Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/91/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200696 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016200696.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: V. K. V. F., nar.: XX.XX.XXXX, štátne občianstvo: E. P. L. F. - D. XXb, XXXX F., zastúpený: Mgr. Roman Kerak, advokát, Advokátska kancelária, Tomášikova 4, 821 03 Bratislava proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Krížna 44, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.: PPZ-HCP-BA2-2016/002220-004 zo dňa 11.02.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č.: PPZ-HCP- BA2-2016/002220-004 zo dňa 11.02.2016 a rozhodnutie Oddelenia hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č.: PPZ-HCP-BA6-632-010/2015-AV zo dňa 03.12.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Dňa 03.12.2015 vyhotovilo Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej aj ako „orgán verejnej správy“) úradný záznam č. PPZ - HCP-BA6-632/2015-AV, z ktorého vyplýva, že dňa 03.12.2015 bola vykonaná bezpečnostno-represívna akcia na kontrolu cudzincov v územnej pôsobnosti Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, počas ktorej bol kontrolovaný objekt rýchleho občerstvenia s názvom KUSKUS na adrese Bratislava - Staré Mesto, Námestie SNP 23, ktorú v tom čase prevádzkovala obchodná spoločnosť S.C.services s.r.o. a pred ktorým sa nachádzal v čase o 13.15 hod. žalobca, ktorý bol následne predvedený orgánom verejnej správy na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava podľa ustanovenia § 79 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) a to z dôvodu, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a je dôvod k aplikácii ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 2. Dňa 03.12.2015 bol vyhotovený orgánom verejnej správy úradný záznam č. PPZ - HCP- BA2-2016/002939-002, z ktorého vyplýva, že Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava prevzalo dňa 05.10.2015 spravodajskú informáciu stupňa utajenia „Tajné“ č. 65/152-T-168-3/2015-S, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba, ktorá mu bola doručená na základe jeho žiadosti č.: PPZ-HCP-BA6-35110/2015-TPC-MIK s tým, že spravodajská informácia bola zaprotokolovaná pod č. PPZ-HCP-BA-T-3/2015 a že dňa 28.12.2015 sa s touto informáciou oboznámil ním určený spracovateľ. 3. Dňa 03.12.2015 orgán verejnej správy začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov s odvolaním sa na stanovisko Slovenskej informačnej služby č. p.: 65/152-T-168-3/2015-S (ďalej aj ako „stanovisko Slovenskej informačnej služby“), nakoľko ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a z dôvodu, že sa jedná o utajovanú písomnosť stupňa utajenia „Tajné“ táto nemôže byť súčasťou spisového materiálu k prebiehajúcemu konaniu, a preto je evidovaná v protokole utajovaných písomností Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava pod č. PPZ-HCP-BA-T-3/2015 zo dňa 05.10.2015 v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov. 4. Dňa 03.12.2015 zaslal orgán verejnej správy na Spoločné kontaktné pracovisko Jarovce - Kittsee žiadosť č. PPZ-HCP-BA6-632-003/2015-AV o zistenie informácie, či žalobca má momentálne platný pobyt na území Rakúskej republiky. 5. Dňa 03.12.2015 doručilo orgánu verejnej správy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave odpoveď na jeho dožiadanie Spoločnému kontaktnému pracovisku Jarovce - Kittsee č. PPZ-MPS- JAR-7110/2015-SEF/26332, z ktorej vyplýva, že žalobca má na území Rakúskej republiky v súčasnosti platný pobyt na základe povolenia na pobyt č. C vydaným Magistrátom mesta Viedeň dňa 17.11.2020. Dňa 03.12.2015 bola orgánom verejnej správy vyhotovená zápisnica č. PPZ-HCP- BA6-632-007/2015- AV v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok), ďalej len „Správny poriadok“) o vyjadrení sa k veci žalobcom, v ktorej uviedol, že plne rozumie slovenskému jazyku a že má splnomocnenú osobu na právne úkony a to K. H.. Ďalej sa žalobca vyjadril k jeho zdržiavaniu na území Slovenskej republiky a Rakúskej republiky, ako aj k žiadostiam, ktoré podával na území Slovenskej republiky a uviedol, že nie je si vedomý, že by predstavoval vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, pretože vedie riadny usporiadaný život a svoju podnikateľskú činnosť vykonáva svedomito a čestne a na Slovensku nemá nepriateľov. Uviedol, že jeho vyhostenie malo vplyv aj na jeho podnikateľské aktivity a dotklo sa aj jeho rodinného a súkromného života, nakoľko v Slovenskej republike má rodinné vzťahy a väzby, pretože manželka je z Bratislavy a syn navštevuje v Bratislave základnú školu. 6. Orgán verejnej správy dal žalobcovi ako účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyjadril k podkladom pred vydaním rozhodnutia a prípadne, aby navrhol ich doplnenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 7. Žalobca sa vyjadril k veci týkajúcej sa jeho administratívneho vyhostenia v zápisnici č. PPZ -HCP- BA6-632-013/2015-AV zo dňa 03.12.2015 a uviedol, že to nie je spravodlivé a je veľmi zaskočený touto situáciou, ktorá vznikla voči jeho osobe, nevidí jeden rozumný dôvod, prečo tak konali orgány verejnej správy a pokladá to za veľkú nespravodlivosť, keďže sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti a ani iného protispoločenského a protiprávneho konania, či už voči akýmkoľvek subjektom, alebo štátnym inštitúciám. Žalobca sa ku konaniu vo veci jeho zaistenia v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nevyjadril. 