Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/119/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109256447 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1109256447.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: B. R., K.. XX. XX. XXXX, O. O. - W. Q., U. na P.: V.. R.. O. Č.. XXX, O., zastúpená: Kružlík s.r.o., Ďatelinová ul. č. 2, Bratislava, IČO: 31 355 153, proti žalovanému: Q. R., K.. XX. XX. XXXX, O. O. T.. Č.. X, O., zastúpený: PAICEK LEGAL s. r. o., Panská ul. č. 17/427, Bratislava, IČO: 36 834 904, o zaplatenie istiny 16.361,49 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. júna 2016, č. k. 7C/326/2009 - 643, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 16.361,49 eur titulom dlžobného úpisu, ako hodnotou darovaného bytu žalovanému, za ktorý jej mal žalovaný zabezpečiť X. O. B. O. s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 558 Občianskeho zákonníka a vecne neplatnosťou dlžobného úpisu zo dňa 27. 07. 2003. Uviedol, že žalobkyňa dôvodnosť žalobou uplatneného nároku odvodzovala najmä z Dlžobného úpisu zo dňa 27. 07. 2003, podľa ktorého žalovaný prevzal od žalobkyne sumu 700.000,- Sk ako pôžičku na zakúpenie jednoizbového bytu, uznal svoju dlžobu a zaviazal sa ju splatiť v dvoch splátkach v lehote 3 rokov od podpisu listiny s tým, že označený právny úkon nesie znaky právneho úkonu uznania dlhu a ako uznanie dlhu ho označila aj žalobkyňa, preto sa prednostne zaoberal tým, či Dlžobným úpisom mohlo platne dôjsť k uznaniu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval s tým, že pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní, teda k tomu, aby mohlo dôjsť k platnému uznaniu dlhu podľa citovaného ustanovenia sa vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené podmienky, a to písomná forma uznávacieho prejavu, úkon musí obsahovať záväzok zaplatiť dlh a dlh musí byť určený čo do dôvodu ako aj do výšky, pričom na základe tejto špecifikácie musí byť dlh určený tak, aby ho bolo možné jednoznačne identifikovať a nedal sa zameniť s iným dlhom. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že Dlžobný úpis má jednoznačne písomnú formu, je z neho zrejmé, kto právny úkon urobil a komu ho adresoval, ďalej je jednoznačná aj výška dlžoby, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobkyni zaplatiť s tým, že dôvodom dlhu mala byť žalobkyňou poskytnutá pôžička žalovanému, avšak zo zhodných vyjadrení strán vyplynulo, že k poskytnutiu pôžičky ani k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, nakoľko žalobkyňa titulom pôžičky neodovzdala žalovanému žiadne peňažné prostriedky, pričom ak by aj došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov vo forme pôžičky v deň podpisu Dlžobného úpisu, ako je v ňom deklarované, v tento deň s prihliadnutím na deklarovanú splatnosť pôžičky (tri roky odo dňa podpisu) neexistoval žiadny konkrétny dlh žalovaného voči žalobkyni, iba záväzok žalovaného v lehote 3 rokov zaplatiť pôžičku, preto aj v prípade, ak by žalobkyňa peňažné prostriedky žalovanému poskytla, v deň ich poskytnutia, keď žiadny dlh neexistoval, nemohol žalovaný platne uznať takýto dlh voči žalobkyni, čo však neznamená, že by na účely súdneho konania (pri pravdivosti ostatných deklarovaných skutočností) táto listina nemohla byť dokladom napr. o odovzdaní peňažných prostriedkov žalovanému, ale túto skutočnosť strany svojimi zhodnými tvrdeniami vyvrátili. Uviedol, že Dlžobný úpis síce obsahuje dôvod dlhu, ktorý týmto prejavom mal žalovaný uznať, ako vyvrátiteľná právna domnienka však bol v priebehu konania vyvrátený ako neexistujúci a absencia tejto náležitosti spôsobuje, že Dlžobný úpis je ako právny úkon uznania dlhu neplatný. Súd prvej inštancie v súvislosti so skúmaním platnosti právneho úkonu uznania dlhu neakceptoval námietky žalobkyne, že je potrebné skúmať vôľu strán právneho úkonu vykladať právny úkon v prospech jeho platnosti, potrebu prihliadať na okolnosti, za ktorých k vykonaniu úkonu prišlo ako aj na konanie strán právneho úkonu, pričom nemožno akceptovať prílišný formalizmus. Poukázal na skutočnosť, že uznanie dlhu je osobitný inštitút zabezpečenia záväzkov a tak ako aj ostatné prostriedky zabezpečenia záväzkov na rozdiel od ostatných právnych úkonov, majú stanovené prísnejšie kritéria svojej platnosti, čo súvisí s dôsledkami, ktoré sa s týmito inštitútmi spájajú, keď medzi najdôležitejšie dôsledky platného právneho úkonu patrí predĺženie všeobecnej premlčacej doby na desať rokov, a to, že nevzniká nový záväzok, ale zakladá sa vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný záväzok v čase uznania trval a uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade súdneho sporu, nakoľko nemusí dokazovať vznik záväzku a jeho výšku v dobe uznania. Uviedol, že dlžník môže naopak namietať, že uznaný záväzok nevznikol, resp. že neexistuje, ale v takomto prípade znáša dôkazné bremeno, pričom nejde len o obyčajný dôkazný prostriedok slúžiaci k preukázaniu nároku veriteľa v súdnom konaní, ale priamo zo zákona je s ním spojená vyvrátiteľná právna domnienka o existencii dlhu v čase vykonania úkonu uznania dlhu, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 33 Odo 779/2002, ak nie je daná určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky a prísľub dlh zaplatiť obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný, nejde o platné uznanie dlhu s tým, že námietky žalobkyne pri skúmaní, aký právny vzťah bol medzi stranami založený a vznikol, boli dôvodné. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na zhodné tvrdenia strán sporu, že žalobkyňa previedla na žalovaného darovacou zmluvou svoj I. O. B. O. a ako protiplnenie od neho žiadala zabezpečenie bývania alebo zaplatenie sumy 700.000,- Sk, aby si bývanie mohla zabezpečiť sama, avšak ich tvrdenia sa rozchádzali v tom, aké bývanie mal žalovaný žalobkyni zabezpečiť, nakoľko tvrdila, že to mal byť X. O. B. O., ale žalovaný tvrdil, že svoju povinnosť zabezpečiť žalobkyni bývanie splnil zabezpečením spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na dome s pozemkami B. P.. Uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, aké konkrétne bývanie jej mal žalovaný zabezpečiť, nakoľko jediný označený dôkaz - Splátkový kalendár zo dňa 27. 07. 2003, ktorý mal byť podpísaný manželkou žalovaného, podľa jej vyjadrenia nepodpísala a slovo v Bratislave, ktoré sa malo vzťahovať k špecifikácii bytu bolo podľa nej dopísané, pretože je napísané iným písmom ako ostatná časť listu (na pojednávaní dňa 29. 09. 2015 pred Okresným súdom Bratislava IV vo veci vedenej pod sp. zn. 6C 42/2014) a rovnako nepreukázala ani vôľu konajúcich strán v čase podpisu Dlžobného úpisu, nakoľko uviedli, že žalovaný mal žalobkyni prednostne zabezpečiť bývanie a až pre prípad, keby sa tak nestalo, jej mal zaplatiť peňažné prostriedky vo výške uvedenej v Dlžobnom úpise, avšak takej dohode odporuje konanie strán sporu, pretože, keď žalovaný poskytoval žalobkyni peňažné plnenie, ona ho už prijímala niekoľko mesiacov po podpise Dlžobného úpisu. Poukázal na skutočnosť, že ani čas, v ktorom boli plnenia poskytované, nie je súladný s časom plnenia uvedenom v Dlžobnom úpise, keď žalovaný poskytoval žalobkyni rôzne peňažné sumy v hodnote spravidla niekoľko tisíc až desaťtisíc slovenských korún už pred splatnosťou „dlžoby“ uvedenej v Dlžobnom úpise, a preto žalobkyňa nepreukázala, čo presne bolo predmetom dohody medzi stranami, z dôvodu ktorého ani nemohol vyhodnotiť, či záväzok žalovaného z tejto dohody bol splnený, napr. zabezpečením bývania v dome B. P., čím nepreukázala obsah záväzkového vzťahu so žalovaným a obsah tohto záväzku nemožno jednoznačne určiť z vôle strán, okolností právneho úkonu ani z iných okolností. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konania alebo zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Uviedla, že k poskytnutiu pôžičky nedošlo, nakoľko peniaze žalovanému reálne neposkytla, čo v konaní nebolo sporné, ale ako vyplýva z obsahu prejavu vôle účastníkov tohto právneho úkonu a výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 14. 06. 2013, že im (žalovanému s manželkou) darovala byt s tým, že jej oni vyplatia ako protihodnotu peniaze; záväzok vyjadrený v Dlžobnom úpise vyjadril ako svoj morálny záväzok voči nej a ďalej na pojednávaní dňa 16. 02. 2015 vyslovil, že dlžobný úpis mal byť protihodnota za darovaný byt a dohoda medzi nimi bola, že jej zabezpečí bývanie, ktoré si vyberie a zabezpečením bývania mal byť Dlžobný úpis anulovaný, teda úpis mal byť zárukou, že jej zabezpečí bývanie a obsahom právneho úkonu, ktorý bol prijatý vo forme Dlžobného úpisu, bolo nesporne zabezpečenie bývania pre ňu, pretože strany to takto chápali v čase urobenia právneho úkonu (a aj neskôr, keď podľa toho žalovaný postupoval), a ak k tomu nedôjde, tak sa zaviazal zaplatiť jej sumu uvedenú na Dlžobnom úpise. Poukázala na skutočnosť, že označenie dôvodu spísania Dlžobného úpisu ako pôžičky vychádza z jej neznalosti právnej terminológie, avšak z konania účastníkov nasledujúceho po podpísaní Dlžobného úpisu vyplýva, že žalovaný sa zaviazal zabezpečiť jej jednoizbový byt v Bratislave alebo zaplatiť finančnú náhradu vo výške 700.000,- Sk a rovnakú sumu 700.000,- Sk sa zaviazala zaplatiť aj manželka žalovaného. Vytkla súdu prvej inštancie, že neuviedol, prečo na preukázanie obsahu dohody o forme zabezpečenie bývania neakceptoval ako dôkaz splátkový kalendár spísaný manželkou žalovaného v ten istý deň ako aj Dlžobný úpis podpísaný žalovaným, a nesprávne sa obmedzil len na vyjadrenie jeho manželky, ktorá tvrdila v konaní na Okresnom súde Bratislava IV, že túto listinu nepodpísala a že slovo v Bratislave je dopísané iným písmom ako ostatná časť listiny, ale vôbec neuviedol, z čoho vyhodnotil tvrdenie manželky žalovaného ako správne a hodnoverné, keď v celom konaní na Okresnom súde Bratislava IV boli jej vyjadrenia účelové, pretože si nič nepamätala a robila všetko, čo jej povedal manžel, dokonca si údajne nepamätala ani to, že úradne overovala podpis na jej dlžobnom úpise a tvrdila, že jej (žalobkyni, poznámka odvolacieho súdu) nikdy nič neplatila, hoci v tomto konaní žalovaný argumentoval znížením sumy, ktorú mal zaplatiť matke (žalobkyni) aj splátkou 150.000,- Sk, ktorú zaplatila manželka žalovaného. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že z doložených príkazov na úhradu v banke vyplýva, že manželka žalovaného opakovane uhrádzala platby na jej účet, hoci v konaní tvrdila, že jej nič nedlžila a nič neplatila (na potvrdeniach o príkazoch na úhradu peňazí na účet v banke je opakovane podpis platiaceho - manželky žalovaného), a vytkla súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil vyjadrenia žalovaného v konaní, podľa ktorých sa prihlásil k tomu, že mal zabezpečiť bývanie, ktorého forma bola uvedená v listine - splátkový kalendár U., úradne podpísanej dňa 30. 07. 2003, kedy bol úradne podpísaný aj Dlžobný úpis žalovaným. Poukázala na skutočnosť, že podpis manželky žalovaného na jej dlžobnom úpise bol overený dňa 30. 07. 2003 pod č. 685/2003, jej podpis na splátkovom kalendári Andrejka bol overený dňa 30. 07. 2003 pod č. 686/2003, podpis žalovaného na jeho Dlžobnom úpise bol úradne overený dňa 30. 07. 2003 pod č. 687/2003, a to všetko na jednom úrade Hlavného mesta SR Bratislavy, z čoho vyplýva, že všetky úkony boli robené súčasne a všetci účastníci ich robili slobodne a vedome s tým, že podľa vyjadrenia samotnej manželky žalovaného, bola v čase podpísania dlžobného úpisu plne právne spôsobilá, netrpela žiadnou duševnou chorobou, ktorá by ovplyvňovala jej vedomie, preto jej tvrdenia, že si nič nepamätá sú rozporuplné, účelové a súd prvej inštancie k nim nemal prihliadať. Vytkla súdu prvej inštancie, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako vyhodnotil dôkaz - splátkový kalendár U. a ako posúdil tvrdenia žalovaného o zabezpečení bývania, nakoľko v čase urobenia právneho úkonu - Dlžobného úpisu, bolo toto jednoznačne identifikované v splátkovom kalendári U. a tento postoj zmenil až v priebehu rokov, na čo by taktiež nemal prihliadať. Namietla, že súd prvej inštancie rovnako neuviedol, prečo neakceptoval jej tvrdenia, ktoré boli v celom súdnom i predchádzajúcom mimosúdnom konaní nezmenené a to, že vôľa strán bola zabezpečiť jej X. O. B. O., pričom P. B. P. nechcela a na jeho kúpe sa so žalovaným nedohodla, kúpnu zmluvu osobne nepodpísala, pričom nikto v čase podpísania Dlžobného úpisu ani v čase splácania záväzku žalovaného voči nej nespochybňoval, že záväzok zaplatiť jej 2 x po 700.000,- Sk existuje, keď obe strany tento záväzok zhodne označili ako „pôžička“ a žalovaný i jeho manželka postupne svoj záväzok splácali (žalovaný viacerými čiastkovými platbami, manželka jednorazovou platbou 150.000,- Sk) s tým, že zaplatenú sumu odpočítavali od súhrnnej výšky záväzku žalovaného i jeho manželky 1.400.000,- Sk, ktorý bol zhodne označený slovom „pôžička“. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že ona aj žalovaný mali jasno v tom, čo bolo obsahom ich dohody, teda zabezpečiť jej bývanie vo forme X.Z. O. B. O. a v prípade, že k tomu nedôjde, tak sa žalovaný zaviazal zaplatiť jej sumu vo výške 700.000, Sk (rovnakú sumu za zaviazala zaplatiť za rovnakých podmienok aj manželka žalovaného), keď žalovaný pristúpil k postupnému čiastkovému splácaniu sumy, z čoho vyplýva, že jeho záujem o zabezpečenie náhradného bytu pre ňu nahradil formou zaplatenia sumy, ktorá je uvedená v Dlžobnom úpise, pričom žalovaný najskôr účelovo tvrdil, že sa k ničomu nezaviazal, pretože žiadne peniaze vo forme pôžičky nedostal, potom priznal morálny záväzok voči nej a nakoniec sa bránil tým, že svoj záväzok považoval za splnený kúpením polovice domu B. P. a čiastočným splatením sumy. Uviedla, že splnenie záväzku kúpou Y. P. B. P. od počiatku popierala a aj v mimosúdnom konaní pred Centrom právnej pomoci uvádzala, že P. nie sú záväzkom, na ktorom sa dohodli a jej podpis na Kúpnej zmluve na polovicu domu je sfalšovaný, nakoľko v čase kúpy nebola na Slovensku, ale na jazykovom pobyte v U., pričom prejav vôle účastníkov Dlžobného úpisu i dlžobného úpisu, ktorý súčasne podpísala aj manželka žalovaného, aké bývanie sa má pre ňu zabezpečiť, je uvedený v splátkovom kalendári U., kde je jednoznačne uvedené, že je to X. O. B. O.. Poukázala na skutočnosť, že Dlžobný úpis je platný nepomenovaný právny úkon, ktorým sa žalovaný zaviazal, že jej za to, že mu darovala svoj trojizbový byt, zabezpečí bývanie v jednoizbovom byte B. O. a ak nie, tak jej poskytne finančnú hotovosť na to, aby si vybrala, kde bude bývať, pričom dohoda o jednoizbovom byte v O. je uvedená v súvisiacom dokumente - splátkový kalendár U., teda v čase spísania Dlžobného úpisu existoval záväzok žalovaného vo forme materiálneho zabezpečenia bytovej jednotky v Bratislave alebo vo forme finančnej povinnosti zaplatiť sumu vo výške 700.000,- Sk s tým, že zo skutkových okolností, ktoré nasledovali po uzatvorení Dlžobného úpisu - žalovaný jej čiastočne platil peniaze vyplýva, že pristúpil k záväzku zaplatiť matke finančnú hotovosť a nie k záväzku zabezpečiť jej bytovú náhradu, preto súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko nesprávne hodnotil vykonané dôkazy, nakoľko mal preukázané, čo bolo obsahom jej dohody so žalovaným a aj