Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/177/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201552 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016201552.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Jeannette Hajdinovej, v právnej veci žalobcu: Ochranca práv spotrebiteľov, občianske združenie, Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 395 593, zastúpená: Lexpert s.r.o., Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Krajského súdu v Bratislave, č. Spr. 6105/16 zo dňa 14.06.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Krajského súdu v Bratislave, č. Spr. 6105/16 zo dňa 14.06.2016 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II. č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Okresnému súdu Bratislava II., Drieňová 5, 827 02 Bratislava (ďalej len „povinná osoba“), bola dňa 06.05.2016 doručená žiadosť JUDr. X. B., predsedu združenia Ochranca práv spotrebiteľov, Horná 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 395 593 zo dňa 04.05.2016 (ďalej len „žiadateľ“), na základe ktorej žiadal podľa ustanovenia § 14 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií”) o poskytnutie informácií o tzv. živých súdnych konaniach vedených u povinnej osoby v jej informačnom systéme súdneho manažmentu s výnimkou exekučných konaní (register Er), v ktorých vystupujú účastníci: 1. Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, 2. OTP Banka Slovensko, a. s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, 3. Poštová banka, a. s., Dvoŕákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, 4. Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, 5. UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, 7. Všeobecná Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, sídlo: Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, 8. Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, sídlo: Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok. 2. Žiadateľ žiadal sprístupniť informácie evidenčného charakteru zo súdnych registrov a to minimálne v rozsahu: identifikácia žalobcu a žalovaného (meno, priezvisko, bydlisko, resp. obchodné meno, sídlo), dátum podania žaloby, číslo konania, pod ktorým je konanie vedené a predmet konania a predmetné informácie požadoval sprístupniť a zaslať na adresu jeho sídla: Ochranca práv spotrebiteľov, Horná 15, 974 01 Banská Bystrica a žiadosť odôvodnil ochranou finančných spotrebiteľov na území Slovenskej republiky v súvislosti s ponúkaním alebo poskytovaním finančných služieb a ďalších obchodov na finančnom trhu, čo je jeho hlavným cieľom a ďalej, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) sa môže domáhať na súde proti porušiteľovi, aby sa zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, ak takéto konanie poškodzuje záujmy spotrebiteľov. 3. Okresný súd Bratislava II ako povinná osoba (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) dňa 17.05.2016 vydal rozhodnutie č. Spr. 6024/16 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým odmietol žiadosť žiadateľa, nakoľko dospel k záveru, že žiadosť, ktorou požiadal o poskytnutie informácií o „živých“ súdnych konaniach, v ktorých vystupujú uvedení účastníci, vykazuje znaky lustrácie súdnych konaní a na vybavenie takejto žiadosti sa zákon o slobode informácií nevzťahuje. Uviedol, že požadovaná informácia nie je existujúcou informáciou, ktorou by povinná osoba disponovala a navyše nemá charakter informácie, na poskytnutie ktorej by sa zákon o slobode informácií vzťahoval. Podľa názoru prvostupňového orgánu informácie zo súdneho spisu sa sprístupňujú na základe osobitných predpisov a to Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.), zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení, zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení, zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku. Prvostupňový orgán poukázal na ustanovenie § 64 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku, v zmysle ktorého na žiadosť tých, ktorí to potrebujú na uplatnenie alebo obhajovanie svojich práv, možno vydať úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu, prípadne odpis alebo rovnopis niektorej písomnosti, pričom vydávanie úradných potvrdení, rovnopisov a odpisov zo súdneho spisu je spoplatnené podľa osobitného predpisu. Ďalej uviedol, že informácie takejto povahy by po splnení zákonom stanovených podmienok mohol súd žiadateľovi poskytnúť len na základe tzv. „obyčajnej“ žiadosti podanej v rámci obvyklého administratívneho styku na informačné centrum tunajšieho súdu a to buď za splnenia podmienky účastníctva v konaní v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 O.s.p. alebo osvedčenia potreby takejto informácie na uplatnenie alebo obhajovanie svojich práv v zmysle ustanovenia § 64 ods. 1 prvá veta vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku. Na základe uvedeného, prvostupňový orgán nemohol v rámci zákona o slobode informácií žiadosti žiadateľa vyhovieť. 4. Žiadateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016 v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 31.05.2016, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 03.06.2016 a v ktorom poukázal na požiadavku sprístupnenia tzv. „živých“ konaní s tým, že tieto informácie majú evidenčný charakter. V tejto súvislosti zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, v ktorom súd vyslovil názor, že informácie zo súdnych registrov sú informácie evidenčného charakteru a na tieto informácie sa nevzťahuje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Uviedol, že z uvedeného rozsudku vyplýva, že meno (krstné meno a priezvisko) fyzickej osoby tvorí 90 % identity subjektu s tým, že len uvedením mena protistrany povinná osoba neposkytne osobné údaje, ktoré by jednoznačne identifikovali fyzickú osobu a zároveň konštatoval, že povinná osoba má ním žiadané informácie v informačnom systéme, z ktorého je možné tieto poskytnúť jednoduchou formou tabuľky s uvedením mena (krstné meno a priezvisko, obchodné meno, názov, resp. iné). Ďalej argumentoval tým, že poskytnutím mena a adresy účastníka nedochádza k zásahu do jeho osobných údajov, nakoľko samotný žiadateľ je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov podľa ustanovenia § 10 ods. 3 písm. j) až g) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „o ochrane osobných údajov“) a poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a mal za to, že prvostupňové rozhodnutie povinnej osoby č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016 je v rozpore s čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov žiadateľ žiadal prvostupňové rozhodnutie zrušiť a poskytnúť mu informácie. 5. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací orgán (ďalej aj ako „druhostupňový orgán“) preskúmal odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie a rozhodol rozhodnutím č. Spr. 6105/16 zo dňa 14.06.2016 tak, že odvolanie žiadateľa zamietol a prvostupňové rozhodnutie č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016 potvrdil. Druhostupňový orgán v rozhodnutí uviedol, že zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií je zrejmé, že povinná osoba sprístupní informácie o súkromí alebo osobných údajoch iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, pričom je predpoklad, že žalobcom požadované informácie sa môžu vzťahovať, čo do „lustrácie“ druhého účastníka konania, okrem právnickej osoby aj na konkrétnu fyzickú osobu, bližšie zistenú a identifikovanú akademickým titulom, menom a priezviskom, či bydliskom a teda povinnosť sprístupniť mu informácie takéhoto druhu, nie je povinnej osobe uložená žiadnym osobitným zákonom. Zároveň druhostupňový orgán poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sži/40/2014 zo dňa 28.01.2015 a uviedol, že informácie, týkajúce sa konkrétnej fyzickej osoby identifikovanej s údajmi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, nie je možné sprístupniť v právnom režime zákona o slobode informácií, pretože ich sprístupnením by povinná osoba nepriamo potvrdila, že fyzická osoba s týmito osobnými údajmi sa nachádza v jej registri a že určitá spisová značka súdneho konania sa týka tejto konkrétne identifikovanej fyzickej osoby (ustanovenie § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií). Uviedol, že žiadateľom požadované informácie spadajú taktiež do kategórie informácií, ktorých sprístupnenie povinná osoba obmedzí, alebo ich nesprístupní podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií s tým, že ide o informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, informácie zo súdneho konania, ktoré sa sprístupňujú žiadateľovi výhradne na základe osobitných predpisov - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p. ), zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v platnom znení, zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku. Argumentoval tým, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy a teda v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o slobode informácií, informáciou, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti súdu, treba rozumieť informáciu vyplývajúcu z konania a rozhodovania podľa osobitných procesno-právnych predpisov. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 44 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva, že do súdnych spisov môžu nazerať a robiť si výpisy len tie osoby, ktoré sú účastníkmi konania a na ustanovenie § 44 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, iné osoby môžu nazerať a robiť si výpisy zo súdnych spisov len vtedy, ak na to existujú dôvody a predseda senátu (zákonný sudca) na to dal súhlas. Podľa názoru druhostupňového orgánu na vybavenie žiadosti žiadateľa nemožno aplikovať priamo zákon o slobode informácií, pretože povinná osoba nemôže v rámci zákona o slobode informácií obchádzať ustanovenia osobitných zákonov, ktoré sú vo vzťahu k nemu predpismi „lex specialis“, ktoré upravujú postup uplatňovaný pri zisťovaní o vedení sporov u povinnej osoby ohľadom konkrétnej fyzickej osoby. 6. Druhostupňový orgán v rozhodnutí ďalej uviedol, že uvedené úkony realizuje na základe písomnej žiadosti Informačné centrum Okresného súdu Bratislava II. v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch, a preto je na ich zistenie potrebné vykonať „lustrácie“ súdnych konaní (nie súdnych registrov, ako uvádza v odvolaní žiadateľ) podľa zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch - Sadzobník súdnych poplatkov v časti II., Poplatky za úkony súdov, Položka 24a), v zmysle ktorého, za vyhotovenie úradného osvedčenia o skutočnostiach známych zo súdnych spisov a spisov bývalých štátnych notárstiev za každú aj začatú stranu sa platí 2,50 eura. Povinná oosba preto podanú žiadosť žiadatateľa nemohla vybaviť podľa zákona o slobode informácií. 