Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/69/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200514 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1013200514.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobkyne: E.. H. H., bytom E. pri T. XXX, XXX XX, právne zastúpená spoločnosťou Bardač s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 47 243 252 proti žalovanému: Národný bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, P.O. Box 16, 850 07 Bratislava 57, IČO: 36 061 701, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1347/2013/LP-002 zo dňa 30.01.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Národného bezpečnostného úradu č.: 1347/2013/LP-002 zo dňa 30.01.2013 a rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu, Odbor legislatívy a práva č.: 3276/2012/LP-008 zo dňa 19.12.2012 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyni súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Národný bezpečnostný úrad, odbor kontroly dňa 04.10.2007 rozhodnutím č. 4018/2007/OK-009 uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa ust. § 78 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z.z.“), ktorých sa mala žalobkyňa dopustiť v období od 19.03.2007 do 23.03.2007 v redakcii Žurnál tým, že porušila povinnosť podľa ust. § 39 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z., a to neodkladne odovzdať Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru PZ získanú utajovanú skutočnosť alebo informáciu a tým porušila povinnosť podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. neodkladne oznámiť Národnému bezpečnostnému úradu alebo útvaru Policajného zboru (ďalej len „PZ“), že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila. Týmto sa žalobkyňa mala dopustiť priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa ust. § 78 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 215/2004 Z.z., za čo jej bola podľa ust. § 78 ods. 3 písm. b) zákona č. 215/2004 Z.z. uložená pokuta vo výške 15 000,- Sk. 2. Národný bezpečnostný úrad ako odvolací orgán na základe včas podaného rozkladu žalobkyňou voči prvostupňovému rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu, odbor kontroly č. 4018/2007/OK-009 zo dňa 04.10.2007, rozhodol rozhodnutím č. 6607/2007/LP-002 zo dňa 05.12.2007 tak, že rozklad zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 3. Národný bezpečnostný úrad, odbor legislatívy a práva vo veci opätovne rozhodol a vydal nové prvostupňové rozhodnutie č.: 3276/2012-LP-008 dňa 19.12.2012, a to z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania žalobkyne proti rozsudku sp. Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 79/2008-41 zo dňa 30.03.2011, ktorým bola zamietnutá žaloba vo veci preskúmania vyššie uvedených napadnutých rozhodnutí vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3Sžo 34/2010 zo dňa 24.11.2011 tak, že zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 79/2008-41 zo dňa 30.03.2011 a rozhodnutie žalovaného sp. zn.: 6607/2007/LP-002 zo dňa 05.12.2007 a rozhodnutie Národného bezpečnostného úradu, odboru kontroly, č. 4018/2007/OK-009 zo dňa 08.10.2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 4. Rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu Odbor legislatívy a práva (ďalej aj „prvostupňový orgán“) č.: 3276/2012/LP-008 zo dňa 19.12.2012 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupkov na úseku ochrany utajovaných skutočností podľa § 78 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 215/2004 Z.z., ktorých sa mala dopustiť v období od 19.03.2007 do 23.03.2007 tým, že porušila povinnosť podľa ust. § 39 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. neodkladne odovzdať Národnému bezpečnostnému úradu (ďalej aj ako „úrad“) alebo útvaru PZ získanú utajovanú vec alebo informáciu a tým porušila povinnosť podľa § 39 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. neodkladne oznámiť úradu, alebo útvaru PZ, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila. Žalobkyni bola uložená pokuta vo výške 100,- eur a zároveň aj povinnosť uhradiť trovy v sume 16,- eur. Prvostupňový orgán oproti pôvodnému konaniu žalobkyni znížil výšku pokuty vzhľadom na jej správanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia je uvedené, že žalobkyňa tým, že získala utajovanú písomnosť č. VS 200-D-I-000185PČ-16-16-2004 zo dňa 28.09.2004, stupeň utajenia „Dôverné“, výtlačok jediný, počet listov 3, vec: „Vyhodnotenie vývoja OPP HOLUB za obdobie od 25.08.2004 do 27.09.2004 - informácia, predloženie“ a túto neodkladne neodovzdala úradu alebo útvaru PZ, porušila povinnosť nepovolanej osoby ustanovenú v § 39 ods. 1 a tým, že po oboznámení sa s uvedenou utajovanou písomnosťou použila získané informácie v článku „Prievan v tajných trezoroch“, ktorý bol uverejnený v týždenníku Žurnál, č. 3/2007 a zároveň na internetovej stránke týždenníku Žurnál. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie zdôvodnil výsledkami dokazovania, z ktorých vyplynulo, že žalobkyňa spáchala vo výrokovej časti uvedený priestupok a na skutkovom základe, ako to bolo ním ustálené v rámci ústneho pojednávania, ktoré bolo nariadené a určené na termín dňa 13.11.2012 neosvedčila a nevyvrátila opak, t.j. že sa nedopustila uvedeného priestupku. 5. Národný bezpečnostný úrad (ďalej aj „druhostupňový orgán“) na základe podaného rozkladu žalobkyňou voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol rozhodnutím č.: 1347/2013/LP-002 zo dňa 30.01.2013 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), tak, že rozklad žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne a zákonné potvrdil. Druhostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového orgánu, zároveň mal za preukázané, že žalobkyňa sa dopustila daného priestupku a že dokazovanie vo veci bolo riadne a dostatočne vykonané a postačujúce pre vyslovenie záveru o uznaní žalobkyne za vinnú zo spáchania priestupku považuje za vecne správne. Rozhodnutie zároveň považuje za dostatočne preskúmateľné a pokiaľ ide o samotný skutok a aj o výšku uloženej pokuty. Nestotožnil sa s namietanou vadou v konaní, ktorej sa mal dopustiť správny orgán pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia. Má za to, že doručovanie bolo vykonané riadne a v súlade so zákonom. II. Žaloba 6. Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.03.2013 sa žalobkyňa domáhala postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1347/2013/LP-002 zo dňa 30.01.2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 3276/2012/LP-008 zo dňa 19.12.2012, ktorým žalovaný zamietol podaný rozklad žalobkyne voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu a ktoré potvrdil. 7. Žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne a nezákonné, pretože žalovaný pri rozhodovaní o vydávaní napadnutého rozhodnutia nepostupoval v súlade so zákonom č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 372/1990 Zb.“) a ustanoveniami § 46, 47 ods. 3 a § 51 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Žalobkyňa je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nezákonné, pretože žalovaný vec nesprávne právne posúdil, napadnuté rozhodnutie žalovaný nedostatočne odôvodnil a v konaní žalovaného sa vyskytla taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 8. Uviedla, že trvá na námietke uvedenej už na ústnom pojednávaní o priestupku konanom dňa 13.11.2013, kedy namietala nesprávne posúdenie veci a poukázala na to, že v danom prípade nebol naplnený materiálny znak priestupku podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. („priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje, alebo ohrozuje záujem spoločnosti ...“). 9. Žalobkyňa nenamietala, že by nebol v danom prípade splnený formálny znak priestupku, len namietala, že nie je splnený materiálny znak priestupku, ktorý je aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vymedzený tým, že konanie (opomenutie konania) porušuje, alebo ohrozuje spoločenský záujem. Ak konkrétny skutok nenapĺňa tento materiálny znak, nie je priestupkom, hoci sú splnené formálne znaky priestupku. Popri týchto znakoch musí byť konanie za priestupok výslovne označené zákonom o priestupkoch alebo iným zákonom (pozri R 84/1999,Stanovisko Správneho kolégia, sp. zn. Snj 116/99, Zbierka rozhodnutí, Zošit č. 4, str. 55). 10. Podľa názoru žalobkyne, nestačí, že konanie formálne vykazuje znaky priestupku uvedené v konkrétnom zákonnom ustanovení, pretože musí byť skutočne porušovaný alebo ohrozovaný spoločenský záujem. Žalobkyňa tvrdila, že v danom prípade táto podmienka nebola splnená, resp. z napadnutého rozhodnutia a ani z prvostupňového rozhodnutia nie je nijako zrejmé, ako jej konanie porušilo, alebo ohrozilo záujem spoločnosti. Uviedla, že na naplnenie podmienky materiálneho znaku nepostačuje ani vyjadrenie Vojenského obranného spravodajstva, pretože v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza, ako mal byť porušený alebo ohrozený záujem spoločnosti. Potom ak ust. § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. vyžaduje, aby bol pre posúdenie skutku alebo priestupku porušený alebo ohrozený záujem spoločnosti, nemožno záujem spoločnosti stotožňovať s nijako nešpecifikovanými záujmami Vojenského obranného spravodajstva, vo vzťahu ku ktorému práve článok „Prievan v tajných trezoroch“ chcel poukázať na únik utajovaných skutočností a zásadné nedostatky v ochrane utajovaných skutočností v pôsobnosti Vojenského obranného spravodajstva. Naopak záujmom spoločnosti bolo poukázať na to, že Vojenské spravodajstvo, ktorého zákonným poslaním podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 198/1994 Z.z. bolo získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie dôležité na zabezpečenie obrany Slovenskej republiky o činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, zvrchovanosť, o aktivitách cudzích spravodajských služieb, o terorizme, o skutočnostiach spôsobilých poškodiť vojensko-hospodárske záujmy Slovenskej republiky, či o ohrození alebo úniku údajov, má zásadné problémy s únikmi utajovaných skutočností. 