Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/54/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200408 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200408.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannett Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., IČO: 00 618 322, Brečtanova 1, Bratislava, právne zastúpený: A/K/K/L advokáti, s.r.o., IČO: 50 666 622, Miletičova 58, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Palisády č. 36, Bratislava, o preskúmaní zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. RP/4/2017 zo dňa 24.01.2017 a č. RP/5/2017 zo dňa 24.01.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu napadnuté rozhodnutie žalovaného Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/4/2017 zo dňa 24.01.2017 a rozhodnutie žalovaného č. RP/5/2017 zo dňa 24.01.2017 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný vydal rozhodnutie č. RP/5/2017 zo dňa 24.01.2017, v ktorom rozhodol o tom, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/195/> o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákona č. 308/2000 Z.z.“) tým, že v rámci audiovizuálnej služby na požiadanie na stránkach www.joj.sk v sekcii noviny.sk a podsekcii Krimi dňa 13.03.2013 poskytol program s názvom Martina (+28) prešiel kamarát. Videla to jeho mama, ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna - obete tragickej dopravnej nehody zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti, začo mu bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - pokuta vo výške X.XXX,- eur. Odôvodnenie tohto rozhodnutia je obdobné ako vyššie uvedené odôvodnenie rozhodnutia č. RP/4/2017. 2. Rozhodnutím č. RP/4/2017 zo dňa 24.01.2017 žalovaný rozhodol o tom, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 04.03.2013 o cca 19:36 hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok s názvom Nechtiac zrazil kamaráta, ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna - obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti, začo mu bola uložená pokuta podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 10.000,- eur. 3. V relevantných častiach sú odôvodnenia rozhodnutí žalovaného obdobné, pričom argumenty v nich obsiahnuté sú zhodné s tými, ktoré žalovaný uviedol v jeho vyjadrení k žalobe uvedené v časti III odôvodnenia tohto rozsudku. Priebeh administratívneho konania je uvedený v časti II. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom v otázkach, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, bol opísaný žalobcom tak, ako vyplýva z administratívneho spisu. 4. Žalobca na televíznej programovej službe JOJ dňa 04.03.2013 o cca 19:36 hod. odvysielal v rámci programu Noviny príspevok s názvom Nechtiac zrazil kamaráta. Príspevok odvysielaný na stránke www.joj.sk, opisuje zhodnú situáciu. Zábery a komentáre sú v podstatných častiach zhodné alebo takmer zhodné. 5. Prepis príspevku odvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 04.03.2013 o cca 19:36 hod: 6. Moderátorka je v štúdiu, v pozadí je animovaná mapa. V dolnej, ľavej časti obrazovky sú titulky „NECHTIAC ZRAZIL KAMARÁTA“ a pod ním titulok „Mladý muž si ľahol na zem“. V pravej časti je logo programu, dátum a logo televízie. Moderátorka: A spať na Slovensko. 23 ročný vodič prešiel včera večer v Betliari pri Rožňave svojho o päť rokov staršieho kamaráta. Ten sa údajne najskôr po hlavnej ceste potácal a podľa svedkov ho okoloidúce autá museli obchádzať. V tom si však 28 ročný Martin ľahol priamo do jazdného pruhu, v ktorom prechádzal mladý vodič. Martin zrážku nemal šancu prežiť. Nočný záber na redaktorku, ktorá stojí na slabo osvetlenej ulici vedľa vozíku. Na ľavej strane stojí policajné auto s majákom. Redaktorka: 28 ročný Martin sa údajne chystal s týmto vozíkom na drevo. Ten však ostal stáť na parkovisku, zatiaľ čo si mladý muž, nevedno prečo, ľahol na cestu. Prejsť ho mal jeho vlastný kamarát. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: Tak pravdaže sa poznali. Denný záber na staršiu ženu na ulici. Žena: Určite sa poznali, určite. Nočný záber na slabo osvetlenú ulicu s autami a policajným autom s majákom. Redaktorka: Martina potácajúceho s apo ceste postrehli aj okoloidúci, aby predišli nešťastiu privolali policajnú hliadku. Nočný záber na policajné auto, ktoré sa zastaví pri ležiacom tele prikrytom modrou plachtou. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: Hulákal na autá, chodil z cestu na cestu, stál, v prostriedku cesty stál. Len ja som ešte aj volal hliadku na neho. Nočný záber na ulicu, policajt stojí na ceste a usmerňuje prechádzajúce autá, v pozadí stojí policajné auto s majákom. Redaktorka: V tom si však muž z ničoho nič ľahol na cestu, ľudia sa k nemu okamžite rozbehli. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: My sme utekali na druhú stranu, že mu pomôžeme, že ho stiahneme, ešte dokým žil. Denný záber na mladého muža na ulici. Mladý muž: Chodil, hore - dole, potom si ľahol tu , na cestu. Nočný záber na ležiace telo na ceste prikryté plachtou, časť tela a cesty bola rozostrená. Záber na cestu s ležiacim telom, v pozadí autá s majákmi. Redaktorka: Napriek snahe však nešťastiu zabrániť nedokázali. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: To bolo pár sekúnd, 50, ani minúta nie, no išlo prvé auto, ho zrazilo. Fotografia telefonujúceho policajta, v dolnej časti obrazovky titulok „TELEFONUJE“ pod ním „W. S. hovorca KR PZ Košice“. Vedľa fotografie sa objavil textový prepis telefonátu. Szabó: Za doposiaľ presne nezistených okolností prešiel na ceste ležiaceho muža z okresu Rožňava. Muž pred zrážkou ležal súbežne v jeho jazdnom pruhu. Nočné zábery na policajné autá na ulici. Redaktorka: Vodič zostal po nehode v šoku. Tomu, že prešiel svojho kamaráta, nechcel uveriť. Mimo kamery nám však povedal, že Martina ležiaceho uprostred cesty vôbec nevidel. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: Bola tu tma, nesvietili tie neóny a on ho nemal šancu vidieť. Nočné zábery na cestu s prikrytým telom. Zábery na policajné autá. Zábery na cestu s prikrytým telom. Redaktorka: 28 ročný muž utrpel devastačné poradenia lebky, ktorým na mieste podľahol. Podľa našich informácií mal problémy, ktoré riešil alkoholom. Denný záber na staršiu ženu na ulici. Žena: Mal, mal veľké problémy. Denný záber na staršieho muža na ulici. Muž: Vyčíňal tu, bol mal asi vypité. Denný záber na staršiu ženu na ulici. Žena: Chorý, chorý bol. Nočné zábery na cestu, postava podlieza popod zábrany. Redaktorka: Martinovu mamu museli ešte na mieste ukľudniť záchranári. Nočný záber na slabo osvetlenú cestu. Žena narieka sklonená nad telom. V krátkom okamihu jej svetlo osvetlí tvár. Ženský hlas (matka): Môj syn! Moje zlato! Nié! Nočný záber , k žene čupiacej nad telom pristúpi muž (záchranár). Ženský hlas (matka): Choďte preč odo mňa! Redaktorka stojí na nočnej ulici, v pozadí sú autá. Redaktorka: Z Betliara, pre televíziu JOJ, Martina Molčanová. Moderátorka je v štúdiu. Moderátorka: Ďalšie zábery, ktoré by mali byť mementom, ako aj výpovede svedkov máme na našom webe noviny sk. 7. Argumenty žalovaného uvedené v napadnutých rozhodnutiach: V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že osoba, do ľudskej dôstojnosti a základných ľudských práv a slobôd ktorej bolo zasiahnuté podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. musí byť konkrétna fyzická osoba, ktorá je pre recipientov identifikovateľná. Osoba, do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd ktorej bolo zasiahnuté, však nemusí byť nevyhnutne identifikovateľná pre všetkých recipientov ( napr. prostredníctvom celého mena a bydliska). Negatívne dôsledky zásahu do ľudskej dôstojnosti sa najintenzívnejšie prejavujú práve v širšom okolí fyzickej osoby. Úmyslom zákonodarcu bolo nepochybne chrániť fyzickú osobu práve pred takýmito dôsledkami zásahu. Vzhľadom na uvedené bude podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona potrebné, aby bola fyzická osoba, do ľudskej dôstojnosti ktorej malo byť zasiahnuté, identifikovateľná pre svoje širšie okolie. V predmetnom príspevku explicitne odznelo meno obce (Betliar), kde sa tragická nehoda udiala. Odznelo tiež krstné meno (Martin) a vek obete tragickej nehody ako aj presný vek vodiča motorového vozidla, pričom bolo tiež poukázané na fakt, že tak obeť ako aj vodič motorového vozidla pochádzali z Betliara. Recipientom bolo tiež opísané konanie obete bezprostredne pred samotnou nehodou. Tak z autentických prejavov zobrazenej osoby ako aj z obsahu príspevku jednoznačne vyplýva, že žena zobrazená nad mŕtvym telom je matka obete dopravnej nehody. Obec Betliar má v súčasnosti približne 1000 obyvateľov. Jedná sa teda o pomerne malú obec, kde takto špecifikovaná a tragická dopravná nehoda nepochybne silne zarezonuje. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je možné jednoznačne konštatovať, že matka obete bola na základe skutočností uvedených v predmetnom príspevku identifikovateľná pre svoje širšie okolie. 8. Ďalej žalovaný uviedol, že ústava zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia či mravnosti. Z uvedeného vyplýva, či obmedzenie slobody prejavu je možné z dôvodu ochrany verejného záujmu, ako aj ochrany individuálnych záujmov. Predmetná sankcia bola žalobcovi uložená na základe zákona konkrétne § 19 ods. 1 písm. a/ účelom ktorého je práve ochrana práv a slobôd iných (v tomto prípade konkrétne právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti). Podmienka legitimity a legality bola teda nepochybne naplnená. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu žalovaný skúmal v rovine obmedzenia slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Túto rovinu skúmal žalovaný prostredníctvom zákonom dovolenej správnej úvahy, pričom analyzoval intenzitu zásahu do ľudskej dôstojnosti matky obete nehody na jednej strane a intenzitu prípadného obmedzenia slobody prejavu žalobcu na strane druhej. Predmetný príspevok obsahoval závery, ktoré zobrazovali autentické reakcie matky na tragickú smrť svojho syna. Autentickosť tejto reakcie zvýrazňovala skutočnosť, že sa jednalo o zábery priamo z miesta dopravnej nehody. Divákom tak boli sprostredkované zábery trpiacej matky priamo nad telom jej syna. Hoci predmetné zábery mali pomerne krátke trvanie (cca 6 sekúnd) z ich obsahu, najmä z ich zvukovej zložky (môj syn! moje zlato!) bolo nespochybniteľné, že zobrazujú trpiacu matku obete tejto dopravnej nehody. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/15/2008 zo dňa 24.04.2008, v ktorom sa uvádza, že „... prítomnosť televíznych kamier je nadbytočná a nežiaduca v živote ohrozujúcich situáciách a to najmä v prípadoch, ak dotknuté osoby výrobou takéhoto obrazového záznamu sa nemôžu účinne brániť a uplatňovať právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, prípadne nemôžu vyjadriť nesúhlas s vyhotovením obrazovo-zvukového záznamu.“ Z obsahu predmetného príspevku vyplýva, že dané zábery boli nielen vyhotovené bez súhlasu matky obete ale dokonca za takých špecifických okolností, keď si dotyčná prítomnosť kamier ani nemohla uvedomovať, a teda ani prípadne ich prítomnosti brániť. Žalovaný poukázal tiež na názor uvedený vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyššieho súdu SR, že „Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti zahŕňa aj právo na dôstojnú smrť, resp. dôstojnú záchranu života a to bez asistencie televíznych kamier a mikrofónov, ako aj následnej širokej publicity v televíznom programe.“ Vychádzajúc z tejto premisie pod právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti zahrnúť aj právo na dôstojný smútok nad blízkym rodinným príslušníkom a to bez asistencie televíznych kamier. Prejavy fyzickej osoby v takýchto situáciách sú za hranicou všeobecného vnímania ostatnej spoločnosti v dôsledku ich výnimočne osobnostnej povahy ako aj mimoriadnej emotívnosti. Obdobné situácie spadajú do najintímnejšej sféry fyzickej osoby, nakoľko sa jedná o situácie kedy je jednotlivec najzraniteľnejší a v podstate bezbranný voči vonkajším vplyvom. Každé zverejnenie vyššie uvedených prejavov tak bude predstavovať mimoriadne intenzívne zásah do práva zachovania ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. I. Žaloba 9. Včas podanou žalobu sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného, ktoré žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. K priebehu administratívneho konania žalobca uviedol, že žalovaný mu oznámil listom doručeným dňa 28.05.2013 začatie správneho konania vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 308/2000 Z.z.