Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/257/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201773 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201773.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členov senátu JUDr. Marty Barkovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: G. U., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. N., zastúpený: JUDr. Sabína Hodoňová, PhD., advokátka, Advokátska kancelária Bednářová & Hodoňová, Mariánske námestie 31, 010 01 Žilina proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. p. PPZ- HCP-BA2-2017/009703-003 zo dňa 18.08.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Krajský súd zistil z administratívneho spisu, že žalobca dňa 20.06.2016 podal na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Iránskej islamskej republike v Teheráne, žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania a zlúčenia rodiny, ku ktorej priložil doklady - výpis z Obchodného registra obchodnej spoločnosti P. P. s. r. o., N.: XX XXX XXX, sídlo P. XX, XXX XX X. zo dňa 23.03.2016, Oddiel: U., vložka číslo: XXXXXX/B, zapísanú do obchodného registra dňa 21.01.2016, ktorej jediným spoločníkom je spoločnosť U. R. s.r.o., so sídlom P. XX, XXX XX X., N.: XX XXX XXX. Z predmetného výpisu z obchodného registra vyplýva, že predmetom podnikania sú uvedené činnosti: 1. Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod), 2. Sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb, 3. Počítačové služby, 4. Prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom, 5. Administratívne služby, 6. Reklamné a marketingové služby, 7. Činnosť podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov, 8. Vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti, 9. Organizovanie kultúrnych a iných spoločenských podujatí, 10. Ubytovacie služby bez poskytovania pohostinskej činnosti. Ďalej žalobca predložil rozhodnutie jediného spoločníka zo dňa 23.03.2016 o prevode 50 % obchodného podielu na jeho osobu a jeho vymenovanie do funkcie konateľa spoločnosti P. P. s.r.o., výpis z registra trestov z N. islamskej republiky, výpis z jeho bankového účtu z N. islamskej republiky spolu s potvrdením prevodu meny, bankový výpis z účtu obchodnej spoločnosti P. P. s.r.o., vedený v peňažnom ústave P., a.s. a potvrdenie o zabezpečení jeho ubytovania. 2. Dňa 20.06.2016 vykonalo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Iránskej islamskej republike v Teheráne so žalobcom pohovor k podanej žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, z ktorého vyplynulo, že žalobca, ako žiadateľ žiada o prechodný pobyt na území Slovenskej republiky za účelom podnikania, a to nákup techniky na výrobu šperkov a následne vývoz šperkov z Iránu do Európskej únie, a že v Iráne má firmu na výrobu šperkov už viac ako 30 rokov a v Slovenskej republike bude spoločníkom v obchodnej spoločnosti P. P. s.r.o., spolu so svojim synom H. U., ktorú odkúpili. 3. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Iránskej islamskej republike v Teheráne vzhľadom na uvedené zistenia odporučilo, aby žiadostiam o zlúčenie rodiny rodinných príslušníkov žalobcu bolo vyhovené až vtedy, keď bude hodnoverne zdokumentovaná podnikateľská činnosť a pobyt hlavných žiadateľov, t.j. žalobcu a jeho syna v Slovenskej republike a bude preukázateľné, že táto podnikateľská činnosť žalobcu nesúvisí len so zabezpečovaním vysťahovania celých rodín z Iránu do Slovenskej republiky alebo Schengenu a zároveň odporučilo udeliť prechodný pobyt žalobcovi a jeho synovi H. U. a neudeliť v tomto štádiu pobyt jeho rodinným príslušníkom za účelom zlúčenia rodiny. 4. Dňa 08.09.2016 žalobca doručil Prezídiu Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava - Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“) vyjadrenie zo dna 02.09.2016, a to na základe výzvy zo dňa 21.08.2016 na doloženie dokladov, ktoré by zvýšili dôveryhodnosť jeho podnikateľskej činnosti, a to najmä podnikateľský zámer, zmluvu o budúcej zmluve, nájomné zmluvy, cenníky, certifikáty, finančný plán a pod., v ktorom uviedol, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť mať vypracovaný podnikateľský zámer a uzatvorené písomné zmluvy. Ďalej sa žalobca vyjadril, že obchodná spoločnosť P. P. s.r.o. sa bude zaoberať prevádzkovaním samoobslužnej jedálne, resp. reštaurácie alebo bistra alebo zariadeniu tomu podobnému s tým, že to bude jeho hlavná činnosť. D., že uvedeným sa bude zaoberať po udelení mu prechodného pobytu na území Slovenskej republiky a následne začne všetky prípravné postupy ako hľadanie vhodného priestoru, personálu a vybavovať príslušnú licenciu. Zároveň uviedol, že má tiež skúsenosti v oblasti veľkoobchodu s tovarom - dielmi pre poľnohospodársku techniku, ktoré uvažuje vykonávať ako doplnkovú obchodnú činnosť. 5. Prvostupňový orgán dožiadaním č. PPZ-HCP-BA6-5209,5210/2016-PPC-CUL zo dňa 27.09.2016 požiadal Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vydanie stanoviska k podnikateľskej činnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) či podnikateľská činnosť žalobcu je vo verejnom záujme a či je prínosom pre hospodárske záujmy a hospodárstvo Slovenskej republiky. 6. Dňa 22.11.2016 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 31448/2016-3420-60464 zo dňa 07.11.2016, v ktorom uviedlo, že bez podnikateľského zámeru žalobcu nevie posúdiť, či jeho podnikateľská činnosť ako príslušníka tretej krajiny je/bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, a preto žiadal o doplnenie podnikateľského zámeru žalobcu. 7. Prvostupňový orgán doručil dňa 12.12.2016 žalobcovi výzvu č.PPZ-HCP-BA6-5209-26/2016-PPC- CUL zo dňa 11.12.2016, v ktorej ho vyzval, aby sa vyjadril k jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu a zároveň, aby mu oznámil skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie vo veci, a to v lehote do 5 dní od doručenia tejto výzvy. 