Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/145/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201565 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201565.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu JUDr. Andrey Kriškovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava, , IČO: 47 244 895, konajúca prostredníctvom JUDr. Ondreja Urbana, MBA, konateľ, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: NBS1-000-013-331 zo dňa 21.07.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-013-331 zo dňa 21.07.2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na čiastočnú náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Spoločnosť URBAN s. r. o., advokátska kancelária, ako právny predchodca žalobcu, (ďalej aj ako „žiadateľ”) elektronickou poštou dňa 17.06.2017 požiadala o sprístupnenie informácii, a to poskytnutie všetkých rozhodnutí Národnej banky Slovenska, ktoré boli vydané zo strany Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS”) v oblasti výkonu dohľadu nad spotrebiteľským právom alebo nad spotrebiteľskými úvermi v období od 01.01.2008 do 14.06.2017 v konaniach, kde účastníkom konania bol subjekt COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, sídlo: Einsteinova ulica 11/3677, 851 01 Bratislava, IČO: 50 595 628. 2. Útvar dohľadu nad finančným trhom, ako príslušný prvostupňový orgán NBS (ďalej len tiež „útvar dohľadu“), rozhodnutím č. z. 100-000-046-526 k č. sp. NBS1-000-012-593 zo dňa 22.06.2017(ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel žiadosti žiadateľa podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“) a § 2 ods. 2 a ods. 5 v spojení s § 3 ods. 3 a § 3 ods. 4 štvrtá veta zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“) a nesprístupnil žiadateľovi požadované informácie s odvolaním sa na skutočnosť, že údaje, ktoré žiada žiadateľ poskytnúť, sú informáciami súvisiacimi s dohľadom nad dohliadaným subjektom, požadované informácie NBS nezverejňuje a zároveň aj z dôvodu, že žiadateľ nie je subjektom, ktorému je NBS oprávnená alebo povinná poskytnúť požadované informácie. 3. Žiadateľ (žalobca) proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy opísanom v bode 2/ tohto rozsudku podal dňa 06.07.2017 odvolanie, v ktorom uviedol, že právo na informácie je ústavným právom každého subjektu garantovaným článkom 26 Ústavy SR, článkom 17 Listiny základných práv a slobôd a článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež len Dohovor). Žiadateľ uviedol, že ak dokument obsahuje niekoľko chránených informácii, neznamená to, že možno odmietnuť sprístupniť celý dokument. Chránené informácie z neho možno v takomto prípade vylúčiť a zvyšok dokumentu možno sprístupniť. Podľa názoru žiadateľa ústavné právo na poskytnutie informácii má prednosť pred odmietnutím žiadosti. Na základe uvedeného žiadal, aby orgán verejnej správy druhého stupňa zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že požadované informácie sprístupní, eventuálne zrušil prvostupňové rozhodnutie a požadované informácie sprístupní, s tým, že zákonom chránené informácie budú začiernené (zabielené). 4. Guvernér Národnej banky Slovenska ako orgán verejnej správy druhého stupňa (žalovaný) napadnutým rozhodnutím č. NBS1-000-013-331 zo dňa 21.07.2017 zamietol v bode 3/ tohto rozsudku uvedené odvolanie žiadateľa a potvrdil správnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa (ďalej tiež len druhostupňové rozhodnutie). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia guvernéra NBS sa uvádza, že žiadosť žiadateľa listom č. 100-000-046-420, č. sp. NBS1-000-012-556 zo dňa 22.06.2017 NBS postúpila Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcii v Bratislave priamo na vybavenie, a to poskytnutie požadovaných informácii za obdobie od 01.01.2008 do 31.03.2015, t. j. za obdobie, za ktoré tento orgán vykonával výkon dohľadu v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov. Z toho dôvodu NBS v tomto období nemala takúto kompetenciu, a preto nemá a nemôže mať takéto požadované informácie k dispozícii, a preto ich žiadateľovi nemohla poskytnúť. Ďalej bolo poukázané na ust. § 27 ods. 7 zákona o dohľade, v ktorom je uvedené, ktoré výroky prvostupňových rozhodnutí sa môžu zverejňovať vo vestníku NBS alebo na webovom sídle NBS, prípadne aj v periodickej tlači a iných hromadných informačných prostriedkov. NBS môže zverejniť výrok iného svojho vykonateľného rozhodnutia alebo odôvodnenia rozhodnutia alebo jeho časti, ak to považuje za účelné z hľadiska informovanosti klientov dohliadaného subjektu, z hľadiska vykonateľnosti rozhodnutia alebo z hľadiska efektívnosti dohľadu nad dohliadaným subjektom. Zákon o dohľade v § 3 ods. 3 vymedzuje, v ktorých prípadoch a ktorým subjektom je NBS oprávnená alebo povinná poskytnúť informácie, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a výkonu dohľadu. Guvernér NBS ako odvolací orgán dospel k záveru, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol v danej veci správne tak, že odmietol odvolateľovi sprístupniť požadované informácie. Žaloba 5. V zákonnej lehote podanou žalobou na tunajšom súde dňa 25.09.