“). Dňa 24.09.2013 pod číslom RP/083/2013 žalovaný vydal rozhodnutie, ktoré výroku konštatuje, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že (...), ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna - obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti. Za porušenie tejto povinnosti bola žalobcovi uložená pokuta vo výške X.XXX,- eur. 11. Žalovaný listom doručeným žalobcovi dňa 20.05.2013 oznámil začatie správneho konania vo veci porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., pričom v tejto veci dňa 24.09.2013 vydal rozhodnutie č. RP/082/2013, ktorého výroku správny orgán konštatoval, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že (...), ktorý svojim obsahom a spôsobom spracovania a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna - obete tragickej dopravnej nehody zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti, za čo bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 10.000,- eur. 12. Žalobca proti obom rozhodnutiam žalovaného podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom sp. zn. 7Sž/11,12/2013 zo dňa 26.02.2015 rozhodnutia žalovaného potvrdil. Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobca podal ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. III. ÚS 571/2015 -47 zo dňa 12.04.2016, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Sž/9,10/2016 zo dňa 29.09.2016 zrušil rozhodnutia žalovaného č. RP/083/2013 a RP/082/2013 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. 13. Žalovaný dňa 24.01.2017 vydal nové rozhodnutia pod č. RP/5/2017 a RP/4/2017, ktoré sú predmetom prieskumu zákonnosti na základe podanej žaloby. Námietka č. 1: V prvom rade namietal žalobca uplynutie prekluzívnej objektívnej lehoty, v ktorej bol správny orgán oprávnený rozhodnúť o uložení sankcie. Poukazujúc na § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. a ustálenú judikatúru všeobecných súdov žalobca argumentoval, že prekluzívna objektívna jednoročná lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k porušeniu povinnosti. Objektívna lehota plynie nepretržite, pokiaľ v zmysle príslušných právnych predpisov nespočíva. S ohľadom na skutočnosť, že zákon č. 308/2000 Z.z. neobsahuje žiadne ustanovenie o plynutí lehôt, k spočívaniu objektívnej jednoročnej lehoty mohlo dôjsť len na základe procesných právnych predpisov v oblasti správneho súdnictva. V prejedávanej veci a za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy je možné konštatovať, že k spočívaniu prekluzívnej lehoty mohlo dôjsť len na základe ustanovenia § 246d O.s.p. (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP), to znamená počas konania pred súdom. Ďalej žalobca tvrdil, že po zrušení napadnutých rozhodnutí žalovaného č. 82 a 83 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už žalovanému neostala žiadna časť objektívnej lehoty na vedenie správneho konania a uloženie sankcie, a preto napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a je ich potrebné zrušiť. Námietka č. 2: Žalobca tiež namietal nerešpektovanie záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke uplatňovania zásady nebis in idem a lis pendens. Žalovaný nerešpektoval právne závery Ústavného súdu SR týkajúce sa porušenia ústavne garantovaných práv. Ústavný súd ako aj najvyšší súd žalovanému vytýkali, že nijakým spôsobom sa nevysporiadal s otázkou totožnosti subjektu porušovateľa, totožnosti dotknutých práv (právo na ochranu osobnosti a súkromia ako limitou slobody prejavu) a totožnosti dotknutého objektu (nositeľa práva na ochranu osobnosti a súkromia). Hoci žalovaný sa formálne touto vytýkanou otázkou zaoberal, urobil tak nesprávne, značne zmätočne a bez existencie zrozumiteľného odôvodnenia. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že išlo o identický subjekt (žalobca), identický dotknutý objekt (matka obete tragickej nehody), identický následok (spôsob spracovania zasahuje do osobnostných práv dotknutého objektu) a identický spôsob porušenia (zobrazenie utrpenia a autentických prejavov žiaľu). Žalobca namietal, že jednoznačným právnym záverom za takto potvrdeného skutkového stavu veci je, že ide o súbeh správnych deliktov, na ktorý je potrebné uplatňovať základné princípy trestného práva, ktoré sa prejavujú v nemožnosti viesť dve samostatné konania v identickej veci a uložiť dve samostatné sankcie. Žalobca nesúhlasil s tvrdením, že mal porušiť dve rôzne povinnosti a naplnil dve rôzne skutkové podstaty, čím sa dopustil dvoch samostatných správnych deliktov na rôznych platformách. Rozdielnosť platforiem, na ktorých boli oba príspevky žalobcom odvysielané je irelevantná z dôvodu, že v oboch prípadoch išlo o také konanie žalobcu, ktoré sa zhodovalo v subjekte, objekte, následkoch a spôsobe porušenia povinnosti. Uvedené pochybenie predstavuje takú vadu konaní, ktorá má vplyv na zákonnosť oboch napadnutých rozhodnutí a zároveň predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Námietka č. 3: Žalobca namietal nezákonné obmedzenie slobody prejavu. Poukazujúc na čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky žalobca uviedol, že žalovaný napadnutými rozhodnutiami v miere nie nevyhnutnej obmedzil jeho základné právo na slobodu prejavu na úkor práva osoby identifikovanej len ako matka obete na ochranu ľudskej dôstojnosti. V tomto zmysle považoval žalobca rozhodnutia žalovaného za arbitrárne a v rozpore s ústavne konformným výkladom práv povýšil ochranu bližšie neidentifikovateľnej fyzickej osoby nad právo žalobcu na slobodu prejavu a právo verejnosti na prijímanie informácií verejného záujmu. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný akcentuje predovšetkým ochranu ľudskej dôstojnosti, avšak nepochopiteľným a absurdným spôsobom do nej nezaradil právo na dôstojný smútok nad blízkym rodinným príslušníkom a to bez asistencie televíznych kamier, bez ohľadu na to, že obsah tohto práva bližšie nevysvetlil. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu a slobodu prejavu. Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd aj právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti. Svoju argumentáciu žalobca podporil rozhodnutiami Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). II. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 19.05.2017, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. 