Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/157/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201050 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1015201050.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu: JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Viery Šebestovej, v právnej veci žalobcu: Y. E., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník T., prechodný pobyt v SR T. XXX/X, F., zastúpeného: JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou, Drotárska cesta 16, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Krížna č. 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: PPZ-HCP- BA2-2015/003114-009 zo dňa 05.05.2015 takto jednohlasne r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ-HCP- BA2-2015/003114-009 zo dňa 05.05.2015, ako i rozhodnutie Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-893- 14/2014-TPC zo dňa 16.12.2014 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Rozhodnutím Č. p.: PPZ-HCP- BA2-2015/003114-009 zo dňa 05.05.2015 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava Č. p.: PPZ- HCP-BA6-893-14/2014-TPC zo dňa 16.12.2014, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky zo dňa 01.10.2014 podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 2. Dňa 01.10.2014 podal žalobca žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na základe toho, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava oprávnene a nepretržite po dobu piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti. Žalobca dňa 19.05.2006 požiadal na oddelení azylu J. E. o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, azylová procedúra bola ukončená poskytnutím doplnkovej ochrany rozhodnutím č. MU-268_33/PO-Ž-2008 zo dňa 08.08.2008. Doplnková ochrana bola žalobcovi predĺžená do 09.06.2016. Prvostupňový správny orgán získal k osobe žalobcu v zmysle ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov informáciu utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“ vedenú pod č.p.: PPZ-HCP-D-10/2014-BA6 zo dňa 04.11.2014, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba. Správny orgán uviedol, že získaná informácia je utajovaného charakteru a preto nie je možné uvedenú informáciu zverejniť. 3. Správny orgán spísal dňa 25.11.2014 so žalobcom zápisnicu o podaní vysvetlenia, v ktorej sa mal žalobca možnosť vyjadriť sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia, k jeho podkladom i spôsobu zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie. Žalobca vo vyjadrení využil svoju možnosť a uviedol: „Samozrejme sa chcem k danému vyjadriť. Neviem, čo sa v tej písomnosti píše, ale nikde som nič nespravil a to ani na Slovensku a ani v T.. Dokonca som legálne študoval aj na Ukrajine, kde som nemal žiaden problém so svojím pobytom. Normálne som tam dokončil diplom a mám aj diplom, že som vyštudovaný letecký dispečer. A cestoval som stále len na trase Ukrajina, Palestína, Egypt ani v jednej z týchto krajín som nespravil nič zlé. Neviem ako sa mám k tomuto vyjadriť, nakoľko neviem ani čo na mňa Slovenská informačná služba má, to sa k tomu nedá normálne vyjadriť, neviem čoho sa mám v takomto prípade chytiť, to v tom plávam ako ryba v mori. Už minulý rok mi bola moja žiadosť zamietnutá, tam som všetko o sebe povedal, Vám môžem povedať celý svoj život, neviem čo všetko chcete vedieť. Ja na Slovensku žijem viac ako 11 rokov a vediem tu usporiadaný život a nie sú tu so mnou žiadne problémy. Tak ako môže na mňa niečo SIS mať? Ja som kedysi poznal ľudí, ktorý boli údajne nebezpečný pre SR, poznám ich dobre a oni dostali trvalý pobyt. Jeden z nich je uväznený, no to nie je moja chyba, že ho uväznili, každý človek si je za svoje chyby sám zodpovedný a ja nemôžem za to, čo spravil niekto iný. Mňa by mali posudzovať podľa toho, čo som spravil ja. Jediné čo chcem, je len mať tu na Slovensku normálny slušný život a nie tu živoriť. Chcem si tu už postaviť dom a začať normálne žiť. Veď mám 38 rokov, tak už sa patrí, aby som viedol usporiadaný život. “ 4. Dňa 16.12.2014 vydalo Prezídium Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-893- 14/2014-TPC zo dňa 16.12.2014 ktorým rozhodlo že žiadosť žalobcu podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zamietol. Rozhodnutie odôvodnilo s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. 5. Poukázal na ustanovenie § 120 ods. 2 písm. g/ zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b/, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu a ust. § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov podľa ktorého si policajný útvar na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. 6. Správny orgán v odôvodnení uviedol, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu v konaní o udelenie dlhodobého pobytu v zmysle ust. § 52 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov je bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 7. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Následne dňa 05.05.2015 bolo vydané napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 8. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívno-právneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ďalej dôvodil, že sa žalovaný oboznámil s vyjadrením Slovenskej informačnej služby k žalobcovi, preskúmaním predmetnej informácie zistil, že je daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. v spojení s § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. V prípade žalobcu je dôvodné podozrenie, že pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Z uvedeného dôvodu správny orgán prvého stupňa, ako aj odvolací orgán postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon č. 404/2011 Z.z. a uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 9. Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu o porušení § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. poukázal na aplikačnú prednosť ust. § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. Konštatoval, že aj keď splnomocnený zástupca žalobcu vo všeobecnosti namietal nemožnosť oboznámiť sa s písomnými materiálmi, resp. vytýkal správnemu orgánu prvého stupňa otázku hodnotenia dôkazov, v podstate podľa žalovaného namietal konkrétnu skutočnosť, že nebol oboznámený s informáciou SIS. Mal za zrejmé, že v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ako aj v rozhodnutí odvolacieho orgánu nemohli byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správne orgány dospeli k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu z dôvodov, ktoré vyššie uviedol. Žalovaný tvrdil, že nevyhnutnosť zásahu do výkonu práva žalobcu garantovaného čl. 8 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd je možné zdôvodniť potrebou ochrany bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti ako aj predchádzaniu zločinnosti a to pred ohrozením zo strany žalobcu. Odôvodnenie ohrozenia bezpečnosti štátu a nevyhnutnosti zásahu do práv žalobcu je determinované aj na základe informácií, ktoré sú obsiahnuté v utajovanej písomnosti, s ktorou disponuje správny orgán prvého stupňa a to informáciou Slovenskej informačnej služby zo dňa 23.10.2014, ktoré spadá pod stupeň utajenia „Dôverné“. 10. Žalovaný ďalej uviedol, že z § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady správneho konania obsiahnuté v zákone č. 71/1967 Zb. s tým, že ustanovenie zákona č. 404/2011 Z.z. je vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. lex specialis. Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. II. Žalobné dôvody 11. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 29.06.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA2-2015/003114-009 zo dňa 05.05.2015, ako i rozhodnutie Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-893- 14/2014-TPC zo dňa 16.12.2014. 12. Žalobu odôvodnil tým, že je štátnym občanom T., ktorému bola Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky poskytnutá a následne predlžovaná doplnková ochrana, nakoľko sa nemôže vrátiť do domovského štátu, keďže mu tam hrozí vážne bezprávie (rozhodnutie č. MU-268-33/PO- Ž-2008 zo dňa 08.08.2008, doplnková ochrana bola predĺžená do 09.12.2016). Na základe poskytnutej doplnkovej ochrany má žalobca na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt. 13. Žalobca je presvedčený, že žalovaný v jeho prípade postupoval v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, Správnym poriadkom ako aj v rozpore so smernicou Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom. 14. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keďže v rozhodnutí neuviedol , aký konkrétny bezpečnostný záujem žalobca ohrozuje. 15. Zároveň má za to, že žalovaný bol povinný, či už v priebehu konania alebo v rámci rozhodnutia uviesť, o ktoré ohrozenie bezpečnosti štátu z tých, ktoré sú vymenované v zákone o pobyte cudzincov, ide v tomto prípade. Podľa žalobcu takáto miera konkrétnosti nie je v rozpore s ustanoveniami a účelom zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, pretože by tým nedošlo k vyzradeniu konkrétnych informácií, ktoré sú obsahom utajovanej skutočnosti č. PPZ-HCP-D-10/2014-BA6 zo dňa 4.11. 2014. 16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže žalovaný nekonkretizoval, o aký bezpečnostný záujem podľa § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov ide, má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. 17. Ďalej žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu je v rozpore so smernicou Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (ďalej len „smernica 2003/109/ES") a s čl. 47 Charty základných práv EÚ ktorý upravuje právo na účinnú súdnu kontrolu pričom Smernica 2003/109/ES umožňuje, aby bola žiadosť o dlhodobý pobyt zamietnutá z dôvodov ohrozenia bezpečnosti štátu a uvádza, akým spôsobom a čo konkrétne musí štát v danom prípade posudzovať. 18. Poukázal zároveň na to, že Smernica 2003/109/ES v čl. 10 ods. 1 uvádza procesné záruky, ktoré sa vzťahujú na každé rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt a takou procesnou zárukou je, že každé rozhodnutie o zamietnutí musí byť odôvodnené. 19. Podľa názoru žalobcu žalovaný postupoval v zjavnom rozpore s ČI. 6 a čl. 10 smernice 2003/109/ ES, pretože rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie obsahujú len odôvodnenie, že v danom prípade sa aplikuje § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, ktorý neumožňuje uviesť nič iné len to, že ide o bezpečnostný záujem štátu. Poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov v § 54 ods. 3 predpokladá že v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) sa rozhodovacie kritériá uvedené v čl. 6 ods. 1 smernice. 