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného Číslo: NBS1-000-013-331 zo dňa 21.07.2017 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 22.06.2017, č. z. 100-000-046-526 k č. sp. NBS1-000-012-593 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, eventuálne aby žalovanému ako osobe povinnej uložil povinnosť sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu v lehote ôsmich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania 100%. 6. Žalobca v žalobe napádal výrok napadnutého rozhodnutia, ako aj výrok prvostupňového rozhodnutia. Mal za to, že vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 7. Žalobca poukázal na znenie § 12 zákona č. 211/2000 Z. z., v ktorom sa uvádza, že nie je možné bez ďalšieho odmietnuť sprístupnenie celého dokumentu z dôvodov podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. Zákonodarca v snahe naplnenia účelu zákona č. 211/2000 Z. z. zakotvil do § 12 dve významné pravidlá, ktoré umožňujú efektívne realizovať právo na slobodný prístup k informáciám, a to pravidlo selekcie a pravidlo dočasnej ochrany informácii. 8. Podľa žalobcu účelom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Avšak nesprístupniť, resp. obmedziť sprístupnenie informácii podľa tohto písmena je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neuskutočnenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončených kontrol, dohľadov a dozorov tiež absentuje účel v podobe zabezpečenia nerušeného výkonu. Hoci Najvyšší súd SR pôvodne zastával názor, že predmetné ustanovenie musí byť vykladané reštriktívne a informácia sa nesprístupňuje ako celok, Ústavný súd SR neskôr v náleze ústavného súdu z 10.11.2011, sp. zn. IV. ÚS 464/10 vyslovil názor, že takýto výklad je nedôvodne reštriktívny a vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 je informáciu možné poskytnúť aj v obmedzenom rozsahu. Takéto sprístupnenie informácie v obmedzenom rozsahu sa musí urobiť za podmienok § 12 zákona č. 211/2000 Z. z. Ak teda požadované dokumenty obsahujú, čo len čiastkové informácie, ku ktorým nie je podľa zákona vylúčený prístup, povinná osoba musí tieto informácie sprístupniť. Nie je možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane. 9. Vylúčenie sprístupnenia celého dokumentu nespĺňa podľa názoru žalobcu ústavnú požiadavku proporcionality a minimalizácie zásahu do základného práva na informácie, keďže sa neuplatnilo pravidlo selekcie iba naozaj citlivých informácii, ale ide o paušálne nesprístupnenie všetkých informácií obsiahnutých v požadovanej dokumentácii a takýto postup je podľa názoru žalobcu nielen v rozpore s cieľom a podstatou zákona č. 211/2000 Z. z., ale aj v rozpore s Ústavou SR. 10. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný - guvernér NBS sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho rozsiahlymi námietkami uvedenými v článku II. a III. podaného odvolania. Guvernér NBS vo svojom rozhodnutí reagoval iba selektívne opakovaním odôvodnenia použitého zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí, no vecne a materiálne neodpovedal na námietky a vecné argumenty žalobcu. Žalobca poukázal na ust. § 46 a § 47 Správneho poriadku, kde je jasne zakotvená požiadavka, aby rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a súčasne obsahovalo predpísané náležitosti. 11. Uviedol, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí aj právo účastníka konania na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžf/29/2010 zo dňa 10.03.2011, v zmysle ktorého „ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty.“ 12. Otázkou, či druhostupňový správny orgán splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúce z článku 6 Dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdov nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 13. Žalobca trval na tom, že žalovaný mu mal požadované informácie poskytnúť s tým, že ak tieto dokumenty obsahujú informácie, ku ktorým je zo zákona vylúčený prístup a ktoré podliehajú ochrane, bolo potrebné adekvátnym spôsobom zabezpečiť ich nesprístupnenie a zvyšné informácie žalobcovi poskytnúť. 14. Replikou zo dňa 11.04.2018 reagujúc na vyjadrenie žalovaného k žalobe zotrval žalobca na svojej skutkovej, vecnej a právnej argumentácii uvedenej v podanej žaloby. Vyjadrenie žalovaného 15. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 14.03.2018, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že z jeho strany bol žalobca informovaný v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., že jeho žiadosť za obdobie od 01.01.2008 do 31.03.2015 bola listom zo dňa 22.06.2017 postúpená Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústrednému inšpektorátu v Bratislave, pretože v dotyčnom období bola Slovenská obchodná inšpekcia príslušná na výkon dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami. Preto reálne nebolo možné žalobcovi požadované informácie z tohto obdobia poskytnúť, pretože NBS v dotyčnom období nemala kompetenciu na výkon dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami. 16. Pokiaľ išlo o následné obdobie roku 2015 a roky 2016 - 2017, odkedy NBS postupne dostala výkon dohľadu v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa novelizačného zákona č. 373/2014 Z. z., NBS na základe komplexného a dôsledného preskúmania žiadosti žiadateľa dospela k jednoznačnému a náležite odôvodnenému záveru, že žiadateľ - žalobca na ním požadované informácie nemá zákonný nárok podľa ustanovení zákona o dohľade, a ani podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. 17. Ohľadom námietky žalobcu, že Slovenská obchodná inšpekcia poskytla žalobcovi všetky rozhodnutia na CD za obdobie ňou vykonávaného dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami, tak je potrebné upriamiť pozornosť na rozsiahle zmeny zákonnej regulácie pri premene ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami na ochranu finančných spotrebiteľov a pri prerozdelení kompetencií v tejto oblasti medzi Slovenskou obchodnou inšpekciou a Národnou bankou Slovenska v zmysle novelizačného zákona č. 373/2014 Z. z. a novelizačného zákona č. 35/2015 Z. z., vrátane prechodných ustanovení v týchto novelizačných zákonoch tak, že postupy Slovenskej obchodnej inšpekcie pri dohľade v rámci ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami regulovali iné zákonné pravidlá, aké sú zákonné pravidlá regulujúce postupy NBS v rámci ochrany finančných spotrebiteľov, a preto Slovenská obchodná inšpekcia dokončovala svoj neukončený dohľad aj podľa prechodných ustanovení vyššie spomenutých zákonoch. 18. Žalovaný mal za to, že pri konaní a rozhodnutí o neposkytnutí požadovaných informácii pre žalobcu postupoval v súlade s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z. a zákona o dohľade, ktorý v tejto súvislosti ako lex specialis nadväzuje na zákon č. 211/2000 Z. z. Pritom zákon o dohľade v ustanoveniach § 3 ods. 4 poslednej vety výslovne upravuje pravidlá postupu žalovanej NBS ako povinnej osoby pri požadovaní informácii súvisiacich s dohľadom, a to aj so zohľadnením ustanovení § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa žalovaného nesprístupnenie požadovaných informácii bolo riadne a podrobne odôvodnené v napadnutých obidvoch rozhodnutiach aj s uvedením relevantných ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. 19. Dôvodil, že zákon o dohľade v § 1 ods. 3 písm. a/ bod 3 zakotvuje, že súčasťou dohľadu nad finančným trhom NBS je okrem iného aj vedenie konaní, v ktorých NBS rozhoduje o udelení povolení, licencií, súhlasov a predchádzajúcich súhlasov, o uložení sankcií a opatrení na nápravu, alebo o vydaní iných rozhodnutí podľa tohto zákona o dohľade a osobitných predpisov v oblasti dohľadu. V ustanovení § 2 ods. 2, § 2 ods. 5 druhá veta, § 3 ods. 4 v poslednej vete zakotvuje zákon o dohľade, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, že na základe informácií získaných pri dohľade môže Národná banka Slovenska sprístupniť a poskytnúť tretím osobám len informácie zverejnené podľa zákona o dohľade alebo osobitného predpisu v oblasti finančného trhu a že povinná osoba nesprístupní a neposkytne požadované informácie súvisiace s dohliadaným subjektom finančného trhu alebo s činnosťou dohliadaného subjektu finančného trhu, ktoré sú požadované podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 211/2000 Z. z. Konštatoval, že spoločnosť COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, sídlo: Einsteinova ulica 11/3677, 851 01 Bratislava, IČO: 50 595 628 patrí medzi dohliadané subjekty finančného trhu, pričom požadované informácie súvisia s činnosťou tejto spoločnosti ako dohliadaného subjektu finančného trhu. 20. Informácie, ktoré požadoval žalobca sprístupniť, teda rozhodnutia NBS v oblasti výkonu dohľadu nad spotrebiteľským právom alebo nad spotrebiteľskými úvermi v konaniach, kde bola účastníkom vyššie spomenutá spoločnosť, nepatria medzi povinne zverejňované údaje ani medzi informácie sprístupňované na základe žiadosti