Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/258/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108217491 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1108217491.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ SECURITY INSTITUTE, s.r.o., sídlo Nobelova 34, Bratislava, IČO: 35 969 512, 2/ P.. B. A., A.. XX.X.XXXX, W. P. XX, W., obaja zastúpení JUDr. Mariánom Mikáčim, advokátom, sídlo Moskovská 16, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sídlo Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcov 1/,2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.2.2018, č.k. 15C/92/2008-632, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (vo výrokoch II a III) a v závislom výroku o trovách konania (vo výroku IV) p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobcom 1/,2/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 17 470,56 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu 1/ zamietol (výrok II), žalobu žalobcu 2/ zamietol (výrok III) a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1. 2, § 4 ods.1 písm. a/, § 5 ods.1, § 17 ods.1,2, § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.), a vecne tým, že pri skúmaní dôvodnosti žaloby sa prednostne zaoberal tým, či existuje nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, ktorý by nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej voči štátu zakladal. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané (a v konaní to nebolo ani sporné) , že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave rozhodnutím zo dňa 7.7.2006 pod č.:Lic-14-29/2006 žalobcovi 1/ neudelilo licenciu na prevádzkovanie bezpečnostnej služby s odôvodnením, že podľa § 14 ods.1 písm. g/ zákona č. 473/2005 Z.z. sa žalobca 2/ pre účely tohto zákona nepovažuje za osobu spoľahlivú. Pre posúdenie spoľahlivosti žalobcu 2/ (v tom čase konateľa žalobcu 1/), Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave zriadilo osobitnú komisiu v ktorej stanovisku zo dňa 6.6.2006 bolo uvedené, že podľa § 14 ods.1 písm. g/ zákona č. 473/2005 Z.z. sa žalobca 2/ pre účely tohto zákona nepovažuje za osobu spoľahlivú. Odvolanie žalobcu 1/ bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru, úradu súkromných bezpečnostných služieb zo dňa 10.08.2006 pod č.: PPZ-2158-4/B-2006 zamietnuté (a zároveň ním bolo rozhodnutie zo dňa 7.7.2006 pod č.:Lic-14-29/2006 potvrdené). Následne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15.3.2007, sp.zn. 1S 331/2006 rozhodnutie č.p. PPZ-2158-4/B-2006 zo dňa 10.8.2006 ako aj rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 7.7.2006, pod č.:Lic-14-29/2006 zrušil podľa § 250j ods.2 písm. e/ zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) a vec vrátil na ďalšie konanie. Z uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, s poukazom na výrokovú časť mal súd prvej inštancie za jednoznačné, že rozhodnutia orgánov verejnej moci v rámci správneho konania boli zrušené pre nezákonnosť, keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia je možno za takýto rozpor považovať. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že pre potreby konania považoval za nezákonné rozhodnutie rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 7.7.2006 pod č.:Lic-14-29/2006 a rozhodnutie Ministerstva vnútra SR zo dňa 6.6.2006, č. p. PPZ-234-/JKP-OK-2006 - stanovisko osobitnej komisie , ktoré bolo zrušené rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa 3.5.2007 č. p. PPZ-146-1/JKP-OK-2007 na základe protestu prokurátora. 3. K námietke žalovanej o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2/ neprihliadol z dôvodu, že tento odvádzal svoju aktívnu vecnú legitimáciu od konania PPZ 234/JKP-OK-2006 v ktorom sa rozhodlo o tom, že sa považuje za nespoľahlivú osobu na účely zákona o súkromnej bezpečnostnej službe. Rozhodnutie , ktorým sa zrušilo stanovisko osobitnej komisie bolo žalobcovi 2/ doručované ako účastníkovi správneho konania, pričom následne sa v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, môže domáhať žalobca 2/ náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to ako účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nakoľko rozhodnutie č.k. PPZ-234-/JKP-OK-2006, bolo nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo zrušené a žalobca 2/ bol účastníkom konania vo veci jeho nespoľahlivosti na účely súkromnej bezpečnostnej služby, súd prvej inštancie ho považoval v tomto konaní za aktívne vecne legitimovaného. 