Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/133/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201497 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201497.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Q.. M. Q., R.XX XX V., zastúpený: Mgr. Pavol Baláž, advokát, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 48004/2017-42-II zo dňa 02.08.2017, takto jednohlasne r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Ministerky spravodlivosti SR Č. 48004/2017-42-II zo dňa 02.08.2017 ako aj rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR Ev. č.: 342/2017-142-I zo dňa 03.07.2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov 1. Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.08.2017 Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky zamietla rozklad žalobcu a potvrdila rozhodnutie vydané v prvom stupni Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky č. 342/2017-142-I zo dňa 03.07.2017, ktorým ministerstvo podľa § 11 ods. 1 písm. d/, § 18 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) v spojení s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) nevyhovelo žiadosti o sprístupnenie informácií žiadateľa (žalobcu), doručenej dňa 22.06.2017, v ktorej požadoval sprístupnenie, cit.: „Dovoľujem si Vás požiadať o spisové značky práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom EÚ, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie.“ 2. Žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií z dôvodu, že ním požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov. II. Žaloba 3. Žalobca považoval rozhodnutia vydané v oboch stupňoch za nezákonné a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne žalovanému prikázať požadované informácie sprístupniť a zaslať žalobcovi na ním uvedenú emailovú adresu. 4. Poukázal na to, že v obdobnej veci bol vynesený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/105/2015, ktorý sa týkal rôzneho druhu informácií vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, vrátane spisových značiek, o ktoré sa jednalo aj v napadnutom rozhodnutí. V tomto rozsudku mal najvyšší súd konštatovať, že spisové značky konaní prebiehajúcich pred Súdnym dvorom EÚ nepatria medzi informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu zjavne nerešpektovalo uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poukázal tiež na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/28/2013, podľa ktorého evidenčné informácie zo súdnych registrov, vrátane spisových značiek prebiehajúcich konaní, sa sprístupňujú. Rovnako tak na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 830/2016, ktorý sa týka žalovaného a v ktorom ani žalovaný netvrdil, že spisové značky prebiehajúcich konaní patria medzi informácie v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 5. Žalobca dal do pozornosti, že predmet jeho žiadosti je verejne dostupný v sídle Súdneho dvora EÚ na základe čl. 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ alebo priamo na jeho webovej schránke. Skutočnosť, že podstatná časť predmetu žiadosti žalobcu je verejne dostupnou informáciou každému v sídle Súdneho dvora EÚ alebo na jeho webovej stránke už počas prebiehajúceho súdneho konania podľa žalobcu vyplýva aj z emailovej informácie Tlačovej a informačnej sekcie Súdneho dvora EÚ a z výpovede zástupkyne Slovenskej republiky pred súdmi EÚ na Okresnom úrade Bratislava v priestupkovom konaní v januári 2015. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že všetky dôvody, ktoré boli použité ako dôvod na čiastočné nesprístupnenie informácie sú zjavne fiktívne a ochrana verejne dostupných informácií žalovaným nesleduje žiadny legitímny cieľ a už vôbec nie je nevyhnutná v demokratickej spoločnosti na ochranu akéhokoľvek legitímneho cieľa podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Preto je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. 6. Zdôraznil, že žalovaný napadnutým rozhodnutím svojvoľne marí jeho základné právo na informácie, keďže v jeho prípade ide o prístup k verejne dostupným informáciám, o ktorých navyše najvyššie súdne autority opakovane judikovali, že podliehajú sprístupneniu. Okrem toho postup žalovaného v rovnakej veci (prístup k informáciám tvoriacim predmet žiadosti) bol odsúdený aj Verejnou ochrankyňou práv v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý bol vyhodnotený ako jeden z dvoch najzávažnejších porušení ľudských práv v roku 2014. III. Vyjadrenie žalovaného 7. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 25.01.2018, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ním požadované informácie sú verejne dostupné. V tejto súvislosti dôvodil, že na webovom sídle Súdneho dvora EÚ nie je možné filtrovať konania na základe procesného postavenia Slovenskej republiky v konaní a už vôbec nie na základe kritéria, či SR podala do konania „akékoľvek písomné vyjadrenie“. Preto nie je možné získať ucelený prehľad konaní, v ktorých Slovenskej republiky vystupovala alebo vystupuje v určitom procesnom postavení, resp. v ktorých podala písomné vyjadrenie. V súvislosti so žalobcom poukázaným čl. 22 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že toto ustanovenie upravuje nahliadanie do registra, kde sa nachádzajú zapisované informácie ako celok. Pokiaľ by záujemca chcel získať ucelenú informáciu o všetkých konaniach, do ktorých Slovenskej republiky zaslala „akékoľvek písomné vyjadrenie“, musel by nahliadnuť do všetkých tam vedených spisov. Preto podľa žalovaného nie je možné akceptovať argument žalobcu, že mu je bránené v prístupe k verejne dostupným informáciám. 8. Za zavádzajúce považoval žalovaný tvrdenie žalobcu o tom, že najvyšší súd v rozsudku zo dňa 22.02.2017 vo veci sp. zn. 3Sžo/105/2015 skonštatoval, že spisové značky konaní prebiehajúcich pred Súdnym dvorom EÚ nepatria medzi informácie podliehajúce obmedzeniu prístupu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Najvyšší súd v uvedenom rozsudku okrem iného uviedol, že „v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takú kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa však neaplikuje ako izolovaná právna norma, ale vždy v spojení s ustanovením § 12 zákona č. 211/2000 Z.z., cez ktoré ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. Len evidenčné informácie nespĺňajú materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.“ Z uvedeného podľa žalovaného nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť záver, že všetky informácie obsiahnuté v požadovanom materiáli (vrátane spisových značiek konaní vedených pred Súdnym dvorom EÚ) sú len evidenčného charakteru, resp., že celý takýto materiál a všetky informácie v ňom obsiahnuté nepodliehajú obmedzeniu podľa § 11 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. V opačnom prípade by podľa názoru žalovaného nič nebránilo súdu uložiť žalovanému povinnosť požadovanú informáciu sprístupniť, pretože sa nepreukázala existencia dôvodov pre jej nesprístupnenie. Podľa žalovaného jeho postup pri posudzovaní žiadosti žalobcu plne reflektoval závery prijaté najvyšším súdom v uvedenom rozsudku. Žalovaný ako povinná osoba žalobcovi nesprístupnil požadované informácie aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcom požadované informácie sa týkajú konaní, ktoré ešte neboli ukončené, čím žalovaný učinil za dosť aj požiadavke preskúmania materiálneho charakteru obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu. 9. Napadnuté rozhodnutia žalovaný nepovažoval ani za rozporné s ďalšou žalobcom uvádzanou judikatúrou (nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 830/2016, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sži/28/2013). Predovšetkým uvedený nález ústavného súdu sa netýka posúdenia otázky prístupu k spisovým značkám stále prebiehajúcich konaní z hľadiska jeho obmedzenia podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. V predmetnom prípade bolo dôvodom nesprístupnenia informácie, ktorý bol ústavným súdom posúdený ako nesprávny a neakceptovateľný, odmietnutie žiadosti o informácie podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Otázka obmedzenia prístupu k takýmto informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. nebola v predmetnom konaní riešená ani správnymi orgánmi, ani súdmi a ani ústavným súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014 poukázal na to, že vývoj súdnej praxe obsah pojmu „rozhodovacia činnosť“ v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. ustálil tak, že do tohto pojmu nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov, pri zachovaní princípov ochrany osobných údajov fyzických osôb. 10. Podľa žalovaného pre posúdenie veci je potrebné vziať do úvahy, že žalobca v tomto konaní svojou žiadosťou zo dňa 04.07.2017 nežiadal súd ako povinnú osobu o informácie zo súdneho registra. Predmetom jeho žiadosti de facto bola informácia o procesnom postupe Slovenskej republiky ako účastníka konania, resp. intervenienta, v konaniach pred Súdnym dvorom EÚ. Konania vedené pred týmto súdnym orgánom je pritom potrebné vnímať nielen v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomných súvislostiach, špecifických pre konania vedené pred súdmi EÚ, ktoré môžu odkrývať dôvody procesnej stratégie Slovenskej republiky, pre ktoré je v jej záujme zúčastniť sa na určitom konaní, resp. v ňom istým spôsobom postupovať. Preto aj čiastkové sprístupnenie informácií o niektorých konaniach, ktoré by sa inak mohli zdať málo relevantnými, môže spôsobiť ohrozenie presadzovania spôsobu postupu Slovenskej republiky v daných konaniach, ohroziť nestrannosť rozhodovacieho procesu pred súdmi EÚ a celý rozhodovací proces tak ovplyvniť. Vyzradenie procesnej stratégie SR v konaniach pred súdmi EÚ by podľa žalovaného ovplyvnilo správanie sa iných subjektov s konkrétnymi záujmami v konaní a v konečnom dôsledku by viedlo k zásahom