to, aký byt jej mal zabezpečiť. Poukázala na skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemožno prísne formálne posudzovať jej právny úkon so žalovaným, nakoľko sa jedná o fyzické osoby bez právneho vzdelania, ktorých zámer bol jednoznačný a pochopiteľný pri riadnom behu okolností, teda, že matka daruje synovi nezaťažený byt, syn sa spolu s manželkou zaviažu, že jej za to zabezpečia ako samostatne žijúcej osobe X. O. B. O., resp. poskytnú dohodnutú finančnú hotovosť, za ktorú si zabezpečí bývanie, pričom dohoda, že sa má jednať o X. O. B. O., bola uzavretá v rozhodnom čase - v deň spísania oboch dlžobných úpisov s tým, že podľa tohto plánu žalovaný postupoval až do času, keď v jeho prospech nastal čas, kedy by jej odpadla zákonná možnosť podať na neho s manželkou žalobu na vynútenie plnenia ich záväzku z dlžobných úpisov. Vytkla súdu prvej inštancie, že pri vyhodnocovaní dôkazov a pochybnostiach o obsahu právneho úkonu neprihliadol na správanie strán aj po podpísaní Dlžobného úpisu, čím vec aj nesprávne právne posúdil, pretože ak by na tieto okolnosti prihliadol, nemohol by prísť k právnemu záveru, že nie je zrejmý dôvod, pre ktorý vznikol záväzok žalovaného voči nej ani že nepreukázala, čo bolo obsahom dohody medzi ňou a žalovaným. Uviedla, že Dlžobný úpis je platným právnym úkonom, nakoľko ho účastníci urobili v súlade s ust. § 37 Občianskeho zákonníka slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, ktorý v súlade s ust. § 38 Občianskeho zákonníka urobili účastníci spôsobilí na právne úkony, obsah a účel tohto právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neodporuje zákonu, zákon neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom a má náležitosti podľa ust. § 40 Občianskeho zákonníka. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa k otázke aplikácie dobrých mravov v odôvodnení rozsudku nijako nevyjadril, čím nesprávne právne vec posúdil napriek tomu, že tento spor je vzorovým prípadom, kedy sa na vec musia aplikovať dobré mravy, nakoľko výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, nemôže byť chránený súdnym rozhodnutím, pričom pri nazeraní sa na vec z pohľadu rešpektovania spravodlivosti a dobrých mravov, ako aj objektívneho pohľadu, je neakceptovateľné, aby priznal ochranu konaniu, kedy matka odovzdá pre zabezpečenie lepšieho bývania svojmu synovi a jeho rodine trojizbový byt v Bratislave a je presvedčená, aby nezriaďovala k tomuto bytu vecné bremeno, pretože syn sa o ňu postará tak, že sa vopred zaviaže zabezpečiť matke bývanie v Bratislave, ak nie, tak jej poskytne finančnú hotovosť, aby si toto bývania zabezpečila sama a keď k splneniu tohto záväzku nedôjde, je nemorálne a neetické chrániť zákonom syna, ktorý vlastne nadobudol trojizbový byt, matku vysťahoval do podľa priloženej fotodokumentácie nevyhovujúceho bývania v mieste, kde predtým nikdy nežila, poskytol jej len časť dohodnutej finančnej náhrady, a to v čase možného súdneho výkonu rozhodnutia, a po tomto čase zanechá chorú matku napospas jej osudu v nehnuteľnosti, ktorej náklady na udržiavanie znáša v celosti sama z dôchodku. Vytkla súdu prvej inštancie, že v záujme zachovania spravodlivosti sa mal zaoberať posúdením právneho úkonu z hľadiska rešpektovania zásady zachovania platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, najmä mal prihliadnuť na špecifickosť prejednávanej veci, že sa jedná o právne úkony urobené medzi blízkymi osobami - matka a syn, prihliadnuť na to, že právne úkony nerobili právnici, ako aj postupovať v záujme rešpektovania vôle účastníkov právnych vzťahov a nie sa pridŕžať právneho formalizmu, pretože tým zasahuje do zmluvnej slobody občanov a koná v rozpore s princípom zmluvnej voľnosti strán a poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 01. 01. 2009, sp. zn. I. ÚS 242/2007, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 06. 11. 2007, sp. zn. 21 Cdo 2964/2006 a zo dňa 15. 07. 2008, sp. zn. 21 Cdo 2730/2007. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že zhodnotenie všetkých rozhodujúcich okolností sporu musí zodpovedať pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia s tým, že je potrebné chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený a prihliadať na účel právneho úkonu, na okolnosti za akých k nemu došlo, a na následné správanie zmluvných strán, pričom rozhodujúca je vôľa účastníkov právneho úkonu a nie prípadné nedostatky jej prejavu, keď zmena v interpretácii právneho úkonu nemôže mať vplyv na posudzovanie vôle v čase jej prejavenia. Poukázala na skutočnosť, že v posudzovanej veci je potrebné, aby sa jej právne úkony so žalovaným interpretovali v súlade s princípmi právneho štátu, aby sa naplnil obsah vôle účastníkov a tým bol dodržaný princíp spravodlivosti a rešpektovania dobrých mravov, pričom žalovaný pristúpil na spôsob riešenia ich záväzku voči nej slobodne a vedome si svojich povinností, teda ak zvolil slobodne a vážne určitý spôsob riešenia vtedajšej situácie podpísaním dlžobného úpisu a všetkých súvisiacich úkonov, čím na seba zobral v nich uvedené záväzky, musí tiež niesť