4. Pri skúmaní druhej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu, a to preukázania vzniku škody a jej výšky uviedol, že základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody, resp. nemajetkovej ujmy a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a majetková či nemajetková ujma už vznikla. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník“) spočíva v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Ušlý zisk sa teda prejavuje stratou očakávaného prínosu, teda prospechu, ktorému malo reálne dôjsť, ak by nedošlo ku škodnej udalosti a predstavuje reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech, o ktorý poškodený prišiel. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Vo vzťahu k tretej podmienke úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že jej predpokladom je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným úradným postupom či nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992).O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda - majetková resp. nemajetková ujma vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani majetková či nemajetková ujma. 5. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca 1/ sa domáhal náhrady škody, ktorá predstavuje ušlý zisk vo výške 107 382,33 eur (z neho časť vo výške 66 387,84 eur má predstavovať ušlý zisk za to, že nemohol realizovať Zmluvu č. 2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Čelustkom o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006 a časť vo výške 40 994,49 eur má predstavovať ušlý zisk v súvislosti s nemožnosťou vykonávania súkromnej bezpečnostnej služby v oblasti odbornej prípravy a poradenstva) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,92 eur. 6. V súvislosti s nárokom na náhradu ušlého zisku vo výške 66 387,84 eur za to, že žalobca 1/ nemohol realizovať Zmluvu č. 2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Č. o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006 súd prvej inštancie poukázal na to, že z dôvodu vydaného stanoviska osobitnou komisiou zo dňa 6.6.2006, č. PPZ-234/JKP-OK-2006, ktorým bol žalobca 2/ ako jediný konateľ žalobcu 1/ označený za nespoľahlivú osobu, prvostupňový správny orgán začal konanie vo veci pozastavenia prevádzkovania bezpečnostnej - strážnej a detektívnej služby zaslaním upovedomenia o začatí správneho konania zo dňa 27.9.2006, pod. č.:Lic-23-24/2005 žalobcovi 1/, ktorý si ho prevzal až dňa 3.10.2006. Následne žalobca 1/ dňa 10.10.2006 doručil KR PZ v Bratislave doklady spolu s oznámením o vykonaní zmien (vrátane odvolania žalobcu 2/ z funkcie konateľa a vymenvania P.. Q. P. do tejto funkcie). Na základe uvedeného KR PZ v Bratislave vydalo dňa 13.10.2006 pod. č.: Lic-23-24/2005 rozhodnutie o zastavení správneho konania vo veci pozastavenia prevádzkovania bezpečnostnej - strážnej a detektívnej služby voči prevádzkovateľovi, nakoľko odpadol dôvod začatého správneho konania, ktoré si prevádzkovateľ (žalobca 1/) prevzal dňa 23.10.2006, kedy aj nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Z uvedeného vyvodil, že žalobca 1/ mohol realizovať detektívnu službu v zmysle Zmluvy č. 2, nakoľko mu v čase, kedy mal službu realizovať, nebolo právoplatným rozhodnutím KR PZ v Bratislave pozastavené prevádzkovanie bezpečnostnej - strážnej a detektívnej služby a ani mu nebola odňatá licencia na prevádzku uvedených služieb. Detektívna služba podľa zákona o súkromnej bezpečnosti je bezpečnostná služba, teda rozhodnutie o neudelení licencie na prevádzkovanie odbornej prípravy a poradenstva nemalo žiaden vplyv na jej výkon. Zodpovednou osobou za nezrealizovanie predmetnej zmluvy nie je žalovaná, keďže v čase, kedy malo dôjsť k realizácii Zmluvy č. 2 (obdobie 1.8.2006-30.9.2006) žalobcovi 1/ ani nebolo doručené upovedomenie o začatí správneho konania vo veci prevádzkovania bezpečnostnej -strážnej a detektívnej služby. Ak žalobca 1/ uzatvoril zmluvu ešte predtým ako požiadal o predĺženie licencie, resp. kým mu právoplatne licencia nebola obnovená, sám sa vystavil riziku, že zmluva sa nemusí neskôr realizovať. Z tvrdenia žalobcov vyplýva, že nezrealizovanie zmluvy bolo výsledkom slobodnej dohody oboch aktérov tejto zmluvy. Z uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že v tejto časti nároku nebola preukázaná príčinná súvislosť tvrdeného ušlého zisku s nezákonným rozhodnutím žalovanej. Pokiaľ ide o preukázanie, či zálohová platba 100 000,- Sk (3 319 eur) za Zmluvu č. 2 uzatvorenú s p. Č. bola vrátená, súd prvej inštancie nemal z vykonaného dokazovania túto skutočnosť za preukázanú. 