Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/232/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201795 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1014201795.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členov senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Evy Fulcovej, v právnej veci žalobkyne: L.. L. N., bytom M. X, XXX XX N., zastúpená: Mgr. Monika Martonová, advokátka, Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave IV, M. Sch. Trnavského 1, 811 44 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK zo dňa 05.08.2014, takto r o z h o d o l : Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK zo dňa 05.08.2014 a rozhodnutie Disciplinárny rozkaz Riaditeľstva odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV č. 10 zo dňa 11.06.2014 z r u š u j e. Žalobkyni súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Súd z administratívneho spisu orgánu verejnej správy zistil, že O.. L.. L. N. bol disciplinárnym rozkazom riaditeľa OKP č. 10/2014 zo dňa 11.06.2014 v zmysle § 53 ods. 1 písm. b/ zák. č. 73/1998 Z.z. uložené disciplinárne opatrenie a to zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov z dôvodu, že menovaná dňa 21.05.2014 na druhom poschodí budovy Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave IV v priestoroch odboru kriminálnej polície počas rannej porady v čase od 07.45 hod. do 08.00 hod., ktorá sa konala v kancelárii č. XXX u vedúcej druhého oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície OR PZ BAIV O.. L.. I. O. začala menovaná postupne zvyšovať hlas na vedúcu a žiadala vedúcu, aby jej dala písomný pokyn týkajúci sa zákazu vedúcej ohľadne toho, že vyšetrovatelia druhého OV nesmú sedieť v bufete s výnimkou obednej prestávky a taktiež, že nesmú chodiť bez vedomia vedúcej do kancelárii na iné oddelenia, pričom vedúca druhého OV menovanú upozornila, že sa jedná o pokyn k striktnému dodržiavaniu pracovnej doby, načo následne menovaná začala v rozpore s článkom 7 NMV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru znevažovať profesionálnu spôsobilosť vedúcej druhého OV za účasti ostatných policajtov druhého OV a to tak, že sa krikom vyjadrovala na adresu vedúcej druhého OV tým, že bude trestať podriadených policajtov si nezachráni stoličku a na chodbe povedala, načo je nám taká vedúca, ktorá sa nás nezastane. Prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán verejnej správy skonštatovali, že porušením základných povinností policajta sa menovaná dopustila disciplinárneho previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona o štátnej službe. 2. Proti predmetnému rozhodnutiu podala L.. N. v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedla, že disciplinárny rozkaz nevychádza zo skutočného stavu veci, je v rozpore s právnymi predpismi, pričom z odôvodnenia zjavne nevyplýva, že dôvody na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené absentujú, popierajú pravidlá formálnej, ako aj právnej logiky, je jednostranné a účelové, pričom samotným uložením disciplinárneho opatrenia boli porušené jej základné ľudské práva a slobody. 3. O odvolaní L.. N. rozhodol nadriadený orgán a to Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave IV rozhodnutím č. ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK zo dňa 05.08.2014, ktorým zamietol odvolanie L.. L. N. a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia. V rozhodnutí sa druhostupňový orgán vysporiadal s námietkami menovanej, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Keďže menovaná s druhostupňovým rozhodnutím nesúhlasila, podala na správny súd správnu žalobu. II. žalobné dôvody 4. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 28.10.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. ORPZ-BAIV-8-024/2014-PK zo dňa 05.08.2014, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia č. 10/2014 zo dňa 11.06.2014, ktorým bolo žalobkyni v súlade s § 53 ods. 1 písm. b/ zákona o štátnej službe za disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie a to zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov. 5. Disciplinárne previnenie malo byť spáchané na skutkovom základe, ktorý je popísaný vo výroku disciplinárneho rozkazu a to že dňa 21.05.2014 na druhom poschodí budovy ORPZ v Bratislave IV v priestoroch odboru kriminálnej polície počas rannej porady v čase od 07,45 hod. do 08,00 hod., ktorá sa konala v kancelárii č. XXX u vedúcej druhého oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície OR-PZ v Bratislave IV O.. L.. I. O. začala menovaná postupne zvyšovať hlas na vedúcu a žiadala vedúcu, aby jej dala písomný pokyn týkajúci sa zákazu vedúcej druhého OV ohľadne toho, že vyšetrovatelia druhého OV nesmú sedieť v bufete s výnimkou obednej prestávky a taktiež, že nesmú chodiť bez vedomia vedúcej do kancelárií na iné oddelenia, pričom vedúca menovanú upozornila, že sa jedná o pokyn k striktnému dodržiavaniu a využívaniu pracovnej doby, načo následne menovaná začala v rozpore s článkom 7 N MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ znevažovať profesionálnu spôsobilosť vedúcej za účasti ostatných policajtov a to tak, že sa krikom vyjadrovala na adresu vedúcej, že tým, že bude trestať podriadených policajtov si nezachráni stoličku a na chodbe zakričala smerom na vedúcu: „načo je nám taká vedúca, ktorá sa nás nezastane“. 6. Žalobkyňa má za to, že rozhodnutie vydané riaditeľom OR PZ vychádza výlučne zo skutkového stavu zisteného pred vydaním disciplinárneho rozkazu tak, ako ho opisuje odôvodnenie už skôr vydaného disciplinárneho rozkazu, čo je badateľné už v úvode samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Riaditeľ OR PZ sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal podstatným obsahom odvolania žalobkyni zo dňa 20.06.2014 proti disciplinárnemu rozkazu. Napadnuté rozhodnutie nevychádza zo skutočného stavu veci, je v príkrom rozpore s právnymi predpismi, pričom z odôvodnenia zjavne vyplýva, že dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené absentujú, popierajú pravidlá formálnej ako aj právnej logiky a je absolútne jednostranné a účelové, pričom samotným uložením disciplinárneho opatrenia boli porušené základné ľudské práva a slobody žalobkyne. 7. Žalobkyňa poukazuje na úradný záznam spísaný dňa 21.05.2014, ktorý bol zaslaný riaditeľovi OKP, ale tento bol zaevidovaný až dňa 03.06.2014 dva týždne po údajnom disciplinárnom previnení. Ďalej napáda, že nemohla opísať priebeh udalostí z rannej porady konanej dňa 21.05.2014 práve z dôvodu ovplyvnenia vyšetrovateľov už riaditeľom OKP opísanom v priebehu skutkových okolností a preto tieto vyjadrenia ako dôkazné prostriedky v konaní o uložení disciplinárneho opatrenia žalobkyňa napáda. 8. Taktiež poukazuje na dodatočné nevyžiadanie si vyjadrenia vyšetrovateľky D.. M.. U. C. ku skutočnostiam majúcich za následok uloženie disciplinárneho opatrenia žalobkyni. Pre úplnosť zistenia skutkového stavu si vyjadrenie mohol žalovaný od vyšetrovateľky U. C. vyžiadať aj formou písomnej výzvy zaslanej prostredníctvom pošty alebo osobným doručením. Žalobkyňa zdôraznila, že práve vyšetrovateľka U. C. bola priamym svedkom údajného disciplinárneho previnenia žalobkyne dňa 21.05.2014 na rannej porade a zostala so žalobkyňou až do času, kým žalobkyňa neopustila kanceláriu nadriadenej. 9. Napáda účelovosť spísaného záznamu zo dňa 06.06.2014 č. ORPZ-BAIV-OKP-684/2014, v ktorom sa dotýkajú osoby žalobkyne v znení na aké sa jej nikto nedopytoval. 10. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa žalobkyni kladie za vinu za to, že mala na nadriadenú postupne zvyšovať hlas a žiadať ju, aby jej dala v písomnej forme pokyn a teda je zrejmé, že za vinu sa žalobkyni kladie to, že si mala dovoliť vysloviť kritiku na spôsob výkonu služobnej činnosti svojej priamej nadriadenej, čo je v príkrom rozpore s článkom 10 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a je to v rozpore s § 2 a ods. 2 zákona o štátnej službe. 11. Žalobkyňa napáda obsah bodu 9 napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný uvádza, že je čisto záležitosťou riaditeľa OKP, že neoboznámil žalobkyňu s obsahom spísaného úradného záznamu z rozhovoru výlučne medzi žalobkyňou a riaditeľom OKP, nakoľko ak má taký úradný záznam slúžiť ako dôkaz musí byť verifikovaný oboma stranami rozhovoru. 