Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/270/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108201624 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1108201624.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci žalobcu: V. N., I.. XX.X.XXXX, Z. Č. XX, G. proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o uloženie povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o zaplatenie 79 230 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.12.2015, č.k. 26C/13/2008-105, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanej sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 79 230 eur alternatívne uloženie povinnosti zaplatiť mu primerané zadosťučinenie vo výške 79 230 eur. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1, § 3 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tým, že Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.5.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii, pričom konštatoval nielenže nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), t.j. vyslovil, že posudzovaná právna úprava je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo k diskriminácii. Ustálil, že žalobca si uplatnil dva právne prostriedky ochrany podľa antidiskriminačného zákona (upustenie od konania negatórnou žalobou a napravenie protiprávneho stavu reštitučnou žalobou), pričom výslovne uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy si neuplatňuje. Konštatoval, že negatórna žaloba na uloženie povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania má účinok len do budúcna a jej účelom je zabránenie pokračovania v diskriminačnom konaní. Preto dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáha uloženia povinnosti žalovanej upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania za obdobie od 1.5.2005 do 16.7.2014, k takémuto odmeňovaniu už došlo a negatórna žaloba by nemohla naplniť svoj účel. Zároveň vyvodil, že nárok žalobcu upustiť od diskriminačného odmeňovania do budúcna je nedôvodný, nakoľko pri odmeňovaní žalobcu po 17.7.2009, podľa právnej úpravy zavedenej zákonom č. 291/2009 Z.z. k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania nedochádza. Vo vzťahu k nároku žalobcu zaviazať žalovaného na uloženie povinnosti napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 79 230 eur, ktorý má predstavovať rozdiel príplatkov špeciálnych sudcov a žalobcu za obdobie od 1.5.2005 do 2.9.2014, vyvodil, že hoci inak by bolo možné ako jeden z právnych prostriedkov ochrany proti diskriminácii uvedený nárok priznať, v danom prípade však uvedená náprava nie je možná, nakoľko ide o špecifický prípad. Uviedol, že žalobca v podstate požaduje doplatenie rozdielu platu tak, aby jeho plat zodpovedal platom, ktoré v predmetnom období dostávali sudcovia špeciálneho súdu. Upriamil pozornosť na to, že ústavný súd SR nevyslovil len diskriminačnosť zavedenia príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR u sudcov špeciálneho súdu, ale zároveň vyslovil aj protiústavnosť takejto právnej úpravy, pričom nespochybnil samotnú podstatu funkčného príplatku ako takého, ale len jeho výšku. Vyvodil, že za daného stavu, ak žalobca požaduje doplatenie práve tohto rozdielu vo funkčnom príplatku, ktorý ústavný súd označil za protiústavný a diskriminačný, je potom bez ohľadu na to, ako ho strana sporu označí (či už ako primerané zadosťučinenie alebo rozdiel v plate, prípadne ako nemajetkovú ujmu), vo svojej podstate by išlo o plnenie opätovne zakladajúce jeho protiústavnosť a ďalšiu diskrimináciu oproti ostatným sudcom. Vo vzťahu k nároku o napravenie protiprávneho stavu v odmeňovaní za obdobie od 17.7.2009 do 2.9.2014, opätovne poukázal na predmetný nález Ústavného súdu SR, ktorý nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku. Konštatoval, že zákon č. 291/2009 Z.z. s účinnosťou od 17.7.2009 určil výšku príplatku sudcu Špecializovaného trestného súdu na dvojnásobok nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, teda zákonodarca v súlade s nálezom Ústavného súdu SR túto osobitnú situáciu sudcov Špecializovaného trestného súdu zohľadnil, pričom výška príplatku je stanovená zákonom, ktorého protiústavnosť vyslovená nebola. Z uvedených dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol a s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby nevykonal navrhované dokazovanie na preukázanie diskriminácie, ktorá sa má prejaviť v dôchodkovom veku žalobcu. Námietku premlčania vznesenú žalovaným vo vzťahu k pripusteniu ďalšieho účastníka vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko žalobca od počiatku (v žalobe) označil ako žalovaného Slovenskú republiku, pričom zmena orgánu, ktorý má za ňu konať pred súdom, nie je novým účastníkom konania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania s ohľadom na to, že si ju neuplatnila. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), a f) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Primárne zastával názor, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím odmietol jeho právo na súdnu ochranu priznanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko napriek konštatovaniu ústavného súdu, že funkčný príplatok sudcov špeciálneho súdu je diskriminačný, odmietol všetky spôsoby sanácie uplatnené žalobcom v súlade s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, t.j. odmietol nápravu diskriminácie v odmeňovaní žalobcu. Uviedol, že jeho nároky majú oporu v skutkových okolnostiach veci ako i v právnych predpisoch, z toho dôvodu podľa jeho názoru nezodpovedá zákonu tvrdenie prvoinštančného súdu, že prostriedky ochrany uplatnené žalobcom v zmysle § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona neprichádzajú do úvahy. Argumentoval tým, že za obdobie do nálezu ústavného súdu sa nedomáhal žiadneho neústavného nároku, ale sanácie nerovnakého zaobchádzania v odmeňovaní podľa noriem jednoduchého práva, pričom súd prvej inštancie by sanáciou jeho diskriminácie nezaviedol ďalší príplatok ostatným sudcom, ale napravil by diskrimináciu konkrétneho sudcu, ktorý sa domáha súdnej ochrany pred diskrimináciou po tom, ako štát, ktorý diskrimináciu spôsobil, zostal nečinný. Podľa jeho názoru ako subjekt dotknutý porušením zásady nerovnakého zaobchádzania háji svoje individuálne práva, preto je súd povinný skúmať zákonné možnosti sanácie porušenia jeho práv a neskúmať dôvody, pre ktoré iní sudcovia svoje práva súdnymi žalobami neobhajujú. Nesúhlasil s názorom prvoinštančného súdu, že v prípade úspechu žalobcu v spore by založil diskrimináciu iných sudcov, keďže takýmto spôsobom diskvalifikuje zákonnosť a spravodlivosť medializovaných rozhodnutí, ktoré sa týkajú sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorým bola právoplatne priznaná relutárna sanácia nerovnakého zaobchádzania. V tejto súvislosti poukázal aj na predvídateľnosť práva v právnom štáte. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie svojim rozhodnutím ignoroval relevantné právne normy nielen tuzemské - § 34 ods. 1 veta prvá zákona o sudcoch a prísediacich, § 9 osobitného zákona, § 119a zákona č. 311/2001 Z.z., ktorý je na vec aplikovateľný prostredníctvom § 150 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, čl. 20 Ústavy SR, ale i medzinárodného charakteru, ktorými je Slovenská republika viazaná - čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru, Smernica č. 97/80/ES, č. 2000/43/ES, č. 2000/78/ES, č. 20000/73/ES. Namietal, že neobstojí názor súdu prvej inštancie o nemožnosti sanácie diskriminácie žalobcu, nakoľko tým popiera všeobecnú zásadu rovnosti. Mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie nepovažuje odmeňovanie žalobcu po 17.7.2009 podľa právnej úpravy zavedenej zákonom č. 291/2009 Z.z. za porušovanie rovnakého zaobchádzania. Konštatoval, že ako sudca odvolacieho súdu rozhoduje o rovnako závažných trestných činoch násilného charakteru ako sudcovia špecializovaného trestného súdu, ale príplatok, ktorý v súčasnosti predstavuje viac ako 1 600 eur nepoberá, pričom ide o diskrimináciu v odmeňovaní, o ktorej nemôžu byť žiadne rozumné pochybnosti. Podľa jeho názoru mohol prvoinštančný súd po náleze ústavného súdu rozhodnúť o existencii diskriminácie aj aplikáciou noriem jednoduchého práva (§ 34 ods. 1 veta prvá zákona o sudcoch a prísediacich, § 9 osobitného zákona, § 119a zákona č. 311/2001 Z.z.). Argumentoval, že súd je povolaný na to, aby posúdením rozhodujúcich kritérií ustálil, či takéto odmeňovanie sudcov je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania bez toho, aby o tom musel rozhodnúť ústavný súd, pričom nie je rozhodujúce, či diskriminácia v odmeňovaní sudcov je spôsobená všeobecným právnym predpisom so silou zákona, alebo ako výsledok svojvôle subjektu, ktorý je zodpovedný za odmeňovanie sudcov. Keďže súd prvej inštancie takéto porovnanie nespravil, podľa jeho názoru je jeho rozhodnutie predčasné a vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho názoru. Poukázal na to, že z jeho