11. Žalobkyňa uviedla, že záujmom spoločnosti teda nemohol byť záujem Vojenského obranného spravodajstva na tom, aby sa spoločnosť nedozvedela o úniku utajovaných skutočností a to nielen vo vzťahu k informácii č. VS200-D-I-0085PČ-16/2004 zo dňa 28.09.2004, vec: Vyhodnotenie vývoja OOP U., ale aj o prípadných ďalších únikoch. 12. Poukázala na to, že protiprávnosť predmetného konania a absenciu naplnenia materiálneho znaku priestupku v danom prípade vylučuje aj čl. 26 Ústavy a čl. 10 Dohovoru a judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k týmto článkom, s tým, že slobodu prejavu a právo na informácie je možné obmedziť zákonom, ak sú splnené materiálne podmienky tohto obmedzenia ustanovené v čl. 26 ods. 4 Ústavy. 13. Na základe uvedeného žalobkyňa vyvodzuje, že skutočnosť, že informácia v zmysle vnútroštátnych predpisov podlieha utajeniu, sama o sebe nezbavuje novinára (čo je aj jej prípad) práva túto informáciu zverejniť; špecifické poslanie médií pri zabezpečovaní práva verejnosti na informácie vedie k potrebe osobitne starostlivého skúmania rovnováhy medzi právom verejnosti na informácie, vrátane tých, ktoré môžu byť obsiahnuté v utajovaných skutočnostiach, na jednej strane a verejným záujmom na utajení niektorých skutočností na strane druhej; a pokiaľ novinár postupuje v dobrej viere (opak preukázaný nebol) s úmyslom poskytnúť presné a spoľahlivé informácie o otázkach verejného záujmu a v súlade so zásadami novinárskej etiky, vzťahuje sa naň ochrana čl. 10 Dohovoru a sankcia za takýto postup je prípustná iba v prípade, že zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe a je primeraná legitímnemu cieľu. 14. Keďže žalovaný sa pri vydávaní napadnutého rozhodnutia týmito imperatívmi neriadil, nerešpektoval právo zakotvené v Ústave Slovenskej republiky a Dohovore, výlučne v ktorom je oprávnený rozhodovať, podľa žalobkyne konal v rozpore so zákonom a teda nezákonne, a preto je tu daný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. pre nesprávne právne posúdenie veci. 15. Ďalším dôvodom nezákonnosti je podľa žalobkyne vada spočívajúca v tom, že žalovaný riadne nedoručil prvostupňové rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobkyne, ktoré doručoval na adresu „Mgr. Róbert Bardač, Procházka & partners, spol. s r.o.“, pričom k tomuto doručeniu malo dôjsť dňa 03.01.2013. Mgr. Róbert Bardač však u advokátskej kancelárii Procházka & partners, spol. s r.o. skončil pracovný pomer dňa 14.11.2012, pretože od 15.11.2012 bol zapísaný Slovenskou advokátskou komorou do zoznamu advokátov ako advokát. Žalobkyňa tak pri podávaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu vychádzala len z informácie o ňom, nemohla sa s ním oboznámiť a uplatniť riadne svoje odvolanie. Žalovaný doručil prvostupňové rozhodnutie inému subjektu (inému advokátovi), ktorý zhodou okolností sídli na rovnakej adrese ako právny zástupca žalobkyne, a teda bolo neúčinné - nebolo jej oznámené v zmysle ust. § 51 ods. 1 Správneho poriadku, a preto je daný dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a pre vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. 16. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 27.09.2013 zdôraznil, že tak z napadnutého rozhodnutia, ako aj spisového materiálu súvisiaceho s vecou vyplýva, že úrad v danej veci konal plne v súlade s čl. 2 Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Rešpektoval tiež rozsudok vo veci skôr vydaný Krajským súdom v Bratislave, č.k. 2S 79/2008-41 dňa 30.03.2011 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžo/34/2010 zo dňa 24.11.2011 a dôsledne sa riadil jeho vysloveným právnym názorom. Má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane jeho odôvodnenia, zodpovedá zákonu, vymedzenie predmetu konania v jeho výroku je náležite špecifikované, výška sankcie bola stanovená postupom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a s ohľadom na skutočnosti uvedené v prvostupňovom rozhodnutí o priestupku č. 3276/2012/LP-008 zo dňa 19.12.2012, bola znížená a riadne odôvodnená. 18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalobkyne, žalovaný uviedol, že už z ust. § 1 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. vyplýva, že účelom tohto zákona je verejný záujem na ochrane utajovanej skutočnosti za účelom ochrany dôležitých, najmä bezpečnostných záujmov štátu (označené v § 3 ods. 3 až 6), ktoré majú interný, ale aj externý rozmer. Ich cieľom je zabrániť vzniku ujmy na záujmoch Slovenskej republiky následkom neoprávnenej manipulácie s utajovanými skutočnosťami. Žalovaný preto považuje za legitímne a vo verejnom záujme chrániť utajované skutočnosti pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným v zákone č. 215/2004 Z.z. tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci PL.