Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/214/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201826 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1016201826.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: BOLITEX, s.r.o., Radlinského 27, 811 07 Bratislava, IČO: 45 576 963, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., Námestie M.R.Štefánika 3, 955 01 Topoľčany, IČO: 36 861 375 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103592616/2016 zo dňa 25.07.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1.Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie december 2011. 2. O výsledku kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 102785288/2016 zo dňa 21.03.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zaslaný splnomocnenému zástupcovi dňa 24.03.2016. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole nevyjadril. 3. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 102982185/2016 zo dňa 21.04.2016 podľa § 68 ods. 5, 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011. Správca dane nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume XX.XXX,XX eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume XX.XXX,XX eura. Správca dane kontrolou predložených daňových dokladov zistil, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie si uplatnil odpočítanie dane z nákupu kuracieho mäsa na základe faktúr vystavených spoločnosťou E. s.r.o., X. XX, B., D.: XX XXX XXX v celkovej sume XX.XXX,XX eura a od spoločnosti Q.-F., s.r.o., B. X/A, B. (od 27.03.2013 SF. s.r.o., J. XX/XX, A., D.: XX XXX XXX) vo výške XX.XXX,XX eura. Správca dane preveril uplatnenie práva na odpočítanie dane a na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že obchodné transakcie deklarované účtovnými dokladmi predloženými k výkonu daňovej kontroly alebo získanými prostredníctvom dožiadaní a ďalších zisťovaní v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov spoločností žalobcu nenesú znaky základných a reálnych princípov obchodnej spoločnosti a konštatoval, že k dodávkam mäsa nedošlo tak, ako je to deklarované faktúrami u jednotlivých daňových subjektov v reťazci dodávateľa. Mal za to, že faktúrami deklarované dodávky tovaru poukazujú iba na fakturačné pohyby tohto tovaru cez spoločnosti zúčastnené v reťazci obchodníkov. Správca dane uviedol, že bol preukázaný fakturačný pohyb tovaru medzi spoločnosťami B. Q., s.r.o., S. F., s.r.o. a B., s.r.o. K., ktorý daňový subjekt deklaroval, že nadobudol od dodávateľa S. F., s.r.o. a bol vydaný zo skladu J. spol. s r.o., A. na základe faktúr : č. XXXXX zo dňa 12.12.2011 mrazené kuracie prsia v sume XX.XXX,XX eura, č. XXXXX zo dňa XX.XX.XXXX bravčové karé v sume XX.XXX,XX eura, č. XXXXX zo dňa 22.12.2011 mrazené kuracie prsia v sume XX.XXX,XX eura. Tovar bol prijatý na sklad F. a.s., Q. a následne bol vydaný zo skladu F. a.s., Q. pod hlavičkou spoločnosti B. Q., s.r.o., pre odberateľa S. F., s.r.o. na základe faktúr č. FV XXXXXX, FV XXXXXX, FV XXXXXX a bol opäť prijatý na sklad J. spol. s r.o., A.. 4. Správca dane ďalej uviedol, že v spoločnostiach v reťazci dochádzalo často k prevodu obchodných podielov, v zmene spoločníkov, v zmene konateľov (E., s.r.o., Q.-F., s.r.o., H., s.r.o., B. Q., s.r.o.), spoločnosti sa stali nekontaktné, nepredkladali doklady, nebolo možné zabezpečiť ich účasť na pojednávaní, nepreberali poštu, ich pobyt nie je známy. Pre viaceré spoločnosti v reťazci platí, že nezamestnávajú žiadnych zamestnancov, nevlastnia žiaden majetok, mechanizmy, technológiu, dopravné prostriedky, skladové priestory, čím nepreukázali, že by mali vytvorené reálne predpoklady na vykonávanie ekonomickej činnosti s uvedenou komoditou (E., s.r.o., Q.-F., s.r.o., H., s.r.o.). Správca dane konštatoval, že iba formálne potvrdenie zdaniteľných obchodov - predloženie požadovaných dokladov a ústne alebo písomné potvrdenie zástupcov jednotlivých daňových subjektov, že sa dodávky tovaru, resp. služby uskutočnili, správca dane nepovažoval za hodnoverný a dostatočný dôkaz vecného preukázania uskutočnenia obchodných transakcií, ktoré by jednoznačne preukázali reálnosť obchodov s týmto tovarom, pôvod tovaru, špecifikáciu, pohyb tovaru, prepravu, uskladnenie a konečnú spotrebu. 5. Žalobca podal proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 103592616/2016 zo dňa 25.07.2016 tak, že rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 102982185/2016 zo dňa 21.04.2016 potvrdil. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že správca dane v procese dokazovania využil inštitúty medzinárodnej výmeny informácií poskytovania údajov správcovi dane, svedeckej výpovede, predvolania i miestneho zisťovania, zrealizoval ústne pojednávania so štatutárnymi zástupcami dodávateľských spoločností E., s.r.o. a Q. s.r.o., ktorí v decembri 2011 spoločnosti riadili a mali mať vedomosť o realizácii predmetných zdaniteľných obchodov. Taktiež správca dane požiadal českú daňovú správu okrem iného o preverenie deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru spoločnosti G. G. F., s.r.o. (ďalej len G., ČR), ktorá bola v zdaňovacom období december 2011 najvýznamnejším odberateľom mäsa od žalobcu. V rámci šetrenia správca dane skonštatoval, že reálne dodanie tovaru deklarované na faktúrach vystavených žalobcovi zo strany dodávateľov E., s.r.o. a Q. s.r.o. preukázané nebolo. Bolo zistené, že obchodovanie s daným tovarom (mäsové produkty) prebiehalo v rámci umelo vytvoreného obchodného reťazca viacerých spoločností nielen v tuzemsku ale aj v rámci EÚ (Česká republika, Poľsko, Slovinsko). Medzi jednotlivými spoločnosťami nešlo o jednorazové dodávky predmetného tovaru, jednotlivé spoločnosti s daným tovarom obchodovali počas dlhšieho časového obdobia a to rokov 2011 a 2012. Z dokladov získaných v rámci daňovej kontroly vyplynulo, že predmetný tovar, s ktorým jednotlivé spoločnosti v rámci vytvoreného obchodného reťazca mali obchodovať, sa posúval medzi viacerými tuzemskými a zahraničnými spoločnosťami, pričom na začiatku obchodného reťazca i na jeho konci bol nekontaktný daňový subjekt (reťazec K. X., s.r.o., ČR - E., s.r.o. - B., s.r.o. - G., ČR, resp. H., s.r.o. - SF. s.r.o. - B., s.r.o. - G., ČR), resp. sa tovar po absolvovaní fakturačného kolobehu SR - ČR - SR (sklad F., a.s., Q. - sklad J., s.r.o., ČR - sklad F., a.s., Q.) opätovne vracal k subjektu, ktorý ho už raz nakúpil a predal - tzv. karuselový (reťazový) obchod predstavujúci zneužitie práva (reťazec B. Q., s.r.o. - S. F., s.r.o. - B., s.r.o. - B. Q., s.r.o.). 