Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/265/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201819 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017201819.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej v právnej veci žalobcu: Start Services s.r.o., Tomášikova 50/B, 831 04 Bratislava, IČO: 46 656 642, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 041 01 Košice, IČO: 00 678 155, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PO/BEZ/2017/4740, O-443/2017 zo dňa 24.08.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce č. PO/ BEZ/2017/4740, O-443/2017 zo dňa 24.08.2017 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1.Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že Inšpektorát práce Bratislava vykonal dňa 16.06.2015 u žalobcu a v dňoch 19.06.2015, 25.06.2015, 29.06.2015, 02.07.2015, 03.07.2015, 06.07.2015, 13.07.2015, 11.09.2015, 01.10.2015, 05.10.2015, 07.10.2015, 08.10.2015 a 09.10.2015 na inšpektoráte práce inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania pracovných a mzdových predpisov a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa zákona o nelegálnej práci. 2. Na základe výsledkov inšpekcie práce pristúpil inšpektorát práce v zmysle § 18 správneho poriadku k začatiu správneho konania, a to upovedomením o začatí správneho konania, doručeným žalobcovi dňa 28.04.2017, vo veci uloženia pokuty za správne delikty právne posúdené ako porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Súčasťou oznámenia o začatí správneho konania bola aj výzva v zmysle § 33 správneho poriadku, aby sa žalobca v stanovenej lehote vyjadril k podkladom rozhodnutia, spôsobu ich zisťovania, prípadne navrhol ich doplnenie. 3. Žalobca sa k upovedomeniu o začatí správneho konania vyjadril písomným podaním, v ktorom vo vzťahu k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania priložil nové potvrdenie o odpracovaných hodinách, ktorým spochybnil inšpekciou práce zistené porušenie povinnosti a vo vzťahu k porušeniu ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce uviedol, že nakoľko práca nebola plánovaná dlhodobo, účastník konania nemohol s dotknutými zamestnancami uzatvoriť pracovné zmluvy. 4. Inšpektorát práce Bratislava, ako prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 2017/122, 2017/7376 zo dňa 25.05.2017, ktorým zastavil konanie v časti týkajúcej sa porušenia § 224 ods. 2 písm. e) Zákonníka práce, nakoľko v tejto časti odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu a súčasne predmetným rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu v sume 7 000,- eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a za použitia absorbčnej zásady za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, bližšie špecifikované v napadnutom rozhodnutí. 5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného č. PO/BEZ/2017/4740, O-443/2017 zo dňa 24.08.2017 zmenené tak, že žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 7 000,- eur podľa ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o inšpekcii práce“) za porušenie: - povinnosti stanovenej právnymi predpismi uvedenými v ust. § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že dňa 02.01.2015 od 6:00 h do 08:00 h v mieste výkonu práce Nitra využíval závislú prácu fyzickej osoby identifikovanej ako M. S., s ktorou mal uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 02.01.2015, na základe ktorej začal zamestnanec vykonávať činnosť 02.01.2015 o 6:00 h, pričom účastník konania si nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“), keďže uvedenú fyzickú osobu neprihlásil najneskôr pred začatím výkonu práce do registra Sociálnej poisťovne. Podľa výpisu z registra Sociálnej poisťovne účastník konania prihlásil menovaného zamestnanca do registra dňa 02.01.2015 až o 15:36:33 h. a zároveň za použitia absorpčnej zásady - podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie Zákonníka práce, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že ako zamestnávateľ v období august 2014 až február 2015 na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb, neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach mimo pracovného pomeru výnimočne, keďže na ich základe bola práca vykonávaná opakovane a dlhodobo a išlo o výkon tej istej práce na základe viacerých dohôd o pracovnej činnosti, ktoré na seba časovo nadväzovali; ďalej sa porušenia tohto ustanovenia dopustil tým, že nižšie uvedené dohody o pracovnej činnosti neboli uzatvárané na príležitostnú činnosť, keďže táto činnosť bola vykonávaná pravidelne a opakovane