Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/93/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200716 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016200716.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Mališovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobkyne: S. zastúpená: Advokátska kancelária KADUC & PARTNERS s.r.o. so sídlom Trojičné námestie 4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-8/2016/RK zo dňa 17.02.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-8/2016/RK zo dňa 17.02.2016 a rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SVS-OSO-2015/000868 zo dňa 21.10.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobkyni súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1.Dňa 19.03.2013 podala žalobkyňa žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky prostredníctvom vtedajšieho Obvodného úradu Banská Bystrica, z ktorej vyplýva, že je štátnou občiankou Ruskej federácie, vydatá - manžel O. D. Y. nar. XX.XX.XXXX, má tri deti - W. Y. nar. XX.XX.XXXX, J. Y. nar. XX.XX.XXXX, J. Y. nar. XX.XX.XXXX a je vedená ako uchádzačka o zamestnanie na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene s prerušením od 27.01.2005 a v súčasnosti nepretržite od 25.11.2009. 2. Obvodný úrad, Odbor všeobecnej vnútornej správy v Banskej Bystrici žiadosťou č.p.: ObU-BB- OVVS4-2013/06487 zo dňa 25.03.2013 požiadal Cudzineckú políciu policajného zboru Banská Bystrica o stanovisko k žalobkyni o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 3. Zo stanoviska Cudzineckej polície Policajného zboru Banská Bystrica č..p.: PPZ-HCP-BB5- SO-7-003/2013 zo dňa 19.04.2013 vyplýva, že nemá poznatky o porušení žalobkyňou pobytového režimu ako ani iných právnych predpisov a odporúča jej udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky. 4. Z výpisov z registra trestov zo dňa 14.03.2013 a zo dňa 31.12.2013 bolo potvrdené, že žalobkyňa nemá záznam v registri trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. 5. Z lustrácie v informačnom systéme Policajného zboru AVÍZO bolo osvedčené dňa 18.12.2013, že v čase spracovania údajov žalobkyňa nie je trestne stíhaná. 6. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy - Odbor štátneho občianstva a matrík, požiadalo listom SVS-OSOM2-2013/016823, 016820, 019759 zo dňa 18.12.2013, Prezídium Policajného zboru - Odbor riadenia kriminálnych analýz, o preverenie žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 7. Zo stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - Prezídia Policajného zboru - Odboru riadenia kriminálnych analýz č. PPZ-RKA-800-003/2013 zo dňa 30.12.2013 vyplýva, že žalobkyni bol udelený dňa 15.12.2004 v Slovenskej republike azyl z humanitných dôvodov (rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.: MU-4008/PO-Ž/2004, E.č.: A 035571). 8. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy - Odbor štátneho občianstva a matrík, požiadalo listom SVS-OSOM2-2013/016823, 016820, 019759 zo dňa 18.12.2013 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky - sekcia medzinárodných vzťahov, o preverenie žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 9. Zo stanoviska Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - sekcie medzinárodných vzťahov č. 2013/83/Co6/SR zo dňa 19.12.2013 vyplýva, že proti žalobkyni nie je vedené vydávacie konanie a ani konanie o európskom zatýkacom rozkaze. 10. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy - Odbor štátneho občianstva a matrík požiadalo listom SVS-OSOM2-2013/016823, 016824,016814, 016820 zo dňa 31.07.2013 Slovenskú informačnú službu, o preverenie žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 11. Dňa 17.02.2014 doručila Slovenská informačná služba Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy, Odbor štátneho občianstva a matrík, po preverení žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, s prihliadnutím na bezpečnostné hľadisko, oznámenie o zápornom stanovisku č.34/22-V-87/2014-S zo dňa 24.01.2014, ktorého obsah nie je súčasťou administratívneho spisu. 12. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy, Odbor štátneho občianstva a matrík požiadalo listom SVS-OSOM2-2014/001335, SVS-OSOM2-2014/001336, SVS-OSOM2-2014/001338 zo dňa 11.11.2014 Slovenskú informačnú službu, o preverenie žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 13. Dňa 22.04.2015 doručila Slovenská informačná služba Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy - Odbor štátneho občianstva a matrík, po preverení žalobkyne z dôvodu jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky s prihliadnutím na bezpečnostné hľadisko k udeleniu štátneho občianstva Slovenskej republiky žalobkyni, oznámenie o zápornom stanovisku č.54/22-V-21-3/2015-S zo dňa 19.03.2015, ktorého obsah nie je súčasťou administratívneho spisu. 14. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy - Odbor štátneho občianstva (ďalej aj ako „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č.: SVS-OSO-2015/000868 zo dňa 21.10.2015 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodlo o žiadosti žalobkyne ako žiadateľky o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 7 a 8a ods. 3 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. č.40/1993 Z.z. alebo zákon o štátnom občianstve Slovenskej republiky“) a podľa ustanovenia § 46 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) tak, že zamietol jej žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky vzhľadom na to, že jeho udelenie nie je v záujme Slovenskej republiky, a preto nie je dôvod na jeho udelenie podľa ustanovenia § 7 ods.1 zákona č. 40/1993 Z.z. Prvostupňový orgán uviedol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má podľa ustanovenia § 8a ods. 