ÚS 6/04-67 z 19.10.2005. S ohľadom na účel zákona č. 215/2004 Z.z. a dikciu zákonných ustanovení, je materiálny znak priestupku (konanie porušujúce alebo ohrozujúce záujem spoločnosti) na úseku ochranných utajovaných skutočností vyjadrený v tomto konkrétnom prípade v nezachovaní mlčanlivosti žalobkyne ako nepovolanej osoby o utajovaných skutočnostiach, v nesplnení povinnosti oznámiť informáciu, o ktorej sa dozvedela úradu alebo útvaru Policajného zboru, ako aj v nesplnení povinnosti odovzdať nájdenú vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť. 19. V danom prípade podľa žalovaného z listinných dôkazov zhromaždených v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa, ktorá bola redaktorkou týždenníka Žurnál, ako nepovolaná osoba získala do svojej dispozičnej moci písomný materiál, ktorý svojimi znakmi spĺňal náležitostí utajovanej písomnosti v stupni utajenia „Dôverné“ podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 215/2004 Z.z., a tento bol riadne označený číslom pôvodcu VS200-D-I-000185PČ-16/2004 zo dňa 28.09.2004 a spolupodieľala sa na tvorbe a zverejnení článku v časopise Žurnál č. 3/2007 pod názvom „Prievan v tajných trezoroch“, v ktorom boli utajované skutočnosti publikované. 20. Žalobkyňa teda ako nepovolaná osoba, neodkladne neodovzdala úradu alebo útvaru Policajného zboru utajovanú písomnosť, ktorú získala do svojej dispozičnej moci, neoznámila im, že sa oboznámila s utajovanou skutočnosťou, o utajovaných skutočnostiach, ktoré sa jej stali známe, nezachovala mlčanlivosť, ale podieľala sa na ich zverejnení. 21. Žalovaný trval na tom, že žalobkyňa ako nepovolaná osoba uvedeným konaním porušila povinnosti ustanovené v ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 215/2004 Z.z. a tým sa dopustila priestupku na úseku utajovaných skutočností podľa ust. § 78 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 215/2004 Z.z., čím boli naplnené formálne aj materiálne znaky daného priestupku. 22. Žalovaný sa vyjadril k námietke žalobkyne, že záujmom spoločnosti v danom prípade bolo poukázať na to, že Vojenské obranné spravodajstvo (ďalej aj ako „VOS“), ktorého zákonným poslaním podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 198/1994 Zb. o vojenskom spravodajstve, bolo získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie dôležité na zabezpečenie obrany Slovenskej republiky a činnosti ohrozujúce ústavné zriadenie, zvrchovanosť, o aktivitách cudzích spravodajských služieb, o terorizme, o skutočnostiach spôsobilých poškodiť vojensko - hospodárske záujmy Slovenskej republiky, či o ohrození alebo úniku údajov obsahujúcich utajované skutočnosti, má samo zásadné problémy s únikmi utajovaných skutočností a uviedol, že išlo o zverejnenie utajovaných skutočností v printovom médiu dostupnom na území Slovenskej republiky a na internetovej stránke týždenníka, ktorými boli obsiahnuté poznatky, ktoré majú priamo súvisieť s plnením úloh VOS, čím ohrozila žalobkyňa nielen samotnú efektivitu činnosti tejto bezpečnostnej zložky štátu, ale aj zákonom chránené záujmy štátu, predovšetkým oblasti bezpečnosti a obrany. 23. V tejto súvislosti sa žalovaný odvolal na písomnosť VOS č.: VS120-115/2012 zo dňa 10.09.2012, ktorý konštatoval „v článku jeho autorka zverejnila nielen všeobecný záujem (cudzie spravodajské služby), ktorý je vymedzený v § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 198/1994 Z.z., ale priamo vyšpecifikovala objekt záujmu VOS, ktorý je konkrétne špecifikovaný v dokumente Strategické zamerania Vojenského spravodajstva v informačnej oblasti na príslušné obdobie utajovanom stupňom utajenia Dôverné“. Preto pokiaľ bolo cieľom žalobkyne sprostredkovať verejnosti informácie o problémoch činnosti štátneho orgánu - bezpečnostnej zložky štátu a o nedostatkoch ochrany utajovaných skutočností, mala tak urobiť zákonným spôsobom a právnymi prostriedkami, ktoré právny poriadok štátu pripúšťa. Žalobkyňa však takto nekonala, a preto ani túto námietku žalobkyne žalovaný nemohol akceptovať a považoval ju za irelevantnú. 24. Ďalej sa vyjadril k námietke žalobkyne, ktorá sa odvolávala na čl. 26 Ústavy, ustálenú judikatúru Ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Dohovoru a ktorá poukázala na podmienky obmedzenia prejavu a práva na informácie, ako aj práva novinárov zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. 25. Pokiaľ žalobkyňa na podklade tohto vyslovila názor, že skutočnosť, že informácia v zmysle vnútroštátnych predpisov podlieha utajeniu, sama o sebe nezbavuje novinára práva túto informáciu zverejniť, špecifické postavenie médií pri zabezpečovaní práva verejnosti na informácie vedie k potrebe osobitne starostlivého skúmania rovnováhy medzi právom verejnosti na informácie, vrátane tých, ktoré môžu byť obsiahnuté v utajovaných skutočnostiach, na jednej strane a verejným záujmom na utajení niektorých skutočností na strane druhej. A pokiaľ novinár postupuje v dobrej viere (opak preukázaný nebol) s úmyslom poskytnúť presné a spoľahlivé informácie o otázkach verejného záujmu a v súlade so zásadami novinárskej etiky, vzťahuje sa naň ochrana čl. 10 Dohovoru a sankcia za takýto postup je prípustná iba v prípade, že zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe a je primeraná sledovanému legitímnemu cieľu. Potom žalobkyňa zastáva názor, že žalovaný sa pri vydávaní napadnutého rozhodnutia týmito imperatívmi neriadil. 