počas dlhšieho časového obdobia a tým, že dohoda o vykonaní práce uzatvorená dňa 17.12.2014 s L.. G. U. na výkon sprostredkovateľskej činnosti v oblasti obchodu nebola uzatvorená na práce vymedzené výsledkom, keďže išlo o pravidelnú a opakujúcu sa druhovo určenú činnosť. Vo vzťahu k vyššie uvedenému vykonávali pre zamestnávateľa práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnanci identifikovaní ako O. S. (Dohoda o pracovnej činnosti - ďalej „DoPČ“ zo dňa 19.12.2014, na výkon práce manipulácia s tovarom), M. S. (DoPČ zo dňa 02.01.2015 na výkon pomocných prác), A. Z. (DoPČ zo dňa 22.12.2014 a 29.01.2015 na výkon práce operátor call centra), S. C. (DoPČ zo dňa 02.01.2015 na výkon manipulačných prác s balíkmi), U. S. (DoPČ zo dňa 17.12.2014 na výkon pomocných prác vo výrobe), M. A. (DoPČ zo dňa 13.10.2014 na výkon pomocných prác pri montáži výrobnej linky a DoPČ zo dňa 28.11.2014 a 17.12.2014 na výkon pomocných prác vo výrobe) a napokon S. U. (DoPČ zo dňa 27.08.2014 na výkon práce operátor call centra - sprostredkovanie služieb a DoPČ zo dňa 22.12.2014 a 05.02.2015 na výkon práce operátor call centra). 6. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádzalo najmä z listinných dôkazov obstaraných počas výkonu inšpekcie práce, a to z výpisu z Obchodného registra, zoznamu dohôd za roky 2014 a 2015, dohôd o pracovnej činnosti uzatvorených 25.03.2014 a 02.01.2015 s M. S., 09.05.2014 a 19.12.2014 s O. S., 24.01.2014, 22.12. 2014 a 29.01.2015 s A. Z., 02.01.2014 a 02.01.2015 s S. C., 11.06.2014 a 17.12.2014 s U. S., 13.10.2014, 28.11.2014 a 17.12.2014 s M. A. a 27.08.2014, 22.12.2014 a 05.02.2015 s S. U., ďalej z dohody o vykonaní práce L.. G. U. z 20.03.2014 a 17.12.2014, evidencií pracovného času zamestnanca M. S. za 03/2014 - 05/2015, O. S. za 05/2014 -05/2014, A. Z. za 01/2014 -05/2015, S. C. za 01/2014 - 05/2015, U. S. za 06/2014-05/2015, M. A. za 10/2014-05/2015, S. U. za 09/2014-05/2015 a L.. G. U. za 04/2014-05/2015, registračného listu do Sociálnej poisťovne zamestnanca J. S., mzdových listov za roky 2014 a 2015 M. S., O. S., A. Z., S. C., U. S., M. A., S. U. a L.. G. U., z prerokovaného protokolu a vyjadrení účastníka konania. 7. Výkon závislej práce zamestnanca, M. S. pre žalobcu vyplýval predovšetkým z uzatvorenej dohody o pracovnej činnosti zo dňa 02.01.2015, podľa ktorej deň nástupu do práce je deň 02.01.2015. Z predloženej dohody o pracovnej činnosti mal správny orgán za evidentné, že v rozhodujúcom čase mal žalobca s menovaným zamestnancom uzatvorený pracovnoprávny vzťah, na základe ktorého vykonával zamestnanec pre žalobcu závislú prácu. Táto skutočnosť vyplynula v nadväznosti na preskúmanie žalobcom predloženej evidencie pracovného času menovaného zamestnanca za obdobie január 2015 (potvrdenie o odpracovaných hodinách), ktorá preukázala, že dotknutý zamestnanec začal vykonávať dohodnutú pracovnú činnosť dňa 02.01.2015 o 06:00 h do 08:00 h. Porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania správny orgán následne zistil overením splnenia prihlasovacej povinnosti v registri Sociálnej poisťovne. Z registračného listu uvedeného zamestnanca do Sociálnej poisťovne vyplynulo, že menovaný zamestnanec najneskôr pred začatím výkonu činnosti tak, ako to predpokladá § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení, nebol prihlásený do registra poistencov a sporiteľov Sociálnej poisťovne, keďže dotknutý zamestnanec bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne až dňa 02.01.2015 o 15:36:33 h. 8. Žalovaný mal skutkový stav prvostupňovým správnym orgánom za spoľahlivo zistený a správne právne posúdený tak, ako to predpokladá ust. § 3 ods. 5 správneho poriadku. Upriamil pozornosť na už v prvostupňovom rozhodnutí skonštatovaný princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti a uviedol, že porušenie povinnosti, ktoré bolo zistené, sa radí medzi správne delikty právnickej osoby, kde sa zavinenie (úmyselné či z nedbanlivosti) neskúma. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú príslušnou administratívnoprávnou normou. Účastník konania nesie tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len samotné porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie. V tomto prípade účastník konania zodpovedá za porušenie absolútne, bez ohľadu na jeho následné odstránenie, nemá možnosť sa oslobodiť od tejto zodpovednosti tým, že preukáže, že k porušeniu došlo v dôsledku určitých okolností, nezavineným konaním, či opomenutím. Na to, aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinností, musí predložiť také dôkazy, ktoré by dokazovali, že zistený správny delikt vôbec nespáchal. V tejto súvislosti druhostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca dôkaz, ktorý by preukazoval uvedenú skutočnosť počas inšpekcie práce a ani v správnom konaní nepredložil. 