Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/224/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201575 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201575.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej, v právnej veci žalobcu: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o. advokátska kancelária, Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 244 895, zastúpený: Mgr. Ivan Gašperec LL.M., advokát, Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava proti žalovanej: Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie guvernéra Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017 a rozhodnutie Národnej banky Slovenska - útvar dohľadu nad finančným trhom č.z.: 100-000-046-480, k č. sp.: NBS1-000-012-500 zo dňa 22.06.2017 zrušuje a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanej právo na čiastočnú náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie a rozhodnutia správnych orgánov 1. Spoločnosť URBAN s.r.o., advokátska kancelária, ako právny predchodca žalobcu, (ďalej aj ako „žiadateľ”) elektronickou poštou dňa 17.06.2017 požiadal o sprístupnenie informácií, a to poskytnutie všetkých rozhodnutí Národnej banky Slovenska, ktoré boli vydané zo strany Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS”) v oblasti výkonu dohľadu nad spotrebiteľským právom a/alebo nad spotrebiteľskými úvermi v období od 01.01.2008 do 07.06.2017 v konaniach, kde účastníkom konania bol subjekt MONAQ Leasing, a.s., sídlo: Panská 13, 811 01 Bratislava, IČO: 35 864 001. 2. Útvar dohľadu nad finančným trhom, ako príslušný prvostupňový orgán NBS, rozhodnutím č.z.: 100-000-046-480, k č. sp.: NBS1-000-012-500 zo dňa 22.06.2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel žiadosti žiadateľa podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) a § 2 ods. 2 a ods. 5 v spojení s § 3 ods. 3 a § 3 ods. 4 štvrtá veta zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len „zákon o dohľade“) a nesprístupnil žiadateľovi požadované informácie s odvolaním sa na skutočnosť, že údaje, ktoré žiada žiadateľ poskytnúť, sú informáciami súvisiacimi s dohľadom nad dohliadaným subjektom, požadované informácie NBS nezverejňuje a zároveň aj z dôvodu, že žiadateľ nie je subjektom, ktorému je NBS oprávnená, alebo povinná poskytnúť požadované informácie. NBS požadované informácie žalobcovi nesprístupnila aj s odvolaním sa na skutočnosť, že žalovaná nemá niektoré informácie požadované žiadateľom k dispozícii. 3. Listom zo dňa 22.06.2017 NBS postúpila žiadosť o poskytnutie informácií Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v časti nepatriacej do pôsobnosti NBS s odôvodnením, že NBS vykonáva dohľad v oblasti ochrany finančných záujmov spotrebiteľov až od 01.01.2015, resp. od 01.04.2015. List obsahuje informáciu, že žiadateľ bude o postúpení vo vymedzenej časti upovedomený. 4. Žiadateľ sa proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolal dňa 07.07.2017 a v odvolaní uviedol, že právo na informácie je ústavným právom každého subjektu garantovaným Ústavou SR (článok 26), Listinou základných práv a slobôd (článok 17) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 10). Žiadateľ uviedol, že ak dokument obsahuje niekoľko chránených informácií, neznamená to, že možno odmietnuť sprístupniť celý dokument. Chránené informácie z neho možno v takomto prípade vylúčiť a zvyšok dokumentu možno sprístupniť. Podľa názoru žiadateľa ústavné právo na poskytnutie informácií má prednosť pred odmietnutím žiadosti. Na základe uvedeného žiadal, aby orgán verejnej správy druhého stupňa zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že požadované informácie sprístupní, eventuálne zrušil prvostupňové rozhodnutie a požadované informácie sprístupní s tým, že zákonom chránené informácie budú začiernené. 