15. K žalobnej námietke týkajúcej sa uplynutia jednoročnej objektívnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že vo všeobecnosti platí, že prekluzívna lehota plynie nepretržite, pokiaľ v zmysle príslušných právnych predpisov nespočíva. Plynie však len do okamihu konečnosti (právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí) rozhodnutia o správnom delikte. Okamihom doručenia opravného prostriedku proti rozhodnutiam č. RP/082/013 a RP/083/2013, dňa 21.11.2013, prestala objektívna prekluzívna lehota plynúť a zároveň spočívala odo dňa začatia konania na NSSR až do právoplatnosti rozhodnutia NSSR v konaní sp. zn. 7Sž/11,12/2013 zo dňa 26.02.2015 (právoplatným dňa 24.03.2015), ktorým došlo ku skončeniu konania a právoplatnému uloženiu sankcií za správne delikty. Následne už preto nedochádzalo k žiadnemu plynutiu času vo vzťahu k právomoci žalovaného rozhodnúť o deliktoch v konaní. Správny delikt konštatovaný rozhodnutím č. RP/4/2017 bol spáchaný dňa 04.03.2017. Do okamihu podania opravného prostriedku voči prvému rozhodnutiu žalovaného č. RP/082/2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 21.11.2013 uplynulo 262 dní. K spočívaniu plynutia prekluzívnej lehoty došlo v čase konania o opravnom prostriedku odo dňa 22.11.2013 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku 7Sž/11,12/2013 dňa 24.03.2015. Uvedeným dňom konania o správnom delikte skončilo. Správny delikt konštatovaný rozhodnutím č. RP/5/2017 bol spáchaný dňa 13.03.2013. Do okamihu podania opravného prostriedku voči prvému rozhodnutiu žalovaného č. RP/083/2013 na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 21.11.2013 uplynulo 253 dní. K prerušeniu plynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty došlo v čase konania o opravnom prostriedku dňa 22.11.2013 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sp. zn. 7Sž/11,12/2013, dňa 24.03.2015. Uvedeným dňom konania o správnom delikte aj skončilo. 16. Žalovaný nesúhlasil, že žalobca v oboch prípadoch zahŕňa do svojho výpočtu uplynutia objektívnej prekluzívnej lehoty konanie o sťažnosti proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/11,12/2013 pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného je táto interpretácia zjavne nesprávna a zavádzajúca. Zákon č. 38/1993 Z.z. o ústavnom súde v znení neskorších predpisov v § 52 ods. 1 uvádza, že podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Výkladom tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že toto sa vzťahuje na vykonateľnosť rozhodnutí (povinnosť plniť), ktorými bola uložená sankcia. Podľa názoru žalovaného nemožno túto skutočnosť subsumovať aj pod plynutie prekluzívnych lehôt, týkajúcich sa trestných činov, správnych deliktov a podobne. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky nemá zo zákona určenú lehotu na rozhodnutie vo veci sťažnosti, prípadným plynutím lehôt z hľadiska času by v prípade viacerých konaní dochádzalo k popretiu samotného inštitútu zodpovednosti za trestný čin, resp. za správny delikt. Podľa názoru žalovaného k plynutiu prekluzívnej lehoty podaním ústavnej sťažnosti nedochádza. 17. Vo vzťahu ďalšieho konania po vrátení veci žalovanému, tento poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž 18/2010 zo dňa 09.11.2010, v ktorom sa uvádza, že v prípade zrušenia rozhodnutia a vrátenia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky je na rozhodnutie stanovená v § 64 ods. 7 zákonná nová osobitná trojmesačná lehota od doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že zákon rozlišuje medzi lehotami uvedenými v § 64 ods. 4 a v § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z., t.j. odo dňa právoplatnosti potvrdzujúceho prvotného rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 7Sž/11,12/2013, dňa 24.03.2015 už objektívna prekluzívna lehota ďalej neplynula. Z uvedeného tak vyplýva, že po zrušení a vrátení rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Sž/11,12,2013 Ústavným súdom SR na ďalšie konanie mala žalovaná k dispozícii novú zákonnú lehotu na rozhodnutie o sankcii. Z tohto dôvodu je tvrdenie žalobcu o tom, že po zrušení napadnutých rozhodnutí žalovaného č. 82 a 83 druhým rozsudkom Najvyššieho súdu SR u žalovanej neostala žiadna časť objektívnej lehoty na vedenie správneho konania o uloženie sankcie zjavne nesprávne. 18. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný vo svojich rozhodnutiach nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR ani právne závery Ústavného súdu SR žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR vo svojom náleze III. ÚS 571/2015-47 zo dňa 12.04.2016, ktorým zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/11,12/2013, nekonštatoval, že skutky, ktoré boli predmetom posúdenia v napadnutých rozhodnutiach, o ktorých následne rozhodoval aj Najvyšší súd SR, boli spáchané v súbehu. Poukázal len na to, že Najvyšší súd SR sa vo svojom rozsudku a žalovaný v rozhodnutiach s touto skutočnosťou nevysporiadali a z tohto dôvodu bol rozsudok Najvyššieho súdu SR Ústavným súdom vrátený na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR sa podľa názoru žalovaného vo svojom rozsudku 7Sž/11,12/2013 zo dňa 26.02.2015 s touto skutočnosťou nevyrovnal, keď len uviedol, že sa stotožňuje s názorom Ústavného súdu SR ale nekonštatoval, či v danom prípade o súbehu správnych deliktov skutočne išlo alebo nie. Žalovaný tak vzhľadom na tieto skutočnosti pristúpil k zjavne vytýkanému a vyrovnal sa s prípadnou existenciou súbehu správnych deliktov, konkrétne na stranách 14, 15 rozhodnutia č. RP/4/2017 a na stranách 17,18 rozhodnutia č. RP/5/2017. Vo svojich rozhodnutiach žalovaný jasne skonštatoval, že subjektom, ktorú porušil povinnosť je žalobca, dotknutým objektom je matka obete tragickej nehody, následkom bolo porušenie povinnosti, a to § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a spôsob porušenia bolo zobrazenie utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna - obeti tragickej dopravnej nehody. Konanie žalobcu mohlo vykazovať znaky súbehu, avšak vo svojich rozhodnutiach zhodne argumentovala a vymedzila a zdôvodnila skutočnosť (následok protiprávneho konania) preukazujúcu rozdielnosť pri posúdení uvedených správnych deliktov. Vo svojich rozhodnutiach žalovaný uviedol, že poukazuje na jeho doterajšiu rozhodovaciu prax, v prípade posúdenia AVMS (audiovizuálna mediálna služba) a televízneho vysielania ako aj špecifickosť v rámci zákona. V konaniach týkajúcich sa žalobcu boli vydané dve samostatné rozhodnutia, v ktorých rada konštatovala porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a taktiež v konaniach vysielateľa Markíza - Slovakia, spol. s.r.o. boli vydané opäť dve samostatné rozhodnutia, v