Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/11/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110241443 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1110241443.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Karola Riháka a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: A.. Z. R., C. Č.. X, C., proti Ž.: Z.. N. K., E. Č.. XX, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 26. mája 2016 č. k. 9C/133/2010- 201, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobkyni sa proti žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za nepravdivé, hanlivé a ohováračské výroky a to listom tohto znenie: „V súvislosti s mojimi nepravdivými tvrdeniami v liste z 10. 7. 2008, v ktorom som uviedol, že A.. Z. R. získala byt v dôsledku zakázanej účasti na hospodárskej súťaži a dôvodom, pre ktoré dostala prednosť vo výberovom konaní na Ú. Š. S. boli „roznožky" sa ospravedlňujem, pretože sa nezakladajú na pravde. Takisto sa ospravedlňujem za tvrdenia uvádzané v liste z 19. 10. 2007 v súvislosti s tvrdeniami o istom C. ako evidovanom vo zväzkoch Š., o bratovi p. prokurátorky s účasťou v stávkových kanceláriách a o jej pohybe v kriminálne závadnom prostredí, ktorými som hrubo zasiahol do jej súkromia“. Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zdržať sa v budúcnosti popísaného konania a povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pracuje ako S. Ú. Š. S. O. K. od 1. decembra 2005. Z titulu svojho pracovného zaradenia vykonávala dozor nad trestným stíhaním X.. Z.. N. K.. Žalovaný dňa 10. 7. 2008 podal na O. S. K. N. C. podanie - podnet na odvolanie A.. Z. R. z funkcie S. Ú. Š. S. O. K.. V tomto podnete žalovaný okrem iného uviedol: ,,A.. Z. R. vydražila byt v dobrovoľnej dražbe za polovicu jeho tržnej hodnoty pravdepodobne od osoby trestne stíhanej. Ako S. je nadštandardne ohodnotená a nemôže sa zúčastňovať hospodárskej súťaže, čo dražba nepochybne je, zvlášť, ak sa draží byt osoby trestne stíhanej, ktorá je platobne neschopná, možno práve z dôvodu trestného stíhania. Dôvody, prečo bola A.. Z. R. zaradená na úrade špeciálnej S. O. K. a uprednostnená pred ďalšími uchádzačmi, sú mi neznáme, ale istá osoba, ktorá dobre pozná A.. Z. R.Ú. uviedla, že to boli asi „roznožky“. Ako učiteľ telocviku som skutočne prekvapený, že na prijímačkách na úrade Š. S. O. SK sa vyžaduje tento zložitý gymnastický cvik, nakoľko pri ňom hrozí úraz pohlavných orgánov“. Toto podanie bolo dané na vedomie podľa rozdeľovníka na strane 4. prezidentovi K. A.. P. O., Ústavnému súdu SR, vláde SR, poslancom NR SR, Národnému bezpečnostnému úradu, špeciálnemu prokurátorovi a informačným agentúram. Obdobné výroky použil žalovaný na adresu žalobkyne aj v ďalších podaniach, napríklad v podaní z 19. 10. 2007 adresovanom špeciálnemu prokurátorovi A.. M. E., v ktorom uviedol: ,,K osobe A.. Z. R. vám mám povinnosť oznámiť, že táto sa zúčastňuje „dobrovoľných dražieb“ a získala byt v roku 2007. Treba preskúmať z akých „príjmov“ keďže už jeden vlastní, kde je pochybnosť o zákonnosti nadobudnutia vlastníctva. Istý C. je registrovaný vo zväzkoch Š. a údajne brat p. prokurátorky má účasť v istej stávkovej kancelárii. Na pohyb pani prokurátorky v prostredí kriminálne závadových osôb som vás už upozorňoval“. 3. Žalobkyňa je toho názoru, že žalovaný týmito svojimi nepravdivými tvrdeniami hrubo zasiahol do jej občianskej cti, tieto tvrdenia ohrozili jej vážnosť, česť a dôstojnosť, odbornú spôsobilosť aj občiansku bezúhonnosť. Výrazne zasiahol do jej občianskych práv tým, že bez súhlasu žalobkyne zverejnil informácie pochádzajúce z jej súkromia, ktoré sa dotýkajú cti a dôstojnosti žalobkyne. Žalovaný dňa 4. 1. 2012 podal vo veci vzájomný návrh, ktorým žiadal, aby súd rozhodol, že žalobkyňa je povinná sa ospravedlniť žalovanému za nepravdivé, klamlivé a ohováračské výroky uvedené v žalobe. 4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „Odvolací súd považoval vyššie citované výroky žalovaného na adresu žalobkyne za hrubo urážlivé a difamujúce. Tieto jeho výroky boli objektívne spôsobilé ohroziť osobnostné práva žalobkyne a to najmä právo na česť a dôstojnosť. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že podanie obsahujúce tieto výroky žalovaný dal na vedomie najvyšším ústavným orgánom a tiež zamestnávateľovi žalobkyne a informačným agentúram. V dôsledku toho sa s uvedenými hanlivými výrokmi na adresu žalobkyne oboznámil široký okruh ľudí. Pritom - ako je to uvedené vyššie - predmetné výroky žalovaného nemožno považovať za súčasť jeho obhajoby v trestnom konaní, keďže v inkriminovanom čase žalobkyňa ako prokurátorka trestné stíhanie žalovaného už nedozorovala. Aj keby tieto výroky boli súčasťou realizácie práva na obhajobu, vzhľadom na ich charakter by ich bolo treba vyhodnotiť ako exces z realizácie procesných oprávnení žalovaného v trestnom konaní. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že konaním odporcu (podaním z 10. 7. 2008, ktoré podal na O. S. K. v Bratislave ako " Podnet na odvolanie A.. Z. R. z funkcie prokurátorky Ú. Š. S. O. S. K." ako aj v ďalších podaniach, ktoré reprezentuje aj podanie z 19. 10. 2007 adresované špeciálnemu prokurátorovi A.. M. E.) došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľky, tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach navrhovateľky chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 spočíva právo na súkromie v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia pritom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na súkromie môže byť zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, pritom však tento dôsledok nie je jediným právom požadovaným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe. Z uvedeného dôvodu ani nevzniká osobe, ktorej bola spôsobená ujma, procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež prejudikoval, že dôvody priznania nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len demonštratívne. Jedinou podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je, že nemateriálne zadosťučinenie sa nezdá postačujúce. Súd v danom prípade vzhľadom na vyššie uvedené závery uložil odporcovi povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľke tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, zároveň mu uložil povinnosť v budúcnosti sa zdržať popísaného konania, ako aj zaplatiť navrhovateľke ňou požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 1000 eur, ktorú sumu považoval súd za primeranú zásahu do osobnostných práv navrhovateľky z dôvodu, že nemateriálne zadosťučinenie sa v danom prípade nezdá postačujúce.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené v ods. 1. a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevykonal žiadne nové relevantné dôkazy a bez akýchkoľvek nových skutočností zmenil svoje pôvodné rozhodnutie. Žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia, neboli vypočutý žiadni svedkovia. Ďalej žalovaný v odvolaní poukázal na to, že ako obvinený sa v trestnom konaní môže brániť aj nepravdivými tvrdeniami, pritom nič netvrdil o žalobkyni, iba žiadal O. S., aby preveril jemu poskytnuté informácie. Žalovaný ďalej v odvolaní namietol, že svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 26. 5. 2016 ospravedlnil mailovým podaním a súd prvej inštancie mal preto toto pojednávanie odročiť. Súd prvej inštancie mu svojím postupom uprel právo na riadne prejednanie veci a právo vyjadriť sa ústne pred súdom. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 29. 1. 2015 č. k. 6Co/697/2014- 191 okrem iného uviedol: „Za určitých okolností môžu byť hranice kritiky voči štátnym zamestnancom (v tomto prípade voči prokurátorke) pri výkone ich právomoci širšie ako u bežných osôb. Nemožno však povedať, že štátni zamestnanci sa vedome vystavujú podrobnej kontrole každého svojho slova a skutku v takom rozsahu ako politici a že má byť s nimi zaobchádzané rovnakým spôsobom ako s politikmi, pokiaľ ide o kritiku ich konania. Navyše musia štátni zamestnanci požívať dôveru verejnosti, čo je možné za podmienok, že sú chránení pred neprimeranými narušovaniami, ak majú byť úspešní pri plnení svojich úloh a preto sa môže javiť ako nevyhnutné, aby boli chránení pred agresívnymi a urážlivými slovnými útokmi počas výkonu ich právomoci (rozsudok ESĽP, čl. 10 Dohovoru - Lešník v. Slovenská republika z 10.03.1997, sťažnosť č. 3540/1697). Ak sú v kritike charakterizujúcej určité javy a osoby používané výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny posudzovanému konaniu kritizovaného, pričom z nej vyplýva úmysel znevážiť, či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 1941/200 ). Odvolací súd považuje vyššie citované výroky žalovaného na adresu žalobkyne za hrubo urážlivé a difamujúce. Tieto jeho výroky boli objektívne spôsobilé ohroziť osobnostné práva žalobkyne a to najmä právo na česť a dôstojnosť. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že podanie obsahujúce tieto výroky žalovaný dal na vedomie najvyšším ústavným orgánom a tiež zamestnávateľovi žalobkyne a informačným agentúram. V dôsledku toho sa s uvedenými hanlivými výrokmi na adresu žalobkyne oboznámil široký okruh ľudí. Pritom - ako je to uvedené vyššie - predmetné výroky žalovaného nemožno považovať za súčasť jeho obhajoby v trestnom konaní, keďže v inkriminovanom čase žalobkyňa ako prokurátorka trestné stíhanie žalovaného už nedozorovala. Aj keby tieto výroky boli súčasťou realizácie práva na obhajobu, vzhľadom na ich charakter by ich bolo treba vyhodnotiť ako exces z realizácie procesných oprávnení žalovaného v trestnom konaní.“ 8. Odvolací súd na tomto právnom názore trvá a konštatuje, že súd prvej inštancie sa týmto právnym názorom pri svojom rozhodovaní dôsledne riadil. Odvolací súd dodáva, že obvinený sa môže brániť v trestnom konaní aj nepravdivými tvrdeniami, ale pokiaľ pri realizácii tohto jeho procesného oprávnenia dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo nedopustí excesu. Za exces treba v uvedenom zmysle považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu príslušného procesného oprávnenia (viď v tejto súvislosti rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 7. 2008 sp. zn. 3 Cdo 74/2008). Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že ak žalovaný inkriminované výroky urobil v rámci trestného konania, v ktorom mal procesné postavenie obvineného, resp. obžalovaného, vzhľadom na charakter týchto výrokov ide o exces, teda o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. 9. Inkriminované výroky žalovaného na adresu žalobkyne teda predstavujú neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, predovšetkým do práva na ochranu cti a dôstojnosti. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď napadnutým rozsudkom poskytol žalobkyni morálnu satisfakciu v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. vo forme ospravedlnenia a vo forme uloženia povinnosti v budúcnosti sa zdržať takéhoto konania. Vzhľadom na výrazne dehonestujúci charakter inkriminovaných výrokov a tiež vzhľadom na to, že žalovaný podanie obsahujúce tieto dehonestujúce výroky zaslal viacerým subjektom, okrem iného ústavným činiteľom, je odvolací súd toho názoru, že morálna satisfakcia v zmysle § 13 ods. 1 Obč. zák. je nepostačujúca a že žalobkyni vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. Suma 1000 eur je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo. 9. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie stanovené súdom prvej inštancie na termín 26. 5. 2016 bolo žalovanému doručené dňa 31. 3. 2016 (viď doručenka na č. l. 196). Na toto pojednávanie sa žalovaný nedostavil a svoju neprítomnosť na ňom neospravedlnil. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak dňa 26. 5. 2016 pojednával v neprítomnosti žalovaného a na tomto pojednávaní vyniesol napadnutý rozsudok. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že svoju neúčasť na pojednávaní dňa 26. 5. 2016 ospravedlnil, zrejme došlo z jeho strany k omylu. Zo spisu totiž vyplýva, že podaním zo 17. 3. 2016 došlým súdu prvej inštancie toho istého dňa o 8.37 hod. ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní stanovenom na termín 17. 3. 2016 o 10.00 hod. Na toto pojednávanie sa žalovaný nedostavil a súd prvej inštancie ho odročil bez meritórneho prejednania veci. 10. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 12. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: P Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).