26. K uvedenej námietke žalovaný odvolávajúc sa na čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy, tiež čl. 26 ods. 4 Ústavy ako aj čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru, uvádza, že štát garantuje slobodu prejavu (tlače) a právo na informácie, zároveň však pripúšťa aj možnosti tieto práva osobitnými zákonmi obmedziť, ak sa splnia formálne a materiálne podmienky. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme Národná rada Slovenskej republiky v právnom predpise so silou zákona (PL.ÚS 15/1998 z 11.03.1999). Materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Takýmto zákonom v danom prípade je i zákon č. 215/2004 Z.z., v ktorom obmedzenie práva na slobodu prejavu a právo na utajované informácie má priamy vzťah k účelu zákona č. 215/2004 Z.z., pretože je legitímne a vo verejnom záujme chrániť utajované skutočnosti, ktorých odtajnenie ich uverejnením by mohlo ohroziť životné bezpečnostné záujmy štátu a záujmy verejnosti (PL.ÚS 28/96 a PL.ÚS 6/04-67 z 19.10.2005). Na základe uvedeného, potom aj tieto námietky žalobkyne žalovaný nemohol považovať za právne relevantné. 27. V súvislosti s námietkou vady v konaní, ktorá mala spočívať podľa žalobkyne v tom, že úrad riadne nedoručil prvostupňové rozhodnutie právnemu zástupcovi žalobkyne a potom táto pri podávaní odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu vychádzala len z informácie o ňom, nemohla sa s ním oboznámiť a uplatniť riadne svoje odvolanie, žalovaný uviedol, že na základe substitučného plnomocenstva vydaného splnomocniteľom JUDr. Radoslavom Procházkom, PhD. advokátom, so sídlom Búdkova 4, 811 04 Bratislava, sa za žalobkyňu ústneho pojednávania dňa 13.11.2012 zúčastnil Mgr. Róbert Bardač, advokátsky koncipient, zamestnanec advokátskej kancelárie Procházka & partners, s.r.o., (založené v spisovom materiáli č. 328/2013/LP-005). Toto substitučné plnomocenstvo bolo udelené advokátskemu koncipientovi Mgr. Róbertovi Bardačovi na „zastupovanie na priestupkovom konaní dňa 13.11.2012 vo veci Národným bezpečnostným úradom pod sp. zn. 3276/2012/LP-004, ako aj na vykonávanie všetkých úkonov a preberanie všetkých písomností súvisiacich s týmto pojednávaním“. Následne po ústnom pojednávaní bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o priestupku č. 3276/2012/ LP-008 z 19.12.2012, ktoré bolo doručované prostredníctvom pošty v obálke s návratkou, na ktorej bola adresa Mgr. Róbert Bardač, Procházka & partners, Búdkova 4, 811 04 Bratislava. Dňa 03.01.2013 bolo prvostupňové rozhodnutie o priestupku z 19.12.2012 adresátovi, t.j. zamestnancovi advokátskej kancelárie Procházka & parnters, Búdkova 4, Bratislava doručené do vlastných rúk, čo potvrdil svojim podpisom na návratke, pričom proti prebratiu zásielky nemal námietky. Žalovaný je toho názoru, že prvostupňové rozhodnutie o priestupku bolo žalobcovi riadne doručené. 28. Žalovaný ďalej uviedol, že ani z odvolania zo 17.01.2013 podaného právnym zástupcom žalobkyne JUDr. Radoslavom Procházkom sa úrad o dôvodoch a pochybnostiach o doručovaní rozhodnutia nedozvedel a až z podanej žaloby vyplýva, že Mgr. Róbert Bardač v čase doručovania nebol zamestnancom právneho zástupcu žalobkyne. Podľa názoru žalovaného, a vyplýva to aj z vyjadrenia žalobkyne v odvolaní zo 17.01.2013, ako i obsahu žaloby, advokátska kancelária Procházka & parners s.r.o., Búdkova 4, 811 04 Bratislava, ktorej bolo prvostupňové rozhodnutie úradu adresované, sa o existencii prvostupňového rozhodnutia úradu o priestupku dozvedela, uplatnenie práva žalobkyne na podanie rozkladu nebolo obmedzené, odvolanie zo 17.01.2013 (rozklad) voči prvostupňovému rozhodnutiu úradu bolo podané včas, obsahovalo dôvody a úrad sa s ním dôsledne a zákonným spôsobom zaoberal. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe uvádza, že o pochybení pri doručovaní bol úrad informovaný ešte dňa 14.01.2013, avšak na túto skutočnosť úrad nereagoval a prvostupňové rozhodnutie opakovane nedoručil, úrad opätovne na tomto mieste konštatuje, že aj o tomto podaní sa dozvedel až z podanej žaloby. Úrad zistenú skutočnosť preveril a manuálnym dohľadaním elektronických záznamov o uložení v informačnom systéme elektronickej podateľne zistil, že predmetná informácia o omyle sa v informačnom systéme elektronickej podateľne nachádza. Informácia bola zaslaná 14.01.2013 o 16,35 hod. ako príloha elektronickej poštovej schránky - správy z e-mailovej adresy BI.. Odosielateľovi bolo zaslané štandardné potvrdenie generované elektronickou podateľňou. Podľa zistení úradu v odosielanej správe nebol uvedený predmet správy, ani v samotnom obsahu správy nebol uvedený žiaden text. Logický komponent elektronickej podateľni preto vyhodnotil túto správu ako nevyžiadanú poštu a túto potom presunul do zvláštneho systémového priečinka, ktorý nie je administrátorovi elektronickej podateľne bežne dostupný z grafického rozhrania. 