12. Na základe uvedených skutočností žalobkyňa žiada, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj disciplinárny rozkaz správneho orgánu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 27.02.2015 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie riaditeľa OR PZ v Bratislave IV vychádza výlučne zo skutkového stavu zisteného pred vydaním disciplinárneho rozkazu. Dôkazom je samotný spis odvolacieho orgánu, z ktorého je zrejmé, aké dôkazy boli v rámci odvolacieho konania vykonané, čo si senát, resp. predseda poradnej komisie zabezpečili na to, aby mohli objektívne rozhodnúť. Taktiež nie je pravdou a súd to musí pri preskúmaní zistiť, že sa odvolací orgán nezaoberal podstatným obsahom odvolania žalobkyne. Samotné rozhodnutie odvolacieho orgánu obsahuje vyjadrenie ku všetkým žalobkyňou namietaným skutočnostiam, pričom odvolací orgán ich logicky zdôvodnil a vysporiadal sa s nimi. 14. Nie je pravdou, že žalobkyňa ukončila služobný pomer príslušníka PZ na základe tohto uloženého disciplinárneho opatrenia a celkovej zlej psychosociálnej atmosféry. Ukončila služobný pomer na vlastnú žiadosť a potom ako dovŕšila nárok na vyplácanie výsluhového dôchodku. 15. Čo sa týka napádania zabezpečených dôkazov zo strany správnych orgánov ide o vnútorný subjektívny pocit žalobkyne, že dôkazy neboli získané v súlade so zákonom, ktorý však nemá oporu v objektívnom posúdení skutkového stavu veci. Získané dôkazy majú byť nezákonné len preto, že nesvedčia v prospech žalobkyne alebo neobsahujú vyjadrenia dotknutých osôb podľa jej predstáv? Všetci policajti, ktorí mohli mať vedomosť o konaní žalobkyne mali možnosť sa k veci vyjadriť. Väčšina sa aj k incidentu vyjadrila, pričom potvrdila konanie žalobkyne tak, ako ho opísala vedúca oddelenia. 16. Odvolací orgán sa na strane 11 a nasledujúce svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobkyňa podala v rámci odvolacieho konania. Nestotožňuje sa s neustále opakujúcimi tvrdeniami žalobkyne, že argumenty odvolacieho orgánu sú nedostatočné, nič nepreukazujúce, konštatujúce, vyhýbajúce, neodôvodnené, zmätočné a nepreskúmateľné. To sa dá skôr povedať o jej návrhu žaloby, nakoľko nikde nekonkretizuje, čím je rozhodnutie zmätočné a tým nepreskúmateľné. Nepredkladá o tom žiadne dôkazy a len to sucho konštatuje. Už len z toho, že vo svojej žalobe na strane 11 napáda len niektoré body, ktoré zdôvodňoval odvolací orgán je zrejmé, že s väčšinou sa stotožnila. Z 18 bodov napáda len 4 body a to bod 5, 9,11 a 12. 17. K bodu 5/ nie je treba sa bližšie zmieňovať, nakoľko nadriadená požadovala od podriadených riadne využívanie času služby, pričom žiadny zákon ani interný predpis neumožňuje dať si prestávku na oddych a jedlo skôr, ako po piatich hodinách nepretržitého výkonu štátnej služby. Taktiež nadriadený musí mať neustále prehľad o mieste výskytu svojich podriadených (na pracovisku, úkony vo VTOS, úkony v teréne a pod.), nakoľko sme polovojensky organizovaný zbor, ktorý plní aj iné úlohy v prípade spohotovenia útvaru. Návšteva bufetu pred uplynutím zákonom stanovenej doby, by mohla byť klasifikovaná ako porušenie základných povinností policajta podľa § 48 odst. 3 písm. k/ zákona č. 73/1998 Z.z., nakoľko je to obdobné, ako keby sa policajt vybral počas služby na nákup do predajne potravín. 18. K bodu 9/ treba uviesť, že žalobkyňa sa bola sťažovať na svoju nadriadenú, čo riaditeľ OKP nemohol vyhodnotiť ako súkromnú záležitosť, ale išlo jednoznačne o služobnú záležitosť a preto sa rozhodol z obsahu rozhovoru spracovať úradný záznam, pričom jeho pravdivosť žalobkyňa nespochybňuje. 19. K bodu 11/ nevieme o čo žalobkyni v tomto prípade ide, resp. vieme a to, že chce spochybniť vyjadrenia svojich bývalých kolegov, ktorí sa vyjadrili k jej osobe, pričom tieto vyjadrenia sú v jej neprospech. To akože správny orgán mal hroziť osobám podávajúcim vyjadrenie, že ak vyjadrenia nespíšu podľa predstáv žalobkyne, môžu sa vystaviť trestnému alebo disciplinárnemu konaniu? Policajti sa viackrát k veci vyjadrili, pričom niektorí aj spontánne bez toho, aby boli o to požiadaní, nakoľko cítili potrebu upozorniť nadriadených na správanie sa žalobkyne, ktoré v niektorých prípadoch hraničilo s porušovaním zásad slušného správania sa. Po prvotných podaniach policajtov, po osobných pohovoroch, po opätovnom požiadaní o vyjadrenia sa (na základe námietky žalobkyne z ovplyvňovania), všetci zotrvali na svojich pôvodných vyjadreniach. V čom vidíme kontraproduktívnosť opätovného vyžiadania vyjadrení od dotknutých policajtov? No asi v tom, že keď sa jeden a ten istý policajt trikrát vyjadrí, ako to bolo, tak sa ho nebudeme po štvrtýkrát pýtať, či to ozaj tak bolo. Sama žalobkyňa musí vedieť, že aj keď ona sama podávala vyjadrenie k nejakej veci, nikdy nebola predtým poučovaná o trestnoprávnych alebo disciplinárnych následkoch. Nakoľko ide o vyjadrenie konkrétnej osoby, ktoré spracováva sama a nie je vypočúvaná v nejakom procesnom postavení. 20. Ustanovenie § 238 zákona č. 73/1998 Z.z. uvádza, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi (vyjadrenie policajta je v súlade s právnymi predpismi). Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb, vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 21. Ak žalobkyňa spochybňuje zabezpečené dôkazy vo forme vyjadrení policajtov, súd má možnosť tieto osoby na svojom pojednávaní vypočuť ako svedkov. 22. K bodu 12/ tu treba uviesť, že žalobkyňa bola na ORPZ v BA IV preložená z inej súčasti PZ, pričom je pravdou, že nebola disciplinárne riešená ako vyšetrovateľka na tunajšom OR PZ v Bratislave IV, ale to ani iní vyšetrovatelia. Po nástupe nového riaditeľa OKP sa striktne začalo vyžadovať dodržiavanie služobnej disciplíny, plnenie si služobných povinností a v prípade zistenia nedostatkov sa pristupovalo aj k ukladaniu disciplinárnych opatrení a to nie len u žalobkyne, ale u viacerých vyšetrovateľov. Podkladmi na disciplinárne konania u žalobkyne boli zväčša signalizácie od prokuratúry, ktorá upozorňovala na nečinnosť vyšetrovateľky v jej pridelených veciach. Krajský súd v Bratislave už mal možnosť viackrát preskúmavať žaloby L.. N., pričom ani raz vo svojom rozhodnutí nekonštatoval, že zo strany oprávneného orgánu nebolo preukázané, že menovaná sa disciplinárneho previnenia dopustila. 23. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú. IV. právne posúdenie krajským súdom a relevantné právne predpisy 24. V danej veci tunajší súd už rozhodol rozsudkom č. k. 5S 232/2014-139 zo dňa 20.10.2015 tak, že žalobu zamietol v zmysle ust. § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 25. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, v ktorom okrem iného uviedla, že v rozsudku nie je uvedené, v čom vidí súd správnosť postupu žalovaného pri vydávaní rozhodnutia v prvom, ako aj druhom stupni, rovnako nie je zrejmé, z akého dôvodu sa s poukazom aj na aplikáciu právnych predpisov s argumentáciou žalobkyne nestotožnil. V napadnutom rozhodnutí absentuje povinnosť súdu zaoberať sa pre vec významnými argumentmi. Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov konania, nakoľko iba tým, že súd zareaguje na argumenty účastníkov konania dá účastníkom konania najavo, že boli vypočutí a že sa ich argumentmi zaoberal. 26. O odvolaní žalobkyne rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Sžo/51/2016, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 232/2014-139 zo dňa 20.10.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že odôvodnenie rozsudku krajským súdom sa javí ako jednostranné a formalistické a teda zjavne neodôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 27. Konajúci súd opätovne na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a to už podľa § 182 Správneho súdneho poriadku, nakoľko k 30.06.2016 prestal platiť občiansky súdny poriadok. 28. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 29. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 30. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zák. č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. 31. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením sa rozumie zavinené porušenie povinnosti policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. 32. Podľa § 53 ods. 1 vyššie uvedeného zákona sa disciplinárnym opatrením rozumie: a/ písomné pokarhanie, b/ zníženie služobného platu až do 15% na dobu najviac troch mesiacov, c/ zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka, d/ zákaz činnosti, e/ prepadnutie veci. 33. Podľa § 56 ods. 2 uvedeného zákona pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. 34. Podľa článku 7 N MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka policajného zboru, policajt sa v duchu služobnej zdvorilosti správa k ostatným policajtom korektne a neznevažuje ich profesionálnu spôsobilosť. Netoleruje však u nich korupčné ani iné neetické správanie. 35. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. ORPZ- BAIV-8-024/2014-PK zo dňa 05.08.2014 a rozhodnutie - Disciplinárny rozkaz Riaditeľa odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave IV č. 10 zo dňa 11.06.2014. 36. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia dospel k záveru, že bolo potrebné obe rozhodnutia zrušiť v zmysle § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. 37. V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa. 38. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. Z zákona č. 71/1967 Zb.), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu. 39. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopostil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou. 40. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom SR. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.). Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza "akékoľvek trestné obvinenie", je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. 41. Z vyššie uvedeného potom je potrebné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí j obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo 28/2007 zo dňa 06.03.2008). 42. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť "analogiae legis" tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). 43. Vo výroku disciplinárneho rozkazu Riaditeľa odboru kriminálnej polície č. 10 zo dňa 11.06.2014 je uvedené, že sa jej ukladá podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zák. č. 73/1998 Z.z. disciplinárne opatrenie, zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov za disciplinárne previnenie spáchané na tomto skutkovom základe „že dňa 21.05.2014 na druhom poschodí budovy OR PZ v Bratislave IV v priestoroch odboru kriminálnej polície počas rannej porady v čase od 07.45 hod. do 08.00 hod., ktorá sa konala v kancelárii č. XXX u vedúcej druhého oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície OR PZ v Bratislave IV O.. L.. I. O. (ďalej len vedúca 2. OV) začala menovaná postupne zvyšovať hlas na vedúcu 2. OV, aby jej dala písomný pokyn týkajúci sa zákazu vedúcej 2. OV ohľadne toho, že vyšetrovatelia 2. OV nesmú sedieť v bufete s výnimkou obednej prestávky a taktiež, že nesmú chodiť bez vedomia vedúcej 2. OV do kancelárie na iné oddelenia, pričom vedúca 2. OV menovanú upozornila, že sa jedná o pokyn k striktnému dodržiavaniu a využívaniu pracovnej doby, načo následne menovaná začala v rozpore s článkom 7 Nariadenia MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ znevažovať profesionálnu spôsobilosť vedúcej 2. OV za účasti ostatných policajtov 2. OV a to tak, že sa krikom vyjadrovala na adresu vedúcej 2. OV, že tým, že bude trestať podriadených policajtov si nezachráni stoličku a na chodbe 2. OV zároveň zakričala smerom na vedúcu 2. OV „načo je nám taká vedúca, ktorá sa nás nezastane“, čím porušila článok 7 Nariadenia MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ, s ktorým bola riadne oboznámená dňa 004.04.2014, základnú povinnosť policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zák. č. 73/1998 Z.z., z ktorej vyplýva, že policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené Ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.“ 44. Súd má za to, že takéto vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia je nedostatočné. Tak ako je už vyššie spomínané, zákonná úprava je jednoznačná, pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok v rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa dotýka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený iným. V správnom trestaní je obdobná právna úprava. 45. V citovanom výroku personálneho rozkazu č. 10 je uvedená identifikácia osoby, ktorá spáchala priestupok, dátum a čas, kedy bol priestupok spáchaný aj miesto, kde bol priestupok spáchaný. Vo výroku však chýba aký priestupok bol spáchaný. To, že žalobkyňa žiadala svoju vedúcu, aby jej dala písomne pokyn týkajúci sa pracovnej morálky nie je priestupok. V personálnom rozkaze je ako priestupok uvedené, že žalobkyňa znevažovala profesionálnu spôsobilosť vedúcej 2. OV za účasti ostatných policajtov tak, že krikom vyjadrovala na adresu vedúcej, že tým, že bude trestať podriadených policajtov si nezachráni stoličku na chodbe. Súd sa až z odôvodnenia personálneho rozkazu a zo spisového materiálu dozvedel, že znevažovanie profesionálnej spôsobilosti vedúcej boli vulgarizmy, ktoré žalobkyňa adresovala vedúcej. Tieto vulgarizmy však mali byť vo výroku uvedené, lebo to je ten priestupok, za ktorý bola žalobkyňa potrestaná. Vo výroku je nevyhnutné vymedziť presne za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky lidispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. 46. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. 47. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP. 48. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný v zmysle § 191 ods. 6 SSP. 49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 50. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. 51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.