8. Zo služobného hlásenia orgánu verejnej správy č. PPZ-HCP-BA6-632/2015-AV zo dňa 04.12.2015 vyplýva, že žalobca bol zaistený na základe rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA6-632-015/2015- AV zo dňa 03.12.2015 a to dňom 03.12.2015 podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, so stanovenou dĺžkou doby zaistenia do 03.04.2016 v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA6-632-020/2015-Av o vykonaní eskorty zo dňa 03.12.2015 bol eskortovaný a následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. 9. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava dňa 03.12.2015 vydalo rozhodnutie číslo PPZ-HCP-BA6-632-010/2015-AV (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobca administratívne vyhostený podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu uložil v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a administratívne ho vyhostil podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na územie Rakúskej republiky a konštatoval, že neexistujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu na územie Rakúskej republiky. Žalovaný sa v rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu. Dôvodil, že vzhľadom na existenciu utajovanej písomnosti, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba a ktorou disponuje orgán verejnej správy, je postup podľa ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov riadne odôvodnený a orgán verejnej správy považuje postup podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný. Ďalej orgán verejnej správy uviedol, že sa nemôže k veci vyjadriť, nakoľko dôvod podlieha ochrane utajovaných skutočností. Orgán verejnej správy v rozhodnutí zároveň poukázal na článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. (ďalej len ako „Dohovor“), v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie s tým, že nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných. Orgán verejnej správy považoval za preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a to tým, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a uviedol, že v zmysle ustanovenia § 55 ods. 2 Správneho poriadku vylučuje odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, vzhľadom na to, že zotrvanie žalobcu na území Slovenskej republiky by nieslo so sebou riziko, že odkladom výkonu rozhodnutia bude vážne predstavovať hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Zároveň orgán verejnej správy uviedol, že vo veci administratívneho vyhostenia konal podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, pričom nebolo možné rešpektovať rodinný a súkromný život účastníka konania, nakoľko je to v záujme bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky. Orgán verejnej správy taktiež uviedol, že v prípade žalobcu nedôjde k odlúčeniu rodiny, resp. roztrhnutiu rodinných väzieb, nakoľko žalobca sa vyjadril v konaní, že na území Rakúskej republiky má udelený pobyt aj jeho manželka. 10. Žalobca podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie zo dňa 16.12.2015, ktoré doručil žalovanému dňa 16.12.2015 a to z dôvodu porušenia niekoľkých článkov Ústavy Slovenskej republiky - čl. 19 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 4, čl. 50 ods. 2 ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal, že orgán verejnej správy nebral do úvahy všetky relevantné skutočnosti a okolnosti a osvojil si iba tie, ktoré boli v jeho neprospech. Uviedol, že na jednej strane orgán verejnej správy v rozhodnutí o udelení pobytu v Slovenskej republike zo dňa 04.09.2015 skonštatoval, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie pobytu v časovom úseku na 5 rokov a na druhej strane bolo vydané ďalšie rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, kde je uvedené, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Poukázal na to, že orgán verejnej správy v rozhodnutí neuviedol žiadne ďalšie dôvody, prečo by mal byť nebezpečný pre štát, nakoľko sa jedná o utajovanú písomnosť stupňa utajenia „Tajné“. Ďalej uviedol, že má udelený pobyt na dobu 5 rokov v Rakúskej republike a argumentoval tým, že v prípade, ak by predstavoval takú vážnu hrozbu pre Slovenskú republiku z hľadiska bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, potom by doba jeho zaistenia netrvala necelých 24 hodín a nebola by mu následne dňa 04.12.2015 zabezpečená preprava do Rakúskej republiky a taktiež poukázal na to, že nebol odovzdaný rakúskej polícii. Zároveň poukázal na rozsudky Krajského súdu v Bratislave - 4S196/2010-47 a 2S 237/12-61, na základe ktorých boli zrušené preskúmavané rozhodnutia, ktorými mu bolo opätovne zrušené povolenie na trvalý pobyt z dôvodu, že boli zistené skutočnosti od Slovenskej informačnej služby, z obsahu ktorých je zrejmé, že ohrozí bezpečnosť štátu a verejný poriadok, práva a slobody iných, ktoré boli označené stupňom utajenia „Dôverné“. Ďalej sa odvolával na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky-PL.