Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/144/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201164 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016201164.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: WERNER & Co s.r.o. advokátska kancelária, Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Bajkalská 21/A, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0842/99/2015 zo dňa 25.04.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Slovenskej obchodnej inšpekcie č. SK/0842/99/2015 zo dňa 25.04.2016 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Dňa 15.05.2014 a dňa 12.08.2014 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, kontrolu v sídle žalobcu, zameranú na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 204/2014 a na dodržiavanie ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorej výsledok je popísaný v inšpekčnom zázname z kontroly zo dňa 15.05.2014 a 12.08.2014. 2. Pri výkone vyššie uvedenej kontroly bolo zistené, že žalobca v pozícii veriteľa uzatvoril so spotrebiteľom T. B. z Q. nad Q. Zmluvu o úvere č. 302901333 zo dňa 11.09.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 350,- eur a následne Zmluvu o úvere č. 302901411 zo dňa 05.12.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 2 700,- eur. Spotrebiteľ v žiadosti o úver č. 302901412 žiadal o poskytnutie úveru v sume 350,- eur v 12 splátkach a v žiadosti o úver č. 302901491 žiadal o poskytnutie úveru v sume 2 700,- eur v 12 splátkach, pričom spotrebiteľ bral úver ako dôchodca, ktorého mesačné príjmy činia 390,- eur. Príjem spotrebiteľovej manželky predstavoval sumu 280,- eur. Príjmy domácnosti tvorili spolu 670,- eur. Ako mesačné výdavky bola v žiadosti č. 302901412 uvedená výška nájmu 140,- eur a splátky ďalších úverov - 420,- eur, t.j. vo výške 560,- eur, pričom po zohľadnení splátky požadovaného úveru 62,- eur (dohoda o plnení v splátkach zo dňa 11.09.2013), bola disponibilná suma len vo výške 48,- eur mesačne pre dvojčlennú domácnosť. Ako mesačné výdavky bola v žiadosti č. 302901491 uvedená výška nájmu - 140,- eur a splátky ďalších úverov - 56,- eur, t.j. vo výške 196,- eur, pričom po zohľadnení splátky požadovaného úveru 420,- eur (dohoda o plnení v splátkach zo dňa 05.12.2013), bola disponibilná suma vo výške 54,- eur mesačne pre dvojčlennú domácnosť. Po zohľadnení splátky 62,- eur, ktorá vyplýva z uzavretej zmluvy č. 302901333 zo dňa 11.09.2013, ktorá nebola zahrnutá do výdavkov v podanej žiadosti, by výdavky spotrebiteľov prevyšovali ich príjmy o 8,- eur. 3. Dňa 29.07.2014 a dňa 12.11.2014 vykonali inšpektori Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj, kontrolu v sídle žalobcu, zameranú na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 512/2014 a 1181/2014 a na dodržiavanie ustanovení zákona niektorých zákonov a zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, ktorých výsledok je popísaný v inšpekčných záznamoch z kontroly zo dňa 29.07.2014 a 12.11.2014. 4. Pri výkone vyššie uvedenej kontroly bolo zistené, že žalobca v pozícii veriteľa uzatvoril so spotrebiteľom T. F. z Košíc Zmluvu o úvere č. 900501040 zo dňa 27.11.2012 (typ 57), ktorá neobsahovala nasledovné náležitosti - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16 zákona o spotrebiteľských úveroch, právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jeho výpočtu, názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23 zákona o spotrebiteľských úveroch, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok, čím došlo k porušeniu § 9 ods. 2 písm. f), i), t), w), x), y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej žalobca v pozícii veriteľa uzatvoril so spotrebiteľom J. Q. zo S. G. Zmluvu o úvere č. 409100814 zo dňa 21.11.2012 (typ 57), ktorá neobsahovala nasledovné náležitosti - termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16 zákona o spotrebiteľských úveroch, právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jeho výpočtu, názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23 zákona o spotrebiteľských úveroch a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok, čím došlo k porušeniu § 9 ods. 2 písm. f), i), t), w), x), y) zákona o spotrebiteľských úveroch. 5. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj ako orgán dozoru zaslal žalobcovi ako účastníkovi konania listom zo dňa 17.08.2015 oznámenie o začatí správneho konania na základe zisteného a preukázaného porušenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré mu bolo doručené dňa 21.08.2015 s tým, že sa mohol k veci vyjadriť pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu ako aj k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 6. Žalobca sa k oznámeniu o začatí správneho konania o uložení pokuty vyjadril v lehote stanovenej orgánom dozoru listom zo dňa 27.08.2015, doručeným dňa 02.09.2015, v ktorom uviedol, že vo vzťahu k podaniu č. 204/2014 (kontrola vykonaná dňa 15.05.2014) nedošlo k porušeniu ustanovenia § 7 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch a s prijatými závermi uvedenými v oznámení o začatí správneho konania sa nestotožňuje. 