca platobnú operáciu autorizoval, teda nevyvracia to domnienku neautorizovanej platobnej operácie a zároveň to nepreukazuje ani to, že žalobca zapríčinil neautorizované vykonanie v dôsledku podvodného konania (napr. phishingu) alebo úmyselného opomenutia alebo konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 tohto zákona. Nesporné bolo, že v období, kedy k žalobcom tvrdeným neautorizovaným platobným operáciám došlo, žalovaný ako banka čelil tzv. phishigovým útokom, ktorých podstatou bolo uvedenie klientov do omylu prostredníctvom falošnej internetovej stránky bez bezpečnostných prvkov, ktorá po vizuálnej stránke kopírovala originálnu stránku žalovaného, do ktorej keď klienti žalovaného zadali prihlasovacie meno a heslo, poskytli ich tretej osobe (útočníkovi), ktorá sa následne dokázala prostredníctvom mobilnej aplikácie zmocniť aj sms kľúča, čím disponovala všetkými autorizačnými a autentifikačnými údajmi potrebnými na realizáciu platby, ku ktorým sa tretia osoba (útočník) dostala bez akéhokoľvek vedomia klientov, teda aj v prípade, ak klient používal platobný prostriedok podľa podmienok upravujúcich vydávanie a používanie platobného prostriedku (t.j. za splnenia povinnosti klienta podľa § 26 písm. a) zákona č. 492/2009 Z.z.) a rovnako tiež v prípade, ak klient vykonal všetky primerané úkony na zabezpečenie ochrany bezpečnostných prvkov (t.j. za splnenia povinnosti podľa § 26 písm. c) zákona č. 492/2009 Z.z.). Nesporné bolo aj to, že žalobca bez zbytočné odkladu (t.j. na druhý deň) po tom ako sa o sporných platbách dozvedel, oznámil neautorizované platby telefonicky pracovníkovi žalovaného, neskôr aj osobne na pobočke, kde zároveň uskutočnil reklamáciu, ktorej predmetom bola aj žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov z neautorizovaných platieb, čím si žalobca splnil svoju povinnosť podľa § 26 písm. b) zákona č. 492/2009 Z.z. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že hoci sporné platobné operácie boli autentifikované, čo znamená riadne zaznamenané a zaúčtované, samotný žalovaný svojím prvotným konaním po oznámení, že predmetné platobné operácie neboli autorizované (t.j. žiadosťou o vrátenie sporných platieb a písomným stanoviskom o zneužití internetbankingu žalobcu) pripustil, že nemuseli byť autentifikované a realizované samotným žalobcom ako jedinou oprávnenou osobou na realizáciu platobných operácii z jeho účtu a teda, že na predmetné platobné operácie a ich neautorizáciu žalobcom mal vplyv iný nedostatok, a to podvodné konanie tretej osoby, čo podporili aj skutočnosti zistené v trestnom konaní s tým, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť podľa § 10 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z. preukázať, že na predmetné platobné operácie práve toto podvodné konanie nemalo vplyv, teda že na platobné operácie nemal vplyv iný nedostatok. Žalovaný taktiež nepreukázal, že žalobca opomenul niektorú zo svojich povinností úmyselne, resp. že konal s hrubou nedbanlivosťou alebo porušil aspoň jednu povinnosť podľa § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. (pričom v prípade získania bezpečnostných údajov od žalobcu formou phishingu a následným správaním žalobcu mal súd za to, že k žiadnemu porušeniu povinností žalobcu podľa § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. nedošlo). Rovnako žalovaný nepreukázal, že neautorizované platobné operácie boli spôsobené strateným alebo odcudzeným platobným prostriedkom, alebo že k zneužitiu platobného prostriedku došlo v dôsledku nedbanlivosti žalobcu, resp. že boli zapríčinené žalobcovým podvodným konaní alebo úmyselným nesplnením aspoň jednej z povinností podľa § 26 zákona č. 492/2009 Z.z., na základe čoho nebola daná existencia výnimiek podľa § 12 zákona č. 492/2009 Z.z., na základe ktorých by žalobca znášal stratu finančných prostriedkov v rozsahu 100 eur, resp. v celom rozsahu. Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia mal prvoinštančný súd za to, že žalobcovi vznikol nárok podľa § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z., a teda žalovanému vznikla povinnosť okamžite vrátiť žalobcovi sumy neautorizovaných platieb v celkovej sume 14.050 eur, a preto žalobe žalobcu ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Namietal závery súdu prvej inštancie, v zmysle ktorých „nedošlo k vylúčeniu alebo obmedzeniu aplikácie § 12 zákona č. 492/2009 Z.z., žalobca neporušil žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcich z § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. a žalovaný nepreukázal, že žalobca opomenul niektorú zo svojich povinností a že k zneužitiu platobného prostriedku došlo v dôsledku nedbanlivosti žalobcu. Uviedol, že Obchodný zákonník s využívaním osobitných zmluvných dojednaní (obchodných podmienok) počíta a umožňuje využiť ich pri formovaní obsahu zmluvy, t.j. vzájomných práv a povinností zmluvných strán. Pritom obsah obchodných podmienok nemusí byť obsahom zmluvy, ale stačí, že zmluvné strany na ne v zmluve odkážu (§ 273 Obchodného zákonníka). Čo sa týka otázky zachovania písomnej formy vo vzťahu k obchodným podmienkam žalovaný uviedol, že formálne požiadavky kladené na zmluvu nemajú rozšírenú pôsobnosť na celý zmluvný inštrument obchodných podmienok, ale iba na inkorporačnú klauzulu, ktorá musí byť obsiahnutá v zmluve. Ak je pre určitý zmluvný typ predpísaná písomná forma, neznamená to, aby aj prípadné obchodné podmienky boli v písomnej forme; táto forma musí byť dodržaná iba vo vzťahu k inkorporačnej klauzule. V záverečných ustanoveniach článku II. zmluvy o podnikateľskom účte ako aj v záverečných ustanoveniach článku III. zmluvy o elektronických službách žalobca jednoznačne vyhlásil, že sa so všeobecnými obchodnými podmienkami a obchodnými podmienkami pre poskytovanie a používanie elektronických služieb a platobných kariet ako súčasťami uvedených zmlúv oboznámil. Ide o inkorporačnú klauzulu dohodnutú medzi žalobcom a žalovaným v písomnej forme priamo v zmluve, ktorú žalobca uzatvoril so žalovaným. V zmysle bodu 5.4 a 3 všeobecných obchodných podmienok platných v čase uzatvorenia vyššie uvedených zmlúv sa banka a klient, ktorý nie je spotrebiteľom v zmysle zákona č. 492/2009 Z.z. dohodli, že ustanovenia § 6, § 8 ods.3, § 10, 12, 13, 14, § 31 až 43 a § 44 ods. 1 a ods. 4 tohto zákona sa neuplatnia. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že súd prvej inštancie svoj záver, že nedošlo k uzatvoreniu dohody v zmysle § 98 zákona č. 492/2009 Z.z. opiera o nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie predložených dôkazov a argumentov žalovaného vznesených počas prvoinštančného konania, ako aj nesprávny výklad aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 492/2009 Z.z. Žalovaný ďalej poukázal na body 3.36, 3.24, 3.28 a 3.30 Obchodných podmienok pre poskytovanie a používanie Elektronických služieb a Platobných kariet a uviedol, že týchto ustanovení (s ktorými žalobca písomne podpisom zmluvy vyslovil súhlas a zaviazal sa ich dodržiavať) sa za hrubú nedbanlivosť považuje okrem iného aj konanie klienta, ktorým či už úmyselne alebo z nedbanlivosti sprístupní svoje bezpečnostné predmety tretej osobe a umožní jej ich použitie, alebo ak nepostupuje v súlade s bezpečnostným upozorneniami a pravidlami banky. V súvislosti s phishingovými útokmi zaznamenanými žalovaným, žalovaný okrem štandardnej formy zverejnenia bezpečnostných