Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/306/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015202046 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1015202046.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Andrei Kriškovej, v právnej veci žalobcu: N. O., bytom Z.X. XX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Ján Vician, advokát, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava 3, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi súd n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že rozkazom ministra obrany ČSFR vo veciach personálnych č. XXXX zo dňa 21.09.1990 bol účastník správneho konania dňom 30.09.1990 podľa § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú žiadosť z dôvodov hodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. Účastník správneho konania si uplatnil nárok na odchodné žiadosťou zo dňa 20.04.2011. 2. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava rozhodnutím č. VÚSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015 rozhodol tak, že odchodné podľa ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na ustanovenia zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2002. Nároky vojakov z povolania na odchodné, prepustených za platnosti predošlých právnych predpisov upravoval zákon č. 114/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení vojakov v ust. § 22 až § 24 tohto zákona v dobe jeho účinnosti, t. j. od 01.05.1998 do 30.06.2009. VÚSZ je vecne príslušný rozhodovať o priznaní odchodného, na ktoré nárok vznikol po 01.05.1998 od účinnosti zákona č. 114/1998 Zb. Z dávkového spisu je preukázateľné, že služobný pomer ukončil žiadateľ dňom 30.09.1990. Z uvedeného vyplýva, že v čase skončenia žiadateľovho služobného pomeru vojaka z povolania VÚSZ nebol oprávneným orgánom na priznanie odchodného. Správny orgán o odchodnom by mohol konať a vydať rozhodnutie až v prípade, ak by ku skončeniu služobného pomeru žiadateľa došlo po nadobudnutí účinnosti zák. č. 114/1998. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal účastník správneho konania odvolanie, v ktorom uviedol, že záver prvostupňového orgánu, že nie je kompetentný na priznanie odchodného z dôvodu, že v čase skončenia služobného pomeru vojaka z povolania VÚSZ nebol oprávneným orgánom na priznanie odchodného, pričom odvolateľ poukazuje na to, že VÚSZ je právnym nástupcom príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania pred jeho zriadením a z toho dôvodu je povinný rozhodovať o dávkach výsluhového zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., resp. zákona č. 114/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov. 4. Odvolateľ poukázal na § 106 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia nezaniká uplynutím času a na ust. § 121 zák. č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do toho dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Odvolateľ žiadal, aby orgán verejnej správy druhého stupňa zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie vo veci. 5. O odvolaní žiadateľa rozhodol odvolací orgán Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, ktorým zamietol odvolanie účastníka konania a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy. 6. Odvolací orgán poukázal na ustanovenia Správneho poriadku, Ústavy Slovenskej republiky, na ustanovenie zák. č. 76/1959 Zb. (ďalej len predpis MNO) na právny predpis Všeob-P-19/s. 7. Podľa článku 70 predpisu MNO odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. Ak vojak pred prepustením nedostal vyplatený služobný príjem u útvaru, vyplatí odchodné okresná vojenská správa. Podľa článku 71 predpisu MNO odchodné sa vypláca najskôr prvý pracovný deň nasledujúci po dni prepustenia a to v hotovosti do vlastných rúk prepusteného vojaka. Podľa článku 78 predpisu MNO nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku. 8. Uvedené ustanovenie vyjadruje premlčanie nároku na odchodné, upravené osobitným predpisom. Premlčaním právo síce nezaniká, ale premlčanému nároku vyplývajúcemu z určitého práva sa možno brániť námietkou, že nárok už nemožno uplatniť. Na základe uvedeného odvolací orgán znáša námietku premlčania na uplatnenie nároku na odchodné. Nárok na odchodné je spojené so skončením služobného pomeru. Služobný pomer účastníka konania končil dňom 30.09.1990. Nárok na odchodné vznikol odvolateľovi deň nasledujúci po dni skončenia zo služobného pomeru, t. j. 01.10.1990. Uvedeným dňom začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá márne uplynula 02.10.1993. Z uvedených dôvodov námietky, ktorými odvolateľ poukazuje na to, že v odvolaní preukázal opodstatnenosť svojej žiadosti o priznanie nároku na odchodné, považoval odvolací orgán s prihliadnutím na uvedené skutočnosti za neopodstatnené. 