7. Nesúhlasil s námietkou žiadateľa, že prvostupňové rozhodnutie je v rozpore s čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko na žiadnom mieste uvedeného rozhodnutia povinnej osoby sa neuvádza, že žiadateľovi nevydá ním požadované informácie, naopak, povinná osoba ho riadne poučila o tom, akým spôsobom, t.j. administratívnym a zákonným postupom, a to, že Informačné centrum Okresného súdu Bratislava II. mu poskytne potrebné údaje s tým, že mu ani v súčasnej dobe nič nebráni, aby požiadal o zistenie požadovaných súdnych konaní, najmä podľa vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku a zákona o súdnych poplatkoch. 8. K argumentácii žiadateľa, že iné súdy bežne sprístupňujú obdobné informácie, o aké žiadal žiadateľ, druhostupňový orgán uviedol, že povinná osoba nie je rozhodnutiami iných povinných osôb viazaná. Druhostupňový orgán na základe uvedeného dospel k záveru, že povinná osoba postupovala pri vybavení žiadosti žiadateľa v bodoch 1 až 8 (právnické osoby) v zmysle platných právnych predpisov (ustanovenie § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s ustanovením § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií s odkazom na ustanovenie § 44 ods. 1 O.s.p. a ustanovenie § 64 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku), a preto odvolanie žiadateľa zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. II. Žaloba 9. Žalobca sa žalobou zo dňa 19.08.2016 doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) dňa 22.08.2016, domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Spr. 6105/16 zo dňa 14.06.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016. 10. Žalobca namietal, že napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím došlo k ukráteniu na jeho právach na poskytnutie požadovaných informácií od žalovaného. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, ktorý uviedol, že požadované informácie týkajúce sa konkrétnej fyzickej osoby identifikovanej s údajmi podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, nie je možné sprístupniť v právnom režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nakoľko nežiadal o informácie, ktorými by mohla byť fyzická osoba konkrétne identifikovateľná. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, ktorý potvrdil, že informácie zo súdnych registrov sú informáciami evidenčného charakteru a na ktoré sa nevzťahuje obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Z uvedeného rozsudku ďalej vyplýva, že meno (t.j. krstné meno a priezvisko) fyzickej osoby tvorí len 90 % identity subjektu, s tým, že poskytnutím mena protistrany povinná osoba neposkytuje osobné údaje, ktoré by jednoznačne identifikovali konkrétnu fyzickú osobu. 11. Ďalej žalobca uviedol, že požadované informácie má prvostupňový orgán, ako povinná osoba evidované v informačnom systéme, z ktorého vie informácie jednoduchým spôsobom poskytnúť, pričom vylustrovanie zo súdneho registra a vyhotovenie výstupu z lustrácie nemožno považovať za vytváranie nových informácií. Z informačného systému povinnej osoby možno jednoduchým spôsobom vytvoriť tabuľku, ktorej obsahom je meno (t.j. krstné meno a priezvisko, obchodné meno, názov, resp. iné označenie) žalobcu a žalovaného, predmet konania, spisová značka, dátum podania. Zdôraznil, že nežiadal, aby povinná osoba spracovávala existujúce informácie takým spôsobom, aby sa z nich po spracovaní stali kvalitatívne odlišné informácie. 12. Zároveň žalobca poukázal na tú skutočnosť, že z 54 okresných súdov v Slovenskej republike mu poskytlo už 44 okresných súdov (teda viac ako 80 %) informácie na základe obdobných žiadostí, pričom súčasťou poskytnutých informácií bolo aj meno protistrán spoločností uvedených v bodoch 1. až 8. žiadosti o informácie. Uviedol, že zo zvyšných 10 okresných súdov väčšina odmietla poskytnúť informácie len sčasti, ale vo zvyšku informácie poskytli, s tým, že konania ešte nie sú právoplatne ukončené. 13. Podľa názoru žalobcu v danom prípade neboli poskytnuté žiadne informácie a na jeho žiadosť sa vzťahuje zákon o slobode informácií, a preto mu mali byť požadované informácie povinnou osobou poskytnuté. Jeho žiadosť nemožno teda v žiadnom prípade stotožňovať s nazeraním do súdnych spisov, tak, ako to posúdil žalovaný. Zdôraznil, že nežiadal o nahliadnutie do súdnych spisov a ani o poskytnutie informácií v takom rozsahu, v akom by ich získal pri nahliadnutí do súdneho spisu. Z tohto dôvodu takéto chápanie žiadosti žalovaným je nielen v rozpore s právnymi predpismi, ale sa tiež výrazne vymyká chápaniu obdobných žiadostí zo strany takmer všetkých okresných súdov Slovenskej republiky. 14. Žalobca zasáva názor, že v danom prípade by nedošlo k zásahu do ochrany osobných údajov ani v prípade, ak by povinná osoba poskytla popri mene účastníka konania aj jeho adresu, pretože meno ani v spojení s adresou, nie je jedinečným identifikátorom fyzickej osoby. Pokiaľ by išlo o osobné údaje, tak je potrebné prihliadnuť na fakt, že žalobca je subjektom oprávneným konať vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov a poskytnutie mena spolu s adresou účastníka by bolo dôvodné v súlade s ustanovením § 10 ods. 3 písm. f) a g) zákona o ochrane osobných údajov. Ak žalovaný alebo prvostupňový orgán boli názoru, že poskytnutím adresy popri mene účastníka konania by došlo k zásahu do ochrany osobných údajov, resp. ak informačný systém súdu neumožňuje popri ostatných požadovaných informáciách poskytnúť aj adresu účastníka konania, tak mali odmietnuť žiadosť ohľadom poskytnutia adresy a vo zvyšku mali žiadosti vyhovieť a nie ju celú odmietnuť. 