6. Vo vzťahu k prevereniu intrakomunitárneho dodania tovaru spoločnosti FG. ktorá bola v zdaňovacom období december 2011 najvýznamnejším odberateľom predmetného tovaru mäsa konštatoval, že medzinárodným šetrením dodanie tovaru preukázané nebolo. Bolo zistené, že menovaná spoločnosť na sídle spoločnosti nesídli, nevykonáva tam žiadnu ekonomickú činnosť a ide len o virtuálne sídlo. Podľa vyjadrenia zástupcu spoločnosti všetok tovar dodávaný dodávateľmi končil v sklade spoločnosti J., s.r.o., ktorá poskytovala spoločnosti G., ČR kompletné služby skladovania a manipulácie s tovarom vrátane vedenia skladovej evidencie. Spoločnosť G. ČR tovar žiadnym spôsobom nekontrolovala, nakoľko pri nakládke a vykládke tovaru nebol nikdy prítomný ani zástupca spoločnosti ani jej konateľ, ani žiadna iná poverená osoba. Česká finančná správa oznámila, že na základe uvedených skutočností má pochybnosti o reálnom uskutočnení preverovaných zdaniteľných obchodov. Intrakomunitárne dodanie tovaru spoločnosti G., ČR spoločnosťou B., s.r.o., nebolo českou finančnou správou potvrdené ani v rámci daňových kontrol vykonávaných u spoločností žalobcu za iné zdaňovacie obdobia jún 2012. Žalovaný mal za preukázané, že žalobca bol súčasťou reťazca subjektov, ktorých zámerom nebolo hľadať konečného užívateľa tovaru (mäsa) ale z konania týchto subjektov v reťazci dodávok bolo zrejmé, že ich zámerom bolo iba prefaktúrovavanie daných transakcií ďalším a ďalším odberateľom bez toho, aby bol hľadaný konečný zákazník predmetného tovaru, ktorý by tento tovar mohol reálne využívať. Takáto činnosť nespĺňa atribúty ekonomickej činnosti podľa § 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Skutočným obsahom právnych úkonov daňového subjektu teda nebolo vykonávanie ekonomickej činnosti, ale iba profitovať na odpočítaní dane z nákupu predmetného tovaru pri jeho následnom dodaní bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty na výstupe, t.j. vykonávanie takejto činnosti iba s cieľom získať daňovú výhodu bez iného podnikateľského účelu. II. Žaloba 7. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 04.10.2016 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 103592616/2016 zo dňa 25.07.2016, jeho zrušenia a vrátenia žalovanému na ďalšie konanie. Nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia videl žalobca v tom, že vychádza z nesprávneho a výlučne jednostranného hodnotenia dôkazov žalovaným a taktiež prvostupňovým orgánom, správcom dane a nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Žalobca uviedol, že vykonával hlavne veľkoobchodnú činnosť a to nákup a predaj potravín, ktoré podľa objednávok ako veľkoobchod dodával viacerým subjektom. 9. Uviedol, že tovar skladoval u spoločnosti F., a.s., Q., A. XXXX, Q., D.: XX XXX XXX, v cene skladovania bola aj manipulácia s tovarom a evidencia, ktoré jej boli poskytované na základe zmluvy o skladovaní, zmrazovaní a službách č. Q. XX/XXXX a ktoré jej boli pravidelne mesačne fakturované. Za mesiac december 2011 jej tieto služby boli fakturované faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 02.01.2012 v sume X.XXX,XX eura vrátane DPH. V priebehu vyrubovacieho konania navrhol žalobca vypočuť zodpovedných zástupcov spoločnosti F. a.s., Q., ktorí by túto skutočnosť mohli potvrdiť, žalobca navrhol tento dôkaz aj v rámci daňovej kontroly aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, čo daňové orgány nevykonali. Zdôraznil, že takto vykonávané dôkazy sú v príkrom rozpore s daňovým poriadkom. Uviedol, že sklad spoločnosti F. a.s., Q. je registrovaný u Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Galanta, nakoľko v ich územnej pôsobnosti sa sklad nachádza. U Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Galanta je evidovaná aj spoločnosť B., s.r.o., pretože v jej pôsobnosti sa nachádza sklad, kde spoločnosť žalobcu tovar skladovala. Z tohto dôvodu vyjadrenie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Bratislava - mesto považoval žalobca za bezpredmetné a spoločnosť žalobcu nebola podľa žiadneho predpisu povinná registrovať sa u Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Bratislava - mesto. 