9. Keďže odvolateľ s uvedeným rozhodnutím druhostupňového orgánu verejnej správy nesúhlasil, podal na správny súd správnu žalobu. II. Žalobné dôvody 10. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 09.12.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, ako aj rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia Bratislava VÚSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca má za to, že vydaným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného bol porušený zákon. 11. Žalobca má za to, že vydaným rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, bol porušený zákon. 1/ Záver prvostupňového správneho orgánu, že nárok žalobcu na odchodné vznikol prepustením zo služobného pomeru vojaka z povolania dňom 1.10.1990, prvostupňový správny orgán je oprávnený rozhodovať o nárokoch odchodného po 1.5.1998 a teda v čase ukončenia služobného pomeru žalobcom dňa 30.09.1990 nebol oprávneným orgánom na priznanie odchodného, preto rozhodol tak, že žalobcovi odchodné podľa ust. § 103 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. nepriznáva, považuje žalobca za právne irelevantný. Žalobca predovšetkým namieta, že pokiaľ sa o jeho podaní rozhodovalo v správnom konaní, prvostupňový správny orgán, ktorý podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia nebol príslušný na rozhodovanie vo veci, bol povinný podanie žalobcu v zmysle § 20 Správneho poriadku postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom žalobcu, túto povinnosť si však nesplnil. Odhliadnuc od uvedeného je žalobca toho názoru, že prvostupňový správny orgán je právnym nástupcom príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania pred jeho zriadením, a z toho dôvodu je povinný rozhodovať aj o dávkach výsluhového zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou zákona 328/2002 Z.z., resp. 114/1998 Z.z. V opačnom prípade, ako už bolo namietnuté v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, podľa jeho právneho názoru každý vojak z povolania, ktorý bol prepustený zo služobného pomeru po splnení služobného záväzku pred 1.5.1998 a neuplatnil si odchodné do 1.5.1998, nemá nárok na túto dávku výsluhového zabezpečenia, pretože dňom účinnosti zákona č. 114/1998 Z.z. zanikol orgán sociálneho zabezpečenia, u ktorého bolo možné si dávku odchodného uplatniť, keďže prvostupňový správny orgán je oprávnený rozhodovať o tejto dávke len s účinnosťou od 1.5.1998. 2/ Žalovaný sa nevysporiadal náležité s námietkou žalobcu v odvolaní voči nepríslušnosti prvostupňového správneho orgánu na konanie vo veci. Miesto toho zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil s tým, že preskúmal zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia a existenciu dôvodu pre nepriznanie odchodného. 3/ Žalobca ďalej namieta voči opodstatnenosti odôvodnenia zamietnutia jeho žiadosti žalovaným s poukazom na Predpis MNO, konkrétne ČI. 78, v zmysle ktorého nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku. 12. V tejto súvislosti dávame do pozornosti súdu predovšetkým skutočnosť, že čl. 31 Predpisu MNO uvádza, že vojakom z povolania náleží odchodné z tam uvedených dôvodov, o.i. v prípade prepustenia zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť po splnení prevzatého záväzku, čo je prípad žalobcu (čl. 31 písm. e/) a nie ako uviedol žalovaný, že žalobca bol citujeme „prepustený z služobného pomeru vojak z povolania na vlastnú žiadosť z dôvodov hodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy“. Žalovaným uvedený dôvod čl. 31 Predpisu MNO ani nepozná. 13. Ďalej v čl. 36 Predpisu MNO je uvedené, kto rozhoduje o priznaní odchodného, z čoho rezultuje záver, že nárok na odchodné nevzniká automaticky zo zákona, ale vojak z povolania prepustený zo služobného pomeru musí o odchodné písomne požiadať !!!. 14. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nárok na odchodné vzniká až rozhodnutím príslušného nadriadeného o priznaní odchodného a z toho dôvodu žalovaným vznesená námietka premlčania nároku na odchodné počítaná žalovaným od 1.10.1990 je právne irelevantná. 