Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/30/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200236 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200236.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: O.. Z. A., bytom E. Ú. XX/ B, D., zastúpený: AK JUDr. Vladimír Stanko, advokát, Obrody 25, 040 11 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 295/2018-42 zo dňa 16.01.2018, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalovanému súd n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Dňa 11.12.2017 bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako povinnej osobe doručená žiadosť o sprístupnenie informácii žiadateľa O.. Z. A., bytom D., v ktorej požadoval sprístupnenie informácii a to zaslanie rozhodnutia ESĽP sťažnosť č. 33411/05 Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku a rozhodnutie ESĽP Danev proti Bulharsku, sťažnosť č. 9411/05 z 02.09.2010. 2. Žiadosť žiadateľa bola z časti vybavená prípisom zo dňa 15.12.2017, prílohou ktorého bol v súlade so žiadosťou rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev proti Bulharsku z 02.09.2010 v tlačenej forme a to v podobe ako je zverejnený na webovej stránke ESĽP v originálnom francúzskom znení. Súčasne bolo vo zvyšnej časti žiadosti vydané rozhodnutie žalovaného č. 654/2017-142-I zo dňa 15.02.2017 o nesprístupnení informácii rozhodnutia ESĽP Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku, nakoľko požadovanú informáciu nemá k dispozícii. 3. Prvostupňové rozhodnutie č. 654/2017-142-I zo dňa 15.12.2017 napadol žiadateľ rozkladom, v ktorom namietal rozpor rozhodnutia prvostupňového orgánu s článkom 26 Ústavy Slovenskej republiky, článku 46 Dohovoru. V rozklade najmä žiadateľ argumentoval, že ministerstvo má povinnosť rozširovať a sprístupňovať rozhodnutia ESĽP tak pre potreby jednotlivých súdov, ako aj právnickej obce a občanov. 4. O rozklade žiadateľa rozhodla Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky ako druhostupňový orgán rozhodnutím č. 295/2018-42-II zo dňa 16.01.2018 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne potvrdila a rozklad žalobcu zamietla. Keďže žiadateľ s týmto rozhodnutím nesúhlasil, podal na správny súd správnu žalobu. II. Žalobné dôvody 5. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 15.02.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného sp. zn. 295/2018-42-II zo dňa 16.01.2018, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil správnosť prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy sp. zn. 654/2017-142-I zo dňa 15.12.2017, ktorým nesprístupnil požadovanú informáciu z dôvodov uvedených v ustanovení § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. 6. Žalobca má za to, že neposkytnutie rozhodnutia ESĽP - sťažnosť č. 3341/05 Hulea proti Rumunsku žalobcovi v slovenskom jazyku je v rozpore s článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kde ESĽP uznal existenciu dohovorom zaručeného práva na informácie. 7. K povinnosti Slovenskej republiky je prijať všeobecné opatrenia, ktoré zabránia opakovaniu porušovania práv. žalobca poukázal na článok 46 Európskeho dohovoru, v zmysle ktorého je konečný rozsudok záväzný a štát je povinný ho vykonať. Štát má pritom povinnosť zabezpečiť nápravu porušených práv, avšak má voľný výber prostriedkov na uskutočnenie tohto cieľa. Zároveň je štát povinný prijať také opatrenia, ktoré zabránia opakovaniu porušeniu práv ďalších osôb v budúcnosti, tzv. všeobecné opatrenia. Žalobca preto tvrdil, že v rámci povinnosti Slovenskej republiky presadzovať všeobecné opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb v budúcnosti bolo povinnosťou žalovanej sprístupniť rozhodnutie ESĽP - sťažnosť č. 3341/05 Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku. Žalobca preto tvrdí, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu článku 46 Dohovoru. 8. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu I.ÚS 49-01, I.ÚS 230/03, kde bolo zdôraznené, že „Dohovor a k nemu sa vzťahujúca Judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „ práva na spravodlivé súdne konanie“. 