Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/55/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200410 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200410.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka PhD., v právnej veci žalobcu: KOLOS, s.r.o., so sídlom Lamačská cesta 45, 841 03 Bratislava IČO: 31 393 039, zastúpeného: Advokátska kancelária Jana Peschlová, s.r.o., AK so sídlom Žižkova 1/A, 811 02, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 32, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0714/99/2016 zo dňa 23.01.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutie správneho orgánu 1. Žalovaný rozhodnutím č. SK/0714/99/2016 zo dňa 23.01.2017, vo veci odvolania účastníka konania (žalobcu) proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. R/0321/06/16, zo dňa 03.11.2016, ktorým bola podľa § 11 ods. 3 písm. d) zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške XX.XXX € a zároveň podľa § 11 ods. 1 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame bolo zakázané šírenie predmetnej reklamy pre porušenie § 3 ods. 1 písm. c) cit. zákona, podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodol tak, že odvolanie účastníka konania zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. R/0321/06/16, zo dňa 03.11.2016 potvrdil. 2. Žalovaný predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že sa plne stotožnil s názorom správneho orgánu na prvom stupni, a teda nebolo relevantného dôvodu, ktorý by opodstatňoval účastníkom konania namietanú skutočnosť, že tento nebol v postavení šíriteľa reklamy. Odvolací orgán poukázal na skutočnosť, že pojem šíriteľ reklamy je síce stručne, ale za to jasne definovaný v ust. § 2 ods. 1 písm. c) zákona o reklame ako fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá reklamu šíri. V nadväznosti na túto legálnu definíciu možno dôvodiť, že zákonodarca sledoval zámer vyjadriť tento pojem vzhľadom na faktickú činnosť šíriteľa reklamy. Odvolací orgán preto zastával názor, že šíriteľom reklamy, môže byť pomerne široké spektrum subjektov, ktoré určitým spôsobom rozširujú, verejne dávajú na vedomie (na známosť) konkrétne predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty objednávateľa reklamy na trhu. Spôsoby rozširovania zákonodarca žiadnym spôsobom neohraničil, a teda možno oprávnene ustáliť, že pôjde o všetky prakticky možné (uskutočniteľné) a v danej spoločnosti zaužívané formy šírenia reklamy. Odvolací orgán mal za to, že legálna definícia neodporuje gramatickému výkladu pojmu, keď aj výraz „šíriť" znamená robiť známym, rozšíreným, rozširovať, pričom synonymom tohto pojmu je slovo hlásať, verejne dávať na vedomie. 3.Ďalej mal žalovaný za to, že primárnym kritériom pre ustálenie, či ide o prezentáciu nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom (naplnenie podmienky nahoty ľudského tela je v danej veci nespochybniteľné) je hľadisko mravné a morálne. Predovšetkým z neho možno totiž vyvodiť, či ide v šetrenom prípade o pohoršujúci spôsob prezentácie nahoty. Morálku možno charakterizovať ako chápanie ľudského správania z hľadiska rozlišovania dobra a zla, ako sústavu zásad a noriem správania sa ľudí v spoločnosti, ktorá určuje čo je dobré a čo nie. Mravnosť zase možno definovať ako súhrn zmýšľania alebo správania sa človeka, ktoré zodpovedajú príslušným etickým a spoločenským normám. Z pohľadu týchto kritérií v predmetnej veci došlo k zjavnému vybočeniu z uznávaných a všeobecne platných pravidiel morálky v našej spoločnosti, nakoľko obnaženie ženských pŕs prekračuje prípustnú hranicu prezentácie nahoty ľudského tela, je spôsobilé pohoršovať väčšiu skupinu spoločnosti a zásadným spôsobom ohrozuje alebo môže ohroziť mravný vývoj mladistvých. V súvislosti s mladistvými osobami odvolací orgán poukázal aj na to, že predmetná reklama sa mohla dostať do ich dispozície, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetné reklamné letáky mali byť distribuované do schránok bytových domov. Z praxe je známe, stáva sa čoraz častejším javom, že reklamné letáky bývajú „len" voľne položené v spoločných častiach bytových domov, alebo na miestach na to určených (napr. stolík alebo škatuľa na reklamné letáky umiestnená v spoločných priestoroch bytového domu), príp. v ich okolí. Aj keby boli tieto letáky doručované priamo do schránok, nemožno vylúčiť, že by sa k nim nedostali aj deti (napr. ak by samé vyberali listiny zo schránky alebo sa s nimi oboznámili po ich vnesení do bytu napr. rodičom). Uvedené reklamné letáky pohoršili aj dospelých jedincov, o čom svedčia aj dva podané podnety na SOI, ktoré poukazovali na túto skutočnosť. Žalovaný ďalej dôvodil využívaním sexizmu na reklamné účely, ako aj ustálil, že použitie nahého ženského tela absolútne nesúvisí s ponúkanými a propagovanými službami záložne. 4. Žalovaný pokladal skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho protiprávnosť za nepochybne preukázanú, a teda nezistil v odvolacom konaní dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. Výšku uloženej pokuty odvolací orgán pokladal za primeranú zistenému skutkovému stavu. O výške pokuty rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 11 ods. 3 písm. d) zákona o reklame, uloží šíriteľovi reklamy za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), pokutu od XX.XXX € do XX.XXX €. Podľa § 11 ods. 4 citovaného zákona pri ukladaní pokuty orgán dozoru prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania a na to, či ide o opakované porušenie tohto zákona. Zároveň podľa § 11 ods. 1 cit. zákona ak orgán dozoru zistí porušenie zákona o reklame, šírenie reklamy zakáže. Pri určení výšky pokuty prihliadol na porušenie ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) zákona o reklame v kontexte s vyššie uvedenými kritériami pre určenie výšky pokuty. Vychádzal z vlastných zistení a uváženia správneho orgánu aplikujúceho zákon. Jednotlivé dôkazné prostriedky zhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že porušenie povinnosti zo strany účastníka konania, ako šíriteľa reklamy, bolo spoľahlivo preukázané. Hlavným podkladom pre vydanie rozhodnutia bol inšpekčný záznam z kontroly zo dňa 28.09.2016 a vyjadrenia účastníka konania a jeho klienta - M.. W. K. - J. časy. Odvolací orgán prihliadol pri určení výšky sankcie na výsledky kontroly zo dňa 28.09.2016 vykonanej inšpektormi SOI v priestoroch Inšpektorátu SOI v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj. Dolná 46, Banská Bystrica, zameranej na prešetrenie spotrebiteľských podnetov evidovaných pod č. 506/2016 a 508/2016, na dodržiavanie zákona o reklame a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov. Pri výkone predmetnej kontroly a na základe vyjadrení a materiálov predložených účastníkom konania a jeho klientom - M.. W. K. - J. časy bolo zistené, že kontrolovaný subjekt v postavení šíriteľa reklamy, na základe predloženej objednávky od podnikateľského subjektu M.. W. K. - J. časy, C.. G. 5, O., T.: XX XXX XXX zo dňa 09.05.2016 (predložená faktúra č. XXXXXXXX), šíril v termíne od 23.07.2016 do 24.07.2016 do poštových schránok v meste Banská Bystrica reklamný leták záložne Breva č. X/XXXX, ktorý prezentoval nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom. Z hľadiska závažnosti