ÚS 15/2003, z ktorého vyplýva, že vnútroštátne právo musí poskytovať ochranu proti svojvoľným zásahov orgánov verejnej správy, pričom nebezpečenstvo svojvôle vzniká zvlášť tam, kde je určitá právomoc výkonnej moci vykonávaná tajne a z tohto dôvodu musí zákon definovať rozsah a podmienky výkonu takejto právomoci dostatočne, jasne a s ohľadom na sledovaný legitímny cieľ, aby poskytoval jednotlivcovi adekvátnu ochranu proti svojej vôli a teda by mal byť vylúčený priestor pre prípadnú svojvôľu. Uviedol, že pochádza z uznávanej podnikateľskej rodiny a na Slovensku žije s prestávkami od roku 1997 s tým, že jeho otec sa aktívne pričinil o budovanie vzájomných obchodných a politických vzťahov medzi Jordánskom a Slovenskou republikou, a preto je zrejmé, že jeho úmysly voči Slovenskej republike sú korektné, čestné a priateľské a nie je si vedomý, že by v súčasnosti alebo v minulosti vystupoval voči Slovenskej republike nepriateľsky alebo neznášanlivo či už verejne alebo neverejne, a preto rozhodnutie o jeho vyhostení je preňho prekvapivé a nespravodlivé a dôvod jeho vyhostenia považuje za vykonštruovaný, špekulatívny a bez reálnych dôkazov. 11. Žalovaný, ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodnutím PPZ-HCP-BA2-2016/002220-004 zo dňa 11.02.2016 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že podané odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V rozhodnutí uviedol, že hlavným dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bol bezpečnostný záujem Slovenskej republiky podložený spravodajskou informáciou, ktorá je utajovanou písomnosťou podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) a neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutí, ktorého podklad tvorí utajovaná písomnosť, je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Zdôraznil, že pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení účastníka konania z územia Slovenskej republiky je dôležitou súčasťou aj zabezpečenie ochrany záujmov Slovenskej republiky, práv a slobôd občanov a z toho vyplývajúce stanovisko bezpečnostných orgánov Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/15/2015 zo dňa 25.06.2013, v ktorom je uvedené, že „policajný útvar prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky a na verejné zdravie“. Uviedol, že so spravodajskou informáciou získanou k osobe žalobcu sa oboznámil dňa 28.12.2015 a že informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívnoprávneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných skutočností a v prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou, by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe. Odvolací orgán argumentoval tým, že orgán verejnej správy nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, pretože ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a mohlo by tak dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov. Žalovaný poznamenal, že Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, avšak článok 6 ods. 1 Dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Tória proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Konštatoval, že pokiaľ prvostupňový orgán pri konaní vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky vychádzal z obsahu spravodajskej informácie, majúc za to, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, postupoval v súlade so zákonom a v tomto postupe nevidí žiadne pochybenie, a preto s námietkami žalobcu nesúhlasil a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zistil presne a úplne skutočný stav veci a boli obstarané podklady pre rozhodnutie. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, ktorý uviedol, že sa nevie vyjadriť k podkladom rozhodnutia, keďže podliehajú špeciálnemu režimu utajenia podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Poukázal na to, že oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca a nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností, z čoho vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu a to na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. Z administratívneho spisu účastníka konania však nevyplýva, že by bol advokát žalobcu požiadal o jednorazové sprístupnenie tejto informácie. Druhostupňový orgán zároveň skúmal dopad administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa ustanovenia čl. 8 Dohovoru. Druhostupňový orgán zastával názor, že vzhľadom na záujem bezpečnosti štátu je nevyhnutné zasiahnuť do práva na súkromný a rodinný život žalobcu. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009), v zmysle ktorého, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa ustanovenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do týchto práv, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/23/2015 zo dňa 26.08.2015). Zdôraznil, že nakoľko zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 120 ods. 2 písm. i) ustanovuje, že sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nie je potrebné zdôvodňovať uvedené skutočnosti v rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26.03.2014). Uviedol, že v danom prípade dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bola získaná informácia utajovaného charakteru predstavujúca zo strany žalobcu vážnu hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Skonštatoval, že prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a zabezpečil si dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Podľa názoru druhostupňového orgánu podkladom pre vydanie rozhodnutia bol presne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci. II. Žaloba 12. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21.04.2016 sa žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti druhostupňového rozhodnutia č.: PPZ-HCP-BA2-2016/002220-004 zo dňa 11.02.