20. Žalobca má za to, že v danom prípade nemal žalovaný správny orgán postupovať v súlade s § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, keďže toto ustanovenie je v priamom rozpore s čl. 10 ods. 1 smernice 2003/109/ES. Vzhľadom na to, že transpozičná lehota pre prebratie ustanovení smernice uplynula, žalovaný má právo domáhať sa uplatnenia priameho účinku tohto konkrétneho ustanovenia smernice, teda má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt. To je predpokladom uplatnenia práva na účinnú súdnu ochranu, ktorá žalobcovi vyplýva z čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C - 300/2011 ako i na judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR. 21. Žalobca má žalobca za to, že žalovaný správny orgán postupoval v konaní vadne, pretože mu neumožnil uplatniť v konaní všetky práva, ktoré mu z právneho poriadku Slovenskej republiky a Európskej únie v danom konaní vyplývali, čo malo následne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovaného 22. Žalovaný vo svojom vyjadrení z 18.12.2015 uviedol, že dôvodom zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu bol v zmysle § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z.z. bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 23. Poukázal na to, že tak, ako to správnemu orgánu zákon ukladá, vyžiadal si v konaní stanovisko od Slovenskej informačnej služby a nakoľko Slovenská informačná služba mala k cudzincovi pozitívne zistenia, zaslala na policajný útvar informáciu utajovaného charakteru, ktorá bola podkladom pre vydanie žalobou napadnutého rozhodnutia. 24. Z uvedeného je preto zrejmé, že správny orgán získal k osobe žalobcu informácie zaslané Slovenskou informačnou službou, ktoré sú utajovaného charakteru so stupňom utajenia „Dôverné“ pod č.p.: 65/152-D-l2-206/2014-S zo dňa 23.10.2014. V spojitosti s námietkou žalobcu, že obsah informácie nebol zverejnený žalovaný poukázal na to, že v súlade s ust. § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Správny orgán teda podľa žalovaného nemá v tomto prípade priestor na správnu úvahu, ale berie na vedomie skutočnosť, že existujú informácie utajovaného charakteru a ďalej ich neskúma. Zároveň nemôže v odôvodnení rozhodnutia uviesť obsah utajovanej skutočnosti, pretože by prišlo k jej vyzradeniu. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v predmetnom rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v súlade so zákonom č.215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností pričom nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných skutočnostiach 25. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej NS SR) sp. zn. 1Sža/39/2010 zo dňa 13.07.2010, v ktorom uvádza súd, že v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky s poukazom na ust. § 78 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z. za predpokladu, že policajt, ktorý koná o pobyte, je s konkrétnymi zisteniami SIS dostatočne oboznámený. 26. Súčasne žalovaný dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. 9Sža/1/2013 zo dňa 27.11.2013, v ktorom sa uvádza (strana 5 ods. 1) „Nemožno však správnemu orgánu vyčítať nezákonnosť jeho rozhodnutia, resp. absenciu jeho zákonných náležitostí za podmienok, keď zákon samotný ustanovuje, že sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov). Zdôvodnenie uprednostnenia verejného záujmu pred súkromným preto v takom prípade nie je potrebné. Odvolací orgán v takomto postupe správneho orgánu žiadne pochybenie nevzhliadol.“ 27. Žalovaný bol presvedčený, že rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava bolo vydané v súlade s obsahom administratívneho spisu a na základe úkonov vykonaných v konaní, ktoré sú v spise zoradené v časovom slede tak, ako po sebe jednotlivé úkony nasledovali. Informácia č. 65/152- D-l2-206/2014-S je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia „Dôverné“. Vzhľadom na stupeň jej utajenia nemôže byť v spise založená. V spise je založený úradný záznam , ktorý potvrdzuje existenciu vyššie uvedenej utajovanej písomnosti. 28. Žalovaný mal tiež za to, že prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán počas konania postupoval v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ako aj v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a naďalej zastával názor, že v danom prípade ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ktorý napĺňa skutkovú podstatu odôvodňujúcu zamietnuť žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. 29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol žalovaný žalobu zamietnuť. IV. Právne posúdenie 30. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) vec prejednal na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 31. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP). 32. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 33. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 36. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 37. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.: Č. p.: PPZ-HCP- BA2-2015/003114-009 zo dňa 05.05.2015 , ktorým bolo žalobcovi odmietnuté odvolanie a potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č.p.: PPZ-HCP-BA6-893-14/2014- TPC zo dňa 16.12.2014, ktorým bola žalobcovi podľa § 54 ods. 2 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. zamietnutá žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu. 38. Krajský súd uznesením č.k. 5S/157/2015-41 zo dňa 24.01.2017 súdne konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 10Sža/3/2016. 