3 zákona povinnosť prihliadať v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, ako aj na stanoviská Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a iných dotknutých štátnych orgánov. Konštatoval, že k žiadosti žalobkyne, ako žiadateľky o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky vyslovila Slovenská informačná služba z bezpečnostného hľadiska nesúhlasné stanovisko, ktoré spolu s dôvodmi jej nesúhlasu nie je súčasťou spisovej dokumentácie k tejto žiadosti, pretože sa jedná o utajovanú skutočnosť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov so stupňom utajenia „vyhradené“. Ďalej uviedol, že nie sú mu známe dôvody tohto nesúhlasu, a preto vzhľadom na uvedené skutočnosti, nie je možné s dôvodmi nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby oboznamovať žiadateľku a uvádzať ich priamo v rozhodnutí. Zdôraznil, že na udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky nie je právny nárok ani po splnení zákonných podmienok a štátne občianstvo Slovenskej republiky nemožno odobrať. Je to trvalý zväzok medzi občanom a štátom, a preto je potrebné pri jeho udeľovaní postupovať mimoriadne dôkladne a uprednostniť záujmy štátu nad individuálnymi záujmami. Dôležitými skutočnosťami pri posudzovaní žiadosti je posúdenie celkovej integrácie žiadateľa do spoločnosti, jeho prínosu pre spoločnosť a zžitie sa s kultúrnym a sociálnym prostredím a zákonmi krajiny, o ktorej štátne občianstvo sa uchádza. Nemenej dôležité je aj bezpečnostné hľadisko a zabezpečenie ochrany záujmov Slovenskej republiky, práv a slobôd všetkých občanov Slovenskej republiky. 15. Žalobkyňa podala dňa 12.11.2015 rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom argumentovala tým, že prvostupňový orgán postupoval v konaní nesprávne a nezákonne, viacnásobne porušil jej zákonné práva a vydal rozhodnutie, ktoré je nedostatočne a nesprávne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Namietala, že orgán verejnej správy bol povinný dožiadať od Slovenskej informačnej služby informácie, na základe ktorých by samostatne posúdil, či v jej prípade ide o také utajované informácie, ktoré môžu viesť k neudeleniu štátneho občianstva, alebo nie. Z odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že orgán verejnej správy takto nepostupoval a uspokojil sa len so stanoviskom Slovenskej informačnej služby, bez jeho riadneho preskúmania a tým porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Správneho poriadku, ako aj zo zákona č. 40/1993 Z.z., pretože rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Postup prvostupňového orgánu žalobkyňa považuje za nezákonný aj z dôvodu, že nebola v konaní oboznámená s podstatnou informáciou, t.j. so stanoviskom Slovenskej informačnej služby, ktoré bolo použité proti nej a nebola jej daná možnosť sa k nemu vyjadriť, čím jej bola odňatá možnosť účinne obhajovať svoje záujmy a vyjadriť sa ku všetkým podkladom pre rozhodnutie. Zdôraznila, že nevie, aké skutočnosti môžu byť dôvodom negatívneho stanoviska Slovenskej informačnej služby, nakoľko sa nedopustila žiadneho trestného činu, nie je a ani nebola trestne stíhaná a ani právoplatne odsúdená za spáchanie trestného činu, nespolupracuje a vedome sa nestretáva so žiadnymi slovenskými alebo cudzími informačnými službami, vedie usporiadaný rodinný život a rešpektuje slovenské zákony. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky zmenil, alebo zrušil. 16. Dňa 25.02.2016 bolo doručené žalobkyni rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. KM- OLVS-8/2016/RK zo dňa 17.02.2016 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), ktorým bol zamietnutý rozklad a potvrdené prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. V rozhodnutí sa minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“) stotožnil s argumentáciou žalovaného a jeho dôvody považoval za dostatočné na zamietnutie žiadosti žalobkyni ako žiadateľke o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. Druhostupňové rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.02.2016. II. Žaloba 17. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 25.04.2016 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky č. KM- OLVS-8/2016/RK zo dňa 17.02.2016, (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy, Odbor štátneho občianstva č.: SVS- OSO-2015/000868 zo dňa 21.10.2015, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhovala, aby ich súd zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 18. Uviedla, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán postupoval nesprávne a nezákonne, čím porušil jej zákonné práva a vydal rozhodnutie, ktoré je nedostatočne a nesprávne odôvodnené a ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán postupovali v konaní spôsobom, ktorým jej neumožnil účinne sa v konaní brániť a poukázala na to, že v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva a ani v rozkladovom konaní jej nebolo umožnené zistiť aspoň podstatu dôvodov, pre ktoré ju Slovenská informačná služba (ďalej aj ako „SIS“) vyhodnotila ako rizikovú osobu a neodporučila udeliť jej štátne občianstvo Slovenskej republiky. 19. Namietala postup prvostupňového orgánu spočívajúci v nedostatočnom zistení skutkového stavu, pretože v prvostupňovom rozhodnutí sa uvádza, že dôvody nesúhlasu SIS nie sú mu známe. Odôvodnenie tohto rozhodnutia teda neposkytuje žiadnu odpoveď na to, aké zistené skutočnosti by mohli viesť k takémuto nesúhlasnému stanovisku. Zároveň poukázala, že v napadnutom rozhodnutí je uvedené, že nesúhlasné stanovisko s konkrétnymi dôvodmi nesúhlasu nie je súčasťou spisovej dokumentácie k žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, pretože ide o utajovanú skutočnosť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, a že informácie poskytnuté SIS sú vedené v najvyššom stupni utajenia a teda sú „vyhradené“. 