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) a prvostupňového rozhodnutia č.: PPZ-HCP- BA6-632-010/2015-AV zo dňa 03.12.2015 a ich zrušenia a vrátenia žalovanému na ďalšie konanie. 13. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre ich nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a že v konaní orgánov verejnej správy bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia najmä tým, že žalovaný a ani prvostupňový orgán v rozhodnutiach vôbec neuviedli, prečo predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, a teda mu nebolo umožnené dozvedieť sa reálne dôvody, ktoré sú mu kladené za vinu a z tohto dôvodu tak nemal možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť a zaujať k ním stanovisko. 14. Nesúhlasil so závermi žalovaného, ktorý zhodne s prvostupňovým orgánom vo svojich rozhodnutiach uvádza, že s ich dôvodmi ho nie je možné oboznámiť v dôsledku utajenia spravodajskej informácie. 15. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v Slovenskej republike žije s menšími prestávkami od roku 1997 a tento štát sa stal jeho domovom, vyštudoval tu vysokú školu, oženil sa so štátnou občianskou Slovenskej republiky a spolu majú syna narodeného 06.11.2007 štátneho občana Slovenskej republiky a v Slovenskej republike sa venuje podnikateľskej činnosti, vlastní firmu S. C. services, s.r.o. - prevádzkuje reštauráciu Kuskus fastfood v centre Bratislavy a taktiež vedie študentskú agentúru, ktorá pomáha sprostredkovať štúdium študentom zo zahraničia. Ide najmä o študentov z Grécka, Portugalska, Anglicka, Brazílie a iných krajín, ktorí cestujú najmä do Bratislavy a Košíc za účelom štúdia medicíny. Uviedol, že sa snaží rozbiehať aj ďalšie podnikateľské aktivity. Zároveň zdôraznil, že v Slovenskej republike žil riadne, čestne, nikdy nebol odsúdený za žiaden trestný čin, neviaže sa na žiadnu ideológiu a ani náboženstvo a nikdy nepôsobil ako člen politickej strany, združenia alebo hnutia, ktoré by bolo zamerané nepriateľsky voči iným subjektom a že si riadne plní všetky svoje povinnosti vo vzťahu k tomuto štátu a uvedené, dokazuje aj udelený trvalý pobyt v Slovenskej republike, ktorý by mu nemohol byť udelený, ak by nespĺňal všetky podmienky uvedené v zákone o pobyte cudzincov so zreteľom aj na ustanovenie § 48 ods. 1 písm. a) tohto zákona. Zdôraznil, že mu bol aj udelený pobyt v Rakúskej republike, ktorá ako členský štát Európskej únie nemala žiadne pochybnosti o nebezpečenstve z jeho strany. 16. Podľa názoru žalobcu, žalovaný teda nezohľadnil skutkové okolnosti profesijného a rodinného života žalobcu, ako aj skutočnosť, že žalobcova manželka a syn sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky a že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán posúdili vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok v rozpore so závermi rozhodnutia, ktorým mu bolo udelené povolenie na trvalý pobyt, ako aj to, že rozhodnutie žalovaného je v časti týkajúcej sa dĺžky vyhostenia úplne nepreskúmateľné. 17. K stanovisku žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že advokát účastníka konania sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami na základe súhlasu vedúceho, žalobca namietal, že nebol zastúpený advokátom a nebolo mu umožnené oboznámiť sa so skutočnosťami, ktoré sa mu kládli za vinu. Zastával názor, že žalovaný mu nemusel sprístupniť utajované dokumenty, avšak mohol ho vyzvať, aby sa vyjadril k najzásadnejším skutočnostiam, ktoré sa mu dávajú za vinu, žalovaný ale tak neučinil. 18. Žalobca uviedol, že v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu poukázal na porušenie viacerých základných ľudských práv, v prvom rade je to právo na spravodlivý súdny proces garantovaný v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 odseku 1. Dohovoru. 19. Ďalej žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že nie je potrebné dať podrobnú odpoveď na každý argument, nakoľko tento neuviedol žiadne argumenty, pre ktoré by mal predstavovať vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok. Z tohto dôvodu sa ani nemohol vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, keďže so žiadnou z nich nebol oboznámený. Preto sa nemohol brániť voči tvrdeniu, ktoré sa opiera len o utajovaný dokument, ktorého dôvody neboli poskytnuté. Doteraz nemá vedomosť, čo je mu kladené za vinu a má zato, že mu bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces. Odvolával sa na základné ľudské práva a to osobitne práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života vyjadreného okrem iného v článku 8 Dohovoru a článku 19 ods. 2 a článku 41 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, že žalovaný sa vo vzťahu k týmto právam vyjadril len v tom smere, že manželia môžu viesť rodinný život aj v inej krajine, pritom nezohľadnil skutočnosť, že manželka a aj syn sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky so silnými väzbami na túto krajinu tak v osobnom a v prípade manželky aj v profesijnom živote. 20. Taktiež poukázal na skutočnosť, že prvostupňový orgán a ani žalovaný v rozhodnutiach neodôvodnili, prečo prišlo k vyhosteniu na maximálnu dobu 10 rokov s tým, že odôvodnenie tejto skutočnosti v rozhodnutí žalovaného absentuje úplne a prvostupňový orgán sa touto otázkou zaoberá, skutočne len okrajovo vo všeobecnej rovine na str. 4 rozhodnutia. 