29. Záverom preto žalovaný zastáva názor, že žalovaný pri rozhodovaní o odvolaní žalobkyne v rozhodnutí zo dňa 30.01.2013 dôsledne rešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy, konal na základe ústavy, v jej medziach, v jej rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z.z. 30. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie je zrozumiteľné a riadne odôvodnené a zodpovedá zákonu č. 215/2004 Z.z., a preto navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu zamietol a žalobkyni nepriznal náhradu trov konania. IV. Právne posúdenie veci 31. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovení § 10, § 13 ods. 1 zákona č.162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, v rozsahu a dôvodoch v nej uvedených, rozhodol tak, že žalobe vyhovel postupom podľa ustanovenia § 191 ods.1 písm. c) SSP. 32. Vo veci bol vyhlásený rozsudok bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 137 ods. 4 SSP dňa 25.04.2019, nakoľko žalobkyňa v žalobe a ani žalovaný vo vyjadrení k žalobe nežiadali nariadiť pojednávanie (§ 107 ods. 2 SSP). 33. Krajský súd v Bratislave rozhodol v predmetnej veci rozsudkom č.k. 5S 69/2013-60 zo dňa 07.04.2015 tak, že žalobu zamietol. 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 69/2013-60 zo dňa 07.04.2015, uznesením sp. zn. 7Sžk/228/2015 zo dňa 04.07.2017 na základe odvolania žalobcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že uložil krajskému súdu posúdiť v ďalšom konaní námietku preklúzie a tvrdenie žalobkyne, že posudzovanané priestupkové konanie nenapĺňa materiálny znak priestupku podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. vyhodnotiť a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. 35. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. 36. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 37. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Podľa § 2 písm. g) zák. č. 215/2004 Z.z., na účely tohto zákona je nepovolanou osobou fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý jej je určený. 40. Podľa § 39 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z.z., nepovolaná osoba, ktorá získa informáciu alebo nájde vec, ktorá je utajovaná, je povinná neodkladne ju odovzdať úradu alebo útvaru policajného zboru; na požiadanie odovzdávajúceho vydá príjemca doklad o jej prevzatí. 41. Podľa § 39 ods. 2 zák. č. 215/2004 Z.z., nepovolená osoba, ktorá sa oboznámi s utajovanými skutočnosťami, je povinná neodkladne to oznámiť úradu alebo útvaru policajného zboru a o skutočnostiach, s ktorými si oboznámila, zachovať mlčanlivosť. 42. Podľa § 78 ods. 2 písm. a) a b) zák. č. 215/2004 Z.z., priestupku na úseku ochrany utajovaných skutočností sa dopustí ten, kto ako nepovolaná osoba nezachová mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach, ktoré sa jej stali známe a nesplní povinnosť oznámiť informáciu, o ktorej sa dozvedel, alebo povinnosť odovzdať nájdenú vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť. 43. Podľa § 78 ods. 3 písm. b) zákona č. 215/2004 Z.z., za priestupok možno uložiť podľa ods. 2 písm. a) a b) pokutu do 497,90 eur. 44. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 215/2004 Z.z., odkazuje, že na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch, zákon č. 372/1990 Zb.. 45. Podľa § 80 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z., pokutu možno uložiť do 1 roka odo dňa, keď sa úrad dozvedel o porušení povinnosti na úseku ochrany utajovaných skutočností, najneskôr však do 3 rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. 46. Podľa § 80 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z., pokuta je splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o jej uložení. 47. Podľa § 80 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z.z., uložením pokuty podľa § 78 a 79 nie sú dotknuté ustanovenia osobitných predpisov o náhrade škody ani nezanikajú povinnosti ustanovené týmto zákonom. 48. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, pri určení druhu sankcie a jej výmery sa prihliadne na závažnosť priestupku, najmú na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. 49. Podľa ust. § 12 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaný v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorých z týchto priestupkov. 50. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č.: 1347/2013/LP-002 zo dňa 30.01.