7. Pokiaľ ide o výšku nárokovaného ušlého zisku žalobcu 1/ za nemožnosť vykonávania súkromnej bezpečnostnej služby v oblasti odbornej prípravy a poradenstva za obdobie od 30.6.2006 do 5.1.2007, kedy nemohol z dôvodu údajného nezákonného rozhodnutia predmetnú činnosť vykonávať, tento určila Znaleckým posudkom č. 13/2014 G.. T. O. na sumu 17 470,56 eur (526 952,50,- Sk). Znalkyňa stanovila očakávaný prínos (výnos) z podnikania žalobcu 1/ za obdobie, počas ktorého v dôsledku neudelenia akreditácie - dôsledkom nezákonného rozhodnutie, tento nemohol vôbec poskytovať svoje služby, pričom vychádzala z údajov z účtovnej evidencie žalobcu 1/. Znalecký posudok žalovaná v princípe akceptovala, nemala výhrady k metóde akou bol vypracovaný, namietala však, že mal byť vypracovaný len zo zmlúv, ktoré boli súčasťou spisu, návrh na ďalšie znalecké dokazovanie však súdu nenavrhla. Žalobca 1/ so znaleckým posudkom nesúhlasil, žiadal o jeho doplnenie, pričom v doplnenom znaleckom posudku (č.l.524-535), znalkyňa s prihliadnutím na žalobcom 1/ tvrdený charakter sezónnosti jeho činnosti vyrátala aj úšlý zisk za obdobie od 1.1.2006 do 31.12.2008. S týmto doplnením žalobca1/ súhlasil, žalovaná vyjadrila s jeho výsledkami nesúhlas, nakoľko znalkyňa bola nútená použiť prognostické metódy a hypotetické odhady , ktoré sú podľa názoru žalovanej vzdialené od reálneho stavu. Súd prvej inštancie konštatoval, že z týchto dvoch znaleckých posudkov sa priklonil k posudku vypracovanému na základe účtovných podkladov žalobcu 1/, a to z dôvodu, že za ako jediné obdobie, v ktorom nemohol žalobca 1/ vykonávať pre absenciu akreditácie svoju činnosť, bolo možné určiť obdobie od 30.6.2006 do 5.1.2007 a škoda z titulu úšlého zisku, mohla v priamej príčinnej súvislosti vzniknúť len v tomto období. Na základe uvedeného priznal žalobcovi 1/ titulom ušlého zisku sumu stanovenú v posudku 13/2014 za obdobie, v ktorom v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (neudelením akreditácie) nemohol žalobca 1/ prevádzkovať svoje služby, v čoho dôsledku nedošlo k rozmnoženiu jeho majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na doplnenie Znaleckého posudku č. 13/2014 neprihliadal, nakoľko tento sa odvíjal od obdobia od 1.1.2006- do 31.12.2008, ktoré už ale nebolo v priamej ničím neprerušenej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keď je zrejmé, že hneď po získaní akreditácie po dátume 5.1.2007 žalobca 1/ obnovil svoju činnosť. To, že počet klientov k nemu sa navrátiacich nebol podľa jeho predstáv, podľa súdu prvej inštancie nemožno pričítať nezákonnému rozhodnutiu, o to viac, ak žalobca 1/ podnikal v konkurenčnom prostredí. Na základe žalobcom 1/ tvrdených argumentov o sezónnosti jeho činnosti, by bolo možné hypoteticky dospieť aj k záveru, že záujemcovia o preškolenie by vôbec nemuseli v čase, kedy nemal žalobca 1/ na základe nezákonného rozhodnutia akreditáciu, mať záujem o preškolenie u neho a toto by realizovali až v čase po 5.1.2007, kedy už žalobca 1/ akreditáciu mal. Keďže podľa súdu prvej inštancie jedinou exaktnou metódou ako dospieť k výške ušlého zisku je tá, ktorá bola použitá v Znaleckom posudku č. 13/2014, priznal na základe neho žalobcovi 1/ sumu 17 470,56 eur a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. 8. K nároku žalobca 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z vo výške 33 193,92 eur súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nemajetková ujma je ujmou v osobnej sfére poškodeného, ktorej náprava nesleduje cieľ navrátenia do pôvodného stavu či poskytnúť poškodenému peňažné zadosťučinenie, ale predstavuje určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Žalobca 1/ je právnickou osobou, teda neprichádza v jeho prípade do úvahy zásah do jeho osobnostných práv a ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Právnická osoba, ako umelý subjekt práva nemôže utrpieť zásah do svojej imateriálnej, resp. morálnej sféry, tak ako sa to môže diať u fyzickej osoby. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca 1/ môže nanajvýš utrpieť ujmu v podobe poškodenia názvu spoločnosti a dobrej povesti spoločnosti v obchodnoprávnych ako aj v občianskoprávnych vzťahoch, z čoho vyplýva, že právnická osoba nemôže utrpieť ujmu alebo zásah do svojho súkromného života, rodinného života, pracovného života, morálky, cti a ľudskej dôstojnosti. Podľa § 19 b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka má právnická osoba právo na ochranu svojho názvu, ako aj právo na ochranu svojej dobrej povesti. Špecifickú ochranu poskytuje aj ust. § 12, ako aj ustanovenia §§ 44 až 55 Obchodného zákonníka. Z uvedeného pre súd prvej inštancie vyplynulo, že právnická osoba sa môže v prípade uvedených zásahov domáhať primeranej morálnej ako aj materiálnej satisfakcie podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a nie podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý jednoznačne upravuje len podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy fyzickým osobám. Ďalej vo vzťahu k tomuto nároku uviedol, že ak by aj pristúpil k posudzovaniu skutočnosti do akej miery nezákonné rozhodnutia mohli mať dopad na obchodné meno prípadne dobrú povesť žalobcu 1/, z vykonaného dokazovania nebolo možné uzavrieť, že by tieto boli poškodené, nakoľko aj po období 30. 