Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/302/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202081 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017202081.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: L. B., narodený XX.X.XXXX, bytom v B., B. 2, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Liptákovou, so sídlom v Košiciach, Krmanova 1, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4.10.2017 a personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa 4.9.2008, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4.10.2017 a č. KM-OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7.6.2017 z a m i e t a . Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 462 zo dňa 4.9.2008 o d m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Minister vnútra SR personálnym rozkazom č. XXX zo dňa 4.9.2008 žalobcu prepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.); služobný pomer sa končí dňom doručenia rozhodnutia. Jeho prepustenie bolo vopred prerokované so ZO OZP v SR č. 10-29 RHP Sobrance so súhlasným stanoviskom podľa § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. Dôvodom prepustenia bola skutočnosť, že žalobca dňa 16.3.2008 na hraničnom priechode Vyšné Nemecké na pracovisku pasovej kontroly na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky v čase asi o 13.29 hod. kontroloval osobné motorové vozidlo zn. K., V. XXXXX PT, ktoré riadil štátny príslušník E. G. Pozho, pričom nevykonal kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov - štátnych príslušníkov Moldavska nachádzajúcich sa v tomto vozidle a ktorí sa neskôr pri zadržaní preukázali falošnými ID kartami Rumunska. Svojím konaním týmto osobám umožnil nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky z Ukrajiny. Uvedené vozidlo bolo dňa 16.3.2008 v čase asi o 19.25 hod. kontrolované hliadkou MZJ RHP Sobrance v spolupráci s hliadkou OCP Michalovce RHCP Prešov na železničnej stanici v Michalovciach, pričom bolo zistené, že osádku vozidla tvoria nelegálni migranti, štátni príslušníci Moldavska, ktoré predložili ku kontrole ID karty Rumunska vykazujúce znaky falšovania. Skutkový stav vychádzal z vlastného šetrenia nadriadeného žalobcu, vyšetrovacieho spisu Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR č. UHCP-40/OVZTC-2008. Vo vyšetrovacom spise sa nachádza aj zápisnica o výsluchu nelegálnych migrantov v procesnom postavení svedkov, ktorí uviedli, že po prekročení hraníc z Ukrajiny do Slovenskej republiky boli vybavení rumunskými ID kartami; na slovenskej strane hranice ich nikto nekontroloval. Z potvrdenia o poskytnutí údajov od Štátnej hraničnej služby Ukrajiny zo dňa 23.4.2008 č. 51/15 vyplýva, že uvedení migranti dňa 16.3.2008 prešli ukrajinsko-slovenskú hranicu na dopravnom prostriedku zn. K., V. XXXXX PT. Žalobca bol za uvedený skutok v tom čase aj trestne stíhaný - vyšetrovateľ Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR začal voči nemu trestné stíhanie a následne dňa 28.4.2008 vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona. Žalobca uvedeným konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nebol čestným statočným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď počas vlastného výkonu štátnej služby nevykonaním riadnej hraničnej kontroly napomohol nelegálnym migrantom pri nedovolenom prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky s Ukrajinou. Žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď si svedomito neplnil úlohy uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. b/, písm. h/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.), nariadením nadriadeného (čl. 1 a čl. 5 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ, čl. 6 a čl. 25 nariadenia ministra vnútra SR č. 117/2005 o činnosti základných útvarov služby hraničnej polície PZ), rozkazom nadriadeného (čl. 1 písm. a/, bod 2, 3 a 14 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ) na úseku svojho služobného zaradenia, ako aj v rozpore s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice - Kódex schengenských hraníc, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, písm. b/, písm. f/ až písm. i/ zákona č. 73/1998 Z.z., pretože sa nezdržal konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo mohlo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu. Okrem toto, v inštruktáži k výkonu služby zo dňa 14.3.2008 mu bola uložená úloha odhaľovať falošné a pozmenené cestovné doklady a pozornosť mal venovať okrem iných aj cestovným dokladom Rumunska. Ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení služobných povinností a na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor. Personálny rozkaz žalobcovi dňa 8.9.2008 doručovali pracovníci OARaŠ RHP Sobrance v čase o 17.00 hod. v mieste, kde sa zdržiaval počas práceneschopnosti: v L. E. XXX/X z dôvodu, že bol práceneschopný a nebolo možné mu personálny rozkaz doručiť na pracovisku. Personálny rozkaz č. XXX zo dňa 4.9.2008 sa nepodarilo žalobcovi doručiť ani v mieste jeho bydliska, pretože po príchode pracovníkov OARaŠ RHP Sobrance do obytného bloku, dvere otvorila manželka žalobcu a uviedla, že žalobca je doma, ale momentálne sa cíti veľmi zle a nemôže vstať z postele. Príslušníci OARaŠ RHP ju požiadali, aby oboznámila žalobcu s ich príchodom za účelom doručenia personálneho rozkazu č. XXX zo dňa 4.9.2008. Manželka žalobcu uviedla, že jej manžel nič neprevezme, lebo nemôže vstať z postele a nech mu personálny rozkaz doručia poštou. Na to ju ešte raz požiadali, aby zavolala žalobcu, no manželka žalobcu uviedla, že žalobca leží v posteli a písomnosti z práce sa mu majú posielať poštou. Žalobca bol práceneschopný od 27.8.2008 do 14.10.2008 a zdržiaval sa počas práceneschopnosti na adrese: L., E. X (potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti č. H 196437). Žalovaný následne zasielal personálny rozkaz č. XXX zo dňa 4.9.2008 žalobcovi poštou prostredníctvom pošty L.. Prvý neúspešný pokus o doručenie personálneho rozkazu s výzvou o opakované doručenie sa uskutočnilo dňa 16.9.2008, opakované doručenie bolo realizované dňa 17.9.2008, žalobca však nebol zastihnutý, a preto v ten istý deň (17.9.2008) bola zásielka uložená na pošte L.. Žalobca si zásielku neprevzal v odbernej lehote a bola vrátená žalovanému ako nedoručená. Žalobca osobne prevzal fotokópiu personálneho rozkazu až po ukončení práceneschopnosti na pracovisku dňa 14.10.2008 a podal proti nemu rozklad - rozklad bol podaný na pošte dňa 28.10.2008 a bol doručený žalovanému dňa 30.10.2008. 