8. Žalobca sa vyjadril k podanej žiadosti o udelenie prechodného pobytu a k podkladom pre rozhodnutie na základe výzvy prvostupňového orgánu zo dňa 11.12.2016, podaním zo dňa 19.12.2016, doručeným prvostupňovému orgánu dňa 22.12.2016 s tým, že v žiadosti o povolenie prechodného pobytu uviedol, že bude podnikať v oblasti vývozu a dovozu zlata a zlatníckeho vybavenia a ďalej vo vyjadrení zo dňa 02.09.2016 uviedol, že sa bude zaoberať prevádzkovaním samoobslužnej jedálne, resp. reštaurácie alebo bistra alebo zariadeniu tomu podobnému a že to bude jeho hlavná činnosť, tak, že sa jednalo o omyl, nakoľko táto informácia sa týkala inej spoločnosti (L. Q. s.r.o.), ktorej spoločníci pochádzajú taktiež z N.. 9. Prvostupňový orgán požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podaním č. PPZ-HCP- BA6-313-31/2017-PPC-CUL vo veci žalobcu o udelenie prechodného pobytu o predĺženie zákonnej lehoty o 30 dní z dôvodu správneho posúdenia jeho žiadosti, nakoľko nedoložil požadované doklady k podnikateľskej činnosti v Slovenskej republike, ktorá bola z tohto dôvodu predĺžená do 25.01.2017. 10. Prvostupňový orgán požiadal listom č. PPZ-HCP-BA6-313, 314/2017-PPC-32 zo dňa 21.01.2017 Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vydanie stanoviska, a to, či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky s uvedením, že žalobca mu nepredložil podnikateľský zámer a ani žiadne iné dokumenty preukazujúce jeho podnikateľskú činnosť. 11. Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky podaním č. 17209/2017-3420-12166 zo dňa 07.03.2017, doručilo prvostupňovému orgánu dňa 13.03.2017 stanovisko k podnikateľskej činnosti žalobcu v Slovenskej republike, v ktorom uviedlo, že žalobca nepreukázal účel prechodného pobytu v zmysle ustanovenia § 32 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov a z toho dôvodu jeho podnikateľská činnosť, ako príslušníka tretej krajiny, nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 12. Prvostupňový orgán vyzval žalobcu listom č. PPZ-HCP-BA6-313-39/2017-PPC-CUL zo dňa 16.05.2017, ktorý mu bol doručený dňa 16.05.2017, aby sa vyjadril k podkladom rozhodnutia i spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie v lehote do 5 dní odo dňa doručenia výzvy. 13. Žalobca dňa 22.05.2017 doručil prvostupňovému orgánu vyjadrenie k podkladom rozhodnutia podaním zo dňa 19.05.2017, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným postupom prvostupňového orgánu, nakoľko splnil zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky. 14. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-313-42/2017-PPC zo dňa 29.05.2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava - Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava ako prvostupňový orgán príslušný podľa ustanovenia § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, zamietol žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zo dňa 25.07.2016, podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov a s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) tohto zákona. Prvostupňový orgán uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky vychádzalo vo svojom stanovisku z nesprávneho predpokladu o nepreukázaní účelu podnikania zo strany žalobcu, pretože z predloženého výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti P. s.r.o. a z rozhodnutia jediného spoločníka si orgán verejnej správy nevedel urobiť dostatočný obraz o podnikateľskej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky, nakoľko napriek tomu, že si od neho vyžiadal ďalšie podklady na preukázanie účelu jeho prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ktoré by zvýšili dôveryhodnosť jeho podnikateľských zámerov, žalobca uviedol, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť mať vypracovaný podnikateľský zámer a uzatvorené písomné zmluvy. Prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca nepreukázal, či jeho podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a taktiež si musel byť vedomý následkov v prípade, ak nepredloží požadované doklady s tým, že poukázal na to, že žalobca mu nemôže stanovovať rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie vo veci. 15. Žalobca podal odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom namietal, že preukázal účel prechodného pobytu na území Slovenskej republiky a to rozhodnutím jediného spoločníka. Namietal, že nedoloženie podnikateľského plánu nie je možné vykladať ako jeho nespoluprácu pri preukazovaní jeho podnikateľského zámeru a v tejto súvislosti poukazoval na ustanovenie § 32 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého splnil jednu alternatívu na preukázanie účelu jeho pobytu, t.j. predloženie buď podnikateľského zámeru, resp. osvedčenia o živnostenskom podnikaní alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie a zastával názor, že bolo na ňom, ktorú z uvedených možností si vyberie. Uviedol, že orgán verejnej správy nerešpektoval citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov a vytvoril sa tak stav, ktorý mu znemožňuje realizovať jeho zákonné právo na preukázanie účelu pobytu na území Slovenskej republiky a to bez toho, aby takýto stav vyvolal. Ďalej poukázal na čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Žalobca na základe uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací orgán zrušil prvostupňové rozhodnutie. 16. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, ako odvolací orgán podľa ustanovenia § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (Správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA2-2017/009702-003 zo dňa 18.08.2017 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie č. p.: PPZ-HCP- BA6-314-44/2017-PPC zo dňa 29.05.2017 potvrdilo. 17. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme, a preto bola potrebná zo strany prvostupňového orgánu aplikácia ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového orgánu, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme a zdôraznil, že na účel podnikania by mal byť udelený, resp. obnovený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov. Ďalej zdôraznil, že pokiaľ žalobca žiada udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, orgány verejnej správy sú povinné pri rozhodovaní o jeho žiadosti prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky (negatívne stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky) a na ochranu verejného zdravia. Takisto musia prihliadať na záujmy osobné, rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny a jeho finančnú situáciu. Žalovaný mal za to, že verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech, alebo iný prospech všetkým občanom, alebo mnohým občanom. Žalovaný musel konštatovať, že žalobca nepreukázal skutočnosti (nepredložil žiadne dôkazy), aby bolo možné v jeho prípade prvostupňovým orgánom, ako aj odvolacím orgánom konštatovať, že jeho podnikanie bude predstavovať prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky. 18. K aplikačnej prednosti verejného záujmu žalovaný uviedol, že rozborom subjektívnych okolností na strane žalobcu a jeho ukrátenia na práve súkromnom, najmä práve na podnikanie, ktorý síce nie je explicitne vyjadrený v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ale možno ho pod neho subsumovať, je nutné konštatovať, že žalobca má síce na jednej strane právo na podnikanie, avšak podľa čl. 35 ods. 4 môže byť v prípade cudzincov zákonom ustanovená odchylná úprava tohto práva. Takýmto zákonom je aj zákon o pobyte cudzincov. Vyjadril názor, že je dôvodné uprednostniť verejný záujem Slovenskej republiky na regulovaní počtu štátnych príslušníkov tretích krajín pred záujmom účastníka konania na uplatňovanie práva na podnikanie. II. Žaloba 19. Včas doručenou žalobou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd alebo aj ako „správny súd“) dňa 20.10.2017, sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ- HCP-BA2-2017/009703-003 zo dňa 18.08.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-314-44/2017-PPC zo dňa 29.05.2017. Žalobca s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasil, pretože podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy je nedostačujúce na riadne posúdenie veci a z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 20. Žalobca uviedol, že žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola jeho žiadosť o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania zamietnutá z dôvodu, že jeho pobyt nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky. Zastával názor, že dôvodom takéhoto záveru žalovaného bola skutočnosť, že z vyžiadaného vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyplynulo, že jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, a preto udelenie prechodného pobytu na účel podnikania nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky. Poukázal na to, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky sa nedokázalo vyjadriť k opodstatnenosti a hospodárskemu prínosu pre Slovenskú republiku, napriek skutočnosti, že malo k dispozícii všetku potrebnú dokumentáciu ohľadom jeho podnikania, a to aj rozhodnutie jediného spoločníka, na základe ktorého bol zvolený do funkcie konateľa obchodnej spoločnosti P. s.r.o., čím preukázal účel svojho pobytu na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. 21. K poukazu žalovaného v napadnutom rozhodnutí na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžak/7/2017 zo dňa 20.06.2017, žalobca uviedol, že jeho prípad je zásadne odlišný, nakoľko splnil všetky zákonom stanovené podmienky a Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Iránskej islamskej republike v Teheráne udelenie prechodného pobytu odporučilo, pričom Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky k prínosu jeho činnosti nevedelo zaujať stanovisko, ktoré sa napokon vyjadrilo, že nepreukázal účel podnikania v zmysle ustanovenia § 32 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Tvrdil, že ak už teda v konaní nebol zistený žiaden dôvod pre jeho zamietnutie žiadosti, stala sa takým dôvodom správna úvaha orgánu verejnej správy, ktorý sa však vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a obmedzil sa iba na vyjadrenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že žalovaný tak nesprávne právne posúdil vec, ak svoje oprávnenie použiť správnu úvahu interpretoval ako možnosť bez odôvodnenia a s odkazom na vyjadrenie inej inštitúcie zamietol žiadosť žalobcu, hoci tento spĺňa zákonom stanovené podmienky pre udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. 22. Žalobca ďalej uviedol, že z vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyplýva, že svoje vyjadrenie odvodzuje z nesplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 32 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, t.j., že nepreukázal účel podnikania. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že síce splnil podmienky uvedené v ustanovení § 32 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, t.j. preukázal účel podnikania, avšak z vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyplýva, že udelenie pobytu nie je vo verejnom záujme a teda si vzájomne protirečia. 23. Zastával názor, že tvrdenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o tom, že žalobca nepreukázal účel pobytu, je iba hodnotiacim záverom a nemá oporu v zákone o pobyte cudzincov, pretože tento účel bezpochyby preukázaný bol. Konštatoval, že ako vyplynulo aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžak/7/2017 zo dňa 20.06.2017, na ktorý sa odvoláva žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že práve stanovisko zastupiteľského úradu je podstatné pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu žalobcu, nakoľko jeho pracovníci majú priamy kontakt so žiadateľom a vedia lepšie zhodnotiť situáciu ohľadom žiadosti o prechodný pobyt. Žalobca uviedol, že žalovaný stanovisko zastupiteľského úradu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuvádza a ani sa nezaoberá rozporom medzi stanoviskom zastupiteľského úradu a vyjadrením Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu sa tak napadnuté rozhodnutie stalo nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 24. Žalobca namietal, že žalovaný prevzal závery obsiahnuté vo vyjadrení Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky a pritom práve žalovaný je oprávnený posudzovať splnenie podmienok pre udelenie pobytu účastníkom správneho konania a nie Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nesprávne vyhodnotil situáciu ohľadom nedoloženia podnikateľského zámeru, keď sa stotožnil so záverom uvedeným vo vyjadrení Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Žalobca ďalej namietal, že neudelenie pobytu bráni rozvoju podnikateľských aktivít obchodnej spoločnosti P. P. s.r.o., a ak nebude môcť oficiálne vystupovať ako konateľ spoločnosti, nebude môcť vykonávať podnikateľskú činnosť a ani nebude môcť predkladať materiál o svojej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že zistenie skutkového stavu je tak nepostačujúce na posúdenie veci. 25. Ďalej žalobca namietal porušenie povinnosti žalovaného v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia mu neumožnil vyjadriť sa k podkladom napadnutého rozhodnutia. Týmto postupom boli vážne porušené jeho procesné práva, nakoľko, ak by mal vedomosť o tom, že konanie o jeho žiadosti smeruje k zamietnutiu aj na odvolacom orgáne, t.j. u žalovaného, mohol na základe preštudovania podkladov navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by preukázali, že udelenie prechodného pobytu jeho osobe, je vo verejnom záujme. 26. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca žiadal, aby krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa ustanovení § 191 ods.1 písm. c), d), e) a g) Správneho súdneho poriadku, (ďalej len „SSP“), a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 27. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.03.2018, doručenom krajskému súdu dňa 22.03.2018 po opísaní skutkového stavu a priebehu správneho konania, zotrval na svojom právnom názore prezentovanom v žalobou napadnutom rozhodnutí. 28. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu posúdeniu veci žalovaný uviedol, že je síce pravdou, že žalobca doložil jednu z alternatív týkajúcu sa zabezpečenia účelu prechodného pobytu (rozhodnutie jediného spoločníka a výpis z obchodného registra), ale na druhej strane má orgán verejnej správy vďaka Správnemu poriadku k dispozícii možnosti, prostredníctvom ktorých má dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Argumentoval, že nakoľko z predloženého výpisu z obchodného registra rozhodnutia jediného spoločníka si nevedel urobiť dostatočný obraz o jeho podnikateľskej činnosti žalobcu, vyžiadal si zákonným spôsobom od neho ďalšie podklady, ktoré by zvýšili dôveryhodnosť podnikateľskej činnosti. Uviedol, že žalobca úmyselne túto výzvu ignoroval, pričom jeho zdôvodnenie, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky v jej medziach a rozsahu, ktorý ustanoví zákon a zároveň, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, je pre toto konanie irelevantné. Zastával názor, že je to subjektívne tvrdenie žalobcu, aby odôvodnil svoje konanie a postup pred orgánom verejnej správy a konštatoval, že nie je v moci žalobcu určovať orgánu verejnej správy rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie vo veci, pretože toto právo zákonodarca zveril do výhradnej právomoci správneho orgánu. Preto žalovaný zastával názor, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ako oprávnený orgán si vyžiada pre účely vypracovania predmetného stanoviska potrebné podklady, ktorými je napríklad podnikateľský zámer. V prípade, že ho žalobca nepredložil, mal si byť vedomý toho, že mu môže byť týmto orgánom vydané nesúhlasné stanovisko a to môže viesť k tomu, že mu nebude udelený prechodný pobyt na účel podnikania. 29. Ďalej žalovaný uviedol, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky je kompetentným orgánom, ktorý vypracúva stanoviská podnikateľskej činnosti štátnych príslušníkov tretích krajín - žiadateľov o prechodný pobyt na území Slovenskej republiky za účelom odborného zhodnotenia ich podnikateľskej činnosti. Prínos podnikateľskej činnosti pre hospodárstvo Slovenskej republiky vyhodnocuje teda Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a bez uvedeného podporného dokumentu ho nie je možné jednoznačne posúdiť. Podľa názoru žalovaného použitie ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) tohto zákona v správnej úvahe bolo dostatočne odôvodnené. 30. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžak/7/2017, z ktorého vyplýva, že v obdobnom prípade sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s rozhodnutím orgánov verejnej správy. Mal za to, že aj keď v tomto konkrétnom prípade zastupiteľský úrad v Teheráne žalobcovi odporučil povoliť pobyt, žalovaný mal na mysli najmä tú skutočnosť, že Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ako kompetentný orgán uviedol vo svojom stanovisku, že neodporúča povoliť prechodný pobyt žalobcovi, nakoľko jeho podnikateľská činnosť nebude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Toto považoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku za dostatočný podporný dokument na posúdenie verejného záujmu s ohľadom na podnikateľskú činnosť žalobcu. 31. V súvislosti s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, žalovaný konštatoval, že žalobca bol v rámci konania vyzvaný na doloženie podkladov k svojej podnikateľskej činnosti a to v súlade so Správnym poriadkom. Uviedol, že jednak zo spisového materiálu, ako aj z vyjadrení žalobcu bolo nesporné, že žalobca úmyselne ignoroval doloženie akýchkoľvek podkladov preukazujúcich jeho podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca nedodržal ustanovenie § 4 ods. 1 Správneho poriadku a spoliehal sa na skutočnosť, že doložením dokladov v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, mu automaticky vzniká nárok na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky bez akéhokoľvek priestoru orgánu verejnej správy na vykonanie dokazovania. Žalovaný ďalej v súvislosti s tvrdením žalobcu, že orgán verejnej správy si prispôsobil dôkazovú situáciu, uviedol, že v rámci svojho konania hodnotil celú dôkazovú situáciu a zastával názor, že práve zo strany žalobcu nebolo postupované v súčinnosti s orgánom verejnej správy. 32. K tvrdeniu o nedostatočnom zistení skutkového stavu na riadne posúdenie veci, žalovaný uviedol, že žalobca bol riadne vyzvaný na doplnenie svojej žiadosti a mal dostatok časového priestoru, a teda urobil všetko tak, aby dostatočne a vyčerpávajúco zistil skutočný stav veci. Negatívne stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo vydané na základe toho, že žalobca nedostatočne odôvodnil svoje podnikateľské aktivity na území Slovenskej republiky. K tvrdeniu žalobcu, že nemôže adekvátne vykonávať podnikateľské aktivity, žalovaný uviedol, že práve z dôvodu, že žalobca obchodné aktivity ešte iba rozbieha, nevzniká mu majetková a ani iná ujma a v tomto bode námietky považoval za irelevantné. 