Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/147/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207507 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111207507.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. W.. V. M., X/ Z. M., T. Z. Y. U.. Č.. X, Y., žalobkyňa 2/ zastúpená žalobcom 1/, 3/ O.U. B. M., M.. M. L..T.., Y. U.. Č.. X, Y., všetci zast. advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, bytom Novomeského ul. č. 25, Pezinok, proti žalovanej: Slovenská L., E.. W. O. M., B. U.. Č.. X, Z., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 5. februára 2015 č.k. 50C 96/2012-312, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá. Odvolanie čo do výrokov, ktorými bolo konanie vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ zastavené, sa o d m i e t a Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, konanie v časti o zaplatenie 5.138,26 eur s 9 % úrokami z omeškania od 4.7.2010 do zaplatenia a v časti o zaplatenie 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 11.569,36 eur od 16.11.2010 do zaplatenia vo vzťahu k žalobkyni 2/ zastavil a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že vyšetrovateľ OR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava V uznesením č. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 z 30.9.2005 začal trestné stíhanie pre trestný čin krádeže z dôvodu, že neznámy páchateľ v presne nezistenom čase od apríla 2000 odcudzil nezisteným spôsobom osobné motorové vozidlo zn. J. B., S. Z. XXX Z., čím žalobkyni 3/ spôsobil škodu vo výške 166 611 Sk. Na základe záväzného právneho názoru Generálnej prokuratúry SR predmetný skutok bol ďalej kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 Tr. zák. v znení účinnom do 31.12.2005. Na základe uznesenia z 15.11.2006 č. ČVS:ORP-214/2-OVK- B5-2004, právoplatného dňa 7.7.2010, vyšetrovateľ uložil do úschovy Okresného súdu Bratislava V predmetné motorové vozidlo z dôvodu, že okrem žalobkyne 2/ si uplatnil nárok na toto vozidlo aj X. K.. Uznesením z 11.5.2010 č. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2005 z dôvodu, že doteraz nezistený páchateľ v nezistenom čase sfalšoval odtlačok pečiatky notárskeho úradu V.. O. V. a podpis žalobcu 1/ ako konateľa žalobcu 3/ na splnomocnení k prepisu predmetného vozidla. Uznesením zo 4.6.2012 č. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004, právoplatným dňa 6.8.2012, vyšetrovateľ zastavil trestné konanie vo veci trestného činu sprenevery z dôvodu, že trestné stíhanie je z dôvodu premlčania neprípustné. Uznesením z 23.8.2012 č. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 vyšetrovateľ prerušil trestné stíhanie vo veci trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Z listu Q.S.Y. B. M. z 13.3.2012 súd prvej inštancie zistil, že generálna prokuratúra konštatovala neodôvodnené prieťahy a nečinnosť vyšetrovateľov vo veci sp. zn. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004 a to najmä v období od začatia trestného stíhania 30.9.2005 do 15.8.2006, od 15.11.2006 do 3.8.2007 a od 22.11.2007 do 16.3.2010. Neodôvodnené prieťahy v postupe vyšetrovateľa PZ konštatoval aj prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V, čo je zrejmé z jeho listov z 3.12.2008, z 19.5.2009 a z 22.9.2009. Žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že prieťahy v trestnom konaní treba podľa nich považovať za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (§ 9 zák. č. 514/2003 Z.z.). Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. V trestnej veci sprenevery (pôvodne kvalifikovanej ako trestný čin krádeže) a ani v trestnej veci falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery nebolo vznesené obvinenie žiadnej konkrétnej osobe. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 26.10.2011 sp. zn. II. ÚS 492/2011-14, v ktorom ústavný súd vyslovil právny názor, že sťažovateľ ako poškodený v trestnom konaní vo veci bez vznesenia obvinenia sa nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Až vznesenie obvinenia z trestnej veci robí vec, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 13.12.2011 sp. zn. III. ÚS 549/2011-13. Ústavný súd ním odmietol sťažnosť žalobcov 1/ až 3/ vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom OR PZ Bratislava V v konaní č. ČVS:ORP-214/2-OVK-B5-2004. Vo vzťahu k žalobkyni 3/ ústavný súd konštatoval, že ide o prípad trestného konania, kde si ako poškodená nárok na náhradu škody voči obvinenému uplatňovať nemôže, pretože obvinenie konkrétnej osobe nebolo vznesené. Táto situácia podľa ústavného súdu „vylučuje sťažovateľku 3/ (v prejednávanej veci žalobkyňa 3/) z možností profitovať zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy.“ Vo vzťahu k sťažovateľom 1/, 2/ (v prejednávanej veci žalobcovia 1/, 2/) ústavný súd uviedol, že v predmetnom trestnom konaní nemajú status poškodených. Vzhľadom na to súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je existencia samotného nesprávneho úradného postupu. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že otázka vlastníctva vyššie označeného motorového vozidla je sporná, keďže na toto vozidlo si v priebehu trestného konania uplatnila nárok nielen žalobkyňa 2/, ale aj X.F. K.. Táto skutočnosť bola dôvodom uloženia predmetného vozidla do úschovy. Žalobkyňa 3/ jednoznačne nepreukázala, že je vlastníčkou tohto vozidla a preto jej v spore chýba aktívna vecná legitimácia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že ani žalobkyňa 2/ a ani žalobkyňa 3/ nepodali žalobu o určenie vlastníctva k predmetnému vozidlu. Žalobkyňa 2/ sa v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 24C 19/2012 domáhala vydania predmetného vozidla z úschovy, ale odvolací súd uznesením z 30.4.2013 č.k. 4Co 116/2013-88 konanie zastavil, keďže žalobkyňa 2/ vzala žalobu späť. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. O zastavení konania v časti o zaplatenie 5 138,26 eur s prísl. a v časti o zaplatenie 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 11 569,36 eur od 16.11.2010 do zaplatenia súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyni 2/ rozhodol podľa § 96 ods. 1 O.s.p., pretože žalobcovia vzali v tejto časti žalobu späť. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobcovia 1/ až 3/. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietli, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. Uviedli, že v predmetnej trestnej veci mali postavenie poškodených a v dôsledku prieťahov spôsobených vyšetrovateľmi im vznikla majetková škoda, ako aj nemajetková ujma. Podľa nich názor súdu prvej inštancie, že poškodenými sa stali až vznesením obvinenia, je arbitrárny a ústavne nekonformný. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie zastavil v časti o zaplatenie 5.138,26 eur s 9 % úrokami z omeškania od 4.7.2010 do zaplatenia vo vzťahu k žalobkyni 2/ a v časti o zaplatenie 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 11 569,36 eur od 16.11.2010 do zaplatenia vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/, a to z dôvodu, že v tomto rozsahu bola žaloba vzatá späť. Žalobcovia však v odvolaní navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celosti, teda vrátane zastavujúceho výroku. V odvolaní však neuviedli žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu k zastavujúcim výrokom. Preto odvolací súd výzvou zo 4.9.2015 žalobcov vyzval, aby odvolaciemu súdu oznámili, či odvolaním napádajú aj zastavujúce výroky napadnutého rozsudku, a ak áno, aby odvolanie doplnili o uvedenie, v čom považujú tieto výroky alebo postup súdu prvého stupňa za nesprávne (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Na túto výzvu žalobcovia reagovali podaním došlým odvolaciemu súdu dňa 30.9.2015 (č.l. 362). Uviedli v ňom, že ich odvolanie smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, teda aj proti výrokom, ktorými bolo konanie zastavené. Odvolanie odôvodnili tým, že žalobkyni 2/ nebolo umožnené vyjadriť sa v primeranej lehote k otázke zastavenia konania. 6. Výrokmi napadnutého rozsudku, ktorými bolo konanie zastavené, nebola žalobcom 1/, 2/ spôsobená žiadna, ani len čiastočná ujma. Tento záver vyplýva logicky z toho, že žalobkyňa 2/ na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 9.12.2014 vzala žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 5.138,26 eur s 9 % úrokami z omeškania od 4.7.2010 do zaplatenia a na tom istom pojednávaní vzali žalobcovia 1/, 2/ žalobu späť v časti o zaplatenie 8,5 % úrokov z omeškania zo sumy 11.569,36 eur od 16.11.2010 do zaplatenia. 