Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/295/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107218000 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1107218000.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci žalobkyne: L.. V. B., O.. XX.X.XXXX, V. E. U. Č.. X/C, V., zast. advokátom JUDr. Milanom Šulvom, AS Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Hlučínska ul. č. 1/11, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská E. - U. F. F., Ž. O.. Č.. XX, V., o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III z 27. novembra 2014 č.k. 19C/17/2008-391v znení dopĺňacieho rozsudku z 12. februára 2015 č.k. 19C/17/2008-417 a proti uzneseniu tohto súdu z 13. marca 2017 č.k. 19C/17/2008-455, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorým bolo žalobe vyhovené, mení tak, že žalobu zamieta. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušuje. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie priznal žalobkyni právo uverejniť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku v dvoch po sebe nasledujúcich tlačených vydaniach v inzercii denníkov F. R. P. ako plošnú inzerciu vo veľkosti 1/4 inzertnej strany na náklady žalovanej, a to až do maximálnej výšky 5 500,- eur ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.6.2004 na tlačovej konferencii konanej na Ministerstve spravodlivosti SR minister spravodlivosti L.. Y. G. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu v Bratislave L.. V. B., nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, a to že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a dotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne L.. V. B.. Za uvedené tvrdenia sa U. F. F. ospravedlňuje". Ďalej súd prvej inštancie žalobkyni priznal právo do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v čase medzi 18:00 hod. a 21:00 hod. v televíznej stanici Z. U. na náklady žalovanej a to až do maximálnej výšky 7 000,- eur uverejnenie písomného ospravedlnenia v trvaní 1 minúty v tomto znení: „Dňa 4.6.2004 na tlačovej konferencii konanej na U. F.F. F. U. F. L.. Y. G. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu v Bratislave L.. V. B., nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, a to, že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a dotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne L.. V. B.. Za uvedené tvrdenia sa U. F. F. ospravedlňuje". Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom ďalej priznal žalobkyni právo do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť v čase bezprostrednom pred celosieťovým odvysielaním niektorého z blokov vysielania spravodajských informácii vysielaných medzi 7:00 hod. a 13:00 hod. v rozhlasovej stanici E. W. na náklady žalovanej a to až do maximálnej výšky 1000,- Eur uverejnenie slovného ospravedlnenia tohto znenia: „Dňa 4.6.2004 na tlačovej konferencii konanej na U. F. F. U. F. L.. Y. G. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu v Bratislave L.. V. B., nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, a to že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a dotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne L.. V. B.. Za uvedené tvrdenia sa Ministerstvo spravodlivosti SR ospravedlňuje". Napokon súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 33 184,- eur, ako i povinnosť nahradiť jej trovy konania pozostávajúce z poplatku za žalobu vo výške 6 140,87 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 8 103,48 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 33 184,- eur súd prvej inštancie žalobu zamietol. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť do dvoch mesiacov od právoplatnosti zaistiť v dvoch po sebe nasledujúcich vydaniach v denníkoch s celoslovenskou pôsobnosťou ako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní najväčšou sledovanosťou na svoje náklady uverejniť ospravedlnenie v tomto znení: „Dňa 4.6.2004 na tlačovej konferencii konanej na U. F. F. E., minister spravodlivosti L.. Y. G. uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu Bratislave L.. V. B. nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, za ktoré sa ospravedlňujeme. Žalobkyňa súčasne požadovala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3. mil. Sk. Na návrh žalobkyne, súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu petitu žaloby nasledovne: Ospravedlnenie Slovenskej republiky - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky: „Dňa 4.6.2004 na tlačovej konferencii konanej na Ministerstve spravodlivosti SR, minister spravodlivosti L.. Y. G. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu Bratislave L.. V. B., nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti, a to, že v dvoch prípadoch ustanovila správcov konkurzných podstát (mimo poradia) v rozpore so zákonom, a že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Vyššie uvedené tvrdenia sú nepravdivé a dotkli sa občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sudkyne L.. V. B.. Za uvedené tvrdenia sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ospravedlňuje". Žalobkyňa v žalobe poukázala na to, že na tlačovej konferencii konanej na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 4.6.2004, na ktorú boli pozvaní zástupcovia viacerých médií (Z., F., L.), rozhlasových staníc (F.-E.Á., W., Z., D., E.C., Z.), printových médií (O. Č., O.D. Y., P., O. D.), predniesol bývalý minister spravodlivosti L.. Y. G. informácie, podľa ktorých malo dôjsť na Krajskom súde v Bratislave k zneužívaniu konkurzného konania určitými ekonomicky silnými skupinami podnikateľov, a to v koordinovanej spolupráci so správcami a konkurznými sudcami s cieľom umelo dosiahnuť vyhlásenie konkurzu na firmu s rozsiahlym majetkom a zabezpečiť predaj tohto majetku želateľným spôsobom. Informácie bývalý minister prezentoval tak, ako keby by bolo údajné nezákonné ovplyvňovanie konkurzov zo strany sudcov, vrátane žalobkyne, preukázané. Minister v tejto súvislosti vyslovil podozrenie zo zneužitia postavenia konkurzného sudcu a súdnej moci v prospech konkurznej mafie, čím kriminalizoval činnosť sudcov, vrátane žalobkyne pri výkone funkcie sudcu. Okrem verbálnej a obrazovej prezentácie súčasťou tlačovej konferencie bol aj písomný materiál označený „Zneužité konkurzy", v ktorom bývalý minister na schémach ukazoval, ako má zinscenovaný konkurz fungovať. Tento materiál bol v písomnej podobe daný k dispozícii účastníkom tlačovej konferencie. Na strane 13 uvedeného materiálu s titulom: „Minister podal 6 návrhov na začatie disciplinárnych konaní a trestné oznámenia na neznámeho páchateľa" bola žalobkyňa označená akademickým titulom: L.., krstným menom: V. a prvým písmenom priezviska: B., s označením Krajský súd v Bratislave a uvedením - spolu 4 skutky, konkrétne v dvoch prípadoch ustanovenie správcov konkurzných podstát (mimo poradia) v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní a vyhláškou, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o konkurze