5. Guvernér Národnej banky Slovenska, ako príslušný orgán verejnej správy druhého stupňa rozhodnutím č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017 zamietol odvolanie žiadateľa a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia guvernéra NBS sa uvádza, že žiadosť žiadateľa listom č. 100-000-046-420, č. sp. NBS1-000-012-556 zo dňa 22.06.2017 NBS bola postúpená Ústrednému inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcii v Bratislave priamo na vybavenie, a to poskytnutie požadovaných informácií za obdobie od 01.01.2008 do 31.03.2015, t.j. za obdobie, za ktoré tento orgán vykonával výkon dohľadu v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov. Z toho dôvodu NBS v tomto období nemala takúto kompetenciu, a preto nemá a nemôže mať takéto požadované informácie k dispozícii, a preto ich žiadateľovi nemohla poskytnúť. Ďalej bolo poukázané na ust. § 27 ods. 7 zákona o dohľade, v ktorom je uvedené, ktoré výroky prvostupňových rozhodnutí sa môžu zverejňovať vo vestníku NBS alebo na webovom sídle NBS, prípadne aj v periodickej tlači a iných hromadných informačných prostriedkov. NBS môže zverejniť výrok iného svojho vykonateľného rozhodnutia alebo odôvodnenia rozhodnutia alebo jeho časti, ak to považuje za účelné z hľadiska informovanosti klientov dohliadaného subjektu, z hľadiska vykonateľnosti rozhodnutia alebo z hľadiska efektívnosti dohľadu nad dohliadaným subjektom. Zákon o dohľade v § 3 ods. 3 vymedzuje, v ktorých prípadoch a ktorým subjektom je NBS oprávnená alebo povinná poskytnúť informácie, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a výkonu dohľadu. Guvernér NBS, ako odvolací orgán dospel k záveru, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol v danej veci správne tak, že odmietol odvolateľovi sprístupniť požadované informácie. II. Žaloba 6. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.09.2017 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie guvernéra Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017 v spojení s rozhodnutím Národnej banky Slovenska - útvar dohľadu nad finančným trhom č.z.: 100-000-046-480, k č.sp.: NBS1-000-012-500 zo dňa 22.06.2017 eventuálne zrušil rozhodnutie guvernéra Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017 v spojení s rozhodnutím Národnej banky Slovenska - útvar dohľadu nad finančným trhom č.z.: 100-000-046-480, k č. sp.: NBS1-000-012-500 zo dňa 22.06.2017 a žalovanému ako osobe povinnej uložil povinnosť sprístupniť žalobcom požadovanú informáciu v lehote ôsmich dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. 7. Žalobca namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia, ako aj výrok prvostupňového rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 8. Žalobca poukázal na znenie § 12 zákona č. 211/2000 Z.z., v ktorom sa uvádza, že nie je možné bez ďalšieho odmietnuť sprístupnenie celého dokumentu z dôvodov podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. Zákonodarca v snahe naplnenia účelu zákona č. 211/2000 Z.z. zakotvil do § 12 dve významné pravidlá, ktoré umožňujú efektívne realizovať právo na slobodný prístup k informáciám, a to pravidlo selekcie a pravidlo dočasnej ochrany informácií. 9. Podľa žalobcu účelom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Avšak nesprístupniť, resp. obmedziť sprístupnenie informácií podľa tohto písmena, je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neuskutočnenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončených kontrol, dohľadov a dozorov tiež absentuje účel v podobe zabezpečenia nerušeného výkonu. Hoci Najvyšší súd SR pôvodne zastával názor, že predmetné ustanovenie musí byť vykladané reštriktívne a informácia sa nesprístupňuje ako celok, Ústavný súd SR neskôr v Náleze ústavného súdu z 10.11.2011, sp. zn. IV. ÚS 464/10 vyslovil názor, že takýto výklad je nedôvodne reštriktívny a vzhľadom na úvodnú vetu § 11 ods. 1 je informáciu možné poskytnúť aj v obmedzenom rozsahu. Takéto sprístupnenie informácie v obmedzenom rozsahu sa musí urobiť za podmienok § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. Ak teda požadované dokumenty obsahujú, čo len čiastkové informácie, ku ktorým nie je podľa zákona vylúčený prístup, povinná osoba musí tieto informácie sprístupniť. Nie je možné zamietnuť prístup ku všetkým informáciám nachádzajúcim sa v dokumente z dôvodu, že iba niektoré informácie podliehajú ochrane. 