Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/203/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109225121 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1109225121.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: H. J., W. R. D. O. Č.. XX, U., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka č. 1, Bratislava, o náhrade škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.novembra 2017 č.k. 8C/181/2009-502, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu žalobcu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Poukázal na to, že v danej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 330 000 eur, nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur, určenia, že základné ľudské právo žalobcu pokojne užívať svoj majetok chránené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené a určenia, že základné práva žalobcu na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na súkromný a rodinný život, na nedotknuteľnosť obydlia chránené Ústavou Slovenskej republiky bolo porušené. Tento svoj žalobný nárok žalobca postavil na tvrdení, že dňa 11. 03. 2005 sa uskutočnila dobrovoľná dražba rodinného domu, ktorého v tom čase bol vlastníkom na D. O. Č.. XX T. U., pričom v čase dražby sa nenachádzal dlhodobo na území Slovenska, pretože od 21. 06. 2001 do 13. 10. 2005 sa s celou rodinou nachádzal vo Š., kde požiadal spolu s rodinou o azyl. O dobrovoľnej dražbe rodinného domu sa dozvedel 11. 09. 2006, po tom, čo sa celá rodina vrátili z azylu späť na Slovensko. Podľa žalobcu dražba rodinného domu prebehla v rozpore s ustanovením § 10 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, pretože oznámenie o dražbe mu ako vlastníkovi predmetu dražby nebolo doručené do vlastných rúk. O dražbe rodinného domu sa dozvedel až po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie návrhu na určenie neplatnosti dražby, preto sa už nemohol domáhať jej neplatnosti súdnou cestou. Preto sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom pri výkone legislatívnej činnosti tým, že pri legislatívnom procese schvaľovania Zákona o dobrovoľných dražbách Národnou radou Slovenskej republiky dňa 10. 07. 2002 sa tento právny predpis nedal do súladu s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ak by bol tento právny predpis súladný s medzinárodnými zmluvami, nedošlo by k situácii ako v jeho prípade, že oznámenie o dražbe mu ako vlastníkovi predmetu dražby nebolo doručené do vlastných rúk a tak nevedel o dražbe rodinného domu, a keď sa o nej dozvedel, tak sa už nemohol domáhať jej neplatnosti súdnou cestou z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie takéhoto návrhu na súd. Ak by Zákon o dražbách ukladal povinnosť oznámenie o dražbe doručovať vlastníkovi predmetu dražby do vlastných rúk, nebolo by mu možné toto oznámenie doručiť, pretože v tom čase sa dlhodobo nachádzal vo Švajčiarsku a dražba rodinného domu by sa tak nezrealizovala a on by neprišiel o rodinný dom. Národná rada SR, jej ústavnoprávny výbor, pri legislatívnom procese tvorby Zákona o dobrovoľných dražbách porušili pravidlá, ktoré stanovuje ustanovenie § 59 písm. b) zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR a ustanovenie čl. 2 ods. 2 písm. b), ods. 4 zákona č. 19/1997 Z. z. o legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, tým, že navrhovaná právna úprava nebola daná do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Tento nesprávny úradný postup Národnej rady Slovenskej republiky mu spôsobil nezákonný zásah do jeho práva na majetok, práva na dôstojný život, práva na súkromný a rodinný život, práva na nedotknuteľnosť obydlia, práva na spravodlivý súdny proces, preto sa domáha proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 330 000 eur ako škody za stratu obydlia predstavujúcej trhovú cenu rodinného domu a nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 eur. Z vykonaného dokazovania, najmä z Notárskej zápisnice o osvedčení priebehu dražby spísanej notárkou JUDr. Martou Pavlovičovou zistil, že dňa 11. 03. 