15. Nesúhlasil s názorom žalovaného, ktorý sa odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži/40/2014 zo dňa 28.01.2015, pretože v danom prípade žiadal informácie o konkrétnej fyzickej osobe identifikovanej menom a dátumom narodenia. Na základe jeho žiadosti mu mali byť poskytnuté len také informácie, na základe ktorých by fyzická osoba nebola jednoznačne určiteľná. 16. Podľa žalobcu žalovaný, ako aj prvostupňový orgán postupovali v rozpore so zákonom o slobode informácií, nakoľko mu neboli poskytnuté požadované informácie potrebné pre jeho činnosť a v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého vyplýva, že Združenie môže podať návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov a na ustanovenie § 302 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého môže žalobu o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach proti dodávateľovi podať iba právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa a orgán dohľadu podľa osobitného predpisu, pričom spotrebiteľské občianske združenia majú ešte viac práv ako samotný spotrebiteľ, pretože zohrávajú nezameniteľnú úlohu pri snahe o dodržiavanie spotrebiteľských práv. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a so zákonom o slobode informácií, nakoľko mu neumožňuje, ako spotrebiteľskému združeniu výkon činností, na ktorý bolo v súlade so zákonom založené. 17. Postupom žalovaného a prvostupňovým orgánom bolo porušené právo žalobcu na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca na základe uvedených dôvodov navrhol, aby krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, tieto zrušil a vec sa vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 18. K žalobe sa vyjadril žalovaný vyjadrením zo dňa 06.10.2016, v ktorom opätovne poukázal na obsah žiadosti žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií, ako aj na obsah jeho odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu a taktiež žaloby s tým, že tieto vykazujú skôr znaky účelovosti, ako snahy o získanie potrebných informácií od povinnej osoby v zmysle zákona o slobode informácií, keďže žalobca v žalobe tvrdí, že obdobnou, keď nie identickou žiadosťou, zaťažil všetky okresné súdy na území Slovenska, pričom už bol povinnou osobou riadne upovedomený o spôsobe realizácie takejto žiadosti prostredníctvom informačného centra Okresného súdu Bratislava II. na základe písomnej žiadosti, ktorá sa spoplatňuje podľa zákona o súdnych poplatkoch. Ďalej uviedol, že orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že by sa nemali v prípade žalobcu ako žiadateľa zaujímať aj otázkou oslobodenia od platenia súdneho poplatku za vybavenie takejto žiadosti, ak ním bude podaná a ak by žalobca spĺňal zákonné podmienky na oslobodenie. 19. V danom prípade sa podľa názoru žalovaného ani tak nejedná o to, či a ktoré identifikátory sú potrebné na určenie fyzickej osoby ako strany v spore a jej ochrany, ako to v žalobe uvádza žalobca, ale o to, že jeho nereálnej požiadavke prostredníctvom ustanovení zákona o slobode informácií, nemohla povinná osoba vyhovieť, pričom ho ale poučila (ako aj odvolací orgán), ako získa žiadané informácie. Žalobca požadované informácie skutočne stále môže získať v informačnom centre Okresného súdu Bratislava II. a to konkrétne z jeho informačných systémov podľa osobitného režimu. 20. Nestotožnil sa s predstavou žalobcu o tvorbe jednoduchej tabuľky v informačnom systéme o ním požadovaných informáciách, nakoľko žalobca nemá vedomosť o systéme, štruktúre a fungovaní informačných systémov žalovaného, pritom ide o tvorbu nových informácií. 21. Zároveň žalovaný zdôraznil, že nemôže obchádzať právne predpisy, ktoré sú vo vzťahu k zákonu o slobode informácií „lex specialis“. V danom prípade je takým predpisom zákon o súdnych poplatkoch, položka 24a, podľa ktorého žalovaný vykonáva „lustráciu“ súdnych konaní viac ako 20 rokov odplatne v rámci informačného centra bez ohľadu na súbeh zákona o slobode informácií. 22. Tiež nesúhlasil s názorom žalobcu, že tento bol ukrátený na jeho právach na informácie, vzhľadom na to, že za uplynulých 5 mesiacov už mohol veľakrát požiadať informačné centrum Okresného súdu Bratislava II. o informácie, ktoré požaduje a v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenia orgánov verejnej správy. Pri sprístupňovaní informácií sa vždy postupuje výhradne podľa zákona o slobode informácií a s ním súvisiacimi právnymi predpismi, ale nie na základe pokynu, či predstavy žalobcu. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby správny súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. IV. Replika žalobcu 23. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 31.10.2016 reagoval na vyjadrenie žalovaného, v ktorom uviedol, že naďalej zotrváva na svojej doterajšej argumentácii, ktorá je podporená tak judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj doterajšou rozhodovacou praxou 47 okresných súdov Slovenskej republiky a nie je mu jasné, z akého dôvodu mu neboli povinnou osobou do dnešného dňa poskytnuté požadované informácie, keď vyhodnotil jeho žiadosť podľa ustanovenia 64 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku a za situácie, keď je oslobodený od súdnych poplatkov v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch. Ak žalovaný vyhodnotil jeho žiadosť, ako žiadosť podľa ustanovenia § 64 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku, tak mu mohol poskytnúť informácie hoci aj podľa uvedeného ustanovenia, pokiaľ by boli poskytnuté v požadovanom rozsahu. 