písomných podaní vyplýva, že za diskriminačný považuje stav v odmeňovaní sudcov aj po zákonnej úprave zavedenej zákonom č. 291/2009 Z.z., teda tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca namieta odmeňovanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania do 16.7.2014, nezodpovedá skutočnosti, pričom sa vôbec nezaoberal tým, že súčasná diskriminácia žalobcu vytvára reálne predpoklady k ďalšej diskriminácii, ktorá bude mať svoj konkrétny prejav v jeho dôchodkovom zabezpečení. Uviedol, že pri priepastnom pomere v odmeňovaní sudcov je zrejmé, že budúci dôchodok priznaný sudcom, ktorý poberajú funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2, 4 zákona o sudcoch a prísediacich, bude nepomerne vyšší ako dôchodok ostatných sudcov a ak súd prvej inštancie odmietol k tejto forme diskriminácie vykonať ďalšie dokazovanie, odňal tým možnosť žalobcovi konať pred súdom. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, priznal mu trovy odvolacieho konania a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku žalobcu nevyhovel a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.1.2008 sa žalobca domáhal voči žalovanej (po poslednej zmene petitu) uloženia povinnosti upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 79 230 eur alternatívne zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 79 230 eur. Žalobu odôvodnil tým, že od 15.4.2005 novelou § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich sa výška funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd rovnala šesťnásobku nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Vychádzajúc z názoru, že uvedený funkčný príplatok má diskriminačnú povahu, dochádza podľa jeho názoru k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v rozdielnom odmeňovaní sudcov a tiež v následkoch v dôchodkovom zabezpečení sudcov. Žalovaná suma zodpovedala výške funkčného príplatku vyplateného podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich od 1.5.2005, nie však v plnej satisfakcii z dôvodu hrozby povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a O.s.p. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Podľa § 2 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou. 12. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. Pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. 14. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 15. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 16. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 17. Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté. 18. Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich v znení účinnom do 16.7.2009 funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. 19. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona a skúmal, či v prípade žalobcu došlo k diskriminácii v súvislosti s odmeňovaním sudcov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.5.2009, možno konštatovať, že k diskriminácii v odmeňovaní sudcov podľa zákonnej úpravy platnej a účinnej do 17.7.2009 došlo. Prvoinštančný súd správne poukázal na to, že ústavný súd konštatoval nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 16.7.2009) s Ústavou SR, a zároveň aj nesúlad so zásadou rovnakého zaobchádzania obsiahnutou v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, t.j. sám konštatoval, že posudzovaná právna úprava ohľadom výšky funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu je voči ostatným sudcom diskriminačná. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na novelu zákona o sudcoch a prísediacich (zákon č. 291/2009 Z.z.), účinnú od 17.7.2009, ktorá upravila výšku funkčného príplatku za výkon funkcie sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne na sumu rovnajúcu sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa názoru odvolacieho súdu od tohto okamihu nemožno konštatovať, že dochádza k diskriminácii v dôsledku rozdielneho odmeňovania sudcov. Argumentácii odvolateľa, že súd prvej inštancie mal a mohol posúdiť a ustáliť, či v období po vydaní nálezu ústavného súdu dochádza k diskriminácii v odmeňovaní sudcov, nemožno priznať úspech. Je totiž potrebné vziať do úvahy špecifickosť daného prípadu, keď odmeňovanie sudcu (v podobe funkčného príplatku) je upravené v právnom predpise, t.j. odmeňovanie nezávisí od vôle zamestnávateľa, tak ako je tomu v bežnom pracovnoprávnom vzťahu. Posúdenie diskriminácie tak neprináleží všeobecnému súdu, nakoľko v prípade diskriminácie v odmeňovaní, ktoré je upravené právnym predpisom, ide zároveň o nesúlad s Ústavou SR, ktorý záver môže vysloviť iba ústavný súd. Pokiaľ teda ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti nevyslovil nesúlad ust. § 69 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich účinného od 17.7.2009 s Ústavou SR, nemožno v civilnom sporovom konaní posudzovať ani konštatovať, že odmeňovaním upraveným v uvedenom ustanovení dochádza k diskriminácii. 