2. Minister vnútra SR rozhodnutím č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz č. XXX zo dňa 4.9.2008. Poukázal na to, že lehota na podanie rozkladu je zákonnou lehotou, ktorú nemožno predĺžiť, a preto skúmal jej dodržanie. Podľa jeho názoru je dostatočne preukázané, že žalobcovi bolo napadnuté rozhodnutie doručované najskôr na miesto, kde sa mal zdržiavať počas dočasnej pracovnej neschopnosti, ktoré bolo uvedené na potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti. Zo záznamu č. UHCP-7-268/RHP-SO-VO-2008 zo dňa 9.9.2008 vyplýva, že dňa 8.9.2008 v čase o 17.00 hod. pracovníci RHP Sobrance doručovali žalobcovi personálny rozkaz v mieste, kde sa zdržiaval počas práceneschopnosti, v Michalovciach Ukrajinská XXX/X. Manželka žalobcu uviedla, že žalobca je doma, leží v posteli a nevstane z nej kvôli tomu, aby prevzal personálny rozkaz, majú mu ho doručiť poštou. Pracovníci RHP ju dvakrát požiadali, aby zavolala žalobcu za účelom prevzatia personálneho rozkazu, no odmietla. Následne doručovali personálny rozkaz žalobcovi poštou - personálny rozkaz bol daný na poštovú prepravu dňa 12.9.2008, prvé doručenie na adrese, kde sa mal žalobca zdržiavať počas práceneschopnosti, sa uskutočnilo dňa 16.9.2008 a opakované doručenie dňa 17.9.2008, kedy bola zásielka aj uložená na pošte, žalobca si v odbernej lehote personálny rozkaz neprevzal. Od 18.9.2008 začala plynúť trojdňová lehota podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. a deň 20.9.2008 je potrebné považovať za deň doručenia personálneho rozkazu. V súlade s § 262 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. začala lehota na podanie rozkladu plynúť dňom 21.9.2008 a jej posledný deň pripadol na nedeľu 5.10.2008, preto sa posledným dňom lehoty na podanie rozkladu stal najbližší nasledujúci pracovný deň - pondelok 6.10.2008 (§ 262 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.). Žalobca podal rozklad na poštovú prepravu až dňa 28.10.2008, t.j. 22 dní po uplynutí zákonnej lehoty. Podľa § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. môže oprávnený orgán odpustiť zmeškanie lehoty, ak k nemu došlo zo závažných dôvodov a policajt o to požiada do 15 dní odo dňa, keď pominul dôvod zmeškania a zároveň podá rozklad. Podľa ministra vnútra SR si žalobca svojím konaním zapríčinil zmeškanie lehoty na podanie rozkladu. Nezistil žiadne pochybenie, prípadne porušenie zákona č. 73/1998 Z.z. zo strany prvostupňového orgánu, a preto zmeškanú lehotu žalobcovi neodpustil. Prvostupňové rozhodnutie preto nadobudlo právoplatnosť dňa 6.10.2008. 3. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/105/2009-43 zo dňa 20.4.2012 zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia bol nesúlad výrokovej časti rozhodnutia a odôvodnenia, keď vo výroku žalovaný uviedol, že koná podľa § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. ako o včas podanom rozklade, no v odôvodnení sa uvádza, že rozklad bol podaný oneskorene. Žalovaný mal preskúmať postup prvostupňového orgánu v rámci mimoodvolacieho konania podľa § 246 zákona č. 73/1998 Z.z. 4. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžo/29/2012 zo dňa 30.1.2013 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/105/2009-43 zo dňa 20.4.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR uviedol, že žalobca v žalobe nenamietal, že by sa on sám cítil dotknutý na svojich právach postupom žalovaného, ktorým vo výroku žalovaný uviedol, že koná podľa § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. ako o včas podanom rozklade, no v odôvodnení sa uvádza, že rozklad bol podaný oneskorene. Účelom postupu podľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP je odstránenie takých vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia bez ohľadu na to, či žalobca takýto nedostatok namietal. Najvyšší súd SR dospel k záveru, že v konaní správnych orgánov nebola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom, a preto krajský súd pochybil, keď žalobe vyhovel. 5. Krajský súd v Bratislave následne rozsudkom č.k. 4S/105/2009-78 zo dňa 10.5.2013 zamietol žalobu. Z obsahu administratívneho spisu mal za preukázané, že žalovaný dostatočne vykonal dokazovanie vo veci výsluchom zdržaných cudzích štátnych príslušníkov, ktoré súd nemal dôvod spochybňovať. Žalobca zo školení musel mať vedomosť o dôraze na zvýšenú kontrolu dokladov rumunských štátnych príslušníkov z dôvodu ich falšovania. Napriek tomu nepristupoval k plneniu svojich povinností zodpovedne a v súlade s pokynmi nadriadených. V správnom konaní mal žalobca možnosť vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, trval na prezumpcii neviny a popieral spáchanie skutku. Prípadné dodatočné vypočutie vodiča prevážajúceho moldavských štátnych príslušníkov bez patričných cestovných dokladov, na ktorom trval žalobca, by nedokázalo dostatočne vyvrátiť vyjadrenia zadržaných cudzincov; jeho vysvetlenie mohlo byť skreslené a neobjektívne z dôvodu rozporu s vlastným záujmom. Vykonanie tohto dôkazu by mohlo zapríčiniť aj uplynutie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Na prepustenie žalobcu boli splnené zákonné podmienky. Mieru intenzity protiprávneho konania žalobcu je oprávnený posúdiť len príslušný nadriadený žalobcu a súd len skúmal, či jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona. 6. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6Sžo/85/2013 zo dňa 30.4.2015 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/105/2009-78 zo dňa 10.5.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napriek tomu, že právna zástupkyňa žalobcu ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, krajský súd vo veci pojednával a rozhodol. Okrem toho, krajský súd nepostupoval v intenciách odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/29/2012 zo dňa 30.1.2013. 7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4S/105/2009-128 zo dňa 20.2.2015 zrušil rozhodnutie žalovaného č. SLV-886/PK-2008 z dňa 28.1.2009 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, písm. d/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozsudku uviedol, že mal za preukázané, že personálny rozkaz č. 462 zo dňa 4.9.2008 bol žalobcovi doručovaný, pretože mu ho nebolo možné doručiť osobne na pracovisku, prostredníctvom pracovníkov RHP (žalobca odmietol zásielku prevziať) na adrese, ktorú uviedol ako kontaktnú adresu vo vystavenom doklade o dočasnej pracovnej neschopnosti, aj prostredníctvom pošty na adresu uvedenú v tlačive o dočasnej práceneschopnosti. Je ďalej nesporné, že žalobca si predmetný personálny rozkaz v odbernej lehote neprevzal, na čo pošta dňa 17.9.2008 zásielku uložila. Dňom 18.9.2008 začala plynúť trojdňová lehota podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. a dňom 20.9.2008 je zásielka považovaná za doručenú. Dňom 21.9.2008 začala plynúť 15-dňová lehota na podanie rozkladu podľa § 242 ods. 1 citovaného zákona, ktorej koniec pripadol na nedeľu 20.9.2008. S prihliadnutím na