protiprávneho konania žalovaný poukázal na to, že účastník konania šíril reklamné letáky s nemravným obsahom v celkovom počte XXX.XXX ks, čo v žiadnom prípade nebolo možné považovať za zanedbateľné množstvo. Naopak odvolací orgán predmetnú skutočnosť vyhodnotil ako šírenie vo veľkom rozsahu. Zároveň sa prihliadalo na tú skutočnosť, že predmetné reklamné letáky boli šírené - distribuované do poštových schránok síce neadresným spôsobom, avšak fakticky možno dôvodiť, že tieto boli spôsobilé dostať sa do povedomia nielen konkrétnej osoby, ktorá ich vyňala zo schránky alebo sa k nej dostala iným spôsobom, ale aj celých rodín, resp. ďalších osôb, ktoré žijú s takouto osobou v spoločnej domácnosti. II. žaloba a námietky 5. V žalobe žalobca namietal, že už vo svojom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu uvádzal viacero dôvodov, ktoré odôvodňovali nesprávny výklad a aplikáciu pojmu „šíriteľ reklamy" na činnosti ním vykonávané, kde správny právny výklad predmetného pojmu mal mať podstatný vplyv na zákonnosť oboch rozhodnutí. Uvedenými tvrdeniami sa žalovaný prakticky vôbec nezaoberal, a to napriek tej skutočnosti, že aplikácia povinností šíriteľa reklamy na poskytovateľa poštových služieb a služieb neadresnej distribúcie je v rámci SR novým prístupom k veci a rovnako aj k výkladu tohto pojmu. Žalovaný pritom nemá žiadnu vedomosť o tom, že by existovalo v danej oblasti iné rozhodnutie obdobného charakteru. Žalovaný pri vydávaní rozhodnutia 2 žiadnym spôsobom nezobral do úvahy ani sa bližšie v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal tými tvrdeniami žalobcu, čo dovedenie výrazu „šíriteľ reklamy" podľa chápania žalovaného ad absurdum môže znamenať pre široké spektrum spoločností vykonávajúcich činnosť poštových služieb a služieb neadresnej distribúcie uvádzané na strane 5 odvolania a príklady, ktoré sú v praxi žalobcu realitou, bez ďalšieho zdôvodnenia označil za „prehnané a nadnesené vykresľujúce až absurdné situácie s cieľom zbaviť sa zodpovednosti". Rovnako sa žalovaný vôbec v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani s tým, že svojim rozhodnutím bez náležitého odôvodnenia v zásade rozšíril počet subjektov, ktoré boli do dnešného dňa ako „šíriteľ reklamy" odbornou verejnosťou chápané. Žalovaný nelogicky na podporu svojich tvrdení v odôvodnení rozhodnutia 2 na strane 10 uvádzal, že podľa rovnakej logiky sa za šíriteľov reklamy považujú aj vydavateľ periodickej tlače resp. vysielateľ, pričom sám žalovaný zároveň citoval lex specialis (zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a zákon č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve v platnom znení (tlačový zákon)), ktoré zodpovednosť týchto subjektov vo vzťahu k šíreniu reklamy špeciálne upravujú. Je zrejmé, že zákonodarca, mal pri týchto konkrétnych subjektoch potrebu upraviť ich zodpovednosť odlišne, a preto existuje samostatná právna úprava, ktorá však vo vzťahu k nemu ako poskytovateľovi poštových služieb a služieb neadresnej distribúcie neexistuje, a preto porovnávanie so zodpovednosťou vysielateľa za obsah vysielania, resp. vydavateľom za obsah inzercie je v danom prípade úplne bezpredmetný. Žalobca výpočtom viacerých subjektov (prevádzkovatelia bilboardov a iných reklamných plôch ... a medzi nimi aj vydavatelia aj vysielatelia) sa snažil poukázať na absurditu rozhodnutia žalovaného, kedy v prípade, ak žalovaný bude považovať za šíriteľa každý takýto subjekt samostatne a nepostihne svojim rozhodnutím ohľadom zákazu šírenia reklamy jej skutočného tvorcu (v danom prípade priamo záložňu Breva, v iných prípadoch napr. reklamnú agentúru, alebo iný subjekt, ktorý na základe zmluvy poskytuje pre objednávateľa reklamy reklamné služby), nikdy nedosiahne účel a zmysel úpravy zákazu šírenia sexistických reklám tak, ako sú tieto popísané aj v publikácií s názvom „Sexistické reklamy na Slovensku alebo čo má spoločné sťahovanie, prášková lakovňa a bankové služby", ktoré v roku 2016 vydalo Slovenského národné stredisko pre ľudské práva, a na ktorého závery sa žalovaný vo svojom rozhodnutí odvolával. 6. Zo žalovaným citovaného ustanovenia § 5 ods. 3 tlačového zákona žalobcovi však naopak vyplývalo, že vydavateľ periodickej tlače za obsah informácie zverejnenej v oprave, odpovedi, dodatočnom oznámení či inzercií nezodpovedá, pretože za ne v tomto prípade zodpovedá osoba, ktorá má záujem na vydaní takejto informácie. Naopak, v prípade kedy vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty, t.j. má záujem na ich šírení zodpovedá za pravdivosť informácii, či za porovnávaciu alebo klamlivú reklamu. Tieto ďalšie subjekty preto podľa žalobcu zodpovedajú za obsah reklamy na základe samostatných špeciálnych zákonov, nakoľko podľa zákona o reklame šíriteľom reklamy zodpovednými za šírenie reklamy nie sú. Žalobca z vyššie uvedených dôvodov považoval spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s dôkazmi predloženými v odvolaní za formálny, nedôsledný a v konečnom dôsledku porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. V tejto súvislosti mal žalobca rovnako za to, že zákon nie je možné vykladať extenzívne takým spôsobom, aby jeho dopad na spoločnosť bol zaťažujúci nad mieru akou mal zákonodarca záujem práva a povinnosti v zákone obsiahnuté uložiť. Žalovaný ďalej v rozhodnutí argumentoval tým, že ak zákonodarca v zákone o reklame priamo definoval pojmy „objednávateľ reklamy" a „šíriteľ reklamy“ pričom upravil ich zodpovednosť za porušenie povinností. Žalobca v žiadnom prípade nepropagoval svoje služby či produkty ale distribuoval reklamný leták, ktorý propagoval služby záložne BREVA, ktorú prevádzkuje Mgr. W. K. a považoval práve konanie, kedy p. K. označila žalobcu za šíriteľa reklamy za konanie, ktorým sa skutočný šíriteľ reklamy snažil preniesť svoju zodpovednosť na žalobcu ako aj na ďalšie subjekty. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že Rada pre reklamu eviduje od roku 2009 až po súčasnosť desiatky sťažností na reklamné letáky, na ktorých sú vo väčšej či menšej miere zobrazované nahé alebo polonahé ženy, kde ako subjekt zodpovedný za takúto neetickú reklamu uvádza práve záložňu Brava. 7. Správny orgán na prvom ani na druhom stupni sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, akým spôsobom je potrebné vykladať vzťahy a súvislosť medzi „objednávateľom reklamy“ a „šíriteľom reklamy", pričom žalovaný považoval pre vydanie zákonného rozhodnutia vo veci za podstatné vysporiadať sa s tým, v akom prípade, je potrebné považovať subjekt (v danom prípade záložňu Breva) za objednávateľa reklamy. Podľa názoru žalobcu tomu bude v prípade, ak si na základe zmluvy o poskytnutí reklamných služieb nechá reklamu vyrobiť u tretieho subjektu pod jeho zodpovednosťou, t.j. ako žalobca uvádzal vo svojich vyjadreniach a v odvolaní v prípade, ak tretí subjekt (reklamná agentúra), reklamu pre objednávateľa vyrobí. Vyrobiť reklamu pritom podľa žalobcu v praxi znamená navrhnúť reklamný vizuál (v danom prípade grafický návrh letáka) s ohľadom na potreby klienta tak, aby takáto prezentácia klienta pomohla propagácií jeho služieb, pričom táto je väčšinou založená na dlhodobej reklamnej stratégií. Podľa skutočností uvádzaných v odôvodnení rozhodnutia 2 a rovnako podľa citovaných nálezov Rady pre