Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/137/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207929 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111207929.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Barbory Bartekovej v spore žalobcu: Ing. W. E., S. Xa, K.-XXXXX G. W. W., L., zastúpeného Mgr. Jarmilou Wimmerovou, Devínska cesta 104/B, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ing. M. Č., C. X, J., zastúpený KUTAN & PARTNERS s.r.o., Rajská 15/A, Bratislava, 2/ S. Č., C. X, J., zastúpená TORA Legal, s.r.o., Laurinská 18, Bratislava, o zaplatenie 192 531,26 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 25C/40/2011-439, zo dňa 26.9.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 12 719,21 eura s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 10.2.1999 do zaplatenia a ktorou bol žalovaným 1/ a 2/ priznaný plný nárok na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia 12 719,21 eura (383 179 Sk), spolu s úrokom z omeškania 17,6 % p.a. od 23.1.1999, si právna predchodkyňa žalobcu uplatnila vzájomnou žalobou v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/86/1998, ktorú súd prvej inštancie uznesením č.k. 18C/86/1998-301 zo 17.1.2011 vylúčil na samostatné konanie. Právna predchodkyňa žalobcu zomrela X.X.XXXX, súd prvej inštancie pokračoval v konaní s jej synom Ing. W. E. ako jej jediným dedičom. Na pojednávaní konanom 1.10.2012 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v jej rozšírení celkom na 55 580,56 eura (1 674 420,80 Sk) za obdobie od 22.1.1997 do 12.1.1999, spolu s úrokmi z omeškania 17,6 % ročne vo výške 136 950,70 eura odôvodnenú tým, že za obdobie od 22.1.1997 do 12.1.1999 získali žalovaní 1/ a 2 bezdôvodné obohatenie užívaním nebytového priestoru v spoločnom dome o výmere podlahovej plochy 151,36 m2. Žalobca pri rozšírení žaloby vychádzal z toho, že žalovaní 1/ a 2/ ako podieloví spoluvlastníci podielu 1/5 k celku, užívaním priestorov na prvom podlaží v domovej nehnuteľnosti nadužívali 4/5 zastavanej plochy týchto priestorov. Pokiaľ zastavaná plocha každého podlažia bola 151,36 m2, mal za to, že žalovaní 1/ a 2/ nadužívali zastavanú plochu predstavujúcu 121,08 m2 a že obvyklá cena nájmu v mieste a čase bola 232,35 eura/m2. Vyčíslený úrok z omeškania vo výške 136 950,70 eur predstavuje úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne z istiny 55 580 eur od 1.1.1999 do 31.12.2012. 2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX z 14.4.1997 vedeného Okresným úradom v Bratislave pre okres Bratislava I, obec: BA-m.č. Staré Mesto a katastrálne územie D. C. zistil, že spoluvlastníkmi domu s. č. XXXXXX (ďalej len „domová nehnuteľnosť“) a pozemkov parc. č. XXXX a parc. č. XXXX boli právna predchodkyňa žalobcu v podiele 4/5 a žalovaní 1/ a 2/ v podiele 1/5 k celku. Právna predchodkyňa žalobcu svoj spoluvlastnícky podiel darovala žalobcovi darovacou zmluvou z 10.12.1998. Vklad vlastníckeho práva podľa darovacej zmluvy bol povolený katastrálnym úradom pod č. E.-XXXXX/XX dňa 18.1.1999, teda počnúc 18.1.1999 sa stal spoluvlastníkom domu v podiele 4/5 žalobca. Zo znaleckého posudku Ing. W. W. z 22.2.1996 zistil, že v predmetnej domovej nehnuteľnosti sa z dispozičného hľadiska na I. nadzemnom podlaží nachádzajú prevádzkové priestory, a na II. a III. nadzemnom podlaží sú bytové jednotky zhodnej podlahovej plochy a dispozície. V suteréne sa nachádzajú pivničné priestory pôvodne určené ako sklad pevného paliva. Zo zápisnice o pojednávaní z 4.11.1998 v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8C/153/97 zistil, že žalovaný užíval na prízemí predmetnej domovej nehnuteľnosti čelnú miestnosť do ulice, stred, chodbu, sociálne zariadenie, kuchynku a izbu. Zadná časť sa vždy užívala ako byt a predná časť ako obchod. 