6.2006 do 5.1.2007( kedy pre neudelenú akreditáciu nebol žalobca 1/ oprávnený preškoľovať ani školiť klientov), žalobca 1/ naďalej podnikal, získaval nový klientov a podpisoval nové zmluvy a akékoľvek zníženie jeho zisku, resp. prílevu nových klientov nemožno pripísať priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami. 9. K nároku žalobcu 2/ na náhradu škody vo výške 132 775,68 eur, ktorá by mala predstavovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (keď podľa jeho tvrdenia malo byť nezákonným rozhodnutím poškodené jeho meno a znížená jeho dôstojnosť) súd prvej inštancie konštatoval nespornosť skutočnosti, že bezprostredne pred vynesením rozsudku z 15.3.2007, č.k. 1S 331/2006, ktorý napadnuté rozhodnutie č.p. PPZ-2158-4/B-2006 z 10.8.2006 ako aj rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo 7.7.2006 pod č.:Lic-14-29/2006 zrušil, bolo uznesením vyšetrovateľa PZ z 12.3.2007 pod ČVS:ORP-151/1-OVK-B3-2006 podľa § 206 ods.1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie žalobcu 2/ za zločin vydierania podľa § 189 ods.1 Trestného zákona. Uznesenie o jeho trestnom stíhaní bolo príslušným orgánom činným v trestnom konaní vydané 12.3.2007 a k spáchaniu zločinu vydierania malo dôjsť dňa 11.2.2006. S prihliadnutím na túto skutočnosť konštatoval, že vznesením tohto obvinenia sa prerušila akákoľvek príčinná súvislosť s nezákonným rozhodnutím č. p. PPZ-234-/JKP-OK-2006. Žalobca 2/ nijako nepreukázal, že v príčinnej súvislosti práve s rozhodnutím č. p. PPZ-234-/JKP- OK-2006 bolo v značnej miere poškodené jeho meno a znížená jeho dôstojnosť, pričom bolo nesporné, že rozhodnom čase prebiehali voči nemu aj iné trestné konania. Súd prvej inštancie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. podľa ktorého je potrebné prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije ako aj závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, keď existenciu a následky nemajetkovej ujmy nestačí len tvrdiť, ale je nutné ju hodnoverne a bez pochybností preukázať dospel v tejto časti žaloby k záveru, že žalobca 2/ nijakým spôsobom nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím č. p. PPZ-234-/JKP- OK-2006 (stanovisko osobitnej komisie o nespoľahlivosti žalobcu 2/), keď toto rozhodnutie samo osobe nemohlo vyvolať žalobcom 2/ tvrdený následok, nakoľko nebolo sporné, že v rozhodnej dobe zasahovali do osobnej sféry žalobcu 2/ aj iné skutočnosti odvíjajúce sa od iných rozhodnutí (rozhodnutí o vznesení obvinenia). Z uvedeného vyvodil, že žalobca 2/ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku nemajetkovej ujmy ani ohľadom jej výšky a to s ohľadom na existenciu príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím č. p. PPZ-234-/JKP-OK-2006. 10. Pokiaľ žalobca 2/ na pojednávaní dňa 21.2.2013 tvrdil, že suma 132 775,68 eur predstavuje skutočnú škodu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s krytím reprezentačných nákladov a titulom nezískanej odmeny konateľa, súd prvej inštancie ako dôvodnú vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou. Pri tejto úvahe sa opieral o skutočnosť, že takto uplatnená náhrada skutočnej škody nebola s Ministerstvom vnútra SR predbežne prerokovaná a keďže bola žalobcom 2/ uplatnená až na pojednávaní dňa 21.3.2013, bola uplatnená až po 3 ročnej lehote, potom ako sa o nej dozvedel, pričom mal za zrejmé, že vedomosť o tejto škode mal žalobca 2/ už v čase podania žaloby (v roku 2008). Vo vzťahu k tomuto nároku naviac uviedol, že za týmto účelom v Znaleckom posudku č. 13/2014 znalkyňa skonštatovala, že z dokladov založených v spise a vyplývajúcich z účtovníctva žalobcu 1/ ani neboli podklady, aby bolo vôbec možné akúkoľvek odmenu žalobcu 2/ ako konateľa spoločnosti určiť. 11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1,2 C.s.p. a v konaní plne úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, nakoľko jej v konaní nevznikli a ani si ich náhradu nežiadala. 