Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/65/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200477 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017200477.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a sudcov JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: T. X., X. C. XXX, C.. Ž., právne zastúpený: JUDr. Michal Ellinger, advokát, so sídlom Wolkrova 41, 851 01 Bratislava, proti žalovanému : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: KM-OLVS-102/2016/OPK zo dňa 25.01.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa v zákonnej lehote podanou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.03.2017 domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného KM-OLVS-102/2016/OPK vydaného dňa 25.01.2017 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - personálneho rozkazu vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR číslo 29 zo dňa 16.11.2016 (ďalej tiež len prvostupňové rozhodnutie), vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, ako aj priznania náhrady trov konania. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutia správnych orgánov. 2. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 20.06.2016 došlo Okresnému riaditeľstvu PZ v Žiari nad Hronom Hlásenie oznámenie o vznesení obvinenia príslušníkovi PZ - žalobcovi, dňa 23.06.2016 bola vydaná písomnosť - Začatie konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Spis okrem iných písomností tiež obsahuje: úradný záznam zo služby uskutočnenej dňa 24.11.2015, zápisnice o výsluchu osôb - žalobcu, B.. W., L. T., U. Š., L.. L. U., certifikát o overení - T. T. CD, úradný záznam - vyhodnotenie GPS. 3. Personálnym rozkazom vedúceho služobného úradu Ministerstva vnútra SR číslo 29 zo dňa 16.11.2016 bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z. z.) prepustený zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ, nakoľko počas výkonu štátnej služby, ktorú vykonával ako člen hliadky v čase od 8.00 hod. do 20.00 hod. dňa 24.11.2015 s veliteľom hliadky B.. L. W., prejednal v čase okolo 17.00 hod. na ceste I/65 v smere od Kremnice do Žiaru nad Hronom v obci Bartošova Lehôtka priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch) spáchaný priestupcom L. T., vodičom motorového vozidla zn. Ford Tranzit, ev. č. O. XXXEH. Žalobca priestupcovi oznámil, že za prekročenie rýchlosti mu hrozí pokuta 500 € a odobratie vodičského preukazu na pol roka. Nakoľko priestupca požadovanú hotovosť pri sebe nemal, znížil žalobca výšku pokuty na 300 €. Priestupca nemal pri sebe žiadnu hotovosť, preto požiadal spolujazdca U. Š., ktorý mu vydal všetky bankovky v nezistenej nominálnej hodnote, spolu vo výške 120 €, ktoré žalobca prevzal, pričom nevydal priestupcovi a ani jeho spolujazdcovi diely B pokutových blokov a ani iné potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov a pokutu žiadnym spôsobom nezaevidoval v príslušných služobných pomôckach. Hotovosť vo výške 120 € si žalobca ponechal pre vlastnú potrebu. 4. V dôsledku žalobcom podaného odvolania zo dňa 20.11.2015 voči v predchádzajúcom bode tohto rozsudku uvedenému personálnemu rozkazu vo veci rozhodol žalovaný napadnutím rozhodnutím KM- OLVS-102/2016/OPK zo dňa 25.01.2017, podané odvolanie zamietol a napadnutý personálny rozkaz potvrdil. 5. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že nadriadený žalobcu vykonal vo veci vlastné dokazovanie v záujme objasnenia skutočného stavu veci. V rozhodnutí bol uvedený stručný obsah vo veci v konaní vypočutých osôb (žalobca, B.. L. W., L. T., U. Š., L.. L. U.). 6. Následne zaujal stanovisko k námietkam žalobcu uvedených v jeho podanom odvolaní a konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie spĺňalo všetky v zákone uvedené formálne a obsahové náležitosti. Výrok tohto rozhodnutia obsahoval rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté ako to vyžaduje ust. § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Z výroku bolo zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania, na základe akého právneho predpisu a podľa ktorého ustanovenia prvostupňový orgán rozhodol. Taktiež prvostupňové rozhodnutie bolo náležite odôvodnené (§ 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.). Prijatý záver v prvostupňovom rozhodnutí o tom, že žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby bolo preukázané priamymi dôkazmi (výpovede L. T., U. Š.) a podporené nepriamymi dôkazmi preukazujúcimi prítomnosť žalobcu na kritickom mieste (inštruktáž a vyhodnotenie pohybu cestnej dopravnej hliadky). 