do vlastnej rozhodovacej činnosti medzinárodného súdneho orgánu. Tak aj informácie o stále prebiehajúcich (živých) konaniach pred súdmi EÚ, ktoré by na prvý pohľad mohli byť považované za majúce len evidenčný charakter (spisové značky konaní) nadobúdajú v podobe ich uceleného spracovania podľa kritérií stanovených žalobcom charakter informácie, ktorá má strategický význam pre postup pri zastupovaní Slovenskej republiky pred súdmi EÚ. IV. Konanie na správnom orgáne 11. Nahliadnutím do administratívneho spisu súd zistil, že žalobca elektronickou poštou doručenou žalovanému dňa 22.06.2017 požiadal o sprístupnenie informácií v znení, cit.: „Dovoľujem si Vás požiadať o spisové značky práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom EÚ, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie. Žiadam o rešpektovanie rozsudku NS SR spis. zn.: 3Sžo/28/2013, 3Sžo/105/2015, podľa ktorých evidenčné informácie sa zo súdnych spisov sprístupňujú. Rovnako žiadam o rešpektovanie Upovedomenia Verejnej ochrankyne práv s č. 1799/2014/VOP, ktoré sa týkalo Vášho úradu. Pripomínam, že nesprístupnenie obdobných informácií bolo dňa 24.03.2015 Verejnou ochrankyňou práv v pléne Národnej rady SR vyhodnotené ako jeden z dvoch najvážnejších porušení ľudských práv a základných slobôd. Preto ak mi požadované informácie nesprístupníte, budem žiadať o vyvodenie priestupkovej zodpovednosti voči príslušným zamestnancom MS SR a budem požadovať aj primeranú nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvodom bude úmyselné porušenie zákona o slobode informácií a nerešpektovanie právoplatných a vykonateľných rozsudkov Najvyššieho súdu SR.“ 12. O žiadosti žalobcu rozhodol žalovaný v prvom stupni rozhodnutím zo dňa 03.07.2017, Ev. č.: 342/2017-142-I, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovel v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a požadované informácie žalobcovi nesprístupnil, nakoľko požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorého argumentačným základom boli žalobné dôvody a o ktorom rozhodla Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím zo dňa 02.08.2017, Č. 48004/2017-42-II tak, že rozhodnutie vydané žalovaným v prvom stupni potvrdila a rozklad žalobcu zamietla. Odôvodnenia oboch rozhodnutí správnych orgánov sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe a detailnejšie sa súd k jednotlivých ich častiam vyjadril nižšie. V. Posúdenie veci 13. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 17. Podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 18. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 19. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 20. Podľa § 12 zákona č. 211/200 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 21. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18). 22. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 23. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 24. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Úlohou súdu bolo v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť, či žalovaný (ministerka spravodlivosti) rozhodol správne, keď potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o sprístupnenie požadovaných informácií a tieto informácie neboli žalobcovi sprístupnené. Žiadosť žalobcu (viď bod 11) sa týkala sprístupnenia spisových značiek práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom EÚ, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie. Základnou právnou otázkou bolo posúdenie, či žalovaný na žiadosť žalobcu správne aplikoval dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. 27. Súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžik/1/2018 zo dňa 23. januára 2019, v ktorom najvyšší súd poukázal na výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. vyslovený v rozsudku sp. zn. 3Sžo/105/2015 zo dňa 22.02.2017, podľa ktorého „v zmysle uvedeného ustanovenia sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. V súdnej terminológii sa takýto predmet konania označuje ako „živá vec“. Ide o historický princíp. Priebeh konania je ovládaný procesnými zásadami bezprostrednosti a priamosti, a preto si konajúci súd vždy obstaráva základ a vytvára úsudok pre svoje rozhodnutie iba na základe informácií, ktoré vyjdú najavo iba pred ním. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny prístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach. Cieľom tohto ustanovenia je garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým „paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti“. Verejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania. Rozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale i Súdny dvor Európskej únie. ... Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. sa však neaplikuje ako izolovaná právna norma, ale vždy v spojení s ustanovením § 12 zákona č. 211/2000 Z.z., cez ktoré ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. ... Najvyšší súd konštatuje, že len evidenčné informácie nespĺňajú materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 12 zák. č. 211/2000 Z.z.