Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/305/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202099 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1017202099.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeanette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: PCA Slovakia, s.r.o., IČO: 36 256 013, Automobilová ulica č. 1, Trnava, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, Gelnická č. 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102176404/2017 zo dňa 16.10.2017, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102176404/2017 zo dňa 16.10.2017 ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 101465324/2017 zo dňa 30.06.2017 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Žaloba 1. Žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2017 žalobca žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 102176404/2017 zo dňa 16.10.2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, č. 101465324/2017 zo dňa 30.06.2017, ktorým v zmysle § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 563/2009 Z.z.“ alebo ako „Daňový poriadok“) nevyhovel žiadosti o vrátenie daňového preplatku na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 v sume X.XXX.XXX,XX eur žalobcovi. 2. Žalobca v žalobe opísal priebeh žalobou napadnutého a jemu predchádzajúcich relevantných daňových konaní. Uviedol, že Daňový úrad Trnava rozhodnutím č. 9201402/5/5143321/2014 zo dňa 21.11.2014 znížil žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za 3. štvrťrok 2004 zo sumy XX.XXX.XXX,XX eur na sumu X.XXX.XXX,XX eur a vyrubil mu rozdiel dane v sume X.XXX.XXX,XX eur. 3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v odvolacom konaní rozhodnutím č. 1100301/1/49056/2015/5098 zo dňa 02.02.2015 rozhodnutie Daňového úradu Trnava zo dňa 21.11.2014 potvrdilo. Suma X.XXX.XXX,XX eur bola správcovi dane žalobcom uhradená. 4. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/78/2015 zo dňa 09.02.2017 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 1100301/1/49056/2015/5098, ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201402/5/5143321/2014 a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku žalovaný nepodal kasačnú sťažnosť. 5. Žalobca podaním zo dňa 01.06.2017 požiadal Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty so sídlom v Bratislave podľa § 62 ods. 1 písm. h/ zákona č. 563/2009 Z.z. Daňového poriadku konanie zastaviť a vrátiť sumu 2.802.331,97 eur, ktorá bola uhradená správcovi dane. Správca dane rozhodnutím č. 101457230/2017 zo dňa 29.06.2017 konanie zastavil. 6. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty rozhodnutím č. 101465324/2017 zo dňa 30.06.2017 žiadosti o vrátenie sumy X.XXX.XXX,XX eur nevyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku daňový preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho rozpočtu. Plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane je priamo naviazané na možnosť vrátenia, resp. nevrátenia daňového preplatku alebo aj inej sumy , pri vrátení ktorej správca dane postupuje ako pri vrátení preplatku podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov. Lehota na zánik práva vyrubiť daň v danom prípade k 31.12.2011 uplynula. 7. Proti rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 101465324/2017 zo dňa 30.06.2017 žalobca podal odvolanie. Žalobca namietal, že uvedené rozhodnutie je v rozpore s § 3 ods. 1 a § 79 Daňového poriadku, pretože správca dane vec po právnej stránke posúdil nesprávne. Z rozsudku Krajského súdu v Trnave vyplýva, že k zániku práva vyrubiť daň k 31.12.2011 došlo výlučne len dôsledkom nekompetentného a nezákonného postupu správnych orgánov. Podľa žalobcu k nevráteniu preplatku z dôvodu zániku práva vyrubiť daň sa nemôže dovolávať ten, kto zánik práva sám svojim nezákonným konaním spôsobil. Žalobca tiež poukázal na to, že uplatňovaný nárok na vrátenie zaplateného rozdielu nadmerného odpočtu predstavuje majetkovú hodnotu, ku ktorej sa viaže vlastnícke právo a jeho ochrana garantovaná čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva, medzi ktoré podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky patrí aj ústavne zaručené právo vlastniť majetok. Uvedené sa vzťahuje aj na aplikáciu a výklad ustanovenia § 3 ods. 1 a § 79 Daňového poriadku a aj v danom prípade bolo potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo vlastniť majetok nielenže neporušoval, ale na opak garantoval (porovnaj I. ÚS 31/04 zo dňa 17.12.2004). Podľa žalobcu je neprípustné, aby štátny orgán, ktorý postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a má znášať následky tohto porušenia, profitoval na svojom nezákonnom postupe na úkor žalobcu, ktorého práva nerešpektoval. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 306/2010 a tvrdil, že nesprávne právne posúdenie veci spočíva v absencii ústavnej konformnosti výkladu § 3 ods. 1 a § 79 Daňového poriadku. 