2005 bola Dražobnou spoločnosťou, a. s., Špitálska č. 10, Bratislava, vykonaná na návrh záložného veriteľa D. F. dražba nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom bol žalobca. Išlo o rodinný dom súp. č. XXX, po stavený na pozemku pare. č. XXXX, M. na S. T. Č.. XXXX, X.. Ú.. X. T., Q. Y. na D. O. Č.. XX T. U.. Dom mal v čase dražby nízku úroveň údržby, bol dlhé roky opustený, zdevastovaný, vyžadoval nutnú rekonštrukciu, bez ktorej by nebolo možné realizovať účel bývania. Podľa odhadu cena predmetu dražby podľa znaleckého posudku č. 22/2005 znalca JUDr. Ing. Mariana Raitera bola v čase dražby 3 000 000 Sk. Vydražiteľom predmetu dražby sa stal D. F., za cenu 1 800 000 Sk. Dražbou bolo realizované záložné právo zriadené na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy zo dňa 20. 09. 1990, pričom predmetné záložné právo bolo zaregistrované v katastri nehnuteľnosti ako prvé v poradí. Pohľadávka vyplývajúca z predmetnej úverovej zmluvy bola na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 12. 2004 postúpená zo Slovenskej konsolidačnej a. s. na D. F., ktorý bol ako záložný veriteľ navrhovateľom dražby. Veriteľ, ktorý v súlade so zákonom zriadil záložné právo na zabezpečenie svojej pohľadávky, má zákonný nárok na jeho realizáciu v prípade nesplatenia pohľadávky zabezpečenej týmto záložným právom. Dlžník, žalobca, nebol schopný splatiť svoj záväzok pod dobu 15 rokov od poskytnutia úveru. Podľa ustanovenia § 17 ods. 5 písm. a) Zákona o dobrovoľných dražbách účinného v čase realizovania dražby, oznámenie o dražbe sa vlastníkovi dražby zasielalo, tak ako to umožňovalo ustanovenie § 10 zákona, ktoré rozlišovalo pojem zasielanie a doručovanie do vlastných rúk písomností. Dražbu podľa ustanovenia § 21 ods. 3 Zákona o dražbách nenapadla na súde žiadna osoba neplatnosťou. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods.1, ods.2, § 19 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štátu. V prvom rade poukázal na to, že Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Je orgánom štátnej moci a od jej primárneho postavenia v republike je odvodené postavenie ostatných štátnych orgánov. Ako volený orgán reprezentuje suverenitu štátu a ľudu. Pôsobnosť národnej rady je určená jej ústavným postavením v systéme výkonu moci. Člení sa na pôsobnosť v oblasti zákonodarstva, pôsobnosť v oblasti kontroly, pôsobnosť v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky. Zákonodarnú pôsobnosť vykonáva Národná rada Slovenskej republiky tým, že prerokúva a uznáša sa na ústave, ústavných zákonoch, ostatných zákonoch a kontroluje, ako sa dodržiavajú. Svojimi právnymi normami realizuje vzťahy vznikajúce vo všetkých oblastiach spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovenskej republiky. Spôsob tvorby zákonov, podrobnosti o postupe pri ich príprave, prerokúvaní a ich forme upravujú legislatívne pravidlá tvorby zákonov, publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 19/1997 Z. z. Zákonodarný proces sa v národnej rade realizuje prostredníctvom troch čítaní, z ktorých popri hlasovaní je ťažiskové druhé čítanie vo výboroch a na schôdzi národnej rady. V treťom čítaní národná rada návrh zákona schvaľuje. Zákonodarný proces v národnej rade podrobne upravuje desiata časť zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (§ 67 až § 97). Konštatoval, že dňa 17. 06. 2002 bol do Národnej rady Slovenskej republiky predložený návrh Vlády SR (Ministerstvo spravodlivosti SR) na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu Zákona o dobrovoľných dražbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1623), a to na základe Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 338/2001 k návrhu legislatívneho zámeru komplexných zmien právnej úpravy záložného práva. Súčasťou tohto návrhu bola i Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie. Návrh zákona prerokovali výbory určené predsedom Národnej rady Slovenskej republiky, a to Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti a opäť Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ako gestorský výbor. V tejto súvislosti poznamenal, že výbory sú iniciatívne a kontrolné orgány národnej rady a ich hlavnou úlohou je podrobne prerokovať návrh zákona, ktorý im národná rada pridelila. Národná rada prideľuje návrh zákona spravidla dvom alebo trom výborom, pričom jeden z nich určuje ako gestorský výbor, ktorý prostredníctvom svojho člena, ktorý je označovaný ako spoločný spravodajca výborov, informuje národnú radu o stanoviskách výborov k návrhu zákona a o ich návrhoch na jeho zmenu a doplnenie. Výbory majú právo zákonodarnej iniciatívy (oprávnene predkladať návrhy zákonov), na svoje schôdze môžu pozývať členov vlády, vedúcich iných orgánov štátnej správy a generálneho prokurátora a vyžadovať od nich správy, vysvetlenia a potrebné podklady. Dňa 10. 