20. Žalobkyňa sa domnievala, že v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku mal orgán verejnej správy povinnosť sám preskúmať, aké konkrétne informácie sú podkladom pre stanovisko SIS, zistiť teda aspoň podstatu dôvodov, pre ktoré ju SIS vyhodnotila ako rizikovú osobu a neodporučila jej udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky a následne samostatne posúdiť a rozhodnúť, či sú tieto informácie relevantné pre rozhodnutie o neudelení tohto štátneho občianstva. Je presvedčená, že orgán verejnej správy by si bol takýmto spôsobom splnil svoju zákonnú povinnosť, a to rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 21. Podľa žalobkyne orgán verejnej správy rozhodujúci v predmetnom konaní nesie primárnu zodpovednosť za spoľahlivé zistenie skutkového stavu a riadny priebeh dokazovania bez ohľadu, či v konaní získava a používa informácie od iných subjektov, ktoré prípadne podliehajú režimu utajenia podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ak má na takéto stanoviská a informácie v konaní zo zákona prihliadať, musí poznať ich obsah a podstatu, aby na základe dôkladného oboznámenia sa so skutkovým stavom a pri použití správnej úvahy, v rámci ktorej zváži všetky okolnosti prípadu, mohol vydať zákonné rozhodnutie. 22. Vzhľadom na vyššie uvedené, prvostupňový orgán bol povinný obrátiť sa na SIS a vyžadovať poskytnutie informácií, na základe ktorých by samostatne posúdil, či v jej prípade ide o také utajované informácie, ktoré môžu viesť k neudeleniu štátneho občianstva, alebo nie. Druhostupňový správny orgán potvrdil, že dôvody uvádzané v stanovisku SIS nemôžu byť súčasťou spisového materiálu v danej veci, a keďže rozhodoval „po komplexnom preskúmaní spisového materiálu a predloženého rozkladu“ je zrejmé, že sa s dôvodmi uvádzanými v stanovisku SIS nezaoberal a teda nepostupoval spôsobom, ktorý by mu umožnil zákonne posúdiť predmetnú vec, ale uspokojil sa iba so stanoviskom SIS bez jeho riadneho preskúmania. Preto sa javí, že takýmto postupom žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo Správneho poriadku, ako aj zo zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky, pretože rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. 23. Zároveň žalobkyňa uviedla, že postup orgánov v správnom konaní je možné klasifikovať ako nezákonný aj z toho dôvodu, že ona, ako osoba, o ktorej právach sa rozhoduje a je priamym účastníkom konania, nebola oboznámená v konaní s podstatou informácií, ktoré boli použité proti nej v stanovisku SIS a nebolo jej umožnené sa k daným skutočnostiam vyjadriť a tým jej bola odňatá možnosť účinne obhajovať svoje záujmy. 24. Uviedla, že ani z administratívneho spisu a ani z rozhodnutí orgánov verejnej správy nie je možné zistiť, akým spôsobom boli nimi vyhodnotené všetky dôkazy, najmä to, prečo v danom prípade prevažuje záujem verejný nad záujmom súkromným. Naopak, orgán verejnej správy priznáva, že určujúcim podkladom pre rozhodnutie bola utajovaná informácia poskytnutá Slovenskou informačnou službou. Tento postup považuje žalobkyňa za nezákonný a priečiaci sa zásadám právneho štátu, keďže jedine orgán verejnej správy má zákonom zverenú možnosť rozhodnúť vo veci udelenia štátneho občianstva a v konaní by mal vyhodnotiť všetky dôkazy, ktoré svedčia v prospech aj v neprospech žiadateľa. Ak bolo jediným a pre rozhodnutie určujúcim podkladom rozhodnutia utajované vyjadrenie SIS, pričom spisový materiál nedáva odpoveď na to či a ako sa prvostupňový orgán zaoberal vyhodnotením konfliktu súkromného a verejného záujmu, je možné dospieť k záveru, že v tejto veci fakticky rozhodla SIS a nie orgán na to zo zákona oprávnený. Takýto „posun“ v právomoci štátnych orgánov vykazuje dokonca znaky protiústavného konania, vzhľadom na ústavný princíp legality obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ V súčasnosti však neexistuje zákonný základ pre uvedené konanie SIS, inak povedané, došlo k prekročeniu limitov (medzí, rozsahu a spôsobu) konania, ktoré sú uzákonené pre SIS. 25. Podľa žalobkyne orgánom, ktorý sa má zo zákona zaoberať žiadosťou o udelenie štátneho občianstva, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie SIS, ktorá v danom prípade plní úlohu informačného charakteru, na ktorú ministerstvo prihliada v zmysle ustanovenia § 8a ods. 3 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. Podľa zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky ministerstvo v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky prihliada na stanovisko SIS. Z toho vyplýva, že ide len o jeden z dôkazov v konaní. Zákon neukladá ministerstvu povinnosť neudeliť štátne občianstvo v prípade negatívneho stanoviska SIS. Preto orgán verejnej správy ako zodpovedný orgán pre rozhodnutie o udelení či neudelení štátneho občianstva, musí vyhodnotiť stanovisko v kontexte celého prípadu ďalších dôkazov v konaní a jeho rozhodnutie sa musí riadiť zásadou primeranosti. 26. Žalobkyňa zdôraznila, že súd by si mal pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia zodpovedať otázku, či žalovaný bol skutočne schopný zohľadniť zásadu primeranosti, princíp právnej istoty a zodpovedne posúdiť skutočnosti vedúce k neudeleniu štátneho občianstva, ak ani nemal vedomosť o podstate informácií, ktorými disponuje SIS. Vo svetle uvedených argumentov sa predmetné rozhodnutie javí ako nezákonné pre nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, pretože vo svojej podstate presúva právomoc rozhodnúť o udelení či neudelení štátneho občianstva na SIS, čo je v právnom štáte neprijateľné. 