10. Vylúčenie sprístupnenia celého dokumentu nespĺňa podľa názoru žalobcu ústavnú požiadavku proporcionality a minimalizácie zásahu do základného práva na informácie, keďže sa neuplatnilo pravidlo selekcie iba naozaj citlivých informácií, ale ide o paušálne nesprístupnenie všetkých informácií obsiahnutých v požadovanej dokumentácii a takýto postup je podľa názoru žalobcu nielen v rozpore s cieľom a podstatou zákona č. 211/2000 Z.z., ale aj v rozpore s Ústavou SR. 11. Žalobca ďalej namietal, že guvernér NBS sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s rozsiahlymi námietkami žalobcu uvedenými v článku II. a III. odvolania. Guvernér NBS vo svojom rozhodnutí reaguje iba selektívne opakovaním odôvodnenia použitého zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy v prvostupňovom rozhodnutí, no vecne a materiálne neodpovedá na námietky a vecné argumenty žalobcu. Žalobca poukázal na ust. § 46 a § 47 Správneho poriadku, kde je jasne zakotvená požiadavka, aby rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a súčasne obsahovalo predpísané náležitosti. 12. Uviedol, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí aj právo účastníka konania na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžf/29/2010 zo dňa 10.03.2011, v zmysle ktorého „ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty.“ 13. Otázkou, či druhostupňový správny orgán splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z článku 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdov nevyžaduje, aby na každý argument strany aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 14. Žalobca trval na tom, že žalovaná mu mala požadované informácie poskytnúť s tým, že ak tieto dokumenty obsahujú informácie, ku ktorým je zo zákona vylúčený prístup a ktoré podliehajú ochrane, bolo potrebné adekvátnym spôsobom zabezpečiť ich nesprístupnenie a zvyšné informácie žalobcovi poskytnúť. III. Vyjadrenie žalovanej 15. Žalovaná sa vyjadrila k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 25.01.2018, žalobu považovala za nedôvodnú a žiadala ju zamietnuť. 16.Uviedla, že z jej strany bol žalobca informovaný v súlade s § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., že jeho žiadosť za obdobie od 01.01.2008 do 31.03.2015 bola listom zo dňa 22.06.2017 postúpená Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústrednému inšpektorátu v Bratislave, pretože v dotyčnom období bola Slovenská obchodná inšpekcia príslušná na výkon dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami. Preto reálne nebolo možné žalobcovi požadované informácie z tohto obdobia poskytnúť, pretože NBS v dotyčnom období nemala kompetenciu na výkon dohľadu v oblasti ochrany spotrebiteľov súvisiacej s finančnými službami. 17. Pokiaľ ide o následné obdobie rokov 2015, 2016 a 2017, odkedy NBS vykonáva dohľad v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa zák. č. 373/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a aj podľa zák. č. 35/2015 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, NBS na základe komplexného a dôsledného preskúmania žiadosti žiadateľa dospela k jednoznačnému záveru, že na požadované informácie v takom rozsahu, ako o ne žalobca žiadal, nemá zákonný nárok. 