9. Žalovaný mal za to, že pokuta je uložená v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi a s princípom legitímneho očakávania, je opodstatnená, primeraná a náležite odôvodnená tak, ako to predpokladá ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a súdna prax. 10. K otázke ustálenia výšky ukladanej pokuty druhostupňový správny orgán dodal, že zákon o inšpekcii práce obligatórne ustanovuje pre správny orgán v ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 povinnosť uložiť pokutu vo výške v rámci stanoveného rozsahu, ak zistí porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, od 2 000,- eur až do výšky 200 000,- eur a pri zistení nelegálneho zamestnávania dvoch a viac fyzických osôb súčasne od 5 000,- eur. Zákon mu nepriznáva oprávnenie pri zistení porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania upustiť od uloženia sankcie, alebo ju znížiť pod zákonom ustanovenú hranicu. Žalovaný sa plne stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní o úhrnnej výške sankcie uplatnil absorpčnú zásadu, ako jednu zo zásad správneho trestania. V spojení s uložením úhrnnej pokuty vo výške 7 000,- eur, odvolací orgán mal za to, že prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie zákonne a vecne odôvodnil, čo do dôvodu, výšky a účelnosti, rešpektujúc judikatúru súdnych rozhodnutí, zohľadnil vo výške pokuty aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, v ktorých prihliadol na osobitosti a špecifiká oboch správnych deliktov, tak ako sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Predovšetkým prihliadol na závažnosť zistených porušení právnych predpisov a závažnosť ich následkov, počet kontrolovaných zamestnancov zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u účastníka konania, alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku a na opakované zistenie toho istého nedostatku, ako aj na ďalšie skutočnosti vyplývajúce z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 11. V súlade s aplikáciou absorpčnej zásady a za plnej akceptácie a prihliadnutiu na zákonné kritéria plynúce z § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce odvolací orgán uloženú sankciu vo výške 7 000,- eur považoval za primeranú najmä k rozsahu zistených porušení povinností a k ich závažností a vo vzťahu k maximálnemu zákonnému rozsahu 200 000,- eur uloženú stále v blízkosti spodnej hranici zákonnej sadzby. 12. Žalovaný v súvislosti so zmenou výrokovej časti napadaného rozhodnutia uviedol, že k jej zmene v spojení so správnym deliktom posúdeným ako porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce v časti týkajúcej sa jeho doby, resp. času spáchania tohto deliktu, pristúpil z dôvodu, že vo vzťahu k vymedzenému časovému obdobiu ohraničenému časovým úsekom jún 2014 až február 2015 v čase rozhodovania vo veci samej na druhom stupni čiastočne uplynula správnemu orgánu zákonná prekluzívna objektívna trojročná lehota stanovená platným hmotnoprávnym predpisom na sankcionovanie účastníka konania za tento správny delikt. Z uvedeného dôvodu, ako i z dôvodu zamedzenia možného vzniku nezákonnosti rozhodnutia vydaného správnym orgánom druhého stupňa, pristúpil odvolací orgán k novému vymedzeniu času spáchania tohto deliktu, a to časovým ohraničením august 2014 až február 2015. II. Žaloba 13.Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.10.2017 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2017/4740, O-443/2017 zo dňa 24.08.2017, ktorým žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava č. 2017/122, 2017/7376 zo dňa 25.05.2017, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 7 000,- eur. 14. Žalobca namietal, že v prvostupňovom aj druhostupňovom správnom konaní bol pri rozhodovaní, resp. určovaní výšky pokuty porušený zákon. Uviedol, že si je vedomý porušenia svojej povinnosti, avšak výšku uloženej pokuty považoval vzhľadom na rozhodovaciu prax správnych orgánov za neprimerane vysokú. S poukazom na § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku žalobca mal za to, že v tomto prípade bola porušená povinnosť správneho orgánu dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Ide o tzv. precedenčnú zásadu označovanú aj ako zásada legitímnych očakávaní, pričom podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rozhodovacej praxi nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. Konštatoval, že žalovaný v tomto prípade mal k dispozícii množstvo rozhodnutí prvostupňových správnych orgánov, na základe ktorých vedel vyhodnotiť, resp. posúdiť uloženú pokutu vo výške 7.000,- eur za neprimerane vysokú a v absolútnom rozpore s rozhodovacou praxou. 