7. Vo vzťahu k chýbajúcim náležitostiam týkajúcich sa zmlúv o úvere č. 900501040 a č. 409100814 žalobca uviedol, že tieto boli uzatvorené podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Podľa jeho názoru teda sporné zmluvy nemožno považovať za zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste požadovať náležitosti, ktoré nie sú v zmysle zákona obligatórne pri zmluve o úvere podľa Obchodného zákonníka. 8. Žalobca uviedol k zmluve č. 900501040, že klient svojim podpisom na samostatnom dokumente, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere - Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (príloha k zmluve o úvere) bol oboznámený s termínom konečnej splatnosti úveru, ktorý mal nastať dňa 20.11.2013. Rovnako je v prílohe uvedená aj úroková sadzba úveru ako fixná suma 32 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver ako 36,73 %. V rámci štandardných informácií o spotrebiteľskom úvere bolo jasne uvedené, že klient má právo na odstúpenie od zmluvy o úvere v lehote 14 kalendárnych dní, ako aj právo kedykoľvek na úplné alebo čiastočné predčasné splatenie úveru a kompenzáciu pri predčasnom splatení v zmysle § 16 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. 9. Ďalej vo vzťahu k zmluve č. 409100814 sa žalobca vyjadril, že klient svojim podpisom na samostatnom dokumente, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere - Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere (príloha zmluvy o úvere), bol rovnako oboznámený ako v predchádzajúcom prípade s termínom konečnej splatnosti úveru, ktorý mal nastať dňa 28.04.2014. Rovnako je v prílohe uvedená aj úroková sadzba úveru ako fixná 32 % a priemerná hodnota RPMN na príslušný spotrebiteľský úver ako 36,73 %. V rámci štandardných informácií o spotrebiteľskom úvere bolo jasne uvedené, že klient má právo na odstúpenie od zmluvy o úvere v lehote 14 kalendárnych dní ako aj právo kedykoľvek na úplné alebo čiastočné predčasné splatenie úveru a kompenzáciu pri predčasnom splatení v zmysle § 16 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. 10. Rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj (ďalej len „prvostupňový orgán“), č. U/0319/01/2014, zo dňa 22.10.2015 doručeným žalobcovi dňa 30.10.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola uložená žalobcovi pokuta vo výške 10 000,- eur za spáchanie štyroch správnych deliktov a to na základe kontrol vykonaných dňa 15.05.2014, dňa 12.08.2014, dňa 29.07.2014 a dňa 12.11.2014 v sídle žalobcu, a to pre porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch spočívajúcom v porušení povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver a pre porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), i), t,), w) x) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch malo spočívať v porušení povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver a to konkrétne, že žalobca uzatvoril so spotrebiteľom T. B. Zmluvu o úvere č. 302901333 dňa 11.09.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 350,- eur v splátkach po 62,- eur (ďalej len „Zmluva o úvere 1“) napriek skutočnosti, že na základe overovania bonity klienta príjem spotrebiteľa spolu s manželkou predstavoval 670,- eur a výdavky sumu 560,- eur a žalobca uzatvoril so spotrebiteľom T. B. Zmluvu o úvere č. 302901411 dňa 05.12.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 2 700,- eur v splátkach po 420,- eur (ďalej len „Zmluva o úvere 2“) napriek skutočnosti, že na základe overovania bonity klienta príjem spotrebiteľa spolu s manželkou predstavoval sumu 670,- eur a výdavky sumu 196,- eur resp. po zohľadnení splátky 62,- eur, ktorá vyplýva zo Zmluvy o úvere č. 2, mal spotrebiteľ výdavky vo výške 258,- eur. Porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), i), t,), w) x) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch malo spočívať v tom, že žalobca porušil povinnosť uviesť v Zmluve o úvere č. 900501040 zo dňa 27.11.2012 (ďalej len „Zmluva o úvere 3“), ako aj v Zmluve o úvere č. 409100814 zo dňa 21.11.2012 (ďalej len „Zmluva o úvere 4“) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru; právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti; právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere; názov a adresu príslušného kontrolného orgánu; priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). 11. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 19.11.2015 odvolanie, ktorým žiadal, aby prvostupňový orgán v rámci autoremedúry zrušil rozhodnutie a prípadne aj zastavil konanie pre odpadnutie dôvodu, resp. žiadal, aby žalovaný ako odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie a prípadne aj konanie zastavil pre odpadnutie dôvodu. Žalobca odvolanie odôvodnil námietkou právomoci správneho orgánu na uloženie pokuty, ďalej porušením § 7 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, nedostatočným zistením skutkového stavu, nesprávnymi skutkovými závermi, nepreskúmateľnosťou a na záver namietol neprimeranú výšku uloženej pokuty. 