20. S poukazom na vyššie uvedené závery je potom správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že žaloba v časti o uloženie povinnosti žalovanému upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania za obdobie od 1.5.2005 do 16.7.2009 (súd prvej inštancie nesprávne uviedol do 16.7.2014) a tiež za obdobie od 17.7.2009 do 2.9.2014 (do času kedy si žalobca uplatňoval nárok na peňažné plnenie) by nemohla naplniť svoj účel. Negatórna žaloba, t.j. žaloba o zdržanie sa neoprávneného zásahu do práva je prípustná iba tam, kde neoprávnený diskriminačný zásah stále trvá. Ak teda bola diskriminácia v odmeňovaní žalobcu „odstránená“ nálezom ústavného súdu a následnou zmenou právnej úpravy týkajúcej sa funkčného príplatku (ktorá doposiaľ nebola ústavným súdom posúdená ako protiústavná alebo diskriminačná), uloženie povinnosti žalovanému upustiť od diskriminačného odmeňovania žalobcu nemá opodstatnenie. 21. Vo vzťahu k peňažnému nároku žalobcu, odvolací súd opäť poukazuje na špecifickosť posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, v prípade žalobcu nejde o pracovnoprávny pomer, a teda jeho odmeňovanie nezávisí výlučne od vôle zamestnávateľa, kedy by do úvahy prichádzalo napravenie protiprávneho stavu doplatením rozdielu v mzde, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania. Odmeňovanie žalobcu ako aj sudcov špeciálneho (špecializovaného trestného) súdu vrátane funkčného príplatku je upravené vo všeobecne záväznom právnom predpise, t.j. existencia a výška príplatku je stanovená zákonom. Ak bol kompetentným orgánom vyslovený nesúlad ustanovenia týkajúceho sa výšky funkčného príplatku sudcov špeciálneho súdu (účinného do 16.7.2009) s Ústavou SR, nie je možné, aby všeobecný súd napravil protiprávny stav spôsobený diskriminačným odmeňovaním tým, že rozhodne o povinnosti doplatiť žalobcovi sumu vo výške „ústavne nesúladného“ funkčného príplatku. Inak povedané, funkčný príplatok vo výške stanovenej v zákone o sudcoch a prísediacich účinnom do 16.7.2009, nie je možné pre jeho protiústavnosť vyplácať, hoci k diskriminácii v odmeňovaní sudcov došlo. Osobitosť prejednávanej veci spočíva práve v tom, že k diskriminácii v odmeňovaní došlo schválením a vyhlásením právneho predpisu v Zbierke zákonov. Následne bol diskriminačný stav odstránený, keď po náleze ústavného súdu sa funkčný príplatok v právnom predpise upravil na výšku dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, čím bol naplnený základný účel antidiskriminačného zákona, t.j. zákaz diskriminácie, resp. jej odstránenie. Napravenie protiprávneho stavu spôsobom, ktorý navrhol žalobca, t.j. vyplatením rozdielu v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a v jeho odmeňovaní, nie je vzhľadom na vyššie uvedené možné, čo však nemožno považovať za odmietnutie práva na súdnu ochranu žalobcu, keďže antidiskriminačný zákon priznáva dotknutému subjektu právo na nápravu protiprávneho stavu iba v prípade, ak je to možné. Zároveň je s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti ťažko akceptovateľné, aby všeobecný súd priznal uplatnený nárok len z dôvodu, že ho dotknutý subjekt označil ako prípadné poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jeho práv, keď vo svojej podstate ide o vyplatenie rozdielu v platoch sudcov. 22. S poukazom na uvedené závery potom súd prvej inštancie správne postupoval, keď s ohľadom na dôvod zamietnutia žaloby nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom na preukázanie diskriminácie v dôchodkovom veku žalobcu. 23. Súd prvej inštancie podrobným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, jeho rozhodnutie spĺňa zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko sú v ňom uvedené dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, čo v danom prípade bolo splnené. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces; z tohto pohľadu nemožno považovať napadnuté rozhodnutie za arbitrárne alebo svojvoľné. 24. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. 25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).