7. Keďže zastavujúcimi výrokmi napadnutého rozsudku nebola žalobcom 1/, 2/ spôsobená žiadna ujma na ich právach, ich odvolanie smerujúce proti týmto výrokom napadnutého rozsudku nie je subjektívne prípustné. Preto odvolací súd ich odvolanie smerujúce proti zastavujúcim výrokom napadnutého rozsudku odmietol podľa § 386 písm. c/ C.s.p. 8. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav veci a odvolací súd z jeho skutkových zistení v celom rozsahu vychádzal. Ani samotní žalobcovia v odvolaní nespochybnili správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie. 9. Právne posúdenie veci však odvolací súd nepovažuje za celkom správne. V konaní totiž bolo preukázané, že v predmetnej trestnej veci došlo k neodôvodneným prieťahom a k nečinnosti vyšetrovateľov, čo konštatovala aj Q. B. M. a Okresná prokuratúra Bratislava V. Neodôvodnené prieťahy a nečinnosť vyšetrovateľov nemožno podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať inak, ako nesprávny úradný postup. Nie je preto správny záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. 10. Žaloba však napriek tomu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie totiž správne vychádzal z toho, že v predmetnej trestnej veci nebolo vznesené obvinenie žiadnej konkrétnej osobe a žalobkyni 3/ ako poškodenej preto nevznikol nárok na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúci z čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa ústavného súdu totiž až vznesenie obvinenia je momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z nej robí vec, na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle § 48 ods. 2 ústavy. Inými slovami, nesprávny úradný postup v predmetnej trestnej veci nemal za následok vznik práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okrem toho, Ústavný súd SR rozhodnutím z 13.12.2011 sp. zn. III. ÚS 549/2011- 13 odmietol sťažnosť žalobcov vo veci namietaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v predmetnej trestnej veci s odôvodnením, že žalobkyňa 3/ ako poškodená si nemôže uplatniť nárok na náhradu škody voči obvinenému, pretože obvinenie konkrétnej osobe vznesené nebolo a táto situácia ju vylučuje z možnosti profitovať zo záruk garantovaných čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k žalobcom 1/, 2/ ústavný súd konštatoval, že v predmetnom trestnom konaní nemali status poškodených. Z toho je zrejmé, že napriek nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľov v predmetnej trestnej veci ani jednému zo žalobcov nevznikol nárok na prerokovanie tejto trestnej veci bez zbytočných prieťahov, resp. na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote. Odvolací súd dodáva, že žalobcovia v odvolaní uvedené rozhodnutie ústavného súdu nespochybnili. 11. Možno teda uzavrieť, že napriek nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľov v predmetnej trestnej veci žalobcom nevznikol nárok na náhradu škody v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže žalobcovia v tejto trestnej veci nemali také postavenie, na základe ktorého by im vznikol nárok podľa § 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ani existencia nesprávneho úradného postupu zo strany vyšetrovateľov preto nemôže mať za následok vyhovenie žalobe. 12. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil a odvolací súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v súlade s kritériami uvedenými v § 157 ods. 2 O.s.p. Nie je preto opodstatnená odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil. 13. Z toho vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil podľa § 387 ods.1 C.s.p. 14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 15. Najvyšší súd SR uznesením z 30.11.2016 sp. zn. 2 Cdo 182/2016 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 2.11.2015 č.k. 6Co/311/2015-372. Dôvodom zrušenia tohto rozsudku odvolacieho súdu bolo jeho pochybenie spočívajúce v tom, že žalobcom nedoručil vyjadrenie žalovanej z 20.4.2015 (č.l. 333) k odvolaniu žalobcov. V uvedenom zrušujúcom uznesení najvyšší súd nevyslovil žiadny názor na skutkové a právne posúdenie veci samej súdom prvej inštancie a odvolacím súdom. To isté sa týka aj zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu z 31.5.2018 sp. zn. 2 Cdo 5/2018. Odvolací súd preto nevidel žiadny dôvod, na základe ktorého by mal vo veci rozhodnúť odchylne v porovnaní s rozsudkom z 2.11.2015 č.k. 6Co/311/2015-372. 16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).