18. Dôvodila, že zákon o dohľade v § 1 ods. 3 písm. a/ bod 3 zakotvuje, že súčasťou dohľadu nad finančným trhom NBS je okrem iného aj vedenie konaní, v ktorých NBS rozhoduje o udelení povolení, licencií, súhlasov a predchádzajúcich súhlasov, o uložení sankcií a opatrení na nápravu, alebo o vydaní iných rozhodnutí podľa tohto zákona o dohľade a osobitných predpisov v oblasti dohľadu. V ustanovení § 2 ods. 2, § 2 ods. 5 druhá veta, § 3 ods. 4 v poslednej vete zakotvuje zákon o dohľade, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný, že na základe informácií získaných pri dohľade môže Národná banka Slovenska sprístupniť a poskytnúť tretím osobám len informácie zverejnené podľa zákona o dohľade alebo osobitného predpisu v oblasti finančného trhu a že povinná osoba nesprístupní a neposkytne požadované informácie súvisiace s dohliadaným subjektom finančného trhu alebo s činnosťou dohliadaného subjektu finančného trhu, ktoré sú požadované podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 211/2000 Z.z. Konštatovala, že spoločnosť MONAQ Leasing, a.s., patrí medzi dohliadané subjekty finančného trhu, pričom požadované informácie súvisia s činnosťou tejto spoločnosti ako dohliadaného subjektu finančného trhu. 19. Informácie, ktoré požadoval žalobca sprístupniť, teda rozhodnutia NBS v oblasti výkonu dohľadu nad spotrebiteľským právom a/alebo nad spotrebiteľskými úvermi v konaniach, kde bola účastníkom vyššie spomenutá spoločnosť, pričom na takéto rozhodnutia sa nevzťahuje vylúčenie prístupu k informáciám v zmysle ustanovení § 3 ods. 4 posledná veta zákona o dohľade v spojení s § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. 20. Žalobca bol v rámci odôvodnenia rozhodnutia informovaný, že podľa § 37 ods. 1 písm. d/ zákona o dohľade NBS na svojom webovom sídle alebo vo svojom vestníku zverejňuje výrok vykonateľného rozhodnutia alebo aj odôvodnenie rozhodnutia NBS alebo ich časti, ak sú určené na zverejnenie podľa tohto zákona o dohľade alebo osobitného predpisu. Žiadané informácie nepatria medzi povinne zverejňované údaje a s odkazom na § 3 ods. 3 zákona o dohľade žalobca nie je ani osobou, ktorej je NBS oprávnená alebo povinná poskytnúť informácie o dohliadaných subjektoch. 21. Žalovaná poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý judikoval, že Ústava SR v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Obsahom základného práva na prijímanie informácii nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa. Účelom ustanovenia § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. je chrániť informácie týkajúce sa výkonu kontroly, dozoru alebo dohľadu orgánu verejnej moci podľa osobitných predpisov. Preto Najvyšší súd SR považuje za správny záver, že žalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom č. 211/2000 Z.z., ktorý nedovoľuje žalovanej ako orgánu kontroly, dozoru alebo dohľadu, ktorý je viazaný v článku 2 ods. 2 Ústavy SR zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly, dozoru alebo dohľadu než tie, ktoré tvoria výsledok činnosti pri výkone kontroly, dozoru alebo dohľadu a ktoré ustanovuje zákon (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sži/41/2014 z 05.05.2015). 22. S poukazom na uvedené žalovaná naďalej trvá na skutočnosti, že objektívne existuje zákonný dôvod na nesprístupnenie informácií požadovaných žalobcom. Informácie požadované žalobcom sú bezpochyby informácie týkajúce sa výkonu dohľadu, keďže spoločnosť MONAQ Leasing, a.s., ktorej sa týkajú požadované informácie, je dohliadaným subjektom finančného trhu. IV. Replika žalobcu 23. Žalobca v replike zo dňa 20. marca 2018 v reakcii na vyjadrenie žalovanej v celom rozsahu odkázal na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú a právnu argumentáciu uvedenú v doterajších podaniach žalobcu a dodal, že vyjadrenie žalovanej neuznáva v celom rozsahu po skutkovej, vecnej, ako aj právnej stránke veci. 24. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17. januára 2019 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 30/2012 zo dňa 17. októbra 2013 a z neho vyplývajúcu právnu vetu: „Aj advokát, ktorý sa v súdnom konaní domáhal svojho nároku vyplývajúceho ako z jeho podnikateľskej činnosti, tak i zo súkromnoprávneho vzťahu, resp. ktorý vystupuje v takýchto vzťahoch na strane žalovanej, má právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí “. S poukazom na uvedené bol žalobca názoru, že v tomto konaní má plný nárok na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej SSP). V. Posúdenie veci 25. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia guvernéra Národnej banky Slovenska č. NBS1-000-013-341 zo dňa 21.07.2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Národnej banky Slovenska - útvar dohľadu nad finančným trhom č.z.: 100-000-046-480, k č. sp.: NBS1-000-012-500 zo dňa 22.06.2017, ktorým nebolo vyhovené žiadosti žalobcu podľa § 18 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. a § 2 ods. 2 a ods. 5 v spojení s § 3 ods. 3 a § 3 ods. 4 štvrtá veta o dohľade a požadované informácie mu neboli sprístupnené. 26. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 119 veta prvá SSP). 27. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 28. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. O žalobe súd rozhodol bez pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 107 ods. 2 v spojení s ust. 137 ods. 4 SSP. 29. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 31. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 32. Podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. 33. Podľa § 12 zákona č. 211/200 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 34. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18). 35. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 36. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci, je teda jadrom celého rozhodnutia. Preto len výrok je záväzný, schopný nadobudnúť právoplatnosť a byť vykonateľný. Správny poriadok ustanovuje povinné obsahové náležitosti výroku. Vždy je potrebné uviesť ustanovenie právneho predpisu podľa ktorého sa rozhodlo. Je nevyhnutné, aby z výroku bolo jasné, kto je adresátom rozhodnutia (účastník konania) a čo sa rozhodnutím ukladá, mení, alebo ruší, resp. autoritatívne potvrdzuje. Výrok musí byť formulovaný jasne, stručne a pritom určite, aby účastník konania i orgán, ktorý má rozhodnutie preskúmať mohol bezpečne a bez pochybnosti poznať výsledok konania. Požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, aby účastník konania mohol jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania. 37. Súd po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zistil, že výrok tohto rozhodnutia má vady, a to, že jeho obsah nekorešponduje s obsahom odôvodnenia rozhodnutia. Prvostupňovým rozhodnutím s prihliadnutím na výrok tohto rozhodnutia bolo pravdepodobne rozhodnuté o celej žiadosti žiadateľa, napriek tomu však časť žiadosti, vzťahujúcu sa k informáciám za obdobie 01.01.2008 do 31.12.2014, resp. do 31.03.2015, povinná osoba postúpila osobe, o ktorej sa domnievala, že má požadované informácie k dispozícii. Podľa obsahu administratívneho spisu postúpenie časti žiadosti z rovnakého dňa, kedy bolo vydané aj prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy, t.j. 22.06.2017. Postúpenie časti žiadosti zohľadnila žalovaná i vo svojom vyjadrení k žalobe. S prihliadnutím na postúpenie časti žiadosti o informácie, ako aj s prihliadnutím na výrok a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia potom nie je jasné, o čom vlastne prvostupňový orgán rozhodol, t. j. či rozhodol o celej žiadosti o informácie alebo iba o nejakej jej časti vzhľadom na postúpenie časti žiadosti. Ak časť žiadosti o informácie odmietol, pretože žiadané informácie nemá k dispozícii, bolo potrebné, aby sa táto skutočnosť premietla jednak do výroku rozhodnutia, ako aj do jeho odôvodnenia. Vo výroku rozhodnutia je síce uvedený § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ale z výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu nie je zrejmé, na akú časť žiadosti o informácie sa tento právny dôvod rozhodnutia vzťahuje - ak sa dôvod rozhodnutia vzťahuje iba na časť žiadosti, je potrebné, aby to z výroku rozhodnutia bolo zrejmé, napr. tým, že to bude obsiahnuté v samostatnom výroku, prípadne tým, že výrok rozhodnutia bude obsahovať špecifikáciu časti žiadosti, na ktorú sa daný dôvod rozhodnutia vzťahuje, čo sa v danom prípade nestalo. Pretože z rozhodnutia povinnej osoby v prvom stupni nie je zrejmé, či rozhodla o celej žiadosti s prihliadnutím na následné postúpenie časti žiadosti (aj keď sa formálne javí, že áno), je toto rozhodnutie nezrozumiteľné a teda zmätočné. 