ktorých žalovaný konštatoval porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.. Išlo teda vždy o dve samostatné konania, v ktorých boli vydané samostatné rozhodnutia a ktoré boli aj následne vzhľadom na podané opravné prostriedky potvrdené samostatnými rozsudkami Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru žalovaného dôjde k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu až špecifickým zverejnením (odvysielaním v rámci programovej služby alebo poskytnutím obsahu v rámci audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie) obsahu, ktorý zasiahne do ľudskej dôstojnosti alebo iného základného práva alebo slobody fyzickej osoby. Vzhľadom na špecifický následok konania sa spájajú vždy rovnaké platformy, to znamená, napríklad programová služba JOJ Plus, JOJ Wau, ale nie nikdy nie programová služba a AVMS na požiadanie. Ide o dve rozlišné platformy, takto striktne ich definoval priamo v zákone aj zákonodarca, a to najmä vo vzťahu k odlišnému rozsahu ich povinnosti (napr. § 16 zákona č. 308/2000 Z.z.). Jedna služba je nelineárna, druhá lineárna - odvysielaná z väčša jeden krát z vôle vysielateľa, v danom prípade bol ich rozsah, ako aj dosah na recipienta odlišný. Taktiež samotný rozsah sankcie pri porušení povinnosti v súvislosti s týmito platformami je rozdielny. V danom prípade ide o spáchanie dvoch rozdielnych skutkov, v ktorých je jeden trvácny (dlhodobé poskytovanie obsahu prostredníctvom AVMS na požiadanie) a druhý jednorazový (odvysielanie na televíznej programovej službe). Pri posudzovaní skutkovej podstaty správneho deliktu nemožno striktne aplikovať ustanovenia trestného práva. Napríklad pri televíznej programovej službe, ktorá je kontinuálnou službou, by podľa striktného výkladu ustanovení trestného práva dochádzalo, vzhľadom práve na kontinuálnosť služby, v mnohých prípadoch k spáchaniu jedného pokračovacieho správneho deliktu v rozsahu napr. aj niekoľkých rokov. Je preto potrebné vždy zohľadňovať aj rozhodujúce odlišnosti, zmysel a účel zákonodarcom stanovenej normy. 19. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, kedy namietal porušenie čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako neproporčné obmedzenie slobody prejavu, žalovaný zdôraznil, že žalobcovi nebola uložená sankcia za to, že informoval o dopravnej nehode s fatálnymi dôsledkami, ale za spôsob akým o tejto konkrétnej dopravnej nehode informoval, konkrétne za zobrazenie utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna, obete tejto dopravnej nehody. S uvedenou skutočnosťou sa jednoznačne stotožnil aj ústavný súd v skôr uvádzanom náleze, keď uviedol, že „vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že ako rozhodnutie rady, tak z rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ako titul uloženia sankcie nie skutočnosť, že sťažovateľka o nehode a úmrtí mladého muža informovala ale spôsob, akým takým učinila a akým mohlo byť zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Osobitný dôraz je kladený na zobrazenie matky mladého muža, ktorý oba orgány vyhodnotili ako rozporný s jej právom na ochranu súkromia a rodinného života ako legitímnej slobody prejavu, ako to vyplýva z vlastnej dikcie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii. Spôsob znemožnenia a identifikácie matky, ktorý sťažovateľka zrealizovala, nemožno z hľadiska jej práva na zachovanie súkromia a dôstojnosti považovať za dostatočným.“ 20. Prejavy fyzickej osoby v takýchto situáciách sú za hranicou všeobecného vnímania ostatnej spoločnosti v dôsledku jej výnimočne osobnostnej povahy ako aj mimoriadnej emotívnosti, nie sú a nemôžu byť považované za prejavy podliehajúce bežnému režimu zverejnenia a to aj s prihliadnutím na právo verejnosti na informácie a s tým súvisiacou slobodou prejavu účastníka konania. Obdobné situácie naopak nepochybne spadajú do najintímnejšej sféry fyzickej osoby, nakoľko sa jedná o situácie, kedy je jednotlivec najzraniteľnejší a v podstate bezbranný voči vonkajším vplyvom. Každé zverejnenie vyššie uvedených prejavov tak bude predstavovať mimoriadne intenzívny zásah do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Práve vyššie uvedená špecifickosť takýchto prejavov vylučuje sprostredkovanie týchto záverov bez toho, aby ich zverejnenie sledovalo jasný a preukázateľný verejný záujem, ktoré je možné v podstatnej miere naplniť iba zverejnením daných prejavov. Je zrejmé, že vo všeobecnosti pri bežnom spravodajskom informovaní o dopravných nehodách neexistuje špecifický verejný záujem, ktorý by odôvodňoval použitie podobných záberov. Žalovaný poukázal na to, že sprostredkovanie takýchto prejavov recipientom je možné iba, ak by týmto zároveň dochádzalo k uspokojeniu iného základného ľudského práva alebo slobody, a to porovnateľne vysokej závažnosti, pričom dôležitosť jednotlivých práv je nutné posudzovať na základe okolností daného prípadu. Žalobca však v celej svojej rozsiahlej argumentácii nebol schopný špecifikovať, akým konkrétnym spôsobom napomáhalo zverejnenia autentických prejavov žiaľu matky nad smrťou svojho syna naplniť špecifický verejný záujem, ktorý by v rovnakej miere nebolo možné dosiahnuť bežným spravodajským informovaním o tejto nehode, a teda bez zaradenia predmetných záberov. Právo verejnosti na informácie bolo v tomto prípade nepochybne možné naplniť aj bez zaradenia týchto záberov, čím by bolo možné predísť zásahu do ľudskej dôstojnosti danej osoby. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v danom prípade má ochrana ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby prednosť pred uplatnením práva na slobodu prejavu. IV. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. 22. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. 23. Podľa § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. rada o uložen;í sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady. 24. Podľa § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. ak bola podaná správna žaloba podľa odseku 6 a správny súd nezruší rozhodnutie rady, sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Ak správny súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu. 25. Podľa § 67 ods. 15 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu poskytovateľovi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie od 500 eur do 40 000 eur, ak poskytuje prostredníctvom svojej audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie programy a iné zložky audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2000/308/20190101>. V. Posúdenie veci správnym súdom 26. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v relevantných intenciách posúdi aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 27. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 28. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 29. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu - priestupku, či iného správneho deliktu, kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty správneho deliktu, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Definičným znakom správneho deliktu je zavinenie, pričom pri správnom delikte prejednávanom v tomto konaní je naplnenie subjektívnej stránky právne irelevantné, keďže zákon spája porušenie zákona s objektívnou zodpovednosťou podnikateľa (predávajúceho). 30. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. 31. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré, boli podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu i žalovaného, jednoznačne vyplynulo, že opis skutku vyplynuvší z vykonaných dôkazov je totožný so skutkom, ako bol popísaný v napadnutých rozhodnutiach a súd nemá žiadny relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery správnych orgánov. 32. V konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je povinnosťou súdu prihliadať z úradnej povinnosti k takej skutočnosti, významnej z hľadiska hmotného práva, akou je preklúzia, a to aj v prípade, ak žalobca v podanej žalobe túto skutočnosť nenamietal (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/19/2011 zo dňa 8.12.2011 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. ZSP 10/2014). 33. Trestné obvinenie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa obvinenie z trestného činu a konanie o ňom. Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, v § 84 až § 93 upravuje inštitúty, ktoré vymedzujú zánik trestnosti a trestu, pričom jedným z dôvodov zániku trestnosti činu je premlčanie trestného stíhania a trestnosť činu zaniká uplynutím tam ustanovenej premlčacej doby. 34. Ustanovenie § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v čase jeho účinnosti rozhodnej pre posúdenie veci obmedzovalo správny orgán príslušný v oblasti jeho kompetencií určenej mu uvedeným zákonom jednoročnou objektívnu prekluzívnou lehotou, do uplynutia ktorej mohol vysielateľovi, prevádzkovateľovi retransmisie, poskytovateľovi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnickej osobe alebo fyzickej osobe uvedenej v § 2 ods. 3 a 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2000/308/20190101> zákona č. 308/2000 Z.z.. Táto lehota začala podľa uvádzaného ustanovenia plynúť odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. 35. Navyše v preskúmavyných veciach vznikol stav, kedy skôr vydané rozhodnutia žalovaného boli zrušené Najvyšším súdom SR, a preto v súlade s § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z. bol žalovaný po vrátení veci povinný rozhodnúť o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu. 36. Žalobca v námietke č. 1 namietal uplynutie prekluzívnej objektívnej lehoty, v ktorej bol správny orgán oprávnený rozhodnúť o uložení sankcie. Tvrdil, že prekluzívna lehota začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k porušeniu povinnosti, pričom podľa jeho názoru k spočívaniu prekluzívnej lehoty mohlo dôjsť len na základe ustanovenia § 246d O.s.p. (v súčasnosti § 71 ods. 1 SSP), teda počas konania pred súdom. Z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty počas konania o vecí pred Ústavným súdom SR, po zrušení napadnutých rozhodnutí žalovaného č. 82 a 83 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už žalovanému neostala žiadna časť objektívnej lehoty na vedenie správneho konania a uloženie sankcie, a preto napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a je ich potrebné zrušiť. 37. Preklúzia je právnym inštitútom majúcim za následok zánik práva jeho neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Po uplynutí prekluzívnej lehoty zaniká subjektívne (zročné) právo, právny nárok a z toho vyplývajúca povinnosť. Zaniká teda i oprávnenie správneho orgánu ukladať povinnosť, pričom na preklúziu správny orgán musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). 38. Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interpret určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, prípadne aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút. 39. Podľa konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít nastáva uplynutím prekluzívnej lehoty preklúzia deliktuálnej spôsobilosti. V posudzovanej veci sankcia môže byť právoplatne uložená v jednoročnej lehote. Za uloženie sankcie za správny delikt možno považovať len také rozhodnutie, ktoré je už v zásade konečné a ktorým bola právoplatne uložená povinnosť plniť; až právoplatnosťou takého rozhodnutia bola priamo dotknutá právna sféra povinného subjektu (R 11/2004). 40. Medzi účastníkmi konania bola spornou otázka plynutia prekluzívnej jednoročnej lehoty na uloženie sankcie za spáchaný správny delikt. Je nepochybné, že k spáchaniu správneho deliktu došlo a jeho skutková podstata je vymedzená v právoplatných rozhodnutiach žalovaného. 41. Predmetné príspevky boli odvysielané (správne delikty spáchané) dňa 04.03.2013 13.03.2013. Pôvodné rozhodnutia žalovaného č. RP/082/2012 a č. RP/083/2012 boli vydané dňa 24.09.2013, žalobcovi doručené dňa 06.11.2013. Prekluzívne lehoty spočívali od 21.11.2013 počas konania o opravnom prostriedku na Najvyššom súde do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku 7Sž/11, 12/2013 dňa 24.03.2015. Uvedeným dňom konanie o predmetných skutkoch skončilo. 42. Následne žalobca proti rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Sž/11, 12/2013 podal ústavnú sťažnosť. Pokiaľ však do plynutia prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia o sankcii zahrnul žalobca aj čas od podania ústavnej sťažnosti po doručenie nálezu Ústavného súdu SR, jeho právny názor je nesprávny a súd sa s ním nestotožnil. 