10. Žalobca v súvislosti s dodávateľskou spoločnosťou E., s.r.o., uviedol, že spoločnosť E., zastúpená bývalou konateľkou pani X. vo svojom vyjadrení potvrdila, že žalobcovi spoločnosť tovar dodala. Dodaný tovar použil žalobca výlučne na uskutočnenie zdaniteľných plnení a to vo forme dodávok viacerým subjektom. Uviedla, že Daňový úrad Bratislava mal pri kontrole kompletný zoznam vydaných faktúr, z ktorých vyplýva, že tovar, ktorý žalobcovi dodala spoločnosť E., s.r.o., bol predaný jednotlivým odberateľom, ktorí vyplývajú z pohybov na jednotlivých skladových kartách k tovaru. To, od koho tovar spoločnosť E., s.r.o. kupovala, žalobcu nezaujíma a nie je jeho povinnosťou skúmať a preverovať dôveryhodnosť dodávateľov spoločnosti E., s.r.o. V tejto súvislosti podotkol, že pokiaľ žalobca tovar riadne obdržal, za tento zaplatil a tovar bol bez vád, nemal dôvod pochybovať o dôveryhodnosti dodávateľa, či vie preukázať, od koho tovar nadobudol. Skutočné dodanie tovaru potvrdzujú podľa žalobcu aj skladové pohyby tak, ako uviedol, že celú manipuláciu s tovarom zabezpečoval skladovateľ spoločnosť F., a.s., Q.. 11. V súvislosti s dodávateľom spoločnosť Q. s.r.o. uviedol, že dodaný tovar použil výlučne na uskutočnenie zdaniteľných plnení a to vo forme dodávok viacerým subjektom. Rovnako podotkol, že od koho tovar spoločnosť Q. s.r.o. kupovala, žalobca nemal dôvod skúmať a preverovať dôveryhodnosť dodávateľov spoločnosti Q., s.r.o., keďže tovar bol žalobcovi riadne a včas dodaný. Daňový úrad Bratislava mal pri kontrole kompletný zoznam vydaných faktúr, z ktorých vyplýva, že tovar, ktorý žalobcovi dodala spoločnosť Q., s.r.o. bol predaný jednotlivým odberateľom, konkrétni odberatelia vyplývajú z pohybov na jednotlivých skladových kartách k tovaru. Uviedol, že z dokladov, ktoré predložil a to faktúr (dodávateľských, odberateľských) jednoznačne vyplýva, že žalobca tovar prevzal a tento tovar použil výlučne na nim uskutočnené zdaniteľné plnenia. Za dodaný tovar aj žalobca riadne zaplatil, o čom svedčia výpisy z účtu, ktoré navrhol ako dôkaz a boli Daňovému úradu Bratislava predložené. Skutočnosť, že spoločnosť Q.-F., s.r.o. od 26.03.2013 zmenila obchodné meno, sídlo a konateľa, nič nevypovedá o tom, že spoločnosť by žalobcovi tovar nedodala a nie je rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, že žalobca od nej tovar v decembri 2011 prevzal. Skutočnosť, že spoločnosť Q. tovar dodala, môžu podľa žalobcu potvrdiť zamestnanci F., a.s., Q., pričom uviedol, že ich v daňovom konaní navrhol vypočuť. Ďalej uviedol, že v súvislosti so spoločnosťou Q., s.r.o. navrhol, aby správca dane v rámci vyrubovacieho konania vyžiadal si pohyby na účte spoločnosti Q., s.r.o., ktoré by mali dokladať pohyb peňažných prostriedkov, z ktorých by sa dalo preukázať, od koho spoločnosť Q., s.r.o. tovar nakúpila. 12. Žalobca namietal vyhodnotenie dôkazov v daňovom konaní s tým, že vyhodnotenie bolo robené jednoznačne v neprospech žalobcu, hoci všetky dôkazy svedčia o tom, že zdaniteľné plnenie žalobca prijal, bolo mu dodané, platba zaň bola dôvodná a prijaté zdaniteľné plnenie v celom rozsahu použil na plnenie, ktoré žalobca vykonal. Mal za to, že závery Daňového úradu Bratislava a žalovaného sú nepreskúmateľné a jedná sa len o konštatovania bez reálneho podkladu a takéto rozhodnutie právne neobstojí. 13. Poznamenal, že žalovaný a správca dane v rámci vyrubovacieho konania nevykonal žiadny žalobcom navrhovaný dôkaz, pričom dôkazy navrhoval žalobca už predtým v rámci vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly a taktiež v odvolaní proti predchádzajúcemu prvostupňovému rozhodnutiu. 14. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že žalovaný a Daňový úrad Bratislava neuznal prijatie zdaniteľných plnení od dodávateľov žalobcu a tieto prijaté zdaniteľné plnenia vyhodnotil tak, že tieto nenastali, potom sa už vôbec nezaoberal otázkou, keď žalobca nemal prijať zdaniteľné plnenia, potom ani nemohol uskutočniť zdaniteľné plnenia a teda žalobcovi nevznikla povinnosť platiť DPH podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH „daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a to s plnením, ktoré žalobca podľa žalovaného neprijal“. Tým podľa žalobcu dochádza k situácii, kedy žalovaný a Daňový úrad Bratislava žalobcovi neuznávajú prijaté zdaniteľné plnenia, ale žalobcom z týchto plnení uskutočnené zdaniteľné plnenia ponechali v celom rozsahu, teda na odpočet DPH žalobca nemá nárok, ale povinnosť odviesť DPH z podľa žalovaného neuskutočnených plnení, žalobca má povinnosť odviesť DPH, preto žalobca takýto výpočet daňovej povinnosti vo vyrubovacom konaní namietal a žalovaný pri výpočte povinnosti platiť DPH mal súčasne zohľadniť a odpočítať z daňovej povinnosti žalobcu podľa neho neuskutočnené zdaniteľné plnenia, t.j. DPH na výstupe, žalovaný to však nevykonal. 15. Žalobca tvrdil a dôkazmi, ktoré predložil, alebo navrhol vykonať, preukázal, že vo všetkých obchodných prípadoch skúmaných Daňovým úradom Bratislava a žalovaným, konal s potrebnou opatrnosťou, pokiaľ išlo o obchodných partnerov žalobcu vykonal všetky zisťovania, ktoré v aktuálnom čase týchto obchodných prípadov bolo možné vykonať a ktoré je od žalobcu ako podnikateľského subjektu súkromného práva možné očakávať a spravodlivo požadovať. Tvrdil, že žalobca sa nedostal vlastnou vinou, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti, či už vedome alebo nevedome do takého obchodného vzťahu, ktorý bol, alebo mohol byť súčasťou podvodného daňového konania druhých subjektov a žiadne takéto skutočnosti sa ani vo vyrubovacom konaní nepreukázali. Žalobca tvrdil, že predkladanými dôkazmi sa preukázalo, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 - 54a zákona o dani z pridanej hodnoty. III. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 25.11.2016 uviedol, že tvrdenia zhodné s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom rozhodnutí s tým, že žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. 17. Správca dane nárok na odpočítanie dane žalobcovi nepriznal z dôvodu, že v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetných faktúrach a nepreukázal, že prijatý tovar použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH, na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže. Nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane pri kúpe tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Žalovaný rozhodnutím č. 737626/2016 zo dňa 12.05.2016 podľa ustanovenia § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 148076/2016/9104401/HríM zo dňa 12.02.2016. Zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených mal za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním prezentovaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. 