15. K výške pokuty žalobca ďalej uviedol, že prvostupňový správny orgán v rozhodnutí o uložení pokuty konštatuje, že v rámci zásady absorpcie v správnom konaní posúdil závažnosť oboch správnych deliktov, povinnosť uložiť pokutu, dolnú a hornú hranicu pokuty a po zohľadnení týchto kritérií dospel k záveru, že : „teda správny orgán uložil sankciu podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce vo výške 7.000,- eur, pričom v zmysle vyššie uvedenej zásady tento trest pohlcuje trest za druhý menej závažný správny delikt“. Žalobca uviedol, že správny orgán teda de facto konštatuje, že ukladá pokutu vo výške 7.000,- eur za nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby, pričom doba trvania nelegálneho zamestnávania bola od 02.01.2015 od 6:00 hod. do 8:00 hod. Túto skutočnosť žalobca zdôraznil z toho dôvodu, že ďalej z odôvodnenia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že správny orgán posudzoval pri určovaní výšky pokuty aj nedostatok spočívajúci v porušení § 223 ods. 1 Zákonníka práce, čo podľa názoru žalobcu výslovne neodporuje § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, ale zároveň v kontexte celého rozhodnutia evokuje skutočnosť, že pri ukladaní pokuty nebola použitá absorpčná zásada ale asperačná zásada, teda zásada zostrenia najprísnejšieho trestu. 16. V zmysle absorpčnej zásady prvostupňový správny orgán uložil pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, pričom najnižšia zákonom stanovená pokuta v prípade zisteného nelegálneho zamestnávania jednej fyzickej osoby je 2.000,- eur. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán v nedostatku, za ktorý ukladá pokutu, pojednával o jeho závažnosti vo všeobecnej rovine a ďalej uvádza, že išlo o ojedinelý nedostatok a jednalo sa o niekoľko hodinové meškanie, ďalej sa však v odôvodnení výšky pokuty rozsiahlo venuje najmä nedostatku spočívajúcemu v porušení § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Z úvahy správneho orgánu vo vzťahu k výške pokuty žalobca odôvodnil skutočnosť, že bola použitá asperačná zásada, nakoľko správny orgán uvádza, že závažnejší nedostatok je porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, ale v neprospech žalobcu je skutočnosť, že bolo zistené aj porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce a teda žalobca dôvodne predpokladá, že pre prvostupňový správny orgán toto bola tak rozhodujúca skutočnosť, že na jej základe zvýšil pokutu za nelegálne zamestnávanie jedného človeka na 7.000,- eur. 17. Ďalej žalobca vyslovil názor, že ak by aj súd pripustil možnosť sprísnenia, resp. zvýšenia pokuty za najzávažnejší správny delikt, mal za to, že prvostupňový správny orgán a následne aj žalovaný sa absolútne neriadili precedenčnou zásadou a za zistený skutkový stav uložili pokutu vo výške, ktorá nezodpovedá bežnej rozhodovacej praxi v podobných prípadoch. 18. Žalobca argumentoval, že požiadal prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k informáciám iný prvostupňový správny orgán o poskytnutie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania jednej fyzickej osoby, pričom vo výroku je konštatované aj porušenie Zákonníka práce. V posudzovaných rozhodnutiach, konkrétne č. : 371/17/práv., 619/16/práv., 170/17/ práv., 228/17/práv. prvostupňový správny orgán ukladal pokutu vždy za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a za použitia absorpčnej zásady aj za iné porušenie Zákonníka práce, pričom sa jednalo v každom jednom prípade o také porušenie Zákonníka práce, ktoré malo dopad na mzdové nároky zamestnancov, resp. na vznik škody na strane zamestnanca, pričom v dvoch prípadoch bola uložená pokuta vo výške 2.000,- eur (t.j. najnižšia zákonom stanovená výška pokuty za nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby) a v dvoch prípadoch bola uložená pokuta vo výške 3 000,- eur, pričom konštatoval, že vo všetkých štyroch prípadoch niekoľkonásobne nižšia, ako bola uložená žalobcovi. 19. Žalobca s poukazom na rozhodnutie č. 175/17/práv., ktorým bola uložená pokuta vo výške 5.000,- eur za nelegálne zamestnávanie dvoch osôb súčasne a taktiež za použitia absorpčnej zásady za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce, tvrdil, že v tomto prípade správny orgán uložil pokutu v najnižšej zákonom stanovenej výške za nelegálne zamestnávanie dvoch osôb súčasne. 