ustanovenie § 262 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. posledným dňom zákonom stanovenej lehoty na podanie rozkladu bol pondelok 6.10.2008. Žalobca odoslal prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozklad proti personálnemu rozkazu na poštovú prepravu až dňa 28.10.2008, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a personálny rozkaz takto nadobudol právoplatnosť dňom 6.10.2008. Žalobca v konaní ani v žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty nepreukázal takú závažnosť svojho ochorenia, ktorá by mu znemožňovala vyvinutie akejkoľvek aktivity na obhajobu svojich nárokov. Z ustanovenia § 266 ods. 3 a 4 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že postup prvostupňového správneho orgánu pri doručovaní personálneho rozkazu č. 465 zo dňa 4.9.2008 bol dodržaný a je nesporné, že rozklad proti predmetnému personálnemu rozkazu bol podaný po uplynutí zákonnej lehoty. S týmto názorom žalovaného a Krajského súdu v Bratislave súhlasil aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6Sžo/29/2012 zo dňa 30.1.2013 (str. 14 ods. 3, druhá veta). Z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný zameral skúmanie prvostupňového rozhodnutia len z hľadiska procesného - dodržania lehoty na podanie rozkladu. Nevykonal doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa so skutkovými námietkami žalobcu uvedenými v podanom rozklade. Žalovaný neodstránil rozpory v dôkazných prostriedkoch a stotožnil sa len s konštatovaním stavu tak, ako ho vyhodnotil prvostupňový správny orgán. Z oboch rozhodnutí žalovaného nevyplýva, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri použití právnych predpisov. Žalovaný pri rozhodovaní vychádzal len z dôkazných prostriedkov zadovážených v rámci trestného konania - zápisníc o výsluchu svedkov, zadržaných migrantov, ktorými podľa názoru súdu nebolo jednoznačne a nespochybniteľne preukázané protiprávne konanie žalobcu. Z predmetných výpovedí nevyplýva, kedy prekročili hranice, akú značku malo vozidlo, ktorým cestovali, či ich viezol vodič G., či konkrétne žalobcovi boli vodičom predložené falošné doklady. Žalovaný sa takisto nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že v čase, kedy malo dôjsť ku kontrole, bol žalobca pred výkonom služby (resp. pred vykonaním danej kontroly) informovaný o dôraze na potrebu druholíniovej kontroly cestovných dokladov, resp. občianskych preukazov občanov Rumunska. Z interného dokumentu zo dňa 14.3.2008 ani zo záznamu zo dňa 18.8.2008 nemožno ustáliť, kedy reálne boli policajti informovaní o inštrukcii a kedy oboznámenie sa s jej obsahom podpísali. 8. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžo/71/2015 zo dňa 30.11.2016 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/105/2009-128 zo dňa 20.2.2015 a stotožnil sa s jeho odôvodnením. Pred rozhodnutím o rozklade nebola ustanovená osobitná komisia, nebol jej predložený návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a nebolo vydané rozhodnutie na základe takéhoto návrhu, čím došlo k porušeniu § 244 zákona č. 73/1998 Z.z. Z rozhodnutia žalovaného musí byť jasné, o aké vykonané dôkazy sa opiera, aké skutkové závery z týchto dôkazov vyplynuli a ako správny orgán posúdil vec po právnej stránke. Iba v takom prípade je možné konštatovať, že boli dodržané príslušné právne predpisy a že postup správneho orgánu bol vykonaný v súlade so zákonom. 9. Žalovaný po zrušení druhostupňového rozhodnutia č. SLV-886/PK-2008 zo dňa 28.1.2009 a po vrátení veci na ďalšie konanie najskôr rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu č. 462 zo dňa 4.9.2008, a to prvostupňovým rozhodnutím č. KM-OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7.6.2017. Žalovaný uviedol, že ak žalobca tvrdí, že dôvodom zmeškania lehoty na podanie rozkladu mala byť jeho práceneschopnosť vedúca k nemožnosti jeho oboznámenia sa s personálnym rozkazom č. 462 zo dňa 4.9.2008, nie je možné tento jeho argument považovať za dôvodný. Z fotokópie potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. H 196437 je zrejmé, že žalobca bol MUDr. Miroslavom U., všeobecným lekárom pre dospelých, uznaný za práceneschopného na výkon štátnej služby od 27.8.2008 do 14.10.2008 s tým, že z tlačiva nevyplýva povolenie vychádzok. Samotnú práceneschopnosť pracovníka nemožno bez ďalších nadväzujúcich okolností (napríklad bezvedomie v dôsledku úrazu alebo choroby, celková fyzická paralýza tela, karanténne opatrenie v rámci ústavnej starostlivosti, a pod.) považovať za relevantnú skutočnosť, ktorá by mu znemožňovala prevziať doručovanú písomnosť. Žalobca sa dňa 8.9.2008 o 17.00 hod., kedy mu bol na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej práceneschopnosti, pracovníkmi RHP Sobrance doručovaný personálny rozkaz ministra vnútra SR, na tejto adrese preukázateľne zdržiaval, nebol napríklad v ústavnej starostlivosti. Rovnako mal povinnosť sa na danej adrese zdržiavať aj v dňoch 16.9.2008 a 17.9.2008, kedy boli zo strany pošty vykonané opakované pokusy o doručenie uvedeného rozhodnutia, ako aj počas celej doby uloženia zásielky na pošte. Pri vyvinutí adekvátnej snahy o doručenie personálneho rozkazu zo strany jeho nadriadených a pošty tak žalobca mal dostatok príležitostí, aby mohol doručovaný personálny rozkaz prevziať a oboznámiť sa s jeho obsahom, pričom jeho práceneschopnosť aj s ohľadom na stanovenú diagnózu (I 10 - esenciálna hypertenzia) netvorila prekážku, pre ktorú by bolo znemožnené prebratie doručovaného rozhodnutia. Žalobca tak nepreukázal takú závažnosť jeho ochorenia, ktorá by mu znemožnila vyvinutie akejkoľvek aktivity smerujúcej k prevzatiu personálneho rozkazu ministra vnútra SR, a tým k jeho primeranej participácii na konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ. Pri doručovaní príslušné subjekty postupovali v súlade so zákonom a boli využité všetky zákonné možnosti, aby sa personálny rozkaz dostal do sféry žalobcu. Tým, že žalobca nepreukázal závažné dôvody vedúce k zmeškaniu lehoty na podanie rozkladu podľa § 242 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., nie sú splnené podmienky na postup odvolacieho orgánu v zmysle § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. a nemožno vyhovieť žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty. 10. Minister vnútra SR rozhodnutím č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4.10.2017 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. KM-OLVS-25/2015-OPK zo dňa 7.6.2017. Poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach Krajského súdu v Bratislave aj Najvyššieho súdu SR v tejto veci bolo viackrát konštatované, že žalobca podal rozklad proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR č. 462 zo dňa 4.9.2008 