informácií na svojej internetovej stránke adresne informoval každého svojho klienta o potrebe predchádzať takýmto phishingovým útokom, vrátane popisu, ako útok prebieha a ako je potrebné sa pred takýmto útokom chrániť, keďže tieto útoky prebiehali mimo systémov a dosahu žalovaného a žalovaný nemal ako útoky odhaliť a zabezpečiť ochranu žalobcu inak ako bezpečnostnými upozorneniami a prevenčnými informáciami. Žalobca bol takto adresne informovaný 2x formou urgentnej správy doručenej do internetbankingu, ktorú si žalobca prečítal a 1x formou sms správy. Žalovaný vytýkal prvoinštančnému súdu, že tento predmetné dôkazy založené v spise vôbec nezohľadnil pri posudzovaní zodpovednosti žalobcu za zneužitie elektronických služieb treťou osobou a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal. Má za to, že konajúci súd týmto postupom dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď v odôvodnení rozhodnutia tvrdí, že žalobca neporušil žiadnu svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 26 zákona č. 492/2009 Z.z. a že žalovaný porušenie povinnosti pri nakladaní s platobným prostriedkom zo strany žalobcu nepreukázal. Popis a analýzu phishingových útokov zaznamenaných žalovaným potvrdzujúci skutočnosť, že útok bol vykonaný mimo systémov a dosahu žalovaného je uvedený v správach od spoločností ESET a F5 Networks. Popis prebiehajúcich útokov žalovaný popísal vo svojich vyjadreniach a na existenciu uvedených nezávislých analýz žalovaný súd upozornil tak vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 23.7.2016, ako aj priamo na pojednávaní dňa 4.5.2016. Súd prvej inštancie však nepožiadal o ich predloženie. Popis phishingových útokov ako ani fakt, že útoky prebiehali mimo systémov žalovaného, ani súd ani žalobca nespochybnili a nepopreli, čím mal žalovaný za to, že popis poskytnutý vo vyjadrení, ktorý vychádza z uvedených analýz je pre účely konania postačujúci. Z dôvodu opatrnosti priložil žalovaný k odvolaniu uvedené správy v originálnom znení. Žalovaný súdu tiež vo vyjadrení zo dňa 23.7.2016 predložil dôkaz výpis všetkých prihlásení a operácií realizovaných v internetbankingu žalobcu, z ktorého je zrejmé, že na vykonanie transakcií, ktoré sú predmetom sporu, nemala vplyv žiadna technická porucha ani iný nedostatok na strane žalovaného. Výpis preukazuje, že klient sa do internetbankigu prihlásil na prvý pokus zadaním správneho prihlasovacieho mena a hesla a transakcie autorizoval bezpečnostným predmetom - sms kľúčom, ktorý mu žalovaný odoslal na jeho telefónne číslo, rovnako ako to bolo pri realizácii všetkých ostatných transakcií cez internetbankig, ktoré žalobca nespochybňuje. Napriek vyššie uvedenému súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal, že na sporné platobné operácie nemala vplyv nijaká technická porucha alebo iný nedostatok v zmysle § 10 zákona č. 492/2009 Z.z. Žalovaný s uvedeným záverom nesúhlasí, nakoľko súdu predložil relevantné dôkazy - výpis operácií realizovaných v internetbankingu žalobcu preukazujúce bezchybnú autorizáciu transakcií, nielen cez autentifikáciu - zadanie prihlasovacieho mena a hesla, ale aj cez bezpečnostný predmet sms kľúč, ktorým bol podpísaný príkaz na prevod cez internetbankig, ktorým sa prevod autorizoval. Pri používaní elektronickej služby internetbanking došlo zo strany žalobcu k hrubej nedbanlivosti a ignorácii bezpečnostných upozornení žalovaného. Žalobca sám svojim ľahkovážnym a nezodpovedným správaním umožnil vykonanie transakcií. Žalovaný objektívne nemohol urobiť viac, ako urobil, nakoľko všetky kroky útočníka boli vykonané mimo sféry jeho vplyvu. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 13.4.2017 uviedol, že okresný súd sa v predmetnej veci podrobne zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia zákonnými ustanoveniami, ktorými sa riadi daný vzťah banka - klient. Je zrejmé z odvolania žalovaného, že nepopiera existenciu vzťahu banka - klient. Žalobca ďalej uviedol, že tento vzťah je spotrebiteľský. Z výpisu živnostenského registra žalobcu je zrejmé, že nemá v predmete podnikania poskytovanie bankových služieb. Z toho vyplýva, že je vždy spotrebiteľom pri uzatváraní zmluvy o účte. Ďalej uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalobca sa držal všetkých bezpečnostných pokynov banky a nikomu nesprístupnil svoje heslá alebo kódy k účtu. Naopak žalovaný pristupoval k záležitosti laxné a nesnažil sa v čase, kedy ešte mohol, žiadnym spôsobom zabrániť nahlásenej krádeži finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca sa plne stotožňuje so závermi súdu a odôvodnenie rozsudku považuje za dôkladné. Navrhuje, aby krajský súd rozhodnutie prvoinštančného súdu v oboch výrokoch ako vecne správne potvrdil. 6. Žalovaný v rámci svojej repliky zo dňa 16.5.2017 uviedol, že predmetom sporu sú transakcie realizované na podnikateľskom účte IBAN: U. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, ktorý bol žalobcovi zriadený žalovaným ako podnikateľovi, za účelom podnikateľskej činnosti. Tento účet je nahlásený a evidovaný ako podnikateľský účet v súlade s § 90 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. aj na daňovom úrade. Vzhľadom na uvedené nemožno pre účely tohto sporu vo vzťahu k realizácii predmetných transakcií považovať žalobcu za spotrebiteľa. Uvedené bolo potvrdené aj súdom prvej inštancie. Ďalej uviedol, že absolútne popiera tvrdenia protistrany o tom, že by žalovaný pristupoval k akýmkoľvek záležitostiam, ktoré sú predmetom tohto sporu, laxne. Žalovaný postupoval pri realizácii transakcií ako aj následne pri riešení reklamácií žalobcu s odbornou starostlivosťou, vykonal všetky kroky v súlade s platnými právnymi predpismi, v zákonom stanovených lehotách a spôsobom, ktorý mu platná legislatíva umožňovala. Pokiaľ ide o predložené analýzy, tieto si dala banka vypracovať nezávislými odborníkmi na IT bezpečnosť a tieto analýzy potvrdzujú, že predmetné phishingové útoky prebiehali mimo systémov banky a boli smerované na technické zariadenia (PC, tablet, mobilný telefón) klienta. Teda potvrdzujú, že takémuto útoku banka nemala ako zabrániť, ani ho ako technicky odvrátiť a ani o ňom nemala mať odkiaľ vedomosť. Banka mohla len formou bezpečnostných upozornení klientov upozorniť na prebiehajúce pokusy o phishingové útoky na zariadenie klientov a informovať ich o postupoch, ako tieto útoky identifikovať a ako im predchádzať. Žalovaný tiež odmieta tvrdenia protistrany o tom, že pri používaní elektronických služieb k účtu a pri nakladaní s bezpečnostnými predmetmi postupoval žalobca v súlade s podmienkam používania elektronických služieb a bezpečnostnými informáciami a že žalovaný má podmienky používania elektronických služieb vyjadrené len všeobecnou formou a nie konkrétne vymedzené. Počas doterajšieho konania bolo žalovaných preukázané, že žalobcovi bola preukázateľne dvakrát adresne doručená veľmi konkrétna bezpečnostná informácia o tom, ako predchádzať phishingovým útokom, ako taký útok prebieha a ako sa mu vyhnúť. 7. Žalobca v písomnom stanovisku zo dňa 6.7.2017 zotrval na svojich argumentoch prezentovaných počas konania. 8. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a v medziach podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 11. V danom prípade súd prvej inštancie konštatuje neexistenciu písomnej dohody, ktorá by vylučovala aplikáciu § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. z dôvodu nedodržania písomnej formy. V posudzovanom prípade bola odchylná úprava § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach. Podľa § 98 zákona č. 492/2009 Z.z. sa poskytovateľ platobných služieb a používateľ platobných služieb môžu písomne dohodnúť, že ustanovenia § 6, § 8 ods. 3, § 10, 12 až 14, § 22 a 31 až 44 okrem § 44 ods. 2 a 3 a § 98 ods. 2 sa v celom rozsahu alebo sčasti neuplatňujú, ak používateľ platobných služieb nie je spotrebiteľom. V zmysle uvedeného sa na vylúčenie aplikácie § 12 vyžaduje písomná dohoda, pričom § 40 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka stanovuje podmienky zachovania písomnej formy. Keďže v danom prípade bola odchylná úprava § 12 obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, možno mať za to, že písomná forma zachovaná nebola, pretože všeobecné obchodné podmienky neobsahujú podpisy zmluvných strán. Pre úplnosť odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobca ako používateľ bankových služieb nespĺňal charakteristiku spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy o bežnom účte konal v rámci svojho podnikania. Vzhľadom na uvedené je správny záver prvoinštančného súdu o neexistencii dohody o vylúčení aplikácie § 12 zákona č. 492/2009 Z.z. 12. V predmetnom konaní bolo teda povinnosťou žalovaného poskytovateľa platobných služieb v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 492/2002 Z.z. preukázať, že platobná operácia bola autentifikovaná, riadne zaznamenaná, zaúčtovaná a že na ňu nemala vplyv nijaká technická porucha alebo iný nedostatok, ak používateľ platobných služieb popiera, že vykonanú platobnú operáciu autorizoval, alebo tvrdí, že platobná operácia bola vykonaná nesprávne. Súčasne je nutné upriamiť pozornosť na § 10 ods. 2 veta prvá citovaného zákona, v zmysle ktorého ak používateľ platobných služieb popiera, že vykonanú platobnú operáciu autorizoval, pričom použitie platobného prostriedku bolo zaznamenané poskytovateľom platobných služieb, potom samotné použitie platobného prostriedku nie je dostatočným dôkazom, že platiteľ autorizoval danú platobnú operáciu alebo zapríčinil neautorizované vykonanie platobnej operácie v dôsledku podvodného konania, úmyselného opomenutia, konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26. S poukazom na uvedené je nutné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého „všetky žalobcom tvrdené neautorizované platby boli autentifikované, riadne zaznamenané a zaúčtované, čo však podľa § 10 ods. 2 zákona č. 492/2009 Z.z. nepreukazuje, že žalobca platobnú operáciu autorizoval, teda nevyvracia to domnienku neautorizovanej platobnej operácie a zároveň to nepreukazuje ani to, že žalobca zapríčinil neautorizované vykonanie v dôsledku podvodného konania alebo úmyselného opomenutia alebo konania s hrubou nedbanlivosťou alebo nesplnenia jednej alebo viacerých povinností podľa § 26 cit. zákona“. 13. Žalovaný v konaní nepreukázal, že na dotknuté platobné operácie nemala vplyv technická porucha alebo iný nedostatok. Taktiež nepreukázal, že žalobca opomenul niektorú zo svojich povinností úmyselne, resp. že konal s hrubou nedbanlivosťou alebo že porušil povinnosť podľa § 26 zákona č. 492/2009 Z.z., v dôsledku čoho by nebola daná existencia výnimiek podľa § 12 citovaného zákona. 14. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav súd prvej inštancie správne aplikoval § 11 ods. 1 zákona č. 492/2009 Z.z. a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu neautorizovaných platieb v celkovej výške 14.050 eur s príslušenstvom. 15. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 17. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).