Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/169/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201239 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1013201239.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: T.. F. T., C. zastúpený: Mgr. Stanislav Hutňan, advokát, so sídlom Kominárska 2, 4, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 31563/2013-23-II zo dňa 29.04.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva spravodlivosti SR č. 31563/2013-23-II zo dňa 29.04.2013 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Ministerstva spravodlivosti SR Ev. č.: 220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013 zrušuje a vec vracia Ministerstvu spravodlivosti SR na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote doručenou žalobou zo dňa 01.07.2013 Krajskému súdu v Bratislave sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31563/2013-23-II vydaného dňa 29.04.2013 ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy (ďalej tiež len povinnej osoby) č. 220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013, ich zrušenia a vrátenia veci na nové konanie a priznanie náhrady trov konania. Alternatívne sa domáhal, aby správny súd prikázal žalovanému sprístupniť mu ním požadované informácie. 2. Písomným podaním zo dňa 20.02.2015 doručeným toho istého dňa správnemu súdu žalobca navrhol prerušenie súdneho konania, nakoľko sa domnieval, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len zákon o slobode informácií) je v rozpore s článkom 26 ods. 4 a článkom 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Podaním zo dňa 28.05.2015 doplnil podaný návrh na prerušenie konania. 3. Tunajší správny súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6S/169/2013- 104 zo dňa 20.11.2015, pričom zamietol žalobu ako aj návrh žalobcu na prerušenie konania. V dôsledku žalobcom podaného odvolania vo veci rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom spis. zn. 2Sži/1/2016 zo dňa 28.03.2018 a odmietol odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti o nevyhovení žiadosti o prerušenie konania a postúpenie návrhu Ústavnému súdu SR. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Priebeh administratívneho konania. 4. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy správny súd zistil, že tieto obsahujú mimo iných písomností aj: žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie podanú elektronickou formou dňa 20.03.2013, ktorou žiadal zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v Štrasburgu vo veci Žúbor v. Slovenská republika, vrátane žiadosti o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou ESĽP, a to v celom znení vrátane všetkých príloh. V prípade, ak by povinná osoba jeho žiadosti nevyhovela žiadal uviesť ako sa pri svojom rozhodnutí vysporiadala s rokovacím poriadkom ESĽP, ktorý charakterizuje všetky dokumenty ako verejné, ak sú v jeho sídle dostupné a ak nie sú rozhodnutím súdu označené za dôverné, ako aj rozsudkom ESĽP v analogickej veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko, rozsudkom súdu vo veci Feldek v. Slovensko, dôvodovou správou k novele zákona o slobode informácií č. 628/2005 Z. z., ktorá k § 11 ods. 1 písm. d) zákona hovorí, že sa výnimka vzťahuje iba na prebiehajúce konania, čo podporujú aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Sži/1/2011 a 3Sži/8/2009. Rozhodnutia správnych orgánov. 5. Povinná osoba - prvostupňovým správnym rozhodnutím č. 220/2013-34-I zo dňa 26.03.2013 žiadosti žalobcu nevyhovela, a to s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. V odôvodnení svojho rozhodnutia povinná osoba uviedla, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako medzinárodného súdneho orgánu a zároveň požadované informácie sú súčasťou súdneho spisu a teda sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP, pričom nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia. 6. Voči predmetnému rozhodnutiu podal dňa 16.04.2013 žalobca rozklad, v ktorom obsiahnuté námietky boli v podstate identické s jeho námietkami uvedenými v podanej žalobe. 7. O rozklade rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo: 31563/2013-23-II, vydaným dňa 29.04.2012 tak, že zamietol podaný rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval zákonné ustanovenia, v zmysle ktorých postupoval, rozviedol svoju správnu úvahu pri posúdení skutkových zistení a odôvodnil svoj na vec prijatý právny názor. Žaloba. 8. V úvode žaloby žalobca opísal skutkový stav predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré pokladal za nezákonné, a to z dôvodov jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávneho právneho posúdenie v časti zaoberajúcej sa Rokovacím poriadkom ESĽP, v časti týkajúcej sa aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság v Maďarsko, v časti ohľadom legitímnosti dôvodu, na základe ktorého možno nesprístupniť informácie, v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“, ako aj porušenia zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti Slovenskej republiky poskytol verejnosti obdobné informácie, akých sa on domáhal. 