12. Žalobca doplnil odvolanie podaním zo dňa 14.12.2015 (ďalej len „doplnenie odvolania“), v ktorom poukázal na uplynutie lehoty na uloženie sankcie vo vzťahu k Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 a keďže správny orgán uložil vo vzťahu k Zmluve o úvere 1, Zmluve o úvere 2, Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 jednu spoločnú sankciu, podľa žalobcu bolo potrebné zastaviť konanie ako celok. Žalobca žiadal žalovaného o zrušenie prvostupňového rozhodnutia a zastavenie konania pre odpadnutie dôvodu. 13. Žalovaný rozhodol o odvolaní v znení jeho doplnenia odvolania rozhodnutím č. SK/0842/99/2015 zo dňa 25.04.2016 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“), doručeným žalobcovi dňa 03.05.2016, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že pre porušenie povinnosti veriteľa ustanovenej v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch uložil žalobcovi pokutu vo výške 4 000,- eur. V druhostupňovom rozhodnutí žalovaný predovšetkým odmietol námietku neexistencie právomoci či už žalovaného alebo orgánu verejnej správy. Žalovaný vo vzťahu k Zmluve o úvere 1 a Zmluve o úvere 2 zotrval na porušení ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom poukázal na to, že predchádzajúca história úverového vzťahu je len jedným z viacerých hodnotiacich kritérií bonity spotrebiteľa. Žalovaný odmietol argument žalobcu o potrebe zastavenia konania ako celku a poukázal na výrok druhostupňového rozhodnutia, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie zmenené a teda došlo k vypusteniu sankcie vo vzťahu k Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 a súčasne aj k zníženiu pokuty z 10 000,- eur na 4 000,- eur, pričom túto zníženú výšku považuje žalovaný za primeranú. Znížená pokuta je pritom uložená za spáchanie dvoch správnych deliktov. II. Žaloba 14. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 30.06.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0842/99/2015 zo dňa 25.04.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia a navrhoval, aby ho súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie 15. Žalobca namietal vadný spôsob rozhodnutia druhého stupňa s tým, že v doplnení odvolania poukázal na uplynutie zákonných lehôt na uloženie pokuty vo vzťahu k Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 a požiadal žalovaného o zastavenie konania. Žalovaný však konanie k Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 nezastavil a pristúpil iba k zmene prvostupňového rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný konanie vo vzťahu k tým správnym deliktom, u ktorých uplynula zákonná lehota na uloženie sankcie (§ 23 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch), nezastavil, je druhostupňové rozhodnutie nezákonné a je daný dôvod na jeho zrušenie súdom. 16. Zároveň namietal protiprávnu úhrnnú sankciu uloženia pokút a uviedol, že v danom prípade pri súbehu viacerých správnych deliktov vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy bolo potrebné použiť „analógiu legis“ tzv. absorbčnú zásadu, ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší), avšak orgány verejnej správy sa pri ukladaní sankcie za nimi zistené dva správne delikty touto zásadou neriadili. Podľa žalobcu, mali orgány verejnej správy pri zistení, objasnení veci postupovať v konaní v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 o správnom konaní (Správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“), a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy mali sankcionovanie žalobcu posudzovať analogicky podľa ustanovenia § 72 ods. 2 zákona č. 272/1000 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 06.03.2008, sp. zn. 8 Sžo 28/2007 publikovaný v Zbierke rozhodnutí - R SR 2/2014. 17. Taktiež namietal uloženie pokuty na základe neúčinného právneho predpisu a uviedol, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa“) je orgánom kontroly vnútorného trhu Slovenská obchodná inšpekcia, ktorá je vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti nezávislá, pričom predmet kontroly vnútorného trhu vymedzuje ustanovenie § 2 tohto zákona a s účinnosťou od 01.04.2015 však boli z tohto ustanovenia vypustené pôvodné písm. i) a j). Z tohto dôvodu preto nebol zákonný podklad pre určenie právomoci orgánu verejnej správy, a preto prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie trpí vadou spôsobujúcou posúdenie rozhodnutia ako celku, nakoľko ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc. Žalovaný sa s touto námietkou žalobcu vôbec nevysporiadal a poukázal len na ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalobcu je prvostupňové rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. 18. Žalobca namietal nesprávne právne a skutkové posúdenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko prvostupňové rozhodnutie ako aj druhostupňové rozhodnutie nevychádzajú zo spoľahlivo a úplne zisteného skutkového stavu, pretože ignorujú históriu úverového vzťahu žalobcu s T. a riadne plnenie povinností (v mnohých prípadoch dokonca predčasne) z jeho strany. Ďalej namietal, že predmetné rozhodnutia sú čo do skutkových záverov nesprávne a nerešpektujú účel právnej úpravy a predstavujú právny formalizmus a žalovaným boli tak nesprávne aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. 