20. Žalobca ďalej poukázal na konkrétne rozhodnutia č. 629/16/práv., 127/16/práv., 171/16/práv., 144/16/ práv., v ktorých prípadoch bola uložená pokuta správnym orgánom vo výške 300,- eur za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce vo vzťahu k trom a piatim zamestnancom, vo vzťahu k štyrom zamestnancom porušenie bolo sankcionované pokutou vo výške 1 000,- eur a v ďalšom prípade bola uložená pokuta vo výške 2 000,- eur za porušenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce vo vzťahu k siedmim zamestnancom. Žalobca v súvislosti s tým konštatoval, že ak by aj žalovaný a prvostupňový správny orgán nepostupovali podľa zásady absorpcie, ale pokutu by zostril, dokonca aj keby ich sčítal, uloženie pokuty vo výške 7 000,- eur za nedostatky uvedené vo výroku rozhodnutia je podľa žalobcu v príkrom rozpore s rozhodovacou praxou. 21. Pokutu vo výške 7 000,- eur žalobca považoval za mimoriadne represívnu, zároveň apeloval na fakt, že sa jednalo o prvé zistenie porušenia pracovno-právneho predpisu a aj o prvé zistenie nelegálneho zamestnávania. Vyslovil názor, že určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. S poukazom na rozsudok NS SR sp.zn. 2Sžp/16/2011 žalobca zastával názor, že uložená pokuta 7 000,- eur spĺňa len požiadavku represie za spáchaný správny delikt. 22. Žalobca vzhľadom na uvedené žiadal správny súd, aby uloženú pokutu znížil, tak, aby bola primeraná povahe a závažnosti skutku a najmä v súlade s rozhodovacou praxou, alebo napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 23. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom krajskému súdu dňa 28.03.2018 zastával názor, že v predmetnom administratívnom deliktuálnom konaní tak prvostupňový ako i druhostupňový správny orgán postupoval v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi, žalobcu nijakým spôsobom neukrátili na jeho procesných právach, napadnuté rozhodnutia vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia, ktoré boli vydané z riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 4 a 5, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 zákona o správnom konaní a výška uloženej pokuty bola podľa žalovaného uložená v medziach ust. § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov za použitia absorpčnej zásady preklenutej aj do správneho trestania s prihliadnutím na zákonné kritériá § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a v súlade so zásadou legitímneho očakávania vyjadrenou v § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku. 24. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca v žalobnom návrhu nespochybňuje skutkový a ani právny stav veci, nakoľko si je vedomý porušenia zákonných povinností. Mal za to, že prvostupňový správny orgán pri určovaní pokuty v rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce po zohľadnení jej preventívneho pôsobenia prihliadal zároveň na kritériá v zmysle ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce v nadväznosti na § 3 ods. 5 správneho poriadku. Konštatoval, že z obsahu odôvodnenia výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí je zreteľné, že pri hodnotení jednotlivých zákonných kritérií upravených v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, prvostupňový správny orgán použil myšlienkový proces v súlade so zásadami logického uváženia a vo výške pokuty zohľadnil aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti tak, ako sú uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a výslednú výšku pokuty uložil v rámci zásady absorpcie sadzieb v správnom konaní za najzávažnejší správny delikt s ohľadom na charakter chráneného záujmu a to za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania upraveného v § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. 25. Žalovaný argumentoval, že prvostupňový správny orgán rešpektujúc zásadu absorpcie sadzieb v správnom trestaní uložil pokutu len za správny delikt najzávažnejšieho charakteru, za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, pričom neuložil pokutu v minimálnej možnej výške podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce, za nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby (2.000,- eur) ale rešpektujúc judikatúru súdnych rozhodnutí a precedenčnú zásadu upravenú v § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku, bol povinný zohľadniť vo výške pokuty aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, v ktorých boli v súlade so zásadami správneho trestania posúdené aj jednotlivé aspekty ďalšieho porušenia pracovno-právnych predpisov. 