následky takéhoto riešenia. Uviedla, že nakoľko sa jedná o vzťahy medzi blízkymi osobami, je povinnosťou spravodlivého súdu prihliadať na to, že výkon práva nemôže byť v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi, pričom právny štát nemôže fungovať bez predpokladu všeobecne vyžadovanej miery poctivého konania medzi ľuďmi s tým, že v rodine a vzťahoch medzi rodičmi a deťmi, sa musia dobré mravy kultivovať a orgány verejnej moci, keď súdy obzvlášť musia k tomu smerovať tiež svoje rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v tomto konaní je mravné priznať žalovaný nárok, pretože sa jedná o usporiadanie vzťahov medzi matkou a synom, pričom nie je sporné, že darovala synovi byt ani to, že sa za to dohodli na zaplatení sumy 700.000,- Sk, pričom námietka syna, že právo matky domáhať sa práva na zaplatenie zvyšku nesplatenej dohodnutej sumy nie je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka o uznaní dlhu, resp. s ustanoveniami o premlčaní jej nároku je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, preto žiadala, aby boli naplnené princípy civilného sporového poriadku, a to najmä princíp všeobecnej spravodlivosti, aby výsledkom konania bolo rozumné usporiadanie vzťahov. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správny a zákonný, nakoľko náležite zistil skutkový stav, vykonal všetky potrebné dôkazy, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil, preto ho navrhol ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania, keď sa v odôvodnení rozsudku podrobne vysporiadal s otázkou posúdenia platnosti dlžobného úpisu ako právneho úkonu uznania dlhu a zreteľne uviedol dôvody, pre ktoré nejde o platné uznanie dlhu a s touto logickou a vecne správnou argumentáciou súdu prvej inštancie sa stotožnil. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie veľmi správne uviedol aj to, že uznanie dlhu, tak ako aj ostatné prostriedky zabezpečenia záväzkov, majú zákonom ustanovené prísnejšie kritériá pre svoju platnosť, čo súvisí aj s dôsledkami, ktoré sú s uznaním dlhu spojené, keď v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka je z hľadiska platnosti uznávacieho prejavu dlžníka potrebné, aby dlžník uznávací prejav urobil v písomnej forme, v uznávacom prejave vôle vyjadril prísľub zaplatiť dlh, ako aj uviedol dôvod a výšku dlhu, avšak v predmetnom dlžobnom úpise absentuje uvedenie dôvodu dlhu, pričom absencia danej náležitosti právneho úkonu nevyhnutne určuje, že tento dlžobný úpis nie je možné považovať za platné uznanie dlhu podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka a v tomto smere poukázal na odbornú literatúru (Občiansky zákonník, Veľký komentár, 2. diel; Imrich Fekete, str. 1602), ako aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. 02. 2006, sp. zn. 33 Odo 1028/2004, rozsudok zo dňa 12. 02. 2002, sp. zn. 33 Odo 507/2001. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že vyššie uvedené požiadavky na platnosť uznania dlhu naplnené neboli, a preto Dlžobný úpis nemožno považovať za uznanie dlhu podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, keď v Dlžobnom úpise je zmätočne a nejednoznačne určená aj splatnosť údajného záväzku, pričom s nutnosťou prísnejšieho posudzovania kritérií platnosti pri uznaní dlhu sa stotožňuje aj odborná literatúra (Občiansky zákonník, Veľký komentár, 2. diel; Imrich Fekete, str. 1601) a judikatúra (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. 06. 2007, sp. zn. 33 Odo 362/2005). Uviedol, že odhliadnuc od uvedených skutočností, t. j. neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu, z dôvodu právnej istoty už skôr v konaní vzniesol aj námietku premlčania, nakoľko by sa na daný prípad vzťahovala trojročná, v žiadnom prípade nie desaťročná premlčacia doba, pričom sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, čo presne malo byť predmetom ich dohody, teda nie je správna jej argumentácia v odvolaní, že išlo o úkon určitý a zrozumiteľný, majúci všetky náležitosti v zmysle Občianskeho zákonníka a pokiaľ sa žalobkyňa snaží otázku platnosti dlžobného úpisu vzťahovať aj na iné dokumenty, na ktoré poukazuje (ústne dohody a pod.), tieto v žiadnom prípade nemôžu zhojiť neplatnosť právneho úkonu Dlžobného úpisu. Uviedol, že obsiahle vyjadrenia žalobkyne týkajúce sa ďalších okolností, či narušených vzťahov v rodine len odvádzajú pozornosť od podstaty sporu a obchádzajú skutočnosti, ktoré sú najdôležitejšie pre jeho vyriešenie, nakoľko základným problémom zostáva predovšetkým otázka posúdenia platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu - Dlžobného úpisu, pričom žalobkyňa znáša dôkazné bremeno v súvislosti s ňou tvrdenými skutočnosťami a pokiaľ nevie preukázať ani len existenciu platného právneho úkonu a uvádzané skutočnosti nie sú spôsobilé vyvodiť jednoznačný záver, či mu vôbec záväzok z platného právneho úkonu vznikol a akým právnym titulom, súd prvej inštancie ani nemal inú možnosť, ako žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na účelové zmeny kauzy produkované žalobkyňou v priebehu konania (uznanie dlhu, jednočinné konanie, pôžička, kúpna