15. Žalobca podal žiadosť o odchodné 20.4.2011, na základe výzvy prvostupňového správneho orgánu predložil čestné prehlásenie o tom, že mu nebolo vyplatené odchodné. Žalovaný v odvolacom konaní za účelom doplnenia dokazovania vo veci získal podklady od Vojenského ústředního archívu v Olomouci, ČR, ako aj od Vojenského archívu Trnava, že žalobcovi nebolo vyplatené odchodné, aby následne po 4 rokoch od podania žiadosti svojím rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie z dôvodu jeho vecnej nepríslušnosti na konanie vo veci, ale z dôvodu uplynutia 3 ročnej premlčacej lehoty od vzniku nároku žalobcovi na odchodné a to napriek tomu, že uvedená premlčacia lehota ani nezačala plynúť, keďže doteraz nebolo rozhodnuté o vzniku nároku žalobcu na odchodné. 16. Z uvedených dôvodov žalobca poukazuje na právnu úpravu nárokov na výsluhové zabezpečenie v § 106 ods. zákona č. 328/2002 Z.z.: „Nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia nezaniká uplynutím času“. Z cit. ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že nárok na odchodné (dávky výsluhového zabezpečenia) nezaniká uplynutím času, tzn. prvostupňový správny orgán je povinný rozhodovať o dávke výsluhového zabezpečenia podľa názoru žalobcu aj v prípade, že nárok na odchodné v jeho prípade vznikol pred 1.5.1998 a doteraz nebolo o ňom právoplatne rozhodnuté. 17. Ďalej žalobca poukazuje na znenie ustanovenia § 121 zákona č. 328/2002 Z.z.: „O dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov“. Vzhľadom k tomu, že o dávke výsluhového zabezpečenia sa v prípade žalobcu nerozhodlo pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. z dôvodu, že si o ňu žalobca písomne nepožiadal, pričom podľa platných predpisov v čase jeho prepustenia zo služobného pomeru pre vznik nároku na odchodné sa vyžadovala podľa vtedy platného Predpisu MNO písomná žiadosť a následné rozhodnutie o priznaní odchodného, bol prvostupňový správny orgán povinný postupovať v danej veci podľa doterajších predpisov, čo však neurobil a na tento nedostatok prvostupňového konania nereagoval ani žalovaný. 18. Z týchto dôvodov je žalobca toho názoru, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného trpia právnymi vadami, ktoré ich robia nezákonnými, zmätočnými a nepreskúmateľnými a preto žiada, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 19. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 07.04.2016 uviedol, že prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o odchodné vychádzali z predpokladov, ktoré mali k dispozícii a ktoré sú relevantné na zistenie, či žalobca splnil zákonom stanovené podmienky. 20. Žalobca bol dňa 30.09.1990 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb., pretože predložil žiadosť z dôvodov vhodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. 21. Žalobca si uplatnil odchodné za účinnosti zák. č. 328/2002 Z.z. žiadosťou z 20.04.2011, t. j. takmer 11 rokov po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania. Od 01.07.2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z.z. Prvostupňový orgán verejnej správy nepriznal žalobcovi odchodné, pretože žalobca nesplnil zákonné podmienky, ktoré zák. č. 328/2002 Z.z. vyžaduje pre vznik nároku na dávku výsluhového zabezpečenia. 22. Žalovaný ako odvolací orgán nie je v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. viazaný iba dôvodmi uvedenými v odvolaní. Jediným limitujúcim faktorom je vylúčenie možnosti rozhodovať v rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na prvostupňovom orgáne. Žalovaný preskúmal opodstatnenosť odvolania žalobcu, pričom za účelom doplnenia údajov preveril v súlade s § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. cestou Vojenského archívu - centrálnej registratúry Ministerstva obrany Slovenskej republiky Trnava informácie preukazujúce vyplatenie odchodného a jeho výšky žalobcovi z minulosti, avšak finančné doklady ročníka 1990 boli podľa vtedy platných predpisov v roku 1998 skartované a preto svoje rozhodnutie v konečnom dôsledku oprel najmä o relevantnú právnu úpravu a na ňu nadväzujúce vykonávacie predpisy. Skartácia finančných dokladov ročníka 1990 v žiadnom prípade nevyvracia fakt, že žalobcovi mohlo byť v skutočnosti odchodné po skončení služobného pomeru vojaka z povolania vyplatené. 23. Ministerstvo národnej obrany Československej socialistickej republiky v súvislosti so splnomocnením vyplývajúcim z vyššie citovaných ustanovení § 31 ods. 4 a 6, § 32 ods. 1 a 3, § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb. v roku 1979 vydalo právny predpis Všeob-P-19/s (práv.) Peňažité dávky podľa zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Všeob-P-19/s“). 