9. Žalobca považoval záver žalovaného prezentovaný v napadnutom rozhodnutí o právnej povahe rokovacieho poriadku ESĽP a jeho dôsledkoch na posúdenie jeho žiadosti za nesprávny. Nesúhlasil s argumentom žalovaného o tom, že rokovací poriadok je iba vnútro organizačný akt ESĽP, ktorý nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto ho nemožno na jeho žiadosť o poskytnutie informácie aplikovať. Mal za to, že žalovaný rokovací poriadok ESĽP nesprávne právne posúdil a nezohľadnil judikatúru súdu danej veci sa týkajúcu. Domnieval sa, že ak požadované informácie boli v predmetnej veci dostupné každému v sídle ESĽP už počas priebehu celého konania a Slovenská republika nepožiadala o ich utajenie a ak ide o právoplatne skončené konanie bolo povinnosťou žalovaného mu dané informácie sprístupniť. Tým, že tak neučinil porušil jeho právo na informácie garantované článkom 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. 10. Tak isto sa domnieval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval rozsudok ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na jeho žiadosť a v tejto časti svoje rozhodnutie aj nedostatočne odôvodnil. Pri podávaní svojej žiadosti o informáciu legitímne očakával, že žalovaný bude na jeho žiadosť daný rozsudok aplikovať a to vzhľadom na podobné skutkové okolnosti. So žalobcovými tvrdeniami ohľadom vyššie uvedeného rozsudku nesúhlasil, keďže prezentovaný dôvod na obmedzenie práva na informácie nebol relevantný, pretože sa týkal ochrany nestrannosti a rozhodovania súdnej moci. 11. Napadnuté rozhodnutie považoval v zmysle tohto rozsudku ESĽP za formu cenzúry, keďže mu neboli sprístupnené informácie, na zverejnení ktorých mal záujem a právo a ktorých zverejnenie bolo vo verejnom záujme. Podľa čl. 26 ods. 3 Ústavy SR je cenzúra všeobecne a bez výnimky zakázaná. Napriek tomu, že Ústava SR poskytuje širší rozsah práva na informácie, rozsudok ESĽP predstavuje významný interpretačný návod na riešenie jeho žiadosti, nie však rozhodujúci. Vzájomný vzťah medzi Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách (ďalej tiež len Dohovor) a Ústavou SR nemožno vnímať izolovane. Tvrdenie žalovaného o odlišnom vyvažovaní verejných a súkromných záujmov pri ochrane autority a nezávislosti súdnej moci v porovnaní s ich vyvažovaním pri ochrane práv a povesti iných považuje za nesprávne z dôvodu neexistencie žiadneho rozhodnutia ESĽP, ktoré by intenzitu prieskumu zásahu do práva na informácie diferencovalo podľa použitého legitímneho cieľa odôvodňujúceho zásah do práv garantovaných Dohovorom. 12. Potom napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu predstavuje absolútny zákaz prístupu k informáciám bez akéhokoľvek vyvažovania medzi právom na informácie a záujmom na zachovaní autority a nestrannosti súdnej moci, čím nie je splnená ani druhá podmienka testu nevyhnutnosti, t. j. primeranosti zásahu práva na informácie. Test nevyhnutnosti prichádza do úvahy až po splnení podmienky zákonnosti zásahu v zmysle čl. 10 ods. 2 Dohovoru, pričom táto podmienka nebola splnená. Nesprávnou aplikáciou testu nevyhnutnosti žalovaný vec nesprávne právne posúdil. 13. Napadnuté rozhodnutie pokladal za nezákonné z dôvodu nepreskúmateľnosti a nesprávneho právneho posúdenia aj v časti zaoberajúcej sa legitímnosťou dôvodu, pre ktorý nemožno informáciu sprístupniť. Táto námietka vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vychádzajúceho z ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Mal za to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s jeho tvrdením uvedeným v rozklade, podľa ktorého mu informácie neboli sprístupnené z dôvodu, ktorý sa nenachádza v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, s ktorým musí byť § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií v súlade. V tejto súvislosti citoval čl. 10 ods. 2, čl. 53 Dohovoru, čl. 26 ods. 4, čl. 152 ods. 4, čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, z ktorých vyplýva, že právo na informácie môže byť obmedzené iba z dôvodov uvedených v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a to bez ohľadu na § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci nepatrí medzi dôvody, ktorými možno obmedziť právo na informácie v zmysle Ústavy SR. Neuvedenie dôvodu pre nesprístupnenie informácie spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou SR. Na podporu tohto svojho tvrdenia citoval nálezy Ústavného súdu SR (spis. zn. II ÚS 28/96, PL. ÚS 15/98, III. ÚS 91/99 a II. ÚS 28/01), z ktorých vyplýva, že právo