43. V prvom rade treba poukázať na to, že o sankcii za žalobcom spáchané skutky bolo rozhodnuté žalovaným rozhodnutiami č. RP/082/2012 a č. RP/083/2012 doručenými žalobcovi dňa 06.11.2013 teda do 247 dní resp. do 238 dní. V súlade s v danom čase platnou a účinnou procesnou právnou úpravou (§ 246d O.s.p.) od podania opravného prostriedku počas konania pred Najvyšším súdom SR prekluzívna lehota spočívala. Právoplatne bolo o deliktoch spáchaných žalobcom rozhodnuté Najvyšším súdom dňa 24.03.2015. Nemožno teda konštatovať, že by žalobcovi boli uložené sankcie za predmetné delikty po uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.. 44. Pokiaľ ide o konanie pred Ústavným súdom SR, toto vo svojej procesnej úprave neobsahuje ustanovenie o spočívaní lehôt počas konania do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Vyplýva z logiky veci spočívajúcej v tom, že pokiaľ (ako napr. v danom prípade) koná ústavný súd o ústavnej sťažnosti proti rozsudku Najvyššieho súdu, vec, ktorú ústavný súd posudzuje, je právoplatne skončená, a teda žiadne lehoty, ktoré sa týkajú rozhodovania o veci, nemôžu plynúť. Je tiež logické, že počas konania pred ústavným súdom žiadne lehoty neplynú aj z dôvodu, že konanie pred ústavným súdom je konaním výnimočným uplatňovaným v ojedinelých prípadoch a keby bolo prípustné uvažovanie o tom, že počas konania pred ústavným súdom sa obnovuje plynutie lehôt, narušilo by to istotu právnych vzťahov nastolených rozhodnutiami orgánov štátu (súdov) vydanými v riadnom rozhodovacom procese. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že pripustením tvrdenia žalobcu o plynutí lehôt aj počas konania pred ústavným súdom by vznikol neakceptovateľný stav, kedy by hrozilo zneužívanie ústavných sťažností na predĺženie konania o uložení sankcie. Podania na ústavný súd by sa tak stali nástrojom procesnej obštrukcie, čo sa bezpochyby prieči inštitútu ústavných sťažností. Preto sa súd s tvrdením žalobcu, že do preklúzivnej lehoty na vydanie rozhodnutí o sankcii je možné započítať čas konania pred Ústavným súdom SR, nestotožnil. 45. Ako vyplýva z administratívneho spisu po zrušení rozsudku Ústavným súdom SR Najvyšší súd SR znova rozhodol rozsudkom 7Sž/9,10/2016 zo dňa 26.02.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2016. Žalovaný vydal žalobou napadnuté rozhodnutia RP/4/2017 a č. RP/5/2017 dňa 24.01.2017, teda pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 64 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z.z.. Celkový čas od spáchania deliktu do rozhodnutia o sankcii bol 332 resp. 323 dní, teda pred uplynutím objektívnej prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.. 46. Žalobca v námietke č. 3 namietal nezákonné obmedzenie slobody prejavu tvrdiac, že žalovaný napadnutými rozhodnutiami v miere nie nevyhnutnej obmedzil jeho základné právo na slobodu prejavu na úkor práva osoby identifikovanej len ako matka obete na ochranu ľudskej dôstojnosti. 47. Kompetenčným rámcom žalovaného je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Žalovaný dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom zákonom č. 308/2000 Z.z.. 48. Sloboda prejavu a právo na šírenie informácií je právom garantovaným Ústavou SR. Napriek tomu však tieto práva nemajú absolútny charakter a možno ich obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutne na ochranu práv a slobôd iným bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Sloboda prejavu je garantovaná len do tej miery, pokiaľ v neprimeranom rozsahu nezasahuje do základných práv a slobôd a právom chránených záujmov iných, prípadne do iných záujmov chránených právnym poriadkom krajiny. 49. Ustanovením § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. sa zabezpečuje právo, že audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nebudú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. 50. Žalobca vo svojich príspevkoch dňa 04.03.2013 a 13.03.2013 informoval o dopravnej nehode, pri ktorých zobrazil utrpenie a autentické prejavy žialiacej matky, ktorá prišla na miesto dopravnej nehody a zistila, že jej syn podľahol zraneniam pri nehode podľahol. Naplnením skutkovej správneho deliktu, porušením § § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., nebola skutočnosť, že žalobca o nehode informoval. Sankcionovanie žalobcu za odvysielanie informácie by celkom isto bolo neústavným rozhodnutím rozporným so zákonom. 51. Zverejnenie prejavov osoby v takom alebo obdobnom vypätom emotívnom rozpoložení, ako v posudzovanom prípade, treba predstavovať ako mimoriadne intenzívny zásah do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Súd v zhode so žalovaným zdieľa názor, že prejavy fyzickej osoby v takýchto situáciách sú za hranicou všeobecného vnímania ostatnej spoločnosti v dôsledku jej výnimočne osobnostnej povahy ako aj mimoriadnej emotívnosti, nie sú a nemôžu byť považované za prejavy podliehajúce bežnému režimu zverejnenia a to aj s prihliadnutím na právo verejnosti na informácie a s tým súvisiacou slobodou prejavu účastníka konania. Obdobné situácie naopak nepochybne spadajú do najintímnejšej sféry fyzickej osoby, nakoľko sa jedná o situácie, kedy je jednotlivec najzraniteľnejší a v podstate bezbranný voči vonkajším vplyvom. 52. Človek ako osoba má svoju nedotknuteľnú dôstojnosť. Právo na zachovanie dôstojnosti je základným ľudským právom, ktoré človek sám presadzuje vo vzťahu k svojej osobe a jeho zmyslom je rešpektovať ho vo vzťahu k iným. Chrániť práva každého človeka, teda aj ľudskú dôstojnosť, je úlohou spoločnosti a povinnosťou štátnych orgánov. Akékoľvek (ľubovoľné) právo nesmie byť uplatnené v rozpore s imperatívom zachovania ľudskej dôstojnosti, pokiaľ samo o sebe nepožíva v danom momente (zaslúžene) väčšiu ochranu a zároveň existuje potreba pri ich vzájomnej komparácii uprednostniť toto právo pred právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Aplikujúc na posudzovaný prípad, zverejnenie záberov, ktoré žalovaný vyhodnotil ako porušujúce § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., by bolo ospravedlniteľné a akceptovateľné z hľadiska proporcionality ku právu na zachovanie ľudskej dôstojnosti len v prípade vyššieho záujmu na presadenie slobody prejavu a práva na šírenie informácií, kedy spoločenská potreba na ochranu pred nežiaducimi a škodlivými vplyvmi prípadne prejavmi potláčajúcimi celú škálu základných ľudských práv a slobôd (napr. genocída, teroristický útok), by umožňovala zverejniť a šíriť aj informácie znižujúce ľudskú dôstojnosť. Zobrazením utrpenia matky a prejavov jej žiaľu nad stratou syna nie je bežným spôsobom informovania o dopravnej nehode hoci aj s takými fatálnymi následkami ako v danom prípade. Aj použité neostré zábery, zvukový záznam a vyjadrenia, ktoré odzneli v oboch príspevkoch, umožňujú divákom identifikovať obeť dopravnej nehody i matku, ktorá prišla na miesto dopravnej nehody a dozvedela sa správu o smrti syna. Právo verejnosti na informácie bolo pri tvorbe príspevkov nepochybne možné naplniť aj bez zaradenia týchto záberov, čím by bolo možné predísť zásahu do ľudskej dôstojnosti danej osoby. 