19. Ďalej namietal žalobca výšku uloženej sankcie, ktorá je vzhľadom k povahe týchto údajných deliktov neprimeraná z dôvodu, že bola uložená spoločne (t.j. v podobe analogicky aplikovaného úhrnného trestu) za všetky údajné správne delikty predstavuje sumu 4 000,- eur. Podľa jeho názoru, súčet istín, ako aj každá z jednotlivých istín na základe Zmluvy o úvere 1 a Zmluvy o úvere 2 nedosahuje výšku uloženej pokuty a predstavuje len percentuálnu časť z nej a teda uložená pokuta je už len z tohto pohľadu neprimeraná. Z hľadiska posúdenia bonity spotrebiteľa T., nevznikla žiadnej zmluvnej strane žiadna ujma a nedošlo ani k poškodeniu alebo ohrozeniu verejného záujmu. Ak by aj hypoteticky bola bonita spotrebiteľa posúdená nedostatočne, čo žalobca popiera, spotrebiteľ sa predsa nedostal do existenčných problémov a úver v zmysle Zmluvy o úvere 1 splatil tak, ako predchádzajúce desiatky úverov. Na základe týchto skutočností je výška pokuty (aj keď uložená v spodnej hranici, avšak nie v minimálnej), s ohľadom na okolnosti daného prípadu, zjavne neprimeraná s poukazom na ustanovenie § 23 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, rozsah, dĺžku trvania, následky a povahu zistených nedostatkov. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že ak by aj z jeho strany došlo k porušeniu zákona, okolnosti tohto prípadu vylučujú uloženie sankcie vo výške stanovenej žalovaným. Poukázal na súdnu judikatúru, podľa ktorej určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Pri uložení pokuty správny orgán prihliadne na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania (Rozsudok NS SR zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 5SŽP/6/2012). Žalobca je s ohľadom na vyššie uvedené jednoznačne toho názoru, že uložená pokuta je s ohľadom na okolnosti prípadu neprimeraná. 20. Zároveň žalobca uviedol, že zákonom o spotrebiteľských úveroch bola do slovenského právneho poriadku transponovaná Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), ktorá obsahuje harmonizované ustanovenia v podobe tzv. úplnej (nie minimálnej) harmonizácie, v zmysle čoho členské štáty nesmú zachovať, ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice (napr. Rozsudok SDEÚ vo veci č. C-565/12, Le Crédit Lyonnais). Podľa odôvodnenia Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať, alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto Smernice. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzatvorením zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Podľa bodu 26 odôvodnenia Smernice členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti. 21. Ďalej žalobca poukázal na to, že otázkou posúdenia bonity spotrebiteľa sa zaoberá aj judikatúra Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok SD EÚ vo veci C-449/13, CA Consumer Finance SA proti Ingrid BAKKAUS a spol., zo dňa 18.12.2014), podľa ktorej poskytovatelia úveru by mali mať povinnosť kontrolovať v jednotlivých prípadoch úveryschopnosť spotrebiteľa. Smernica 2008/48 však neobsahuje taxatívny výpočet informácií, s ktorých pomocou má poskytovateľ úveru posúdiť úveryschopnosť spotrebiteľa a neupresňuje ani to, či tieto informácie majú byť kontrolované a akým spôsobom a taktiež ani zákon o spotrebiteľských úveroch. Z uvedeného vyplýva, že veriteľ môže pri preverovaní bonity vychádzať aj z historických informácií týkajúcich sa spotrebiteľa. V danom prípade, si však spotrebiteľ svoj dlh voči žalobcovi splnil, a preto je právne posúdenie veci žalovaným v tejto časti nesprávne a je aj extrémne formalistické, keď sankcionuje žalobcu za uzatvorenie zmluvy o úvere, ktorá zanikla riadnym a včasným splnením záväzkov z nej a žiadna zo zmluvných strán z nej neutrpela žiadnu ujmu a je dôkazom, že odhad a preverenie bonity spotrebiteľa veriteľom bolo správne. 22. Žalobca namietal, že druhostupňové rozhodnutie je skutkovo nedostatočné a formalistické aj v tom zmysle, že označuje ako protiprávne konanie žalobcu spočívajúce v tom, že v prípade Zmluvy o úvere 2 nebola u spotrebiteľa na strane výdavkov zohľadnená splátka úveru na základe Zmluvy o úvere 1. Žalovaný však opomenul skutočnosť, že ide o údaje, ktoré uvádza a vypĺňa v žiadosti o poskytnutie úveru spotrebiteľ. 23. Taktiež uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, či poskytnutím úveru na základe Zmluvy o úvere 2 malo dôjsť k zániku záväzkov spotrebiteľa titulom Zmluvy o úvere 1 (a teda splátka úveru v zmysle Zmluvy o úvere 1 viac relevantná byť nemala), alebo či napriek uzatvoreniu Zmluvy o úvere 2 Zmluva o úvere 1 nezanikla. 