7. Žalovaný uviedol, že konanie vo veciach služobného pomeru prebieha nezávisle od iných procesných konaní - disciplinárneho konania a trestného konania, konaného v zmysle Trestného poriadku. V danom konaní sa nerieši zodpovednosť dotknutej osoby za disciplinárne previnenie alebo trestný čin. Otázka viny nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru. Inými konaniami nebol správny orgán obmedzený pre svoju povolenú úvahu, na základe ktorej posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a povinnosti a možnosť ďalšieho zotrvania žalobcu v služobnom pomere. 8. Poukázal na to, že zákon č. 73/1998 Z. z. neobsahuje ustanovenie upravujúce podmienky vylúčenia ktoréhokoľvek nadriadeného z konania o prepustenie policajta zo služobného pomeru a preto námietka zabezpečenia dôkazov až tromi osobami konajúcimi za služobný úrad nemôže byť dôvodná. Odmietnutie takéhoto dôkazu by bolo v rozpore so zásadou dokazovania v zmysle § 238 ods. 1 zákon č. 73/1998 Z. z. Vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru dôkazy vykonával a zabezpečoval iba nadriadený. Zabezpečenie a vykonanie dôkazov (výsluchy osôb, vyhodnotenie pohybu SCV) nadriadeným z pozície bezprostredne nadriadeného bolo opodstatnené z hľadiska rýchlosti a hospodárnosti konania. Takáto činnosť nadriadeného bola v súlade s popisom jeho služobnej činnosti, keďže plní aj ďalšie úlohy podľa pokynov vyššieho nadriadeného v rozsahu zastávanej funkcie a v danom prípade bol ústne poverený vyšším nadriadeným na vykonanie všetkých úkonov vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. Ani následné spracovanie návrhu na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru vyšším nadriadeným nebolo v rozpore s § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., nakoľko predmetný návrh nemusel spracovať výlučne bezprostredne nadriadený. 9. Zároveň žalovaný mal za to, že posudzovaným konaním žalobcu došlo z jeho strany k porušeniu služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a táto hrubosť bola zvýraznená porušením základných povinností policajta žalobcom (§ 48 ods. 3 písm. a/, b/, g/, h/ zákona č. 73/1998 Z. z.) a ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žaloba. 10. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci, z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj jeho nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov. 11. Žalobca mal za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezákonne posúdil jeho námietky obsiahnuté v odvolaní a nezákonne potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Podľa žalobcu v konaní pred vydaním prvostupňového rozhodnutia neboli žiadne dôkazy na jeho prepustenie zo služobného pomeru. 12. Žalovaný namietol skutočnosť, že zápisnica o jeho výsluchu bola nazvaná „ zápisnica o výsluchu účastníka konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru“ a zápisnice ostatných v konaní vypočutých osôb boli nazvané ako „ zápisnica o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci“ a tieto výsluchy boli do konania zabezpečené vo forme nezákonných dôkazov. Konštatoval, že zákon pripúšťa ako dôkaz výpovede a vyjadrenia osôb, avšak tieto musia byť v súlade s právnymi predpismi. V danom prípade však zákon neurčuje, že to môže byť vo forme zápisníc a preto v prípade prvostupňového orgánu išlo o svojvoľné konanie, nezákonne vytvorené ad hoc. Išlo o umelé neprirodzené vytvorenie dôkazného prostriedku. Vyjadrenia osôb, ktoré boli obsahom zápisníc nemohli mať právnu záväznosť pre osoby ktoré sa v nich vyjadrovali (neboli riadne poučené). 13. Žalobca považoval argumentáciu žalovaného vo veci namietanej zákonnosti výroku prvostupňového rozhodnutia za nezákonnú, nakoľko bolo podstatné posúdiť, či výrok rozhodnutia mal zákonom predpísané náležitosti. Výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahoval informáciu o skutku, t. j. vymedzenie konkrétnych skutočností vzťahujúcich sa ku skutku. 14. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia z hľadiska absencie uvedenia konkrétnych úplných znení použitých právnych predpisov a interných predpisov, ktoré boli v prvostupňovom rozhodnutí iba vymenované a nie citované. Z rozhodnutia musí byť možné posúdiť postup a úvahy orgánu, ktorý dané rozhodnutie vydal a priamej nadväznosti na aplikované konkrétne ustanovenia právnych predpisov a interných predpisov odôvodňujúcich vydanie rozhodnutia. Citovanie ustanovení právnych a interných predpisov v rozhodnutí žalobca považuje za nevyhnutnú a zákonnú náležitosť odôvodnenia rozhodnutia pod následkom nepreskúmateľnosti. 