a vyrovnaní, v dvoch prípadoch sa sudkyni vytýka postup v konkurznom konaní, ktorý vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. S účinnosťou od tohto dňa jej minister pozastavil výkon funkcie sudcu a navrhol ju odvolať z funkcie sudcu. Žalobkyňa poukazovala na to, že napriek jej označovaniu ministrom v prezentovanom materiáli, jej meno bolo širokej verejnosti známe, najmä z verejne dostupného Obchodného vestníka, bez akýchkoľvek pochybností bola identifikovateľná pre konkurzných sudcov v celej Slovenskej republike ako i pre odbornú verejnosť - advokátov a správcov konkurzných podstát, a napokon tiež pre účastníkov konkurzných konaní. Žalobkyňa uviedla, že tvrdenia bývalého ministra spravodlivosti vrhli na jej osobu - ako človeka i ako sudkyne, ktorá vykonávala funkciu sudcu na úseku konkurznej agendy takmer 10 rokov, veľmi zlé svetlo, keďže bola verejne a so širokou publicitou obvinená z konania vzbudzujúceho pochybnosti o jej čestnosti, svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti a tiež z nezákonného konania, ktoré vykazuje až znaky trestného činu. Informácie získané na tlačovej konferencii v úplnom alebo v skrátenom znení publikovali média bezprostredne po tlačovej konferencii (tlačová agentúra F. o 18,07 hod., rozhlasová stanica W. o 18 hod., rozhlasová stanica F. o 18 hod., rozhlasová stanica Z. o 18 hod., rozhlasová stanica D. o 17,30 hod., televízna stanica F. 1 o 19,30 hod, Z. o 19,20 hod., L. o 19,30 hod., printové média v nasledujúce dni, Národná obroda 5.6.2004, Pravda 5.6.2004, Nový čas 5.6.2004, O. Y. 5.6.2004). V ďalšom žalobkyňa uviedla, že minister spravodlivosti jej dňom 4.6.2004 pozastavil výkon funkcie sudcu a podal na Najvyšší súd SR návrh na jej disciplinárne stíhanie za závažné disciplinárne previnenia s uložením disciplinárneho opatrenia - odvolanie z funkcie sudcu. Súčasne podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Poukázala na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR môže hodnotiť postup súdov iba z hľadiska dodržiavania zásad dôstojnosti súdneho konania a sudcovskej etiky a plynulosti súdneho konania (§ 12 ods. 2 zák. č. 80/1992 Zb.) a preto bola previerka vykonaná ministerstvom nezákonná v časti, kde hodnotila procesnú a hmotnoprávnu stránku rozhodovania sudcov, vrátane žalobkyne. Žalobkyňa bola zbavená podozrenia z nezákonného postupu pri výkone funkcie konkurzného sudcu oslobodzujúcim rozhodnutím v odvolacom konaní Najvyššieho súdu SR ako disciplinárneho súdu sp. zn. 1Dso 9/2005 zo 16.12.2005. Žalobkyňa je toho názoru, že meno podozrivej osoby môže byť pred médiami zverejnené až po tom, čo bolo proti nej začaté trestné stíhanie; predtým nemožno nikoho označovať ako podozrivého. Vzhľadom na to, že išlo o tlačovú konferenciu, ktorá bola vopred avizovaná aj v médiách, a na ktorej boli zastúpené všetky druhy médií, minister musel by nutne uzrozumený s tým, že jeho výroky médiá prevezmú a budú ich publikovať. Uvedená tlačová konferencia mala podľa žalobkyne závažné právne dôsledky, a to porušenie jej práva na ochranu osobnosti v dôsledku zverejnenia nepravdivých skutočností, navyše na tlačovej konferencii za účasti médií, ako i vyslovenia podozrenia z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa koordinovanou spoluprácou so skupinami podnikateľov a správcov. Súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti nepravdivými a pravdu skresľujúcimi výrokmi bývalého ministra spravodlivosti L.. Y. G., prezentovanými na tlačovej konferencii organizovanej ministerstvom spravodlivosti dňa 4. 6. 2004. Ako vyplýva z obsahu prezentácie a takisto z materiálu „Zneužité konkurzy", minister výslovne konštatoval podozrenia zo zneužitia postavenia konkurzného sudcu a súdnej moci v prospech konkurznej mafie. Svoju konštrukciu nezákonne vyhlasovaných konkurzov výslovne opieral o koordinovanú spoluprácu skupín podnikateľov, správcov a niektorých sudcov - vrátane žalobkyne. Na strane 13 prezentácie s nadpisom „Minister podal 6 návrhov na začatie disciplinárnych konaní a trestné oznámenia na neznámeho páchateľa" konkrétne označil sudcov, ktorým navrhol uložiť disciplinárne opatrenia, vrátane žalobkyne, ktorú označil akademickým titulom, krstným menom, prvým písmenom priezviska, označením, že ide o sudcu Krajského súdu Bratislava a uvedením počtu skutkov a ich popisom. Pri označení žalobkyne je uvedené: v dvoch prípadoch ide o ustanovenie správcu konkurzných podstát (mimo poradia) v rozpore so zákonom o konkurze a vyrovnaní a vyhláškou, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o konkurze a vyrovnaní, a v dvoch prípadoch sa sudkyni vytýka postup v konkurznom konaní, ktorý vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti. Ďalej sa tam uvádza, že s účinnosťou od dnešného dňa jej minister pozastavil výkon funkcie sudcu a navrhuje sudkyňou odvolať z funkcie sudcu. Na strane 14 sa uvádza: minister podal trestné oznámenia na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Trestné oznámenia boli dnes doručené špeciálnemu prokurátorovi. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalovanej, že na predmetnej tlačovej konferencii bol iba spomínaný postup, akým by bolo možné zneužívať konkurzy na konkurzných súdoch, a že nedošlo ku konkretizácii konania sudcov, vrátane žalobkyne. Podľa súdu prvej inštancie výroky prezentované bývalým ministrom spravodlivosti na tlačovej konferencii s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho funkcie, závažnosť ich obsahu i deklarované následky nielenže boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne, ale túto ujmu aj reálne privodili. Došlo tak k zásahu do osobnostných práv žalobkyne v oblasti morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti ako i jej dobrého mena. Tento neoprávnený zásah bol vzhľadom na svoju publicitu zvlášť nebezpečný. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že bezprostredne po tlačovej konferencii začalo i širšie okolie pochybovať o čestnosti a serióznosti žalobkyne ako človeka i ako sudkyne. V dôsledku toho došlo k narušeniu jej vzťahov na pracovisku, ktoré viedlo až k odmietaniu a ignorancii jej osoby a tiež k jej úplnému vylúčeniu z odbornej vzdelávacej a prednáškovej činnosti, z pôsobenia v skúšobných komisiách a z legislatívnej komisie pre prípravu nového konkurzného zákona. Prežitý stres a traumu žalobkyne s dôsledkami na jej zdravotný stav potvrdila i svedkyňa U.. U.. Zároveň u žalobkyne došlo k narušeniu rodinnej pohody a rodinných vzťahov. Podľa súdu prvej inštancie informácie poskytované médiám vysokými ústavnými činiteľmi, najmä také, ktoré obsahujú taký spoločenský výbušný potenciál, ako boli prezentované na tlačovej konferencii, majú byť seriózne overené, čo sa v danom prípade nestalo. Navyše informáciám poskytovaným ministrom spravodlivosti o činnosti súdov je zo strany verejnosti vždy prikladaná väčšia váha, než je tomu v prípade iných osôb. Kritika smerujúca do profesijnej sféry sudcu požíva väčšiu mieru ochrany než kritika smerujúca do jeho súkromnej