26. Žalovaný ďalej tvrdil, že vzhľadom na demonštratívny charakter ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii, podľa ktorého inšpektorát práce pri rozhodovaní o pokute prihliada najmä na tam uvedené kritériá, najmä jednoznačne vyjadruje možnosť správneho orgánu zohľadniť aj iné relevantné skutočnosti, medzi ktoré v tomto prípade patrili aj skutočnosti týkajúce sa porušenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Aj v prípade aplikácie absorpčnej zásady je potrebné prihliadať na priťažujúce a poľahčujúce okolnosti týkajúce sa všetkých spáchaných správnych deliktov, v opačnom prípade by to znamenalo absolútne ignorovanie menej závažného protiprávneho konania. Poznamenal, že obdobne postupujú aj súdy v trestnom konaní, kedy pri určovaní konkrétnej výšky trestu, prihliadajú na celkové konanie páchateľa a nielen na konanie, ktorým sa dopustil najzávažnejšieho trestného činu. Absorpcia sadzieb sa v tomto prípade prejavila v tom, že bol uložený jeden trest za dva správne delikty v rozmedzí podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce. Žalovaný ďalej argumentoval, že Inšpektorát práce uložil pokutu spadajúcu do rozmedzia 2.000,- eur až 200.000,- eur, pričom uložená pokuta predstavuje len 3,5 % z maximálnej možnej sumy a pri rozhodovaní o jej výške boli podrobne zohľadnené všetky relevantné skutočnosti. 27. V súvislosti s poukazom žalobcu na rozhodnutia iných inšpektorátov práce, ktoré v obdobných prípadoch uložili nižšie pokuty, podľa žalovaného k týmto nie je možné sa vyjadriť, pretože nevie posúdiť, aký subjekt bol sankcionovaný (čo do počtu zamestnávaných zamestnancov) a konkrétne okolnosti porušenia zákonných povinností (čo do počtu dotknutých zamestnancov, rozsahu porušenia, dĺžky trvania protiprávneho stavu, opakovania zisteného porušenia a pod.). 28. Žalovaný bol presvedčený, že v súlade s aplikáciou absorpčnej zásady a za plnej akceptácie a prihliadnutiu na zákonné kritériá plynúce z § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, uložená sankcia vo výške 7.000,- eur je zákonná, dôvodná, náležite odôvodnená, minimálna a primeraná, najmä k rozsahu zistených porušení a k ich závažnosti a vo vzťahu k maximálnemu zákonnému rozsahu sankčnej sadzby (200.000,- eur) uložená stále v blízkosti jej spodnej hranice. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež evidentné, že prvostupňový správny orgán neopomenul sledovať najmä jej preventívne a výchovné pôsobenie. Súčasne dodal, že nevidí dôvod na to, aby bolo jeho rozhodnutie a prípadne aj prvostupňové rozhodnutie ako nezákonne zrušené. 29. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako nedôvodnú zamietol. IV. Právna úprava 30. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, ďalej SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). 31. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 32. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 33. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 34. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 35. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 36. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 37. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. 38. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 39. Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. 40. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 41. Zákon č. 82/2005 Z.z. vymedzuje nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania (§ 1). 42. Podľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení účinnom v čase spáchania skutku, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu. 43. Podľa § 3 ods. 2 prvá veta zákona o nelegálnej práci, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. 44. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c). 45. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000,- eur do 200 000,- eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000,- eur. 46. Podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže naplnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohodu o vykonaní práce, dohodu o pracovnej činnosti a dohodu o brigádnickej práci študentov), ak ide o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom (dohoda o vykonaní práce) alebo ak ide o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce (dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov). 47. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. (Trestný zákon), trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. V. Právne posúdenie veci 48. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 49. Pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného krajský súd z obsahu administratívneho spisu mal preukázané, že žalobca bol sankcionovaný za porušenie povinnosti stanovenej právnymi predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci, ktorého sa žalobca dopustil tým, že dňa 02.01.2015 od 6:00 h do 08:00 h v mieste výkonu práce Nitra využíval závislú prácu fyzickej osoby - JX.j S. s ktorou mal uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 02.01.2015, na základe ktorej začal zamestnanec vykonávať činnosť 02.01.2015 o 6:00 h, pričom žalobca si nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení, keďže uvedenú fyzickú osobu neprihlásil najneskôr pred začatím výkonu práce do registra Sociálnej poisťovne. Podľa výpisu z registra Sociálnej poisťovne žalobca prihlásil menovaného zamestnanca do registra dňa 02.01.2015 až o 15:36:33 h. Zároveň za použitia absorpčnej zásady podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce za porušenie povinnosti vyplývajúcej z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne za porušenie Zákonníka práce, ktorého sa žalobca dopustil tým, že ako zamestnávateľ v období august 2014 až február 2015 na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb neuzatváral s fyzickými osobami dohody o prácach mimo pracovného pomeru výnimočne, keďže na ich základe bola práca vykonávaná opakovane a dlhodobo a išlo o výkon tej istej práce na základe viacerých dohôd o pracovnej činnosti, ktoré na seba časovo nadväzovali; ďalej sa porušenia tohto ustanovenia dopustil tým, že nižšie uvedené dohody o pracovnej činnosti neboli uzatvárané na príležitostnú činnosť, keďže táto činnosť bola vykonávaná pravidelne a opakovane počas dlhšieho časového obdobia a tým, že dohoda o vykonaní práce uzatvorená dňa 17.12.2014 s Ing. G. U. na výkon sprostredkovateľskej činnosti v oblasti obchodu, nebola uzatvorená na práce vymedzené výsledkom, keďže išlo o pravidelnú a opakujúcu sa druhovo určenú činnosť. Vo vzťahu k vyššie uvedenému vykonávali pre zamestnávateľa práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zamestnanci O. S. (Dohoda o pracovnej činnosti - ďalej „DoPČ“ zo dňa 19.12.2014, na výkon práce manipulácia s tovarom), M. S. (DoPČ zo dňa 02.01.2015 na výkon pomocných prác), A. Z. (DoPČ zo dňa 22.12.2014 a 29.01.2015 na výkon práce operátor call centra), S. C. (DoPČ zo dňa 02.01.2015 na výkon manipulačných prác s balíkmi), U. S. (DoPČ zo dňa 17.12.2014 na výkon pomocných prác vo výrobe), M. A. (DoPČ zo dňa 13.10.2014 na výkon pomocných prác pri montáži výrobnej linky a DoPČ zo dňa 28.11.2014 a 17.12.2014 na výkon pomocných prác vo výrobe) a S. U. (DoPČ zo dňa 27.08.2014 na výkon práce operátor call centra - sprostredkovanie služieb a DoPČ zo dňa 22.12.2014 a 05.02.2015 na výkon práce operátor call centra), za čo mu bola uložená pokuta vo výške 7 000,- eur. 50. Krajský súd konštatoval, že skutkový stav zistený správnym orgánom medzi účastníkmi sporný nebol. 51. V preskumávanej veci bola sankcia uložená za dva správne delikty za aplikácie absorbčnej zásady, keď bola žalobcovi v správnom konaní uložená pokuta len za správny delikt najzávažnejšieho charakteru, za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, pričom žalovaný argumentoval, že neuložil pokutu v minimálnej možnej výške podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce, za nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby (2.000,- eur), ale zohľadnil vo výške pokuty aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, v ktorých boli posúdené aj jednotlivé aspekty ďalšieho porušenia pracovno-právnych predpisov. 52. Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS10/99, II. ÚS234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb v orgány verejnej moci. 53. Z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môže v činnosti orgánov aplikujúcich právo dochádzať k situácii, že prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou, nie je interpretovaný ústavne konformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie. 54. Z vyššie citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. 