3. Súd prvej inštancie vychádzal z nespornej skutočnosti, že právna predchodkyňa žalobcu (E. E.) a žalovaní 1/ a 2/ boli od 25.2.1997 spoluvlastníkmi domu na K. ul. č. XX v J., a to E. E. (od 18.1.1999 žalobca) v podiele 4/5 a žalovaní v podiele 1/5. Poukázal na to, že zo spoluvlastníctva nevyplýva spoluvlastníkovi oprávnenie užívať konkrétnu časť veci, spoluvlastník má právo užívať celú vec, ale tú len v rámci svojho spoluvlastníckeho podielu. Teda skutočnosť, že spoluvlastník je (v rámci svojho podielu) oprávnený užívať celú vec, neznamená, že ju je oprávnený užívať nad rámec podielu na úkor ostatných spoluvlastníkov. Majetkový prospech získaný týmto užívaním považuje ustálená judikatúra za obohatenie získané bez právneho dôvodu (bezdôvodné obohatenie). Rozsah užívania domovej nehnuteľnosti žalovanými preto posudzoval vo vzťahu k domovej nehnuteľnosti ako celku. Dom na K. ulici č. XX E. J. v spoluvlastníctve sporových strán nebol nikdy rozdelený na byty a nebytové priestory a strany neboli nikdy spoluvlastníkmi jednotlivých bytov alebo nebytových priestorov v dome, ale boli spoluvlastníkmi domovej nehnuteľnosti ako celku. Preto podľa jeho názoru nebolo možné dospieť k záveru o "nadužívaní" nehnuteľnosti niektorým zo spoluvlastníkov len zo zistenia, že tento výlučne užíva konkrétny priestor v dome, ak ním užívaná časť domu nepredstavuje užívanie domu ako celku nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu. V danej veci nebol relevantný rozsah užívania konkrétnej časti domu nemajúcej charakter samostatného predmetu práv (napr. bytu alebo nebytového priestoru v dome), významným bolo v akom rozsahu sa užívaním časti domu podieľa spoluvlastník na užívaní domu ako celku, pretože výlučne ten bol predmetom spoluvlastníctva. Až na základe takéhoto zistenia by bolo možné prípadne dospieť k záverom o tzv. "nadužívaní" spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti. Preto, ak žalobca žiadal, aby mu súd priznal peňažnú náhradu za užívanie priestorov na prvom podlaží domovej nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/ nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu, pričom tvrdil, že žalovaní sú oprávnení, s ohľadom na veľkosť svojho spoluvlastníckeho podielu, užívať len 30,27 m2 výmery zastavanej plochy priestorov nachádzajúcich sa v prvom podlaží domovej nehnuteľnosti, a teda užívaním priestorov nachádzajúcich sa na prvom podlaží domu o výmere 151,36 m2 "nadužívajú" 121,09 m2 zastavanej plochy týchto priestorov, nemohol považovať súd takýto nárok žalobcu za dôvodný. 4. Po tom, čo na pojednávaní dňa 1.10.2012 rozšíril žalobca žalobou uplatnený nárok na sumu 192 531,26 eur (namiesto dovtedy uplatnených 12 719,21 eura), žalovaní 1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania, ktorú súd prvej inštancie v časti sumy 42 861,15 eur (55 580,36 eur - 12 719,21 eur), ako aj v časti úroku z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 42 861,15 eur od 23.1.1997 do 1.10.2012, vyhodnotil ako dôvodnú. Keďže podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, najneskôr sa však premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo, boli nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie domu žalovanými v období od 22.1.1997 do 12.1.1999 nad rámec spoluvlastníckeho podielu, v čase ich uplatnenia žalobcom dňa 1.10.2012 premlčané, pričom uplynula tak subjektívna, ako aj objektívna premlčacia lehota. Objektívna premlčacia lehota vo vzťahu ku bezdôvodnému obohateniu uplynula najneskôr 12.1.2002 a subjektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr dňa 12.1.2001. 5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 1/ užíval niektoré priestory nachádzajúce sa na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti, v konaní však nebol preukázaný rozsah užívania týchto priestorov, resp. nebolo v konaní žalobcom preukázané, že by žalovaní 1/ a 2/ užívali domovú nehnuteľnosť nad rozsah spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, ktorý im patril. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaný 1/ nikdy netvrdil, že užíval všetky priestory nachádzajúce sa na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti, ani že by ich užíval výlučne a k takémuto záveru nebolo možné dospieť ani z vykonaného dokazovania. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že na I. nadzemnom podlaží sa nachádzajú spoločné komunikačné priestory, ktorými sú podchod do dvora (podbránie domu) a schodisko. Tieto priestory, mali charakter spoločných priestorov, ktoré slúžili k prístupu do ostatných podlaží a častí domovej nehnuteľnosti a dvora a nemohli byť, a ani neboli, ako to vyplýva z dokazovania, užívané výlučne žalovanými 1/ a 2/, ale všetkými spoluvlastníkmi domu, prípadne nájomcami bytu. 6. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané tvrdenia žalobcu o tom, že priestory nachádzajúce sa na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti tvorili jeden celok a ako takýto celok ich žalovaní užívali. Takýmto tvrdeniam odporovali závery znaleckého posudku (Ing. K. Š.) predloženého žalobcom v spojení s projektovou dokumentáciou domovej nehnuteľnosti založenou v spise. Z projektovej dokumentácie vyplynulo, že na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti sa nachádzajú priestory funkčne a stavebne oddelené, predovšetkým spoločná chodba (podbránie) a schodište slúžiace na vstup do domu a dvora, predná časť domu a zadná časť domu, pričom podľa znaleckého posudku neprišlo na I. nadzemnom podlaží pri rekonštrukcii k žiadnym zásahom do prvkov dlhodobej životnosti, teda neprišlo k zbúraniu múrov, ktoré oddeľovali priestory a vytvoreniu jednotného priestoru na prvom podlaží domu, ako to tvrdil žalobca. Súd prvej inštancie nemal za preukázané tvrdenia žalobcu, že žalovaní užívali celé I. nadzemné podlažie domovej nehnuteľnosti o výmere 151,36 m2, pričom iný konkrétny rozsah užívania domovej nehnuteľnosti žalovanými nebol žalobcom v konaní tvrdený ani preukázaný. Dôkazné bremeno v smere nielen tvrdiť, ale aj preukázať užívanie domu žalovanými nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu, pritom viazlo na žalobcovi, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol a žiadne dokazovanie v smere zistenia výmery podlahovej plochy miestností užívaných žalovanými 1/ a 2/ nenavrhol. Súd prvej inštancie dodal, že vykonal všetky žalobcom navrhované dôkazy, s výnimkou nariadenia znaleckého dokazovania na stanovenie ceny nájmu priestorov na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti za obdobie od 22.1.1997 do 12.1.1999, ktorý s ohľadom na skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal konkrétny rozsah užívania týchto priestorov žalovanými, považoval za nadbytočné. Záverom uviedol, že pokiaľ by vychádzal zo znaleckého posudku Ing. K. Š.T. z 27.4.1974, tento stanovil podlahovú plochu prevádzkových miestností na prvom nadzemnom podlaží domu na 52,138 m2 a úhrn podlahovej plochy všetkých miestností v dome na 308,934 m2. Teda, ak by žalovanými 1/ a 2/ užívané miestnosti zodpovedali celej prevádzkovej ploche I. nadzemného podlažia domovej nehnuteľnosti, rozsah jeho užívania by nemohol posúdiť ako užívanie nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu, keď jedna pätina (zodpovedajúca veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalovaných na dome) z úhrnu podlahovej plochy všetkých miestnosti v dome (308,934 m2) predstavovala 61,7868 m2. Z dôvodu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom ním tvrdených skutočností, s poukazom na ustanovenia § 136 ods. 1, § 137 ods. 1, § 451 ods. 1 a § 452 ods. 2 Občianskeho zákonníka zamietol žalobu v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnej výške. 7. Proti rozsudku v zamietajúcej časti o zaplatenie 12 719,21 eura a časti trov konania podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe o zaplatenie 12 719,21 eura s úrokom z omeškania 17,60 % ročne od 10.2.1999 do zaplatenia vyhovieť a žalovaným 1/ a 2/ priznať len tomu zodpovedajúce trovy. Mal za to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia 12 719,21 eura súdu prvej inštancie preukázal, keď predložil doklady o tom, že žalovaní 1/ a 2/ predmetné nebytové priestory užívali, z čoho jeho právna predchodkyňa vychádzala pri určení žalovanej sumy. O užívaní nebytových priestorov bez jeho súhlasu svedčí aj korešpondencia jeho právnej predchodkyne s Miestnym úradom Bratislava - Staré mesto. Poukázal na to, že žalovaný 1/ bol predvolaný na Obvodný úrad životného prostredia Bratislava, ktorý zistil, že žalovaný 1/ vykonával v predmetných priestoroch na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti práce, ktoré nevyžadovali stavebné povolenie. Poukázal aj na dôkaz, že žalovaní 1/ a 2/ užívali nebytové priestory bez jeho súhlasu (jeho právnej predchodkyne), t.j. obsah zápisnice z pojednávania v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 8C/153/97 z 4.11.1998, vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, kde žalovaný 1/ do zápisnice uviedol, že užíva na prízemí čelnú miestnosť do ulice, stred, chodbu, sociálne zariadenie, kuchynku a izbu. 8. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie aj nesprávne právne posúdenie premlčania podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v jeho neprospech, pretože už jeho právna predchodkyňa svojím podaním z 8.2.1999, došlým na súd s právnymi účinkami 10.2.1999, v podstate uplatnila vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovaným 1/ a 2/. Mal za to, že zákonná lehota na uplatnenie vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 22.1.1997 do 12.1.1999 bola zachovaná a preto súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, ak mu nepriznal 12 719,21 eura. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o rozsahu užívania nebytových priestorov a poukázal na závery a obsah znaleckého posudku Ing. W. č. XXX/ XXXX. Tento znalecký posudok bol vyhotovený pre účely ocenenia domovej nehnuteľnosti v roku 1997 a jednoznačne uvádza zastavanú plochu I. nadzemného podlažia vo výmere 151,36 m2; závery tohto posudku neboli rozporované, kataster nehnuteľností zapísal jeho podiel (podiel jeho právnej predchodkyne), ako i žalovaných, i výmery, ktoré by mali byť akceptované. Mal za to, že žalovaní 1/ a 2/ užívali zastavanú plochu 151,36 m2. Súd prvej inštancie nemal brať do úvahy znalecký posudok znalca Ing. Š., nakoľko tento je z roku 1974, a aktuálnym a reálnym je znalecký posudok Ing. W.. 9. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru správne vysporiadal s nesprávne uvedenou výmerou plochy I. nadzemného podlažia domovej nehnuteľnosti 151,36 m2, ktorá je zjavne menšia oproti výmere II. a III. nadzemného podlažia (bytov) o spoločné podbránie, pavlač a vstup do pivnice; menšia je aj podľa nákresu žalobcovej predchodkyne, ktorý sama dodala s listom z 28.11.1995 Okresnému úradu životného prostredia Bratislava a v ktorom výmery vyššie uvedených spoločných priestorov správne vynechala, v dôsledku čoho uviedla aj celkovú plochu 13 miestností prízemia vo veľkosti 92,13 m2. Za nepravdivé považoval tvrdenie o užívaní celej plochy priestorov na I. nadzemnom podlaží domovej nehnuteľnosti žalovanými. Poukázal na doloženú fotodokumentáciu a výpovede svedkov, ktorými sa preukázalo zrekonštruovanie iba jednej čelnej miestnosti, chodby za ňou a WC, z celkového počtu 13 miestností, resp. ponechanie ostatných priestorov prístupných aj z podbránia a zadného schodiska v pôvodnom stave, až do spoločného predaja domu v roku 2001. Uvedené bolo preukázané aj žalobcovým vyjadrením uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že si nepamätal, či išlo o dve alebo tri užívané miestnosti, že nemal vedomosť o dohode o ich užívaní a že tam bol písací stôl a zariadenia kancelárie. K výhrade žalobcu o neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k premlčaniu poukázal na závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2019 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s jeho § 219 ods. 3). 11. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal ako dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal užívanie domu na K. ulici č. XX E. J. žalovanými 1/ a 2/ nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu na tejto domovej nehnuteľnosti ako základu uplatneného nároku. Odvolací súd sa s týmito záverom, rovnako aj s jeho odôvodnením v rozsudku stotožňuje a poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP). 