po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Žalovaný nemá najmenšie pochybnosti o právnom názore vyslovenom v uvedených rozhodnutiach súdov a v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje. Rozklad teda smeruje proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu; personálny rozkaz nadobudol právoplatnosť dňom 6.10.2008. Prvostupňový orgán jasne a zrozumiteľne ozrejmil dôvody, v dôsledku ktorých považuje napadnuté rozhodnutie za právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v rozklade podanom po márnom uplynutí zákonnej lehoty na jeho podanie súčasne „z opatrnosti“ požiadal o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu, bolo nevyhnutné, aby sa žalovaný jeho žiadosťou zaoberal, posúdil ju a rozhodol, či zmeškanie lehoty odpustí alebo nie. Žalovaný dospel k záveru, že na odpustenie zmeškania lehoty nie je zákonný dôvod, a preto žiadosť žalobcu zamietol. Žalobca svojím vlastným postojom k veci zapríčinil zmeškanie zákonnej lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu. Žalobca nepreukázal závažné dôvody vedúce k zmeškaniu lehoty na podanie rozkladu, a preto nie sú splnené podmienky na postup podľa § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Zdôraznil, že nemá zákonnú povinnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie rozkladu proti rozhodnutiu oprávneného orgánu. Odpustenie zmeškania lehoty zákon viaže na kumulatívne splnenie troch podmienok: (i) dôvodom zmeškania lehoty boli závažné dôvody, (ii) o odpustenie zmeškania lehoty policajt požiadal v zákonnej lehote 15 dní, odkedy pominula príčina zmeškania, (iii) policajt zároveň podá odvolanie. V tomto prípade nebola splnená prvá podmienka, t.j. dôvodom zmeškania lehoty na podanie rozkladu neboli vážne dôvody. Samotný zákon č. 73/1998 Z.z závažné dôvody nedefinuje; závažné dôvody treba posudzovať osobitne podľa okolností konkrétneho prípadu. Žalovaný mal za preukázané, že dňa 12.8.2008 bol žalobca písomne upovedomený o začatí konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobca dňa 12.8.2008 podal písomné vyjadrenie k tomuto upovedomeniu a dňa 13.8.2008 bol vypočutý. Návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru bol spracovaný dňa 21.8.2008 a žalobca bol dňa 22.8.2008 oboznámený s celým spisovým materiálom; dňa 25.8.2008 sa písomne vyjadril k návrhu na jeho prepustenie. Žalobca teda vedel o prebiehajúcom konaní, rovnako si bol vedomý, že dňa 21.8.2008 bol spracovaný návrh na jeho prepustenie zo služobného pomeru a oboznámil sa s ním. Len päť dní po oboznámení sa s týmto návrhom sa stal práceneschopným (27.8.2008) a bol ním až do 14.10.2008. Práceneschopnosť žalobcu bola začatá s diagnózou I 10 (esenciálna, primárna hypertenzia) a ako konečná diagnóza bola stanovená I 10 (esenciálna, primárna hypertenzia) a F 32 (depresívna epizóda). Žalobca uviedol ošetrujúcemu lekárovi presnú adresu, kde sa bude počas práceneschopnosti zdržiavať: L. Na túto adresu mu aj príslušníci RHP Sobrance dňa 8.9.2008 o 17.00 hod. doručovali personálny rozkaz č. XXX zo dňa 4.9.2008. Personálny rozkaz sa mu však nepodarilo doručiť, pretože dvere bytu otvorila manželka žalobcu, ktorá uviedla, že jej manžel síce je doma, ale cíti sa veľmi zle a nemôže vstať z postele. Príslušníci RHP Sobrance ju dvakrát požiadali, aby žalobcovi oznámila ich príchod za účelom doručenia personálneho rozkazu. Dvakrát im uviedla, že žalobca nič neprevezme, lebo nemôže vstať z postele a nech mu personálny rozkaz pošlú poštou. Z uvedeného dôvodu, t.j. neúspešného osobného doručenia personálneho rozkazu, mu bol personálny rozkaz doručovaný poštou doporučene do vlastných rúk s vykonaním opakovaného doručenia na adresu: Michalovce, Ukrajinská 170/1. Neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie bol uskutočnený dňa 16.9.2008, opakované doručenie dňa 17.9.2008, pričom žalobca nebol v uvedených dňoch zastihnutý na mieste doručovania, preto bola dňa 17.9.2008 uložená na pošte. Žalobca zásielku neprevzal v odbernej lehote. Prvostupňový orgán postupoval a rozhodol v súlade so zákonom o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu. Všetky dôkazy obsiahnuté v spise prvostupňový orgán zhromaždil a vykonal v súlade so zákonom, zhodnotil ich jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech žalobcu, a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal závažné dôvody vedúce k zmeškaniu lehoty na podanie rozkladu. Žalobca v rozklade tvrdil, že podľa jeho informácií jeho manželka tvrdila príslušníkom RHP Sobrance (aj pri každej snahe kontaktovať ho), že žalobca je v tom čase u rodičov; v dobe osobného doručovania sa teda v mieste doručovania nezdržiaval a nemal o doručovaní vedomosť (predložil čestné prehlásenie o jeho pobyte v rámci liečenia diagnózy, ktoré neboli podľa jeho názoru žiadnym spôsobom vyhodnotené). Žalovaný s touto námietkou žalobcu nesúhlasil, považoval ju za účelovú a zopakoval už vyššie uvedené závery o osobnom doručovaní personálneho rozkazu žalobcu na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti: Michalovce, E. 1, aj o komunikácii s manželkou žalobcu. Navyše, žalobca v rozklade tvrdil, že jeho dlhodobá práceneschopnosť mu nedovoľovala vycestovať do sídla jeho právneho zástupcu, z čoho možno podľa žalovaného vyvodiť, že sa musel nachádzať na adrese trvalého pobytu. Žalobca konal cielene, keď si personálny rozkaz neprevzal, pričom musel vedieť, že sa mu doručuje, pretože k pokusu o jeho osobné doručenie došlo len pár dní potom, ako bol oboznámený s návrhom na jeho prepustenie a prostredníctvom manželky ho odmietol prijať. Vedomý si toho, že následne mu bude personálny rozkaz doručovaný poštou, neprevzal ho v odbernej lehote. Žalobcova manželka nemala najmenší dôvod tvrdiť počas osobného doručovania personálneho rozkazu, že žalobca je doma, personálny rozkaz neprevezme a treba ho doručovať poštou, ak by k tomu nebola niekým inštruovaná a navedená. Samotnú práceneschopnosť žalobcu nemožno bez ďalšieho považovať za podstatnú skutočnosť, ktorá mu mala znemožniť prevzatie doručovaného personálneho rozkazu. Žalobca mal možnosť prevziať personálny rozkaz, lebo mu bol doručovaný na adresu trvalého pobytu a zároveň na adrese, ktorú uviedol svojmu ošetrujúcemu lekárovi ako tú, na ktorej sa bude počas práceneschopnosti zdržiavať. Dôkazné bremeno leží na žalobcovi, no ten ho neuniesol a nepredložil taký dôkaz, ktorým by spochybnil závery, že k zmeškaniu lehoty na podanie rozkladu nedošlo zo závažných dôvodov, v dôsledku ktorých by bolo opodstatnené odpustenie zmeškania tejto lehoty. II. Žaloba 11. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4.10.2017, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. KM- OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7.6.2017; zároveň sa domáhal zrušenia personálneho rozkazu č. XXX zo dňa 4.9.2008 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania. 12. Podľa názoru žalobcu dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí nesúvisia s jeho žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu. Predmetom posudzovania nemalo byť to, či mohol prevziať doručovanú písomnosť alebo či sa o nej dozvedel, ale to, či v rozhodnej dobe existovali objektívne a ospravedlniteľné dôvody na odpustenie zmeškania lehoty. Žalovaný navyše nesprávne interpretoval reálne zistenú situáciu. Žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty mala byť posudzovaná výlučne v tom smere, či odo dňa 17.9.2008, kedy mala byť zásielka údajne uložená na pošte, a následne odo dňa 21.9.2008, kedy bola uplatnená fikcia doručenia, existovali do 5.10.2008 (respektíve do 6.10.2008, lebo 5.10.2008 bola nedeľa) ako dňa, keď mala uplynúť 15-dňová lehota na podanie rozkladu začínajúca dňom fikcie doručenia, dôvody, pre ktoré nebol rozklad z objektívnych dôvodov podaný, a následne do 28.10.2008, kedy žalobca reálne podal rozklad spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty na jeho podanie. Žalobca trvá na tom, že v rozhodnom období od 21.9.2008 do 5.10.2008 existovali dôvody, pre ktoré nemohol podať rozklad proti personálnemu rozkazu. Práceneschopnosť je bežným a štandardným dôvodom na odpustenie zmeškania lehoty a nie je medzi účastníkmi sporná. Ak mal správny orgán pochybnosti o jeho práceneschopnosti, mohol si vyžiadať správu od ošetrujúceho lekára. Pre posúdenie existencie ospravedlniteľných dôvodov je irelevantné, či reálne prevzal písomnosť, resp. že ju odmietol prevziať, pretože je dôležité len pre posúdenie plynutia lehoty na podanie rozkladu. 13. V napadnutom rozhodnutí absentujú dôvody, ako žalovaný posúdil argumenty uvedené v žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Personálny rozkaz obsahuje len množstvo domnienok a nepodložených predpokladov o jeho zavinení. V dobe, keď sa mohol ku konaniu predchádzajúcemu vydaniu personálneho rozkazu vyjadriť, nemal k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli v súvisiacom trestnom konaní predložené a o ktorých mal žalovaný vedomosť - ide napríklad o kamerový záznam v istom stupni šifrovania nebol voľne prehrateľný v bežných počítačových programoch. Práve tento kamerový záznam úplne neguje závery žalovaného v personálnom rozkaze. 14. Žalobca nežiadal o odpustenie zmeškania lehoty na prevzatie písomnosti, ale žiada o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu, t.j. o odpustenie zmeškania 15-dňovej lehoty začínajúcej dňom doručenia bez ohľadu na to, či je doručenie založené na fikcii doručenia alebo nie. Žalobca deklaroval svoj záujem byť zastúpený právnym zástupcom. Preto práceneschopnosť a zlý zdravotný stav, ktorý v danej dobe nebol plne kompenzovateľný liečbou, sú podľa jeho názoru legitímnymi dôvodmi, pre ktoré nemohol vyhľadať právneho zástupcu, vycestovať za ním a oboznámiť ho s celou vecou. Dôvody uvedené v žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty by boli rovnaké, aj keby personálny rozkaz fakticky prevzal. 15. Ku skutkovému stavu uviedol, že žalovaný vykonal nedostatočné dokazovanie, čo mu vytýkali aj Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR. Jeho prepustenie zo služobného pomeru je odôvodňované dvoma skutočnosťami, a to že mal zanedbať kontrolu vozidla s moldavskými občanmi, no žalovaný vychádzal výlučne z výpovedí týchto Moldavcov (tvrdili, že neboli nikým na hranici kontrolovaní), a že žalobca mal odhaľovať falošné, pozmenené doklady a neodhalil ich. Tieto skutočnosti však preukazujú len veľmi povrchné dôkazy. Kontrola vozidla je zachytená na kamerovom zázname, z ktorého vyplýva, že vozidlo žalobca kontroloval a následne bolo kontrolované aj v rámci colnej kontroly, čím sa bez akýchkoľvek pochybností vyvracia tvrdenie o tom, že žiadna kontrola nebola. Je pravdou, že istý úsek pri vykonávaní kontroly absentuje, respektíve vozidlo nie je viditeľné z dôvodu prekrytia kontrolovaného vozidla nákladným vozidlom stojacim pred ním, nie je však možné na základe toho uviesť, že žiadna kontrola sa neuskutočnila. Vozidlo bolo riadne kontrolované a posádka predložila doklady oprávňujúce ich k vstupu na územie SR. Kontrola dokladov z Rumunska a iných krajín bola zavedená až po žalobcovom prepustení zo služobného pomeru za porušenie povinnosti, ktorá v tej dobe neexistovala. Predložené doklady boli vizuálne v poriadku a nezistil znaky pozmeňovania; toto potvrdil aj svedok Y.. Jediným dôvodom hlbšej kontroly dokladov pri následnom zadržaní moldavských občanov bola skutočnosť, že títo občania pôsobili pri zadržaní nervózne, vizuálne podozrivo a doklady boli nové. Novosť dokladov podľa žalobcu však automaticky nespôsobuje ich neplatnosť. Z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave aj Najvyššieho súdu SR vyplýva, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu. Žalovaný nepreukázal, že kontrolu vozidiel vykonával len žalobca, resp. že ju vôbec vykonáva, neobjasnil časové nezrovnalosti pri prechode hranice Slovenska a Ukrajiny, nevysvetlil rozpor v tvrdení osôb ohľadom absencie akejkoľvek kontroly a rovnako z napádaných rozhodnutí žalovaného nevyplýva, akým spôsobom hodnotil existujúce dôkazy. Vykonaným dokazovaním nebolo bez pochybností preukázané protiprávne konanie a zavinenie žalobcu a žalovaný sa nevysporiadal s ďalšími spornými skutočnosťami. 16. Podľa § 246 zákona č. 73/1998 Z.z. sa oneskorene podaný rozklad preskúmava len v rámci mimoodvolacieho konania, v ktorom možno zmeniť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie len v lehote päť rokov po nadobudnutí jeho právoplatnosti. Jeho povinnosť vo veci ďalej konať a rozhodnúť v zmysle rozsudkov súdov sa teda procesným postupom, keď rozhodol o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty a považuje personálny rozkaz za právoplatný, a ďalej o ňom v odvolacom konaní nebude konať, sa tým stavajú prudko formálnymi bez vyvolania potrebných právnych následkov. Preto nie je daná iná možnosť ako zrušiť personálny rozkaz len rozsudkom súdu. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. V podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že v intenciách súdnych rozhodnutí bol žalobcov rozklad rozdelený na dve časti, a to na žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu a na samotný rozklad. Žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu bola zamietnutá; rozklad bol preto posúdený ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 246 zákona č. 73/1998 Z.z. V druhej časti bola vec riadne preskúmaná a podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania bol zamietnutý, o čom bol žalobca vyrozumený listom zo dňa 24.1.2018. Odvolacie konanie teda neprebehlo. 