18. Žalovaný mal taktiež zo spisového materiálu za preukázané, že žalobca bol súčasťou obchodného reťazca spoločností obchodujúcich s komoditou mäso (reťazec: K. X. s.r.o., ČR - E., s.r.o. - B., s.r.o. - G. G. F. s.r.o., ČR, reťazec H., s.r.o. - Q. s.r.o. - B., s.r.o. - G., ČR, resp. reťazec B. Q., s.r.o. - S. F., s.r.o., ČR - B., s.r.o. - B. Q., s.r.o.), ktorého reálna existencia nebola preukázaná a ktoré napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v zákone o DPH zneužili princíp fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty s cieľom získania daňovej výhody neoprávneným odpočítaním dane zo zdaniteľných obchodov, ktorých reálne uskutočnenie nebolo preukázané. 19. S právnou argumentáciou žalobcu uvedenou v žalobe sa nestotožnil a trval na svojom závere a argumentoch uvedených v žalobou napadnutom rozhodnutí. Žalobné námietky považoval za obsahovo a vecne identické s dôvodmi, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Podaná žaloba bola takmer doslovným opisom odvolania (žalobné body 1, 2, uvedené na str. 3 - 6 žaloby). Konštatoval, že k identickým námietkam uvedeným v žalobe i odvolaní zaujal podrobné stanovisko už v rámci odvolacieho konania a na tomto stanovisku zotrvával. V žalobou napadnutom rozhodnutí sa žalovaný so všetkými v odvolaní namietanými skutočnosťami vysporiadal, skutkovo a právne ich žalobcovi osvetlil. Naproti tomu žalobca svoje tvrdenia o reálnom uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal a taktiež žiadne zo zistení správcu dane v podanej žalobe relevantným dôkazom nespochybnil. Žalobca v podanej žalobe právnu argumentáciu žalovaného podloženú jednotlivými ustanoveniami zákona o DPH, daňového poriadku ako aj vnútroštátnou a európskou legislatívou (rozsudky NS SR a ESD, na ktoré žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí poukazoval) žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil a dá sa povedať, že sa k nej vôbec nevyjadril a zhodne s podaným odvolaním uvádzal len svoje domnienky a subjektívne presvedčenie, že správca dane nekonal v súlade so základnými zásadami správy daní nesprávne a jednostranne vyhodnotil dôkazy, nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, neprihliadol na vzájomné súvislosti medzi vykonanými dôkazmi a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca svoje tvrdenie nepreukázal žiadnym dôkazom majúcim podobu faktu - nekonkretizoval, ktoré dôkazy správca dane vyhodnotil jednostranne a nesprávne a v čom spočívala táto nesprávnosť, ktorými dôkazmi sa nezaoberal, ktoré vykonané dôkazy nehodnotil vo vzájomných súvislostiach a v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný k predmetnému tvrdeniu žalobcu zaujal svoje stanovisko na str. 3 - 14 žalobou napadnutého rozhodnutia a na svojom stanovisku zotrval. 20. Tak správca dane, ako i žalovaný, postupovali presne v intenciách ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku a pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy všetky dôkazy predložené žalobcom, ako i dôkazy, ktoré získal správca dane svojou vlastnou činnosťou, každý dôkaz skúmali jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Všetky svoje závery a zistenia podložili relevantnými dôkazmi, ktoré majú reálny podklad vo vykonanom dokazovaní a sú súčasťou priloženého spisového materiálu. Naproti tomu tvrdenia žalobcu o reálnom uskutočnení sporných zdaniteľných obchodov sú len v rovine holých konštatovaní bez akejkoľvek preukaznej hodnoty. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že v daňovom konaní nie je možné určitú skutočnosť len tvrdiť, ale je potrebné vedieť tvrdenú skutočnosť aj preukázať (Uznesenie III ÚS 401/09-17, kde Ústavný súd SR judikoval, že platiteľ má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať). Rozsiahlym šetrením správcu dane reálne dodanie tovaru deklarované na faktúrach vystavených žalobcovi dodávateľmi E., s.r.o. a Q. s.r.o. nebolo preukázané. XX. Obchodovanie s predmetným tovarom (mäso) prebiehalo v rámci umelo vytvoreného obchodného reťazca viacerých spoločností z tuzemska i zahraničia (Česká republika, Poľsko, Slovinsko), predmetný tovar sa v rámci vytvoreného obchodného reťazca posúval len fakturačne, pričom na začiatku obchodného reťazca i jeho konci bol nekontaktný daňový subjekt, resp. sa tovar fakturačne opätovne vracal k subjektu, ktorý ho už raz nakúpil a predal - tzv. karuselový (reťazový) obchod, predstavujúci zneužitie práva (B., Q. s.r.o. - S. F. s.r.o. - B., s.r.o. - B., Q. s.r.o.), na jednotlivých stupňoch obchodného reťazca nebola vykonaným šetrením preukázaná reálna existencia tovaru, nebol zistený jeho pôvod, výrobca, dovozca a ani jeho konečný spotrebiteľ, tovar bol uskladnený na jednom mieste, nedochádzalo k jeho preprave, presúval sa len fakturačne v rámci jedného skladu patriaceho spoločnosti F. a.s. Q.; naviac neboli predložené ani žiadne prepravné doklady preukazujúce prvotnú prepravu predmetného tovaru do skladov spoločnosti F. a.s. Q.. V prípade nákupu tovaru deklarovaného od poľskej spoločnosti D. Q. I., U., šetrením poľskej finančnej správy bolo zistené, že podľa dokladov tovar mal byť žalobcovi doručený do skladu F. A.. Žalobca nikde nedeklaroval, že tovar skladoval aj v F. A., z jeho strany nebola predložená žiadna evidencia tovaru skladovaného v Kežmarku, ani žiadna zmluva uzavretá medzi žalobcom a F. A., oprávňujúca žalobcu tovar v tomto sklade skladovať. Žalobca ani žiaden jeho obchodný partner, či už dodávateľ alebo odberateľ, nemali o danom tovare takmer žiadnu vedomosť, nepreukázali pôvod ani kvalitu tovaru, s ktorým mali obchodovať, nepreukázali, že predmetný tovar bol v čase obchodovania vhodný na humánnu, veterinárnu alebo akúkoľvek inú spotrebu a že spĺňal akékoľvek požiadavky na vysledovateľnosť podľa potravinového práva v súvislosti s potravinami živočíšneho pôvodu (neboli predložené žiadne certifikáty k danému tovaru oprávňujúce s daným tovarom obchodovať v rámci EÚ), žalobca ani žiaden jeho obchodný partner, či už dodávateľ alebo odberateľ, nepreukázali realizovanie žiadnych marketingových aktivít v snahe získať dodávateľa a následne i odberateľa predmetného tovaru (t.j. nevyvíjali žiadne sprievodné obchodné aktivity). 