zmluva, či „kombinácia“ darovania a iných úkonov, alebo najnovšie nepomenovaný právny úkon), ktoré svedčia skôr o nemožnosti ustáliť nárok a riadne ho preukázať, keď je tiež potrebné si uvedomiť a brať do úvahy (najmä v súvislosti s ďalším konaním, na ktoré žalobkyňa opakovane poukazuje, vedeným na Okresnom súde Bratislava IV, kde je žalovanou jeho manželka) aj to, že pokiaľ súd prvej inštancie dôsledne neoddelí nároky, o ktorých sa koná, od ostatných nárokov, ktoré si strany voči sebe uplatňujú a uplatňovali v minulosti a ktoré si môžu voči sebe uplatňovať potenciálne v budúcnosti, vnesie ešte väčšiu neistotu do právneho postavenia strán a situáciu len zhorší. Uviedol, že ak žalobkyňa nebola spokojná s tým, že je B. P. B. P. alebo ak mala pochybnosti o platnosti niektorej zo zmlúv, mala možnosť to riešiť inými právnymi prostriedkami a opakovane upozornil aj na rozpor medzi konaním žalobkyne a jej tvrdeniami produkovanými v spore, keď o dom síce, ako deklaruje, záujem nemá, právne však túto záležitosť nijako relevantne nerieši a naďalej uhrádza časť platieb v súvislosti so zabezpečením jeho prevádzky. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia súvisiace s otázkou aplikácie inštitútu dobrých mravov, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní s tým, že ich použitie nie je namieste, nakoľko ak sa odvoláva na zachovanie dobrých mravov v rodine (vzťah matky a syna), takýto postoj nemožno vyhodnotiť inak ako zjavne účelový - stavia sa do „trpiteľskej“ pozície, a pritom iniciovala súdne konania proti viacerým členom svojej rodiny, dokonca na neho, svojho vlastného syna, podala trestné oznámenie, avšak spáchanie žiadneho trestného činu sa nepreukázalo, preto celkom zjavne nie je možné jej tvrdenia brať do úvahy, keď naopak vzťahy v rodine sú vážne rozvrátené najmä v dôsledku trvale konfliktného konania žalobkyne a jej vystupovania voči členom svojej rodiny. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zotrvala na tvrdení, že vec má byť posúdená z hľadiska zachovania dobrých mravov a sledovania záujmu, ktorý účastníci právneho úkonu - ona ako matka a žalovaný ako syn, napriek nie právnej perfektnosti tohto právneho úkonu dlžobného úpisu zo dňa 27. 07. 2003 sledovali, čím by sa zabezpečila spravodlivosť a zjednala náprava a vyváženosť zmluvných strán. Uviedla, že na svojho syna previedla svoju jedinú nehnuteľnosť, keď sa zaviazal, že sa jej za tento dar revanšuje, avšak svoj záväzok žalovaný nedostál, preto je v stave, že nemá kde v Bratislave bývať ani nemá finančnú náhradu za byt, ktorý mu darovala. Apelovala na dobré mravy, keď vychádzala zo stavu, ktorý tu bol v čase urobenia právneho úkonu a nie v priebehu času, kedy jej žalovaný prestal splácať svoj záväzok a kedy jej neostalo iné, len sa obrátiť na súd, aby sa svojho nároku domohla, a poukázala na to, že je v zlom zdravotnom stave, o čom doložila aj ďalšie lekárske potvrdenie Q.. B. O. zo dňa 26. 10. 2016, z ktorého vyplýva, že ju celá situácia emočne aj fyzicky vyčerpáva. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že celkové zhodnotenie všetkých rozhodujúcich okolností sporu musí zodpovedať pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia a je potrebné chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený, ako aj prihliadať na účel právneho úkonu, na okolnosti za akých k nemu došlo a na následné správanie zmluvných strán, keď rozhodujúca je vôľa účastníkov právneho úkonu a nie prípadné nedostatky jej prejavu, či zmena v interpretácii právneho úkonu, ktorá nemôže mať vplyv na posudzovanie vôle v čase jej prejavenia, pričom je potrebné, aby sa jej právne úkony a žalovaného vykladali v súlade s princípmi právneho štátu, aby sa naplnil obsah vôle účastníkov a tým bol dodržaný princíp spravodlivosti a rešpektovania dobrých mravov. Uviedla, že Dlžobný úpis je platný právny úkon, nakoľko ho účastníci urobili v súlade s ust. § 37 Občianskeho zákonníka slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, v súlade s ust. § 38 Občianskeho zákonníka ho urobili účastníci spôsobilí na právne úkony, obsah a účel tohto právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neodporuje zákonu, zákon neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom a má náležitosti podľa ust. § 40 Občianskeho zákonníka s tým, že Dlžobný úpis je vo svojej podstate nepomenovaný právny úkon, pri ktorom treba rešpektovať zmluvnú voľnosť strán s cieľom vykladať ho v prospech jeho platnosti a nie neplatnosti, a najmä neaplikovať prílišný formalizmus pri jeho vykladaní, teda, že žalovaný sa jej Dlžobným úpisom zaviazal za darovanie jej trojizbového byt zabezpečiť bývanie v jednoizbovom byte v Bratislave a ak nie, tak jej poskytnúť finančnú hotovosť na to, aby si vybrala, kde bude bývať, pričom dohoda o X. O. B. O. je uvedená v súvisiacom dokumente - splátkovom kalendári U.. Uviedla, že v čase spísania Dlžobného úpisu teda existoval záväzok žalovaného vo forme materiálneho zabezpečenia bytovej jednotky B. O. alebo vo forme finančnej povinnosti zaplatiť sumu vo výške 700.000.