12. Proti zamietajúcim výrokom rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/,2/ dôvodiac ust. § 365 ods.1 písm. f/, h/ C.s.p.. Vo vzťahu k dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p., t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam uviedli, že pri výške nárokovaného ušlého zisku žalobcu 1/ za nemožnosť vykonávania súkromnobezpečnostnej služby v oblasti prípravy a poradenstva za obdobie od 30.6.2006 do 5.1.2007, súd prvej inštancie vychádzal zo Znaleckého posudku č. 13/2014 vypracovaného G.. T. O. a na jeho doplnenie neprihliadol. V Znaleckom posudku č. 13/2004 musela znalkyňa vzhľadom na vymedzený časový úsek a viaceré nesúrodosti použiť pre stanovenie hodnoty ušlého zisku analogické a deduktívne metódy ako aj metódu abstrahovania hodnôt a vychádzala v ňom z údajov v účtovnej evidencii. V doplnení znaleckého posudku použila prognostické a hypotetické odhady predpokladanej podnikateľskej činnosti s prihliadnutím na potvrdenie Ministerstva vnútra SR o počte osôb, ktoré v období rokov 2006 až 2008 absolvovali skúšky odbornej spôsobilosti typu S. Súd prvej inštancie nezobral do úvahy a nezohľadnil alternatívny výpočet ušlého zisku na obdobie od 1.1.2006 do 5.1.2007 (kedy bola žalobcovi 1/ udelená akreditácia) v doplnení znaleckého posudku, ktorý bolo možné stanoviť pomerom z obdobia od 1.1.2006 do 31.12.2008 i napriek tomu, že pri výške priznaného ušlého zisku mal vychádzať práve z tohto doplnenia. K zamietnutiu nároku vo výške 66 387,84 eur predstavujúceho ušlý zisk za to, že nemohol zrealizovať Zmluvu č.2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Č. o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006 žalobca 1/ uviedol, že v čase uzatvorenia Zmluvy č.2, vzhľadom na dovtedajší priebeh podnikateľskej činnosti nepredpokladal, že by mohlo dôjsť k nepredĺženiu jeho licencie. Plnenie zo Zmluvy č. 2 zo strany žalobcu 1/ sa aj začalo, ale bolo prerušené vydaním nezákonného rozhodnutia, ktorým bolo výrazne zasiahnuté do podnikateľskej činnosti žalobcu 1/ a tento tak stratil možnosť poskytovať služby potrebné k plneniu zo Zmluvy č. 2, ako aj nárok na odmenu. 13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p. žalobca 1/ vo vzťahu k zamietnutej náhrade na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že v citovanom zákone nie je účinnosť jeho jednotlivých ustanovení obmedzená len na fyzickú osobu a takýto výklad súdu je zužujúci. Ustanovenie § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do zákona pridané až s účinnosťou od 1.1.2009, teda v čase, kedy bola žalobcovi 1/ spôsobená škoda a kedy si ju na súde uplatnil. 14. Pokiaľ ide o nárok žalobcu 2/ odvolateľ konštatoval, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a aj to, že nezákonným rozhodnutím bolo znížené jeho meno a znížená jeho dôstojnosť, keď pred vydaním nezákonného rozhodnutia bol považovaný za uznávaného profesionála v oblasti SBS s vysokou odbornou kvalifikáciou, mal za sebou kvalitnú bezpečnostnú prax, keďže 13 rokov pracoval na Ministerstve vnútra SR. Nezákonným rozhodnutím bolo zasiahnuté aj do jeho športovej kariéry, keďže na základe toho, že bol označený za osobu nespoľahlivú, mu bol odňatý zbrojný preukaz a nemohol vo svojej kariére pokračovať. K úvahe o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a spôsobením škody žalobca 2/ poukázal na v Slovenskej republike platiacu prezumpciu neviny (§ 2 ods.4 Trestného zákona). Trestné stíhanie bolo v jeho prípade zastavené z dôvodu, že skutok nespáchal obvinený a nie je preto jasné, z čoho vychádzal súd pri konštatovaní, že nezákonné rozhodnutie samo o sebe nemohlo vyvolať následok tvrdený žalobcom 2/. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú žalovanou v priebehu pojednávania nariadeného na deň 21.2.2013 , vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 132 775,68 eur ako skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s krytím reprezentačných povinností a nezískaním odmeny žalobcu 2/ ako odmeny konateľa uviedol, že ide o konanie, ktoré by mohlo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi. 15. Na základe uvedeného žalobcovia 1/,2/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná im trovy odvolacieho konania. 