21. Podľa názoru žalobcu má z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a obe boli vydané v rozpore so zákonom a právnym štátom, ku ktorému sa v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hlási. V tejto súvislosti žalobca zároveň poukázal aj na relevantnú judikatúru súdov, ktorú však žalovaný nevzal do úvahy. III. Vyjadrenie žalovaného 22. Žalovaný sa vyjadril k žalobe vyjadrením zo dňa 30.05.2015, doručeným súdu dňa 30.05.2015, a uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že žalobcovi bol dňa 04.09.2015 udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky s platnosťou od 17.11.2015 do 17.11.2020, a to na základe toho, že je manželom občianky Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. 23. Vyjadril sa k námietkam žalobcu, že prvostupňový orgán a ani druhostupňový orgán neuviedli podrobné odôvodnenie svojho rozhodnutia, t j. pristúpenie k aplikácii ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a prečo žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu a verejný poriadok, ďalej, že žalobca nebol oboznámený s utajovanými skutočnosťami a že žalobca v tom čase nemal advokáta, ako aj, že rozhodnutia neboli dostatočne odôvodnené a k tomu, prečo žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky v maximálnej výške 10 rokov. 24. Uviedol, že dôvodom na postup orgánu verejnej správy boli bezpečnostné dôvody a skutočnosť, že žalovaná strana obdržala od Slovenskej informačnej služby pozitívnu informáciu o žalobcovi. Táto informácia je stupňa utajenia „Tajné“ bola doručená na orgán verejnej správy dňa 05.10.2015 pod č. 65/152-T-168-3/2015-S. Informácia bola doručená zo Slovenskej informačnej služby v súvislosti s konaním v trvalom pobyte cudzinca. Z dôvodu, že písomnosť obsahuje konkrétne dôvody, ktoré smerujú k aplikácii ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov (bezpečnostný záujem Slovenskej republiky), postupoval orgán verejnej správy tak, že v rámci bezpečnostno-represívnej akcie vykonal príslušné kroky k realizácii administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Na základe uvedeného ustanovenia môže policajný útvar administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Z týchto dôvodov tiež utajovaná písomnosť nie je obsahom spisu a v súvislosti s uvedenými skutočnosťami prvostupňový orgán žalobcu neoboznámil s obsahom utajovanej písomnosti. 25. Žalovaný poukázal na to, že orgán verejnej správy oboznámil žalobcu s tým, že takúto písomnosť má k dispozícii a na základe jej existencie koná v jeho administratívnom vyhostení. Zároveň uviedol, že v súlade s ustanovením § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a), ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. b), ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu. V odôvodnení rozhodnutia nemôže uviesť obsah utajovanej skutočnosti, pretože by došlo k jej vyzradeniu. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v predmetnom rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v súlade so zákonom o ochrane utajovaných skutočností. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu podlieha režimu podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona čo ochrane utajovaných skutočností. Zdôraznil, že s utajovanými skutočnosťami sa mohol oboznámiť len advokát žalobcu, a to v súlade so zákonom o ochrane utajovaných skutočností na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí. S predmetnými informáciami sa v správnom konaní oboznámil príslušný policajt, čo preukazuje úradný záznam založený v administratívnom spise. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že ide o utajovanú písomnosť stupňa utajenia „Tajné“, môže sa s ňou oboznámiť len ten, kto má na to oprávnenie. V danom prípade žalobca nevyužil možnosť oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou prostredníctvom svojho advokáta so súhlasom pôvodcu utajovanej informácie. 26. Žalovaný zastával názor, že z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady správneho konania obsiahnuté v Správnom poriedku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k Správnemu poriadku lex specialis. Orgán verejnej správy preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. 27. Podľa názoru žalovaného tvrdenia žalobcu, ktoré sa týkajú ukrátenia na jeho právach v súvislosti s tým, že sa nemohol vyjadriť k veci, nie sú správne. V spisovom materiáli sa nachádzajú zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 03.12.2015. Z uvedeného vyplýva, že žalobca teda vedel, čo je dôvodom na konanie o administratívnom vyhostení, a preto neuvádzanie podrobného odôvodnenia v rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Informácie postupované policajnému útvaru na účely vydania administratívnoprávneho rozhodnutia sú informáciami získanými spravodajskou činnosťou a ako také požívajú ochranu poskytovanú zákonom o ochrane utajovaných skutočností. V prípade uvedenia týchto informácií v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je neutajovanou písomnosťou by mohlo dôjsť k vyzradeniu utajovaných skutočností nepovolanej osobe. Ďalej uviedol, že orgány verejnej správy nemôžu v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. A teda v podstate sa jedná o snahu zabrániť zverejňovaniu prameňov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, nakoľko by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. 