Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Sa/31/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200680 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200680.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou, v právnej veci žalobcu: T. A., Z.. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky, bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného: Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín, so sídlom Jilemnického 2, 911 01 Trenčín, o správnej žalobe žalobcu zo dňa 03.05.2019, podanej proti rozhodnutiu žalovaného vo veci predĺženia zaistenia žalobcu č. PPZ-HCP-BB8-8-032/2019-AV zo dňa 24.03.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 12.05.2019, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 16.05.2019 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB8-8-032/2019-AV zo dňa 24.03.2019 (ďalej iba „napadnuté rozhodnutie“) a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák.č. 71 /1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), § 88a ods. 1 písm. c/ zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), § 2 pís. h/, pís. o/, § 22 ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 7 a § 39 ods. 3 zákona o azyle (ďalej len „ZoA“). Z procesného hľadiska správnemu orgánu vytkol, že jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 pís. c/ S.s.p.) a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 2. Vecnú nesprávnosť rozhodnutia žalovaného vidí žalobca v tom, že jeho ponechaním v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov mu žalovaný bezdôvodne obmedzil jeho základné ľudské práva. 3. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že žalobca bol zaistený rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP- BB8-51-015/2018-AV zo dňa 27.09.2018 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod č. PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV, ktoré bolo dňa 27.09.2018 pretlmočené a doručené žalobcovi. V rozhodnutí o zaistení bola stanovená doba zaistenia do 27.03.2019. Na podklade informácie zaslanej Útvaru policajného zaistenia Medveďov bola táto lehota zaistenia dňa 24.03.2019 rozhodnutím o predĺžení lehoty predĺžená do 27.08.2019. Dôvodom predĺženia lehoty zaistenia bola skutočnosť, že žalobca požiadal riaditeľa ÚPZC Medveďov dňa 03.10.2018 o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, do 19.03.2019 nerozhodol vo veci udelenia azylu. Dňa 19.03.2019 bol vykonaný telefonický pohovor s pracovníkom Migračného úradu MV SR. Pracovník uviedol, že vo veci sa rozhodne do konca marca a s vysokou pravdepodobnosťou žiadosť žalobcu bude zamietnutá, t.j. nebude mu poskytnutý azyl a ani doplnková ochrana na území Slovenskej republiky. Z doterajších skúseností vyplýva, že Veľvyslanectvo Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu spolupracuje s útvarom, ale doba stotožnenia osôb a vystavenia dokladu môže trvať až 5-6 mesiacov. Z tohto dôvodu ÚPZC Medveďov navrhol predĺžiť lehotu zaistenia na dobu nevyhnutnú, najviac však do 27.08.2019. Žalobcovi bola predĺžená lehota na zaistenie o dobu 5 mesiacov. Dôvodom predĺženia lehoty bola skutočnosť, že žalobca dňa 03.10.2018 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného vydal žalovaný dňa 24.03.2019 rozhodnutie o predĺžení zaistenia vedené pod č. PPZ- HCP-BB8-8-032/2019-AV, ktorým bola lehota zaistenia predĺžená do 27.08.2019. Žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola Migračným úradom Ministerstva vnútra SR dňa 03.04.2019 zamietnutá a zároveň nebola poskytnutá doplnková ochrana. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a preto žiadal, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcu ponechal v zaistení. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p., v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 27.05.2019 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené elektronickou poštou. Právny zástupca žalobcu a žalovaný sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel k záveru že správna žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol (ust. § 229 S.s.p.). 6. Podľa § 206 ods. 2 S.s.p. žalobca môže byť okrem advokáta zastúpený aj mimovládnou organizáciou uvedenou v § 50 ods.2. 7. Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 8. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 9. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 10. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 11. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 12. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 13. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 14. Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. 15. Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Napadnutým rozhodnutím právne odôvodneným ust.§ 88 ods. 1 písm. b), žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 a § 90 ods. 1 pís. d) ZoPC rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.08.2019. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 27.09.2018, kedy bol žalobca o 16.00 hod. odovzdaný príslušníkmi Polície Českej republiky, Krajské riaditeľstvo Polície Zlínskeho kraja, Odbor cudzineckej polície Zlín na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou a Slovenskou republikou Starý Hrozenkov - Drietoma príslušníkom Polície Slovenskej republiky OCP PZ Trenčín. Odovzdanie žalobcu späť na územie Slovenskej republiky bolo vykonané na základe článku 2 ods. 5 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu žalobcu. Po prevzatí žalobcu a previerkou obsahu spisu vzniklo podozrenie, že žalobca sa dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom nelegálne vstúpil na územie Slovenskej republiky, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a bez udelenia platného víza, alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky. Na základe uvedeného, bol eskortovaný na vecne a miestne príslušný správny orgán, ktorým je OCP PZ Trenčín. K žiadosti o prevzatie žalobcu, ktoré predložila polícia Českej republiky k žiadosti o odovzdanie, bolo zistené, že cudzinec vstúpil na územie Slovenskej republiky z územia Maďarskej republiky dňa 25. 09.2018 v čase o 16.30 hod. a bol kontrolovaný a zadržaný hliadkou polície Českej republiky, Krajské riaditeľstvo polície Zlínskeho kraja, Odbor cudzineckej polície pri pobytovej kontrole v úkryte na ložnej ploche nákladného automobilu registračnej značky 5Z91063 (CZE) na pracovisku Colného úradu pre Zlínsky kraj so sídlom Hranická 93, Valašské Meziříči, pričom nevedel preukázať svoju totožnosť ani oprávnenie na pobyt. Východzia krajina bola Maďarská republika cez Slovenskú republiku a Českú republiku, cieľovou krajinou bola Spolková republika Nemecko. Následne bol z dôvodu neoprávneného pobytu na území Českej republiky v rámci readmisného konania odovzdaný políciou Českej republiky na územie Slovenskej republiky. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky a Schengenského priestoru pobyt, vzniklo podozrenie z neopravného pobytu na území Slovenskej republiky a Schengenského priestoru. Dňa 27.09.2018 bolo pod č.p.: PPZ-HCP-BB8-49-002/2018-AV bolo na OCP PZ Trenčín začaté konanie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Dňa 27.9.2019 žalobcovi bolo vydané rozhodnutie č.p.: PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV, OCP PZ Trenčín, ktoré vydalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov. V zmysle § 83 ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, žalobcovi neurčil lehotu na vycestovanie. Doba zaistenia bola stanovená do 27.03.2019. Žalobca požiadal dňa 03.10.2018 o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, do 19.03.2019 nerozhodol vo veci udelenia azylu. Veľvyslanectvo Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu spolupracuje s tunajším útvarom ale doba stotožnenia osôb a vystavenie dokladu môže potrvať až 5-6 mesiacov. Z tohto dôvodu ÚPZC Medveďov navrhol predĺžiť lehotu zaistenia na dobu nevyhnutnú, najviac však do 27.06.2019. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Počas tejto doby žalovaný vykoná všetky úkony potrebné na výkon administratívneho vyhostenia. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, žalovaný má povinnosť skúmať po celý čas účel zaistenia žalobcu. Presnú dĺžku potrebnú k reálnemu výkonu vyhostenia žalobcu, nie je možné presne určiť a je to možné len odhadnúť z aplikačnej praxe. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že predmetné predĺženie zaistenia žalobcu je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Dňa 12.05.2019 po lustrácii v informačnom systéme MIGRA žalovaný zistil, že žalobcovi bola dňa 03.04.2019 zamietnutá žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a zároveň mu nebola poskytnutá doplnková ochrana. 17. Žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti a ochranu ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru, či už z pohľadu ochrany zdravia a života ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojím svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník administratívneho konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. V prípade, ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany, je potrebné mu takúto ochranu bezodkladne udeliť. V prípade žalobcu Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky rozhodol o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný a v prípade žalobcu určil dobu zaistenia najviac do 27.08.2019. Napadnutým rozhodnutím bolo podľa žalovaného nutné predĺžiť pôvodnú lehotu zaistenia. K žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky uviedol, že žiadosť bola zamietnutá dňa 03.04.2019 Migračným úradom Ministerstva vnútra SR, a zároveň žalobcovi nebola poskytnutá doplnková ochrana. 18. Podľa § 82 ods. 1 pís. b) ZoPC, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 19. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 20. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 21. Podľa § 88a ods. 1 pís. c) ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 22. Podľa § 90 ods. 1 pís. d) ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 32 ods. 1, správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 25. Podľa § 47 ods. 3, správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 26. Podľa § 2 písm. h) ZoA, žiadateľom je cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len „policajný útvar") podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec: 1.počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti. 27. Podľa § 2 písm. o) ZoA, je azylovým zariadením záchytný tábor, pobytový tábor, prijímacie centrum a humanitné centrum. 28. Podľa § 22 ods. 2 ZoA, po skončení pobytu v záchytnom tábore sa žiadateľ umiestni v pobytovom tábore alebo sa mu umožní pobyt mimo pobytového tábora. Ministerstvo môže umiestniť žiadateľa na nevyhnutný čas v integračnom stredisku. 