16. Žalovaná v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdiť. V podaní uviedla, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu 1/ že súd prvej inštancie mal pri určení výšky ušlého zisku použiť doplňujúci Znalecký posudok zo dňa 30.12.2015, ktorý poskytol len hypotetické závery, nakoľko sa odvíjal od obdobia začínajúceho dňom 1.1.2006 do 31.12.2008, v ktorom bola znalkyňa nútená použiť prognostické metódy a hypotetické odhady predpokladanej podnikateľskej činnosti a jej „ sezónnosti“. K odvolacím námietkam týkajúcim sa zamietnutia nároku vo výške 66 387,84 eur predstavujúceho ušlý zisk za to, že žalobca 1/ nemohol zrealizovať Zmluvu č.2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Č.B. o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006, žalovaná poukázala na správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že osobou zodpovednou za nezrealizovanie uvedenej zmluvy nie je žalovaná, ale len sám žalobca 1/. Pokiaľ ide o neuznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods.3 zákona č. 514/2003 Z.z., žalovaná sa v plnej miere stotožnila s názorom prezentovaným súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Stotožnila sa i s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že vznesením obvinenia vo veci spáchania zločinu vydierania sa prerušila akákoľvek príčinná súvislosť s nezákonným rozhodnutím č.p. PPZ - 234-JKP-OK-2006 a žalobca 2/ v konaní nepreukázal, že v príčinnej súvislosti práve s týmto rozhodnutím bolo v značnej miere poškodené jeho meno a znížená jeho dôstojnosť. 17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania podaného žalobcami 1/,2/ (§ 379, § 380 ods. 1, 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru o jeho nedôvodnosti. 18. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať, aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 19. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcami 1/,2/ odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Uplatnený odvolací dôvod pritom nestačí len formálne citovať uvedením jeho zákonného znenia, ale je ho potrebné aj identifikovať, t. j. uviesť, v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie uplatneného odvolacieho dôvodu. Z obsahu odvolania žalobcov 1/,2/ vyplýva, že toto v prípade žalobcu 1/ smeruje proti výroku II, ktorým súd prvej inštancie nad prísudok vo výške 17 470,56 eur určený vo výroku I žalobu žalobcu 1/ vo zvyšku zamietol a v prípade žalobcu 2/ proti výroku III, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. 20. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu 1/ proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok na náhradu ušlého zisku za to, že žalobca 1/ nemohol realizovať Zmluvu č. 2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Č. o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006 a nad prísudok určený vo výroku I zamietol žalobu o zaplatenie ušlého zisku v súvislosti s nemožnosťou vykonávania súkromnej bezpečnostnej služby v oblasti odbornej prípravy a poradenstva za obdobie od 30.6. 2006 do 5.1.2007, odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi vzťahujúcimi sa k tejto časti rozhodnutia, keď súd prvej inštancie vo vzťahu k nim v rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o nárokoch na náhradu ušlého zisku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). V odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti rozhodnutia v týchto častiach a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva nasledovné. 21. Pokiaľ vo vzťahu k uvedenej časti rozhodnutia žalobca 1/ odvolanie odôvodnil § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je vo vzťahu k uvedenej časti rozhodnutia naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vo vzťahu k nároku žalobcu 1/ na náhradu ušlého zisku vzniknutého mu dôsledkom nezákonného rozhodnutia orgánu štátu vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi (vrátane výsledkov znaleckého dokazovania) preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. z ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 22. K námietkam žalobcu 1/ o nesprávnom vyhodnotení znaleckého dokazovania, pri ktorom pri určení výšky ušlého zisku v súvislosti s nemožnosťou vykonávania súkromnej bezpečnostnej služby v oblasti odbornej prípravy a poradenstva, vzniknutého mu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím za obdobie od 30.6.2006 do 5.1.2007, súd prvej inštancie neprihliadol na doplnenie Znaleckého posudku č. 13/2014 vypracovaného G.. T. O. je potrebné uviesť, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že zmyslom znaleckého dokazovania je ozrejmenie skutkových okolností, na posúdenie ktorých treba odborné znalosti a skúsenosti a ktoré je nutné ozrejmiť pre následné právne posúdenie veci. Znalecký posudok sa hodnotí ako každý iný dôkaz podľa ust. § 191 C.s.p., odborné závery v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdu podľa cit. ustanovenia nepodliehajú. Hodnotenie dôkazu znaleckým posudkom spočíva v posúdení, či sú závery posudku náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa bolo treba vyporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov, a či jeho odôvodnenie zodpovedá pravidlám logického myslenia. Aby mohol súd znalecký posudok zodpovedne hodnotiť, nesmie sa znalec obmedziť vo svojom posudku výlučne na podanie odborného záveru - súd musí mať možnosť vedieť, z ktorých zistení posudku znalec vychádzal, akou cestou k takýmto zisteniam dospel a na základe akých úvah dospel k svojmu rozhodnutiu. 23. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v ods. 32 odôvodnenia rozhodnutia jasne a presvedčivo odôvodnil dôvody, pre ktoré pri určení výšky ušlého zisku žalobcu 1/ v súvislosti s nemožnosťou vykonávania súkromnej bezpečnostnej služby v oblasti odbornej prípravy a poradenstva, vzniknutého mu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím za obdobie od 30.6.2006 do 5.1.2007 neprihliadol na Doplnenie Znaleckého posudku č. 13/2014, v ktorom znalkyňa uviedla alternatívny prepočet ušlého zisku za uvedené obdobie za použitia deduktívnych a hypotetických údajov z obdobia od 1.1.2006 do 31.12.2008. Odvolací súd sa s úvahami súdu prvej inštancie v tomto smere plne stotožňuje a v zmysle ich záverov nevidí dôvody, pre ktoré by bolo v konaní nutné „pri určení výšky ušlého zisku žalobcu 1/ vychádzať práve z doplnenia Znaleckého posudku č. 13/2014“. 24. Za nedôvodné vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu posúdil i námietky žalobcu 1/ týkajúce sa záverov o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie ušlého zisku za to, že žalobca 1/ nemohol realizovať Zmluvu č. 2 uzatvorenú dňa 13.6.2006 s objednávateľom p. Č. o poskytnutí detektívnej služby na obdobie od 1.8.2006 do 30.9.2006. Poukazuje na to, že v ods.31 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo uviedol skutkové závery, ku ktorým vykonaným dokazovaním vo vzťahu k tejto časti nároku dospel a na základe ktorých následne vyslovil záver o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto žalobcom 1/ tvrdenej škody vo forme ušlého zisku a vydaným nezákonným rozhodnutím. Odvolacia obrana žalobcu 1/ uvedená v odst. 4 na str. 3 odvolania o tom, že „ vzhľadom na dovtedajší priebeh podnikateľskej činnosti nepredpokladal, že by mohlo dôjsť k nepredloženiu jeho licencie, že plnenie zo Zmluvy č.2 bolo z jeho strany prerušené vydaním nezákonného rozhodnutia, ktorým stratil možnosť poskytovať služby potrebné k splneniu uvedenej zmluvy „práve vo vzťahu k týmto dôvodom prezentovaným súdom prvej inštancie nemôže obstáť. 25. Čiastočný úspech odvolací súd priznal len odvolacím námietkam žalobcu 1/ vo vzťahu k právnej úvahe súdu vyslovenej pri skutkovom a právnom posudzovaní žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 33 193,92 eur uplatnenej žalobcom 1/ podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom vyslovil právny názor, že nemajetková ujma podľa citovaného ustanovenia môže vzniknúť len fyzickej osobe . Poukazujúc na § 3 ods.1,3 , § 17 ods.1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatuje, že predpokladom vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súčasné splnenie troch základných predpokladov - nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, majetkovej alebo nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Z ustanovení uvedeného zákona nevyplýva, že zákonodarca pri definovaní nárokov z neho vyplývajúcich tieto rozlišuje a viaže osobitne na fyzické a osobitne na právnické osoby, keď táto viazanosť vyplýva predovšetkým z charakteru následkov (ujmy), ktoré u poškodeného vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, resp. s nesprávnym úradným postupom (niektoré môžu byť viazané výlučne na fyzickú alebo na právnickú osobu a niektoré sa môžu prejaviť aj u fyzickej ale aj u právnickej osoby). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. je nárokom špecifickým , ktorým je okrem vnútroštátneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, realizované taktiež právo na účinný prostriedok ochrany v zmysle čl. 13 Dohovoru o ľudských právach, podľa ktorého každý, ktorého práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, i keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že právny názor súdu prvej inštancie vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že nemajetková ujma podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. môže vzniknúť len fyzickej osobe nie je správny. 