07. 2002 o 17 : 27 hod. na schôdzi č. 61 bol prijatý Zákon o dobrovoľných dražbách, po hlasovaní č. 592 s názvom hlasovania - vládny návrh Zákona o dobrovoľných dražbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1624) - tretie čítanie. Zákon bol dňa 30. 07. 2002 odoslaný do Zbierky zákonov. V Zbierke zákonov vyšiel dňa 14. 09. 2002, čiastka 204/2002, číslo 527/2002. Poukázal na to, že žalobca za úradný postup Národnej rady Slovenskej republiky považoval legislatívny proces schvaľovania Zákona o dobrovoľných dražbách Národnou radou Slovenskej republiky dňa 10. 07. 2002, a za nesprávny ho považoval v tom, že tento právny predpis nebol prijatý v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa žalobcu Národná rada Slovenskej republiky pri legislatívnom procese tvorby Zákona o dobrovoľných dražbách porušila pravidlá, ktoré určuje ustanovenie § 59 písm. b) zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR a ustanovenie čl. 2 ods. 2 písm. b), ods. 4 zákona č. 19/1997 Z. z. o legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, tým, že návrh tohto zákona nebol daný do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa žalobcu takýto postup Národnej rady Slovenskej republiky predstavuje iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzickej osoby, tak ako to definuje podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaný namietal, že legislatívna činnosť Národnej rady Slovenskej republiky nie je nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na to, že proces prijímania zákonov, a najmä hlasovanie poslancov o zákone, nie je možné definovať ako postup upravený právnymi predpismi, prípadným porušením ktorých môže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu; z ústavného rámca existencie a činnosti Národnej rady Slovenskej republiky nevyplýva úprava povinnosti a zodpovednosti poslancov zákonodarného zboru hlasov o nejakom zákone nejakým presne stanoveným spôsobom, preto o procese prijímania zákonov nemožno uvažovať ako o úradnom postupe resp. neprávnom úradnom postupe. Po ustálení právnej argumentácie oboch strán dospel k záveru, že žalobcom namietaný postup Národnej rady Slovenskej republiky nie je nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a nemôže zakladať zodpovednosť štátu za nepriaznivé majetkové následky spôsobené uplatnením zákona prijatého Národnou radou Slovenskej republiky. Úradný postup môže byť vo všeobecnosti vnímaný ako postup orgánu verejnej moci, ktorého účelom je aplikácia práva, a ktorý prevažne v akt aplikácie práva vyústi. Pod pojmom nesprávny úradný postup je možné rozumieť porušovanie povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v rámci konania, najmä ich nesprávne vykonanie, alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných podmienok, či iný zásah do práv a chránených záujmov, vrátane nekonania orgánu verejnej moci. Uplatnenie právomoci Národnej rady Slovenskej republiky prijímať zákony je uplatnenie zákonodarnej právomoci parlamentu, nie je úradným postupom, pretože jeho účelom nie je aplikácia práva, ani nevyúsťuje do žiadneho aktu aplikácie práva. Naopak, vyústením uplatnenia zákonodarnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky je začlenenie zákona do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda vznik práva. S ohľadom na uvedené uzavrel, že Národná rada Slovenskej republiky nemôže byť zodpovedným subjektom za jej zákonodarnú (proces tvorby a prijímania zákonov) právomoc ako zákonodarného orgánu, pričom preskúmavanie zákonov z hľadiska ich súladu s Ústavou Slovenskej republiky patrí do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. V danej veci tak nepovažoval za splnenú prvú zákonnú podmienku potrebnú pre úspešné uplatnenie nároku, a to existenciu nesprávneho úradného postupu. Za dôvodnú posúdil aj žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, s poukazom na to, žalobca sa vrátil zo Š. na Y. D. XX. XX. XXXX do vydraženého domu, kedy zistil, že je zdevastovaný, nemohol sa do neho dostať, volal i políciu a vtedy zistil, že vlastníkom rodinného domu je už iná osoba. Nepovažoval za preukázané, že žalobca sa o škode dozvedel až 11. 09. 