reklamu, ako aj podľa vlastných zistení žalobcu - záložne Breva evidentne disponujú určitou reklamnou stratégiou. Žalobca nemal žiadnu vedomosť, kto takúto vypracoval či ide o vnútorné spracovanie samotným subjektom, alebo sa na jej realizácií podieľala aj tretia soba) a to s ohľadom na skutočnosť, že motív nahoty sa u nej už niekoľko rokov opakuje. Tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca reklamu vyrobil ako to tvrdí na strane 9 rozhodnutia bez toho, aby dané tvrdenie podporil akýmkoľvek dôkazom o tom, že žalobca je tvorca reklamy Breva, považoval žalobca za absolútne nepodložené. V zmysle objednávky žalobca vykonával tlač a distribúciu reklamného letáku, kedy tlač doručeného grafického návrhu, do ktorého nemal žalobca žiadnym spôsobom možnosť zasahovať. Jeho následné neadresné doručenie nie je v žiadnom prípade možné považovať za výrobu a následnú distribúciu reklamného materiálu, tak ako žalovaný na str. 9 rozhodnutia 2 uvádzal na odôvodnenie skutočnosti, že v prípade činnosti žalobcu išlo o šíriteľa reklamy. Podľa názoru žalovaného v prípade, ak si samotný subjekt použitím vlastných prostriedkov, personálneho a technického vybavenia grafický návrh reklamy (reklamný leták) vypracuje a nechá si ho prostredníctvom tretej osoby šíriť (t.j. neuzatvorí zmluvu o poskytnutí reklamných služieb, ale zmluvu o poskytnutí služby neadresnej distribúcie) - znamená to, že takýto subjekt (záložne Breva) sú v danom prípade šíriteľ reklamy a pre účely takejto právnej konštrukcie vzťahov sa pojem objednávateľa reklamy nepoužije. Žalovaný sa nevyjadril k skutočnosti, že v prípade, ak sa v zmysle výkladu za šíriteľov reklamy považujú tie subjekty, ktoré reklamu distribuujú priamo „konečnému „užívateľovi" (majiteľ bilboardu, vysielateľ, vydavateľ...) tak si takýmto výkladom správny orgán v zásade uberá o možnosť postihovať práve výrobcu reklamy (reklamnú agentúru, resp. iný subjekt, ktorý reklamu na základe zmluvy s objednávateľom reklamy vymyslel), ktorý pri tom použil svoje odborné znalosti, vedomosti a skúsenosti, a ktorá len navrhne resp. pre objednávateľa zabezpečí je šírenie prostredníctvom takýchto subjektov. Takýto výklad práva bol podľa názoru žalobcu v absolútnom v rozpore s účelom zákona a prieči sa nie len základnej logike ale aj dobrým mravom. 8. Žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal ani s námietkami žalobcu, ktoré sa týkali noriem morálky platných v podmienkach spoločnosti 21. storočia. Ak sa teda rozhodnutie, s ktorým sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil čo i len sčasti opiera o etické princípy stanovené v Etickom kódexe reklamy Rady pre reklamu, bolo potrebné podľa žalobcu podotknúť, že Etický kódex reklamnej praxe stanovuje len etické princípy. Zároveň treba brať do úvahy skutočnosť, že Rada pre reklamu neposudzuje zákonnosť či nezákonnosť reklamy v zmysle zákona o reklame, ale výlučne len rozpor reklamy s týmito etickými princípmi. Etický kódex reklamnej praxe navyše zaväzuje len členov Rady pre reklamu a nie je možné opierať rozhodnutie 2 ani jeho odôvodnenie o nálezy vydané Radou pre reklamu v prípadoch záložne Breva, v ktorých bolo opakovane Radou pre reklamu konštatované porušenie Etického kódexu. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že nahota v danom prípade predstavuje zobrazovanie nahého ľudského tela pohoršujúcim spôsobom. Podstatným problémom v tomto konkrétnom prípade je skutočnosť, že modelka na reklamnom letáku záložne je nahá, resp. s odhaleným poprsím. Zákon o reklame však nezakazuje zobrazenie nahého ľudského tela ako takého, ale výlučne len zobrazenie nahoty pohoršujúcim spôsobom. Bolo preto na zodpovednosti žalovaného, aby riadne zdôvodnil v čom mal za to, že v danom prípade okrem skutočnosti že modelka je nahá, toto jej vyobrazenie zároveň spĺňa podmienku porušenia všeobecných zásad reklamy podľa zákona o reklame, kedy nahota nesmie byť vyobrazená pohoršujúcim spôsobom. Správny orgán sa pri konštatovaní termínu „pohoršujúcim spôsobom“ v rozhodnutí spoliehal na výklad etických princípov Rady pre reklamu a zároveň výkladom, ktorý mu poskytol synonymický slovník z webovej stránky www.azet.sk. Rovnako ani žalovaný nepodal žiadnu špecifickejšiu definíciu pojmu „pohoršujúcim spôsobom" a nevzal ani do úvahy stav morálky a hodnoty spoločnosť popisované žalobcom v časti c odvolania. Žalovaný sa ďalej nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu ohľadom zmyslu ukladania sankcií zo strany orgánov verejnej moci. Cieľom orgánu verejnej moci pri ukladaní sankcií by malo byť zachovanie účelu naplnenia požiadavky efektivity ukladaných sankcií v rámci správneho trestania. Rovnako aj v prípade zákona o reklame je nevyhnutné, aby boli sankcie ukladané v záujme dosiahnutia nápravy a preventívneho účinku. O preventívnom účinku v zmysle výkladu, ktorý poskytol prvostupňový orgán v rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný v rozhodnutí 2 v celom rozsahu stotožnil je absolútne nemožné hovoriť. Žalovaný a rovnako ani prvostupňový orgán ako správne orgány si nemôžu vykladať právo takým spôsobom, ktorý znemožňuje naplnenie účelu zákona o reklame, ktorým je zabezpečiť najmä to, že v prípade nedodržania požiadaviek na reklamu, sa takáto reklama prestane šíriť (preventívna funkcia sankcie) a zároveň subjekt, ktorý má možnosť obsah reklamy ovplyvniť bude za nedodržanie zákonných povinností potrestaný, aby sa v budúcnosti nedopustil porušenia. Vzhľadom na interpretáciu šíriteľa reklamy žalovaným nie je možné dosiahnuť naplnenie účelu zákona o reklame čo podporuje aj skutočnosť, že dňa 08.02.2017, t.j. v čase po vydaní rozhodnutia 2 a po uhradení uloženej sankcie žalobcom zaslal prevádzkovateľa záložne BREVA žalobcovi e- mail, v ktorom žiadal o informáciu či bude pre žalovaného problém distribuovať letáky záložne, na ktorých bude zobrazená nahá žena. 9. Žalobca mal zároveň porovnaním vizuálov letákov, pri ktorých malo v minulosti dôjsť, zo strany SOI k rozhodnutiu o tom, že tieto neprezentujú nahotu tela pohoršujúcim spôsobom a letáku, posudzovaným v rámci správneho konania za to, že práve reklamné letáky z minulosti sú také, pri ktorých dochádza k napĺňaniu znakov sexistickej reklamy uvádzaných v rozhodnutú a predmetný leták, ktorého sa rozhodnutie1 a rozhodnutie 2 týka je pri takomto porovnaní len nevinným zobrazením ženy s odhalenými prsiami, bez akýchkoľvek ďalších náznakov sexizmu. Jeho snahou pri predložení grafických príloh k odvolaniu nebolo poukázať na ďalšie možné porušenia zákona o reklame a už vôbec nie obhajovať spáchanie iného správneho deliktu tým, že obdobného konania sa dopustil aj iný subjekt ako žalovaný nesprávne v rozhodnutí 2 uvádzal. Naopak žalobca predložením príloh, ktoré obsahovali články s fotografiami nahých/polonahých žien v dennej tlači ilustroval stav morálky verejnosti a poukázal na to, že hranica pri ktorej sa nahota považuje za pohoršujúcu je veľmi subjektívna a preto aj s ohľadom na vyššie citovanú publikáciu na mieste otázka, aké kritéria stanovil žalovaná v prípadoch kedy je možné znázornené nahé ľudské telo (či už mužské alebo ženské) v rámci reklamy tolerovať a prečo v prípadoch z roku 2009, 2011 a 2012 kedy žalovaný podľa Publikácie predmetné letáky záložne, ktorých vizuály obsahovali nahé