33. Rovnako tvrdenia ohľadne podstatného porušenia ustanovení o konaní pred prvostupňovým orgánom, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, vyhodnotil žalovaný ako nepravdivé, nakoľko žalobca bol oboznámený s celým priebehom konania a on samotný nedoložil do konania dokumenty, ktoré mohli jeho rozhodnutie zmeniť, a z tohto dôvodu žalovaný a ani prvostupňový orgán nemali inú možnosť, ako žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania zamietnuť. Žalovaný v závere uviedol, že je v záujme každého suverénneho štátu, aby si formou prijatia nástrojov migračnej politiky stanovil podmienky, za ktorých sa cudzinci môžu zdržiavať na jeho území a jedným z takýchto nástrojov je aj zákon o pobyte cudzincov, ktorý jasne stanovuje podmienky pobytu cudzincov, ktorí podnikajú na území Slovenskej republiky, kedy jednou z nich je aj prihliadanie na verejný záujem. 34. Na základe uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru, že rozhodol v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. IV. Replika žalobcu 35. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného vo vyjadrení zo dňa 20.04.2018, doručenom krajskému súdu dňa 24.04.2018, v ktorom uvádzal zhodné námietky s námietkami uvedenými v žalobe a naďalej trval na tvrdeniach obsiahnutých v žalobe. V. Právna úprava 36. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ustanovenia § 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP“), po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím v rozsahu a dôvodoch v žalobe uvedených, vec prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 17.10.2019 (ustanovenie § 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 37. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 38. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 39. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. 40. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 22 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý: a) podniká alebo bude podnikať na území Slovenskej republiky ako fyzická osoba, alebo b) koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 42. Podľa § 32 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú: a) účel pobytu, b) bezúhonnosť, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, c) finančné zabezpečenie pobytu; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 28 a29, d) finančné zabezpečenie podnikateľskej činnosti, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene významného zahraničného investora, e) zabezpečenie ubytovania; to neplatí, ak ide o 1. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza do zamestnania alebo do školy cez štátnu hranicu zo susedného štátu, 2. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 24, § 25 ods. 1 písm. e), f) alebo § 30 a bude študovať na vysokej škole alebo vykonávať pedagogickú alebo výskumnú činnosť, alebo 3. štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 26 alebo § 29, f) súhlas podľa § 27 ods. 4, g) skutočnosť, že ide o vnútropodnikový presun, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o udelenie prechodného pobytu podľa § 23 ods. 5. 43. Podľa § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže predložením podnikateľského zámeru vo forme podľa osobitného predpisu, podnikateľského zámeru na realizáciu inovatívneho projektu, osvedčenia o živnostenskom oprávnení alebo dokladu potvrdzujúceho oprávnenie na podnikanie, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 22. 44. Podľa § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na a) verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia, b) záujmy maloletého dieťaťa štátneho príslušníka tretej krajiny, osobné a rodinné pomery štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu, c) stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. 45. Podľa § 33 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar pri posudzovaní podnikateľského zámeru, ktorý štátny príslušník tretej krajiny predložil podľa § 32 ods. 5 písm. a), si vyžiada stanovisko od Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny je prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. 46. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 47. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 108 ods. 4, § 113 písm. c), § 115 ods. 1 a 10a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. VI. Právne posúdenie veci 48. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo v intenciách námietok vznesených žalobcom dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí. 49. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ- HCP-BA2-2017/009703-003 zo dňa 18.08.2017, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. PPZ-HCP- BA6-313-42/2017-PPC zo dňa 29.05.2017 o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania. 50. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia vychádzal krajský súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 51. Krajský súd mal z administratívneho spisu preukázané, že Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Teheráne vydalo dňa 20.06.2016 pod č. 5761/2016-IRVV stanovisko, v ktorom uviedlo, že „odporúča, aby žiadostiam o zlučovanie rodín bolo vyhovené vtedy, keď bude hodnoverne zdokumentovaná podnikateľská činnosť žalobcu v Slovenskej republike, vrátane jeho pobytu v Slovenskej republike a bude preukázané, že táto podnikateľská činnosť žalobcu v Slovenskej republike nesúvisí len so zabezpečovaním vysťahovania celých rodín z Iránu do Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru“ a ďalej, že zastupiteľský úrad odporučil žalobcovi prechodný pobyt v Slovenskej republike udeliť. 52. Prvostupňový orgán žiadosťou na doloženie dokladov zo dňa 21.08.2016 vyzval žalobcu prostredníctvom splnomocneného zástupcu na doloženie podkladov a to najmä podnikateľský zámer, zmluvu o budúcej zmluve, nájomné zmluvy, cenníky, certifikáty, finančný plán a pod., ktoré by zvýšili dôveryhodnosť jeho podnikateľskej činnosti a umožnili by mu riadne rozhodnúť o veci. Zároveň bol žalobca poučený orgánom verejnej správy, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 Správneho poriadku účastník konania by mal spolupracovať v priebehu celého konania a zároveň bol poučený, že v prípade nedoloženia podkladov nemôže orgán verejnej správy zistiť presne a úplne skutočný stav veci, čo môže viesť k zamietnutiu jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. 