15. Žalobca spochybnil použitie dôkazov z trestného konania v predmetnom personálnom konaní, konkrétne akt spoznania policajta (žalobcu) prostredníctvom fotoalbumu, ktoré nevykonali konajúce správne orgány. Tento akt sa realizoval mimo personálneho konania, ale v trestnom konaní. Žalobca zastával právny názor, že dôkaz vyprodukovaný orgánom činným v trestnom konaní pre účely trestného konania nemôže byť využitý ako zákonný dôkaz pre účely konania vo veci prepustenia policajta vedeného podľa zákona č. 73/1998 Z. z. Prvostupňové rozhodnutie stojí na dôkazoch z trestného konania, čo spôsobuje jeho nezákonnosť a premieta sa do nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 16. Žalobca bol názoru, že žalovaný si zamieňa význam slovného spojenia „súvislosť konania o prepustení s iným konaním napríklad trestným pre ten istý skutok“ a „nezávislosť konania o prepustení od konania iného napríklad trestného pre ten istý skutok“. Žalobca vyjadril názor, že v súvislosti s konkrétnym skutkom nemôžu existovať dôvody prepustenia bez existencie záveru, že ten istý skutok má znaky trestného činu, alebo disciplinárneho previnenia, alebo priestupku. Ak skutok nemá znaky trestného činu alebo disciplinárneho previnenia, alebo priestupku nemôže mať ani znaky odôvodňujúce prepustenie zo služobného pomeru. 17. Žalobca mal za to, že ak skutok má znaky disciplinárneho previnenia alebo priestupku a súčasne znaky zakladajúce prepustenie policajta za taký skutok, musia sa vo veci tohto skutku uskutočniť dve konania. V zmysle znenia § 59 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru nepredchádza rozhodnutie o disciplinárnom previnení alebo priestupku pre ten istý skutok. Až v priamej súvislosti s rozhodnutím o skutku v trestnom konaní môže byť riešená otázka, či takéto konanie policajta odôvodňuje záver, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, t. j. že skutok ktorý je trestným činom nesie znaky hrubého porušenia služobnej prísahy. 18. Žalobca vyslovil záver, že ak personálne rozhodnutia predchádzajú z časového hľadiska rozhodnutiu vo veci toho istého skutku v trestnom konaní nemôže sa jednať o zákonnú aplikáciu ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. a bez právoplatného rozhodnutia vo veci skutku v trestnom konaní nemožno nespochybniteľne rozhodnúť vo veci toho istého skutku v konaní o prepustení zo služobného pomeru v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. Žalobca sa nestotožnil s úvahou žalovaného o tom, že otázka viny zo spáchania disciplinárneho previnenia alebo trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru z dôvodu vymedzeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. 19. Žalobca v súvislosti s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyslovil názor, že ak si žalovaný pri tvorbe odôvodnenia pomáhal právnymi úvahami, ktorých prameňom bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo zo zákona jeho povinnosťou, aby v rozhodnutí odkázal na takýto prameň a nevydával neoprávnene takéto právne úvahy za svoje vlastné. Aby mohlo byť napadnuté rozhodnutie v súlade so zákonom musí v ňom byť jasne vymedzené, ktoré úvahy sú produktom jeho rozumovej činnosti a ktorých prameňom sú iné zdroje, v danom prípade Najvyšší súd SR. 20. Záverom žalobca namietal skutočnosť, že dôkazy do konania zabezpečovali v postavení oprávneného orgánu (v prvostupňovom konaní) až tri osoby - riaditeľ okresného dopravného inšpektorátu L.. T.. Y. G., vedúci oddelenia výkonu služby okresného dopravného inšpektorátu T.. Y.. T. T. a riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom L.. N.. Y. P.. Rozhodnutie vydal vedúci služobného úradu MV SR N.. C. P.. Žalobca citujúc ust. § 193 ods. 1 a § 232 zákona č. 73/1998 Z. z. uviedol, že návrh na prepustenie spracováva spravidla bezprostredne nadriadený. V danom prípade, ak návrh na jeho prepustenie spracovával ako priamy nadriadený riaditeľ okresného dopravného inšpektorátu (L.. G.), bolo jeho povinnosťou zabezpečiť si podklady a dôkazy na podanie takéhoto návrhu. O návrhu mal rozhodovať vedúci služobného úradu. V prvostupňovom konaní však vystupovali ďalšie dve osoby - T.. Y.. T. (realizoval výsluchy osôb) služobne podriadený L.. G. a L.. P. (žiadal o poskytnutie informácii z vyšetrovacieho spisu, určenie polohy služobného vozidla a stanovisko odborového zväzu) služobne nadriadený L.. G.. Žalobca tiež spochybnil ústne poverenia pre T.. Y.. T.Ú. H. L.. P. ako aj to, že neexistuje právny predpis, ktorý by umožňoval vyššiemu nadriadenému ústne poveriť nižšie postaveného nadriadeného, aby mohol vstupovať do daného konania a vykonávať v ňom dôkazy namiesto priameho nadriadeného. 