alebo polonahé ženské telá vyhodnotila ako reklamu, ktorá neprezentuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom na rozdiel od Rady pre reklamu, ktorá konštatovala porušenie Etického kódexu reklamnej praxe. Vzhľadom na to, že v tomto prípade žalovaný nevzal v úvahu žalobcom chápaný kontext celej kompozície a vnímania vyobrazenia modelky, pričom pri predchádzajúcich kontrolách Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole reklamných letákov Záložne BREVA vyhodnotila niektoré vyobrazenia nahého ženského tela ako zobrazenie, ktoré nie je pohoršujúce, je potrebné tento rozpor považovať za prejav arbitrárnosti a takéto nedôsledne podložené zhodnotenie čo je ešte pohoršujúce a čo už nie je pohoršujúce vyobrazenie nahého tela považujeme za nekonzistentné rozhodovanie v obdobných prípadoch, čo je v zrejmom rozpore so žalobcovým legitímnym očakávaním spôsobu rozhodovania správneho orgánu tak ako ho posudzuje Súdny dvor EU vo veci Crispoltoni, v spojených veciach C-133/93, C-300-93, C- 362/93 - kde inštitút legitímneho očakávania bol následne potvrdený viacerými rozsudkami Najvyššieho súdu SR a zároveň aj nálezmi Ústavného súdu SR. Uvedené podporuje aj stanovisko Slovenskej obchodnej inšpekcie k reklamnej kampani spoločnosti EXIsport z roku 2010, kedy bola na predmetných reklamách vyobrazená čiastočne odhalená žena propagujúca zimný výpredaj športových výrobkov a v uvedenom prípade nebolo toto zobrazenie vyhodnotené ako zobrazenie nahého ľudského tela pohoršujúcim spôsobom: „Vnímanie nahoty ľudského tela je vecou vkusu, povahy, náboženského cítenia a morálnych hodnôt človeka. Kým pomerne široká vrstva verejnosti akceptuje v reklame nahotu, konzervatívnejšia vrstva uprednostňuje iné formy a nástroje prezentácie produktu ako nahotu.“ III. argumenty žalovaného 10. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním v ktorom uviedol, že dňa 28.09.2016 vykonali inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj kontrolu spoločnosti žalobcu. Kontrola bola vykonaná v priestoroch Inšpektorátu SOI za prítomnosti konateľa spoločnosti Ing. O. O., ktorý sa ku kontrole dostavil na základe písomného predvolania č. 02064/06/2016 zo dňa 07.09.2016. Pri výkone kontroly boli zistené nedostatky, ktoré sú zdokumentované v inšpekčnom zázname zo dňa 28.09.2016. Kontrolou vykonanou na základe podnetov č. 506/2016 a 508/2016 bolo zistené, že kontrolovaný subjekt v postavení šíriteľa reklamy, na základe predloženej objednávky od podnikateľského subjektu Mgr. W. K. - J. časy, T.: XX XXX XXX zo dňa 09.05.2016 (predložená faktúra č. XXXXXXXX), šíril v termíne 23.07.2016 - 24.07.2016 do poštových schránok v meste Banská Bystrica reklamný leták záložne Breva č. 7/2016, ktorý prezentoval nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom (detailná definícia letáku je opísaná v napadnutých rozhodnutiach). 11. Na základe zisteného a preukázateľného porušenia zákona o reklame a objektívnej zodpovednosti predávajúceho bolo žalobcovi zaslané oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 04.10.2016, ktoré žalobca prevzal dňa 17.10.2016. K priebehu a výsledku kontroly sa do inšpekčného záznamu vyjadril konateľ spoločnosti, ktorý bol pri kontrole prítomný a mimo iného uviedol, že záznam berú na vedomie. Nesúhlasil s uvedeným označením šíriteľa. Mal za to, že spoločnosť je v súlade so zákonom č. 324/2011 Z. z. o poštových službách poštovým podnikom, ktorý v súčasnosti poskytuje z poštových služieb hlavne adresné doručovanie listových zásielok a neadresné doručovanie reklamných materiálov. V súvislosti s výkladom pojmu „šíriteľ reklamy“ žalovaný zotrvával na argumentácii uvedenej na strane č. 8 - 9 napadnutého rozhodnutia. Zákonodarca vymedzil vyššie cit. pojem v znení zákona účinného v čase spáchania skutku v ust. § 2 ods. 1 písm. c) ako fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá reklamu šíri, bez ďalšieho. Na tomto mieste žalovaný poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde v Osobitnej časti v článku IV. v bode 2 je uvedené: „Umožňuje sa, aby šíriteľom reklamy bol aj iný subjekt ako podnikateľ. Doterajšia úprava je neprimerane obmedzujúca a nedávala možnosť šíriť reklamu mimo podnikateľskej činnosti. Úpravou sa zároveň umožňuje orgánom verejnej správy šíriť reklamu vo vlastnej pôsobnosti a vytvára sa tým priestor na financovanie potrieb orgánov verejnej správy prostredníctvom tzv. sponzoringu.“ S poukazom na dôvodovú správu a teda zámer predmetnej legislatívnej zmeny chcel žalovaný upriamiť pozornosť na postupnú liberalizáciu dotknutého pojmu na široké spektrum subjektov. V nadväznosti na uvedené možno nepochybne dôvodiť, že zákonodarca sledoval zámer vyjadriť tento pojem výlučne vzhľadom na faktickú činnosť šíriteľa reklamy - šírenie reklamy, bez ohľadu na skutočnosť, či šírenie reklamy realizuje subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti (aj keď v danom prípade žalobca je podnikateľským subjektom). Šíriteľom reklamy je teda každý, kto reklamu fakticky šíri, a teda šíriteľom reklamy môže byť pomerne široké spektrum subjektov, ktoré určitým spôsobom rozširujú, verejne dávajú na vedomie (na známosť) konkrétne predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiacej s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty objednávateľa reklamy na trhu. Spôsoby rozširovania reklamy zákonodarca rovnako neohraničil žiadnym spôsobom, a teda možno ustáliť, že pôjde o všetky prakticky možné (uskutočniteľné) a v danej spoločnosti zaužívané formy šírenia reklamy. Legálna definícia v takomto prípade, t.j. v prípade absencie definície pojmu „šíriť“ v zákone o reklame, neodporuje gramatickému výkladu pojmu, keď aj výraz „šíriť“ znamená robiť známym, rozšíreným, rozširovať, pričom synonymom tohto pojmu je slovo hlásať, verejne dávať na vedomie. Zo skutkového zistenia vyplývalo, že žalobca sa, ako dodávateľ služby info.post-t-, zaviazal pre objednávateľa - Mgr. W. K. - J. časy distribuovať do schránok XXX.XXX ks reklamných letákov v termíne od 23.07.2016 do 24.07.2016, ktoré zároveň v rovnakom počte vytlačil (objednávka a faktúra č. XXXXXXXX ako prílohy k stanovisku k šíreniu reklamy propagačný materiál záložne BREVA zo dňa 24.08.2016), a teda žalobca bol vzhľadom na vyššie uvedené nepochybne v postavení šíriteľa reklamy. Zároveň žalovaný nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že svojím rozhodnutím bez náležitého odôvodnenia rozšíril počet subjektov, ktoré boli do dnešného dňa ako „šíriteľ reklamy“ chápané, keď relevantnou je v danom prípade zákonná definícia daného pojmu tak, ako vyššie uviedol, a nie nesprávny reštriktívny výklad zákonného pojmu verejnosťou. Mal za to, že interpretácia pojmu „šíriteľ reklamy“ tak ako ju poskytol, je dostatočná, v súlade s gramatickým výkladom pojmového znaku definície tohto pojmu - „šíriť“, a zároveň daná interpretácia neodporuje vyššie uvedenej dôvodovej správe týkajúcej sa dotknutej časti. 