53. Z dožiadania prvostupňového orgánu č. PPZ-HCP-BA6-5209,5210/2016-PPC-CUL zo dňa 27.09.2016 vyplynulo, že požiadal Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky o vydanie stanoviska k podnikateľskej činnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. 54. Dňa 22.11.2016 bolo prvostupňovému orgánu doručené stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky zo dňa 07.11.2016, v ktorom uviedol, že nevie posúdiť prínos podnikateľskej činnosti žalobcu pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, a preto ho požiadal, aby vyzval žalobcu o doplnenie jeho podnikateľského zámeru. Nakoľko žalobca odmietal spolupracovať a podnikateľský zámer nedoložil, orgán verejnej správy dňa 21.01.2017 zaslal na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky opätovnú žiadosť o vydanie stanoviska, či podnikateľská činnosť žalobcu bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky s uvedením všetkých relevantných skutočností zistených v priebehu konania. 55. Súd mal zistené zo stanoviska Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 17209/2017-3420-12166 zo dňa 07.03.2017, že sa v ňom uvádza, že podnikateľská činnosť žalobcu nebude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky a že nepreukázal účel pobytu. 56. Krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením danej veci zo strany žalovaného ako aj zo strany prvostupňového orgánu, keď zamietol žiadosť žalobcu o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, ktorý založil svoje rozhodnutie na závere, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme s tým, že na účel podnikania by mal byť udelený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov a teda nepreukázal účel pobytu. 57. Podľa názoru súdu v prvom rade je potrebné uviesť, že z citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že prechodný pobyt na účel podnikania môže oddelenie cudzineckej polície udeliť aj cudzincovi (štátnemu príslušníkovi tretej krajiny), ktorý koná, alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. Podnikanie na území Slovenskej republiky, ako účel prechodného pobytu na jej území preukazuje štátny príslušník tretej krajiny v konaní okrem iných dokladov spravidla podnikateľským zámerom a dokladom potvrdzujúcim jeho oprávnenie na podnikanie. Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účely podnikania prihliada aj na hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky, ako aj na stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu. Orgánu verejnej správy (oddelenie cudzineckej polície), ktorý rozhoduje o konkrétnej žiadosti žiadateľa o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania, teda prináleží posúdiť, či je udelenie prechodného pobytu vo verejnom záujme, pričom pri uvážení prínosu podnikateľského zámeru žiadateľa pre hospodárstvo Slovenskej republiky sa opiera o stanovisko Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. V uvážení, či je na základe zákonom stanovených hľadísk udelenie prechodného pobytu žiadateľovi vo verejnom záujme, je policajný útvar nezastupiteľný, pričom výsledok tejto správnej úvahy je povinný uviesť v rozhodnutí o žiadosti a náležite ho odôvodniť. Podľa názoru súdu orgány verejnej správy postupovali správne, keď zamerali dokazovanie na zistenie, či prechodný pobyt žalobcu za účelom podnikania na území Slovenskej republiky je vo verejnom záujme, pričom výklad tohto pojmu zákon neupravuje. 58. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou spochybňoval relevanciu vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky k jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania, súd uvádza, že podľa ustanovenia § 33 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 33 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, je orgán verejnej správy pri rozhodovaní o udelení prechodného pobytu povinný prihliadať (okrem iného) na verejný záujem (záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom) - osobitne na hospodárske záujmy Slovenskej republiky (či podnikateľská činnosť štátneho príslušníka tretej krajiny bude prínosom pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky), ku ktorým je kompetentný vyjadrovať sa ako ústredný orgán štátnej správy práve Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, nakoľko je žiaduce, aby sa regulovala situácia hospodárskeho trhu a trhu práce aj tým spôsobom, že orgány verejnej správy dozerajú na imigráciu cudzincov, ktorých podnikateľská činnosť (a s tým súvisiaci pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky) má nepochybne vplyv na hospodárstvo Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že ako hospodárny sa javí len prechodný pobyt takého cudzinca, ktorého podnikateľská činnosť bude benefitom pre hospodárstvo Slovenskej republiky (Rozhodnutie NS SR sp.zn. 10Sžak/7/2017 zo dňa 20.06.2017). Preto žalovaný pri rozhodovaní v tejto veci správne aplikoval ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, je povinnosťou orgánu verejnej správy prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia. Z uvedeného vyplýva, že orgány verejnej správy si plnili svoju zákonom ustanovenú povinnosť a prihliadali na vyššie uvedené skutočnosti, a z tohto dôvodu nemožno takémuto jeho postupu čo do zákonnosti nič vytýkať. 