žiadateľov, a to vzhľadom na vylúčenie prístupu v zmysle ustanovení § 3 ods. 4 posledná veta v spojení s § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/2000 Z. z. Žalobca bol v rámci odôvodnenia rozhodnutia informovaný, že podľa § 37 ods. 1 písm. d) zákona o dohľade NBS na svojom webovom sídle alebo vo svojom vestníku zverejňuje výrok vykonateľného rozhodnutia alebo aj odôvodnenie rozhodnutia NBS alebo ich časti, ak sú určené na zverejnenie podľa tohto zákona o dohľade alebo osobitného predpisu. Žiadané informácie nepatria medzi povinne zverejňované údaje a s odkazom na § 3 ods. 3 zákona o dohľade žalobca nie je ani osobou, ktorej je NBS oprávnená alebo povinná poskytnúť informácie o dohliadaných subjektoch. 21. Žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý judikoval, že Ústava SR v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Obsahom základného práva na prijímanie informácii nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa. Účelom ustanovenia § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. je chrániť informácie týkajúce sa výkonu kontroly, dozoru alebo dohľadu orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov. Preto Najvyšší súd SR považuje za správny záver, že žalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom č. 211/2000 Z. z., ktorý nedovoľuje žalovanému ako orgánu kontroly, dozoru alebo dohľadu, ktorý je viazaný v článku 2 ods. 2 Ústavy SR zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly, dozoru alebo dohľadu než tie, ktoré tvoria výsledok činnosti pri výkone kontroly, dozoru alebo dohľadu a ktoré ustanovuje zákon (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sži/41/2014 z 05.05.2015). Posúdenie skutkových tvrdení a právnej argumentácie. 22. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v zmysle s § 107 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom a je potrebné ho zrušiť. 23. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 26. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 27. Podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z. z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. 28. Podľa § 12 zákona č. 211/200 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 29. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18). 30. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 31. Úlohou súdu v danom prípade je preskúmať zákonnosť postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní preskúmavaných rozhodnutí ako aj zákonnosť týchto rozhodnutí v zmysle žalobných námietok. 32. Súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov podľa SSP je povinný posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či náležite zistil vo veci skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi ako aj dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe z hľadiska toho, či takéto namietané procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe realizovanom v zákonom stanovenej lehote je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré musí mať zákonom predpísané náležitosti. Každé rozhodnutie správneho orgánu musí spĺňať všetky zákonom naň kladené formálne náležitosti, t. j. musí byť vydané v písomnej forme, vecne príslušným správnym orgánom. Musí vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať všetky zákonom požadované náležitosti (v danom prípade Správny poriadok a zákon č. 211/2000 Z. z.). 33. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia. 34. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci, je teda jadrom celého rozhodnutia. Preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Správny poriadok ustanovuje povinné obsahové náležitosti výroku. Vždy je potrebné uviesť ustanovenie právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo. Je nevyhnutné, aby z výroku bolo jasné, kto je adresátom rozhodnutia (účastník konania) a čo sa rozhodnutím ukladá, mení alebo ruší, resp. autoritatívne potvrdzuje. Výrok musí byť formulovaný jasne, stručne a pritom určite, aby účastník konania i orgán, ktorý má rozhodnutie preskúmať mohol bezpečne a bez pochybnosti poznať výsledok konania. Požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, aby účastník konania mohol jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania. 35. Správny súd po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zistil, že výrok tohto rozhodnutia má vady, z dôvodu, že jeho obsah nekorešponduje s obsahom odôvodnenia rozhodnutia. Prvostupňovým rozhodnutím s prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia bolo pravdepodobne rozhodnuté o celej žiadosti žiadateľa, napriek tomu však časť žiadosti, vzťahujúcej sa k informáciám za obdobie 01.01.2008 do 31.03.2015, povinná