28. Žalovaný sa ďalej odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39-2010 zo dňa 13.07.2010, v ktorom je uvedené, že: „v prípade stretu záujmu súkromného so záujmom verejným (v prípade, že príslušné OCP PZ v konaní o žiadosti cudzinca o pobyt na území Slovenskej republiky vykoná v priebehu konania úkon podľa ustanovenia § 80 ods. 11 zákona č. 48/2002 Z.z. a bude zo Slovenskej informačnej služby doručená utajovaná písomnosť, z ktorej bude zrejmé, že účastník konania predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku), postačí, ak správny orgán uvedie v dôvodoch rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 2 zákona č. 48/2002 Z.z.), za predpokladu, že policajt, ktorý koná v pobyte je s konkrétnymi zisteniami Slovenskej informačnej služby dostatočne oboznámený.“ 29. Zároveň žalovaný dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sža/l/2013 zo dňa 27.11.2013, v ktorom je uvedené, že: „...Nemožno však správnemu orgánu vyčítať nezákonnosť jeho rozhodnutia, resp. absenciu jeho zákonných náležitostí za podmienok, keď zákon samotný ustanovuje, že sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky (§ 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov). Zdôvodnenie uprednostnenia verejného záujmu pred súkromným preto v takom prípade nie je potrebné. Odvolací orgán v takomto postupe správneho orgánu žiadne pochybenie nevzhliadol.“ 30. Žalovaný uviedol, že v prípade získania utajovanej písomnosti s informáciami k cudzincovi zo Slovenskej informačnej služby nemá orgán verejnej správy možnosť na správnu úvahu a postupuje v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že pri obidvoch rozhodnutiach orgánov verejnej správy sa zaoberal aj zásahom do súkromného a rodinného života žalobcu podľa článku 8 Dohovoru. 31. Poukázal na to, že v prípade záujmu sa môže Krajský súd v Bratislave oboznámiť s utajovanými skutočnosťami, ktoré sa týkajú uvedenej veci. 32. Žalovaný sa taktiež vyjadril k námietke žalobcu, ktorý argumentoval tým, že na Slovenskú republiku má väzby, s tým, že uviedol, že z tohto dôvodu preto pristúpil k uplatneniu administratívneho vyhostenia žalobcu do Rakúskej republiky, kde má povolený pobyt a taktiež, že rodinní príslušníci za ním môžu cestovať zo Slovenskej republiky a teda kontakt s rodinou nie je narušený. 33. Žalovaný sa nevyjadril k podnikateľským aktivitám žalobcu, pretože bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je nadradený. 34. Zároveň sa žalovaný vyjadril k námietke žalobcu, že mu bola stanovená maximálna dĺžka zákazu vstupu, t.j. 10 rokov a uviedol, že táto bola stanovená z dôvodu existencie utajovanej písomnosti so stupňom utajenia „Tajné“, kde sú uvedené konkrétne dôvody, prečo žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. 35. Žalovaný je toho názoru, že postupoval v súlade so zákonom, ako aj prvostupňový orgán a vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby bola žaloba zamietnutá. IV. Replika žalobcu 36. Žalobca sa vo vyjadrení zo dňa 05.04.2016, doručeným súdu dňa 10.04.2017 vyjadril k vyjadreniu žalovaného, v ktorom uviedol, že naďalej trvá na podanej žalobe v celom rozsahu. Vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré má ohrozovať bezpečnosť štátu uviedol, že nie je pravdou, že mal možnosť oboznámiť sa s predmetnými dôvodmi prostredníctvom advokáta, ktorý je síce oprávnenou osobou, avšak tieto skutočnosti nemôže vyzradiť, a to ani jemu ako klientovi, a preto by aj tak nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Žalobca zdôraznil, že v tom čase nemal ustanoveného advokáta. Mal za to, že ustanovenie § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov by malo byť aplikované a vykladané v kontexte základných ľudských práv, tak ako to stanovuje článok 52 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky. 37. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie má veľmi vážne dopady na jeho podnikateľské aktivity v Slovenskej republike a najmä jeho rodinný život a že bol nútený sa presťahovať z prenajatého rodinného domu v Kittsee do bytu v Hainburgu, z dôvodu, aby boli spolu ako rodina. Nespochybňoval, že jeho manželka a syn môžu vstupovať na územie Slovenskej republiky, tak, ako to uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení, avšak zdôraznil, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia celá rodina žila spolu v Bratislave a v tejto súvislosti sa odvolával na čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva právo na ochranu rodinného života a osobitné postavenie rodiny je zdôraznené aj v čl. 41 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje tieto práva, pretože by malo byť v záujme každého štátu, aby sa snažil udržať rodinu spolu. V. Právne posúdenie veci 38. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 21.11.2019 (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 39. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 40. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu orgánu verejnej správy, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť orgánu verejnej správy podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. 41. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 42. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 43. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 44. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci bolo preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA2-2016/002220-004 zo dňa 11.02.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia hraničnej a cudzineckej polície č.: PPZ-HCP-BA6-632-010/2015 - AV zo dňa 03.12.2015. 