8. Žalovaný svojim rozhodnutím č. 102176404/2017 zo dňa 16.10.2017 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 9. Žalobca v žalobe poukázal na ust. § 69 Daňového poriadku, v ktorom je upravená problematika zániku práva vyrubiť daň. Podľa tohto ustanovenia nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Z ustanovenia § 2 písm. b/ Daňového poriadku vyplýva, že na účely tohto zákona daňou nie je nadmerný odpočet DPH. Z § 69 ods. 1 Daňového poriadku ako aj z § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o dai z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“) vyplýva, že nadmerný odpočet sa nevyrubuje ale uplatňuje sa (rozhodnutie sa vydáva len pri splnení podmienok podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, čo v danom prípade nie je aktuálne). Ustanovenie § 69 Daňového poriadku o zániku práva vyrubiť daň nie je možné plošne uplatniť na nadmerný odpočet ale len na jeho uplatnenie po uplynutí 5 rokov, v ktorom vznikol nárok podľa zákona o DPH. Inak povedané nadmerný odpočet formou dodatočného daňového priznania je možné uplatniť len do 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikol nárok na jeho uplatnenie podľa § 79 zákona o DPH. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/97/2008 zo dňa 14.05.2009, v ktorom súd sformuloval zásadné závery o nadmernom odpočte vo vzťahu k daňovému preplatku. V rozsudku sa uvádza, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zákona o DPH). Zrušením rozhodnutia správcu dane, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t.j. podľa podaného daňového priznania na daň DPH. Pokiaľ ide o vrátenie zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu formou preplatku na dani podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. tak, ako to urobil správca dane, nie je možné tento postup považovať za súladný so zákonom. Podľa § 63 ods. 1 tohto zákona daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Z uvedeného vyplýva, že daňový preplatok je reálne zaplatená suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte a preto je potrebné ju vrátiť titulom preplatku. V prípade nadmerného odpočtu však právny titul existuje, ide o nárok vyplývajúci z § 79 zákona o DPH. Nadmerný odpočet je preto možné vrátiť formou preplatku na dani. 10. Aj pre daný prípad napadnutý predmetnou žalobou platí, že po zrušení rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia krajský súdom a vrátením veci na ďalšie konanie nastala situácia, že ex lege došlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím správcu dane zo dňa 21.11.2014. Zrušením prvostupňového rozhodnutia zanikol právny titul na viazanie nadmerného odpočtu v štátnom rozpočte, no nezanikol titul na jeho vrátenie, pretože za vyrubenie dane sa podľa § 44 ods. 5 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. považuje podané daňové priznanie za III. štvrťrok 2004. Nadmerný odpočet nie je preplatkom na dani a ustanovenia § 79 ods. 1 až 6 Daňového poriadku sa na nadmerný odpočet vzťahujú len primerane. Ak Najvyšší súd SR v rozsudku vyššie spomínanom uvádza, že nadmerný odpočet nie je možné vrátiť formou preplatku na dani, potom nie je možné ani zamietnuť jeho vrátenie ako preplatku na daň podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný vec po právnej stránke posúdil nesprávne, čím sú podľa žalobcu splnené podmienky pre postup súdu podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku. Žalobca dodal, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu predstavuje majetkovú hodnotu, ku ktorej sa viaže vlastnícke právo a v tejto súvislosti poukázal aj na Nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07 z 18.09.2008, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní sa odníma časť nadobudnutého vlastníctva, a preto sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Žalovaný sa s uvedenou zásadnou námietkou vysporiadal oznámením finálneho záveru, že správca dane neupiera žalobcovi vlastniť majetok. II. Vyjadrenie žalovaného 11. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 06.03.2018, zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K žalobným námietkam žalovaný uviedol, že zrušením rozhodnutia správcu dane došlo k zrušeniu právneho titulu, na základe ktorého bol daňový subjekt povinný plniť. Uhradená platba sa teda po zrušení právneho titulu stala preplatkom. Preplatok správca dane vráti na základe žiadosti, avšak len v prípade, ak nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane v súlade s § 79 Daňového poriadku. 12. V zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho rozpočtu. Lehota na zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane je upravená v § 69 ods. 1 Daňového poriadku a počíta sa od konca roka, v ktorom vznikla daňovému subjektu povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 13. Rovnaký postup plynutia lehoty zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane bol upravený aj v § 45 zákona č. 511/1992 Zb. Základná - 5 ročná lehota zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane podľa § 45 ods. 1 zákona uplynula dňa 31.12.2009; táto lehota sa počíta od konca roka v ktorom bol daňový subjekt povinný podať daňové priznanie k DPH za III. štvrťrok 2004. Žalovaný sa pri prejednávaní tohto prípadu riadil Ústavou Slovenskej republiky, pretože postupoval v zmysle platných právnych predpisov. 14. Daňové orgány SR nemôžu bez právneho podkladu priznávať uplatnené nároky daňových subjektov. Jediná zákonná cesta k priznaniu preplatku je cez vydanie rozhodnutia v zmysle § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v tomto prípade v nadväznosti na § 69 tohto zákona. Vzhľadom na to, že zaniklo právo vyrubiť daň, daňový preplatok podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku nemožno vrátiť. 