26. Odvolací súd ďalej dodáva, že zatiaľ čo nemajetkovú ujmu u fyzických osôb predstavuje najmä zásah do osobnostnej integrity poškodeného , nemajetková ujma právnickej osoby môže spočívať predovšetkým v poškodení dobrého mena obchodnej spoločnosti, v neistote pri rozhodovaní, v zásahu do riadenia spoločnosti a pod. (porov. Rozsudok veľkého senátu ESLP zo dňa 6.4.2000 vo veci Comingersoll S.A. proti Portugalsku, sťažnosť č. 35382/97, § 35). Z ods. 33 rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že tento i napriek nesprávnemu právnemu záveru o tom, že nemajetková ujma podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. môže vzniknúť len fyzickej osobe, sa následne zaoberal aj posúdením skutočností, do akej miery nezákonné rozhodnutia mohli mať dopad na obchodné meno, resp. dobrú povesť žalobcu 1/. V rozhodnutí konštatoval, že vykonaným dokazovaním takéto skutočnosti, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami neboli zistené a i z tohto dôvodu žalobu žalobcu 1/ v uvedenej časti zamietol. Keďže správnosť týchto skutkových záverov a i posúdenie neexistencie príčinnej súvislosti medzi nimi a nezákonnými rozhodnutiami súdom prvej inštancie (tvoriace samostatný dôvod pre zamietnutie žaloby v tejto časti) neboli žalobcom 1/ v podanom odvolaní napadnuté, odvolací súd rozhodnutie i v tejto časti považuje za vecne a právne správne. 27. Za vecne a právne správne považuje odvolací súd i rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III, ktorým žalobu žalobcu 2/ o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nedôvodnú zamietol. Po preskúmaní obsahu spisu nedospel k záverom o dôvodnosti odvolacích námietok žalobcu 2/, ktoré je možné podriadiť pod režim ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ C.s.p., keď v ods. 34 napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa odvolací plne stotožňuje (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje na prezumpciu neviny upravenú v § 2 ods.4 Trestného zákona, táto skutočnosť nemá pri posudzovaní splnenia podmienok zodpovednosti žalovanej podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v prejednávanom prípade žiaden skutkový a ani právny význam. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca 2/ v konaní nepreukázal, že k nemu tvrdenej ujme spočívajúcej v poškodení jeho dobrého mena a v znížení jeho dôstojnosti došlo práve v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím č. PPZ-234-JKP-OK-2006. 28. Žalobca 2/ v odvolaní v súvislosti s prekvalifikovaním nároku na zaplatenie sumy 132 775,68 eur na pojednávaní dňa 21.2.2013 na skutočnú škodu , ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s krytím reprezentačných nákladov a titulom nezískanej odmeny konateľa a zamietnutím takého nároku z dôvodu jeho premlčania súdom prvej inštancie, v odvolaní označil konanie žalovanej, ktorá v podaní zo dňa 6.5.2013 vzniesla voči tomto nároku námietku premlčania, za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o túto odvolaciu argumentáciu odvolací súd konštatuje, že žalobca 2/ nijakým spôsobom neuviedol v prvoinštančnom a ani v odvolacom konaní, na základe akých skutočností by bol oprávnený takýto záver, či už s ohľadom na konanie žalovanej alebo s ohľadom na skutočnosti ovplyvňujúce včasné uplatnenie uvedeného nároku žalobcom 2/. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že vznesenie námietky premlčania je legitímnym úkonom žalovanej strany v spore. Aj s pripustením záveru o možnosti posudzovania vznesenia námietky premlčania ako výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi (iba) vo výnimočných prípadoch, nepostačuje pre posúdenie veci iba všeobecný odkaz žalobcu na výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ale musí ísť podľa názoru odvolacieho súdu zo strany žalobcu vždy o riadne odôvodnený a preukázaný výkon práva odporujúci dobrým mravom, čo však v danom prípade absentuje. Pri (správnej) aplikácii právneho predpisu potom prvoinštančný súd v danej veci aj správne vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou a žalobu žalobcu 2/ o zaplatenie 132 775,68 eur, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s krytím reprezentačných nákladov a titulom nezískanej odmeny konateľa z dôvodu jej premlčania (§ 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z.) bez ďalšieho zamietol. 29. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (vo výrokoch II a III) a v závislom výroku o trovách konania (vo výroku IV) podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. zohľadňujúc jednak plný úspech žalovanej v odvolacom konaní a skutočnosť, že z obsahu spisu jej vznik trov odvolacieho konania nevyplýva. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).