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č.: 3276/2012/LP-008 zo dňa 19.12.2012, ako aj postupu orgánov verejnej správy, a to v rozsahu dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby, z obsahu ktorej vyplývajú žalobné námietky - nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako aj existencia vady majúcej vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 51. V prejednávanej veci bolo teda úlohou súdu posúdiť, či napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a zákonné a či postup správneho orgánu nie je zaťažený takou vadou v konaní, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. 52. V prejednávanej veci sa súd zaoberal so skutočnosťou, či naozaj obsahom zverejneného článku „Prievan v tajných trezoroch, v týždenníku Žurnál došlo zo strany žalobkyne ku konaniu majúceho všetky (formálne aj materiálne) znaky priestupku v zmysle ust. § 78 ods. 2 písm. a), b) zákona č. 215/2004 Z.z. a to s poukazom na Ústavou Slovenskej republiky (čl. 26) a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd (čl. 10) zaručenú slobodu prejavu a informácií. 53. V danej veci dospel správny súd k názoru, že tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vec nesprávne právne posúdili, keď konštatovali, že konanie žalobkyne naplnilo všetky znaky priestupku v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. Vzhľadom na znenie čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru zaručujúcich slobodu prejavu ako aj právo na informácie a zároveň stanovujúce podmienky obmedzenia týchto práv bolo potrebné vec právne vyhodnotiť z hľadiska vybalansovania rovnováhy stretu verejného a súkromného záujmu na ochrane utajovaných skutočností s právom verejnosti na poskytnutie informácií o činnosti a fungovaní VOS, ktoré by malo svojou činnosťou prispievať k ochrane občanov Slovenskej republiky (zabezpečovať bezpečnosť štátu, verejný poriadok). Vec bolo potrebné posúdiť z hľadiska stupňa utajenia skutočností obsiahnutých v predmetnom článku a posúdenia vplyvu uverejnenia v článku uvedených informácií na porušenie a ohrozenie záujmu spoločnosti a posúdiť ich aj vzhľadom na obsah zverejnených skutočností v článku a osobu žalobkyne - novinárky, ktorej poslaním je zverejňovanie informácií o otázkach verejného záujmu v súlade so zásadami novinárskej etiky. Zároveň bolo tiež potrebné posúdiť úmysel konania žalobkyne pri zverejnení článku, ako aj vysporiadanie sa so vzniknutými následkami vyplývajúcimi z uverejnenia daného článku a v ňom uvedených utajovaných skutočností z hľadiska narušenia záujmov Slovenskej republiky a vzniku jej možnej ujmy. Iba samotná skutočnosť, že informácia v zmysle vnútroštátnych predpisov podlieha utajeniu sama osebe nezbavuje novinára práva túto informáciu zverejniť, čo sa udialo v danom prípade. Ďalej je potrebné mať na zreteli špecifické poslanie novinárov, postupujúcich v dobrej viere s úmyslom poskytnúť presné a spoľahlivé informácie o otázkach verejného záujmu v súlade so zásadami novinárskej etiky. Potom udeliť sankciu za takýto postup by bolo prípustné iba v prípade, ak by zodpovedala naliehavej spoločenskej potrebe a bola by primeraná sledovanému legitímnemu cieľu. Vzhľadom na to, že sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú ako základné práva a sú prostriedkom účasti verejnosti na politickom živote štátu, bolo potrebné náležite skúmať a odôvodniť, či uverejnenie konkrétnej utajovanej skutočnosti je otázkou verejného záujmu alebo nie. Preskúmavané rozhodnutia nijako neozrejmujú, či bola zákonom (Ústavou Slovenskej republiky) dovolená možnosť obmedzenia slobody prejavu a šírenia informácií postupom žalobkyne dodržaná. 54. Zákon č. 215/2004 Z.z. osobitne upravuje skutkové podstaty priestupkov v ust. § 78 a v ust. § 79 správnych deliktov a v ust. § 80 pre účely zákona č. 215/2004 Z.z. zákonodarca upravil postupy pri ukladaní pokút. Takýto postup je nevyhnutý z hľadiska zabezpečenia zachovania jednoty právnych záruk a jednotného postupu všetkých kategórií trestných obvinení v súlade s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého ustanovenia každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Keďže článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“, je podľa názoru správneho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu alebo aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívno-právna zodpovednosť. Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) 1 o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivca v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 55. Súd po vyhodnotení všetkých skutočností majúcich vplyv na určenie zodpovednosti žalobkyne za uverejnenie daného článku obsahujúceho utajované skutočnosti z činnosti VOS je toho názoru, že žalovaný a aj prvostupňový správny orgán nesprávne vyhodnotili skutočnosť, či zverejnením článku došlo k takému porušeniu záujmov (v preskúmavaných rozhodnutiach bližšie neuvedeného subjektu) na ochrane utajovaných skutočností, ktoré by dosahovalo takú intenzitu, že by bolo v rozpore s právom verejnosti (zaručenou Ústavou SR a Dohovorom) na informovanie o činnosti VOS. Žalobkyňa ako osoba dotknutá rozhodnutím správneho orgánu má právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva majúcu za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 56. Ohľadom námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, súd konštatuje, že obe preskúmavané rozhodnutia trpia vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu ich nezrozumiteľnosti a nedostatočného odôvodnenia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného a ani prvostupňové rozhodnutie neobsahujú náležitú správnu úvahu o rozhodujúcej skutočnosti a to ako konanie žalobkyne naplnilo skutkovú podstatu jej za vinu kladeného porušenia zákona. Ani z jedného z preskúmavaných rozhodnutí pre súd dostatočne jasne nevyplýva, ako bol zverejneným článkom ohrozený záujem spoločnosti (štátu). Rozhodnutia obsahujú len citáciu z písomnosti VOS zaslanú správnemu orgánu na jeho opakovanú žiadosť o tom, že zverejnením daného článku bol priamo uvedený objekt záujmu VOS, čoho dôsledkom bolo bližšie neozrejmené sťaženie plnenia úloh VOS pri získavaní, sústreďovaní a vyhodnocovaní informácií o aktivitách cudzích spravodajských služieb. Nijako nebolo však špecifikované, ako došlo k ohrozeniu zákonom chráneného záujmu na ochranu utajovaných skutočností. 57. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje všetky náležitosti naň kladené v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia zodpovedajúcim spôsobom nedáva odpovede na vyššie uvedené otázky, čo podľa súdu znamená vadu rozhodnutia spočívajúcu v jeho nezákonnosti pre nepreskúmateľnosť z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatočného odôvodnenia. 58. Súd pokladá napadnuté rozhodnutie za nezákonné aj z dôvodu existencie vady majúcej vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorá však nespočívala v namietanej skutočnosti o nesprávnom doručení prvostupňového rozhodnutia žalobkyni, ktorá sa s ním podľa svojho tvrdenia v žalobe nemohla oboznámiť a uplatniť riadne svoje odvolanie. Z obsahu pripojeného spisu súd zistil, že prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo žalobkyni doručované na adresu Mgr. Róbert Bardač, Procházka & partners, spol. s.r.o., a toto rozhodnutie bolo Mgr. Bardačom osobne prevzaté. Odvolanie žalobkyne voči prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané v zákonnej lehote, ktoré bolo predmetom posúdenia žalovaným a bolo o ňom meritórne rozhodnuté. Zákonným spôsobom prejednaním odvolania nebola žalobkyňa nijako ukrátená na svojich právach a namietaná skutočnosť v postupe správneho orgánu nemala žiaden vplyv na zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného. 59. Za vadu majúcu vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, súd pokladá nedodržanie subjektívnej lehoty (1 rok od doby, kedy sa NBÚ dozvedel o porušení povinnosti žalobkyňou) stanovenej v zmysle § 80 ods. 1, 2 zákona č. 215/2004 Z.z. 60. Súd mal z administratívneho spisu preukázané, že žalovaný sa dozvedel o porušení povinnosti žalobkyňou stanovenej v zmysle ust. § 39 ods. 1, 2 zákona č. 215/2004 Z.z. už dňa 20.04.2007, kedy mu bolo doručené vyrozumenie o stotožnení písomnosti VOS s písomnosťou zaistenou v redakcii Žurnál (začiatok plynutia subjektívnej lehoty). 61. Súd dospel k záveru, že po vylúčení doby, počas ktorej lehota 1 rok v zmysle ust. § 80 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. neplynula, t.j. trvanie súdneho konania od 18.01.2008 do 23.12.2011 (od podania žaloby na súd po právoplatnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo 34/2010) a od 19.03.2013 do 22.08.2017 (od podania žaloby na súd po právoplatnosť rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžo 228/2015), lehota 1 rok, počas ktorej bolo možné o previnení žalobkyne rozhodnúť, uplynula dňa 06.03.2013. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade uplynula prekluzívna jednoročná lehota na uloženie pokuty za porušenie povinnosti žalobkyňou na úseku utajovaných skutočností podľa ust. § 80 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. Súd k tejto skutočnosti je povinný prihliadať ex offo. 62. Na základe zistených skutočností krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 písm. c) SSP), ďalej pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) a zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 písm. e), preto vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie postupom podľa ustanovenia § 191 ods. 4 SSP, v ktorom bude viazaný podľa ust. § 191 ods. 6 SSP vysloveným právnym záverom súdu a bude jeho povinnosťou vo veci vydať riadne rozhodnutie a náležite ho odôvodniť. 63. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 167 SSP a priznal úspešnej žalobkyni plnú náhradu trov. Správny súd rozhodne o výške náhrady trov konania podľa ust. § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 64. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods.4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.