9. Ku všeobecnej povinnosti Ústavného súdu zohľadňovať vo svojej rozhodovacej činnosti Judikatúru ESĽP vrátane Judikatúry v obdobných veciach, v konaniach vedených proti Slovenskej republike, či iným zmluvným stranám sa ústavný súd permanentne vyjadruje kladne. Z uvedeného vyplýva pre Ministerstvo spravodlivosti SR povinnosť rozširovať a sprístupňovať rozhodnutia ESĽP tak pre potreby jednotlivých súdov, ako aj právnické obce a občanov. Neposkytnutie rozhodnutia ESĽP Hulea proti Rumunsku žalobcovi v slovenskom jazyku je preto v rozpore s článkom 7 ods. 5 Ústavy, ako aj článku 1 odsek 2 Ústavy SR. K povinnosti žalovaného poskytnúť žalobcovi informáciu vyplýva aj z článku 26 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 odsek 4 Ústavy.) 10. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži 7/2009 zo dňa 08.10.2009. Ďalej poukázal na § 3 ods. 1 zákona o slobode informácii, z ktorého vyplýva, že každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Žalobca poukázal na § 11 ods. 1 písm. f/ zák. č. 211/2000 Z.z., ktorý hovorí, kedy povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní. 11. Žalobca má za to, že každé rozhodnutie ESĽP má normotvorné účinky a významne zasahuje do výkladu zákonov a medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná v oblasti ľudských práv. Odmietnutie poskytnúť žalobcovi rozhodnutie ESĽP - Sťažnosť č. 3341/05 Hule proti Rumunsku v slovenskom jazyku zo strany žalovaného je preto v rozpore s článkom 26 Ústavy SR. 12. Žalobca preto tvrdí, že žalovaný mohol obmedziť sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupniť, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo výsledku konania, len ak jej sprístupnenie by zakazovali osobitné predpisy. 13. Vzhľadom na uvedené žalobca žiada, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 19.06.2018 uviedol, že ministerstvo ako povinná osoba podľa § 2 zák. č. 211/2000 Z. z., nemá k dispozícii žalobcom požadované rozhodnutie ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku (sťažnosť č. 3341/05) v slovenskom jazyku, pričom povinnosť disponovať slovenským prekladom tohto rozhodnutia, ktoré ESĽP vyhlásil vo francúzskom jazyku, prípadne zabezpečiť takýto preklad, pre ministerstvo ako povinnú osobu ani neexistuje. 15. Článok 26 Ústavy SR garantuje právo na informácie ako základné právo nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti, a to najmä poskytnúť informácie týkajúce sa rozhodovania o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a o hospodárení s majetkom a verejnými finančnými prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Aj subjekty vymedzené v § 2 zák. č. 211/2000 Z.z., na ktoré sa vzťahuje povinnosť poskytovať/sprístupňovať informácie podľa predmetného zákona, však majú v zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona povinnosť sprístupniť len tie informácie, ktoré majú k dispozícii. Medzi takéto možno zaradiť jednak informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva alebo s ktorými narába (má teda informácie fakticky k dispozícii) a jednak informácie, ktoré na základe právnych predpisov musí mať k dispozícii. Žalobcom požadovanú informáciu - rozhodnutie ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku (sťažnosť č. 3341/05) v slovenskom jazyku, ministerstvo ako povinná osoba nemá k dispozícii ani fakticky, a povinnosť mať takúto informáciu k dispozícii jej neukladá ani žiaden vnútroštátny všeobecne - záväzný právny predpis alebo medzinárodný dokument. 16. Na uvedenom nič nemení ani poukaz žalobcu na čl. 10 a čl. 46 Dohovoru. Právo žalobcu na prístup k informáciám, resp. jeho sloboda prijímania informácií, ohľadom rozhodovacej činnosti ESĽP je zabezpečené zverejňovaním všetkých rozhodnutí a rozsudkov ESĽP v databáze HUDOC na oficiálnej internetovej stránke tohto medzinárodného súdneho orgánu (www.echr.coe.int <http:// www.echr.coe.int>), a to v rokovacom jazyku, v ktorom boli tie ktoré rozhodnutia vyhlásené (oficiálny text) a prípadne aj v iných jazykoch, pokiaľ ESĽP takto preklady získal a zverejnil (neoficiálny text). Prevádzkovateľom databázy je ESĽP a táto je verejne dostupná a bezplatná, žalobca teda má možnosť požadované rozhodnutie z tejto databázy získať a pokiaľ má záujem, preklad rozhodnutia do slovenského jazyka si zabezpečiť. Požadovať takéto služby (prekladateľské) od žalovaného nie je možné na základe žiadneho právneho prepisu, ani zákona č. 211/2000 Z. z., čo v rozsudku sp. zn. 8Sži 2/2010 z 09.12.2010, na ktorý vo svojom rozhodnutí poukázal už prvostupňový orgán, judikoval