27. Taktiež rozhodnutie, ktoré sa odvoláva na bližšie nešpecifikovaný utajovaný dokument, bez toho, aby dávalo účastníkovi konania možnosť zistiť, o čo vo veci ide a vyjadriť sa k testu legitimity, legálnosti a proporcionality, nespĺňa podľa žalobkyne zákonné povinnosti vyplývajúce orgánu verejnej správy zo Správneho poriadku. Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán, mali pri rozhodovaní zohľadňovať všetky skutočnosti tak, aby neprimerane nezasahovali do zákonných práv žalobkyne. 28. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj na súvisiacu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V prípade C.G. a ostatní proti Bulharsku (rozsudok z 24.07.2008, sťažnosť č. 1365/07), ESĽP skonštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru v prípade, keď bol sťažovateľ (manžel a otec bulharských štátnych občanov) vyhostený z územia Bulharska z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti bez toho, aby bol oboznámený s utajovanými informáciami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie o vyhostení. V tomto prípade ESĽP jednoznačne skonštatoval, že štátne orgány, ktoré rovnako ako v prípade sťažovateľa, neposkytli možnosť oboznámenia sa aspoň s podstatou utajovaných dôvodov, postupovali v konaní arbitrátne. ESĽP skonštatoval, že takýto zásah do rodinného života sťažovateľa bol v rozpore s právom, pretože sťažovateľ nemal k dispozícii ani minimálnu ochranu proti arbitránosti zo strany konajúcich štátnych orgánov. 29. Taktiež žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o predbežnej otázke v prípade ZZ proti Secretary of State for Home Department, č. C-300/11 zo 4.6.2013, ktoré je právne záväzné pre Slovenskú republiku a v ktorom sa uvádza: ,,(...)Z týchto dôvodov odpovedal Súdny dvor na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov.“ 30. Podľa názoru žalobkyne prezentované argumenty poukazujú na to, že orgán verejnej správy nedostatočne vyhodnotil stanovisko SIS, pričom sa nezaoberal skutočnými dôvodmi tohto stanoviska, a teda nepostupoval zákonne, keďže neposúdil jej žiadosť o udelenie štátneho občianstva komplexne a ani sa nevysporiadal s požiadavkou splnenia zákonných podmienok pre jeho udelenie. Naopak, svoje rozhodnutie postavil na nesúhlasnom stanovisku SIS a opomenul, že žije usporiadaným a riadnym životom na území Slovenskej republiky spolu so svojou rodinou už viac ako desať rokov, pričom požíva status azylanta, nakoľko na jej územie vstúpila s celou svojou nukleárnou rodinou v snahe ochrániť svoje životy a bezpečnosť, a nie je si vedomá žiadnej činnosti, ktorá by odôvodnila nesúhlasné stanovisko SIS vo veci žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 31. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v čase, kedy žiadala o azyl na území Slovenskej republiky, bola jej osoba vyhodnotená zo strany SIS bez výhrad. Aj vzhľadom na túto disproporciu by malo byť terajšie nesúhlasné stanovisko SIS riadne zdôvodnené, keďže nemá vedomosť o skutočnostiach, ktorými by mohla ohrozovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Zároveň uviedla, že svoju schopnosť integrovať sa do spoločnosti v Slovenskej republike preukazuje predovšetkým tým, že si vždy plnila povinnosti cudzinca v zmysle zákonov, ktoré tieto povinnosti upravujú, predovšetkým zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a prostredníctvom dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky preukazuje svoju schopnosť zžiť sa s prostredím a plne sa integrovať do spoločnosti. Nikdy neporušila a neporušuje žiadnu z explicitne uvedených povinností cudzinca, ktoré sú zakotvené v ustanovení § 7 ods. 1 písm. i) zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. 32. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody je žalobkyňa presvedčená, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán postupoval v konaní nesprávne a nezákonne a porušil jej zákonné práva a vydal rozhodnutie, ktoré je nedostatočne a nesprávne odôvodnené a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. 33. Žalobkyňa na základe uvedeného žiadala súd, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a zároveň žiadala, aby bol žalovaný zaviazaný uhradiť jej trovy konania. III. Vyjadrenie žalovaného 34. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 03.06.2016, doručeným súdu dňa 07.06.2016 s tým, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené v súlade so zákonom č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. 35. Žalovaný namietal, že žalobkyňa podala na súd žalobu oneskorene, a to až po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na jej podanie v zmysle vtedy platného a účinného ustanovenia § 250b ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) t.j. dňa 26.04.2016, pričom posledný deň na jej podanie bol dňa 25.04.2016, ktorý pripadol na pondelok. Z tohto dôvodu žiadal, aby súd konanie zastavil podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP. 36. K meritu veci žalovaný uviedol, že na udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky nie je právny nárok ani po splnení zákonných podmienok a štátne občianstvo Slovenskej republiky nemožno odobrať (čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Je to trvalý zväzok medzi občanom a štátom, a preto je potrebné pri jeho udeľovaní postupovať mimoriadne dôkladne a uprednostniť záujmy štátu nad individuálnymi záujmami. Dôležitými skutočnosťami pri posudzovaní žiadosti je posúdenie celkovej integrácie žiadateľa do spoločnosti, jeho prínosu pre spoločnosť a zžitie sa s kultúrnym a sociálnym prostredím a zákonmi krajiny, o ktorej štátne občianstvo sa uchádza. Nemenej dôležité je aj bezpečnostné hľadisko a zabezpečenie ochrany záujmov Slovenskej republiky, práv a slobôd všetkých občanov Slovenskej republiky. Ak je počas konania o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky zistené akékoľvek bezpečnostné riziko, nie je možné takejto rizikovej osobe štátne občianstvo Slovenskej republiky udeliť. Žalovaný vyhodnotením zistených skutočností počas konania a na základe nesúhlasného stanoviska bezpečnostného orgánu neudelil žalobkyni ako žiadateľke štátne občianstvo Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. 37. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/167/2013-40 zo dňa 15.05.2014 vo veci žalobcu J. ktorý sa týkal zamietnutia žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. V danom prípade krajský súd konštatoval, že je možné stotožniť sa s právnym názorom žalovaných správnych orgánov, ktoré sú náležite a presvedčivo odôvodnené a vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný je zákonom zriadeným orgánom oprávneným posúdiť žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky s prihliadnutím na všetky aspekty vyplývajúce zo zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky a je povinný pri svojom rozhodovaní zobrať do úvahy negatívne stanoviská dotknutých štátnych orgánov, ktoré boli vydané ku konkrétnej žiadosti. Krajský súd v uvedenej právnej veci, preto dospel k právnemu záveru totožnému so závermi správnych orgánov a konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, a z toho dôvodu žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 7Sžo/64/2014 zo dňa 31.03.2016 ako vecne správny potvrdil tento rozsudok a konštatoval, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky. 38. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/5/2011-32 zo dňa 08.06.2011 vo veci žalobcu B. El Y., ktorý sa týkal zamietnutia žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a v ktorom je uvedené, že dôležitou skutočnosťou pri posudzovaní žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky je najmä zabezpečenie ochrany záujmov tejto republiky, práv a slobôd jej občanov a keď sa počas konania o takejto žiadosti zistí akékoľvek bezpečnostné riziko, nie je možné tak „rizikovej“ osobe štátne občianstvo udeliť. Krajský súd v Bratislave preto dospel k záveru, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnili. Nakoľko námietky žalobcu neboli dôvodné na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, krajský súd žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 6Sžo/48/2011 zo dňa 28.11.2012 ako vecne správny potvrdil tento rozsudok a konštatoval, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom o štátnom občianstve Slovenskej republiky. 39. Podľa názoru žalovaného na základe vyššie uvedených skutočností je napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím riadne, dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, v súlade so zákonom č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky, Správnym poriadkom a zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, a z tohto dôvodu navrhol, aby súd žalobu zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 OSP, v prípade neuplatnenia postupu podľa § 250d ods. 3 OSP. IV. Replika žalobcu 40. Žalobkyňa v replike doručenej súdu dňa 11.04.2017 reagovala na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého bola žaloba podaná oneskorene a uviedla, že žaloba bola podaná včas v zákonnej lehote, a to podaním na poštovú prepravu dňa 25.04.2016. Poukázala na v tom čase platné a účinné ustanovenie § 57 ods. 3 OSP, z ktorého vyplýva, že lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý ho má povinnosť doručiť. Pre zachovanie lehoty je teda smerodajný časový moment, kedy došlo k samotnému podaniu žaloby na pošte a nie okamih doručenia žaloby na Krajský súd Bratislava. Na preukázanie tohto tvrdenia predložila súdu doklad - kópiu poštového podacieho lístka zo dňa 25.04.2016. 41. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení na str.4 prezentoval argumenty, ktorých jadrom je tvrdenie, že ak je počas konania o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky zistené akékoľvek bezpečnostné riziko, nie je možné takejto rizikovej osobe štátne občianstvo Slovenskej republiky udeliť. Zároveň poukázala na to, že podľa názoru žalovaného, bezpečnostné riziko bolo potvrdené nesúhlasným stanoviskom Slovenskej informačnej služby, avšak ako vo vyjadrení na str. 3 konštatuje, že „dôvody nesúhlasu nie sú známe ani správnemu orgánu“ a tieto dôvody je zároveň nemožné sprostredkovať žiadateľke o občianstvo Slovenskej republiky, rovnako ako je nemožné ich uvádzať priamo v rozhodnutí, keďže sa jedná o utajovanú skutočnosť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (vyjadrenie str. 4). 42. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobkyňa je naďalej presvedčená (v intenciách argumentov zhrnutých v žalobe), že situácia, kedy správny orgán de facto „prenechá“ svoje rozhodovanie štátnemu orgánu, ktorý nemá v danej veci právomoc konať (v tomto prípade Slovenskej informačnej službe), je v rozpore so základnými procesnými pravidlami správneho konania. V danom prípade bol skutkový a právny základ pre vydanie rozhodnutia neznámy nielen jej, ale dokonca aj samotnému orgánu verejnej správy, ktorý o jej žiadosti rozhodoval. 43. V súvislosti s vyššie uvedeným žalobkyňa zároveň poukázala na právny záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý vo svojom rozsudku sp.zn. 9 Saz/8/2012 konštatoval, že „pokiaľ budú súčasťou dokazovania informácie, poznatky či iné správy získané od iných štátnych orgánov, bude jeho povinnosťou vyžadovať od týchto orgánov, aby tieto ich stanoviská svojim obsahom dávali odporcovi dostatočnú masu informácií k tomu, aby odporca mohol kvalifikovane a s plnou znalosťou stavu veci posúdiť existenciu či neexistenciu podkladov poskytnutia doplnkovej ochrany a teda, aby sa vo veci vydané rozhodnutie opieralo o náležite zistený skutkový stav veci.