55. Zmyslom a účelom zákona o nelegálnej práci je vymedziť nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanoviť zákaz ich vykonávania, zabezpečiť výkon kontroly a ustanoviť postih v prípade porušenia zákazu vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Cieľom je chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním jej odhalovaním a postihovaním v prípadoch, kedy dochádza zo strany zamestnávateľov k snahe ušetriť náklady na pracovnú silu spojenú s daňovými a odvodovými povinnosťami zamestnanca a zo strany zamestnancov k snahe o získanie nezdaneného príjmu bez splnenia odvodových povinností, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu. 56. Krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že správny orgán v danom prípade postupoval prísne formalisticky, pričom formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona konštatoval v danom prípade nelegálne zamestnávanie žalobcom. Správny súd poznamenáva, že žalovaný uložil pokutu len za správny delikt najzávažnejšieho charakteru (za súčasného zohľadnenia aj ďalšieho porušenia Zákonníka práce) a to za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, s tým, že v danej veci predmetné porušenie bolo zistené len u jedného zamestnanca, a tento nedostatok žalovaný vyhodnotil ako ojedinelý, ktorý nedostatok sám žalobca odstránil z vlastnej iniciatívy, krátko (niekoľko hodín) po tom, ako sa nelegálneho zamestnávania dopustil, nie ako následok kontroly. 57. Podľa názoru krajského súdu bolo v súlade s vyššie uvedeným, povinnosťou žalovaného vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. nielen formálne, vychádzajúc z gramatického znenia právnej normy, ale aj v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. Z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo v úmysle žalobcu vyhnúť sa plneniu odvodových povinností, keďže fyzickú osobu, s ktorou mal uzatvorenú dohodu o pracovnej činnosti zo dňa 02.01.2015 prihlásil v ten istý deň po nástupe do práce a to v čase dávno pred vykonaním kontroly zo strany žalovaného. Čisto formálna aplikácia § 2 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci zo strany žalovaného za daného skutkového stavu nie je ústavne udržateľná a vedie k neprimerane prísnemu uplatňovaniu práva, vybočujúc zo zmyslu a účelu zákonodarcom sledovaného v uvedenej právnej úprave, zvlášť, keď si žalobca plnil odvodové povinnosti. 58. Krajský súd ďalej v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp.zn. 8/Sžo/28/2007 zo 06.03.2008, sp.zn. 7Sžo/55/2014 z 26.11.2015, sp.zn. 6Sžf/16/2015 z 26.10.2016, sp.zn. 10Sžo/58/2016 z 31.05.2017), vychádzajúc z článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), z Odporúčania R (91) 1 Výboru ministrov členským štátom o správnych sankciách prijatého Výborom ministrov 13. februára 1991 na 452. zasadaní zástupcov ministrov (ďalej len „Odporúčanie o správnych sankciách“), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Öztürk proti SRN z 21. februára 1984, číslo sťažnosti 8544/79), poukazuje na to, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť. V prípade správneho trestania sa použije analógia legis so zásadami v trestnom konaní v takom rozsahu, v akom chýba špeciálna úprava v jednotlivých zákonoch upravujúcich administratívnu zodpovednosť za správne delikty. 59. Zároveň v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na zásadu vyplývajúcu z § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorej „ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“. Uvedená zásada je zákonným odrazom článku 50 ods. 6 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Ide o zásadu nepravej retroaktivity, ktorá sa uplatní v prípade, ak neskoršia právna úprava je pre páchateľa deliktu priaznivejšia. 60. Vzhľadom na plnú jurisdikciu uplatňujúcu sa v správnom trestaní krajský súd je presvedčený, že neskoršia platná právna úprava obsiahnutá v ust. § 2 ods. 2 písm. b) zák. č. 82/2005 Z.z. v znení zák. č. 294/2017 účinného od 01.01.2018, podľa ktorej „nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra“ je pre žalobcu, ktorý sa dopustil správneho deliktu priaznivejšia, pretože obsahuje určitú liberáciu vo vzťahu k tým zamestnávateľom, ktorí si splnili prihlasovaciu povinnosť v lehote siedmich dní od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z., najneskôr však do začatia výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania začatej pred uplynutím tejto sedemdňovej lehoty. 61. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného v súlade s § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 62. V ďalšom konaní správny orgán vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení tohto rozhodnutia, ktorým je správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. 63. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP tak, že správny súd priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 64. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.