53. Pri posudzovaní opodstatnenosti zásahu do slobody prejavu je potrebné prihliadnuť na význam chráneného záujmu. Súd prisvedčil žalovanému, že práve vyššie opísaná špecifickosť prejavov vylučuje sprostredkovanie týchto záverov bez toho, aby ich zverejnenie sledovalo jasný a preukázateľný verejný záujem a že v danom prípade mala ochrana ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby prednosť pred uplatnením práva na slobodu prejavu. K tomu je potrebné dodať, že žalobca, hoci argumentácia v jeho podaniach bola rozsiahla, neodôvodnil opodstatnenosť zníženia ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby spôsobom opísaným v napadnutých rozhodnutiach. Podmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu bola v danom prípade nepochybne naplnená, v danom prípade z dôvodu potreby ochrany ľudskej dôstojnosti, teda z hľadiska tejto námietky žalobu súd nepovažoval za dôvodnú. 54. Za dôvodnú považoval súd námietku č. 2, v ktorej žalobca tiež namietal nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším súdu SR k otázke uplatňovania zásady nebis in idem a lis pendens. Žalobca tvrdil, že v posudzovaných veciach ide o súbeh správnych deliktov, na ktorý je potrebné uplatňovať základné princípy trestného práva, ktoré sa prejavujú v nemožnosti viesť dve samostatné konania v identickej veci a uložiť dve samostatné sankcie. 55. Je nepochybné, že právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti, vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov (rozsudky ESĽP vo veci Öztürk proti Nemeckej spolkovej republike z 21. februára 1984, č. sťažnosti 8544/79, Escoubet proti Belgicku, z 28. októbra 1999, č. sťažnosti 26780/95, Zolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009, č. sťažnosti 14939/03). 56. Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) má podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. 57. Pri súbehu viacerých správnych deliktov je s ohľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pre administratívne trestanie potrebné metódou analógie legis aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu podľa Trestného zákona. Použitie absorpčnej zásady pri administratívnom trestaní za viaceré správne delikty je z hľadiska výslednej výšky sankcie v prospech žalobcu, pretože v prípade uloženia sankcie za každý zo zbiehajúcich sa správnych deliktov by výsledná sankcia uložená žalobcovi bola podstatne vyššia. Pokiaľ subjekt spácha viacero deliktov, správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s najvyššou sadzbou. Pri rovnakej sadzbe pokút správny orgán uloží úhrnnú sankciu podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na najzávažnejší delikt. V každom prípade však platí, že subjektívny záujem žalobcu na individuálnom sankcionovaní každého zo zbiehajúcich sa správnych deliktov nemôže viesť k vylúčeniu trestnoprávnych štandardov, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou systému administratívneho trestania (rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/123/2014 zo dňa 17.6.2015, rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 28/2007 zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 2 Sžo 46/2012 zo dňa 18.9.2013). 58. Súbehom správnych deliktov sa rozumie ak páchateľ spáchal dva alebo viac deliktov skôr, ako bol pre niektorý z nich uznaný vinným správnym orgánom. Právna teória rozoznáva jednočinný súbeh, kedy jedným skutkom páchateľ naplnil znaky viacerých deliktov a viacčinný, pri ktorom páchateľ spácha viacerými skutkami viac deliktov. Viacčinný súbeh môže byť rovnorodý (proti rovnakým druhovým objektom) alebo rôznorodý. V predmetnej veci je nepochybné, že v oboch odvysielaných príspevkoch konal identický subjekt (žalobca), bol dotknutý identický subjekt (matka obete tragickej dopravnej nehody), oboma príspevkami bolo identickým spôsobom porušenia (odvysielaním utrpenia a prejavov žiaľu) porušené identické právo na ľudskú dôstojnosť a bola porušená rovnaká povinnosť žalobcu (§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.). Preto je celkom zreteľný pri konaní žalobcu viacčinný rovnorodý súbeh správnych deliktov, pri ktorých sankcionovaní je nevyhnutné aplikovať analógiu legis a postupovať podľa absorpčnej zásady, tak ako to stabilne konštatuje Najvyšší súd SR. Žalovaný preto nemohol uložiť za tieto správne delikty dve sankcie dvoma samostatnými rozhodnutiami, ale len jednu úhrnnú sankciu (absorpčná zásada), t.j. sankciu za najprísnejšie sankcionovateľný správny delikt, pričom takýto myšlienkový sled musí byť v rozhodnutí správneho orgánu zachytený, čo sa v predmetnej veci nestalo. Zákon č. 308/2000 Z.z. umožňuje za správny delikt porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. uložiť sankciu od od 500 eur do 40 000 eur. Žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom keď uložil žalobcovi dve pokuty v dvoch samostatných rozhodnutiach. Argument žalovaného, že išlo o porušenie povinností na rozdielnych platformách, za tohto skutkového právneho stavu a citovanej judikatúry, na čo súd poukázal v tomto a predchádzajúcom odseku, neobstojí. 59. Uvedené závery vedú ku konštatovaniu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaným správnym orgánom, čo predstavuje dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP. 60. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP). V ďalšom konaní sa orgán verejnej správy zameria na riadne právne posúdenie zisteného skutkového stavu v intenciách tohto rozsudku. 61. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 písm. a) SSP a úspešnému žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému. Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd považoval skutočnosť, že nemal pochybnosti o tom, že sa skutky vyslovené žalobou napadnutými rozhodnutiami stali a o vine žalobcu ako aj to, že žalobca vzniesol celkove tri žalobné námietky, z ktorých len jednu považoval súd za dôvodnú. 62. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).