“ Z uvedeného vyplýva, že orgán verejnej správy, ktorý nepoznal dôvody nesúhlasu Slovenskej informačnej služby (ako bolo konštatované aj vo vyjadrení žalovaného na strane 3), nemohol kvalifikovane a s plnou znalosťou stavu veci posúdiť skutkový stav v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva. 44. Žalobkyňa ďalej poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Sža/32/2014, v ktorom je uvedené :„Odvolací súd zastáva názor, že účastník konania síce nebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „dôverné“ oboznámiť. Toto právo však majú súdy v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí a krajský súd sa s informáciou, na základe ktorej správne orgány dospeli k záveru, že je naplnený zákonný dôvod pre zrušenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov neoboznámil a napriek tomu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.“. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Dôvodom bolo zistenie nedostatočných, resp. všeobecných informácií týkajúcich sa bezpečnostného rizika žalobcu a s poukazom na nesprávnosť takého postupu, ktorý konštatuje Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 480/2014-62), keď sa takáto všeobecná informácia SIS stane primárnym dôkazom v konaní o povolení pobytu, dospel odvolací súd k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v citovanej judikatúre zdôrazňuje potrebu individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda potrebu dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností. Judikatúra ústavného súdu poukazuje na potrebu ochrany cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiež potrebu oboznámenia sa s dôvodmi, či tieto nie sú neudržateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že utajovaná skutočnosť, ktorá bola podkladom rozhodnutia správnych orgánov mala charakter všeobecnej informácie, z ktorej nebolo možné identifikovať a teda ani posúdiť bezpečnostné riziko žalobcu a súd sa nemohol pri posúdení zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov uspokojiť s príliš všeobecnými informáciami o žalobcovi dodanými SIS. Najvyšší súd v tejto súvislosti považuje za dôležité zdôrazniť, že nie je možné akceptovať univerzálnosť a všeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov z ktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcu pre bezpečnosť štátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní dôvodov zrušenia prechodného pobytu u žalobcu vychádza. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie správnych orgánov v súdnom konaní. Rovnako relevantným sa javí byť aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/2/2011, v ktorom súd znova zadefinoval imperatív nutnosti oboznamovať sa s dostatočným kvantom informácií o skutočnostiach, ktoré sú základom rozhodovania. V kontexte uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie orgánu verejnej správy nemohlo byť vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, čoho dôsledkom je jeho nezákonný a nesprávny postup a následné porušenie jej práv. 45. Žalobkyňa reagovala k zamietnutiu jej žiadosti z bezpečnostného hľadiska a opätovne zdôraznila, že v konaní jej nebolo umožnené zistiť aspoň podstatu dôvodov, pre ktoré ju vyhodnotila SIS ako rizikovú osobu a neodporučila jej udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky. V súlade s ustanoveniami Správneho poriadku, mal teda orgán verejnej správy povinnosť sám preskúmať, aké konkrétne informácie sú podkladom pre stanovisko SIS a zistiť teda podstatu dôvodov, pre rozhodnutie. Orgán verejnej správy rozhodujúci v predmetnom konaní má primárnu zodpovednosť za spoľahlivé zistenie skutkového stavu a riadny priebeh dokazovania, bez ohľadu na to, či v konaní získava a používa informácie od iných subjektov, ktoré prípadne podliehajú režimu utajenia podľa zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Ak má orgán verejnej správy na takéto stanoviská a informácie v konaní zo zákona prihliadať, musí poznať ich obsah a podstatu, aby na základe dôkladného oboznámenia sa so skutkovým stavom a pri použití správnej úvahy, v rámci ktorej zváži všetky okolnosti prípadu, mohol vydať zákonné rozhodnutie. 46. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody má žalobkyňa za to, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán, postupovali v konaní nesprávne a nezákonne rozhodli, a preto žiadala aby súd rozhodol v zmysle žaloby. V. Právne posúdenie veci 47. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, na pojednávaní konanom dňa 19.09.2019 a dospel k záveru, že žalobe je potrebné priznať úspech. 48. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 49. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 50. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 51. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podaním žaloby na súd dňa 25.04.2016, t. j. predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č.162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 52. Súd pri preskúmaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím postupoval podľa SSP, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a nahradil OSP s poukazom na prechodné ustanovenie § 491 ods.1 a ods.2 SSP, podľa ktorého, správny súd konanie dokončí podľa SSP s tým, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona ostávajú zachované a nebude uplatňovať ustanovenia SSP, ak by boli v neprospech žalobkyne.´ 53. Podľa § 491 ods. 1 zákona č.162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 54. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 55. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 56. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 57. Podľa § 1 zákona č. 40/1993 Z.z., tento zákon ustanovuje podmienky nadobúdania, straty a osvedčovania štátneho občianstva Slovenskej republiky a upravuje priestupky na úseku štátneho občianstva Slovenskej republiky. 58. Podľa § 7 ods. 1 zákona č.40/1993 Z. z., štátne občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a a) má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň osem rokov bezprostredne predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, b) je bezúhonný; za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, 1. kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov, 2. koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo právoplatne podmienečne zastavené a od uplynutia skúšobnej doby neuplynulo päť rokov, 3. koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo zastavené rozhodnutím súdu o schválení zmieru alebo rozhodnutím prokurátora o schválení zmieru a od právoplatnosti tohto rozhodnutia neuplynulo päť rokov, c) ktorému nebol súdom uložený trest vyhostenia, d) proti ktorému nie je vedené trestné stíhanie, e) proti ktorému nie je vedené vydávacie konanie ani konanie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, f) proti ktorému nie je vedené konanie o administratívnom vyhostení, g) proti ktorému nie je vedené konanie o odňatie azylu h) preukázal ovládanie slovenského jazyka slovom aj písmom a všeobecných znalostí o Slovenskej republike (ďalej len „ovládanie slovenského jazyka") podľa § 8 ods. 5 až 8; to neplatí pre žiadateľa podľa § 7 ods. 2 písm. b) a i), odsekov 4 až 6 a pre žiadateľa, ktorý v čase podania žiadosti nedovŕšil 14 rokov, i) plní si povinnosti vyplývajúce z ustanovení právnych predpisov upravujúcich pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky, verejné zdravotné poistenie, sociálne poistenie, starobné dôchodkové sporenie, dane, odvody, poplatky, zamestnávanie cudzincov a ďalšie povinnosti vyplývajúce pre cudzincov z právneho poriadku Slovenskej republiky. 59. Podľa § 7 ods. 2 písm. e) zákona č. 40/1993 Z.z. žiadateľovi, ktorý má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak, ak je azylantom aspoň štyri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 60. Podľa § 8a ods. 3 zákona č. 40/1993 Z.z. Ministerstvo v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky požiada o stanovisko osobitný útvar Policajného zboru, a ak je to potrebné, aj Slovenskú informačnú službu a iné dotknuté štátne orgány. Ministerstvo v konaní o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, ako aj na stanoviská Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby a iných dotknutých štátnych orgánov. Ak ide o žiadateľa podľa § 7 ods. 2 písm. b), ministerstvo si vyžiada vyjadrenie dotknutého štátneho orgánu. Dotknutý štátny orgán vo vyjadrení uvedie dôvody, ktoré opodstatňujú udelenie výnimky zo splnenia podmienok podľa § 7 ods. 1 písm. a) a h). 61. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov, informačná služba je štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. 62. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, stupňom utajenia Vyhradené sa označuje utajovaná skutočnosť vtedy, ak by neoprávnená manipulácia s ňou mohla zapríčiniť poškodenie právom chránených záujmov právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktoré by mohlo byť nevýhodné pre záujmy Slovenskej republiky. 63. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 64. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 65. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 66. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav vecí a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 67. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 68. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 69. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 70. Úlohou krajského súdu v prejednávanej veci bolo v medziach žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-8/2016/ RK zo dňa 17.02.2016, ktorým bol zamietnutý rozklad podaný žalobkyňou voči prvostupňovému rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcia verejnej správy, Odbor štátneho občianstva rozhodnutím č.: SVS-OSO-2015/000868 zo dňa 21.10.2015 o zamietnutí jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. 71. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a postupu orgánov verejnej správy, súd posudzoval, či obe rozhodnutia boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súd vyhodnotil námietky žalobkyne, ktoré absorbujú dôvod zamietnutia jej žiadosti v tom, že udelenie štátneho občianstva nie je v záujme Slovenskej republiky, ako dôvodné. 72. Súd mal zistené z administratívneho spisu a z rozhodnutí orgánov verejnej správy, že prvostupňový orgán požiadal SIS o preverenie žalobkyne ako žiadateľky z dôvodu ňou podanej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky a že SIS mu oznámila záporné stanovisko podliehajúce stupňu utajenia „vyhradené“, pričom jeho obsah nebol orgánom verejnej správy známy pri posúdení a vyhodnotení zákonných podmienok pri rozhodovaní, či možno udeliť žalobkyni ako žiadateľke štátne občianstvo Slovenskej republiky. 