15. V zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práva a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane je teda povinný postupovať v zmysle tejto zásady, ide o zásadu zákonnosti. Správca dane postupoval v súlade s touto zásadou a s § 79 ods. 5 Daňového poriadku. 16. Pokiaľ žalobca poukázal vo svojom podaní na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa 08.12.2010, v danom prípade išlo o sťažnosť sťažovateľa proti postupu všeobecných súdov pri preskúmavaní rozhodnutí sociálnej poisťovne vo veciach priznania starobného dôchodku. 17. Podľa názoru žalovaného § 79 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorého správca dane nevyhovel žiadosti daňového subjektu vrátenie preplatku je jednoznačné a nezakladá rozdiel výklad jeho uplatnenia a inú interpretáciu tohto konkrétneho ustanovenia nemožno uplatniť. Napriek tomu, že rozhodnutie, na základe ktorého daňový subjekt zaplatil sumu 2.802.331,97 eur bolo rozhodnutím krajského súdu zrušené, lehota na zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane uplynula dňom 31.12.2011. V danom prípade má zaplatená platba charakter preplatku, ktorý nemožno vrátiť práve v dôsledku zániku práva vyrubiť daň, keďže lehota zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane neplynie od zaplatenia dane, ale od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie ( § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.), za ktoré bola suma dane zaplatená. Na základe uvedených skutočností je potom preplatok príjmom štátneho rozpočtu. III. Administratívny spis 18. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Správca dane vo vyrubovacom konaní a žalovaný v konaní o odvolaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenia týchto rozhodnutí sú obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. IV. Relevantné právne predpisy 19. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 20. Podľa § 2 písm. b/ Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu. 21. Podľa § 2 písm. d/ Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň 22. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 23. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20190701>; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/20190701>. 24. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 25. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku daňový preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho rozpočtu. 26. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. V. Posúdenie veci správnym súdom 27. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 28. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. 29. Žalovaný svoje rozhodnutie založil na argumente, že zrušením rozhodnutia správcu dane č. 9201402/5/5143321/2014 zo dňa 21.11.2014, ktorým žalobcovi znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za 3. štvrťrok 2004 a vyrubil mu rozdiel dane, došlo k zrušeniu právneho titulu, na základe ktorého bol daňový subjekt povinný plniť a platba uhradená na základe rozhodnutia správcu dane sa tak stala preplatkom. Preplatok však správca dane vráti len v prípade, ak nezaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane v súlade s § 79 Daňového poriadku. 30. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis, alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne závery. V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu a zmysel na účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 31. Správny súd po posúdení veci súhlasil s námietkou žalobcu, že po zrušení v predchádzajúcom odseku opísaného rozhodnutia č. 9201402/5/5143321/2014 zo dňa 21.11.2014 (a na neho nadväzujúce rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/49056/2015/5098 zo dňa 02.02.2015) a vrátením veci na ďalšie konanie nastala situácia, že ex lege došlo k obnoveniu stavu pred rozhodnutím správcu dane zo dňa 21.11.2014. Je nutné si uvedomiť, že žalobca v súlade so zákonom požiadal o vrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom nezákonným rozhodnutím mu jeho právo vyplývajúce z § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH bolo daňovými orgánmi odopreté. Keďže uvedená nezákonnosť rozhodnutia daňových orgánov, od ktorých vydanie opiera žalovaný svoju argumentáciu o dôvode nevrátenia žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu, bola záväzne konštatovaná súdmi v príslušných zrušujúcom rozhodnutí (opísané v ods. 4 odôvodnenia tohto rozsudku), túto otázku nemožno medzi účastníkmi považovať za spornú. 32. Nemožno prisvedčiť takej úvahe, že daňové orgány, ktoré zapríčinia situáciu, kedy je daňovému subjektu zadržiavaný nadmerný odpočet DPH aj napriek judikovanej skutočnosti, že sám daňový subjekt žiadnu svoju povinnosť neporušil, správne vypočítal daň a podal riadne daňové priznanie, v ktorom si nadmerný odpočet zákonne uplatnil. Zároveň je neprípustné, aby daňové orgány odmietli zákonne uplatnený nadmerný odpočet uhradiť len z dôvodu, že nimi zapríčinená nezákonnosť zadržiavaných finančných prostriedkov nadmerného odpočtu trvala viac aj po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. 33. Žalobca vo svojej žalobe poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/97/2008 zo dňa 14.05.2009. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku sformuloval zásadné právne závery o nadmernom odpočte vo vzťahu k daňovému preplatku. V rozsudku sa uvádza, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zákona o DPH). Zrušením rozhodnutia správcu dane, ktorým nebol priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t.j. podľa podaného daňového priznania na DPH. Daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Z uvedeného vyplýva, že daňový preplatok je reálne zaplatená suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte, a preto je potrebné ju vrátiť titulom preplatku. V prípade nadmerného odpočtu však právny titul existuje, ide o nárok vyplývajúci z § 79 zákona o DPH. Nadmerný odpočet je preto možné vrátiť formou preplatku na dani. Najvyšší súd SR v rozsudku ďalej uvádza, že nadmerný odpočet nie je možné vrátiť formou preplatku na dani. Z tejto premisy nasledovne vyplýva, že nie je možné preto ani zamietnuť jeho vrátenie ako preplatku na daň podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku z dôvodu zániku práva vyrubiť daň. 34. Iný právny režim má podľa názoru správneho súdu daňová povinnosť, ktorá vznikla rozhodnutím daňového orgánu (napr. vyrubenie dane alebo rozdielu dane). V takom prípade možno primerane aplikovať ustanovenia § 79 Daňového poriadku. Na rozdiel od uplatnenia nadmerného odpočtu, možno zaplatenie dane na základe rozhodnutia daňového orgánu, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti považovať za daňový preplatok. Zákonodarca v tomto kontexte reagoval na aplikačné nejasnosti novelizáciou ustanovenia § 79 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého aktuálneho znenia daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. 35. Správny súd poukazuje na ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH, ktoré podľa jeho názoru taktiež odporuje právnym záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí. 36. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 37. Znenie ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH v spojitosti ďalšími vyššie spomenutými ustanoveniami zákona napovedá, že nadmerný odpočet uplatnený daňovým subjektom nemožno považovať za preplatok dane, a to ani v prípade jeho neakceptovania daňovými orgánmi pri daňovej kontrole. 38. Podľa mienky súdu z ustanovení Daňového poriadku a zákona o DPH účinných v čase rozhodnom pre posúdenie veci nevyplýva dikcia, že by mal normotvorca pred vyššie spomínanou novelizáciou úmysel obmedziť možnosť vrátenia DPH oprávnenému subjektu v prípadoch, ak nastane situácia zadržania nadmerného odpočtu nezákonným postupom daňového orgánu. Súd nevidí logiku v tom, aby daňové orgány odmietli takémuto zákon neporušujúcemu daňovému subjektu uhradiť nadmerný odpočet a následne mal daňový subjekt neuhradenú sumu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov možnosť žiadať od Slovenskej republiky z titulu náhrady škody. 39. Z hľadiska zmyslu a cieľov spoločného systému DPH vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ, ktoré relevantné orgány členských štátov majú rešpektovať a presadzovať, sa uvedené javí ako v rozpore s daňovými zásadami. Predovšetkým možno hovoriť o porušení zásady vylúčenia duplicity zdanenia, zásady spravodlivosti, proporcionality a neutrality. Išlo o takú zjavnú a neznesiteľnú nespravodlivosť, ku ktorej nemôže byť súd ľahostajný a týmto aspektom bol povinný zaoberať sa i žalovaný. Keby sa i predmetné žalobou napadnuté rozhodnutie javilo byť súladným s gramatickým výkladom zákona, nemohla by takáto prax v budúcnosti obstáť práve v kontexte so spomínanými princípmi spoločného systému DPH a cieľmi príslušných smerníc EÚ. Tým, že žalovaný vo svojom rozhodnutí svoj právny záver bez akceptovania všetkých relevantných okolností daného prípadu oprel len o ustanovenie § 69 ods. 1 Daňového poriadku, a neuplatnil, i keď bol povinný, jeho eurokonformný výklad a príliš rigidným postupom dospel k nespravodlivému rozhodnutiu voči žalobcovi, nepostupoval správne. 40. Pokiaľ ide o nadmerný odpočet a kontext jeho možného uplatnenia (resp. prekludovania tohto práva), s námietkami žalobcu nie je kontradikcii ani dikcia § 69 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka v spojení s ustanovením § 79 ods. 5 Daňového poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného. Žalobca si nadmerný odpočet DPH uplatnil, a to v deň podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 - nepochybne to vyplýva z administratívneho spisu a medzi účastníkmi moment uplatnenia nemohol byť sporný (sporným bol len náhľad na neskorší postup daňových orgánov a jeho relevancia na posúdenie práva žalobcu na úhradu nadmerného odpočtu). 41. V prejednávanej veci žalovaný, ktorý založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že žalobcovi nevzniklo právo na vrátenie nadmerného odpočtu DPH uplatneného v daňovom priznaní za 3. Štvrťrok 2004 z dôvodu podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku, že zaniklo právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane. Z dôvodov uvedených vyššie správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane podľa § 191 ods. 1 písm. c/, ods. 4 SSP zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 42. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešným žalovaným. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 43. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).