24. Uviedol, že orgány verejnej správy vo svojich rozhodnutiach netvrdili, že by sa nemali v prípade žalobcu, ako žiadateľa zaujímať aj otázkou oslobodenia od platenia súdneho poplatku za vybavenie takejto žiadosti, ak ním bude podaná a ak by žalobca spĺňal zákonné podmienky na ich oslobodenie. Z vyjadrenia žalovaného nie je zrejmé, prečo neboli žalobcovi v konečnom dôsledku poskytnuté požadované informácie. Jeho žiadosť bola pritom adresovaná okresnému súdu, ktorého súčasťou je aj informačné oddelenie a teda, ak vedenie súdu vyhodnotilo žiadosť žalobcu obsahovo ako žiadosť podľa ustanovenia 64 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z., tak ju mohlo postúpiť informačnému oddeleniu a takto ju vybaviť. 25. Má za to, že k neposkytnutiu požadovaných informácií povinnou osobou nedošlo z vecných dôvodov, ale výlučne z formálnych dôvodov, a to, že sa na daný prípad nevzťahuje zákon o slobode informácií. Povinná osoba mala jeho žiadosť vyhodnotiť podľa obsahu a informácie mu poskytnúť hoci aj prostredníctvom informačného oddelenia. Žalobca preto považuje postup orgánov verejnej správy za obštruktívny. 26. K námietke žalovaného, ktorý sa nestotožnil s predstavou žalobcu o tvorbe jednoduchej tabuľky v informačnom systéme ním požadovaných informácií, žalobca uviedol, že jeho žiadosť nie je „nereálna“, ako to uvádza žalovaný. Uvedené potvrdzuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, ako aj rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky. V. Právne posúdenie veci 27. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ustanovenia § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu dôvodov v žalobe uvedených, vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 24.10.2019 v zmysle ustanovenia § 107 ods.1 SSP a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, a preto jej vyhovel postupom podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 28. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 29. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 30. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy podľa SSP je posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti a teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou jeho postupu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu orgánu verejnej správy ktorým sa vo všeobecnosti rozumie jeho aktívna činnosť podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. 31. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 34. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 35. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 36. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach ;i povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 37. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 38. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 39. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 40. Podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 41. Podľa § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. 42. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov, okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. 43. Podľa § 12 zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 44. Podľa § 16 ods.1 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie. 45. Podľa § 1 zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon upravuje a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov, b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb, c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“). 46. Podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon sa vzťahuje na každého, kto spracúva osobné údaje, určuje účel a prostriedky spracúvania alebo poskytuje osobné údaje na spracúvanie. 47. Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. 48. Podľa § 10 ods. 3 písm. f) a g) zákona o ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ spracúva osobné údaje bez súhlasu dotknutej osoby aj vtedy, ak spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na splnenie dôležitej úlohy realizovanej vo verejnom záujme, alebo spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany, najmä osobné údaje spracúvané v rámci ochrany majetku, finančných alebo iných záujmov prevádzkovateľa a osobné údaje spracúvané na zabezpečenie bezpečnosti prevádzkovateľa prostredníctvom kamier aleboobdobných systémov; to neplatí, ak pri takomto spracúvaní osobných údajov prevažujú základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré podliehajú ochrane podľa tohto zákona. 49. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 50. Krajský súd mal zistené z administratívneho spisu, že žalobca dňa 06.05.2016 požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií podľa ustanovenia § 14 zákona o slobode informácií s tým, že žiadal poskytnutie informácií o tzv. živých súdnych konaniach vedených u povinnej osoby v jej informačnom systéme súdneho manažmentu s výnimkou exekučných konaní (register Er), v ktorých vystupujú účastníci - Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, 815 63 Bratislava, IČO: 36 854 140, OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 00 686 930, UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, Všeobecná Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, sídlo: Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava a Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, sídlo: Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok. Žalobca žiadal sprístupniť informácie evidenčného charakteru zo súdnych registrov a to minimálne v rozsahu: identifikácia žalobcu a žalovaného (meno, priezvisko, bydlisko, resp. obchodné meno, sídlo), dátum podania žaloby, číslo konania, pod ktorým je konanie vedené a predmet konania. 51. Ďalej mal súd zistené z administratívneho spisu, že prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. Spr. 6024/16 zo dňa 17.05.2016, ktorým odmietol žiadosť žalobcu ako žiadateľa, nakoľko dospel k záveru, že žiadosť, ktorou požiadal o poskytnutie informácií o „živých“ súdnych konaniach, v ktorých vystupujú žalobcom uvedení účastníci, vykazuje znaky lustrácie súdnych konaní a na vybavenie takejto žiadosti sa zákon o slobode informácií nevzťahuje, a preto prvostupňový orgán nemohol takejto žiadosti v rámci zákona o slobode informácií vyhovieť. Žiadateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal, že požadované informácie zo súdnych registrov, sú informácie evidenčného charakteru, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. 52. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že druhostupňový orgán po preskúmaní odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil a uviedol, že zo znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o slobode informácií je zrejmé, že povinná osoba sprístupní informácie o súkromí alebo osobných údajoch iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, pričom je predpoklad, že žalobcom požadované informácie sa môžu vzťahovať, čo do „lustrácie“ druhého účastníka konania, okrem právnickej osoby aj na konkrétnu fyzickú osobu, bližšie zistenú a identifikovanú akademickým titulom, menom a priezviskom, či bydliskom a teda povinnosť sprístupniť žalobcovi informácie takéhoto druhu, nie je povinnej osobe uložená žiadnym osobitným zákonom. Ďalej z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcom požadované informácie spadajú taktiež do kategórie informácií, ktorých sprístupnenie povinná osoba obmedzí, alebo ich nesprístupní podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií s tým, že ide o informácie, týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, informácie zo súdneho konania, ktoré sa sprístupňujú žalobcovi výhradne na základe osobitných predpisov. Podľa názoru druhostupňového orgánu na vybavenie žiadosti žalobcu ako žiadateľa nemožno aplikovať priamo zákon o slobode informácií, pretože povinná osoba nemôže v rámci zákona o slobode informácií obchádzať ustanovenia osobitných zákonov, ktoré sú vo vzťahu k nemu predpismi „lex specialis“, ktoré upravujú postup uplatňovaný pri zisťovaní o vedení sporov u povinnej osoby ohľadom konkrétnej fyzickej osoby. Druhostupňový orgán dospel k záveru, že povinná osoba postupovala pri vybavení žiadosti žalobcu v bodoch 1 až 8 (právnické osoby) v zmysle platných právnych predpisov (ustanovenie § 3 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d) v spojení s ustanovením § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií s odkazom na ustanovenie § 44 ods. 1 O.s.p. a ustanovenie § 64 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku, a preto odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 53. Súd posudzoval či žalovaný napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie sú vecne správne a zákonné a či postup orgánov verejnej správy nie je zaťažený takou vadou v konaní, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. 54. V konaní nebolo sporné, že žalovaný neposkytol žalobcovi žiadne informácie, a to ani v časti, na základe ktorých by fyzická osoba nebola jednoznačne určiteľná. Spornou je otázka, či je možné na základe zákona o slobode informácií poskytnúť žalobcovi, ako žiadateľovi informácie zo súdnych registrov a teda, či požadované informácie spadajú do kategórie informácií, ktorých sprístupnenie povinná osoba obmedzí, alebo ich nesprístupní podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií s tým, že ide o informácie, týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, informácie zo súdneho konania, ktoré sa sprístupňujú žiadateľovi výhradne na základe osobitných predpisov, ktoré sú vo vzťahu k zákonu o slobode informácií predpismi „lex specialis“ a či na vybavenie žiadosti žalobcu ako žiadateľa možno priamo aplikovať zákon o slobode informácií. V konaní taktiež nie je sporné, že žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií v celom rozsahu, a preto je potrebné sa zaoberať otázkou, ktoré informácie zo súdneho registra pred ich poskytnutím žalobcovi mali byť vylúčené a ktoré mu mali byť sprístupnené. 55. Právo na informácie je garantované Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje zákon o slobode informácií. 56. Z článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava Slovenskej republiky v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 10/99). 57. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou Slovenskej republiky upravuje zákon o slobode informácií, v zmysle ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 citovaného zákona). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii zákona o slobode informácií vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie, resp. organizácie a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami, alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2, patria sem aj súdy. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republíiky sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). 58. Prístup k informáciám, ktorými povinná osoba disponuje nie je absolútny a zákon stanovuje aj isté obmedzenia prístupu k informáciám a to v záujme ochrany práv iných osôb, ktoré môžu byť v protichodnom postavení k právu žiadateľa na informácie. Uvedené platí aj o ochrane osobných údajov fyzickej osoby, ktoré spracúva povinná osoba a ktorých sprístupnenie musí byť odôvodnené len konkrétnym normatívnym ustanovením. 59. Správny súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, ktorého výklad ustanovenia (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií) považoval za nedôvodne reštriktívny napriek neexistencii zákonného dôvodu a dospel k záveru, že žalovaný nesprávne vyhodnotil žiadosť žalobcu ako žiadosť o úradné potvrdenie o skutočnostiach známych zo súdneho spisu v zmysle ustanovenia § 64 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku, ktoré je spoplatnené podľa osobitného predpisu - Položka 24a sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch, nakoľko v danom prípade je otázka spoplatnenia žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií bezpredmetná s poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, podľa ktorého od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám. Súd konštatuje, že pokiaľ ide o úhradu nákladov na sprístupnenie informácie, z ustanovenia § 21 ods. 1 veta prvá zákona o slobode informácií vyplýva, že informácie sa sprístupňujú bezplatne s výnimkou úhrady vo výške, ktorá nesmie prekročiť výšku materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, so zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi. 60. K uvedenému súd uvádza, že žalobcom požadované informácie zo súdnych registrov sú informácie evidenčného charakteru s tým, že však nemôžu smerovať k získaniu osobných údajov fyzickej osoby (meno, priezvisko, dátum narodenia, adresa pre doručovanie). Uvedené judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vyslovil názor, že: „informácie zo súdnych registrov sú informácie evidenčného charakteru. Tieto informácie má povinná osoba evidované v informačnom systéme (súdny manažment), z ktorého jednoduchým postupom vie informácie aj získať. Zadaním označenia navrhovateľa „vylustruje“ Register C, resp. Ro, všetky súdne konania prebiehajúce na konkrétnom súde a takýto zoznam je možné z aplikácie vytlačiť. Aj v prípade, že zoznam nebude obsahovať úplné podrobnosti o odporcovi, bude pre žiadateľa aspoň informáciou, s ktorou môže žiadateľ pracovať.“ 61. K posúdeniu otázky poskytnutia údajov vo vzťahu k právnickým osobám, súd však považuje za potrebné uviesť k otázke poskytnutia údajov vo vzťahu k právnickým osobám, že pri poskytnutí informácií týkajúcich sa právnických osôb je potrebné skúmať, či sa nejedná o informácie týkajúce sa v konečnom dôsledku identifikovateľných fyzických osôb, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, či údaje o spoločníkoch a štatutárnych zástupcoch sú osobnými údajmi podliehajúcimi ochrane. Tento právny názor bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžik/3/2017: „Pri poskytnutí informácií týkajúcich sa právnických osôb, je samozrejme potrebné skúmať, či sa nejedná o informácie týkajúce sa v konečnom dôsledku identifikovateľných fyzických osôb. Teda je potrebné aplikovať test primeranej pravdepodobnosti a zodpovedať otázku, či existuje primeraná pravdepodobnosť, že poskytnuté údaje budú použité na identifikáciu fyzickej osoby (tento test vykladal Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí zo dňa 19. októbra 2014, C-582/14, vo veci Patrick Breyer proti Bundesrepublik Deutschland). Odpoveď na takúto otázku je závislá od viacerých faktorov vystupujúcich v konkrétnom prípade a bude sa zrejme líšiť aj v závislosti od toho, či sa poskytnutá informácia týka viacosobových spoločností, alebo sa týka jednoosobovej spoločnosti s ručením obmedzeným. Napríklad, ak by sa informácia mala týkať spoločnosti s ručením obmedzeným s jediným spoločníkom a konateľom, ktorým by bola tá istá fyzická osoba, v určitom kontexte by mohlo ísť o informáciu, ktorá sa v reálnom živote týka fakticky iba tejto fyzickej osoby. Na druhej strane, ak by sa informácia týkala právnickej osoby, ktorá má viacero alebo mnohých členov v orgánoch spoločností alebo zamestnancov (napr. akciová spoločnosť), nemuselo by ísť o informáciu týkajúcu sa konkrétnej fyzickej osoby. Tieto príklady však nemusia platiť absolútne, nakoľko musia byť posudzované v kontexte danej situácie a to prostredníctvom testu primeranej pravdepodobnosti podľa recitálu 26 smernice 95/46 EC rovnako tak podľa recitálu 26 GDPR. Neopomenuteľným kritériom v takejto veci bude samozrejme aj dôvod zverejnenia údajov, čiže naplnenie účelu zákona o slobode informácií.“ 62. Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež konštatoval, že „vývoj v súdnej praxi obsah pojmu ,,rozhodovacia činnosť“ v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií ustálil tak, že do tohto pojmu nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov, pri zachovaní princípov ochrany osobných údajov fyzických osôb“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sži/3/2014 zo dňa 18.02.2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/10/2014 zo dňa 28.01.2015, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014). 63. V zmysle vyššie uvedeného podľa názoru správneho súdu, preto neobstojí argumentácia žalovaného o dostupnosti požadovaných informácií v Informačnom centre Okresného súdu Bratislava II. podľa osobitného režimu a že žalobcom požadované informácie spadajú do kategórie informácií, ktorých sprístupnenie povinná osoba obmedzí, alebo ich nesprístupní podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií a ktoré sa sprístupňujú žiadateľovi výhradne na základe osobitných predpisov (napríklad O.s.p., zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších zmien a noviel, zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky v znení neskorších zmien a noviel). 64. Správny súd k námietke žalobcu, ktorý poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/28/2013, v ktorom vyslovil, že „meno a priezvisko žalobcu síce samy osebe ešte nevyhnutne nemusia byť znakom tvoriacim určiteľnosť fyzickej osoby a tvoria však 90 % identity subjektu“, uvádza, že za určitých okolností môže byť aj meno a priezvisko fyzickej osoby spolu s bydliskom, údajom vedúcim k identifikácii určitej fyzickej osoby, inak mohlo dôjsť k porušeniu ochrany osobných údajov, ktoré predstavujú údaje týkajúce sa určenej (identifikovanej) alebo určiteľnej (identifikovateľnej) fyzickej osoby, pričom takúto osobu možno prostredníctvom týchto údajov identifikovať priamo alebo aj nepriamo. Fyzická osoba je identifikovaná vtedy, keď je v rámci skupiny osôb odlíšiteľná od všetkých ostatných príslušníkov skupiny, čiže jej identita je určená jednoznačne (§ 9 ods. 1, 2 zákon o slobode informácií). 65. K námietke žalobcu, že v skutkovo obdobných prípadoch boli právne posúdené prípady tak, že žalobcovi boli poskytnuté požadované informácie, súd uvádza, že v doterajšej judikatúre bolo posudzovanou právnou otázkou, či na základe zákona o slobode informácií majú byť žiadateľovi poskytnuté informácie zo súdnych registrov a to s ohľadom na platné obmedzenie sprístupnenia informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu (ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií). V prejednávanej veci neboli žiadané informácie nesprístupnené z dôvodu, že ide že ide o osobné údaje podliehajúce ochrane a zákazu zverejnenia. 66. Správny súd záverom dodáva, že pokiaľ žalobca poukazoval na predmet svojej činnosti, ktorým je ochrana spotrebiteľov, tak tento jeho záujem nemožno nadradzovať nad záujem zákonnej ochrany osobných údajov, pričom nepopiera legitímnosť cieľov občianskeho združenia a zastáva názor, že k dosiahnutiu ochrany spotrebiteľa nemôže dochádzať spôsobom, že bude zo strany orgánu verejnej správy zasiahnuté do osobnej sféry fyzickej osoby a údaje o tom, že konkrétna fyzická osoba je účastníkom súdneho konania, budú poskytnuté tretej osobe. Občianske združenie môže svoj zámer ochranu spotrebiteľa realizovať okrem iného aj formou osvety, prostredníctvom ktorej budú spotrebitelia informovaní o možnosti obrátiť sa na občianske združenie vo veciach spotrebiteľských sporov, avšak táto možnosť je na strane spotrebiteľa stále na báze dobrovoľnosti, a preto je k nej ako k takej potrebné pristupovať a rešpektovať právny stav, keď spotrebiteľ má právo obrátiť sa na to ktoré občianske združenie na základe svojej slobodnej voľby. 67. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím na základe uvedených dôvodov, sa Krajský súd nestotožnil s právnym názorom žalovaného, pre ktorý bola zamietnutá žiadosť žalobcu povinnou osobou, ani s dôvodmi, pre ktoré bolo zamietnuté jeho odvolanie. 68. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že bola použitá nesprávna právna norma, alebo síce bola aplikovaná správna právna norma, ale bola nesprávne interpretovaná a napokon právna norma bola síce správne vyložená, ale na zistený skutkový stav bola nesprávne aplikovaná (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo4/2009). 69. Preto úlohou orgánu verejnej správy bude v novom konaní potrebné posúdiť, ktoré informácie z evidenčného charakteru zo súdnych registrov je potrebné pred ich poskytnutím vylúčiť s použitím správnych ustanovení zákona o slobode informácií v zmysle ustálenej judikatúry a taktiež prihliadať na skutočnosť, že pri poskytnutí informácií týkajúcich sa právnických osôb, je potrebné skúmať, či sa nejedná o informácie týkajúce sa identifikovateľných fyzických osôb a či poskytnuté údaje môžu byť použité na identifikáciu fyzickej osoby. Z uvedeného vyplýva, že žiadosť o sprístupnenie informácií nemôže smerovať k získaniu osobných údajov fyzickej osoby. 70. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 191 ods. 4 SSP, v ktorom bude viazaný v zmysle ustanovenia § 191 ods. 6 SSP vysloveným právnym názorom súdu v tomto rozsudku a bude povinný postupovať v naznačenom smere. 71. O práve na náhradu trov konania rozhodol správny súd v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa ustanovenia § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 72. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.