osoba postúpila osobe, o ktorej sa domnievala, že má požadované informácie k dispozícii - Slovenskej obchodnej inšpekcii, čo vyplýva z písomnosti - odstúpenie odvolaní žalobcu zo dňa 10.07.2017. S prihliadnutím na postúpenie časti žiadosti o informácie, ako aj s prihliadnutím na výrok a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia potom nie je jasné, o čom vlastne prvostupňový orgán rozhodol, t. j. či rozhodol o celej žiadosti o informácie alebo iba o nejakej jej časti vzhľadom na postúpenie časti žiadosti Slovenskej obchodnej inšpekcii. Ak časť žiadosti o informácie odmietol, pretože žiadané informácie nemal k dispozícii, bolo potrebné, aby sa táto skutočnosť premietla jednak do výroku rozhodnutia, ako aj do jeho odôvodnenia. Vo výroku rozhodnutia je síce uvedený § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ale z výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu nie je zrejmé, na akú časť žiadosti o informácie sa tento právny dôvod rozhodnutia vzťahuje - ak sa dôvod rozhodnutia vzťahuje iba na časť žiadosti, je potrebné, aby to z výroku rozhodnutia bolo zrejmé napr. tým, že to bude obsiahnuté v samostatnom výroku, prípadne tým, že výrok rozhodnutia bude obsahovať špecifikáciu časti žiadosti, na ktorú sa daný dôvod rozhodnutia vzťahuje, čo sa však v danom prípade nestalo. Pretože z rozhodnutia povinnej osoby v prvom stupni nie je zrejmé, či rozhodla o celej žiadosti žalobcu s prihliadnutím na následné postúpenie časti žiadosti Slovenskej obchodnej inšpekcii (aj keď sa formálne javí, že áno), ku ktorému malo dôjsť podľa tak vyjadrenia prvostupňového orgánu verejnej správy ako aj podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom však dôkaz o takomto postúpení časti žiadosti žalobcu v administratívnom spise absentuje, je toto rozhodnutie nezrozumiteľné, a teda zmätočné. 36. Taktiež v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa odkázal žiadateľa - žalobcu na webové sídlo v sekcii výroky právoplatných rozhodnutí, kde si môže žiadateľ výroky právoplatných rozhodnutí o udelení povolenia na vykonávanie bankových činností alebo o uložení sankcie banke alebo pobočke zahraničnej banky alebo iné výroky právoplatných rozhodnutí vo veciach ochrany finančných spotrebiteľov vyhľadať. Tieto uvedené skutočnosti v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa mali premietnuť aj do výroku tohto rozhodnutia. 37. Odvolací orgán (žalovaný) sa týmito nedostatkami konania povinnej osoby (prvostupňový správny orgán) vôbec nezaoberal. V napadnutom rozhodnutí sa navyše nevysporiadal s námietkami čl. II. a III. uvedenými žalobcom v odvolaní, a to s pravidlom selekcie a s pravidlom dočasnej ochrany informácií. 38. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť, nakoľko bol nesúlad s výrokom rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a toto rozhodnutie odvolací orgán potvrdil a nevykonal nápravu takejto vady. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného preto súd zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O výroku, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu, súd vzhľadom na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP nerozhodoval. Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní postupovať v zmysle právnych záverov správneho súdu vyslovených v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP). Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia sa správny súd už nezaoberal námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. 39. O práve na nárok na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok čiastočne priznaný, a to za zaplatený súdny poplatok, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko tieto trovy nepovažoval za dôvodne (účelne) vynaložené. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2013 zo dňa 20.06.2014). Podľa presvedčenia súdu nie je účelné, efektívne potrebné a ani hospodárne, aby sa žalobca (advokátska kancelária) v tomto súdnom konaní dala zastúpiť advokátom, ktorý je zároveň spoločníkom a konateľom žalobcu - advokátskej kancelárie. Aplikujúc uvedenú zásadu a berúc do úvahy skutočnosť, že žalobca je advokátska kancelária a jeho zvolený právny zástupca je podľa údajov z Obchodného registra súčasne aj jeho spoločníkom a konateľom, preto je správny súd názoru, že bolo nutné o práve na náhrade trov konania rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a priznať žalobcovi len čiastočnú náhradu vo výške odôvodnene vynaložených trov konania - za zaplatený súdny poplatok za žalobu. Vzniknuté náklady žalobcu na jeho právne zastúpenie v danom konaní vzhľadom na okolnosti veci neboli vynaložené účelne. 40. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).