22. V celom obchodnom reťazci, v ktorom dochádzalo ku kúpe a predaji predmetného tovaru, ani v jednom prípade nebola uzatvorená riadna kúpna zmluva, v ktorej by boli uvedené individuálne požiadavky na druh a množstvo tovaru, výrobcu, jeho kvalitu, dobu použiteľnosti a iné špecifiká. Úhrady faktúr za dodávku tovaru na jednotlivých stupňoch obchodného reťazca boli preukazované formou zápočtov alebo faktoringu, žiadne reálne toky peňazí preukázané neboli, žalobca ani žiaden jeho obchodný partner, či už dodávateľ alebo odberateľ, nepreukázali žiadne skutočnosti týkajúce sa dohodnutého spôsobu v prípade reklamácie daného tovaru, dodávaný tovar žiadnym spôsobom nepreberali ani nekontrolovali, čo je v bežnom obchodnom styku a tzv. poctivom obchodnom styku úplnou samozrejmosťou. Pre viaceré spoločnosti v reťazci platí, že ich sídla boli virtuálne (vrátane žalobcu), nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiadny majetok, mechanizmy, technológiu, dopravné prostriedky, skladové priestory, čím nepreukázali, že by mali vytvorené reálne predpoklady na vykonávanie ekonomickej činnosti s uvedenou komoditou (E., s.r.o., Q., s.r.o., H., s.r.o., G., ČR, K. X., s.r.o., ČR). Zo strany žalovaného bolo zistené personálne prepojenie medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca prostredníctvom osôb p. K., p. F., p. Q.. V rámci daňových kontrol vykonaných u žalobcu za iné zdaňovacie obdobia daňové orgány zistili, že obchodný reťazec firiem deklarujúcich obchodovanie s mäsom sa rozrastal o ďalšie subjekty, pri ktorých bolo zistené personálne prepojenie prostredníctvom ďalších osôb a to p. B., p. N., p. V. a nebola preukázaná reálna hospodárska činnosť týchto subjektov s komoditou mäso. 23. Prvotní dodávatelia žalobcu spoločností E., s.r.o. a Q.M, s.r.o. boli nekontaktní, na adrese zapísanej v obchodnom registri nesídlili, išlo o virtuálne sídla. Takéto sídlo spoločnosti nemožno považovať za miesto výkonu ekonomickej (hospodárskej) činnosti spoločnosti, nakoľko pod pojmom „sídlo ekonomickej činnosti“ sa na účely dane z pridanej hodnoty považuje stále miesto vykonávania samostatnej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením (napr. kancelárske priestory) potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta a na strane druhej personálnym vybavením (zamestnancami) potrebným na vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti z tohto miesta. Uvedený záver vyplýva aj z rozsudku ESD C-73/06 Pflanzer, v zmysle ktorého sa za sídlo ekonomickej činnosti spoločnosti považuje miesto, kde sa prijímajú zásadné rozhodnutia riadiaceho orgánu spoločnosti a kde sa uskutočňujú úlohy ústredia tejto spoločnosti. Fiktívne usadenie sa (virtuálne sídlo), nie je možné kvalifikovať ako sídlo ekonomickej (hospodárskej) činnosti spoločnosti. V zmysle záveru predmetného rozsudku, ak sídlo spoločnosti nezodpovedá sídlu jej ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť z toho náležité daňové dôsledky. 24. Vyjadrenia konateľov dodávateľských spoločností E., s.r.o. po dodaní tovaru žalobcovi sa vykonaným šetrením nepreukázali ako pravdivé (zdokumentované na str. 15-21 prvostupňového rozhodnutia správcu dane a na str. 5-8 žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného). Správca dane predvolal na výsluch svedka bývalú konateľku spoločnosti E., s.r.o. p.X. a k ústnemu pojednávaniu konateľa spoločnosti Q., s.r.o. p.N.. Pani X. sa k ústnemu pojednávaniu nedostavila, neúčasť listom zo dňa 01.06.2012 ospravedlnila. V predmetnom liste uviedla, že tovar fakturovaný žalobcovi spoločnosť E., s.r.o. nakúpila od spoločnosti v Poľsku (nekonkretizovala) a v Českej republike (A. X., s.r.o. a K. X., s.r.o.). Vo svojej písomnej odpovedi na výzvu správcu dane zo dňa 06.06.2012 však už uviedla, že spoločnosť E., s.r.o. sa zaoberala nákupom a predajom tovaru v rámci spoločností na území Slovenskej a Českej republiky, Poľsko už nespomenula. Taktiež uviedla, že tovar dodaný žalobcovi v decembri 2011, bol nakúpený od českej spoločnosti K. X., s.r.o., spoločnosť A. ako dodávateľa už neuviedla. Z vyjadrení p. X. vyplynulo, že nemala vedomosť o tom, od koho spoločnosť E., s.r.o. tovar fakturovaný žalobcovi vlastne nakúpila. Medzinárodným šetrením správcu dane nákup tovaru od spoločnosti K. X., s.r.o. potvrdený nebol. Česká finančná správa oznámila, že nie je možné potvrdiť uskutočnenie akejkoľvek obchodnej činnosti spoločnosti K. X., s.r.o., pretože táto spoločnosť je dlhodobo nekontaktná, na adrese sídla nesídli a daňové priznania k DPH od januára 2011 nepodáva. Konateľom spoločnosti v čase deklarovaných zdaniteľných obchodov december 2011 bol občan SR - p. P. F., ktorý bol pre českého správcu dane tiež nekontaktný. Na základe dožiadania správcu dane, Daňový úrad Nitra vypočul p. F., ktorý vo svojej výpovedi zo dňa 26.11.2013 uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťou E., s.r.o. nepotvrdil. O spoločnosti E., s.r.o. ani o tovare, ktorý mal byť spoločnosti E., s.r.o. podľa vyjadrenia p. X. dodaný, nemal žiadnu vedomosť. Konateľ spoločnosti Q., s.r.o. p. N. pri