2006, tak ako to uvádzal počas celého konania. Z rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV č. k. 18C 59/2007 zo dňa 31. 03. 2009, kde sa žalobca domáhal vydania rodinného domu, žalobca sa o celej situácii, o škode, preukázateľne dozvedel dňa 13. 10. 2005, takže premlčacia trojročná lehota mu začala plynúť najskôr dňa 14. 10. 2005 a najneskôr 01. 11. 2005 (čas na zistenie čo sa stalo, získanie dokladov) a skončila najneskôr 01. 11. 2008. Žalobca podal žiadosť o predbežné prejednanie náhrady škody dňa 11. 11. 2008, teda po zákonnej trojročnej lehote, kedy už bol žalobcom uplatnený nárok premlčaný, a preto žalobu žalobcu v tejto časti aj z tohto dôvodu zamietol. Pokiaľ sa žalobca domáhal aj určenia, že jeho základné ľudské právo pokojne užívať svoj majetok chránené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené a určenia, že základné práva žalobcu na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na súkromný a rodinný život, na nedotknuteľnosť obydlia chránené Ústavou Slovenskej republiky boli porušené, dospel k záveru, že v tejto časti žaloby nie je v právomoci všeobecného súdu rozhodovať, pretože o tejto skutočnosti patrí podľa ustanovenia čl. 127 ods. 1, 2 Ústavy SR, do právomoci rozhodovať jedine Ústavnému súdu SR, a nie všeobecnému súdu. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 355 ods. 1 písm. a) až písm. h) C.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v jeho rozhodnutí absentuje jeho tvrdenia, že predložil dôkazy, že štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou Národnej rady SR, a preto jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že "súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani dôkazy o neplatnom právnom dôvode, podozrenie z falšovania v kontexte so záložným právom uvedeného za záložným právom navrhovateľa - nemožno, aby ten istý právny dôvod bol uvedený aj ako hlavný právny dôvod a súčasný aj za záložným právom veriteľa". Namietal, že súd prvej inštancie nijako nevyhodnotil jeho tvrdenia, že je aj iný právny názor o tom, že nemožno vylúčiť ani štát pri nesprávnom úradnom postupe v legislatívnej činnosti Národnej rady Slovenskej republiky. Súd nezdôvodnil kľúčový argument, že "pracovník Národnej rady Slovenskej republiky nezabezpečil k doložke expertov, ktorí by zabezpečili súlad s Európskym dohovorom". Zdôraznil, že novelizácia je dôkazom, že išlo o nesprávny úradný postup zamestnanca NR SR. Poukázal na predkladaciu správu novelizácie, ktorá navrhuje vyprecizovať proces doručovania tak, aby nedochádzalo k dražbám bez vedomosti vlastníka veci. Zdôraznil, že toto je meritom sporu a súd tento kľúčový argument nijako nezdôvodnil, čím bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Namietal porušenie práva na odôvodnenie rozhodnutia. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil jeho tvrdenia o tom, že predložil dôkaz, že náplň práce zamestnanca, ktorý má za úlohu pripraviť zákon tak, aby bol v súlade s Dohovorom a právom Európskej únie a ktorý urobil nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie neuviedol argument, že nešlo o nesprávny úradný postup pri hlasovaní poslancov, ktorí prijímajú zákony podľa vlastného vedomia a svedomia, ale na základe pripravených podkladov zamestnancami Národnej rady SR, nedal podrobnú odpoveď na argument pracovnej náplne zamestnanca NR SR, ktorý mal za úlohu podľa získanej pracovnej náplne zabezpečiť zosúladenie zákona s právom Európskej únie, teda Dohovoru o pokojnom užívaní majetku. Chybu tak vidí v pracovníkovi NR SR z legislatívneho výboru, ktorý mal podľa pracovnej náplne zabezpečiť súlad s Dohovorom, aby nebolo narušené pokojné bývanie majetku podľa článku 1 Dohovoru a Dodatkového protokolu číslo 1. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nijako nevyvrátil jeho argumenty v zmysle článku uverejnenom v časopise zo súdnej praxe. Zotrval na tom, že o škode sa dozvedel po prevzatí dokumentácie od dražobnej spoločnosti 11. 09. 2006, teda žalobu podal v trojročnej premlčacej lehote. Namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil jeho argumentáciu, že priznanie námietky premlčania by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Na svojich odvolacích námietkach žalobca zotrval aj v odvolacej replike. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že rozsudok jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu, argumentácia žalobcu nebola v priebehu sporu konzistentná, keď sám žalobca menil rozhodné argumenty alebo skutočnosti. Pokiaľ žalobca odkazuje na články, tieto nie sú právnou autoritou pre súd, sú to iba úvahy de lege ferenda, na ktorých nemôže súd založiť svoju vlastnú úvahu, ani nahradiť vlastnú úvahu práve nimi. Zdôraznil tiež, že žalobcom označené dôkazy neboli pre rozhodnutie súdu určujúce a potrebné a zotrval na podanej námietke premlčania. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal náhrady škody vo výške 330 000 eur a nemajetkovej ujmy 100 000 eur, ako aj vyslovenia porušenia svojich práv chránených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavou Slovenskej republiky, z dôvodu nesprávneho úradného postupu Národnej rady Slovenskej republiky. Žalobca za nesprávny úradný postup Národnej rady Slovenskej republiky považoval pochybenie v legislatívnom procese schvaľovania Zákona o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z.z. Národnou radou Slovenskej republiky dňa 10. 07. 2002 spočívajúce v tom, že tento právny predpis nebol daný do súladu s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, konkrétne s článkom 1 Dodatkového Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, že v dôvodovej správe k tomuto zákonu absentuje kapitola o súlade zákona s Dohovorom, čo predstavuje porušenie pravidiel, ktoré stanovuje zákon. Argumentoval, že ak by bol právny predpis schválený v súlade s medzinárodnými zmluvami, nedošlo by k situácii, že oznámenie o dražbe mu ako vlastníkovi predmetu dražby nebolo doručené do vlastných rúk a nevedel o dražbe rodinného domu, a keď sa o nej dozvedel, tak sa už nemohol domáhať jej neplatnosti súdnou cestou z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie takéhoto návrhu na súd. Ak by Národná rada Slovenskej republiky schválila Zákon o dražbách v súlade s medzinárodnými zmluvami a Zákon o dražbách by tak ukladal povinnosť oznámenie o dražbe doručovať vlastníkovi predmetu dražby do vlastných rúk, nebolo by mu možné toto oznámenie doručiť, pretože v tom čase sa dlhodobo nachádzal vo Švajčiarsku, a dražba rodinného domu by sa tak nezrealizovala a on by neprišiel o rodinný dom. Národná rada SR, jej ústavnoprávny výbor, pri legislatívnom procese tvorby tohto zákona porušila pravidlá, ktoré určuje ustanovenie § 59 písm. b) zákona č. 350/1996 Z. z. o Rokovacom poriadku Národnej rady SR a ustanovenie čl. 2 ods. 2 písm. b), ods. 4 zákona č. 19/1997 Z. z. o Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov, tým, že navrhovaná právna úprava nebola daná do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa žalobcu vyššie uvedený postup Národnej rady Slovenskej republiky predstavuje nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzickej osoby, tak ako to definuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Mal za to, že nesprávny úradný postup spôsobil nezákonnú dobrovoľnú dražbu jeho obydlia a mal za následok zásah do jeho základných práv. 6. Súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť vyriešeniu otázky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Národnej rady Slovenskej republiky pri tvorbe zákona o dobrovoľných dražbách; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.); vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods.2, § 9 ods.1, ods.2, § 19 ods.1), ktoré aj správne vyložil a svoje závery, pre ktoré žalobu zamietol; vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu ako základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu; aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, v dostatočne potrebnom rozsahu sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a náležite posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je ; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. a) až h) C.s.p.) a ich obsahového vymedzenia; spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní žalobcom neboli uplatnené žiadne novoty (nové rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazy ako prostriedky procesného útoku), ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie alebo spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 7. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že proces tvorby a prijímania zákonov nie je v zmysle § 2 písm. a) v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, žiadne právne pochybenie mu nemožno vytknúť. Správne vysvetlil, že proces prijímania zákona nie je úradným postupom orgánu verejnej moci, ktorého účelom je aplikácia práva a ktorý v akt aplikácie práva vyústi. Uplatnenie zákonodarnej právomoci parlamentu totiž nesmeruje k aplikácii práva a ani nevyúsťuje do žiadneho aktu aplikácie práva. Naopak, vyústením uplatnenia zákonodarnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky je začlenenie zákona do právneho poriadku Slovenskej republiky, teda vznik práva. Národná rada Slovenskej republiky tak nemôže byť zodpovedným subjektom za jej zákonodarnú právomoc. Vzhľadom na správny záver súdu prvej inštancie v tejto otázke, nedôvodne mu žalobca vytýka, že sa nezaoberal pracovnou náplňou zamestnanca legislatívneho výboru, podľa ktorej mal zabezpečiť súlad zákona s Dohovorom. Pretože zákonodarná právomoc Národnej rady SR je vylúčená z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z. sú bez právneho významu tvrdenia žalobcu, že existencia nesprávneho úradného postupu, teda porušenie rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel, je preukázaná neskoršou novelizáciou Zákona o dobrovoľných dražbách a dôvodovou správou k tejto jeho novele. Žalobca tak nedôvodne namieta, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho tvrdením o absencii vyhlásenia v dôvodovej správe, že navrhovaná právna úprava Zákona o dobrovoľných dražbách je v súlade s medzinárodnými zmluvami. 8. Rovnako možno súhlasiť s obranou žalovaného založenou na argumentácii, že zodpovednosť štátu za škodu zakladá len také nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo vydané v konaní upravenom procesnými predpismi v oblasti civilného, trestného a správneho práva, čomu nasvedčuje skutočnosť, že aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby o náhradu škody je účastník tohto konania. Ide teda o také rozhodnutia, ktoré boli vydané pri individuálnej aplikácii právnych predpisov. Vzhľadom na to, že proces prijímania právnych predpisov, a ani zákon samotný nie je aktom individuálnej aplikácie práva; naopak zákon predstavuje prameň práva; a v tomto procese nevystupujú jednotlivci v postavení účastníkov konania, nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o nezákonnom rozhodnutí na legislatívnu činnosť zákonodarného zboru, výsledkom ktorej je rozhodovanie (hlasovanie poslancov) o prijatí zákona. 9. Žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na odlišné publikované názory pripúšťajúce zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú takým nesprávnym úradným postupom, pri ktorom dôjde v rámci legislatívnej činnosti zákonodarného orgánu k porušeniu pravidiel legislatívneho procesu, k prijatiu právnej normy v rozpore s právnymi predpismi vyššej právnej sily, k neprijatiu právnej normy vôbec alebo v určitom čase. Pre vyriešenie tejto otázky však odvolací súd považoval za relevantnú dôvodovú správu k zákonu č.412/2012 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2013 odstránila v zákone č. 514/2003 Z.z. medzera vyvolávajúca pochybnosti ohľadne zodpovednosti Národnej rady SR za výkon jej pôsobnosti v procese tvorby a prijímania zákonov. Novou právnou úpravou zákonodarca výslovne stanovil, že za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) Ústavy SR a za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) Ústavy SR. 10. Podľa dôvodovej správy zákonodarca prijatím novej právnej úpravy spresnil definíciu nesprávneho úradného postupu, pričom účelom predloženého návrhu nebolo vylúčenie Národnej rady Slovenskej republiky z okruhu zodpovednostných subjektov podľa tohto zákona. Navrhovaná právna úprava tak predstavovala len formalizované vyjadrenie aktuálneho právneho stavu. Z dôvodovej správy vyplýva, že: "Prijatie zákona Národnou radou Slovenskej republiky je spôsobilé vyvolať zásah do práva a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Zákon ako všeobecne záväzný právny predpis predstavuje súbor právnych noriem, ktoré sú záväznými pravidlami správania fyzických osôb, právnických osôb, ale aj samotného štátu. Inak povedané, každý zákon predstavuje vo svojej podstate zásah do práv a právom chránených záujmov tým, že reguluje správanie subjektov práva a záväzne a vynútiteľne stanovuje, čo môžu, musia, resp. nesmú konať. V opačnom prípade by zákon mal len