sféry (nález ÚS SR sp. zn. II ÚS 326/09). Keďže tvrdenia bývalého ministra na tlačovej konferencii dňa 4.6.2004 boli v rozpore s jeho právami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom, súd prvej inštancie ich vyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Žalovaná v konaní nepreukázala, že by skutkové tvrdenia bývalého ministra spravodlivosti boli pravdivé. Navyše tu existuje rozhodnutie disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 9/2005 zo 16.12.2005, ktoré uvedené tvrdenia vyvracia. Rovnako boli vyvrátené tvrdenia žalovanej, že ministerstvo spravodlivosti nikdy nezverejnilo o žalobkyni všeobecne použiteľný identifikátor, ktorý by umožňoval ju ako osobu nezameniteľne určiť. Vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne súd prvej inštancie okrem morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia priznal žalobkyni i peňažné zadosťučinenie. Intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne bola značná, a značný bol aj rozsah publicity tohto zásahu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti, za akých k zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo (na tlačovej konferencii za účasti všetkých významných médií), a tiež s ohľadom na následné opakované publikovanie skutočností prezentovaných bývalým ministrom spravodlivosti všetkými druhmi médií, treba vychádzať z toho, že nešlo iba o jednorazový zásah do chránených osobnostných práv žalobkyne. Žalobkyňa v čase zásahu i v súčasnej dobe je sudkyňou Krajského súdu a ako predstaviteľka súdnej moci na rozdiel od politikov nemusí znášať tzv. znížený prah kritiky svojej osobnosti a zásahu do chránených osobnostných práv. Práve naopak, titulom nezávislosti súdnej moci a jej špecifického postavenia v štáte treba takýto zásah posudzovať ako zásah značnej intenzity. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 194,- eur za primeranú okolnostiam daného prípadu. Vo zvyšku nárok žalobkyne v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Námietku premlčania časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenú žalovanou a nesprávne označenie žalovanej v petite žaloby zo dňa 4.6.2004 súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že k zásahu do práv žalobkyne došlo na tlačovej konferencii dňa 4.6.2004 a žaloba bola na súd prvej inštancie doručená dňa 4.6.2007, t.j. pred uplynutím 3 - ročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zák. Za nedôvodné považoval súd prvej inštancie tvrdenie žalovanej, že žalobkyňa sa po pripustení zmeny petitu uznesením z 28.8.2014 už nedomáhala aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale iba ospravedlnenia. Žalobkyňa totiž (po rozhodnutí odvolacieho súdu) odstránila vady žaloby, ale len tie, ktoré boli odvolacím súdom vytýkané, a teda týkajúce sa morálnej satisfakcie. V časti uplatnenej nemajetkovej ujmy nebolo potrebné vady žaloby odstraňovať. Z uvedeného však nemožno vyvodzovať záver, že žalobkyňa už nemajetkovú ujmu nepožadovala. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vtedajší minister spravodlivosti sa nedopustil excesu, pretože mal nepochybne právo zvolať tlačovú konferenciu za účelom oboznámenia zástupcov médií s výsledkami kontroly. Plnil teda úlohy, ktoré mu vyplývali z jeho funkcie. Vo svojom vystúpení prezentoval model nezákonne prebiehajúcich konkurzov, pričom uviedol, že niektorí (v prezentovanej tabuľke konkrétne v označení sudcovia) ustanovovali správcov konkurzných podstát v rozpore s vyhláškou ministerstva spravodlivosti. Uzavrel, že toto bolo možné iba vďaka koordinovanej spolupráci medzi skupinami podnikateľov, správcami a niektorými sudcami, pričom v rámci prezentácie opakovane použil výraz „konkurzná mafia", ktorý vyznel veľmi expresívne. K pasívnej legitimácii žalovanej súd prvej inštancie uviedol, že bývalý minister spravodlivosti na inkriminovanej tlačovej konferencii vystupoval v pozícii ministra spravodlivosti a konal v mene tohto ministerstva, ktoré reprezentuje štát - Slovenskú republiku. Z týchto dôvodov sa jeho konanie považuje za konanie žalovanej. Žalovaná je tak v konaní pasívne vecne legitimovaná. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 1638/2007, NS SR sp. zn. 5Cdo 5/2012. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, ako je to uvedené vyššie a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 3. Dopĺňacím rozsudkom z 12. februára 2015 č.k. 19C/17/2008-417 súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. Doplňujúci rozsudok vyhlásil na základe skutočnosti, že v pôvodnom rozsudku z 27.11.2014 č.k. 19C/17/2008-391 opomenul žalobu vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy samostatným výrokom zamietnuť. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu zamietne, resp. aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázala na to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a preto je nepreskúmateľný, čím súd prvej inštancie odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal presvedčivú odpoveď k otázkam námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, námietky, že predmetom konania po pripustení zmeny petitu z 28.8.2014 už zostalo len morálne zadosťučinenie spočívajúce v ospravedlnení a nie aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, že petit formulovaný žalobkyňou je nevykonateľný, pretože ukladá iným subjektom ako účastníkom konania povinnosť realizovať výrok súdu, neozrejmil dôvody, pre ktoré v celom rozsahu akceptoval petit navrhnutý žalobkyňou týkajúci sa uverejnenia ospravedlnenia, a či je fakticky možné (či nejde o nemožné plnenie) splnenie podmienok uverejnenia ospravedlnenia v hromadných oznamovacích prostriedkoch, tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Ďalej žalovaná poukázala na to, že v danej veci odvolací súd uznesením z 30. apríla 2014 č. k. 14Co/1/2010-216 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch (1/ uloženia povinnosti do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku zaistiť v dvoch po sebe nasledujúcich vydaniach v denníkoch s celoslovenskou pôsobnosťou, ako aj v televíznom a rozhlasovom vysielaní s najväčšou sledovanosťou na svoj náklad uverejniť ospravedlnenie, 2/ zaplatiť žalobkyni sumu 33 194,- eur, 3/ nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 11 589,- eur ) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku, t.j. v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 33 194,- eur, zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Žalobkyňa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.6.2014 upresnila žalobný petit, pričom v časti žalobného návrhu, ktorým sa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy a náhrady trov konania, zotrvala na pôvodnej žalobe. Následne na pojednávaní dňa 15.7.2014 žalobkyňa upresnila žalobný petit, pričom v časti náhrady nemajetkovej ujmy uplatnila čiastku vo výške 33 194,- eur. V podaní doručenom súdu dňa 22.8.2014 žalobkyňa navrhla zmenu žalobného petitu, pričom si však už neuplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie uznesením z 28.8.2014 pripustil zmenu žalobného petitu v zmysle podania žalobkyne, teda tak, že sa táto domáhala už iba uverejnenia ospravedlnenia, ale bez náhrady nemajetkovej ujmy. Následne však súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol aj o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 33 184,- eur, hoci predmetom konania bolo už iba uverejnenie ospravedlnenia. Toto procesné pochybenie súdu prvej inštancie, keď rozhodol aj o petite, ktorý nebol predmetom konania, treba podľa žalovanej považovať za vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie podľa žalovanej nesprávne postupoval aj pri hodnotení výsledkov dokazovania. Text ospravedlnenia totiž nevychádza zo skutkového stavu zisteného v súdnom konaní. Z výsluchu svedka L.. G., ako i novinárov prítomných na tlačovej konferencii totiž vyplynulo, že menovaný na predmetnej tlačovej konferencii mená sudcov ani iniciálky nespomenul, jednoznačne vylúčil, že by spomenul celé mená novinárom. Nebolo preto preukázané, že by L.. Y. G. verejne uviedol na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu Bratislave L.. V. B. nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti. Ak súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, okrem iného rozhodnutím disciplinárneho senátu, správne mal zistiť, že žalobkyňa sa cíti byť dotknutá tvrdením, že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti, čo však nezodpovedá skutkovému stavu, ako tento vyplýva z odôvodnenia odvolacieho disciplinárneho súdu. V tomto smere žalovaná poukázala na skutočnosť, že minister spravodlivosti podal proti žalobkyni návrh na začatie disciplinárneho konania za skutky opísané v tomto návrhu pod bodmi 1A, 1B, 2 a 3. Minister v návrhu tvrdil, že z konania sudkyne opísaného pod bodmi 1A a 3 vyplýva, že správcovia konkurznej podstaty boli súdom ustanovení do konkurzných konaní v rozpore s § 8 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní s § 11 ods. 1 vyhl. č. 493/1991 Zb.. Zároveň sudkyňa týmto svojím správaním vzbudila oprávnenú pochybnosť o jej nestrannosti a o nezaujatosti voči účastníkom konania a správaním pod bodom 1B a 2 oprávnenú pochybnosť o jej svedomitosti. Za mimoriadne závažné tiež považoval konanie opísané pod bodom 1B, keď sudkyňa vyhlásila konkurz na majetok úpadcu, hoci žiadnym spôsobom neverifikovala subjektivitu navrhovateľa a následne jeho spôsobilosť byť účastníkom konania. Vo veci konal Najvyšší súd SR - prvostupňový disciplinárny súd, ktorý rozhodnutím z 24.6.2005 sp. zn. 1Ds 14/04 uznal žalobkyňu vinnou podľa § 116 ods. 1 písm. a/ zák. č. 385/2000 Z.z. za skutok označený v disciplinárnom návrhu ako 1B, za čo jej uložil disciplinárne opatrenie, a to zníženie funkčného platu o 15% na obdobie troch mesiacov. Proti rozhodnutiu prvostupňového disciplinárneho súdu podala odvolanie okrem ministra aj žalobkyňa, ale len do výšky disciplinárneho postihu, teda nie aj čo do viny. Ak sa žalobkyňa cíti byť dotknutá tvrdeniami bývalého ministra spravodlivosti, že jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti, tieto 2 prípady zodpovedajú skutkom 1B a 2 uvedeným v disciplinárnom návrhu proti žalobkyni. Skutky označené ako 1B a 2 vzbudzovali pochybnosť len o svedomitosti žalobkyne, nie aj o nestrannosti a nezaujatosti, ako je uvedené v žalobnom petite a vo výroku súdu. Na strane 9 odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 1 Dso 9/2005 zo 16.12.2005 disciplinárny súd konštatoval nedôslednosť žalobkyne v konkurznom konaní, keď doslovne uviedol, že „právna subjektivita navrhovateľa ani jej právneho zástupcu nebola síce verifikovaná v časových reláciách, ktoré to konajúcej sudkyni umožňovali, avšak táto nedôslednosť nemala žiadny vplyv na zákonnosť postupu v danej veci". Nedôslednosť podľa názoru žalovanej je len iným výrazom pre slovo nesvedomitosť. Z dôvodu, že odvolací disciplinárny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sám konštatoval nedôslednosť žalobkyne pri jej postupe v konkurznom konaní, nemožno akceptovať žalobkyňou navrhnutý a súdom priznaný text ospravedlnenia, že v dvoch prípadoch jej postup v konkurznom konaní vzbudzuje pochybnosť o jej svedomitosti, nestrannosti a nezaujatosti, pretože je v rozpore s vykonaným dokazovaním založený na nesprávnych skutkových zisteniach. Žalovaná v ďalšom vytkla súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie veci. Má za to, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná, pretože subjektom, ktorý mal porušiť osobnostné práva žalobkyne, bol L.. Y. G., ktorý v čase tvrdeného zásahu vykonával funkciu ministra spravodlivosti. Žalovaným subjektom tak malo byť U. F. F.. Žalovaná sa preto pridržiava argumentácie vychádzajúcej z rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo 176/2012, ktoré vychádzalo aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07. Uviedla, že U. F. F. ako aj Slovenská republika sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát stotožňovať s ústredným orgánom štátnej správy. Žalobkyňa ako žalovanú označila Slovenskú republiku - U. F. F., ktorá však nemôže byť pasívne vecne legitimovanou v konaní o ochranu osobnosti. K samotnému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkyne žalovaná uviedla, že sama žalobkyňa spochybňuje svoje tvrdenia, keď na jednej strane uvádza, že nesprávne postupy zo strany konkurzných sudcov boli prezentované ako preukázané a na druhej strane obratom dodáva, že minister vyslovil podozrenia. Preukázať tvrdenie a vysloviť podozrenie nie je to isté. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti vylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takýchto okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovolený a oprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom. Výnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv. Žalovaná poukázala na to, že Európsky súd pre ľudské práva vníma aj kritiku sudcov v širšom zmysle ako súčasť politickej diskusie (čo zároveň znamená aj rozšírenie miery jej prípustnosti), ale zároveň vo svojej judikatúre rozlišuje medzi kritikou jednotlivých sudcov, kde je rozsah prípustnej kritiky menší a kritikou súdov alebo celej justície, kde je rozsah prípustnej kritiky väčší. Aj Ústavný súd SR zdôrazňuje, že za vec verejnú treba považovať nielen všetku agendu štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované. Legitímnou témou vereného záujmu je z nepochybne aj justícia (II.ÚS 152/08). Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí prezentoval protichodné názory. Na jednej strane uviedol, že informácie poskytované médiám vysokými ústavnými činiteľmi, najmä také, ktoré obsahujú taký spoločenský výbušný potenciál, ako boli prezentované na tlačovej konferencii, majú byť seriózne overené kvalifikovaným odborným aparátom (čo sa nestalo) a že vyjadrenia bývalého ministra na tlačovej konferencii sú v rozpore s jeho právami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako neoprávnený zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti. Na druhej strane v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vtedajší minister spravodlivosti sa nedopustil excesu, a to z dôvodu, že nepochybne mal právo zvolať tlačovú konferenciu za účelom oboznámenia zástupcov médií s výsledkami kontroly, teda plnil úlohy, ktoré vyplývali z jeho funkcie. Rovnako bolo jeho právom označiť sudcov, ktorí boli previerkou dotknutí, i takou formou, ako ich označil. Zjavné protirečenie súdu prvej inštancie tak podčiarkuje jeho nesprávny právny názor, že v danej veci došlo zo strany bývalého ministra spravodlivosti k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne. K spôsobu zverejnenia ospravedlnenia žalovaná uviedla, že petit uverejnenia ospravedlnenia považuje za nevykonateľný, pretože ukladá iným subjektom ako účastníkom konania (stranám v konaní) povinnosť realizovať výrok súdu. Nie je totiž možné zaviazať žalovanú na zverejnenie obsahu ospravedlnenia v médiách, keďže takúto povinnosť možno uložiť len vydavateľovi/vysielateľovi, ktorý výlučne má reálnu možnosť zverejniť v ňom vydávanom/vysielanom médiu článok/príspevok s určitým obsahom. Takouto faktickou možnosťou žalovaná nedisponuje a nemôže si ju nijakým zákonným spôsobom na tretej osobe vynútiť. Navyše v danej veci nemožno hovoriť o primeranom zadosťučinení, keďže len zverejnenie požadovaného ospravedlnenia v celoštátnych oznamovacích prostriedkoch zaťaží rozpočet žalovanej sumou 13 500,- eur. V ďalšom žalovaná namietala, že ak súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovanej ospravedlniť sa žalobkyni, mal výrok súdu týkajúci sa ospravedlnenia smerovať na adresu konkurznej sudkyne Krajského súdu Bratislave JUDr. V. B.. s tým, že subjektom, ktorý sa ospravedlňuje, malo byť Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré pripravilo materiál „Zneužité konkurzy", ktorý bol prezentovaný na uvedenej tlačovej konferencii, nie bývalý minister L.. Y. G., ktorý na tlačovej konferencii neuviedol priezvisko žalobkyne. Žalovaná ďalej v odvolaní poukázala na to, že žalobkyňa v spore nepreukázala, že ňou tvrdená ujma na osobnostných právach bola spôsobená výlučne výrokmi L.. G. na tlačovej konferencii dňa 4.6.2004. Jej tvrdenia skôr smerujú k preukázaniu ujmy na jej právach spôsobených článkami v hromadných oznamovacích prostriedkoch. Ak sa v novinových článkoch objavilo označenie žalobkyne plným menom, odlišne ako bola identifikovaná na tlačovej konferencii, nemôže niesť zodpovednosť za takéto označenie žalovaná, ale ten, kto takúto informáciu zverejnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň absentujú dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v prisúdenej výške rovnajúcej sa sume požadovanej žalobkyňou. Žalovaná sa nestotožnila ani s výrokom o trovách prvoinštančného konania, keď podľa nej mal súd prvej inštancie o ich náhrade rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 resp. ods. 3 O.s.p. Žalobkyňa totiž nemala vo veci plný úspech (pôvodne sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 99 581,76 eur, súd jej priznal iba sumu 33 184,- eur, v časti 66 387,76 eur žalobu právoplatne zamietol). Zároveň namietla aj správnosť vyčíslenia trov konania, ako i neúčelnosť vynaloženia niektorých úkonov právnej služby. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd rozsudkom rozsudkom z 15. februára 2017 sp. zn. 6Co 189/2015 rozsudok súdu prvej inštancie: a/ vo veci samej potvrdil, b/ vo výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie zrušil a v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, c/ žalobkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že súd prvej inštancie v danom spore zistil riadne skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Záver súdu prvej inštancie o tom, že výroky ministra spravodlivosti boli prednesené bez akéhokoľvek faktického základu a že spochybňujú nestranné a nezávislé rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne, a preto sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť, odvolací súd vzhľadom na vykonané dokazovanie považoval za správny. K námietke žalovanej súvisiacej s nedostatkom jej pasívnej vecnej legitimácie odvolací súd uviedol, že účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môžu byť tak fyzické osoby ako aj právnické osoby vymedzené v § 18 Občianskeho zákonníka, vrátane štátu. Z § 21 ods. 4 O.s.p. bolo zrejmé, kto bol oprávnený konať pred súdom za štát. Toto oprávnenie mal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi a právnická osoba, ktorú osobitný zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom. V občianskom súdnom konaní štát vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje podľa toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. Toto rozlíšenie je dôležité najmä pre určenie hmotnoprávnej (vecnej) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého procesného postavenia štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností. V preskúmavanej veci žalobkyňa uplatnila na súde nárok na ochranu osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobenej jej „nepravdivou" informáciou poskytnutou médiám ministrom spravodlivosti. Podľa názoru odvolacieho súdu minister spravodlivosti vystupoval ako zástupca štátu, nebol z pozície svojej funkcie podriadený respektíve zamestnancom MS SR, ale stál na jeho čele ako člen vlády SR. Za jeho činnosť preto nezodpovedá MS SR. Za prípadné porušenie povinností samotným ministrom spravodlivosti je daná preto priama zodpovednosť štátu a nie MS SR. V prípade, ak pri výkone verejnej moci dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, pri riešení otázky pasívnej legitimácie treba postupovať analogicky podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z."), t.j. pri vzniku nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ, je pasívne legitimovaný štát, v mene ktorého koná MS SR. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore ako nedôvodnú. Na odôvodnenie zrušujúceho výroku o trovách prvoinštančného konania odvolací súd uviedol, že pri výpočte hodnoty úkonov právnej služby vykonaných do 31. mája 2009 bolo potrebné vychádzať z hodnoty sporu, t.j. zo sumy nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie. Poukázal pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. januára 2007 sp. zn. 2 MCdo 3/2006. 