12. Rovnako považoval za právne irelevantnú argumentáciu žalobcu ohľadne nepostihnutia priamo samotného tvorcu, ale žalobcu, ktorý na základe zmluvy poskytuje pre objednávateľa reklamné služby; keď priamo zákon o reklame upravuje zodpovednosť šíriteľa reklamy, nie objednávateľa za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu, čo však nebráni účastníkom zmluvného vzťahu, aby si upravili regresný nárok šíriteľa reklamy voči objednávateľovi reklamy priamo v zmluve, resp. v inom dokumente, čo už je však na ich slobodnej vôli. To akým spôsobom a či vôbec zmluvné strany zohľadnia skutočnosť, že za všeobecné požiadavky na reklamu zodpovedá šíriteľ reklamy je na ich uvážení v rámci zmluvnej (kontraktačnej) voľnosti, ktorá sa upravuje v súkromnoprávnych vzťahoch (najmä B2B vzťahy). Liberačným dôvodom pre zbavenie sa zodpovednosti žalobcu v postavení šíriteľa reklamy za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu, a teda za porušenie ust. § 3 ods. 1 zákona o reklame, nie je jeho poukaz na zodpovednosť objednávateľa reklamy, resp. iný subjekt, ktorého zodpovednosť za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu nie je zákonom stanovená. Je potrebné uviesť, že objednávateľ reklamy je podľa zákona o reklame zodpovedný výlučne za porovnávaciu reklamu podľa ust. § 4 ods. 1 až 3 a za porušenie ustanovení § 8 ods. 4, 7 až 10 a 24. V súvislosti so zákonom striktne stanovenou zodpovednosťou šíriteľa reklamy za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu žalovaný zdôraznil, že legislatívec stanovil predmetnú zodpovednosť práve uvedeného subjektu z toho dôvodu, že táto osoba, v prevažnej väčšine prípadov, musí konať s maximálnou odbornou starostlivosťou, nakoľko príprava, vyhotovenie, rozmnoženie alebo distribúcia reklamy býva obvykle predmetom jej podnikania (ako tomu bolo aj v danom prípade), a teda ide o činnosť, v ktorej podnikateľský subjekt pôsobí, resp. by mal pôsobiť na profesionálnej úrovni. Naproti tomu objednávateľ reklamy je spravidla subjekt, ktorý podniká v inej ako reklamnej činnosti, venuje sa inému odvetviu a šíriteľa reklamy vyhľadáva len za účelom prezentovania svojich výrobkov, služieb, výkonov a pod. Objednávateľom reklamy môže byť aj iná osoba ako podnikateľ, pričom platí, že táto nikdy nebude môcť vo vzťahu k reklamnej činnosti konať s odbornou starostlivosťou, nakoľko v tejto oblasti nepodniká, resp. nepodniká vôbec. Žalovaný sa zároveň domnieval, že zodpovednosť výlučne šíriteľa reklamy za porušenie cit. ustanovenia zákona (§ 3 ods. 1 písm. c) bola upravená aj s ohľadom na skutočnosť, že šírenie, t.j. v danom prípade distribúcia reklamných letákov prezentujúcich nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, predstavuje faktickú činnosť smerujúcu k zverejneniu uvedeného obsahu reklamy, čo je zo zodpovednostného pohľadu závažnejšou formou, kedy takáto reklama môže mať negatívny dopad na verejnosť (čo potvrdzujú aj početné sťažnosti fyzických osôb na daný spôsob distribúcie), ktorej je určená. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, t.j. legislatívna definícia pojmu „šíriteľ reklamy“; gramatický výklad pojmu „šíriť“; legislatívny zámer zmeny definície pojmu „šíriteľ reklamy“; kogentné ustanovenia upravujúce zodpovednosť šíriteľa reklamy (a osobitne objednávateľa reklamy); logický výklad žalovaného takto upravenej zodpovednosti, sú nepopierateľným dôkazom správnosti výkladu dotknutých pojmov, ako aj dôkazom, s ohľadom na zistený skutkový stav, že žalobca je v predmetnom prípade skutočne šíriteľom reklamy. 13. K jednotlivým osobitným predpisom, ku ktorým sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s námietkami žalobcu vyjadril (zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov), žalovaný dodal, že predmetné osobitné právne predpisy upravujú niektoré záležitosti odchylne od zákona o reklame (lex specialis), no v ostatnej časti odkazujú na zákon o reklame (lex generalis) - žalovaný na strane č. 10 citoval časti odkazujúce na zákon o reklame. Subjekty ktorých výkon činnosti upravujú predmetné osobitné predpisy (vydavateľ periodickej tlače, vysielateľ, atď.) môžu mať v určitých prípadoch postavenie šíriteľa reklamy podľa ust. § 2 ods. 1 písm. c) zákona o reklame, ako aj iní šíritelia reklamy, ktorí nemajú osobitne upravenú zodpovednosť podľa osobitného predpisu, ako je to v prípade žalobcu. V súvislosti s námietkou žalobcu, že z cit. ust. § 5 ods. 3 tlačového zákona vyplýva, že vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za obsah informácie zverejnenej v oprave, odpovedi, dodatočnom oznámení či inzercii, žalovaný citoval dotknuté ust. zákona: „ Vydavateľ periodickej tlače nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v oprave, odpovedi, dodatočnom oznámení, inzercii a za klamlivú reklamu alebo porovnávaciu reklamu; to sa nevzťahuje na inzerciu, ktorou vydavateľ periodickej tlače propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty. “Z cit. znenia ust. podľa jeho názoru nevyplýva žalobcom konštatované, nakoľko vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť, nie za obsah takto zverejnenej informácie, čo je podstatný rozdiel, a teda osobitný právny predpis nevyviňuje šíriteľa reklamy, ktorým môže byť aj vydavateľ periodickej tlače v prípade, ak reklama, ktorú šíri nespĺňa všeobecné požiadavky na reklamu podľa § 3 ods. 1 zákona o reklame. Výklad žalobcu v tomto smere považoval za absolútne nesprávny, zavádzajúci a účelový. S námietkami žalobcu ohľadne dopadu výkladu pojmu „šíriteľ reklamy“ zo strany žalovaného na široké spektrum spoločností vykonávajúcich činnosť poštových služieb a služieb neadresnej distribúcie, sa dostatočne vysporiadal, keď námietky žalobcu týkajúce sa subjektu podnikajúceho v obdobnej činnosti podnikania, resp. nákladov vynaložených zo strany žalobcu za účelom preverenia, či šírená reklama splna všeobecné požiadavky na reklamu, žalovaný vyhodnotil ako právne irelevantné, účelové, v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný správny delikt, nakoľko na väčšinu z požadovaných kritérií nie je potrebné odborné skúmanie tak, ako sa to snažil zveličiť žalobca. V danom prípade žalobca neadresne doručoval reklamné letáky, o ktorých evidentne vedel, resp. mal vedieť, že prezentujú nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, a teda, že reklama nespĺňa jednu zo všeobecných požiadaviek na reklamu, čo bolo zjavné aj bez odborného posúdenia. Žalobca však nekonal v súlade s odbornou starostlivosťou, keď mohol a mal zabrániť šíreniu takéhoto obsahu do schránok bytových domov/vchodov, bez uvedenia konkrétneho adresáta na území určenom objednávateľom. O to závažnejšie je uvedené konanie, že predmetné reklamné letáky sa mohli dostať do dispozície aj maloletým osobám, ktorých vnímanie obrázkov s daným motívom je podstatne citlivejšie a môže mať dopad na ich psychický a duševný vývin. Zároveň k výške ceny za distribúciu reklamných materiálov uvedenej na faktúre sa žalovaný nevyjadril, nakoľko táto skutočnosť nespadá do jeho pôsobnosti. 14. Žalobca sa nezbavil svojej zodpovednosti ani vyslovením názoru, že práve konanie p. K., ktorá označila žalobcu za šíriteľa reklamy je prenášaním zodpovednosti zo skutočného šíriteľa reklamy na žalobcu, ako aj ďalšie subjekty. Na zodpovednosti žalobcu nič nemení ani argumentácia, že Rada pre reklamu od roku 2009 až po súčasnosť eviduje desiatky sťažností na reklamné letáky, na ktorých sú zobrazované nahé, resp. polonahé ženy, kde ako subjekt zodpovedný uvádza záložňu Breva. Rada pre reklamu nemá kompetencie orgánu dozoru nad zákonom o reklame. Rada pre reklamu je orgán etickej samoregulácie reklamy, ktorý na Slovensku združuje subjekty aktívne vstupujúce do procesu marketingovej komunikácie - asociácie zadávateľov reklamy, reklamné agentúry, média ale aj podnikateľské subjekty, využívajúce propagáciu formou reklamy. Hlavným cieľom RPR je zabezpečovať a presadzovať, aby sa na území Slovenskej republiky šírila čestná, slušná, decentná, legálna a pravdivá reklama. Členovia RPR sa zaviazali dodržiavať Etický kódex reklamnej praxe a tým udržiavať dobré meno reklamy. Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej kontroly vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa s celoslovenskou pôsobnosťou. Pri plnení tejto úlohy SOI vykonáva kontrolu predaja výrobkov a poskytovania služieb spotrebiteľom, štátny dozor a kontrolu nad podnikaním v energetike podľa osobitných predpisov a dohľad nad trhom podľa osobitného predpisu. Právnym predpisom, stanovujúcim kompetencie SOI je zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Tento zákon vymedzuje práva a povinnosti SOI vo všeobecnej rovine, ale tiež vo vzťahu k osobitným predpisom, upravujúcim ochranu spotrebiteľa v špecifických oblastiach. 15. Žalovaný nesúhlasil so záverom žalobcu, že sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou vymedzenia „pohoršujúceho spôsobu“ prezentovania nahoty ľudského tela, keď na strane č. 12 - 13 jasne vyslovil právny názor, keď uviedol, že primárnym kritériom pre ustálenie, či ide o prezentáciu nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom (naplnenie podmienky nahoty ľudského tela je v danej veci nespochybniteľné) je hľadisko mravné a morálne. Morálku podľa neho možno charakterizovať ako chápanie ľudského správania z hľadiska rozlišovania dobra a zla, ako sústavu zásad a noriem správania ľudí v spoločnosti, ktorá určuje čo je dobré a čo nie. Mravnosť možno definovať ako súhrn zmýšľania alebo správania sa človeka, ktoré zodpovedajú príslušným etickým a spoločenským normám. Z pohľadu daných kritérií má žalovaný jednoznačne za to, že v predmetnom prípade došlo k zjavnému vybočeniu z uznávaných a všeobecne platných pravidiel morálky v našej spoločnosti, nakoľko obnaženie ženských pŕs prekračuje prípustnú prezentáciu nahoty ľudského tela, je spôsobilé pohoršovať väčšiu skupinu spoločnosti a zásadným spôsobom ohrozuje alebo môže ohroziť mravný vývoj mladistvých, aj ku ktorým sa tieto reklamné letáky mohli dostať, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predmetné letáky mali byť distribuované do schránok bytových domov. Žalovaný považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že v jednotlivých záveroch Arbitrážnej komisie Rady pre reklamu - arbitrážnych nálezoch, ktorá na základe podnetov od viacerých fyzických osôb posudzovala tak letáky zamerané na prezentáciu záložne Breva s obdobným vizuálom lícnej strany, ako aj leták s totožným vizuálom lícnej strany s predmetným letákom, je uvedené, cit.: „Sťažovatelia taktiež uvádzajú, že spôsob distribúcie reklamy formou vhadzovania do poštových schránok umožňuje, aby s reklamou prišli do kontaktu aj deti a maloleté osoby, ktoré môžu na základe reklamy získať mylnú predstavu o hodnote ženy a reklama môže ohroziť ich psychický vývoj." - na základe čoho možno len potvrdiť, že práve distribúcia letákov s uvedeným obsahom. vzhľadom na ich dostupnosť aj deťom a maloletým, vyvoláva v sťažovateľoch pohoršenie, čo je jasným príkladom z praxe. Žalovaný ďalej dodal, že ako je mu z praxe známe, stáva sa čoraz častejším javom, že reklamné letáky bývajú voľne položené v spoločných častiach bytových domov, alebo sa v miestach na to určených (napr. stolík alebo škatuľa na reklamné letáky umiestnená v spoločných priestoroch bytového domu), resp. v ich okolí. Aj v prípade, že by však tieto letáky boli doručované priamo do schránok, nemožno vylúčiť, že by sa k nim nedostali aj deti (napr. ak by tie samé vyberali listiny zo schránky alebo sa s nimi oboznámili po ich vnesení do bytu napr. rodičom). V neposlednom rade reklamné letáky pohoršujú aj dospelých jedincov, o čom svedčia aj dva podané podnety na SOI. ktoré na danú skutočnosť poukazujú. Vo viacerých arbitrážnych nálezoch v posledných rokoch sú uvedené aj vyjadrenia sťažovateľov v znení: „Reklama neúctivým spôsobom zobrazuje ženské telo ako predmet konzumu a potešenia, čo dehonestuje dôstojnosť samotných žien. ", čo opätovne len potvrdzuje negatívne názory verejnosti na obsah danej reklamy. Zároveň je nutné prihliadnuť aj na ďalší negatívny aspekt uvedenej reklamy, ktorým je využívanie sexizmu, ako nástroja na propagáciu služieb záložne - klienta žalobca. V uvedenom prípade ide o také vyobrazenie ženského tela, ktoré zneužíva ženu prostredníctvom používania stereotypných obrazov a sexuálnej objektivizácie. K takýmto sexistickým formám zobrazovania žien patrí aj tzv. sexualizácia, ktorá sa v reklame vyskytuje v podobe, kde sú ženy, resp. aj muži redukovaní na sexualitu ich tiel bez ohľadu na to, či je takáto sexualita primeraná k propagovanému produktu. 16. Napokon žalovaný ustálil, že použitie nahého ženského tela absolútne nesúvisí s ponúkanými a propagovanými službami záložne. Nestotožnil sa v tejto časti ani s domnelým tvrdením žalobcu, že predmetná reklama má predstavovať, ženu, ktorá všetky svoje hmotné statky založila v záložni a ide sa oddávať životu v prírode. Podstatou založenia veci je odplatnosť za predmet zálohy, je preto mylné domnievať sa. že takáto žena, po založení všetkých svojich hmotných statkov, resp. ich výmenou za finančné prostriedky pôjde žiť do ústrania v prírode. Práve absencia akéhokoľvek súvisu s poskytovanými službami, ktoré sú uvedené na druhej strane letáku navodzuje oprávnený dojem, že použitie nahého ženského tela slúži výlučne za účelom zaujatia a údivu predovšetkým mužskej časti spoločnosti s cieľom šokovať a zaujať, pričom nesleduje spätosť s propagovanými službami; naopak pôsobí až nelogicky a neopodstatnene. Nikde v letáku záložne neboli propagované ani len služby založenia oblečenia alebo podobného charakteru, ktoré by mohli aspoň v teoretickej rovine zdôvodniť umiestnenie nahého ženského tela takýmto pohoršujúcim spôsobom, bez zakrytia tých partií, ktoré by mali ostať zahalené. Šíriteľ reklamy musí rešpektovať vžité tradície a všeobecne platné morálne normy, ktoré spoločnosť ako celok uznáva a ktoré vychádzajú z historických, kultúrnych, príp. aj náboženských zásad a hodnôt väčšiny spoločnosti Tiež treba uviesť, že konanie žalobcu nie je posudzované podľa individuálnych hodnôt, či predstáv, ale v súlade so vžitými tradíciami a pravidlami morálky, platnými v spoločnosti v súčasnej dobe za súčasného uplatnenia správneho uváženia správneho orgánu. Za spoločensky akceptovateľné nemožno ani v súčasnej dobe považovať verejné prezentovanie nahého ženského poprsia v reklame. Žalovaný sa nestotožnil ani s právnou argumentáciou žalobcu v časti C jeho odvolania, v ktorej sa venoval už samotnému porušeniu povinnosti vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu veci. V nej rozlišuje primárne a sekundárne pohlavné znaky, kde ženské prsia radí k tým sekundárnym a vyslovuje záver, že neprípustná reklama je len taká reklama, v ktorej sú zobrazované primárne pohlavné znaky, t.j. ľudské genitálie, čo v danom prípade porušené nebolo. S