deklaratórny charakter a nespĺňal by základnú požiadavku normatívnosti. Dôležité ale je, že zákon upravuje neurčitý počet prípadov rovnakého druhu a neupravuje postavenie konkrétnej fyzickej osoby alebo konkrétnej právnickej osoby a nepredstavuje z toho pohľadu konkrétny zásah do jej postavenia. Fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže napadnúť zásah do jej práva a právom chránených záujmov prijatím zákona, pretože takýto zásah je podstatou normotvornej činnosti. Ak ústavodarca priznal takejto činnosti spôsobilosť ukladať povinnosti, ústavne splnomocnil Národnú radu Slovenskej republiky na prijímanie takýchto právnych predpisov, ktorými sa zasahuje do právneho postavenia subjektov práva. Ich prijímanie preto nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup podľa tohto zákona. Výsledok ústavnej legislatívnej právomoci príslušných orgánov, môže byť napadnutý z hľadiska svojej ústavnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky v rámci tzv. abstraktnej kontroly ústavnosti". 11. Ústavnoprávny výbor NR SR svoj pozmeňujúci návrh k predkladanej novele zákona; v ktorom navrhoval v § 6 ods. 4 pripojiť vetu, podľa ktorej sa nebude za nezákonné rozhodnutia považovať výsledok postupu NR SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR; odôvodnil: "Aby nevznikli výkladové a aplikačné problémy v súvislosti s posúdením výsledku činnosti Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone pôsobnosti podľa článku 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, výslovne sa ustanovuje, že výsledok činnosti Národnej rady Slovenskej republiky normatívnej, všeobecne záväznej povahy nemôže byť posúdený ako nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Uvedená norma iba výslovne potvrdzuje aj doterajší výklad a interpretáciu rozsahu zodpovednosti Národnej rady Slovenskej republiky podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá v rovine nezákonných rozhodnutí môže zodpovedať výhradne iba za akty individuálnej právnej povahy, ktorými sa ingeruje do právnych pomerov individuálne určených osôb". 12. Súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania, keď aj odvolací súd ich považoval za nadbytočné, pretože ani po ich vykonaní by nebolo možné dospieť k iným právnym záverom. So zreteľom na uvedené odvolací súd nezistil v súvislosti so žalobcom označenými a súdom prvej inštancie zamietnutými (nevykonanými) dôkazmi v postupe súdu prvej inštancie žiadnu takú vadu či pochybenie, ktoré by mohli mať za následok nesprávnosť či predčasnosť jeho rozhodnutia, prípadne neúplnosť zisteného skutkového stavu, keďže vzhľadom k vymedzeniu žalovaného nároku, opísaného skutkového stavu a prijatých právnych záverov, neboli navrhované dôkazy potrebné. 13. Vzhľadom na to, že nebol splnený základný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného v podobe existencie nesprávneho úradného postupu, považoval odvolací súd za nadbytočné zaoberať sa opodstatnenosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania a jej uplatnenia v rozpore s dobrými mravmi ako i dôvodnosťou nároku žalobca na nepeňažné plnenie. 14. Pokiaľ sa žalobca dovolával ochrany práva na pokojné užívanie majetku a aplikácie článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru v súvislosti s vykonaním dražby podľa zákona č.527/2002 Z.z., poukazuje odvolací súd na tú skutočnosť, že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR prednosť pred zákonom, čo znamená ústavný princíp adresovaný súdu alebo inému orgánu aplikácie práva aplikovať ex offo v konkrétnom prípade priamo relevantné ustanovenia Dohovoru zabezpečujúce väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V tejto súvislosti zaujal Ústavný súd SR právny názor, podľa ktorého je ustanovenie čl.11 ústavy potrebné predovšetkým chápať ako všeobecný príkaz ústavnej normy určený všetkým štátnym orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej rozhodovacej alebo inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať, ako aj konkrétne uplatňovať (garantovať) ochranu tých ľudských práv a základných slobôd, ktoré tvoria predmet tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej (zákonnej) úpravy. Aplikácia vnútroštátnej (zákonnej) úpravy ľudského práva alebo základnej slobody príslušným orgánom štátu aj vtedy, ak sú splnené podmienky uplatnenia čl. 11 ústavy, preto