24. Skutkové zistenia žalovaného sú nedostatočné aj v tom, že sa vôbec nevysporiadal s tým, ako spotrebiteľ plnil záväzky na základe Zmluvy o úvere 1 a Zmluvy o úvere 2, či ich plnil riadne, s omeškaním alebo naopak predčasne, či Zmluva o úvere 1 a Zmluva o úvere 2 zanikli splnením alebo nie. 25. Žalobca teda v danom prípade vykonal posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe údajov, ktoré si vyžiadal od spotrebiteľa, na základe kladného rozdielu medzi príjmami a výdavkami a na základe dlhodobej spolupráce z minulosti, ktorá spočívala v desiatkach zmlúv, v prípade ktorých spotrebiteľ nielenže riadne a včas splnil svoje záväzky, ale dokonca v mnohých prípadoch predčasne a teda vykonal posúdenie úveryschopnosti spotrebiteľa nie na základe jedného (ako to tvrdí žalovaný), ale naopak viacerých hodnotiacich kritérií, na základe ktorých sa rovnako ako v minulosti rozhodol poskytnúť spotrebiteľovi úver. Orgán verejnej správy je povinný spoľahlivo zistiť skutkový stav, zistiť presne a úplne skutočný stav veci, z čoho musí jeho rozhodnutie následne vychádzať (zásada materiálnej pravdy) a pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, ale je aj sám povinný obstarať si potrebné podklady pre rozhodnutie v záujme pri splnení si povinnosti presne a úplne zistiť skutočný stav veci. Žalovaný napriek tomu, že je povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci (§ 3 ods. 4, § 32 ods. 1, § 34 ods.1 a § 46 Správneho poriadku), nevzal do úvahy existenciu skoršej úverovej dokumentácie medzi spotrebiteľom a žalobcom, ako aj predchádzajúce včasné a dokonca predčasné plnenie záväzkov spotrebiteľa voči žalobcovi. Žalobca uviedol, že žalovaný sa čo do zistenia skutkového stavu vôbec nezaujímal o to, ako spotrebiteľ plnil záväzky zo Zmluvy o úvere 1 a Zmluvy o úvere 2 a tiež sa vôbec nezaujímal o to, či poskytnutím úveru na základe Zmluvy o úvere 2 došlo k zániku záväzkov zo Zmluvy o úvere 1 (tzv. refinancovanie) a len ničím neovereným predpokladom stanovil, že z hľadiska Zmluvy o úvere 2 je potrebné prihliadať aj na splátky úveru podľa Zmluvy o úvere 1. Tým, že orgán verejnej správy nezistil úplne skutkový stav a ignoroval dôkazy, resp. tvrdené skutočnosti, porušil procesnú povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ustanovenie § 3 ods. 4 a ustanovenie § 32 ods. 1 Správneho poriadku). 26. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie veci (úveryschopnosť spotrebiteľa), pričom zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov. 27. Na základe uvedeného, žalobca zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie z pohľadu ukladania úhrnného trestu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a uloženie pokuty v neprimeranej výške a ich vydanie bolo na základe neúčinného právneho predpisu zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa) a sú zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov - nepreskúmateľnosť je daná aj z pohľadu úveryschopnosti spotrebiteľa, ako aj z pohľadu právneho predpisu oprávňujúceho uloženie pokuty. 28. V konaní boli teda zistené vady, ktoré mohli mať a mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí (nezákonnosť výroku druhostupňového rozhodnutia, nesprávne uloženie úhrnného trestu). III. Vyjadrenie žalovaného 29. Žalovaný na základe opakovaných výziev súdu na vyjadrenie k žalobe, a to zo dňa 23.08.2016, zo dňa 20.03.2017 a zo dňa 01.06.2018, vo vyjadrení k žalobe zo dňa 31.08.2016, zo dňa 23.03.2017 a zo dňa 05.06.2018 uviedol, že mu bola doručená opakovaná výzva súdu na vyjadrenie k žalobe s tým, že spisový materiál k predmetnej veci nemá k dispozícii, pretože sa nachádza na Okresnom súde Bratislava V., ktorý si ho vyžiadal k právnej veci v konaní žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598 proti žalovanému News and Media Holding a.s., Eisteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281 o ochranu dobrej povesti právnickej osoby sp. zn. 41C/659/2015. Žalovaný sa k meritu veci nevyjadril. IV. Vyjadrenie žalobcu 30. Žalobca vo vyjadrení k veci zo dňa 09.09.2019 uviedol, že žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP”), preto dopĺňa, že konanie sa v súčasnosti riadi zákonom č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ktorý rozšíril medze ex offo prieskumu rozhodnutí jednak vo veciach ochrany spotrebiteľa a jednak vo veciach správneho trestania. 31. Vzhľadom na skutočnosť, že prejednávaná vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa (§ 134 ods. 2 písm. f) SSP), v prípade predmetu správneho konania bolo nutné použiť aj základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku (§ 195 písm. c) SSP), pričom medzi jednu z týchto zásad patrí aj ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. V prípade predmetu správneho konania bolo nutné dodržať aj zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania - ustanovenie § 195 písm. d) SSP, a či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy - ustanovenie § 195 písm. e) SSP, a preto je správny súd povinný ex offo preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia. 32. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov, ktoré zrušili rozhodnutia žalovaného vo veciach týkajúcich sa žalobcu, a to z dôvodov nedostatkov vo výrokovej časti rozhodnutí, nedostatkov pri vysporiadaní sa so všetkými zákonnými kritériami pre uloženie pokuty a nevysporiadanie sa s existenciou pokračovacieho deliktu, úhrnnej alebo súhrnnej sankcie a absorpčnej zásady. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k identickému žalobcovi a identickému žalovanému (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.05.2017, sp. zn. 7Sžo/190/2015), ďalej aj na rozhodovaciu prax krajského súdu vo vzťahu k identickému žalobcovi a identickému žalovanému (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.01.2018, sp. zn. 5S/29/2016-140, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.09.2018, sp. zn. 1S/157/2014-140), ktoré zrušili rozhodnutia žalovaného ako nepreskúmateľné pre nevysporiadanie sa so zásadami ukladania sankcií pri úhrnnom, resp. súhrnnom treste, ako aj aplikáciou absorpčnej zásady, pre vady vo výroku rozhodnutia žalovaného a pre nepreskúmateľnosť vysporiadania sa so všetkými zákonnými kritériami pri uložení pokuty. Ohľadom neprípustnej úhrnnej sankcie žalobca zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.01.2018, č.k. 5S/29/2016-140, v danom prípade sa súd stotožnil s jeho námietkou o tom, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu uložili žalobcovi pokutu za dva samostatné skutky, ktoré považovali za protiprávne konanie. Ak sa prvostupňový orgán rozhodol prejednať tieto skutky v spoločnom konaní, bol povinný vysporiadať sa so zásadami ukladania sankcií pri úhrnnom, resp. súhrnnom treste, ako aj aplikáciou absorpčnej zásady, pričom v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí žalovaného o tom chýba akákoľvek úvaha, a preto sú rozhodnutia v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 33. Taktiež nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, že v danom prípade nebolo potrebné vysporiadať sa s absorpčnou zásadou, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa neobsahuje diferencovanie závažnosti jednotlivých deliktov. Zákon o ochrane spotrebiteľa v ustanovení § 24 ods. 1 umožňuje uložiť orgánu dozoru pokutu za v podstate akékoľvek porušenie tohto zákona, a teda môže ísť o nespočetné množstvo rôznych skutkov. Aj v prípade, ak má niekoľko skutkov rovnakú právnu kvalifikáciu, je potrebné zdôrazniť, že sa tieto skutky predsa môžu líšiť obsahom porušenia práva a intenzitou spáchania a následkov. 34. Ďalej žalobca uviedol, že vo veci prejednávanej pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 7Sžo/190/2015 zo dňa 25.05.2017, súd vyjadril názor, že: „...žalovaný bol povinný hodnotiť každý skutok obsiahnutý v prvostupňovom rozhodnutí samostatne a bol povinný vyhodnotiť v súlade so zásadami správneho trestania aj zákonnosť ukladania pokút (pokuty), vyhodnotiť, či pri ukladaní pokút mali, resp. nemali byť aplikované ustanovenia týkajúce sa ukladania sankcií pri úhrnnom resp. súhrnnom treste. V tejto časti absentuje v preskúmavanom rozhodnutí správna úvaha, na základe čoho rozhodnutie žalovaného je v tomto smere nepreskúmateľné aj pre nedostatok dôvodov.“ 35. V danom prípade žalovaný uložil pokutu žalobcovi v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch (stanovujúceho taxatívne jednotlivé hľadiská pre určenie výšky pokuty), podľa ktorého, ak orgán kontroly zistí nedostatky v činnosti veriteľa alebo finančného agenta spočívajúce v nedodržiavaní alebo v obchádzaní ustanovení tohto zákona, je oprávnený podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zistených nedostatkov veriteľovi alebo finančnému agentovi uložiť pokutu do 70 000,- eur veriteľovi alebo finančnému agentovi, ak poruší povinnosti ustanovené v ustanoveniach § 9 a 10 zákona. Žalobca uviedol, že žalovaný sa nezaoberal jednotlivo každým z hľadísk pre určenie výšky pokuty. 36. Podľa názoru žalobcu je teda zrejmé, že žalovaný sa exaktne nezaoberal samostatne každým z piatich zákonných kritérií pre určenie výšky pokuty, keďže neuviedol vo vzťahu ku každému kritériu skutočnosti individualizujúce prípad a ak ju aj v niektorých prípadoch uviedol, nestanovil, či má priťažujúci charakter alebo naopak poľahčujúci. Napokon žalovaný nezohľadnil ojedinelosť konania žalobcu, krátku dobu trvania jeho konania a absenciu škodlivého následku. Preto takýto postup žalovaného nezodpovedá záverom súdnej praxe a je dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia. 37. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh deliktov. Pri súbehu správnych deliktov (v uvedenom prípade jednočinný súbeh rôznorodý) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogia legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená). Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t.j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za nimi zistené správne delikty neriadil a pravdepodobne táto skutočnosť ušla pozornosti žalobcu ale aj krajskému súdu. Ak správny orgán teda bol toho názoru, že žalobca spáchal jedným skutkom viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný (rozsudok NS SR zo dňa 29.11.2012, sp.zn. 5Sžf/85/2on). 38. Žalobca uviedol, že podstata absorpcie totiž tkvie v absorpcii sadzieb (prísnejší trest pohlcuje miernejší trest). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté iba trestom stanoveným pre najťažší z nich (úhrnným trestom). Použitie tejto zásady má teda miesto pri stanovení konkrétnej výmery úhrnnej sankcie, čo nič nemení na tom, že žalobca bude uznaný vinným za spáchanie viac správnych deliktov. V. Právne posúdenie veci 39. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, na pojednávaní konanom dňa 19.09.2019 a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 40. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 42. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 43. V predmetnej veci bolo konanie začaté podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podaním žaloby na súd dňa 30.06.2016, t.j. predodňom nadobudnutia účinnosti zákona č.162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. 44. Podľa § 491 ods.1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 45. Podľa § 491 ods.2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 46. Podľa § 3 ods.1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 47. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 48. Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 49. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, ak orgán kontroly podľa odseku 1 zistí nedostatky v činnosti veriteľa alebo finančného agenta spočívajúce v nedodržiavaní alebo v obchádzaní ustanovení tohto zákona, je oprávnený podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zistených nedostatkov veriteľovi alebo finančnému agentovi uložiť pokutu do 70 000 eur a pri opakovanom alebo závažnom nedostatku až do výšky 140 000 eur : ba) veriteľovi alebo finančnému agentovi, ak 1.neuvedie v reklame informácie podľa § 3, 2.neposkytne informácie podľa § 4 a 5, 3.neposkytne primerané vysvetlenie podľa § 4 ods. 6, 4.poruší povinnosti ustanovené v § 9 a 10, bb) veriteľovi, ak 1.neinformuje spotrebiteľa podľa § 8 ods. 2, 2.poruší povinnosti ustanovené v § 7 ods. 1, § 12 ods. 1, § 17 ods. 2, § 18 a 21, 3.poruší zákaz ustanovený v § 16 ods. 4, 4.pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov nepostupuje podľa § 19. 50. Podľa § 9 ods.2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 51. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 52. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 53. Žalobca v žalobe namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie veci, z ktorého vychádzalo prvostupňové rozhodnutie a ktoré je v rozpore s obsahom spisov, ďalej, že v správnom konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. b), c) a e) OSP). 54. Žalobca ďalej namietal vadný spôsob druhostupňového rozhodnutia, protiprávnu úhrnnú sankciu uloženia pokút, uloženie pokuty na základe neúčinného právneho predpisu, t.j. zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, ďalej namietal výšku uloženej sankcie, nesprávne právne veci (posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a uloženie pokuty v neprimeranej výške), nesprávne skutkové posúdenie veci, ktoré je skutkovo nedostatočné a formalistické a nedostatočne zistený skutkový stav na posúdenie veci, ktorý je v rozpore s obsahom spisov. Napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie považoval zároveň za nepreskúmateľné pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov - nepreskúmateľnosť je daná aj z pohľadu úveryschopnosti spotrebiteľa, ako aj z pohľadu právneho predpisu oprávňujúceho uloženie pokuty. 55. Krajský súd pri preskúmavaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného sa zaoberal žalobnými dôvodmi v medziach podanej žaloby týkajúcich sa uloženia pokuty žalobcovi orgánom verejnej správy a dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia žalovaného, z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti vo výroku tohto rozhodnutia, čo malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 56. Súd mal zistené z administratívneho spisu, že prvostupňovým rozhodnutím bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 10 000,- eur na základe kontrol vykonaných dňa 15.05.2014, dňa 12.08.2014, dňa 29.07.2014 a dňa 12.11.2014 v sídle žalobcu, a to pre porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spočívajúcom v porušení povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver a pre porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), i), t,), w) x) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch. Porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch malo spočívať v porušení povinnosti posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver, a to konkrétne, že žalobca uzatvoril so spotrebiteľom T. Zmluvu o úvere č. 302901333 dňa 11.09.