45. V danej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podaním žaloby na súd dňa 21.04.2016, t j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 46. Súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím postupoval podľa SSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil OSP s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods. 1 a ods. 2 SSP, podľa ktorého, správny súd konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v neprospech žalobkyne. 47. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 48. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 49. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a postupu orgánov verejnej správy, súd posudzoval či obe rozhodnutia boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. 50. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia vychádzal krajský súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 51. Súd mal zistené z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, že žalobca bol administratívne vyhostený podľa ustanovenia § 82 odseku 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu uložil v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov a administratívne ho vyhostil podľa ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov na územie Rakúskej republiky, pričom pri rozhodnutí vychádzal z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak štátny príslušník tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu. Preto vzhľadom na existenciu utajovanej písomnosti, ktorej pôvodcom je Slovenská informačná služba a ktorou disponuje orgán verejnej správy, bol podľa názoru prvostupňového orgánu postup podľa ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov zákonný. 52. Ďalej mal súd zistené z druhostupňového rozhodnutia, že žalovaný ako druhostupňový orgán uviedol v jeho odôvodnení, že orgány verejnej správy nemôžu v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky, vzhľadom na to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru, ak by v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bol uvedený opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. 53. Žalovaný konštatoval, že pokiaľ prvostupňový orgán pri konaní vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky vychádzal z obsahu spravodajskej informácie, majúc za to, že sú naplnené podmienky pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedol iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, postupoval v súlade so zákonom a v tomto postupe nevidí žiadne pochybenie. Zároveň žalovaný zdôraznil, že nakoľko zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 120 ods. 2 písm. i) ustanovuje, že sa v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, nie je potrebné zdôvodňovať uvedené skutočnosti v rozhodnutí (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/9/2013 zo dňa 26.03.2014). Uviedol, že v danom prípade dôvodom vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bola získaná Informácia utajovaného charakteru a teda vážna hrozba účastníka konania pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Skonštatoval, že prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutočného stavu veci a zabezpečil si dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci a z tohto dôvodu odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 54. V konaní bolo nesporné, že v preskúmavanej veci orgány verejnej správy poukazovali na vyjadrenia a zistenia Slovenskej informačnej služby, s ktorými nebol žalobca v konaní oboznámený. 55. Podľa názoru súdu, takýmto postupom orgánu verejnej správy, nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu, preto nebola v prospech žalobcu zabezpečená „rovnosť zbraní resp. zásada proporcionality“, nakoľko sa tak nemal možnosť kvalifikovane brániť a ani sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, pre ktoré bol vyhostený zo Slovenskej republiky. Preto v danej veci orgán verejnej správy mal uviesť aspoň podstatu dôvodov, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená a to takým spôsobom, aby sa dosiahol bezpečnostný záujem štátu, pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti. 56. V tejto súvislosti súd poukazuje na európsku judikatúru (rozsudok Josep Peňarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10,EU:C:2011:749, bod 41, rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15, rozsudok 62 Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337), v zmysle ktorej, osoba preverovaná bezpečnostnými orgánmi, má oprávnenie poznať aspoň základný obsah informácií, pre ktoré je považovaná za rizikovú pre bezpečnosť štátu a jeho obyvateľov. 57. Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné, vzhľadom na skutočnosť, že sú nedostatočne odôvodnené, keďže z nich nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností predstavuje žalobca hrozbu pre štát. V rozhodnutí orgánov verejnej správy nebola uvedená aspoň podstata dôvodov, pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a konaním orgánu verejnej správy bol porušený princíp právneho štátu definovaný v Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď jedným zo základných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia orgánov verejnej moci boli spravodlivé, resp. aby neboli arbitrárne, formalistické, svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. 58. Súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces je zakotvené v Článkoch 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. S právom na spravodlivý proces úzko súvisí aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého musí byť zrejmé, akými úvahami sa riadil orgán verejnej správy pri rozhodovaní v danej veci a na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol, pričom obsah podkladov musí byť prístupný aj účastníkovi konania, ktorý má právo sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť. V danom prípade, žalobca nemal k danej informácii prístup pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a nemohol sa účinne brániť v správnom konaní, preto bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces (rozsudok NS SR sp. zn. 34 So 226/04 z 19.10.2005, rozsudok NS SR sp.zn. 1 So 115/2010 z 25.01.2011, rozsudok NS SR sp.zn. 7 Sžso/45/2015 z 29.09.2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 1/02, sp.zn. II. ÚS 174/04, sp.zn. III. ÚS 117/07, sp.zn. III. ÚS 332/09, sp.zn. I.ÚS 243/07, sp.zn. I. ÚS 114/08, sp.zn. III. ÚS 36/2010). 59. Krajský súd pri vyslovení svojho právneho názoru vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 120 ods.2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s Čl. 46 ods.1 a 2, Čl. 47 ods.3, Čl. 48 ods.2 v spojení s Čl. 1 ods.1, Čl. 12 ods.1 a 2 a s Čl. 13 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.47 Charty základných práv Európskej únie. 60. Z výroku vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 teda vyplýva, že v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky t.j. od 06.03.2019 stratilo účinnosť ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov. 61. Ústava Slovenskej republiky v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia, po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 62. V konaní mal súd preukázané, že v čase vydania prvostupňového rozhodnutia bolo účinné ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a odôvodnenie rozhodnutia v preskúmavanej veci sa nevyžadovalo. Krajský súd k tejto skutočnosti poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. Preto všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého, takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Z uvedeného teda vyplýva, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenie zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 63. Správne orgány sú viazané nielen zákonmi Slovenskej republiky, ale predovšetkým Ústavou Slovenskej republiky a v rámci rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb musia dbať na to, či ich postup a rozhodnutie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná a majú vyššiu právnu silu ako zákony Slovenskej republiky a sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. 64. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd vyhodnotil námietky žalobcu ako dôvodné, nakoľko postupom orgánu verejnej správy, ktorý neuviedol v odôvodnení rozhodnutia aspoň podstatu dôvodov vyhostenia žalobcu zo Slovenskej republiky pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a pre ktoré by bola z jeho strany ohrozená bezpečnosť štátu a ktorému nebolo umožnené oboznámiť sa s obsahom stanoviska Slovenskej informačnej služby, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článkoch 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. V konaní bolo nesporné, že žalobca nemal k danej informácii prístup pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a nemohol sa účinne brániť v správnom konaní. 65. Konaním orgánu verejnej správy bol tak porušený princíp právneho štátu definovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď jedným zo základných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia orgánov verejnej moci boli spravodlivé a riadne odôvodnené, t.j. aby neboli arbitrárne, formalistické a svojvoľné. 66. Správny súd konštatuje, že s právom na spravodlivý proces úzko súvisí aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého musí byť zrejmé, akými úvahami sa riadil orgán verejnej správy pri rozhodovaní v danej veci a na základe akých konkrétnych podkladov rozhodol, pričom obsah podkladov musí byť prístupný aj účastníkovi konania, ktorý má právo sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť. 67. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu v danej veci, čo malo za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. 68. Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať logické súvislosti, z ktorých bude zrejmé, prečo na zistené skutkové okolnosti boli použité citované zákonné ustanovenia a ich prepojenie k výroku rozhodnutia. Argumentácia odôvodnenia rozhodnutia má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne a presvedčivé. Iba riadne, logické a pre účastníka správneho konania zrozumiteľné odôvodnenie, sa pre neho stáva titulom presvedčenia o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo východiskom pre spochybnenie tohto rozhodnutia (NS SR sp.zn. 5Sžp 76/2009, sp. zn. 5Sžp 87/2009). 69. Súd na základe uvedeného má za to, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre riadne posúdenie veci. 70. Preto súd postupom podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 71. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 72. Krajský súd o práve na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 73. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.