24. Nakoľko v rozhodnom období podrobnosti konania o peňažných dávkach upravoval práve predpis Všeob-P-19/s, žalovaný preskúmal jeho obsah, pričom zistil, že podľa čl. 78 predpisu Všeob-P-19/s nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku, a keďže nárok na odchodné vznikol žalobcovi deň nasledujúci po dni skončenia (prepustenia) zo služobného pomeru, t. j. 1. októbra 1990, uvedeným dňom začala plynúť trojročná lehota, ktorá máme uplynula 2. októbra 1993. Podľa prvej vety čl. 70 predpisu Všeob-P-19/s odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. 25. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu ako vojaka z povolania v roku 1990 VÚSZ nebol podľa vyššie citovaných ustanovení oprávneným orgánom na rozhodovanie o nároku na odchodné a na druhej strane, v čase podania žiadosti žalobcu v roku 2011, Mestská vojenská správa Bratislava zanikla, a to konkrétne k 31. decembru 1992. 26. K tvrdeniam žalobcu týkajúcim sa toho, že žalovaný sa náležité nevysporiadal s námietkou voči nepríslušnosti prvostupňového správneho orgánu na konanie vo veci, si dovoľujeme v celom rozsahu odkázať na formuláciu rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP z 26. októbra 2015, v zmysle ktorého je od úvodu až po záver zjavné, že žalovaný odvodil svoju vecnú príslušnosť konať ako odvolací orgán s odkazom na § 84 ods. 4 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. v spojení s § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb., čo znamená, že nadviazal na vecnú príslušnosť VÚSZ podľa § 81 ods. 3 písm. b) v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. Preto sme toho názoru, že žalovaný zaujal v odvolacom konaní k otázke príslušnosti primerané j stanovisko a dostatočne sa vysporiadal s námietkami žalobcu, tým že preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie menovaného zamietol. 27. V súvislosti so žalobcom citovaným § 106 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. zdôrazňujeme, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu (30. septembra 1990 - poznámka) neexistoval osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov ani právna úprava, podľa ktorej by odchodné patrilo vyslovene k tzv. dávkam výsluhového zabezpečenia. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu bolo odchodné iba jednou z peňažných dávok poskytovaných podľa zákona č. 76/1959 Zb., vyplácal ho útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem, a preto zastávame taktiež názor, že § 106 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. nie je v prípade žalobcu použiteľné. 28. Len pre úplnosť dodávame, že medzi nárokom na dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá nezaniká uplynutím času podľa § 106 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. a nárokom na výplatu dávky 7 výsluhového zabezpečenia, ktorá sa podľa § 107 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. premlčí uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku na jej výplatu, je podstatný rozdiel. 29. Keďže predpis Všeob-P-19/s v špeciálnom článku 78 jasne stanovil, že už samotný nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku, považujeme argumentáciu žalobcu v tejto časti za výsostne účelovú, pretože, keby správne orgány odvodzovali počítanie 3 ročnej lehoty až odo dňa podania žiadosti, pripustili by tým protiprávny stav, v ktorom by akýkoľvek bývalý vojak z povolania mohol požadovať náležitosť odchodného napríklad aj po uplynutí 20-tich rokov odo dňa skončenia služobného pomeru v roku 1990. Takýto žalobcom načrtnutý scenár je nezákonný a navyše v zmysle platnej a účinnej úpravy neprípustný. Prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán rešpektovali príslušné hmotnoprávne ako aj procesnoprávne ' predpisy, a preto aj s odkazom na plynutie času nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť. IV. Právne posúdenie krajským súdom a relevantné právne predpisy 30. K 01.07.2016 boli prijaté tri samostatné kódexy a to Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok. Podľa prechodných ustanovení § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté podľa tretej časti občiansko-súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd rozhodol danú vec už podľa správneho súdneho poriadku. 31. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia orgánu verejnej správy boli v súlade so zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 34. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015, ako aj rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, Bratislava č. VÚSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015. 35. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. 36. Žalobca v žalobe nesúhlasil s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí, že nie je príslušný rozhodovať o priznaní odchodného a má za to, že prvostupňový správny orgán je právnym nástupcom príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania pred jeho zriadením a z toho dôvodu je povinný rozhodovať aj o dávkach výsluhového zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., resp. zákona č. 114/1998 Z.z. Ďalšou námietkou žalobcu v žalobe bolo, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že jeho nárok na odchodné je premlčaný. 37. Konajúci súd má za preukázané, že žalobca bol dňa 30.09.1990 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb., pretože predložil žiadosť z dôvodu hodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. Žalobca si uplatnil odchodné za účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. žiadosťou zo dňa 20.04.2011. Takmer 11 rokov po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania. Zákon č. 328/2002 Z.z. nadobudol účinnosť od 01.07.2002. 38. Podľa § 26 ods. 2 písm. d) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení platnom ku dňu prepustenia žalobcu zo služobného pomeru vojaka z povolania (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“) zo služobného pomeru vojaka z povolania možno prepustiť vojakov, na vlastnú žiadosť z dôvodov hodných osobitného zreteľa. 39. Podľa § 31 ods. 4 zákona č. 76/1959 Zb. vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru sa poskytuje odchodné podľa dĺžky v ozbrojených silách až do výšky šesťnásobku mesačného hrubého služobného príjmu podľa zásad, ktoré ustanoví minister národnej obrany a minister vnútra Československej socialistickej republiky. 40. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. podrobnosti k ustanoveniam tohto dielu zákona, pokiaľ sa nevyhradzujú vláde Československej socialistickej republiky, určí minister národnej rady a minister vnútra Československej socialistickej republiky. 41. Podľa § 32 ods. 3 zákona č. 76/1959 Zb. Federálne ministerstvo národnej obrany a Federálne ministerstvo vnútra ustanovia podrobnosti o organizácii, riadení a o dávkach podľa § 31 ods. 3 až 7; ďalej upravia podrobnosti o zápočte dôb a o príjmoch, z ktorých sa vypočítavajú dávky. 42. Podľa § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb. Federálne ministerstvo národnej obrany a Federálne ministerstvo vnútra ustanoví podrobnosti o organizácii, konaní a rozhodovaní o dávkach, o zápočte dôb, o príjmoch, z ktorých sa vypočítava príspevok, o krátení príspevku pri súbehu so zárobkom, o spôsobe výplaty dávok a o povinnostiach oprávnených osôb. 43. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. 44. Podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. odchodné patrí v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer skončil 1. prepustením, 2. podľa osobitného predpisu.) 45. Poznámka 31b) odkazovala v čase vydania rozhodnutí napadnutých žalobou o preskúmanie zákonnosti na zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 346/2005 Z. z.“). 46. Podľa § 106 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia nezaniká uplynutím času. 47. Podľa § 107 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. nárok na výplatu dávky nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia alebo jej časti sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku na jej výplatu. 48. Podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. 49. Podľa § 143c ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. policajtovi alebo profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer pred účinnosťou tohto zákona trval viac ako 30 rokov, patrí pri skončení služobného pomeru odchodné vo výške, v akej by mu patrilo ku dňu účinnosti tohto zákona. Táto hmotnoprávna podmienka sa však vzťahuje na prepustených profesionálnych vojakov v zmysle ustanovenia § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. 50. Nároky vojakov z povolania na odchodné, prepustených za platnosti predošlých právnych predpisov, upravoval v čase svojej účinnosti od 1. mája 1998 do 30. júna 2002 zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 114/1998 Z. z.