21. Replikou zo dňa 06.09.2017 žalobca reagujúc na vyjadrenie žalovaného k žalobe zotrval na dôvodoch podanej žaloby. Vyjadrenie žalovaného. 22. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.07.2017 a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Najskôr opísal stručne priebeh personálneho konania a opis vykonaných dôkazov a vyhodnotenie zisteného skutkového stavu a postupne zaujal stanovisko k jednotlivým vzneseným žalobným námietkam. 23. Poukázal na to, že nadriadený žalobcu v predmetnej veci zadovážil relevantné dôkazy v zmysle § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré následne zhodnotil podľa vlastnej úvahy. Uviedol, že zákon č. 73/1998 Z. z. neustanovuje pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti a ani dôkaznú silu jednotlivých dôkazov. 24. Žalovaný mal za to, že vo veci bol zistený skutkový stav v súlade so zákonom (§ 241), a to riadne a úplne a prvostupňové rozhodnutie (personálny rozkaz) bolo zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom predpísané formálne aj obsahové náležitosti. 25. Taktiež sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením uvedeným v napadnutom rozhodnutí, kde bol riadne a zákonným spôsobom zdôvodnený zákonný postup prvostupňového orgánu v súvislosti s neuvedením kompletnej citácie deklarovaných záväzných právnych a interných predpisov. Žiadne ustanovenie zákona č. 73/1998 Z. z. neprikazuje citovať, resp. uviesť úplne znenie ustanovení právnych predpisov a interných predpisov v rozhodnutí o prepustení policajta zo služobného pomeru. 26. S námietkou o využití dôkazov z trestného konania v predmetnom personálnom konaní sa žalovaný nemohol stotožniť, nakoľko žiadne z ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. nebráni tomu, aby v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru boli použité dôkazy zabezpečené v rámci prebiehajúceho trestného konania. Poukázal na to, že skutočnosti obsiahnuté v správe vyšetrovateľa neboli ani hlavným ani jediným dôkazom, na základe ktorého bolo rozhodnuté v personálnom konaní. Išlo len o doplňujúce informácie, podporujúce nadriadeným zistený stav veci. Nadriadený žalobcu v predmetnej veci zadovážil relevantné dôkazy, pričom pri ich vyhodnotení správne posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcom ako aj naplnenie podmienky, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 27. Žalovaný zastával názor, že nie je možné spájať, resp. podmieňovať konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru s trestným alebo disciplinárnym konaním. Nadriadený v samostatnom personálnom konaní nie je viazaný žiadnym procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov objasňujúcich a prejednávajúcich priestupok. Účelom personálneho konania nebolo zisťovať a preukazovať, či žalobca sa dopustil spáchania trestného činu, ale to či svojím konaním naplnil podmienky prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Tieto skutočnosti nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Otázka viny trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej by záviselo rozhodnutie o prepustení žalobcu. Súčasne vedené trestné konanie voči žalobcovi nemalo vplyv na priebeh personálneho konania a konajúci správny orgán nebol povinný vyčkať na rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých o prepustení policajta rozhoduje príslušný nadriadený, ktorý si v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle od výsledku samostatného trestného konania. 28. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou týkajúcej sa osôb vykonávajúcich konanie o prepustení žalobcu. Uviedol, že podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. návrh na prepustenie spracováva spravidla bezprostredne nadriadený. Vypracovaniu návrhu na prepustenie predchádza konanie, ktoré tiež spravidla vedie bezprostredne nadriadený. Zákon č. 73/1998 Z. z. nevylučuje pri príprave návrhu na prepustenie policajta aj činnosť iných osôb, teda neurčuje a nevyžaduje, aby návrh na prepustenie predkladal, resp. konanie vo veci viedol striktne bezprostredne nadriadený. Takáto možnosť je daná aj ostatným, vyšším nadriadeným. Preto namietaná nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu zabezpečenia dôkazov až tromi osobami konajúcimi za služobný úrad nie je dôvodná. Odmietnutie takéhoto dôkazu by bolo v rozpore so zásadou dokazovania zakotvenou v § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 29. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu v medziach žaloby boli vydané v súlade so zákonom a žalobné námietky neodôvodňovali ich zrušenie. 30. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 33. Podľa § 48 ods. 3 písm. a), b), g), h) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt je povinný a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, h) dodržiavať služobnú disciplínu. 34. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 35. Podľa § 238 ods. 1-4 zákona č. 73/1998 Z. z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 36. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 37. Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. 38. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. 39. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu (správcu dane) v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby - nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. 40. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať náležitosti určené právnymi predpismi na prejednávanú vec sa vzťahujúcimi (v danom prípade zákon č. 73/1998 Z. z.). 41. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 42. V prejednávanej veci podľa presvedčenia správneho súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného spĺňalo všetky zákonom č. 73/1998 Z. z. (§ 241) predpokladané obsahové aj formálne náležitosti. 43. K námietke o nezákonnosti zabezpečených dôkazov - zápisníc o výsluchu v konaní vypočutých osôb správny súd uvádza, že v zmysle § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. riadnym dôkazom v personálnom konaní sú aj výpovede a vyjadrenia osôb, ktoré konajúci orgán považuje za potrebné vo veci uskutočniť a pre riadne zistenie skutkového stavu vypočuť. Výsluch takýchto osôb konajúci orgán verejnej správy musí zachytiť v určitej podobe, tak aby boli súčasťou vo veci vedeného administratívneho spisu. V každom administratívnom konaní (aj v konaní podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o prepustení policajta zo služby) sa tak deje prostredníctvom písomnej zápisnice, ktorej obsah následne slúži ako riadny dôkaz, plne použiteľný v takomto konaní. V danom prípade prvostupňový orgán nijako nepochybil, keď uskutočnil výsluchy osôb (žalobcu, druhého člena hliadky a členov osádky kontrolovaného vozidla), ktorých obsah zahrnul do zápisníc o ich výsluchu. Takto získané dôkazy sú riadne získané a použiteľné pre rozhodnutie v danej veci. Nie je možné sa stotožniť s námietkou žalobcu, že išlo o nezákonné dôkazy. 44. Čo sa týka prvostupňového rozhodnutia - personálneho rozkazu, správny súd uvádza, že opis skutku, ktorý bol dôvodom pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bol riadne uvedený v plnom rozsahu v odôvodnení tohto rozhodnutia a potom podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR takýto postup nie je možné považovať za nezákonný, nejedná sa o vadu rozhodnutia, ktorá by spôsobovala jeho nezákonnosť. 45. Taktiež námietke nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z dôvodu absencie uvedenia úplneho znenia ustanovení právnych a interných predpisov, na základe ktorých bolo vo veci rozhodnuté nie je možné prisvedčiť. Je pravdou, že v personálnom rozkaze neboli uvádzané plné znenia interných a právnych predpisov, ktorých porušenie bolo žalobcovi vytýkané. Tento nedostatok však bol odstránený napadnutým druhostupňovým rozhodnutím, kde znenie právnych a interných predpisov uvedené bolo. Správne konanie v prvom a druhom stupni tvorí jednotný celok a ak sa vyskytlo nejaké procesné pochybenie v konaní pred prvostupňovým orgánom, resp. v prvostupňovom rozhodnutí v prípade a ak bolo následným postupom druhostupňového orgánu, resp. druhostupňovým rozhodnutím odstránené, nie je možné takúto skutočnosť pokladať za vadu konania, resp. rozhodnutia a nemá táto skutočnosť žiadny vplyv na zákonnosť súdnemu prieskumu podrobeného napadnutého rozhodnutia. 46. K námietke o neprípustnosti použitia dôkazu z trestného konania v prebiehajúcom personálnom konaní správny súd považuje za potrebné konštatovať, že v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, plne rešpektujúc ustanovenie § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. použitie takéhoto dôkazu je prípustné a rozhodnutie vydané aj na podklade takéhoto dôkazu nie je možné označiť z tohto dôvodu za nezákonné. 