ústnom pojednávaní uviedol, že tovar dodaný žalobcovi spoločnosť Q., s.r.o. kúpila od spoločnosti H., s.r.o. na základe prijatých faktúr. On osobne neprišiel do styku s tovarom a menovaná spoločnosť mala zabezpečiť aj prepravu tovaru priamo do spoločnosti F. a.s., Q.. Skutočnosti uvádzané p. N. neboli potvrdené konateľom spoločnosti H., s.r.o. p.V.. p. V. sa nevedel vyjadriť, či spoločnosť H., s.r.o. vystavila pre odberateľa Q., s.r.o. faktúry za dodávku mäsa, nedokázal posúdiť, či na faktúrach je jeho podpis, nevedel uviesť, od koho spoločnosť predmetný tovar nakúpila, kde ho skladovala a ako bola realizovaná jeho preprava a dodanie odberateľovi. Nemal žiadnu vedomosť o spoločnosti, ktorú riadil, nevedel sa vyjadriť, či mala spoločnosť majetok, zamestnancov, kto viedol účtovníctvo spoločnosti, či mala výrobné alebo skladové priestory. Ďalej uviedol, že p. N. predložil na pojednávaní rámcovú kúpnu zmluvu o podmienkach dodávania tovaru zo dňa 25.11.2011, ktorá mala preukazovať vzájomný obchodný vzťah medzi spoločnosťami Q. s.r.o. Žalovaný posúdením predmetnej zmluvy zistil, že táto nie je vierohodným dôkazom vzájomnej obchodnej spolupráce medzi uvedenými spoločnosťami, pretože zo strany spoločnosti H., s.r.o. bola uzavretá a podpísaná p. P. G., ktorý nebol osobou oprávnenou za spoločnosť H., s.r.o. konať. V danom čase osobou oprávnenou za menovanú spoločnosť konať, bol konateľ spoločnosti p. V.. V. p. G. k spoločnosti H., s.r.o. nebol preukázaný. Nakúpený tovar žalobca deklaroval ako intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ konkrétne do Českej republiky spoločnosti G., ČR, ktorá bola podľa podaného súhrnného výkazu DPH za zdaňovacie obdobie december 2011 najvýznamnejším odberateľom predmetného tovaru. Šetrením českej finančnej správy sa dodanie tovaru menovanej spoločnosti nepotvrdilo. 25. Žalovaný zastával názor, že na základe vyššie uvedených zistení bol správca dane oprávnený vyvodiť záver, že nebola preukázaná materiálna existencia deklarovaných zdaniteľných plnení, t.j. nebol preukázaný predmet dane (existencia tovaru, s ktorým sa malo obchodovať) a doklady, ktoré tento predmet dane deklarovali, boli vystavené len formálne, bez materiálneho základu. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že spoločnosť B., s.r.o. predložením dodávateľských a odberateľských faktúr, resp. vyjadrením dodávateľov jednoznačne preukázala, že tovar prevzala a tento výlučne použila na ňou uskutočnené zdaniteľné plnenia. K uvedenému tvrdeniu žalovaný zaujal podrobné stanovisko na str. 9-11 žalobou napadnutého rozhodnutia a na tomto stanovisku zotrval. K uvedenému žalovaný uviedol, že sama skutočnosť, že si žalobca splnil povinnosť predložiť doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, nie je sama o sebe postačujúca na preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií. Podmienkou priznania nároku na odpočítanie dane u daňového subjektu nie sú dodávateľské faktúry alebo iné listinné doklady, ale reálne uskutočnenie nákupu tovarov a služieb a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Samotná existencia faktúry alebo iného dokladu, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, ak nie je vierohodne preukázané, že zdaniteľný obchod na nej deklarovaný sa skutočne uskutočnil. 26. S poukazom na § 49 ods. 1, 2 a § 19 zákona o DPH žalovaný uviedol, že základným predpokladom pre vznik práva na odpočítanie dane z faktúry, je preukázanie vzniku daňovej povinnosti, t.j. preukázanie uskutočnenia zdaniteľného obchodu dodávateľom na nej uvedeným. Pokiaľ nie je preukázaný vznik daňovej povinnosti (t.j. uskutočnenie zdaniteľného obchodu), nie je možné uplatniť právo na odpočítanie dane. Ďalším zákonným predpokladom pre uplatnenie odpočítania dane z faktúry je preukázanie skutočnosti, že platiteľ prijaté plnenie, z ktorého si uplatňuje odpočítanie dane, použije na uskutočňovanie svojich zdaniteľných obchodov. Tieto hmotnoprávne podmienky musia byť splnené súčasne a v daňovom konaní samostatne preukázané. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu splnenia podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pri zdaniteľných obchodoch deklarovaných na sporných faktúrach žalobca splnenie týchto zákonom stanovených podmienok nepreukázal, a preto mu nemohol byť nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr uznaný ako oprávnený. Čo sa týka vyjadrení dodávateľov, že tovar žalobcovi dodali, k uvedenému žalovaný uviedol, že vierohodnosť a pravdivosť ich vyjadrení nebola v rámci vykonaného rozsiahleho šetrenia správcu dane preukázaná. 27. Pri reťazových obchodoch platí, že pokiaľ prvý článok obchodného reťazca tovar nedodá, nemôže byť tento tovar predmetom obchodovania na ďalších stupňoch obchodného reťazca, odporovalo by to zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca nielen, že mohol vedieť, ale aj vedel, že plnenia, ktoré predchádzali a zároveň aj nasledovali po jeho plnení, boli poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, nakoľko týmto podvodom boli poznačené aj samotné plnenia realizované žalobcom, t.j. plnenia medzi priamym dodávateľom žalobcu, žalobcom a jeho priamym odberateľom. Tento záver podporuje aj tá skutočnosť, že všetky zúčastnené spoločnosti obchodovali medzi sebou navzájom viac rokov, existenciu tovaru žiadnym spôsobom nekontrolovali, nevedeli jeho pôvod, výrobcu, skladovali ho na rovnakom mieste, nevykonávali žiadne dodania tovaru konečnému spotrebiteľovi, boli personálne prepojené, a teda nie je možné tvrdiť, že o aktivitách s deklarovanými fiktívnymi obchodmi žalobca nevedel. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie ESD vo veci Kittel C-439/04 a Recolta Recykling C-440/04, kde vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. 