- Sk, pričom zo skutkových okolností, ktoré nasledovali po uzatvorení Dlžobného úpisu, že jej žalovaný čiastočne platil peniaze vyplýva, že pristúpil k záväzku zaplatiť finančnú hotovosť a nie k záväzku zabezpečiť jej bytovú náhradu. 5. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na argumentoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, s tým, že žalobkyňa účelovo poukazuje na dobré mravy, pričom sama iniciovala súdne konanie proti viacerým členom svojej rodiny, dokonca na neho, svojho vlastného syna, podala trestné oznámenie, avšak spáchanie žiadneho trestného činu sa nepreukázalo. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa nebola v konaní schopná riadne preukázať ani len právny základ svojho nároku a uplatňuje si v tomto súdnom konaní nárok z neplatného právneho úkonu, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku správne vysporiadal s otázkou posúdenia (ne)platnosti Dlžobného úpisu ako právneho úkonu uznania dlhu, keď uviedol jasné dôvody, pre ktoré nejde o platné uznanie dlhu, s čím sa v plnom rozsahu stotožnil. Uviedol, že posúdenie súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu má zákonom prísnejšie kritériá pre svoju platnosť, čo má súvis s dôsledkami, ktoré sú s uznaním dlhu spojené, je správne, keď už vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na fakt, že v dlžobnom úpise absentuje uvedenie dôvodu dlhu, pričom absencia tejto náležitosti právneho úkonu určuje, že predmetný Dlžobný úpis nie je možné považovať za platné uznanie dlhu na podklade ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že v Dlžobnom úpise je navyše zmätočne a nejednoznačne určená aj splatnosť jeho údajného záväzku, a preto len z dôvodu právnej istoty vzniesol v priebehu konania námietku premlčania, nakoľko na tento prípad by sa vzťahovala nie desaťročná, ale trojročná premlčacia doba. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. apríla 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že Dlžobný úpis zo dňa 27. 07. 2003 je neplatným právnym úkonom, nakoľko v deň jeho podpísania neexistoval záväzok žalovaného voči žalobkyni, ktorý by žalovaný mohol uznať a dôvod poskytnutia pôžičky, ktorý je v ňom uvedený, bol v spore vyvrátený ako neexistujúci. 10. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 11. Z obsahu žaloby, ktorú podala žalobkyňa na súd prvej inštancie dňa 31. 12. 2009, jej doplnenia zo dňa 20. 05. 2011 (č. l. 28 spisu) a zo dňa 30. 09. 2011 a zmeny pripustenej uznesením súdu prvej inštancie vyhláseným na pojednávaní dňa 20. 05. 2013 (č. l. 183 spisu) vyplýva, že sa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 16.361,49 eur z dôvodu, že žalovaný dňa 27. 07. 2003 podpísal Dlžobný úpis, ktorým uznal svoju dlžobu a zaviazal sa dlžnú sumu 500.000,- Sk (16.596,96 eur) zaplatiť do 31. 12. 2003 a sumu 200.000,- Sk (6.638,78 eur) do 31. 12. 2006, avšak z dlhu zaplatil iba sumu 207.093,70,- Sk (6.874,25 eur). 12. Z obsahu Dlžobného úpisu zo dňa 27. 07. 2003 vyplýva, že žalovaný vlastnoručným a úradne overeným podpisom potvrdzuje, že (dnes) prevzal od žalobkyne sumu 700.000,- Sk (23.235,74 eur) ako pôžičku na zakúpenie jednoizbového bytu a uznal svoju dlžobu, ktorú sa zaviazal zaplatiť najneskôr do troch rokov (od dnešného dňa) v nasledujúcich splátkach: 1. sumu 500.000,- Sk (16.596,96 eur) do 31. 12. 2003, 2. zostatok 200.000,- Sk (6.638,78 eur) do 31. 12. 2006 s tým, že ak sa mu dlžobu splatiť nepodarí a nedohodne sa so žalobkyňou inak, pristupuje k hmotnému záväzku, na základe ktorého sa zaväzuje vrátiť späť žalobkyni byt č. 10 nachádzajúci sa na ulici Ľ.. E. Č.. X B. O., na X. V., ktorý nadobudol formou Darovacej zmluvy Č.. XXXXXXX/XXXX, Centrálny register osvedčených podpisov (K. X.. S. V.). 13. Z obsahu žaloby (jej doplnenia, č. l. 28 spisu) ďalej vyplýva, že vyššie uvedeným Dlžobným úpisom mal žalovaný uznať dlh, ktorý vznikol darovaním bytu v hodnote 700.000,- Sk (23.235,74 eur) žalobkyňou, ale nie pôžičkou a súvisel so záväzkom kúpiť pre ňu jednoizbový byt v Bratislave, keď žalobkyňa vo výpovedi na pojednávaní dňa 20. 05. 2013 uviedla, že peniaze žalovanému nedávala, hodnota dlžobného úpisu bola krytá hodnotou bytu, ktorý dostal (č. l. 185 spisu) s tým, že suma 700.000,- Sk (23.235,74 eur) bola potrebná na zakúpenie bytu pre ňu, ktorú skutočnosť vo výpovedi na pojednávaní dňa 14. 06. 2013 a 16. 02. 2015 potvrdil aj žalovaný (č. l. 189, 236 spisu). 14. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 15. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím prostriedkom a svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti predpísané pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) a jednak osobitné náležitosti stanovené pre tento právny úkon v § 558 Občianskeho zákonníka s tým, že pre platnosť uznania dlhu sa vyžaduje písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu a výšky dlhu a nakoľko uznanie dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný, keďže nestačí, aby dlžníkovi a veriteľovi bol jasný dôvod uznania dlhu ako aj jeho výška, pokiaľ to nie je poznateľné z textu listiny o uznaní dlhu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a tento prejav by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. 