73. Podľa názoru súdu, takýmto postupom orgánu verejnej správy, nedošlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu, preto nebola v prospech žalobkyne zabezpečená „rovnosť zbraní resp. zásada proporcionality“, nakoľko sa tak nemala možnosť kvalifikovane brániť a ani sa vyjadriť k zisteným skutočnostiam, ktoré boli jedným z dôvodov zamietnutia jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva. Preto v danej veci orgán verejnej správy sa mal oboznámiť s obsahom negatívneho stanoviska SIS v súlade so zákonom č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov a v odôvodnení svojho rozhodnutia mal uviesť aspoň podstatu dôvodov, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená a to takým spôsobom, aby sa dosiahol bezpečnostný záujem štátu, pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti. 74. V tejto súvislosti súd poukazuje na európsku judikatúru (rozsudok Josep Peňarroja Fa, spojené veci C-372/09 a C-373/09, EU:C:2011:156, bod 63, rozsudok Hristo Gajdarov, C-430/10,EU:C:2011:749, bod 41, rozsudok Unectef proti Georges Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15, rozsudok 62 Kadi a Al Barakaat International Foundation proti Rade a Komisii, spojené veci C-402/05 P a C-415/05 P, EU:C:2008:461, bod 337), v zmysle ktorej osoba preverovaná bezpečnostnými orgánmi, má oprávnenie poznať aspoň základný obsah informácií, pre ktoré je považovaná za rizikovú pre bezpečnosť štátu a jeho obyvateľov. 75. Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné vzhľadom na skutočnosť, že sú nedostatočne odôvodnené, keďže z nich nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností predstavuje žalobca hrozbu pre štát. V rozhodnutí orgánov verejnej správy nebola uvedená aspoň podstata dôvodov, pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a konaním orgánu verejnej správy bol porušený princíp právneho štátu definovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď jedným zo základných znakov právneho štátu je, aby rozhodnutia orgánov verejnej moci boli spravodlivé resp. aby neboli arbitrárne, formalistické, svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. 76. Správne orgány sú viazané nielen zákonmi Slovenskej republiky, ale predovšetkým Ústavou Slovenskej republiky a v rámci rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb musia dbať na to, či ich postup a rozhodnutie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná a majú vyššiu právnu silu ako zákony Slovenskej republiky. 77. Súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces je zakotvené v článkoch 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v článku 47 Charty základných práv Európskej únie. S právom na spravodlivý proces úzko súvisí aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého musí byť zrejmé, akými úvahami sa riadil orgán verejnej správy pri rozhodovaní v danej veci a na základe, akých konkrétnych podkladov rozhodol, pričom obsah podkladov musí byť prístupný aj účastníkovi konania, ktorý má právo sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť. V danom prípade, žalobkyňa nemala k danej informácii prístup pri zohľadnení charakteru utajovanej skutočnosti a nemohla sa účinne brániť v správnom konaní, preto bolo porušené jej právo na spravodlivý proces (rozsudok NS SR sp. zn. 34 So 226/04 z 19.10.2005, rozsudok NS SR sp.zn. 1 So 115/2010 z 25.01.2011, rozsudok NS SR sp.zn. 7 Sžso/45/2015 z 29.09.2016, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 1/02, sp.zn. II. ÚS 174/04, sp.zn. III. ÚS 117/07, sp.zn. III. ÚS 332/09, sp.zn. I.ÚS 243/07, sp.zn. I. ÚS 114/08, sp.zn. III. ÚS 36/2010). 78. Krajský súd pri vyslovení svojho právneho názoru vychádzal z analógie legis opierajúc sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci, predmetom ktorého bolo preskúmanie rozhodnutia o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/70/2015 zo dňa 30.05.2017, ako aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 10 Sža/3/2016 zo dňa 27.03.2019, predmetom ktorého bolo preskúmanie rozhodnutia o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý vyslovil názor, že zásada rovnosti účastníkov konania je porušená tým, že správny orgán má k dispozícii dôkazy, ktorými cudzinec nedisponuje a nemá žiadnu možnosť sa s nimi oboznámiť, čím je účastníkovi konania odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom a v nadväznosti o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018, z ktorého vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s Čl. 46 ods.1 a 2, Čl. 47 ods.3, Čl. 48 ods.2 v spojení s Čl. 1 ods.1, Čl. 12 ods.1 a 2 a s Čl. 13 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.47 Charty základných práv Európskej únie. 79. Námietku žalobkyne, týkajúcu sa posúdenia a zohľadnenia jej súkromného a rodinného života, na ktoré orgány verejnej správy neprihliadli, súd vyhodnotil ako dôvodnú, nakoľko v rozhodnutiach orgánov verejnej správy nie je ani zmienka vyhodnotenia jej súkromného a rodinného statusu pri posúdení jej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky ako aj komparácia verejného a súkromného záujmu pri posúdení predmetnej žiadosti a akými úvahami sa pri vyhodnotení týchto dvoch hľadísk orgány verejnej správy riadili. 80. Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať logické súvislosti, z ktorých bude zrejmé, prečo na zistené skutkové okolnosti boli použité citované zákonné ustanovenia a ich prepojenie k výroku rozhodnutia. Argumentácia odôvodnenia rozhodnutia má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne a presvedčivé. Iba riadne, logické a pre účastníka správneho konania zrozumiteľné odôvodnenie sa pre neho stáva titulom presvedčenia o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo východiskom pre spochybnenie tohto rozhodnutia (NS SR sp.zn. 5Sžp 76/2009, sp. zn. 5Sžp 87/2009). 81. Krajský súd s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre riadne posúdenie veci. Preto súd postupom podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP zrušil napadnuté rozhodnutia a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 82. Podľa § 191 ods. 6 SSP prvá veta, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy ďalšom konaní viazaný. 83. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mala vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 84. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.