7. Na dovolanie žalovanej, Najvyšší súd SR uznesením zo 17.10.2018 sp. zn. 3Cdo 131/2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. februára 2017 sp. zn. 6Co 189/2015 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III. z 27. novembra 2014 č.k. 19C 17/2008-391 a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že už v rozhodnutí z 26. septembra 2013 sp. zn. 3Cdo 176/2012, ktoré bolo publikované v Zbierke ako judikát R 127/2014, pri riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie subjektu v konaní o ochrane osobnosti vyslovil záver, podľa ktorého v občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (§ 422 a § 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ako aj zo zákona č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 1 ods. 1, podľa ktorého za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti týchto zákonov to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. (Najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07). V ďalšom rozhodnutí z 30. júla 2008 sp. zn. 3Cdo 201/2007 dovolací súd konštatoval, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo postupom orgánov činných v trestnom konaní (jeho obvinením, vzatím do väzby) ako aj informovaním verejnosti o priebehu trestného stíhania žalobcu. V danom prípade žalovaná (Slovenská republika - U. F. F. E.) však predmetné rozhodnutia nevydala, ani verejnosť o trestnom stíhaní neinformovala. Z uvedeného dôvodu ju preto nebolo možné považovať za subjekt zásahu. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát, ani ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo stotožňovať s odlišnými subjektmi (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. Nad rámec týchto rozhodnutí dovolací súd ďalej uviedol, že najvyšší súd sa danou problematikou zaoberal aj v rozhodnutí z 26. septembra 2012 sp. zn. 6Cdo 149/2011, v ktorom obdobne konštatoval, že kým pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. len štát, pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Dovolací súd v tejto veci potom konštatoval, že žalobkyňa uplatnila nárok na ochranu osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobeného jej nepravdivou informáciou poskytnutou médiám ministrom spravodlivosti v rámci tlačovej konferencie konanej 4. júna 2004, ako žalovanú označila Slovenskú republiku - U. F. F.. Závery odvolacieho súdu o danosti pasívnej legitimácie žalovanej označenej žalobkyňou v žalobe však neboli náležite podložené zohľadnením právnych záverov, ku ktorým dospel už skôr najvyšší súd. V nadväznosti na vyššie označené rozhodnutia NS SR, dovolací súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že nebolo možno sa stotožniť ani s právnou argumentáciou odvolacieho súdu súvisiacou s použitím „analógie legis" zákona č. 514/2003 Z.z. pri riešení otázky pasívnej legitimácie, a to z toho dôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá, že pri odškodňovaní môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu, platná právna úprava však rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi, právo na náhradu škody je na rozdiel toho právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale iba relatívnu povahu. Ide preto o dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej OZ (porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo 168/2009, z 26. septembra 2013 sp. zn. 3Cdo 176/2013). Najvyšší súd SR tak uzavrel, že pokiaľ odvolací súd pri úvahách o pasívnej legitimácii žalovanej neprihliadol na závery najvyššieho súdu (vo vyššie označených rozhodnutiach dovolacieho súdu) a za pasívne legitimovaný subjekt označil štát, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodol nesprávne. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), opätovne preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými bolo žalobe vyhovené, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie, pokiaľ ide o vec samu, je dôvodné. Podľa § 455 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. Pri ďalšom rozhodovaní bol tak odvolací súd v otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyslovenom v jeho uznesení zo 17.10.2018 sp. zn. 3Cdo 131/2017. 9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa pôvodne svojou žalobou domáhala proti žalovanej morálnej satisfakcie vo forme zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000.000 Sk (99.581,76 eur). Podaním zo 17.10.2008 žalobkyňa upravila petit žaloby v časti ospravedlnenia. Súd prvej inštancie navrhovanú zmenu petitu pripustil uznesením na pojednávaní konanom dňa 2.12.2008. Na pojednávaní konanom dňa 2.7.2009 súd prvej inštancie vyhlásil v poradí prvý rozsudok, ktorým žalobe v časti ospravedlnenia vyhovel, priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 194,- eur a vo zvyšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. Na odvolanie žalovanej odvolací súd uznesením z 30.4.2014 č.k. 14Co/1/2010-316 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie sa týkali uverejnenia ospravedlnenia a uloženia povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 33 194,- eur. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 33 194,- eur), nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že konal o žalobe, ktorá v časti ospravedlnenia vykazovala vady a preto bolo potrebné vyzvať žalobkyňu na ich odstránenie postupom podľa 43 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na súvislosť petitov odvolací súd zrušil i výrok, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 33 194,- eur. Žalobkyňa následne podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.6.2014 v zmysle intencií rozhodnutia odvolacieho súdu opravila žalobný petit týkajúci sa ospravedlnenia. Z obsahu tohto podania nepochybne vyplýva, že predmetná oprava sa týka výlučne nároku na morálnu satisfakciu -ospravedlnenie. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.8.2014 žalobkyňa opätovne spresnila požadované ospravedlnenie, kedy na rozdiel od podania doručeného súdu prvej inštancie dňa 11.6.2014 požadovala, aby súd jej priznal právo (a nie uložil povinnosť žalovanej) uverejniť, zabezpečiť v tam uvedených printových, televíznych a rozhlasových médiách ospravedlnenie na náklady žalovanej, ktorých maximálnu výšku určila. V tomto ohľade nemožno opomenúť fakt, že žalobkyňa predmetné podanie označila ako „vyjadrenie k písomnému podaniu žalovanej a návrh na zmenu žalobného petitu vo veci ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy". Súd prvej inštancie uznesením z 28.8.2014 navrhovanú zmenu petitu pripustil. Žalobkyňa podaním z 29.9.2014 navrhla vydať opravné uznesenie, keďže podľa nej súd prvej inštancie opomenul pri schvaľovaní zmeny žalobného petitu zahrnúť do výroku aj uloženie povinnosti zaplatiť jej nemajetkovú ujmu vo výške 33 194 eur. Poukázala na to, že svoj nárok v tejto časti nikdy nevzala späť a jej podanie doručené súdu prvej inštancie dňa 22.8.2014, ktorým navrhla pripustiť zmenu petitu, bolo iba spresnením časti petitu týkajúcej sa poskytnutia morálnej satisfakcie. Na pojednávaní konanom dňa 27.11.2014 súd prvej inštancie v rámci oboznámenia priebehu doterajšieho konania účastníkom uviedol, že uznesením zo dňa 28.8.2014 rozhodoval o čiastočnej zmene žaloby. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovanej, že predmetom konania po pripustení zmeny petitu uznesením z 28.8.2014 zostal iba nárok žalobkyne na morálnu satisfakciu. Každý úkon sa posudzuje podľa svojho obsahu, a nie podľa toho, ako je označený. Napriek tomu, že žalobkyňa svoje podania označovala ako návrhy na zmenu žalobného petitu, svojím obsahom iba reagovala na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento vytkol nejasnosť a nevykonateľnosť požadovanej morálnej satisfakcie. Žalobkyňa predmetnými podaniami (označenými ako návrhy na zmenu žalobného petitu) iba odstraňovala vytýkané nedostatky pôvodnej žaloby v časti morálnej satisfakcie tak, aby bol nárok v tejto časti zrozumiteľný a vykonateľný. Od počiatku teda žiadala, aby sa jej od žalovanej dostalo ospravedlnenie v printových, televíznych i rozhlasových médiách, pričom jej podania po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu smerovali iba k ich presnému označeniu a k splneniu podmienky vykonateľnosti ospravedlnenia. Nežiadala väčší, ani iný nárok, než si uplatnila v pôvodnej žalobe. To, že súd prvej inštancie o jej návrhoch nad rámec zákona rozhodoval ako o návrhoch na zmenu petitu, nespôsobuje, ako sa žalovaná domnieva, vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navyše, žalobkyňa vo svojich podaniach nikdy nedeklarovala vôlu vziať späť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (viď aj podanie, ktorým žiadala o opravu uznesenia z 28.8.2014). Žiadne z jej podaní neobsahovalo návrh na zastavenie konania v časti uplatňovanej nemajetkovej ujmy pre jej späťvzatie. Napokon žalobkyňa každé svoje podanie, ktorým navrhovala zmenu petitu, naďalej označovala ako návrh na ochranu osobnosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. 10. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd uvádza, že túto bolo potrebné, i s ohľadom na právne závery dovolacieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení zo 17.10.2018 sp. zn. 3Cdo 131/2017, vyhodnotiť ako dôvodnú. V danej veci nebolo sporné, že informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv žalobkyne a ktorá neskôr odznela v masovokomunikačných prostriedkoch, pochádzala od vtedajšieho ministra spravodlivosti SR L.. Y. G. (bola prednesená v rámci tlačovej konferencie MS SR konanej 4. júna 2004). Pri riešení otázky pasívnej vecnej legitimácie subjektu v konaní o ochrane osobnosti platí záver, podľa ktorého v občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou (v danej veci je právnickou osobou - štátny orgán ako orgán verejnej moci) ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Pre právnické osoby je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní povinnosti z týchto vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba Otázku, kto je v tom - ktorom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka - medzi subjektom ochrany a subjektom zásahu. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a násl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti. V konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám hovorcom ústredného orgánu štátnej správy, je pasívne vecne legitimovaný ústredný orgán štátnej správy, ktorého je hovorcom, nie Slovenská republika (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 126/2013, R 75/2015). Obdobne je to i v prípade, ak bolo do osobnostných práv fyzickej osoby zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám samotným ministrom príslušného ministerstva Slovenskej republiky. Aj v tomto prípade je pasívne vecne legitimované samotné ministerstvo a nie Slovenská republika. Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný - žalovaná sa nedopustila konania, ktoré podľa žalobkyňou tvrdených skutkových okolností zasiahlo do jej osobnosti. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) stotožňovať s odlišnými subjektmi (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosťou za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. Tak Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj Slovenská republika (štát) sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti (§ 18 a nasl. Občianskeho zákonníka). Pri riešení otázky, kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu (orgánu verejnej moci), treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody (na tom nič nemení ani zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý predpokladá, že pri odškodňovaní podľa jeho ustanovení môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu - viď bližšie § 17 ods. 2 tohto zákona). Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4CDo 168/2009). V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten, kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad § 422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1 ktorého je vyjadrené, že za škodu spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale za neho štát. V pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z.) to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>) a pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Odvolací súd túto časť odôvodnenia uzatvára poukázaním na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 v závere ktorého sú zaujaté právne závery obdobné tým, ku ktorým dospel odvolací súd v preskúmavanej veci. Z dôvodov uvedených vyššie sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobkyne, že pasívne vecne legitimovanou je v danom prípade žalovaná. Právny záver žalobkyne, v zmysle ktorého je v preskúmavanom prípade pasívne vecne legitimovanou žalovaná (štát - Slovenská republika) ako subjekt, bezprostredne konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, teda nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ako už bolo uvedené, je nepochybné, že informácia, ktorá mala vyvolať zásah do osobnostných práv žalobkyne a ktorá odznela v masovokomunikačných prostriedkoch, pochádzala od ministra spravodlivosti SR. Účastníkmi občianskoprávnych vzťahov môžu byť tak fyzické osoby ako aj právnické osoby, ktorými sú osoby vymedzené v § 18 Občianskeho zákonníka, vrátane štátu. V súdnom konaní štát vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje podľa toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. Od toho rozlišujeme aj postavenie štátu v občianskom súdnom konaní, čo je dôležité najmä pre určenie hmotnoprávnej (vecnej) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého procesného postavenia štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností (pozri komentár O.s.p. L. M. R. F..). Štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami (samostatnými právnickými osobami), ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene (ZSP č. 4/2006). Predmetom nároku uplatneného žalobkyňou je ochrana osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobeného „nepravdivou" informáciou ministra Ministerstva spravodlivosti SR poskytnutou médiám. Ministerstvo spravodlivosti SR je ústredným orgánom štátnej správy SR pre pre súdy a väzenstvo (§ 13 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy a väzenstvo je právnickou osobou, ktorá má v tejto otázke samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti t. j. vlastnú subjektivitu, ktorá môže samostatne vystupovať (byť žalovanou) v občianskom súdnom konaní (§ 35 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z.). Takéto jej postavenie nemožno preto zamieňať s postavením vo veciach, v ktorých vystupuje ako orgán štátu v rozsahu pôsobnosti stanovenej osobitnými predpismi. Z hľadiska predmetu konania nemožno teda zamieňať jeho postavenia s postavením MS SR ako zástupcu SR v súdnom konaní. Správny je potom záver, podľa ktorého označená žalovaná - SR nie je nositeľom povinností vyplývajúcich z porušenia práva na ochranu osobnosti ministrom Ministerstva spravodlivosti SR. Minister spravodlivosti ako predstaviteľ Ministerstva spravodlivosti SR poskytol médiám („nepravdivé") informácie, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, nie ako zástupca štátu (nešlo o priame zastupovanie štátu), ale titulom výkonu funkcie ministra spravodlivosti, ktorý toto ministerstvo riadi a zodpovedá za jeho činnosť (§ 4 zák. č. 575/2001 Z.z.). Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich z výkonu funkcie ministra spravodlivosti je daná priama zodpovednosť MS SR, nie Slovenskej republiky, za ktorú pred súdom koná príslušný štátny orgán. V konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám ministrom príslušného ministerstva, je pasívne vecne legitimované toto ministerstvo, ktorého je ministrom, nie Slovenská republika. Nebolo možné sa potom stotožniť ani s právnou argumentáciou súvisiacou s použitím „analógie legis" zákona č. 514/2003 Z.z. pri riešení otázky pasívnej legitimácie, a to z toho dôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. síce v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá, že pri odškodňovaní môže byť poskytnutá náhrada nielen za škodu a ušlý zisk, ale aj za spôsobenú nemajetkovú ujmu, platná právna úprava však rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) a právom na náhradu škody. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi, právo na náhradu škody je na rozdiel toho právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale iba relatívnu povahu. Ide preto o dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej OZ (porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu z 20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009, z 26. septembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 176/2013). Napokon i samotná žalobkyňa sa v žalobcom petite (ktorý potom poňal do svojho výroku i súd prvej inštancie) domáhala (pokiaľ išlo o ospravedlnenie) toho, aby sa za vyslovené „nepravdivé" tvrdenia o jej osobe ospravedlnilo samotné Ministerstvo spravodlivosti SR, a nie Slovenská republika konajúca prostredníctvom tohto ministerstva. Z uvedeného možno vyvodiť, že i samotná žalobkyňa si bola vedomá pasívnej vecnej legitimácie Ministerstva spravodlivosti SR v tomto spore. 11. Nakoľko žalovaná nie je v danom spore o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaná (teda nie je pôvodcom neoprávneného zásahu) a teda jej nesvedčí povinnosť z hmotného práva, odvolací súd sa v ďalšom už jednotlivými uplatnenými nárokmi žalobkyne (morálne zadosťučinenie, nemajetková ujma) nezaoberal. 12. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch vo veci samej, ktorými bolo žalobe vyhovené (teda vo výroku, ktorým bola žalobkyni priznaná morálna satisfakcia a vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 33 184,- eur z titulku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalobu zamietol. 13. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie v znení dopĺňacieho rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť. 14. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t.j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. Podľa § 384 C.s.p., odvolací súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. V danej veci bolo zostalo sporným predovšetkým právne posúdenie veci, konkrétne právne posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, pričom k tejto otázke sa tak v konaní pred súdom prvej inštancie, ako i v odvolacom konaní obe strany sporu viackrát vyjadrili (zaujali stanoviská i s odkazom na judikatúru súdov), čo vylučuje možnosť vydania tzv. prekvapivého rozhodnutia. 15. O trovách prvoinštančného, odvolacieho konania (sp. zn. 14Co 1/2010, sp. zn. 6Co 189/2015) - pôvodného konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 453 ods. 1, 3 C.s.p., § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, úspešnej v konaní, nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho ani dovolacieho konania, nakoľko jej v týchto konaniach žiadne trovy nevznikli. 16. Napadnutým uznesením z 13. marca 2017 č.k. 19C/17/2008-455 súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného konania. Rozhodol tak s prihliadnutím na rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 15.2.2017 č.k. 6Co/189/2015-442 (a jeho závery), ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcich výrokoch potvrdený. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keďže táto mala v spore úspech, pričom výška týchto trov sa mala odvíjať z prisúdenej sumy 31 184,- eur. O samotnej výške náhrady trov konania mal súd prvej inštancie rozhodnúť po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalovaná a navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie resp. ho navrhla zmeniť tak, že žiadnej zo strán sporu nevznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Mala za to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mal súd prvej inštancie vychádzať z § 255 ods. 2 C.s.p., a teda len z čiastočného úspechu sporových strán. Poukázala na to, že právna úprava Civilného sporového poriadku už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.. 18. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba (bez ďalšieho) zrušiť. 19. Ako vyplýva i z odôvodnenia tohto rozhodnutia, Najvyšší súd SR uznesením zo 17.10.2018 sp. zn. 3Cdo 131/2017 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 15. februára 2017 sp. zn. 6Co 189/2015 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III. z 27. novembra 2014 č.k. 19 C17/2008-391 a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodoval o trovách prvoinštančného konania v čase, kedy nebolo vydané rozhodnutie dovolacieho súdu (a teda platilo spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 15. februára 2017 sp. zn. 6Co 189/2015). Pri svojom rozhodnutí tak vychádzal z potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu. Nakoľko po zrušení rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom, odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (vyhovujúcej časti), bol odvolací súd povinný rozhodnúť nielen o trovách dovolacieho konania, ale ide o trovách pôvodného konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.), vrátane trov prvoinštančného konania (§ 396 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd tak urobil v tomto rozhodnutí (viď výrok). Týmto sa napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie dostalo do rozporu s týmto rozhodnutím odvolacieho súdu a stratilo (vzhľadom na výsledok sporu) svoje opodstatnenie. Zanikli tak dôvody, pre ktoré bolo vydané. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil (bez ďalšieho). 20. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).