47. Čo sa týka podmienenosti personálneho konania od výsledkov pre daný skutok paralelne vedeného trestného konania, resp. disciplinárneho konania je treba dať za pravdu žalovanému. V zmysle ustálenej judikatúry nie je možné podmieňovať personálne konanie podľa zákona č. 73/1998 Z. z. výsledkom trestného, resp. disciplinárneho konania vedených pre ten istý skutok. Personálne konanie je nezávislé od trestného alebo disciplinárneho konania. Je samostatným konaním, v ktorom nadriadený nie je nijako viazaný na žiadny úkon orgánov činných v trestnom konaní, resp. správnych orgánov objasňujúcich priestupok. 48. Účelom personálneho konania nie je preukázať príslušníkovi PZ, že svojím konaním spáchal trestný čin, ale to, či svojím konaním naplnil dôvod na prepustenie zo služobného pomeru (v danom prípade podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.). Dôvod prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ nemusí dosahovať intenzitu potrebnú, aby sa jeho konanie dalo posúdiť ako spáchanie trestného činu a zároveň prípadné disciplinárne previnenie nemusí mať intenzitu a závažnosť potrebnú na vyvodenie prepustenia, ale len uloženia disciplinárneho trestu nižšej výmery. Vôbec nie je možné a ani zákonné podmieňovať postup a rozhodnutie v personálnom konaní právoplatnosťou ukončenia trestného konania (uznania viny). Jedná sa o dve samostatné navzájom nezávislé konania uskutočňované rozdielnymi orgánmi posudzujúce spáchanie určitého skutku príslušníkom PZ z hľadiska rozdielnych zákonných predpisov, ako aj rozdielnych kritérií pre vyvodenie trestnoprávnej, resp. personálnej zodpovednosti. 49. Námietka žalobcu o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že žalovaný v rozhodnutí uvádzal právne názory Najvyššieho súdu za svoje vlastné, bez toho, aby uviedol, že cituje z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a žalobca preto nevedel, že ide o stanovisko najvyššieho súdu nie je dôvodná. Nejde o takú vadu rozhodnutia žalovaného, ktorá by mala za následok jeho nezákonnosť. V prípade, ak orgán verejnej správy vo svojom rozhodnutí doslovne cituje z rozhodnutia súdu, resp. iného orgánu, je vhodné, aby takúto skutočnosť zreteľne uviedol, so záverom o svojom súhlase s takouto argumentáciou. Ak tak však neučinil, nemožno hovoriť o nezákonnosti takéhoto rozhodnutia. 50. Ohľadom námietky neprípustnosti účasti celkovo až troch osôb nadriadených v konaní pri zabezpečovaní dôkazov správny súd uvádza, že podľa jeho názoru znenie zákonného ustanovenia ... spracovanie návrhu na prepustenie spravidla bezprostredne nadriadeným znamená, že táto osoba - bezprostredne nadriadený žalobcu - v danom prípade riaditeľ okresného dopravného inšpektorátu L.. G. má povinnosť zosumarizovať v konaní zhromaždené dôkazy, ktoré však mohli byť zaobstarané aj inými policajtmi (vyššie alebo nižšie hierarchicky postavenými), tieto dôkazy vyhodnotiť a na ich základe prijať záver o podaní/nepodaní návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru. 51. V danom prípade návrh na prepustenie žalobcu podal jeho priamy nadriadený L.. G.. Skutočnosť, že niektoré dôkazy v konaní pred prvostupňovým orgánom verejnej správy boli vykonané (obstarané) inými osobami L.. P. a T.. T. a tieto dôkazy boli použité pri rozhodovaní a zahrnuté do odôvodnení oboch preskúmavaných rozhodnutí nie je podľa správneho súdu možné označiť ako vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Inými osobami zabezpečené dôkazy - výsluchy osôb, vyžiadanie iných podkladov pre rozhodnutie nie je nezákonné. Dôležité je, aby získané dôkazy vyhodnotil a záver z nich prijal priamy nadriadený žalobcu, čo sa v danom prípade aj stalo a L.. G. bol tým nadriadeným, ktorý podal návrh na žalobcove prepustenie zo služobného pomeru a o tomto návrhu bolo personálnym rozkazom aj rozhodnuté. 52. Správny súd uvádza, že posudzovaný návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bol riadne vopred prerokovaný s príslušným odborovým orgánom (§ 252 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.) a rozhodnutie (personálny rozkaz) bolo vydané v zákonných lehotách (§ 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z.). 53. Záverom musí správny súd uviesť, že v preskúmavanom správnom konaní nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Má za to, že konajúci prvostupňový orgán verejnej správy vykonal vo veci riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy ako aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, je vecne správne, neprisvedčil žalobným námietkam a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 54. O nároku na právo na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy. 55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2001 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).