18. Žalovaný poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/29/2012 zo dňa 30.1.2013 a sp. zn. 6Sžo/85/2013 zo dňa 30.4.2014, podľa ktorých pokiaľ rozklad bol podaný po lehote, minister preskúmava zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v mimoodvolacom konaní, a preto v záujme jasnosti a zrozumiteľnosti výroku je potrebné uvedenú skutočnosť uviesť. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal existenciu závažných dôvodov, pre ktoré zmeškal lehotu na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu, a preto nepostupoval podľa § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Rozklad žalobcu prerokovala poradná komisia dňa 7.6.2017 ešte pred vydaním rozhodnutia ministra. 19. Napadnuté rozhodnutie obsahuje dôvody, pre ktoré bola žiadosť žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty zamietnutá. Dôvody, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, sú nové a logicky na ne žalovaný nemohol v administratívnom konaní prihliadať, keďže o týchto námietkach žalobcu nemal vedomosť. V žalobe tvrdená nemožnosť podania rozkladu a zvolenia si právneho zástupcu nemohla byť pri posudzovaní žiadosti žalobcu zhodnotená, pretože orgánu posudzujúcemu žiadosť nebola známa. Ak žalobca s konkrétnymi dôvodmi prichádza až v rámci žaloby, jeho postup sa javí ako účelový a tendenčný. 20. V inštruktáži na deň 16.3.2017 bola medzi základné úlohy policajta na hraničnom priechode začlenená aj úloha odhaľovať falošné a pozmeňované cestovné doklady (pozornosť bolo treba venovať všetkým cestovným dokladom Kuby, Kostariky, Rumunska, Bulharska, Venezuely, Egypta, Portugalska, Litvy a pobytovým poukazom Grécka). Pri hraničnej kontrole bolo možné aj pri minimálnej kontrole cestovných dokladov zistiť známky falšovania. Žalobca teda nevykonal profiláciu a kontrolu cestovných dokladov šiestich spolujazdcov, štátnych občanov Moldavska, ktorí sa neskôr pri zadržaní preukázali falošnými identifikačnými kartami Rumunska vedome. Ak by žalobca pri kontrole postupoval v zmysle platných predpisov v tej dobe dostupnými technickými prostriedkami, došiel by k záveru, že identifikačné karty je potrebné preveriť na pracovisku druholíniovej kontroly. V čase rozhodnutia žalovaného nebola dostupná svedecká výpoveď L. Y., preto sa ňou ani nemohol zaoberať. Nervozita moldavských občanov už na hraničnom priechode musela žalobcovi naznačiť potrebu vykonať dôkladnú kontrolu cestujúcich, čo neurobil. Kamerový záznam bol len jedným z podporných dôkazov preukazujúcich prechod predmetného vozidla štátnej hranice Ukrajina - Slovenská republika. 21. Personálny rozkaz č. XXX zo dňa 4.9.2008 nadobudol právoplatnosť dňa 6.10.2008 a rozklad nepochybne smeroval proti právoplatnému rozhodnutiu. Konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru sa viedlo striktne na základe zákona a v jeho medziach; konaním žalobcu došlo k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty prepustenia podľa§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. 22. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. IV. Pojednávanie 23. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 11.9.2019 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu a poverenej zástupkyne žalovaného. V. Relevantné právne predpisy 24. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 7 písm. a/ SSP správne súdy nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená. 26. Podľa § 242 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán príslušný na rozhodovanie o odvolaní (ďalej len "odvolací orgán") môže odpustiť zmeškanie lehoty, ak k nemu došlo zo závažných dôvodov a policajt o to požiada do 15 dní odo dňa, keď pominul dôvod zmeškania, a zároveň podá odvolanie. 27. Podľa § 243 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. 28. Podľa § 243 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. ak sa dodatočne zistí, že právoplatné rozhodnutie je v rozpore s právnymi predpismi a ostatnými predpismi, môže ho minister zmeniť alebo zrušiť (ods. 1). Minister rozhodnutie zruší a vec vráti oprávnenému orgánu alebo odvolaciemu orgánu, ktorý ho vydal na nové prerokovanie a rozhodnutie, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; tieto orgány sú právnym názorom ministra viazané (ods. 2). Pri preskúmavaní rozhodnutia sa vychádza z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Nemôže sa preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo (ods. 3). Právoplatné rozhodnutie možno zmeniť, zrušiť alebo zrušiť a vrátiť na nové konanie do piatich rokov od nadobudnutia právoplatnosti (ods. 4). 29. Podľa § 247a zákona č. 73/1998 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia. 30. Podľa § 38 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 461/2003 Z.z.) poistenec nemá nárok na výplatu nemocenského odo dňa porušenia liečebného režimu určeného lekárom do skončenia dočasnej pracovnej neschopnosti, najviac v rozsahu 30 dní odo dňa porušenia liečebného režimu určeného lekárom. 31. Podľa § 155 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. dodržiavanie liečebného režimu dočasne práceneschopného poistenca, ktorý určil ošetrujúci lekár, organizuje posudkový lekár a kontroluje určený zamestnanec Sociálnej poisťovne (ods. 1). Kontrola dodržiavania liečebného režimu dočasne práceneschopného poistenca sa vykonáva v byte dočasne práceneschopného poistenca s jeho súhlasom alebo na mieste, kde je predpoklad, že sa dočasne práceneschopný poistenec zdržuje (ods. 4). Posudkový lekár sociálneho poistenia príslušnej pobočky organizuje a určený zamestnanec Sociálnej poisťovne vykonáva kontrolu dodržiavania liečebného režimu dočasne práceneschopného poistenca podľa odsekov 1 až 4 od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti (ods. 5). 32. Podľa § 180 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. miestna príslušnosť pobočky na účely kontroly dodržiavania liečebného režimu dočasne práceneschopného poistenca a kontroly posudzovania spôsobilosti na prácu sa určuje miestom výkonu práce ošetrujúceho lekára oprávneného na posudzovanie spôsobilosti na prácu. Ak sa dočasne práceneschopný poistenec zdržiava mimo miesta výkonu práce ošetrujúceho lekára, miestne príslušná je pobočka, v ktorej obvode sa dočasne práceneschopný poistenec zdržiava. 33. Podľa § 227 ods. 2 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z.z. poistenec a poberateľ dávky sú povinní dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti. VI. Posúdenie veci krajským súdom 34. Predmetom prieskumu pred správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu č. 462 zo dňa 4.9.2008. Medzi účastníkmi je spornou otázka existencie závažného dôvodu, pre ktorý žalobca zmeškal lehotu na podanie rozkladu. 