takýmto tvrdením sa žalovaný v žiadnom prípade nestotožnil, nakoľko vyššie uvedené triedenie pohlavných znakov vychádza z čisto biologických kritérií, ktoré jednoznačne nemožno v plnom rozsahu aplikovať na posudzovanie všeobecnej požiadavky' na reklamu v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) zákona o reklame. Podľa názoru žalovaného je nutné každý prípad posudzovať individuálne, pričom nie je možné riadiť sa kritériom, ktoré ponúkol žalobca v podanom odvolaní. Záverom žalovaný dodal, že uložená sankcia má tak represívnu, preventívnu, ako aj výchovnú funkciu. Je potrebné uviesť, že správny orgán je povinný v prípade zistenia porušenia zákona, tak ako tomu bolo v danom prípade, pristúpiť (obligatórne) k uloženiu sankcie v zákonom stanovenom rozsahu, t.j. v danom prípade v dolnej (najnižšej možnej) hranici zákonnej sadzby, t.j. XX.XXX €. Čo sa týka preventívnej funkcie uloženej pokuty, je potrebné uviesť, že preventívnosť sa chápe na úrovni individuálnej, t.j. vo vzťahu ku konkrétnemu páchateľovi (v danom prípade k šíriteľovi reklamy), ako aj na úrovni generálnej, t.j. vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných práv a povinností - pokuta musí mať silu odradiť od protiprávneho konania. Predmetná pokuta mala sledovať preventívnu funkciu aj voči žalobcovi, t.j. aby sa predišlo ďalšiemu šíreniu reklamy z jeho strany, na čo nemá vplyv žalobcom uvádzané námietky. IV. Verejné vyhlásenie rozsudku 17. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 16.01.2019, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. V. Relevantné právne predpisy 18. Podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, šíriteľ reklamy je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá reklamu šíri. 19.Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, objednávateľom reklamy je ten, kto si objedná u šíriteľa reklamy šírenie reklamy. 20.Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, reklama nesmie prezentovať nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom. 21.Podľa § 11 ods. 3 písm. d/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame, okrem opatrení podľa odsekov 1 a 2 orgán dozoru uloží pokutu od 33 200 eur do 99 600 eur šíriteľovi reklamy za porušenie všeobecných požiadaviek na reklamu podľa § 3 ods. 1 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/147/20190101> a c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/147/20190101>. 22. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 25. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Posúdenie veci správnym súdom 27. „Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je v medziach žalobných dôvodov posúdiť, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.“ (NS SR spis. zn. 2Sžo/32/2014) Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a že ho vydal orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Právomoc a príslušnosť súdov v správnom súdnictve je primárne daná základným zákonom štátu - Ústavou <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015819&f=2>, ktorá v článku 142 ods. 1 <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2109246&f=2> ustanovuje kompetenciu súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=27&p=2108584&f=3> zakotvuje právo každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd s cieľom preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Ústava však zároveň splnomocňuje zákon na úpravu preskúmavacej kompetencie v rámci správneho súdnictva. Takýmto zákonom je Správny súdny poriadok. Je veľmi dôležité uviesť, že v správnom súdnictve sa uplatňuje dispozičná zásada, ktorá v praxi znamená, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a rozsahu určenom žalobcom. Nemôže teda preskúmať rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzený. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté rozhodnutie skúmať; žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona a musí tiež poukázať na konkrétne ustanovenie právnych predpisov hmotného alebo procesného práva, ktoré boli rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu porušené. Nakoľko je konanie v správnom súdnictve koncentrované, žalobca môže žalobné dôvody rozširovať len do konca lehoty na podanie žaloby, ktorá je dvojmesačná a plynie od právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené neskôr, súd nemôže prihliadať. 28. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu ( priestupku, či iného správneho deliktu), kto ho spáchala a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. U právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt posudzuje bez ohľadu na zavinenie t. j. ide o objektívnu zodpovednosť za správny delikt. Táto koncepcia sa vzťahuje aj na zákon č. 147/2001 Z. z., kedy sa pri preukazovaní, či sa stal správny delikt odpadá zavinenie ako prvok zodpovednostného vzťahu. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. 29. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vyplynulo, že opis skutkov vyplynuvších z vykonaných dôkazov bol totožný so skutkami, ako boli opísané v napadnutých rozhodnutiach a súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery žalovaného. Je nevyhnutné uviesť, že dňa 28.09.2016 vykonali inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj kontrolu spoločnosti KOLOS s. r. o. (žalobcu). Kontrola bola vykonaná v priestoroch Inšpektorátu SOI za prítomnosti konateľa spoločnosti Ing. O. O.. Menovaný zástupca žalobcu sa ku kontrole dostavil na základe písomného predvolania č. XXXXX/XX/XXXX zo dňa 07.09.2016. Kontrolou bola vykonaná na základe podnetov č. XXX/XXXX a XXX/XXXX. Žalobca na základe predloženej objednávky od podnikateľského subjektu Mgr. W. K. - J. časy, C.. G. 5, O., T.: XX XXX XXX zo dňa 09.05.2016 (predložená faktúra č. XXXXXXXX), distribuoval v termíne 23.07.2016 - 24.07.2016 do poštových schránok v meste Banská Bystrica reklamný leták záložne Breva č. 7/2016. Označený leták (založený v administratívnom spise), prezentoval nahotu ľudského tela, keď na predmetnom šírenom reklamnom obojstranne potlačenom letáku o rozmeroch 105x148 mm sa na lícnej strane bez akéhokoľvek súvisu s podnikateľskou činnosťou nachádzalo vyobrazenie nahej ženy od pása vyššie, ktorá má blond vlasy, rozpažené ruky, pričom v ľavej ruke držala kyticu červených kvetov. Nakoľko zobrazenie nahej ženy od pása vyššie v rámci propagácie záložne, predmetom činnosti ktorej je poskytovanie finančných prostriedkov pod podmienkou založenia hnuteľnej veci, nemá okrem zvýšenia atraktivity reklamy žiadne opodstatnenie a takéto zobrazovanie nahoty ľudského tela podľa správneho orgánu porušilo všeobecné normy slušnosti; správny orgán mal za to, že uvedený reklamný leták je reklamou, ktorá prezentuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, a ktorého šírenie je v rozpore so všeobecnými požiadavkami na reklamu. Na základe uvedeného bolo žalobcovi zaslané oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 04.10.2016, ktoré žalobca prevzal dňa 17.10.2016. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj rozhodnutím č. R/0321/06/16, zo dňa 03.11.2016, podľa § 11 ods. 3 písm. d) zákona č. 147/2001 Z .z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uložil žalobcovi peňažnú pokutu vo výške XX XXX € a zároveň podľa § 11 ods. 1 zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobcovi zakázal šírenie predmetnej reklamy pre porušenie § 3 ods. 1 písm. c) vyššie cit. zákona o reklame. Žalovaný rozhodnutím č. SK/0714/99/2016 zo dňa 23.01.2017 prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. 30. Žalobca predovšetkým namietal nesprávny výklad a aplikáciu pojmu „šíriteľ reklamy“. Podľa jeho názoru v zmysle objednávky vykonával tlač a distribúciu reklamného letáku, kedy tlač doručeného grafického návrhu, do ktorého nemal žiadnym spôsobom možnosť zasahovať - jeho následné neadresné doručenie nebolo v žiadnom prípade možné považovať za výrobu a následnú distribúciu reklamného materiálu tak, ako tvrdil žalovaný. Podľa názoru správneho súdu v § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame je výslovne ustanovené, že šíriteľ reklamy je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá reklamu šíri. Žalovaný takto prijal správny interpretačný záver, že zákonodarca sledoval zámer vyjadriť pojem „šíriteľ reklamy“ výlučne vzhľadom na faktickú činnosť - šírenie reklamy, bez ohľadu na skutočnosť, či šírenie reklamy realizuje subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti (aj keď v danom prípade žalobca je podnikateľským subjektom). Šíriteľom reklamy je teda každý, kto reklamu fakticky šíri, a teda šíriteľom reklamy môže byť pomerne široké spektrum subjektov, ktoré určitým spôsobom rozširujú, verejne dávajú na vedomie (na známosť) konkrétne predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiacej s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty objednávateľa reklamy na trhu. Správny súd poznamenáva, že dňa 01.05.2014 nadobudol účinnosť zákon č. 102/2014 Z. z., ktorým sa novelizoval aj zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame. Práve uvedená novela mala širší dopad na rozsah subjektov, nakoľko došlo k zmene definície šíriteľa reklamy, a to tak, že z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) Zákona o reklame sa vypustili slová „v rámci svojej podnikateľskej činnosti“. Tato zmena umožnila, aby šíriteľom reklamy bol aj iný subjekt ako podnikateľ, teda neobmedzený počet subjektov. Podľa dôvodovej správy k novele zákona o reklame, doterajšia úprava bola neprimerane obmedzujúca a nedávala možnosť šíriť reklamu mimo podnikateľskej činnosti. Do nadobudnutia účinnosti novely zákona o reklame na to, aby subjekt mohol reklamnú činnosť poskytovať a prijímať za ňu odplatu v súlade s právnymi predpismi, bol povinný mať na takúto činnosť živnostenské oprávnenie na voľnú živnosť podľa §25 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v platnom znení. Pokiaľ subjekt poskytujúci reklamu mal potrebné živnostenské oprávnenie na reklamnú činnosť, bol oprávnený vstupovať do právnych vzťahov ako šíriteľ reklamy a poberať dohodnutú odplatu za reklamnú činnosť. Podľa záverov súdu interpretácia pojmu „šíriteľ reklamy“ tak ako ju žalovaný poskytol, plne zodpovedala jazykovému ale aj logickému výkladu slov použitých v cit. ustanovení § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z. 31. Z objednávky ako aj faktúry č. XXXXXXXX jednoznačne vyplývalo, že obsahom záväzkového vzťahu medzi objednávateľom Mgr. W. - Zlaté časy IČO XX XXX XXX a dodávateľom (žalobca) bola tlač a distribúcia letákov od 23.07.2016 do 24.07.2016 (počet materiálov do schránok 185.740 ks, počet materiálov do predajni 580 ks). Otázka posúdenia, či konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z., teda či predmetný leták prezentoval nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom spadá plne do kompetencie orgánu verejnej správy. Samozrejme pri existencii názorovej plurality sa hodnotiace úsudky určitého počtu dotknutých adresátov môžu líšiť. Z hľadiska subjektívneho vnímania predmetného letáku, niektorý adresát vizuálnej stránke nemusel prisudzovať žiadnu váhu, niektorý adresát sa mohol cítiť pohoršený, ale nemusel automaticky podať podnet. Čo je však podstatné závery správneho orgánu sa uskutočňujú v rámci tzv. voľnej úvahy (diskrečná právomoc), v ktorej správny orgán v zákonom stanovenom limite uplatní svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania. Podľa názoru súdu sa žalovaný z takto vymedzeného rámca jeho diskrečnej právomoci neodklonil, kedy z rôznych aspektov dôvodil, prečo označený leták prezentoval nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom. Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu totiž má byť presvedčivá tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Rozhodnutie správneho orgánu musí obsahovať relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Správny súd v danej súvislosti uvádza, že napadnuté rozhodnutia tieto atribúty spĺňajú. Dostatočne v danom prípade obstála argumentácia žalovaného ohľadne porušenia zásad morálky ako normatívneho systému s tým, že táto prezentácia ženského teľa prekročila istú prípustnú hranicu. Rovnako že reklamné letáky bývajú aj voľne položené v spoločných častiach bytových domov, alebo sa v miestach na to určených stým, že nemožno vylúčiť, že by sa k nim nedostali aj maloletí. V neposlednom rade reklamné letáky pohoršili aj dospelých jedincov, čo preukazovali aj dva podané podnety na SOI, založené v administratívnom spise. Žalovaný prihliadol aj na ďalší negatívny aspekt uvedenej reklamy, ktorým je využívanie sexizmu, ako nástroja na propagáciu služieb záložne s odkazom na fakt, že použitie nahého ženského tela absolútne nesúviselo s ponúkanými a propagovanými službami záložne. Podporne sa správny orgán vyjadril aj o Arbitrážnej komisii a Rady pre reklamu. Nebolo možné tak súhlasiť s námietkami žalobcu, že by žalovaný pochybil vo vzťahu k výkladu pojmu „šíriteľ reklamy“. Ani správny súd nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že tlač doručeného grafického návrhu, do ktorého nemal žalobca žiadnym spôsobom možnosť zasahovať a jeho následné neadresné doručenie nie je možné považovať za distribúciu reklamného materiálu. Konštrukcie, ktoré vytváral žalobca nemohli správnosť posúdenia skutkového stavu zo strany žalovaného vyvrátiť, pretože ak aj žalobca vykonal iba „tlač propagačného materiálu“, tak uvedené nemení nič na tom, že reálne vykonával distribúciu a teda označené letáky šíril (§ 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z.). V prípade výšky pokuty v sume 33.200 €, túto správny orgán určil na spodnej hranici zákonom určenej sadzby a svoje rozhodnutie v danej časti relevantne zdôvodnil. 32. Na základe horeuvedeného možno konštatovať, že dôkazy, ktoré zabezpečil správny orgán počas administratívneho konania dostatočne odôvodňovali záver vyvodiť voči žalobcovi deliktuálnu zodpovednosť za porušenie povinnosti ustanovenej v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z. z. Správny súd vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk dospel k záveru, že žalovaný ako príslušný správny orgán postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s príslušnými procesnoprávnymi normami, pričom pri svojom rozhodovaní nevybočil z rámcov správnej úvahy tak, ako je vymedzená vyššie. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že neexistuje žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 34. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).