38. Taktiež v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa odkázal žiadateľa - žalobcu na webové sídlo v sekcii výroky právoplatných rozhodnutí, kde si môže žiadateľ výroky právoplatných rozhodnutí o udelení povolenia na vykonávanie bankových činností alebo o uložení sankcie banke alebo pobočke zahraničnej banky alebo iné výroky právoplatných rozhodnutí vo veciach ochrany finančných spotrebiteľov vyhľadať. Tieto uvedené skutočnosti v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa mali premietnuť aj do výroku prvostupňového rozhodnutia. 39. Odvolací orgán sa týmito nedostatkami konania povinnej osoby vôbec nezaoberal. V napadnutom rozhodnutí sa navyše nevysporiadal s námietkami čl. II. a III. uvedenými žalobcom v odvolaní, a to s pravidlom selekcie a s pravidlom dočasnej ochrany informácií. 40. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo potrebné zrušiť z dôvodu nesúladu výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, ktoré rozhodnutie odvolací orgán potvrdil. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej preto súd zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP a vec jej vrátil na ďalšie konanie. O výroku, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanej povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu, súd vzhľadom na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP nerozhodoval. Úlohou žalovanej bude v ďalšom konaní postupovať v zmysle právnych záverov správneho súdu vyslovených v tomto rozsudku, ktorým podľa § 191 ods. 6 SSP je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobcovi tento nárok čiastočne priznaný, a to za zaplatený súdny poplatok, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17. januára 2019 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 30/2012 zo dňa 17. októbra 2013, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „každý účastník konania bez ohľadu na to, že ide o fyzickú alebo právnickú osobu, má právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zástupcu právnickej osoby je treba odlišovať od osôb, ktoré za právnickú osobu konajú pred súdom z titulu svojej funkcie, prípadne na základe udeleného poverenia; v takom prípade nejde o zastúpenie v zmysle § 24 O.s.p. Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta a takto zvolený advokát sa môže dať zastupovať ako ďalším zástupcom iným advokátom na základe tzv. substitučnej plnej moci.“ Z uvedeného právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vyplýva, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu sa na preskúmavanú vec nevzťahuje. 42. Žalobca dohodou o plnej moci zo dňa 28. apríla 2017 splnomocnil Mgr. Ivana Gašperca, advokáta, aby v mene a na účet žalobcu urobil, a/alebo vykonal, a/alebo podal, a/alebo akýmkoľvek iným spôsobom učinil akýkoľvek právny úkon a/alebo akýkoľvek faktický úkon, tak podľa hmotného práva a/alebo podľa procesného práva podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, vrátane práva EÚ/ ES, teda splnomocniteľ udeľuje splnomocnencovi generálnu hmotnoprávnu plnú moc a súčasne generálnu procesnoprávnu plnú moc. Žalobca je advokátska kancelária a právny zástupca žalobcu je podľa údajov z Obchodného registra súčasne aj jeho spoločníkom a konateľom. S poukazom na uvedené súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia, nakoľko tieto trovy nepovažoval za dôvodne (účelne) vynaložené. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/9/2013 zo dňa 20.06.2014). Aplikujúc uvedenú zásadu a berúc do úvahy skutočnosť, že žalobca je advokátska kancelária a právny zástupca žalobcu je podľa údajov z Obchodného registra súčasne aj jeho spoločníkom a konateľom, bolo nutné o náhrade trov konania rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 43. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.