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 350,- eur v splátkach po 62,- eur (ďalej len „Zmluva o úvere 1“) napriek skutočnosti, že na základe overovania bonity klienta príjem spotrebiteľa spolu s manželkou predstavoval 670,- eur a výdavky sumu 560,- eur a žalobca uzatvoril so spotrebiteľom JX. Zmluvu o úvere č. 302901411 dňa 05.12.2013 s hodnotou poskytnutého úveru vo výške 2 700,- eur v splátkach po 420,- eur (ďalej len „Zmluva o úvere 2“) napriek skutočnosti, že na základe overovania bonity klienta príjem spotrebiteľa spolu s manželkou predstavoval sumu 670,- eur a výdavky sumu 196,- eur, resp. po zohľadnení splátky 62,- eur, ktorá vyplýva zo Zmluvy o úvere č. 2, mal spotrebiteľ výdavky vo výške 258,- eur. Porušenie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f), i), t,), w) x) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch malo spočívať v tom, že žalobca porušil povinnosť uviesť v Zmluve o úvere č. 900501040 zo dňa 27.11.2012 (ďalej len „Zmluva o úvere 3“), ako aj v Zmluve o úvere č. 409100814 zo dňa 21.11.2012 (ďalej len „Zmluva o úvere 4“) termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru; právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti; právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere; názov a adresu príslušného kontrolného orgánu; priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN). Prvostupňový orgán teda uložil žalobcovi za spáchanie štyroch správnych deliktov spoločne jednu sankciu, a to pokutu vo výške 10 000,- eur. 57. Ďalej mal súd zistené administratívneho spisu, že žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu napadnutým rozhodnutím, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že pre porušenie povinnosti veriteľa ustanovenej v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch uložil žalobcovi pokutu vo výške 4 000,- eur. V druhostupňovom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s námietkou neexistencie právomoci orgánu verejnej správy a vo vzťahu k Zmluve o úvere 1 a Zmluve o úvere 2 a zotrval na porušení žalobcom ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom poukázal na to, že predchádzajúca história úverového vzťahu je len jedným z viacerých hodnotiacich kritérií bonity spotrebiteľa. Žalovaný odmietol argument žalobcu o potrebe zastavenia konania ako celku a poukázal na výrok druhostupňového rozhodnutia, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie zmenené a teda došlo k vypusteniu sankcie vo vzťahu k Zmluve o úvere 3 a Zmluve o úvere 4 a súčasne aj k zníženiu pokuty z 10 000,- eur na 4 000,- eur, pričom túto zníženú výšku za spáchanie dvoch správnych deliktov považoval žalovaný za primeranú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný uložil pokutu spoločne za dva samostatné skutky, t.j. skutky týkajúce sa dvoch rôznych zmlúv (Zmluvy o úvere 1 a Zmluvy o úvere 2), dvoch (čo do druhu síce zhodných konaní, avšak čo do intenzity a konkrétnosti) odlišných porušení zákona o spotrebiteľských úveroch (výsledok preverovanej bonity spotrebiteľa bol totiž v každom prípade iný) zistených pri odlišných vykonaných kontrolách (dňa 15.05.2014 a dňa 12.08.2014). Z uvedeného je teda zrejmé. že uložená pokuta sa dotýka oboch skutkov. 58. V danom prípade, podľa názoru súdu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí zmenil celý výrok prvostupňového rozhodnutia o spáchaní iného správneho deliktu, avšak zo žiadnej časti napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by akákoľvek časť výroku prvostupňového rozhodnutia ostala zachovaná. Výrok rozhodnutia o uložení pokuty za spáchanie iného správneho deliktu teda obsahuje iba všeobecný poukaz na porušenie ustanovenia § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úverov, identifikuje žalobcu a stanovuje výšku pokuty. Vo výroku úplne absentuje vymedzenie skutku čo do času, miesta a spôsobu. 59. Krajský súd, vychádzajúc z čl. VI. ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok NEUMEISTER vs. Rakúsko z júla 1976), zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, iné správne delikty právnických osôb) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívno- právna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Právna teória v rámci verejno-právnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne, disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. 60. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. 61. V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov Rady Európy(91) z 13. februára 1991, podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho konania možno uplatniť len v primeranej lehote. 62. Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestno-právny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z trestného zákona. 63. Je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním (ustanovenie § 47 ods. 2 Správneho poriadku). V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne aj rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť teda presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku, je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. 64. Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je z vyššie uvedených dôvodov nepreskúmateľné, a preto ho zrušil postupom podľa ustanovenia § 191 ods. l písm. d) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu, súd nepovažoval za potrebné preskúmavať ďalšie žalobné body uvedené v žalobe. 65. V novom konaní žalovaný opätovne rozhodne vo veci s prihliadnutím na súdom uvedené závery v tomto rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 191 ods. 6 SSP prvá veta, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku je orgán verejnej správy ďalšom konaní viazaný. 66. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 67. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.