28. Žalovaný mal za to, že vykonaným šetrením správcu dane bolo preukázané, že žalobca sa zúčastňoval fiktívnych plnení, ktoré boli súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. K tvrdeniu žalobcu, že daňové orgány mu na jednej strane neuznávajú odpočet dane na vstupe z plnení, ktoré sa neuskutočnili a na strane druhej mu ponechávajú povinnosť platiť daň podľa § 19 zákona o DPH z týchto neprijatých plnení na výstupe, žalovaný uviedol, že nie je pravdivé. V danom prípade žalobca žiadnu daň z fiktívne deklarovaných uskutočnených plnení na výstupe neplatil, nakoľko deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu od dane oslobodené v zmysle § 43 zákona o DPH. Správca dane mu tieto fiktívne dodávky na výstupe v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH nedodanil, a to práve z dôvodu, že sa jednalo o fiktívne plnenia, ktoré žalobca na vstupe neprijal, a teda ich nemohol následne ani v tuzemsku predať. IV. Právna úprava 29. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). 30. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 31. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 32. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 33. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 34. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. 35. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 36. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 37. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 38. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 39. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. 40. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. 41. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi (ods. 1). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (ods. 2). 42. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 43. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/). 44. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. V. Právne posúdenie veci 45. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo v intenciách námietok vznesených žalobcom dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. 46. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 103592616/2016 zo dňa 25.07.2016 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Bratislava č. 102982185/2016 zo dňa 21.04.2016, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XXX.XXX,XX eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 a nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume XX.XXX,XX eura a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť v sume XX.XXX,XX eura. 47. Z vyššie citovaných ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.01.2013). 48. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou. V prípade správcom dane preukázateľne spochybnených uskutočnených zdaniteľných plnení je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017). 49. Krajský súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. 50. V procese posudzovania zákonnosti napadnutých rozhodnutí správny súd konštatoval, že dôkazy a zistenia správcu dane preukazujú, že uplatnenie odpočítania dane za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok, viedlo k získaniu daňovej výhody žalobcu. Správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti, ktoré jednoznačne nasvedčujú zneužitiu práva žalobcom ako aj ostatnými spoločnosťami v reťazci. Správca dane viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej pravdy, snažil sa presne a úplne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie. Žalobca v daňovom konaní, ako aj v žalobe, neuviedol také dôkazy a argumenty, ktoré by boli schopné vyvrátiť závery správcu dane o celkom zjavnej fiktívnosti obchodov. 51. Žalovaný a správca dane správne vyhodnotili zistený skutkový stav, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetných faktúrach a nepreukázal, že prijatý tovar použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, čím nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 zákona o DPH, na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže. Nakoľko nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane pri kúpe tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť, porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. Rovnako je možné konštatovať, že žalovaný správne skutkovo ustálil, že žalobca bol súčasťou obchodného reťazca spoločností: K. s.r.o., ČR - E., s.r.o. - B., s.r.o. - G. G. F. s.r.o., ČR, reťazec: H., s.r.o. - Q., s.r.o. - B., s.r.o. - G., ČR, resp. reťazec B. Q., s.r.o. - S. F., s.r.o., ČR - B., s.r.o. - B. Q., s.r.o. obchodujúcich s komoditou mäso iba vo formálnej rovine. Správca dane mal na základe vykonaného dokazovania dôvodné pochybnosti o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia, pretože nebola preukázaná existencia tovaru, s ktorým žalobca obchodoval, nakoľko žalobca ani žiaden jeho obchodný partner, či už dodávateľ alebo odberateľ, nemali o danom tovare takmer žiadnu vedomosť, nepreukázali pôvod ani kvalitu tovaru, s ktorým mali obchodovať, nepreukázali, že predmetný tovar bol v čase obchodovania vhodný na humánnu, veterinárnu alebo akúkoľvek inú spotrebu, tovar nepreberali, ani ho žiadnym spôsobom nekontrolovali. Je nesporné, že pri takomto druhu tovaru sú dodávatelia povinní postupovať podľa zákona o potravinách a každá spoločnosť (sprostredkovateľ, alebo distribútor) je povinná pri úradnej kontrole v administratívnych priestoroch vykonanej podľa zákona o potravinách, alebo zákona o veterinárnej starostlivosti pri obchodovaní s potravinami predkladať doklady k preukázaniu vysledovateľnosti potravín. 