na informácie nemôže byť obmedzené z dôvodov, ktoré nie sú zakotvené v Ústave SR. V zmysle rozsudku NS SR spis. zn. 5Sži/1/2011 sa rozsah obmedzení základných práv a slobôd musí vykladať reštriktívne a nie extenzívne. Ak by pripustil, že žalovaný sa môže odvolávať na § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, bol potom povinný uplatniť ústavne konformný výklad v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Pri konflikte dvoch rôznych výkladov mal žalovaný postupovať v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, napr. s nálezom spis. zn. II. ÚS 148/06, v zmysle ktorého majú všetky orgány verejnej moci povinnosť v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Ak žalovaný môže ústavne konformným výkladom § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií vylúčiť nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia, je povinný v zmysle ustálenej judikatúry sprístupniť požadované informácie. Tiež je povinný odkloniť sa od doslovného výkladu zákona o slobode informácií, keďže na jeho uplatnenie vzhľadom na dostupnosť predmetných informácií v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania neexistoval legitímny dôvod. 14. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za nepreskúmateľné a nesprávne právne posúdené aj v časti zaoberajúcej sa zásadou „ius inter facit partes“, podľa ktorej je rozsudok záväzný iba pre účastníkov daného konania. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neodôvodnil, v čom spočívajú skutkové odlišnosti rozsudkov NS SR a prečo sa na jeho žiadosť neaplikujú. Taktiež v napadnutom rozhodnutí boli nesprávne právne posúdené právne závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sži/7/2009 a 5Sži/1/2011. 15. Na záver poukázal na porušenie zásady rovnosti pred zákonom, keďže minister spravodlivosti SR poskytol verejnosti obdobné informácie, ako žiadal on. Žalovaný mal dať v svojom rozhodnutí jasnú odpoveď na otázku, či minister skutočne poskytol verejnosti vyjadrenia SR v konaní pred ESĽP. V prípade, ak by poskytnuté informácie skutočne ohrozovali rozhodovaciu činnosť ESĽP, nemohol by ich poskytnúť verejnosti. Ak však konal tak, že ich poskytol verejnosti, ale nie jemu, porušil tým princíp rovnosti pred zákonom ustanovený v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Vyjadrenie žalovaného. 16. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 12.08.2013 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť, pričom zotrval na svojom v preskúmavaných rozhodnutiach prezentovanom právnom názore. 17. Uviedol, že na Krajskom súde v Bratislave okrem predmetnej žaloby prebiehajú najmenej štyri ďalšie konania s totožným účastníkom (žalobcom) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného. Vo všetkých piatich prípadoch je predmetom konaní preskúmanie zákonnosti rozhodnutie žalovaného podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, v rámci ktorých žalobca žiadal o informácie týkajúce sa konania ESĽP fyzických subjektov voči Slovenskej republike. Napadnuté rozhodnutia žalovaného boli vo všetkých veciach takmer totožné a aj žaloby žalobcu obsahujú obdobnú argumentáciu a keďže spolu skutkovo súvisia navrhol ich spojenie. 18. Následne žalovaný opísal priebeh správneho konania, v rámci ktorého povinná osoba svojím prvostupňovým rozhodnutím žiadosti žalobcu o informácie nevyhovela a požadované informácie mu nesprístupnila, dôvodiac tým, že ide o informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu (§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií). Rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil a nad rámec svojej povinnosti sa vysporiadal aj s otázkami, na ktoré poukázal žalobca v svojej žiadosti. Druhostupňový správny orgán sa v plnej miere stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu a stručne reagoval na každú námietku žalobcu prezentovanú v jeho rozklade. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Cdo 170/2005, podľa ktorého odôvodňovanie súdnych rozhodnutí nemusí obsahovať podrobnú odpoveď na každý argument. V zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia postačuje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný jasným, korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s výkladom pojmu „informácie dotýkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov“, a preto mu nemožno vyčítať nedostatok zrozumiteľnosti alebo nedostatok odôvodnenia. Za správnu považuje aj argumentáciu o tom, že informáciou dotýkajúcou sa rozhodovacej činnosti súdu sú aj vyjadrenia účastníkov konania, keďže tvoria podklad rozhodnutia súdu. 19. Žalovaný zotrval na svojom názore, že rokovací poriadok ESĽP nie je prameňom práva v právnom systéme Slovenskej republiky, nemá postavenie medzinárodnej zmluvy alebo aktu EÚ a preto ho pri svojom rozhodovaní neaplikoval. Žalobca v žalobe nepredniesol žiadne argumenty, ktoré by svedčili v neprospech preskúmateľnosti, zrozumiteľnosti a dostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v neprospech právneho posúdenia veci žalovaným v časti, ktorá sa zaoberá rokovacím poriadkom ESĽP. 20. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a nesprávne právne posúdenie v časti, ktorá sa týka aplikácie rozsudku ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko na žiadosť žalobcu, žalovaný uviedol, že tento rozsudok neobsahuje riešenie, ktoré by bolo porovnateľné so situáciou v tomto prípade a to z dôvodu, že v ňom ide o balans verejných a súkromných záujmov. Úlohou povinnej osoby pri posudzovaní žiadosti o informácie nie je hľadať správny balans akýchkoľvek dvoch záujmov, keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky tento balans vyriešil zákonodarca obmedzením prístupu k informáciám podľa § 8 až 11 osobitného zákona. Záujem na zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci zákonodarca vyjadril obmedzením prístupu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácii a povinná osoba bola povinná posúdiť, či požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných orgánov a dospel k záveru, že informácie sa týkajú tejto činnosti. Žalovaný bol povinný zvážiť, či vo vzťahu k nemu zákon neupravuje princíp prevažujúceho verejného záujmu. Takýto postup bol zo strany správnych orgánov aj uplatnený. 21. Ohľadom námietky o ústavných limitoch obmedzenia prístupu k informáciám podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR žalovaný uviedol, že zákonodarca pri koncipovaní obmedzenia prístupu k informáciám dotýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov v trestnom konaní, ústavné limity pre obmedzenie prístupu k informáciám nevzhliadol pri informáciách, ktoré sa sprístupňujú podľa osobitného predpisu, pri rozhodnutiach policajta v prípravnom konaní, pri informáciách o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku. Keďže o ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, Ústavný súd Slovenskej republiky nevyslovil nesúlad s článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, platí, že toto ustanovenie upravuje obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s týmto článkom. Žalovaný pri rozhodovaní použil výklad v súlade s Ústavou SR a v súlade s jeho jazykovým znením. 22. K námietke porušenia zásady „ ius inter facis partes“ uviedol, že v napadnutom rozhodnutí na túto zásadu poukázal iba z dôvodu, že samotný žalobca vo svojom rozklade pracoval s textami rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, akoby išlo o text právneho predpisu. Tieto rozhodnutia však nepredstavujú záväzný rámec pre rozhodovanie vo všetkých nasledujúcich konaniach. Žalovaný poukázal na účinné znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, ako aj na dôvodovú správu k zákonu č. 628/2005 Z. z., ktorá však nie je v tomto prípade relevantná, pretože sa nevzťahuje k zneniu § 11 ods. 1 písm. d) zákona, účinného od 01.01.2012, podľa ktorého žalovaný rozhodoval. 23. So záverečným namietaným porušením zásady rovnosti pred zákonom žalovaný nesúhlasil, keďže v danom prípade sa jednalo o komunikáciu ministra spravodlivosti s predstaviteľmi médií, ktorá pre rozhodnutie vo veci nebola relevantná. Žalobcom požadované informácie na tlačovom brífingu neboli predstaviteľom médií poskytnuté. Konanie po vrátení veci z Najvyššieho súdu SR. 24. Po vrátení veci tunajší správny súd opätovne vypočul na pojednávaní oboch účastníkov konania. Zároveň sa žalobca ku konaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 12.09.2018, pričom opätovne poukázal na potrebu aplikovania ústavne konformného výkladu zákona o slobode informácii s tým, aby súd pri rozhodovaní aplikoval čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 4, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 Ústavy SR. Tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžo/105/2015 zo dňa 22.02.2017 a protest Generálnej prokuratúry SR č. VI/Gd 254/17/1000 zo dňa 10.08.2017. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 25. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom za prítomnosti oboch procesných strán a dospel k záveru, že žalobe je potrebné vyhovieť. 26. Žaloba bola podaná tunajšiemu súdu počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku - OSP (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorý v piatej časti upravoval problematiku súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verenej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa správneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom - SSP. Obidva tieto zákony obdobne upravujú otázky vymedzenia rozsahu rozhodnutí správnych orgánov, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu na návrh účastníka správneho konania. 27. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 29. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 30. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 31. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 32. Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy SR pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 33. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 34. Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 35. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 36. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávajúcich na základe uzatvorenej zmluvy. 37. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. ak predmetom žiadosti je získanie informácií, ktoré už boli zverejnené, povinná osoba môže bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 5 dní od podania žiadosti, namiesto sprístupnenia informácií žiadateľovi oznámiť údaje, ktoré umožňujú vyhľadávanie a získanie zverejnenej informácie. 38. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie, alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov činných v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu; rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 39. Podľa čl. 10 ods. 1 zák. č. 209/1992 Zb. Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí o podpise Českej a Slovenskej Federatívnej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 40. Podľa čl. 10 ods. 2 zák. č. 209/1992 Zb. výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. 41. Podľa čl. 40 ods. 2 zák. č. 209/1992 Zb. spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak predseda súdu nerozhodne inak. 42. Podľa pravidla 33 ods. 1 Rokovacieho poriadku ESĽP, všetky dokumenty, ktoré Kancelárii predložia strany alebo intervenujúca strana v súvislosti so sťažnosťou, s výnimkou dokumentov predložených v rámci konania o zmieri podľa pravidla 62 sú prístupné verejnosti v súlade s opatreniami určenými tajomníkom, pokiaľ predseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. 43. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby, z obsahu ktorej vyplývajú žalobné námietky - nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 44. Správny súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je povinný posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či náležite zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi ako aj dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe realizovanom v zákonom stanovenej lehote je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať všetky zákonom požadované náležitosti v zmysle Správneho poriadku a zároveň v danom prípade musí byť súladné so zákonom č. 211/2000 Z. z. 45. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 46. Správny súd dospel k názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať o jeho odbornej úrovni, či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie, alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd však hodnotí preskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny orgán vydal preskúmavané rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe svojej voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako boli vyhodnotené vykonané dôkazy, ako aj hodnotenie týchto dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre správny súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom prípade po zohľadnení týchto skutočností nemožno konštatovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Námietky žalobcu sú podrobne opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa nimi zaoberal a v rozhodnutí zrozumiteľne a preskúmateľne vyporiadal. Je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k právnemu záveru vo svojom rozhodnutí a toto z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa názoru súdu aj jednoznačne vyplýva a preto námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd nepokladal za dôvodnú. 47. V prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám sú v slovenskom právnom systéme upravené zákonom o slobode informácií a oprávňujú každého bez preukázania právneho alebo iného dôvodu na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zákon o slobode informácií upravuje rozsah povinných osôb, ako aj rozsah informácií, ktoré sú povinné sprístupniť na žiadosť. Zároveň však zákon o slobode informácii stanovuje výnimky k prístupu k informáciám, ktoré oprávňujú povinné osoby obmedziť, resp. nesprístupniť požadovanú informáciu. 48. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (viď. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06 - 59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 ústavy ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom o slobode informácií (zákon č. 211/2000 Z. z.) a osobitných zákonoch. 49. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené podmienky, a to podmienky všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR) alebo osobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). 50. Z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň môže byť obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné (čl. 26 ods. 4, čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnení obmedzenia základného práva je potrebné dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR). 51. V prejednávanej veci bolo rozhodujúce právne posúdenie dôvodu odmietnutia sprístupnenia požadovaných informácií žalobcovi, tak ako to ustálil žalovaný (aj povinná osoba), t. j. odpoveď na otázku, či predmetné informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu - ESĽP (medzinárodného súdneho orgánu) a potom, či sa na ne vzťahuje ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácii a preto tieto nemôžu byť žalobcovi sprístupnené. 52. Správny súd v súvislosti so sporným výkladom ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácii, ktoré odlišne ponímajú účastníci konania - obmedzenie, resp. nesprístupnenie požadovanej informácie z dôvodu, že táto sa týka rozhodovacej činnosti súdu poukazuje na rozhodnutia tunajšieho správneho súdu - rozsudky spis. zn. 5S/63/2013 zo dňa 09.10.2018 a 5S/166/2013 zo dňa 11.12.2018 ako aj rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Sžik/1/2018 zo dňa 23.01.2019, 3Sžo/105/2015 zo dňa 22.02.2017, ktoré sa týkajú skutkovo a právne obdobných vecí rovnakých účastníkov. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených rozhodnutiach jednoznačne dospel k záveru, že vyššie uvedené zákonné ustanovenie je treba vykladať tak, že odmietnutie sprístupnenia informácií sa môže vzťahovať iba na prebiehajúce súdne konania (tzv. živé veci), pretože týkať sa rozhodovacej činnosti môže iba dovtedy, dokiaľ rozhodovacia činnosť v danej veci prebieha. V zmysle uvedeného ustanovenia sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. V súdnej terminológii sa takýto predmet konania označuje ako „živá vec“. Ide o historický princíp. Priebeh konania je ovládaný procesnými zásadami bezprostrednosti a priamosti, a preto si konajúci súd vždy obstaráva základ a vytvára úsudok pre svoje rozhodnutie iba na základe informácií, ktoré vyjdú najavo iba pred ním. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny prístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach. Cieľom tohto ustanovenia je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým „paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti“. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale aj Súdny dvor európskej únie. 53. Správny súd konštatuje, že v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania. V danom prípade je zrejmé, že žalobca požadoval sprístupniť mu informácie týkajúce sa právoplatne skončenej veci vedenej na ESĽP (Žúbor v. Slovenská republika) a preto nebol ani dôvod zo strany žalovaného (povinnej osoby) mu požadované informácie nesprístupniť z dôvodu, o ktorý opreli svoje preskúmavané rozhodnutia. 54. Zároveň správny súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by bolo v predmetnej veci (Žúbor v. Slovenská republika) vydané rozhodnutie predsedu komory o obmedzení prístupu verejnosti k žalobcom žiadaným dokladom a ani to, že by Slovenská republika (ako jedna strana sporu) požiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k týmto dokladom. Z výkladu čl. 40 Dohovoru podrobne upraveného v čl. 33 Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú republiku vyplýva, že dokumenty zaslané ESĽP sú verejne prístupné, pokiaľ predseda komory z vymedzených dôvodov nerozhodne inak, čo sa v danom prípade nestalo. 55. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci pred ESĽP musí pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy. Nakoľko súdne konanie v danom prípade bolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť práva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej situácie nemohlo zasiahnuť do nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania. 56. Na základe zistených skutočností súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k prijatému záveru o nemožnosti sprístupniť žalobcovi požadovanú informáciu dôvodiac ust. § 11 ods. 1písm. d) zákona o slobode informácii. Zo zrušujúceho dôvodu zároveň správny súd rozhodol o vrátení veci prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym záverom súdu (§ 191 ods. 6 SSP) a bude jeho povinnosťou vo veci opätovne konať a vydať nové náležite odôvodnené rozhodnutie. 57. O práve na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi toto právo priznané v plnom rozsahu, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 58. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).