12. Podstatnou námietkou uplatnenou žalobcom v odvolaní bolo, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že v konaní nepreukázal užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/ nad rámec ich spoluvlastníckeho podielu. Za rozhodujúci pri zisťovaní tejto skutočnosti označil znalecký posudok Ing. W. W. Č.. XXX/XXXX z roku 1997, ktorý je súčasťou súdneho spisu, a v ktorom je uvedená zastavaná plocha 1. nadzemného podlažia domu 151,36 m2, čo nebolo v konaní spochybňované. 13. Na námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne hodnotil vykonané dôkazy, odvolací súd pri preskúmavaní veci zisťoval, či sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov pridržiaval ustanovenia § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy z hľadiska závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, z hľadiska pravdivosti a z hľadiska vierohodnosti spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 191 ods. 1 CSP a nebol teda dôvod, aby vykonal nanovo dokazovanie, alebo aby z vykonaného dokazovania vyvodil iné závery, čo by však bolo možné len, ak by závery súdu prvej inštancie neboli logické, čo v danej veci nezistil. 14. Súd prvej inštancie sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku pri hodnotení výsledkov dokazovania vykonaného vo veci zaoberal argumentáciou žalobcu opierajúcou sa o znalecký posudok Ing. W. W. Č.. XXX/XX, ktorý zisťoval zastavanú plochu jednotlivých podlaží domovej nehnuteľnosti a dospel k záveru, že všetky podlažia domu, s výnimkou suterénu, majú zastavanú plochu 151,36 m2. Tento posudok hodnotil postupom stanoveným § 191 ods. 1 CSP v súvislosti s výsledkami ďalších vykonaných dôkazov. Záver, že pre zistenie rozsahu užívania domu nie je možné vychádzať z výmery nehnuteľnosťou zastavanej plochy, ktorá sa odlišuje od výmery podlahovej plochy všetkých miestnosti v dome, ak táto nezohľadňuje dispozíciu domu a funkčné využitie jednotlivých priestorov a redukuje zistenie len na obvodovými múrmi zastavaný a vymedzený priestor, podľa odvolacieho súdu zodpovedá skutkovému stavu preukázanému v konaní pred súdom prvej inštancie. Pri vyvodzovaní uvedeného záveru súd prvej inštancie prihliadol na tvrdenie žalobcu 1/, že v dome užíval niektoré priestory na I. nadzemnom podlaží asi o výmere 40 m 2, bral do úvahy predloženú projektovú dokumentáciu I. nadzemného podlažia a znalecký posudok Ing. K. Š. z 27.4.1974, z ktorých vyplynulo, že na I. nadzemnom podlaží domu sa nachádzajú spoločné komunikačné priestory, podchod do dvora (podbránie domu) a schodisko a výpovede svedkov I. K. a I. D., ktorí navštevovali v rozhodnom období rodinu žalobcu v byte na III. nadzemnom podlaží a to tak, že do domu vstúpili dverami z ulice umiestnenými vedľa výkladu, prešli podbráním, potom cez malý dvor ku schodisku, ktoré malo charakter spoločného priestoru slúžiaceho na prístup k ostatným podlažiam a neboli užívané výlučne žalovanými, ale všetkými spoluvlastníkmi domu a nájomcami bytov. Zo znaleckého posudku Ing. K. Š.T. podľa súdu prvej inštancie vyplynulo aj to, že na I. nadzemnom podlaží domu, okrem uvedených spoločných priestorov, boli stavebne oddelené prevádzkové priestory a v zadnej časti bol 1-izbový byt prerobený z práčovne a sušiarne. Žalobca k tvrdeniu, že žalovaní užívali celé prvé podlažie domu o výmere 151,36 m2 podlahovej plochy nepredložil v konaní vedenom súdom prvej inštancie žiaden dôkaz a tak súdu nemožno vytknúť, že nevykonal navrhnutý dôkaz alebo že pri vyvodzovaní skutkových záverov opomenul brať do úvahy preukázanú skutočnosť. Samotný poukaz na znalecký posudok Ing. W. W., ktorý žalobca zopakoval aj v odvolaní, a ktorý bol posudkom o cene predmetného domu, nedáva odpoveď na otázku, akú časť tohto podlažia užívali v rozhodnom období žalovaní a to, že z užívania priestorov na tomto podlaží vylúčili právnu predchodkyňu žalobcu a jej rodinu, a ani to, akú výmeru mali miestnosti na I. nadzemnom podlaží domu opravené žalovanými 1/ a 2/, ktoré užívali. 15. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že zamietnutie žaloby je dôsledkom toho, že žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ užívali v období od 22.1.1997 do 12.1.1999 dom na K. ul. č. XX v J. v rozsahu väčšom ako zodpovedalo ich spoluvlastníckemu podielu 1/5 na domovej nehnuteľnosti, z ktorej odvodzoval uplatňovaný nárok. Súd prvej inštancie vychádzal správne z toho, že rozsah užívania domovej nehnuteľnosti je treba posudzovať vo vzťahu k domovej nehnuteľnosti ako celku s ohľadom na to, že tento dom v spoluvlastníctve sporových strán nebol nikdy rozdelený na byty a nebytové priestory a strany neboli nikdy spoluvlastníkmi jednotlivých bytov a nebytových priestorov, ale boli spoluvlastníkmi domu ako celku. 16. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 a ods. 3 CSP žalobca v žalobe, okrem iného označí dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe a k žalobe pripojí označené dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Podľa ustanovenia § 149 CSP sú prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, okrem iného, návrhy na vykonanie dôkazov. Ak sporové strany neoznačia dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, vychádza súd pri zisťovaní skutkového stavu z dôkazov, ktorý boli vykonané. Sporová strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, znáša prípadne nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky stíhajú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom bolo také, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v takej dôkaznej situácii, kedy aktívne strany bezo zvyšku splnia svoju povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Jeho pravým cieľom je umožniť súdu vydať rozhodnutie i v takých prípadoch, keď v spore rozhodná skutočnosť nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. Rovnako v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech toho účastníka, v záujme ktorého bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. 17. Ďalšou námietkou uplatnenou žalobcom v odvolaní, že súd prvej inštancie nedôvodne použil ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka o premlčaní na nárok uplatnený právnou predchodkyňou žalobcu podaním z 8.2.1999, ktoré došlo súdu 10.2.1099, sa odvolací súd nezaoberal po tom, čo zistil, že tento záver sa týkal nároku, ktorý žalobca žiadal priznať na pojednávaní súdu prvej inštancie 1.10.2012 vo výške 42 861,51 eura (55 580,36 eura - 12 719,21 eura), spolu s úrokom z omeškania 17,6 % ročne z tejto sumy od 23.1.1997 do 1.10.2012, teda odvolaním nenapadnutej časti rozsudku. Súd prvej inštancie v bode 10 (druhom odseku) napadnutého rozsudku uviedol jasne, že námietku premlčania vznesenú žalovanými považoval za dôvodnú v časti sumy 42 861,15 eura (55 580,36 eura - 12.719,21 eura ), ako aj v časti úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 42 861,15 eur od 23.1.1997 do 1.10.1012, nie aj nároku na priznanie sumy 12 719,21 eur uplatnenej na súde ešte právnou predchodkyňou žalobcu podaním doručeným súdu 10.2.1999, s ohľadom na ustanovenie § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia objektívnu trojročnú a subjektívnu dvojročnú premlčaciu lehotu. Nároky žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného domu žalobcami v období od 22.1.1997 do 12.1.1999 nad rámec spoluvlastníckeho podielu, boli podľa súdu prvej inštancie v čase ich uplatnenia žalobcom dňa 1.10.2012 premlčané, objektívna lehota uplynula 12.2.2002 a subjektívna premlčacia lehota uplynula 12.1.2001. 18. Žalobca odvolaním napadol aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, avšak bez uvedenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré by malo byť toto rozhodnutie nesprávne. Odvolací súd pri preskúmaní tohto rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol podľa prislúchajúceho ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, ktoré stanovuje, že právo na náhradu trov konania majú sporové strany podľa pomeru úspechu vo veci. V danej veci boli žalovaní plne úspešní a tak súd prvej inštancie rozhodol správne, ak im priznal náhradu trov konania v plnej výške. 19. Keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia 12 719,21 eura s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 10.2.1999 do zaplatenia, ako aj v časti o trovách konania ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali vo veci úspech, priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).