znamená porušenie príkazu ústavnej normy v ňom obsiahnutej. Z uvedeného vyplýva, že čl.11 predpokladá súbežnú existenciu tak medzinárodnoprávnej, ako aj vnútroštátnej právnej úpravy ľudského práva alebo základnej slobody a pre proces ich praktického uplatňovania stanovuje "podmienečnú prioritu" medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. K porušeniu čl.11 ústavy môže dôjsť len konaním (postupom) takého orgánu štátu, ktorý vo svojej rozhodovacej či inej činnosti uplatňuje (aplikuje) príslušnú vnútroštátnu právnu úpravu ľudského práva alebo slobody, ale nie aj tým orgánom, ktorý takúto vnútroštátnu právnu úpravu samotnú vytvára (zákonodarný orgán). Ústavný súd preto podotýka, že čl.11 ústavy "ráta" s existenciou Národnej rady Slovenskej republiky, tak výlučne ako orgánu zákonodarného, oprávneného prijímať zákony v určitom rozsahu upravujúce ľudské práva a základné slobody. Tým sa však jeho vzťah k čl. 11 ústavy vyčerpáva, pretože Národná rada Slovenskej republiky súčasne nie je aj orgánom, ktorý aj prakticky uplatňuje (aplikuje) buď zákony alebo medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Nakoľko Národná rada Slovenskej republiky nie je takým orgánom štátu, ktorý sa v rámci svojich ústavou vymedzených právomocí zaoberá aj uplatňovaním vnútroštátnej alebo medzinárodnoprávnej úpravy ľudských práv alebo základných slobôd (v procese ktorého by mohla "pochybiť" pri výbere adekvátnej právnej základne), preto neprichádza vôbec do úvahy ani možnosť porušenia čl. 11 ústavy výlučne v dôsledku jej zákonodarnej činnosti (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 8/96 z 26. augusta 1997, zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 110, pod číslom 260/1997). 15. Záverom možno poznamenať, že všeobecnému súdu neprináleží zasahovať do autonómie parlamentu, do ktorej patrí aj úprava pravidiel a jeho vnútorných pomerov. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva parlamentnú autonómiu ako dôležitý ústavný princíp a potvrdzuje, že pravidlá týkajúce sa vnútorných procesov parlamentu sú príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie parlamentu. Parlament je oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným rámcom, regulovať svoje vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú organizáciu, zloženie jeho orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. Parlamentné pravidlá, ako vyjadrenie a prejav jeho suverenity a autonómie, sú vyjadrené v rokovacom poriadku parlamentu, ktorý slúži na plnenie a vykonávanie úloh a funkcií parlamentu, a preto pripraviť, zostaviť a prijať rokovací poriadok prislúcha parlamentu ako jedno z jeho autonómnych práv prepožičaných ústavou. Rokovací poriadok parlamentu ako taký je jeho základný vnútorný dokument, ktorý upravuje parlamentné procedúry umožňujúce vykonávanie ústavných právomocí parlamentu. Z doktríny parlamentnej autonómie vo vzťahu k úprave vnútorných záležitostí v rokovacom poriadku vyplýva samoregulácia parlamentu. Táto je nevyhnutným doplnením parlamentnej autonómie, pretože pravidlá rokovania parlamentu sú osobitnými súbormi noriem najmä z toho dôvodu, že ich dodržiavanie nie je preskúmateľné bežnými kontrolnými mechanizmami. 16. Ústavný súd SR vychádza z názoru, že primárne je úlohou, ale aj zodpovednosťou národnej rady odstrániť pochybenia v jej postupe a konaní. Už v minulosti v tejto súvislosti vyslovil, že "... pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov pri prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie takých pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (PL.ÚS 48/03). Zákonodarný proces je osobitným druhom ústavného procesu, ktorého úprava je určená na to, aby rokovanie o návrhoch zákonov malo ustanovené relatívne pevné pravidlá umožňujúce poslancom národnej rady na konci tohto procesu hlasovať za, alebo proti návrhu zákona (vrátane pozmeňujúcich návrhov), prípadne sa zdržať hlasovania alebo nebyť prítomný na takom hlasovaní (PL. ÚS 48/03). Zákonná úprava parlamentných procedúr a zákonodarného procesu preto musí vychádzať z práv a povinností, ktoré tvoria obsah mandátu poslancov národnej rady, vrátane tých práv, ktoré sú spojené s rokovaním o návrhoch zákonov a s výkonom ktorých je spojené formovanie a vyjadrenie postoja poslanca k návrhu zákona. 17. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).