16. Je nutné uviesť, že povinnosťou súdu vo všeobecnosti je z úradnej povinnosti (ex offo), bez ohľadu na tvrdenia strán, skúmať splnenie zákonných ustanovení ich prejavu vôle obsiahnutej v spornom právnom úkone a jeho obsah interpretovať v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka. Takýto výklad obsahu právneho úkonu súdom nemôže byť považovaný za nahradzovanie už urobených prejavov vôle, ak použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného písmom, ktorí urobili účastníci vo vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe ich zmluvného konania a iba v prípade, ak pojmy použité na jazykové vyjadrenie obsahu právneho úkonu sú natoľko nejednoznačné alebo nejasné, že z nich nie je možné ani s prihliadnutím na vôľu účastníkov usudzovať o zámere, ktorý sa mal naplniť, môže byť opodstatnený záver o neurčitosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že dôvod uznania dlhu uvedený v Dlžobnom úpise zo dňa 27. 07. 2003 spočívajúci v pôžičke žalovanému vo výške 700.000,- Sk nikdy nevznikol (neexistoval), nakoľko ani medzi stranami nebolo sporným, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalovanému ako dlžníkovi pred podpisom uznania dlhu dňa 27. 07. 2003, ale ani v tento deň, ako to z doslovného výkladu obsahu tohto právneho úkonu vyplýva, nedošlo. 18. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že obsah právneho úkonu uznania dlhu žalovaným dňa 27. 07. 2003 vyplýva zo súvisiaceho dokumentu - splátkového kalendára „. zo dňa 27. 07. 2003 (č. l. 375 spisu), spočívajúci v záväzku žalovaného vo forme materiálneho zabezpečenia bytovej jednotky B. O. U. finančnej povinnosti zaplatiť sumu 700.000,- Sk (23.235,74 eur), nakoľko je absolútne vylúčené nahrádzať esenciálne (obligatórne) náležitosti právneho úkonu uznania dlhu spočívajúce v dôvode a výške dlhu odkazom na obsah inej listiny, na ktorej je právny úkon uznania zaznamenaný, keď právne následky absencie týchto náležitostí nie je spôsobilá odvrátiť ani okolnosť, že žalobkyni, ako potenciálnej veriteľke, bol dôvod a výška dlhu známa. 19. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobkyne, že záväzok (dlh) žalovaného zaplatiť jej sumu 700.000,- Sk (23.235,74 eur) vyplýva z protihodnoty za darovaný byt, za ktorý sa jej zaviazal zaplatiť finančnú náhradu, nakoľko na základe darovacej zmluvy (§ 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa darca zaväzuje poskytnúť obdarovanému určitú vec bezodplatne a dobrovoľne (t. j. bez toho, aby na to mal právnu povinnosť) a obdarovaný dar prijíma; darca za poskytnutý dar nedostáva žiadnu majetkovú protihodnotu, pretože pojmovým znakom darovacej zmluvy je aj bezodplatnosť, ktorá znamená, že obdarovaný nemá právnu povinnosť poskytnúť darcovi protihodnotu (za darovanú hodnotu nemá darca dostať protiplnenie, ktoré by malo majetkovú hodnotu), keďže darovacia zmluva má povahu jednostranne zaväzujúcej zmluvy a teda je neprípustná darovacia zmluva, ktorá je podmienená poskytnutím odplaty alebo protiplnenia od obdarovaného - donatio remuneratoria. 20. Z uvedeného preto vyplýva správny právny záver uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku, že Dlžobný úpis zo dňa 27. 07. 2003 je pre absenciu obligatórnej náležitosti právneho úkonu uznania dlhu - dôvodu a výšky dlhu, v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný, a preto aj plnenie žalovaného žalobkyni v sume 207.093,70,- Sk (6.874,25 eur) bolo plnením výlučne dobrovoľným, pričom právne vynútiteľný nie je ani žalobou uplatnený zvyšok v sume 16.361,49 eur, nakoľko nemá právny základ a spočíva iba v morálnom záväzku (povinnosti) žalovaného v súvislosti s darom predmetného bytu žalobkyňou. 21. K argumentácii žalobkyne v podanom odvolaní, apelujúcej na posudzovanú vec nevyhnutnosť aplikácie korektívu dobrých mravov, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že výkonom práv v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie uplatňovanie existujúcich subjektívnych občianskych práv spôsobom, ktorý objektívne právo svojim subjektom dovoľuje (ku ktorému ich oprávňuje) a ktorý zároveň smeruje k výsledku (stavu) objektívnym právom sledovanému; typicky ide o konanie, ktoré má znaky právneho úkonu s tým, že výkon práva, uskutočňovaný pod ochranou právneho poriadku, v zásade pojmovo vylučuje protiprávnosť, a tým aj uloženie sankcie, keď za tým účelom sa možno dovolať ochrany subjektívneho občianskeho práva u povolaného orgánu, najmä na súd, ktorá je však poskytnutá iba pri splnení určitých požiadaviek, ku ktorým patrí aj všeobecná podmienka, podľa ktorej výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak v posudzovanej veci bola v pozícii subjektu vykonávajúceho právo z Dlžobného úpisu zo dňa 27. 07. 2003 výlučne žalobkyňa, a preto z povahy veci je vylúčené, aby bol žalovaný v pozícii subjektu, ktorý koná v rozpore s dobrými mravmi. 22. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky vyplývajúcich z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).