52. Krajský súd skonštatoval nedostatok opatrnosti a odbornej starostlivosti žalobcu pri výbere obchodných partnerov, s ktorými obchodoval. V súvislosti s tým uvádza, že subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). 53. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať (neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaný tovar aj skutočne bol dodaný tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil. 54. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. V procese daňovej kontroly je potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných spotrebiteľov tovarov. Aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý v čase vzniku práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém DPH preto zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa ustálenej judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je DPH odpočítateľná. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00) vyplýva, že DPH môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba v situácii, ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe. 55. V danom prípade existuje rozpor medzi deklarovaným a reálnym skutkovým stavom - nepreukázanie samotnej materiálnej existencie obchodov, ktorý mal za následok vznik legitímnych a logických pochybností zo strany správcu dane k deklarovaným obchodným transakciám. Správca dane vykonal dostatok úkonov za účelom správneho posúdenia veci a preukázal porušenie zákona o DPH. 56. Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02 Halifax definoval zneužitie práva. Podľa vyjadrenia generálneho advokáta vo veci Halifax z judikatúry Súdneho dvora vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na ustanovenia šiestej smernice (teraz smernica 2006/112/ES). Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Boj proti daňovým podvodom je uznaným cieľom smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon o DPH transponuje. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ je získať daňovú výhodu. Právo na odpočet stanovené v šiestej smernici je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené. Uplatňuje sa bezprostredne na celkovú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej plnenia uskutočnené na vstupe. Je to však iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti, a pod podmienkou prípadného zosúladenia podľa podmienok stanovených v článku 20 šiestej smernice. Podľa Súdneho dvora EÚ šiestu smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva, predstavujú zneužitie. 57. Krajský súd je názoru, že dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane žalobcom za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok (faktúra od platiteľa vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH), viedlo k získaniu daňovej výhody, a teda k zneužitiu práva. Z celkového priebehu deklarovaných obchodov však vyplýva, že účastníci reťazca v skutočnosti nemali záujem využiť daný tovar pre svoju potrebu a nemali ani za cieľ hľadať jeho konečných spotrebiteľov - nevykonávali činnosť za účelom zabezpečenia dodania predmetného tovaru, konečnému spotrebiteľovi na jeho priame využitie. Podľa názoru súdu bolo v konaní pred daňovými orgánmi dostatočne preukázané, že žalobca bol súčasťou reťazca, ktorého zámerom nebolo hľadať konečného spotrebiteľa tovaru, ale zámerom reťazca a v ňom zúčastnených obchodných spoločností, bolo využitie systému DPH s cieľom získať nenáležitú daňovú výhodu. 58. Reálna existencia tovaru nebola preukázaná a napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v zákone o DPH, spoločnosti zneužili princíp fungovania mechanizmu dane z pridanej hodnoty s cieľom získania daňovej výhody neoprávneným odpočítaním dane zo zdaniteľných obchodov, ktorých reálne uskutočnenie nebolo preukázané. V zistených konštrukciách absentovala ich ekonomická opodstatnenosť, zmyslom realizovaných obchodov nebolo dosahovanie zisku, čo je hlavným zmyslom a cieľom podnikania, ale zmyslom bolo profitovať na neoprávnenom uplatňovaní si nadmerných odpočtov z verejných financií. Na základe uvedených skutočností sa správny súd stotožnil s argumentmi žalovaného. 59. Krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobcu ohľadom vyhodnotenia vykonaného dokazovania v neprospech žalobcu ako aj nevykonania navrhovaných dôkazov, pretože správca dane pri výkone kontroly postupoval objektívne, bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu (zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň), aby nedošlo k zastretým právnym úkonom, pri ktorých je síce úkon právne perfektný, ale nevyjadruje skutočný ekonomický obsah. Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu bral na zreteľ svoju povinnosť obstarať si potrebné doklady a dôkazy. Na základe tejto povinnosti vykonal množstvo úkonov uvedených v protokole z kontroly, ktoré sú obsiahnuté aj v rozhodnutí, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, boli zistené čo najúplnejšie. Správca dane kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona, pričom využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, nemohol ich uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. pochybnosti zistené správcom dane neodstránil. Podľa daňového poriadku určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo, či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukázanosti. 60. Podľa názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. 61. Krajský súd v Bratislave vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite zaoberali a žalovaný sa súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal s odvolacími námietkami. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, súd teda považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 62. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 63. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.