59. Súd zastáva názor, že taktiež neobstojí námietka žalobcu, že sa prvostupňový orgán nevysporiadal v rozhodnutí s jeho prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky, nakoľko z tohto rozhodnutia nesporne vyplýva, že orgán verejnej správy konštatuje, že žalobca nepreukázal v správnom konaní, že jeho podnikateľská činnosť bude predstavovať prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Orgán verejnej správy v rozhodnutí ďalej poukázal na to, že žalobca síce doložil k žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania doklady v zmysle ustanovenia § 32 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ale zároveň poukázal na to, že doloženie zákonom predpísaných dokladov je jednou, nie však jedinou z podmienok pre udelenie prechodného pobytu cudzincovi na území Slovenskej republiky a zároveň uviedol, že je povinný prihliadať na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, ktoré konkrétne vymedzuje obsah verejného záujmu v konaní o prechodnom pobyte cudzinca. Pojem verejný záujem je teda výslovne použitý v texte zákona o pobyte cudzincov, pričom plní funkciu podmienky resp. kritéria, na ktorú pri rozhodovaní prihliada orgán verejnej správy bez ohľadu na to, či žiadateľ splnil iné formálne náležitosti podania. 60. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcu, že orgány verejnej správy vec nesprávne právne posúdili. Podľa názoru súdu, v danom prípade žalovaný ako aj prvostupňový orgán s poukazom na uvedené skutočnosti, vec správne právne posúdili a správne aplikovali ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a Správneho poriadku, tak ako je vyššie uvedené, a preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú. Súd podotýka, že nesprávne právne posúdenie veci môže spočívať v tom, že orgán verejnej správy správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval, alebo, že na správne zistený skutkový stav veci aplikoval nesprávny právny predpis, teda, že subsumoval skutkový stav pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade nenastalo. 61. Ďalej v súvislosti s námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením, alebo ak v odôvodnení chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu chýba odôvodnenie celkom, alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené rozhodovacie dôvody a je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní, ako aj taktiež, keď v rozhodnutí chýba úvaha, ako boli právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. V nadväznosti na vyššie uvedenú konštatáciu, súd napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nepovažuje za nepreskúmateľné. Vo vzťahu k stanovisku zastupiteľského orgánu, ktorý dal žalobcovi odporúčajúce stanovisko tak, aby žiadostiam o zlúčenie rodiny rodinných príslušníkov žalobcu bolo vyhovené vtedy, keď bude hodnoverne zdokumentovaná podnikateľská činnosť hlavných žiadateľov v Slovenskej republike a pobyt v Slovenskej republike a bude preukázateľné, že táto podnikateľská činnosť žalobcu nesúvisí len so zabezpečovaním vysťahovania celých rodín z Iránu do Slovenskej republiky alebo Schengenu, ktoré ďalej odporučilo v tomto štádiu neudeliť pobyt jeho rodinným príslušníkom za účelom zlúčenia rodiny, ale až po zdokumentovaní ich podnikateľskej aktivity, vyplýva, že zo stanoviska zastupiteľského orgánu, i napriek odporúčaniu, je zrejmé, že aj zastupiteľský úrad považoval za potrebné hodnoverne zdokumentovať podnikateľskú činnosť žalobcu v Slovenskej republike. Orgány verejnej správy sa v procese rozhodovania zaoberali zdokumentovaním podnikateľskej činnosti žalobcu v Slovenskej republike, a to v kontexte s obsahom celého stanoviska zastupiteľského orgánu. Pre správny súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Odvolacie námietky žalobcu sú opísané v napadnutom rozhodnutí, žalovaný sa nimi zaoberal a vyhodnotil ich. Taktiež je z rozhodnutia zrejmé, čo považoval orgán verejnej správy za právne relevantné podklady pre svoje rozhodnutie a ako ich posúdil. Z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k svojmu právnemu záveru. Nesúhlas žalobcu s právnym názorom žalovaného vyjadreným v odôvodnení rozhodnutia ešte neznamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti. Krajský súd zastáva názor, že vzhľadom na uvedené, sa v preskúmavanej veci nejedná o nepreskúmateľné rozhodnutie. 62. Súd skúmal námietku žalobcu, že prvostupňový orgán sa nevysporiadal s tým, že udelenie mu prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účely podnikania nie je vo verejnom záujme. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme, a preto bola v prípade žalobcu ako účastníka konania zo strany prvostupňového orgánu správna aplikácia ustanovenia § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov. K záveru prvostupňového rozhodnutia, že pobyt žalobcu nie je vo verejnom záujme, žalovaný ešte zdôraznil, že na účel podnikania by mal byť udelený prechodný pobyt len cudzincovi, ktorého podnikateľská činnosť bude prínosom pre hospodárstvo Slovenskej republiky a jeho prítomnosť je nevyhnutná na dosiahnutie podnikateľských zámerov, pritom mal za to, že verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom. Žalovaný pri rozhodovaní vychádzal z tej skutočnosti, že žalobca riadne nepreukázal, že jeho podnikateľská činnosť bude predstavovať prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky, nepreukázal skutočnosti (nepredložil žiadne dôkazy), aby bolo možné v jeho prípade prvostupňovým orgánom, ako aj odvolacím orgánom konštatovať, že jeho podnikanie bude predstavovať prínos pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Žalovaný ďalej zdôraznil, že ak prvostupňový orgán zistí dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa ustanovenia § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, nemá inú možnosť iba žiadosť zamietnuť, vzhľadom na skutočnosť, že uvedené ustanovenie je kogentným ustanovením. 63. Podľa názoru správneho súdu, pri rozhodovaní o žalobcovej žiadosti o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky orgán verejnej správy postupoval v súlade so zákonom, s poukazom skutkový stav, keďže žalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny napriek jeho výzvam nedoložil žiadny relevantný dokument preukazujúci účel jeho pobytu podľa ustanovenia § 32 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a to podnikateľský zámer vo forme podľa osobitného predpisu, a teda nepreukázal, že jeho podnikateľská činnosť bude predstavovať prínos pre hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy orgánu verejnej správy, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. V rámci dokazovania je to orgán verejnej správy, ktorý posudzuje závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov, tak ako aj v danom prípade bol požadovaný podnikateľský zámer žalobcu v Slovenskej republike. 64. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu mal v danej veci preukázané, že prvostupňový orgán vyzval splnomocneného zástupcu žalobcu žiadosťou zo dňa 21.08.2016 na doloženie podkladov, ktoré mu umožnia ako orgánu verejnej správy rozhodnúť o veci, a to najmä podnikateľský zámer, zmluva o budúcej zmluve, nájomné zmluvy, cenníky, certifikáty, finančný plán a pod. a zároveň bol poučený, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 Správneho poriadku, účastníci konania spolupracujú s orgánom verejnej správy v priebehu celého konania a súčasne uviedol, že v prípade nedoloženia mu požadovaných podkladov, nemôže zistiť presne a úplne skutočný stav veci, čo môže viesť k zamietnutiu jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania. Žalobca napriek výzvam prvostupňového orgánu trval na tom, že splnil zákonom stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky a požadované doklady nedoložil. Podkladom pre rozhodnutie orgánu verejnej správy bol žalobcom doložený výpis z obchodného registra zo dňa 23.03.2016 týkajúci sa obchodnej spoločnosti P. s.r.o., a rozhodnutie jediného spoločníka zo dňa 23.03.2016 o prevode obchodného podielu na žalobcu, stanovisko zastupiteľského úradu k udeleniu prechodného pobytu vrátane záznamu o vykonaní osobného pohovoru so žalobcom a vyjadrenie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky k podnikateľskej činnosti žalobcu, ktoré orgán verejnej správy oznámil žalobcovi podaním č. PPZ-HCP-BA6-313-39/2017-PPC-CUL zo dňa 16.05.2017 spolu s výzvou na vyjadrenie v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Súd mal v konaní preukázané, že žalobca sa v správnom konaní v predmetnej veci vyjadril vo vyjadrení zo dňa 19.05.2017, avšak si neuplatnil svoje procesné právo a orgánu verejnej správy nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy na doplnenie dokazovania. Prvostupňový orgán teda postupoval v správnom konaní v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 v spojení s ustanovením § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom, ako aj k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a preto nemožno považovať za procesné pochybenie postup žalovaného, keď opätovne nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v ustanovení § 33 Správneho poriadku je potrebné vykonávať na základe logického a rozumného uváženia a nemožno ho vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne okolnosti v každej individuálnej veci (Rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo/112/2010 zo dňa 20.10.2010). 65. V danej veci krajský súd zastáva názor, že prvostupňový orgán postupoval v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny názor. Nemožno vytýkať prvostupňovému orgánu, že by sa bol v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Na základe výkladu ustanovenia § 33 Správneho poriadku v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania riadne oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie a ktoré boli v správnom konaní vykonané prvostupňovým orgánom. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý bol žalobcovi známy a orgán verejnej správy mu v správnom konaní umožnil vyjadriť sa k danej veci a navrhovať dôkazy, avšak žalobca toto svoje procesné právo nevyužil a v konaní nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. 66. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správny súd uvádza, že žalovaný sa logicky a vecne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. V tejto súvislosti súd uvádza, že za predpokladu, keď druhostupňový orgán konanie nedoplnil vykonaním ďalšieho dokazovania a pri rozhodovaní vychádzal len z tých podkladov, ktoré už žalobca ako účastník konania poznal, nedošlo k porušeniu zákona, pokiaľ mu nedal možnosť vyjadriť sa k nim predloženým podkladom pre rozhodnutie, lebo by išlo len o formálny úkon (Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č.k. 7 As 40/2003-61. 67. V správnom konaní orgán verejnej správy konajúci v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov postupuje podľa ustanovení Správneho poriadku (§ 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov), a preto povinnosťou žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania - žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach Správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy orgánu verejnej správy predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie tejto povinnosti však nezbavuje orgán verejnej správy zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 Správneho poriadku. Orgán verejnej správy zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník orgánu verejnej správy je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje, alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Orgán verejnej správy v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ orgán verejnej správy vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie orgánu verejnej správy, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie orgánu verejnej správy je takou vadou, ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je podmienené konkrétnymi okolnosťami toho ktorého prípadu. 68. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že nemôže vykonávať podnikateľské aktivity v obchodnej spoločnosti P. P. s.r.o., správny súd vyhodnotil túto námietku vo vzťahu k charakteru predmetu preskúmavanej veci ako právne irelevantnú. 69. Krajský súd s poukazom na vyššie uvedené, konštatoval, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú vecne správne, názor v nich vyslovený zodpovedá zásadám správneho uváženia a sú v súlade aj s citovanými hmotno-právnymi ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný, ako odvolací orgán sa vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi žalobcu a v konaní neboli porušené procesné práva žalobcu ako účastníka konania. 70. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie sú zákonné, a preto žalobu s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 71. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 72. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.