i Najvyšší súd SR. 17. Povinnosť disponovať žalobcom požadovanou informáciou nemožno pre ministerstvo spravodlivosti ako povinnú osobu vyvodiť ani zčl. 46 Dohovoru a záväzku Slovenskej republiky ako zmluvnej strany Dohovoru presadzovať opatrenia, ktoré zabránia porušovaniu práv ďalších osôb v budúcnosti, keďže žiadny z medzinárodných dokumentov upravujúcich činnosť ESĽP nestanovuje pre členské štáty Rady Európy spôsob akým majú zabezpečiť, resp. vykonať realizáciu opatrení nevyhnutných na predchádzanie porušovania práv garantovaných Dohovorom, a už vôbec neukladá členským štátom povinnosť zabezpečovať preklady (akýchkoľvek) rozhodnutí a rozsudkov ESĽP do národných jazykov. Ak táto povinnosť nie je uložená Slovenskej republike ako zmluvnej strane Dohovoru, tým menej ju možno z ustanovení Dohovoru vyvodzovať vo vzťahu k Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako povinnej osobe v zmysle § 2 zák. č. 211/2000 Z. z. Rovnaký záver možno vztiahnuť i na ustanovenie čl. 1 ods. 2, resp. čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, na ktoré žalobca v žalobe taktiež poukazuje ako na základ, z ktorého by mala žalovanému vyplývať povinnosť žalobcom požadovanou informáciou disponovať (a následne mu ju na jeho žiadosť aj sprístupniť). 18. Napokon je potrebné uviesť, že poukaz žalobcu na to, že nesprístupnením ním požadovanej informácie došlo k porušeniu ustanovení § 11 ods. 1 písm. d), f) zák. č. 211/2000 Z. z., je pre posúdenie zákonnosti (§ 6 ods. 1 SSP) žalobou napadnutého rozhodnutia irelevantný. Uvedené ustanovenia zákona upravujú niektoré z dôvodov (popri ďalších v zákone vymedzených), pri naplnení ktorých povinná osoba požadované informácie, ktoré má k dispozícii, nesprístupní, resp. prístup k nim obmedzí. Dôvodom vydania žalobcom napadnutého rozhodnutia, a predovšetkým jemu predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového orgánu, ktorým tento sčasti nevyhovel o žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie, však (ako to vyplýva z ich odôvodnenia, a napokon aj z obsahu tohto vyjadrenia) nie je naplnenie niektorého z predpokladov pre obmedzenie prístupu (resp. pre úplné nesprístupnenie) k informácii, ktorú povinná osoba má k dispozícii, v zmysle žalobcom uvádzaných ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/, f/ zák. č. 211/2000 Z.z., ale skutočnosť, že ministerstvo spravodlivosti ako povinná osoba žiadosťou požadované informácie nemá k dispozícii, ktorá zodpovedá dôvodu nesprístupnenia podľa § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. (informáciu, ktorou povinná osoba nedisponuje logicky nemôže ani sprístupniť), uvedenému ako zákonný dôvod nesprístupnenia v žalobou napadnutom rozhodnutí. 19. Žalovaný tak na základe vyššie uvádzaných skutočností má za to, že ani napadnutým rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, žalobca nebol ukrátený na svojich právach. Keďže napadnuté rozhodnutie i postup sú v súlade so zákonom, žalovaný žiada, aby súd v zmysle ustanovenia § 190 SSP rozsudkom vyslovil, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sa zamieta. IV. Právne posúdenie krajským súdom a relevantné právne predpisy 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia orgánu verejnej správy boli v súlade so zákonom. Súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle ust. § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.01.2019 o 09.50 hod. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánov verejnej správy. 23. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len infozákon) osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Podľa odseku 2 povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. Podľa odseku 3 povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami podľa odseku 1 a 2. 24. Podľa § 3 ods. 1 infozákona, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 25. Podľa § 15 ods. 1 infozákona, ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu získať postúpi žiadosť do 5 dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osoby, ktorá má požadované informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18). 26. Úlohou súdu v danej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného sp. zn. 295/2018-42 zo dňa 16.01.2018. Súd po preskúmaní spisového materiálu, administratívneho spisu orgánu verejnej správy, ako aj rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom rozklade. Konajúci súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného. 27. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia demokratickej spoločnosti nevyhnutne na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy SR). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie článku 13 odsek 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. 28. Ústava SR vymedzuje základné práva a slobody len rámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom o slobode informácii (zákon č. 211/2000 Z.z.) a v osobitných zákonoch. 29. Žalobca žiadosťou, ktorá bola doručená žiadateľovi dňa 11.12.2017 žiadal o sprístupnenie rozhodnutia ESĽP sťažnosť č. 33411/05-Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku a rozhodnutie ESĽP Danev proti Bulharsku, sťažnosť č. 9411/05 z 02.09.2010. 30. Dňa 14.12.2017 Ministerstvo spravodlivosti SR ako povinná osoba oznámila žalobcovi, že rozsudok ESĽP vo veci Danev proti Bulharsku z 02.09.2010 je v originálnom francúzskom znení dostupný na webovej stránke ESĽP a zaslala webovú stránku ESĽP žalobcovi. 31. Pokiaľ ide o rozsudok Hulea proti Rumunsku, sťažnosť č. 33411/2005, ktorý žalobca požadoval sprístupniť v slovenskom jazyku rozhodnutím č. 654/2017-142-I zo dňa 15.12.2017 nesprístupnil, nakoľko informáciu požadovanú v uvedenej žiadosti nemá k dispozícii. 32. V zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. musí povinná osoba poskytovať informácie, ktoré má k dispozícii, ide o informácie, ktoré povinná osoba pri svojej činnosti používa, využíva alebo s ktorými narába. Povinná osoba musí sprístupňovať nielen informácie, ktoré má fakticky k dispozícii, ale aj tie, ktoré podľa právnych predpisov musí mať k dispozícii. 33. Súd má za preukázané, že žalovaný ani orgán verejnej správy prvého stupňa požadovaným rozhodnutím ESĽP nedisponoval a správne odkázal na databázu HUDOC na oficiálnu internetovú stránku medzinárodného súdneho orgánu (www.echr.coe.int <http://www.echr.coe.int>.) a to v rokovacom jazyku, v ktorom boli tie, ktoré rozhodnutia vyhlásené. Prevádzkovateľom tejto databázy je ESĽP a databáza je verejne dostupná a bezplatná. 34. Súd súhlasí s právnym názorom orgánu verejnej správy prvého stupňa, že nemožno od povinnej osoby požadovať, aby na základe žiadosti o sprístupnenie informácie vyhotovovala preklad požadovaných rozsudkov tak, aby žiadateľovi mohli byť sprístupnené v slovenskom jazyku. Žiadny z medzinárodných dokumentov upravujúcich činnosť ESĽP nestanovuje pre členské štáty Rady Európy povinnosť zabezpečovať preklady rozhodnutí a rozsudkov ESĽP do národných jazykov. Takúto povinnosť nestanovuje ani žiadny z vnútroštátnych právnych predpisov. Aj Najvyšší súd SR v rozsudku 8Sži 2/2010 zo dňa 09.12.2010 (na ktorý poukázal aj orgán verejnej správy prvého stupňa), vyslovil právny názor, že zo znenia zákona o informáciách nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo byť spracovanie údajov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácii žiada. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žiadateľom. 35. Súd má za to, že právo žalobcu na prístup k informáciám ohľadom rozhodovacej činnosti ESĽP je zabezpečené zverejňovaním všetkých rozhodnutí a rozsudkov ESĽP v databáze HUDOC na oficiálnej internetovej stránke tohto medzinárodného súdneho orgánu a to v rokovacom jazyku, v ktorom boli tie ktoré rozhodnutia vyhlásené. Z uvedeného vyplýva, že nebol porušený ani článok 26 Ústavy SR, ktorý garantuje právo na informácie ako základné právo nevyhnutné pre riadne fungovanie demokratickej spoločnosti. Ustanovenie § 3 ods. 1 infozákona definuje povinnosť sprístupniť len tie informácie, ktoré majú povinné osoby k dispozícii alebo musí mať k dispozícii. Žalobcom požadovanú informáciu rozhodnutie ESĽP vo veci Hulea proti Rumunsku v slovenskom jazyku žalobca ako povinná osoba nemá k dispozícii a nemá ani povinnosť takúto informáciu k dispozícii mať a neukladá jej to ani žiaden vnútroštátny všeobecne záväzný právny predpis alebo medzinárodný dokument. 36. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdil. Súd má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobu v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. 38. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.