35. Zmeškanie lehoty predstavuje situáciu, keď je účastník konania vylúčený z úkonu, ktorý mu inak náleží. Odpustenie zmeškania lehoty pojmovo prichádza do úvahy len pri zákonných lehotách. Odpustenie zmeškania lehoty zákon č. 73/1998 Z.z. v ustanovení § 242 ods. 5 viaže na kumulatívne splnenie týchto podmienok: a. žiadosť účastníka o odpustenie zmeškanej lehoty, b. existencia závažných dôvodov, ktoré účastníkovi bránili urobiť úkon včas v zákonnej lehote, c. žiadosť účastníka je podaná v zákonnej lehote 15 dní, odkedy pominula príčina zmeškania, a d. v tej istej lehote účastník urobí zmeškaný úkon. 36. Žalobca požiadal o odpustenie zmeškania lehoty, urobil tak do 15 dní od ukončenia práceneschopnosti a spolu so žiadosťou podal aj rozklad - urobil zmeškaný úkon; prvá, tretia a štvrtá podmienka sú teda splnené. Otáznym je posúdenie práceneschopnosti žalobcu ako závažného dôvodu, pre ktorý zmeškal podanie rozkladu v zákonnej lehote 15 dní od jeho doručenia. 37. Žalovaný síce stručne, no výstižne v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nepovažuje práceneschopnosť žalobcu bez ďalšieho za závažný dôvod na odpustenie zmeškanej lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu a citoval pritom aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR v tejto veci. Túto otázku skúmal vo svetle konania žalobcu súvisiaceho s prevzatím samotného personálneho rozkazu, ktorému sa podrobne v odôvodnení rozhodnutia venoval. 38. Zákon č. 73/1998 Z.z. nedefinuje závažné dôvody pre odpustenie zmeškania lehoty a ich posúdenie je v právomoci správneho orgánu, ktorý o žiadosti rozhoduje. Závažné dôvody sa teda posudzujú so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. 39. Vo všeobecnosti je možné považovať práceneschopnosť za okolnosť brániacu pacientovi vzdialiť sa z miesta, kde sa zdržiava počas dočasnej práceneschopnosti, ktoré oznámil svojmu ošetrujúcemu lekárovi pri vzniku práceneschopnosti. Pacient je povinný sa zdržiavať na tomto mieste a dodržiavať liečebný režim podľa § 227 ods. 2 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z.z. aj s ohľadom na možný výkon kontroly dodržiavania liečebného režimu Sociálnou poisťovňou v zmysle § 155 zákona č. 461/2003 Z.z. Ošetrujúci lekár dočasne práceneschopného poistenca informuje, v akom rozsahu môže - vzhľadom na aktuálny zdravotný stav - vykonávať bežné denné aktivity. Nedodržanie povinnosti dodržiavať liečebný režim má za následok stratu nároku na vyplatenie nemocenského podľa § 38 zákona č. 461/2003 Z.z., prípadne uloženie pokuty. Sociálna poisťovňa došetrí prípadné okolnosti porušenia povinnosti v spolupráci s poistencom, od ktorého si vyžiada vyjadrenie k zistenej skutočnosti, aj ošetrujúcim lekárom. 40. Ak to povaha choroby umožňuje, príslušný ošetrujúci lekár môže povoliť vychádzky spravidla pri prvom kontrolnom vyšetrení. V praxi sa stanovujú vychádzky najčastejšie v rozsahu štyroch hodín denne, napr. od 10.00 do 12.00 h a od 14.00 do 16.00 h, ich stanovenie je však v právomoci ošetrujúceho lekára. Čas vychádzok ošetrujúci lekár zaznamená, ak ich povolil, na potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti a v zdravotnej dokumentácii dočasne práceneschopnej osoby. 41. Žalobca v administratívnom konaní (spolu s podaným rozkladom proti personálnemu rozkazu) predložil fotokópiu len prvej strany potvrdenia o jeho dočasnej práceneschopnosti č. H 196437, no nemožno opomenúť, že termíny kontrol u ošetrujúceho lekára aj prípadné vychádzky povolené v rámci liečebného režimu ošetrujúcim lekárom sa vyznačujú na druhej strane potvrdenia, ktorú však už nepredložil. Za pomerne dlhé obdobie trvania práceneschopnosti žalobcu od 27.8.2008 do 14.10.2008 je málo pravdepodobné, žeby neabsolvoval ani jednu kontrolnú návštevu u svojho ošetrujúceho lekára na zhodnotenie zlepšenia alebo nezlepšenia jeho zdravotného stavu. Žalobca teda dostatočne nepreukázal, že sa počas dočasnej práceneschopnosti nemohol vzdialiť z miesta, kde sa mal zdržiavať. 42. Na druhej strane, žalobca však sám v podanom rozklade tvrdil, že sa v mieste, ktoré uviedol svoju ošetrujúcemu lekárovi, nezdržiaval, ale zdržiaval sa u rodičov, ktorých adresu neoznámil a ani inak bližšie túto skutočnosť nepreukázal. Žalobca ani len netvrdil, že túto skutočnosť oznámil svojmu ošetrujúcemu lekárovi, ktorý by inak na potvrdení o dočasnej práceneschopnosti zmenil údaj o mieste, kde sa bude počas práceneschopnosti zdržiavať, resp. ani netvrdil, že túto skutočnosť oznámil príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne (§ 180 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.) a nepredložil o tom dôkaz. Ak by žalobca bez vedomia ošetrujúceho lekára a Sociálnej poisťovne opustil miesto, kde sa mal počas dočasnej práceneschopnosti zdržiavať, porušil by liečebný režim. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca bol schopný opustiť miesto, kde sa mal zdržiavať počas dočasnej práceneschopnosti. 43. Žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, či tým, že sa podľa svojich tvrdení zdržiaval na inom mieste ako je miesto uvedené v potvrdení o dočasne práceneschopnosti č. H 196437, bol ochotný riskovať zánik nároku na vyplatenie nemocenského pre nedodržanie liečebného režimu a uloženie pokuty zo strany Sociálnej poisťovne. Z uvedeného dôvodu je tvrdenie žalobcu o nemožnosti opustiť miesto, kde sa mal zdržiavať počas dočasnej pracovnej neschopnosti, účelové v snahe zhojiť oneskorené podanie rozkladu. Žalobcovi teda nič nebránilo, aby počas návštev u svojho ošetrujúceho lekára, resp. počas opustenia miesta, kde sa mal zdržiavať počas dočasnej práceneschopnosti, a presunu k jeho rodičom, prípadne počas povolených vychádzok, vyhľadal advokáta a požiadal ho o právnu pomoc v súvislosti so skončením služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Správny súd nebagatelizuje ochorenie žalobcu počas dočasnej práceneschopnosti v období od 27.8.2008 do 14.10.2008, no žalobca sám svojimi vyjadreniami dáva najavo, že bol schopný opustiť miesto, kde sa mal v uvedenom období zdržiavať a ktoré nahlásil svojmu ošetrujúcemu lekárovi pri začatí práceneschopnosti. 44. Tvrdenia žalobcu sú navyše v rozpore s tvrdeniami jeho manželky, ktorá príslušníkom RHP Sobrance pri osobnom doručovaní personálneho rozkazu tvrdila, že žalobca je doma, je chorý, nemôže vstať z postele, personálny rozkaz neprevezme a majú mu ho doručovať poštou. Žalobca tento rozpor vôbec zákonným spôsobom nevysvetlil. Nevysvetlil ani to, prečo by jeho manželka mala počas osobného doručovania personálneho rozkazu príslušníkom RHP Sobrance uviesť, že žalobca je doma, ak by tam nebol, keďže táto skutočnosť bola v danom čase a priestore prípadne overiteľná príslušníkmi RHP Sobrance. Dôkazné bremeno pri preukazovaní existencie závažných dôvodov, pre ktoré bol zmeškaný úkon, leží na tom subjekte, ktorý zmeškal urobenie úkonu (teda na žalobcovi); žalobca však dôkazné bremeno neuniesol a nepreukázal, že na jeho strane existovali také závažné dôvody, ktoré by mu bránili podal rozklad proti personálnemu rozkazu včas v zákonnej lehote. 