“), ktorý však podmienky vzniku nároku na odchodné v ustanoveniach § 22 až 24 zákona č. 114/1998 Z. z. prepojil s iným právnym predpisom, a to so zákonom č. 370/1997 Z. z. o vojenskej službe v znení neskorších predpisov, ktorý bol účinný v období od 1. januára 1998 do 31. decembra 2005. 51. Ministerstvo národnej obrany Československej socialistickej republiky v súvislosti so splnomocnením vyplývajúcim z vyššie citovaných ustanovení § 31 ods. 4 a ods. 6, § 32 ods. 1, ods. 3, § 33 ods. 10 zák. č. 76/1959 Zb. v roku 1979 vydalo právny predpis Všeob-P-19/S peňažité dávky podľa zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov. 52. Podľa vyššie citovaného všeobecného predpisu článku 70, odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. Podľa článku 78 uvedeného predpisu, nárok na odchodné i úmrtné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku. 53. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. 54. Otázku, kto má rozhodovať o nároku na starobný dôchodok vojakov z povolania a tým aj na odchodné, či sociálna poisťovňa alebo vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vyriešil kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3Komp/1/2016 zo dňa 11.10.2017, ktorým určil, že pôsobnosť vykonávať administratívne konanie vo veci starobného dôchodku má vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (tým aj odchodné). 55. V danej veci preto bolo správne, že na prvom stupni rozhodoval Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia Bratislava, rozhodnutím č. VUSZ-41787-2/2015 zo dňa 17.08.2015 a následne odvolací orgán Ministerstvo obrany Slovenskej republiky rozhodnutím č. SEĽUZ-43-44-3/2015-OdSP zo dňa 26.10.2015. 56. Súd z administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že z výpisu rozkazu ministra obrany ČSFR č. 0400 zo dňa 21.09.1990, cit.: bol „podľa ustanovenia § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb. (úplné znenie č. 122/1978 Zb.), pretože predložil žiadosť z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa, sa dňom 30.09.1990 prepúšťa zo služobného pomeru vojaka z povolania a nasledujúcim dňom sa prekladá do zálohy.“ (Táto listina sa nachádza v administratívnom spise č.l. 5). 57. Žalobca si nárok na odchodné uplatnil žiadosťou zo dňa 20.04.2011. 58. Podľa vyššie citovaného právneho predpisu Všeob-P-19/s vydaného Ministerstvom národnej obrany Československej socialistickej republiky v roku 1979 peňažné dávky podľa zák. č. 76/1959 Zb. boli príspevok za službu, platové vyrovnanie, hodnostný plat pri prepustení zo služobného pomeru, odchodné a úmrtné. V článku 31 uvedeného predpisu prináleží odchodné vo výške jedného služobného príjmu ak boli prepustený zo služobného pomeru z uvedených dôvodov pod písmenom a/ až h/ a pod písmenom h/ je uvedené, na vlastnú žiadosť z dôvodov hodných osobitného zreteľa pred splnením záväzku. 59. Podľa článku 78 vyššie uvedeného predpisu nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku a žalobcovi vznikol nárok na odchodné v deň nasledujúci po dni skončenia služobného pomeru, t.j. 01.10.1990. Podľa prvej vety článku 70 predpisu odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. 60. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný pre úplné zistenie skutkového stavu veci preveroval cestou Vojenského archívu centrálnej registratúry Ministerstva obrany SR Trnava informácie preukazujúce vyplatenie odchodného a jeho výšky žalobcovi v minulosti, avšak finančné doklady ročníka 1990 boli podľa vtedy platných predpisov v roku 1998 skartované. Žalobca nevedel žiadnym dokladom doložiť a preukázať skutočnosť, že si v roku 1990 uplatnil nárok na odchodné a taktiež skartáciou sa nevyvracia fakt, že žalobcovi mohlo byť v skutočnosti odchodné po skončení služobného pomeru vyplatené. 61. Podľa článku 71 predpisu odchodné sa vypláca najneskôr v prvý pracovný deň nasledujúci po dni prepustenia a to v hotovosti do vlastných rúk prepusteného vojaka. Ak nie je odchodné vyplatené do troch dní po prepustení vojaka, prevedie útvar nevyplatenú čiastku z vlastného bankového účtu na bankový účet okresnej vojenskej správy podľa miesta trvalého bydliska prepusteného vojaka a súčasne jej pošle písomné oznámenie, v ktorom uvedie priezvisko a meno oprávneného príjemcu, dátum narodenia, adresu trvalého bydliska a výšku poukázanej čiastky. Okresná vojenská správa vyplatí čiastku v hotovosti do vlastných rúk oprávneného príjemcu. 62. Podľa článku 78 predpisu nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku. Nárok na odchodné je spojené so skončením služobného pomeru. 63. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu bolo odchodné iba jednou z peňažných dávok poskytovaných podľa zákona č. 76/1959 Zb. vyplácal ho útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. V danom čase neexistoval osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov ani právna úprava, podľa ktorej by odchodné patrilo vyslovene k dávkam výsluhového zabezpečenia v zmysle § 106 zák. č. 328/2002 Z.z. 64. Podľa § 33a ods. 1 zák. č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov z povolania prepustených zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a/ až c/, e/ až g/ a ods. 2 písm. a/ až c/ patrí odchodné vo výške a) jedno násobku platu, pokiaľ konali službu po dobu menej ako 10 rokov, b) dvojnásobku platu, pokiaľ konali službu po dobu najmenej 10 rokov, c) trojnásobku platu, pokiaľ konali službu po dobu najmenej 15 rokov, d) štvornásobku platu, pokiaľ konali službu po dobu najmenej 20 rokov, e) päťnásobku platu, pokiaľ konali službu po dobu najmenej 25 rokov, f) šesť násobku platu, pokiaľ konali službu po dobu najmenej 30 rokov. Podľa odseku 2 ustanovenia vojakom z povolania, ktorých služobný pomer zanikol z iného než v odseku 1 a v § 33b uvedeného dôvodu, patrí odchodné vo výmere jednej štvrtiny súm uvedených v odseku 1. 65. Podľa § 103 ods. 1 zák. č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov - záverečné ustanovenia, od nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú. 1. zákon č. 32/1957 Zb. o nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách v znení neskorších predpisov, 2. § 130 až 145 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, 3. § 157 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práca a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb. 66. Podľa § 121 zák. č. 328/2002 Z.z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. 67. Z ustanovenia § 121 zák. č. 328/2002 Z.z. z prechodných ustanovení vyplýva, že sa má rozhodnúť podľa zák. č. 114/1998 Z.z. 68. Z ustanovenia § 103 ods. 1 zák. č. 114/1998 Z.z. zo záverečných ustanovení vyplýva, že od nadobudnutia účinnosti zák. č. 114/1998 Z.z. sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužije zákon č. 32/1957 Zb. o nemocenskej starostlivosti v ozbrojených silách v znení neskorších predpisov. 69. Žalobca bol rozkazom Ministra obrany ČSFR č. XXXX zo dňa 21.09.1990 dňom 30.09.1990 podľa § 26 ods. 2 písm. d/ zák. č. 76/1959 Zb. prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania na vlastnú žiadosť z dôvodov vhodných osobitného zreteľa a nasledujúcim dňom bol preložený do zálohy. Ministerstvo národnej obrany Československej socialistickej republiky v súvislosti so splnomocnením vyplývajúcim z ustanovení § 31 ods. 4, ods. 6, § 32 ods. 1 a ods. 3, § 33 ods. 10 zákona č. 76/1959 Zb. v roku 1979 vydalo právny predpis Všeob-B-19/s peňažité dávky podľa zákona č. 76/1959 Zb. 70. Podľa článku 78 uvedeného predpisu nárok na odchodné zaniká uplynutím troch rokov odo dňa vzniku nároku a keďže nárok na odchodné vznikol žalobcovi v deň nasledujúci po dni skončenia - prepustenia zo služobného pomeru, t.j. 01.10.1990, uvedeným dňom začala plynúť trojročná lehota, ktorá márne uplynula 02.10.1993. Podľa prvej vety článku 70 predpisu odchodné vypláca útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu neexistoval osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov ani právna úprava, podľa ktorej by odchodné patrilo výslovne tzv. dávkam výsluhového zabezpečenia. V čase skončenia služobného pomeru žalobcu bolo odchodné iba jednou z peňažných dávok poskytovaných podľa zákona č. 76/1959 Zb. a vyplácal ho útvar, ktorý vojakovi naposledy vyplácal služobný príjem. 71. Žalobca si uplatnil odchodné za účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. žiadosťou zo dňa 20.04.2011 takmer 11 rokov po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania. Súd má za to, že v prípade žalobcu sa nemôže použiť § 106 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z., vzhľadom na vyššie uvedené prechodné ustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. a zákona č. 328/2002 Z.z. Súd má za to, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. ani podľa zákona č. 144/1998 Z.z. a ani podľa predpisu Všeob-P-19/s a preto orgány verejnej správy nemohli jeho žiadosti o odchodné vyhovieť. 72. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Súd má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol. 73. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 74. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.