39. Predmetom odvolacieho konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 10Sža/3/2016 bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-65-009/2018-AV zo dňa 02.12.2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č.p.: PPZ-HCP-BA6-2568-17/2013-Ž/Jai zo dňa 06.08.2013, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na 5 rokov podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov . 40. Najvyšší súd počas konania o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávali pochybnosti o ústavnosti, ale aj rozpore niektorých ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Chartou základných práv EÚ. 41. Najvyšší súd dospel k záveru, že ustanovenia 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov môžu byť v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a z uvedeného dôvodu dňa 6. mája 2016 najvyšší súd prerušil odvolacie konanie a po právoplatnosti uznesenia dňa 24. mája 2016 podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, ktorým žiadal, aby ústavný súd vydal nález: ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie sú v súlade s ustanovením čl. 1 ods. 1, s čl. 12 ods. 1 a ods. 2, s čl. 13 ods. 4, s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, s ustanoveniami čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 42. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018 rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 7 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. h čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel. 43. Najvyšší súd Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 10Sža/3/2016 rozsudkom sp. zn. 10Sža/3/2016 zo dňa 10.03.2019 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/26/2014-48 zo dňa 30. októbra 2015 zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP- BA2-2013/011050-004 zo dňa 2. decembra 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 44. V odôvodnení rozsudku v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018, ktorým rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. I a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. I ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie uviedol nasledovné: 45. „Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 46. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 47. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 7 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. I ods. 7, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. 48. Na tomto mieste najvyšší súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona, nastáva už v priebehu jeho platnosti. 49. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 50. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou, ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu. 51. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou. 52. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, hoci ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným, odôvodnenie takéhoto rozhodnutia nevyžadovalo, predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 53. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.“ 54. V preskumávanej veci žalovaný založil svoje rozhodnutie na argumentácii, že neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutiach správneho orgánu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívno-právneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Žalovaný po oboznámení sa s vyjadrením Slovenskej informačnej služby k žalobcovi a preskúmaním predmetnej informácie zistil, že je daný zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. v spojení s § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. z dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Z uvedeného dôvodu správny orgán prvého stupňa, ako aj odvolací orgán postupoval v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v kontexte s ustanovením osobitného zákona, ktorým je v tomto prípade zákon č. 404/2011 Z.z. a uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Mal za zrejmé, že v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa ako aj v rozhodnutí odvolacieho orgánu nemohli byť uvedené konkrétne dôvody, pre ktoré správne orgány dospeli k záveru o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa žalovaného z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady správneho konania obsiahnuté v zákone č. 71/1967 Zb. s tým, že ustanovenie zákona č. 404/2011 Z.z. je vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. lex specialis. Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 55. Vychádzajúc z právneho názoru žalovaného v nadväznosti na žalobné námietky, v rámci ktorých žalobca nesúhlasil s tým, že sa nemohol oboznámiť s obsahom utajovanej skutočnosti a že rozhodnutie je v dôsledku tejto vady nepreskúmateľné, tak ako to bolo rovnako namietané v obdobnej veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 10Sža/3/2016, v ktorej tiež žalobca poukazoval na to, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s utajovanou informáciou, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba a na základe ktorej žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, krajský súd konštatoval, že vyššie uvádzané závery najvyššieho súdu sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec, a preto na ne v celom rozsahu odkazuje. 56. Krajský súd s poukazom na uvedenú konštatáciu dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nie sú v súlade so zákonom, preto obidve rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 57. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 58. O práve na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.