45. Na základe uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že práceneschopnosť žalobcu v období od 27.8.2008 do 14.10.2008 nie je takým vážnym dôvodom, ktorý by mal za následok odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu proti personálnemu rozkazu č. 462 zo dňa 4.9.2008. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán správne posúdili žiadosť žalobcu a správne aplikovali právny predpis o jej zamietnutí pre neexistenciu vážneho dôvodu. Napokon, k rovnakému záveru dospeli aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku č.k. 4S/105/2009-128 zo dňa 20.2.2015 a Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Sžo/71/2015 zo dňa 30.11.2016 („žalobca v konaní ani v žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty nepreukázal takú závažnosť svojho ochorenia, ktorá by mu znemožňovala vyvinutie akejkoľvek aktivity na obhajobu svojich nárokov.“). 46. Správny súd tiež uvádza, že žalobca si bol vedomý prebiehajúceho konania o skončení jeho služobného pomeru, najmä z toho pohľadu, že paralelne sa viedlo aj trestné konanie vo veci. Tendencia žalobcu vyhýbať sa prevzatiu personálneho rozkazu či už osobne na adrese jeho bydliska alebo prostredníctvom pošty vyplýva z podrobného odôvodnenia celého procesu doručovania obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Odôvodnenie tejto časti je v napadnutom rozhodnutí pomerne rozsiahle a dokresľuje správny záver žalovaného o neexistencii závažného dôvodu pre odpustenie zmeškania lehoty na podanie rozkladu na strane žalobcu a účelovosť tvrdeného dôvodu: „Samotnú práceneschopnosť pracovníka nemožno bez ďalších nadväzujúcich okolností (napríklad bezvedomie v dôsledku úrazu alebo choroby, celková fyzická paralýza tela, karanténne opatrenie v rámci ústavnej starostlivosti, a pod.) považovať za relevantnú skutočnosť, ktorá by mu znemožňovala prevziať doručovanú písomnosť. Žalobca sa dňa 8.9.2008 o 17.00 hod., kedy mu bol na adrese uvedenej v potvrdení o dočasnej práceneschopnosti, pracovníkmi RHP Sobrance doručovaný personálny rozkaz ministra vnútra SR, na tejto adrese preukázateľne zdržiaval, nebol napríklad v ústavnej starostlivosti. Rovnako mal povinnosť sa na danej adrese zdržiavať aj v dňoch 16.9.2008 a 17.9.2008, kedy boli zo strany pošty vykonané opakované pokusy o doručenie uvedeného rozhodnutia, ako aj počas celej doby uloženia zásielky na pošte. Pri vyvinutí adekvátnej snahy o doručenie personálneho rozkazu zo strany jeho nadriadených a pošty tak žalobca mal dostatok príležitostí, aby mohol doručovaný personálny rozkaz prevziať a oboznámiť sa s jeho obsahom, pričom jeho práceneschopnosť aj s ohľadom na stanovenú diagnózu (I 10 - esenciálna hypertenzia) netvorila prekážku, pre ktorú by bolo znemožnené prebratie doručovaného rozhodnutia. Žalobca tak nepreukázal takú závažnosť jeho ochorenia, ktorá by mu znemožnila vyvinutie akejkoľvek aktivity smerujúcej k prevzatiu personálneho rozkazu ministra vnútra SR, a tým k jeho primeranej participácii na konaní o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ. (...) Žalobcova manželka nemala najmenší dôvod tvrdiť počas osobného doručovania personálneho rozkazu, že žalobca je doma, personálny rozkaz neprevezme a treba ho doručovať poštou, ak by k tomu nebola niekým inštruovaná a navedená. Samotnú práceneschopnosť žalobcu nemožno bez ďalšieho považovať za podstatnú skutočnosť, ktorá mu mala znemožniť prevzatie doručovaného personálneho rozkazu.“. 47. Žalovaný správne posúdil rozklad podľa jeho obsahu ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Vybavenie tohto podnetu však nie je predmetom konania pred správny súdom v predmetnej právnej veci. Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je podľa odvolacieho súdu potrebné posudzovať ako prostriedok tzv. dozorového práva. Na výkon tohto dozorového práva nemajú účastníci správneho konania právny nárok. Odložením podnetu ako nedôvodného, a teda nezrušením rozhodnutia, proti ktorému podnet smeruje, nezasahuje správny orgán do sféry subjektívnych práv účastníka konania, tie zostávajú týmto negatívnym výsledkom vybavenia podnetu nedotknuté. Taktiež správny akt, ktorým bolo účastníkovi konania oznámené vybavenie tohto podnetu, nie je preskúmateľný v správnom súdnictve. Charakter výkonu dozorového práva má aj záver správneho orgánu, že nezistil dôvody, pre zrušenie alebo zmenu rozhodnutia napadnutého oneskoreným rozkladom (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo/116/2015 zo dňa 25.1.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/75/2015 zo dňa 22.6.2017, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/95 zo dňa 5.10.1995). Navyše, žalobca podal žalobu dňa 13.12.2017 a žalovaný preskúmal jeho podnet na preskúmanie personálneho rozkazu až dňa 24.1.2018, preto v čase podanie žaloby ani nemohol mal vedomosť o výsledku posúdenia jeho podnetu, teda či personálny rozkaz nebude zrušený v mimo odvolacom konaní podľa § 246 zákona č. 73/1998 Z.z. 48. Správny súd vychádzajúc z uvedených záverov zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-51/2017/OPK zo dňa 4.10.2017 a č. KM-OLVS-25/2017/OPK zo dňa 7.6.2017 ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 49. K odmietnutiu žaloby o preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu č. XXX zo dňa 4.9.2008 správny súd uvádza, že je daný dôvod podľa § 98 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 7 písm. a/ SSP. Žaloba v tejto časti a v tomto súdnom konaní nie je prípustná, pretože žalobca oneskoreným podaním rozkladu v skutočnosti nevyužil riadny opravný prostriedok (tento stav zapríčinil svojím vlastným konaním), a teda žalobou napadol prvostupňové rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť bez využitia obrany prostredníctvom riadneho opravného prostriedku - včas podaného rozkladu. Záver správneho súdu o oneskorene podanom rozkladom nie je pre žalobcu novým, pretože ho konštatoval Krajský súd v Bratislave v skorších rozhodnutiach v tejto veci (č.k. 4S/105/2009-78 zo dňa 10.5.2013, č.k. 4S/105/2009-128 zo dňa 20.2.2015) aj Najvyšší súd SR (sp. zn. 6Sžo/29/2012 zo dňa 30.1.2013 a sp. zn. 6Sžo/71/2015 zo dňa 30.11.2016). 50. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať ich náhradu. Tento výrok m.m. subsumuje aj výrok o trovách konania v časti odmietnutia žaloby podľa § 170 písm. a/ SSP. 51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).