29. Podľa § 22 ods. 4 ZoA, žiadateľovi sa počas pobytu v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku bezplatne poskytuje, ak tento zákon neustanovuje inak: a) ubytovanie, b) stravovanie alebo stravné, c) základné hygienické potreby a iné veci, ktoré nevyhnutne potrebuje na prežitie. 30. Podľa § 22 ods. 6 ZoA, žiadateľovi sa počas pobytu v azylovom zariadení alebo integračnom stredisku poskytuje vreckové, ak tento zákon neustanovuje inak. 31. Podľa § 22 ods. 7 ZoA, počas pobytu v pobytovom tábore žiadateľ môže navštevovať kurz slovenského jazyka; výdavky s tým spojené uhrádza ministerstvo. 32. Podľa § 39 ods. 3 ZoA, ministerstvo vytvára pre cudzincov počas ich pobytu v azylovom zariadení podmienky na voľno časové aktivity, najmä na kultúrne a športové vyžitie a podmienky na získanie zručností a vedomostí, ktoré uľahčia ich budúce uplatnenie v spoločnosti. 33. K odvolaciemu dôvodu nedostatočného zistenia skutočného stavu veci, súd poukazuje na judikatúra NS SR, rozsudok č. k. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017, v ktorom sa na str. 20 uvádza: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci (merita)) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a) až f)) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “ 34. Na základe vyššie citovaného rozsudku je zrejmé, že predpokladom právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci je správne a zákonne zistený skutkový stav. Logicky z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda, ak tvrdí právny zástupca žalobcu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia veci je a priori nedôvodná. 35. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 36. Ústavný súd SR v náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva napr. vo veci Q. T. V.. Q. T. T. V.. L.. Ústavný súd navyše poukázal aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66. 37. Zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia SR v zmysle článku 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR a v danej veci existuje právoplatné rozhodnutie zo dňa 27.09.2018 č. PPZ-HCP-BB8-49-013/2018-AV, s uloženým zákazom vstupu na územie SR a členských štátov únie na dobu 2 rokov. Zaistenie je teda inštitútom priamo slúžiacim výkonu administratívneho vyhostenia cudzinca. 38. Žalobca bol právoplatne administratívne vyhostený v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, jeho pobyt na území SR je podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC neoprávnený, existuje dôvodný predpoklad o účelovom podaní žiadosti o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 pís. c) ZoPC, a možnosť využitia iných menej závažných prostriedkov na dosiahnutie účelu zaistenia je vzhľadom k okolnostiam tohto prípadu vylúčená. Podanie žiadosti o udelenie azylu podľa § 88 ods. 3 ZoPC nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia a jeho nezaistením by podľa súdu hrozilo, že neskôr nebude možné realizovať rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Jeho základné ľudské práva a taktiež práva, ktoré mu priznáva zákon o azyle ako žiadateľovi o azyl, najmä právo na slobodu, právo na vzdelanie, právo na kultúrne a športové vyžitie, ktoré sú garantované aj medzinárodnými dohovormi, nie sú konaním žalovaného, i vzhľadom k dobe predĺženia lehoty jeho zaistenia nijakým spôsobom obmedzené a jeho argumentáciu aj vo vzťahu k týmto žalobným námietkam považuje súd za účelovú. Žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, bola dňa 03.04.2019 Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky právoplatne zamietnutá, ako zjavne neopodstatnená podľa ustanovenia § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. Žalovaný v konaní sa zaoberal otázkou reálneho predpokladu realizácie administratívneho vyhostenia žalobcu. Žalovaný posudzoval túto otázku vo vzťahu k osobe, štátnej príslušnosti účastníka konania, ako aj štátu pobytu. Preverovaním bolo zistené, že vyhostenie žalobcu je reálne. Žalovaný sa opiera o informácie získané prostredníctvom ÚPZC Medveďov, ktorý je príslušný na realizáciu výkonu vyhostenia. V prípade žalobcu je možné reálne vykonať administratívne vyhostenie. Predpokladaná doba zaistenia potrebná na vykonanie všetkých úkonov spojených s výkonom a realizáciou vyhostenia žalobcu je asi 6 mesiacov. Žalobca bol oboznamenaný, že bude odovzdaný na územie domovského štátu, resp. krajiny s posledným pobytom. Veľvyslanectvo Pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu spolupracuje s útvarom ale doba stotožnenia osôb a vystavenie dokladu môže potrvať až 5-6 mesiacov. Z tohto dôvodu ÚPZC Medveďov navrhol predĺžiť lehotu zaistenia na dobu nevyhnutnú, najviac však do 27.08.2019. Administratívne vyhostenie žalobcu, nebude vzhľadom na vyššie uvedené, teraz realizované. Z uvedených dôvodov je aj podľa názoru súdu, právny záver žalovaného o potrebe predĺženia doby zaistenia žalobcu do 27.08.2019 správny. Určenie uvedenej doby žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC. Súd taktiež konštatuje, že v konaní žalovaný preukázal splnenie si povinnosti po celý čas riadne skúmať účelnosť predĺženia doby zaistenia. 39. O trovách žalobcu rozhodol súd v zmysle ust. § 167 S.s.p. s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, náhradu trov konania mu nepriznal. 40. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).