“ 28. Okrem uvedeného súd poukazuje na názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „vývoj v súdnej praxi obsah pojmu „rozhodovacia činnosť“ v § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 211/2000 Z.z. ustálil tak, že do tohto pojmu nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov, pri zachovaní princípov ochrany osobných údajov fyzických osôb.“ 29. Súd v zmysle uvedených záverov najvyššieho súdu v tomto prípade ustálil, že výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zo strany žalovaného vo vzťahu k predmetnej žiadosti žalobcu nie je správny. Žalobca žiadal o sprístupnenie informácií, a to spisových značiek práve prebiehajúcich konaní pred Súdnym dvorom EÚ, v ktorých Slovenská republika podala akékoľvek písomné vyjadrenie. Súd zastáva názor, že pri posudzovaní žiadosti žalobcu bolo povinnosťou žalovaného v prvom rade ustáliť, aký charakter majú žalobcom požadované informácie a nie predovšetkým zamerať svoju pozornosť na stav konaní pred Súdnym dvorom EÚ, ktorých sa žalobcom požadované informácie (spisové značky) týkajú. Aj podľa vyššie uvedených záverov je nepochybné, že spisové značky, aj keď sa týkajú prebiehajúcich konaní pred medzinárodným súdnym orgánom (Súdnym dvorom EÚ), sú informáciami evidenčného charakteru, ktorých sprístupnenie v žiadnom prípade nemôže ohroziť záujem chránený uvedeným zákonným ustanovením tak, ako na to vo svojich rozhodnutiach žalovaný poukázal. Na tomto závere nič nemení ani prípadná verejná nedostupnosť presne špecifikovaných informácií požadovaných žalobcom na webovom sídle Súdneho dvora EÚ. Spisové značky ako informácie evidenčného charakteru nemožno stotožňovať s pojmom „rozhodovacia činnosť“, ktorý ustálila súdna prax. 30. Súd ďalej uvádza, že podstatnou obsahovou náležitosťou rozhodnutia správneho orgánu je aj jeho odôvodnenie, ktoré má niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Tým sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania - posilňovať dôveru účastníkov správneho konania v správnosť rozhodovania, aby prijaté rozhodnutia fyzické a právnické osoby viedli k dobrovoľnému plneniu povinností. Ďalšou funkciou je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutie prípadne preskúmavať. Presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatneniu opravných prostriedkov. Aj odvolací správny orgán by mal pri formulácii odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho presvedčivosť a náležite vysvetliť a odôvodniť svoj názor na prejednávanú vec. Ak správne orgány tieto požiadavky na odôvodnenie svojich rozhodnutí nerešpektujú, nespĺňajú požiadavku zrozumiteľnosti a preskúmateľnosti. Nezrozumiteľnosťou sa rozumie nielen jazyková, ale aj logická nezrozumiteľnosť. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/11/2013 zo dňa 27.02.2014). Správne orgány v oboch stupňov v danej veci navyše nepostupovali dôsledne ani podľa uvedených zásad správneho poriadku, keď dostatočným, resp. žiadnym spôsobom nevysvetlili, prečo môžu mať žalobcom požadované informácie evidenčný charakter len vtedy, ak sa týkajú skončených konaní v tomto prípade pred medzinárodným súdnym orgánom (Súdnym dvorom EÚ). 31. Záverom súd dodáva, že právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo na informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru voči kabinetnému výkonu verejnej moci (zo strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v širšom občianskej spoločnosti). Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich štátnu moc. Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú mnohorakým spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri žiadostiach o poskytnutie informácií, pretože zákon č. 211/2000 Z.z. je z tohto pohľadu relatívne lakonický. To však nič nemení na citlivosti posudzovania prípadnej netransparentnosti moci (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 830/2016 zo dňa 02.02.2017). 32. Pri posudzovaní žiadostí o poskytnutie informácií je z hľadiska podstaty práva na informácie a jeho legislatívnej úpravy potrebné konať a rozhodovať tak, aby ústavou zakotvené právo žiadateľa o informácie nebolo dotknuté nezákonným postupom a rozhodnutím orgánu verejnej moci. Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov nebolo možné na žiadosť žalobcu aplikovať dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., rozhodnutia žalovaného nemožno považovať za rozhodnutia vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci a za rozhodnutia zákonné. 33. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutia žalovaného ako nezákonné zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu bude postupovať v naznačenom smere. 34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 35. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).