Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/162/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112204645 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112204645.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu: Mazars Slovensko, s.r.o., Europeum Business Center, Suché mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 35 793 813, právne zastúpený: Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti žalovanému: GIROD MEDIAS akciová spoločnosť podľa francúzskeho práva so sídlom 894 00 Bellefontaine, Francúzska republiky zapísaná v registri obchodu a spoločností Lons-le-Saunier pod číslom B 377 704 580, právne zastúpený: NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s. r. o., Cintorínska 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 35 874 465, v konaní o zaplatenie 9.270,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 30Cb/32/2012-160 zo dňa 13.2.2018, do časti výroku II. a III., takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 30Cb/32/2012-160 zo dňa 13.2.2018 v zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 30Cb/32/2012-160 zo dňa 13.2.2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.562,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 5.562,- eur od 19.11.2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 60% s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 13.2.2012, doručenou súdu prvej inštancie toho istého dňa, domáhal voči žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 9.270,- eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania. Žalobca vo svojej žalobe ozrejmil, že žalovaný si u neho objednal služby - vykonanie finančného a daňového auditu (due diligence) v spoločnostiach Rabaka reklamné panely s.r.o. a Rabaka s.r.o. (spoločne ďalej ako „skupina Rabaka“) za účelom prijatia rozhodnutia vo vzťahu k nadobudnutiu 100% obchodného podielu v oboch spoločnostiach skupiny Rabaka, pričom žalobca v zmysle zmluvy žalovanému poskytol dohodnuté služby finančného auditu, za čo žalovanému vystavil faktúru na čiastku 9.270,- eur, ktorú žalovaný odmietol čo i len čiastočne uhradiť. Vykonaním daňového auditu bola poverená iná spoločnosť. Žalobca odvodil právomoc slovenských súdov na základe Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie Brusel I“). Ako ďalej žalobca uviedol, služby auditu (due diligence) vykonával v spoločnostiach skupiny Rabaka tak, že počas niekoľkých týždňov analyzoval údaje a dokumenty sprístupnené v tzv. data room v Bratislave, vypracovával správu a tú po skončení auditu odoslal žalovanému. Žalobca v tomto smere poukázal na rozsudok ESD Wood Floor Solutions Andreas Domberger GmbH proti Silva Trade SA (Vec C-19/09), kde súd dospel k záveru, že v prípade, ak ide o poskytovanie služieb, je potrebné pod miestom plnenia chápať miesto, ktoré zabezpečuje najužšiu väzbu medzi zmluvou a príslušným súdom. Ak ustanovenia zmluvy neumožňujú určiť miesto hlavného poskytnutia služieb, je miestom plnenia miesto, kde naozaj prevažným spôsobom vykonával svoju činnosť podľa zmluvy, pričom sa zohľadňuje napr. čas strávený na týchto miestach a dôležitosť tam vykonávanej práce. Slovenské právo ako rozhodné právo je v tomto prípade podľa žalobcu dané v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) („Nariadenie Rím I“), keď poskytovateľom služieb je žalobca, t.j. obchodná spoločnosť podľa slovenského práva so sídlom v Bratislave, preto je zmluvu medzi žalobcom a žalovaným potrebné posudzovať podľa noriem slovenského práva. Dňa 5.8.2011 zaslal žalobca žalovanému potvrdenie o prijatí, rozsahu a podmienkach poverenia na vykonanie auditu (ďalej aj ako „potrvdenie“) s tým, že finančný audit, ktorý mal priamo žalobca realizovať, by mal za ideálnych podmienok trvať 6 dní, čomu mala zodpovedať odmena vo výške 5.400,- eur, t.j. 900,- eur na 1 deň, avšak v poverení žalobca podmienil, že odmena za služby bude závisieť od času potrebného na poskytnutie služby v dohodnutom rozsahu, uviedol, že dohodnutá výška odmeny odráža odbornosť a skúsenosti pracovnej skupiny žalobcu a tiež podmienil odhadovanú výšku odmeny bezproblémovým priebehom auditu. Dňa 28.9.2011 žalobca upozornil žalovaného, že data room nie je v dostatočnej kvalite, stále nemá k dispozícii dokumenty, ktoré pracovná skupina žalobcu požadovala a že žalovaný prekročil pôvodne predpokladaný časový rozsah prác. Dňa 29.9.2011 žalobca sumarizoval celkový čas strávený na skúmaní daňovej a ekonomickej časti auditu a žalovaného oboznámil s výškou celkovej odmeny za poskytnuté služby, pričom skúmanie finančnej časti auditu a vypracovanie správy žalobcovi zabralo spolu celkom 10 dní, čomu zodpovedá odmena vo výške 9.000,- eur (t.j. 10 x 900,- eur). Dňa 30.9.2011 žalobca zaslal žalovanému finálnu správu obsahujúcu zohľadnenie stavu spoločností skupiny Rabaka z finančného a daňového hľadiska a následne dňa 12.10.2011 vystavil žalobca žalovanému faktúru č. 011110001 na čiastku 9.270,- eur (ďalej len „faktúra“). Faktúra bola splatná dňa 18.11.2011. Faktúru žalovaný dodnes neuhradil, a to aj napriek výzve žalobcu zo dňa 28.11.2011, na ktorú žalovaný reagoval listom zo dňa 7.11.2011, v ktorom uviedol, že namieta výšku fakturovanej odmeny. Žalobca mal za to, že medzi ním a žalovaným bola platne uzavretá nepomenovaná zmluva v zmysle § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“) s prvkami zmluvy o kontrolnej činnosti v zmysle § 591 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe tejto zmluvy mal žalobca nestranne vykonať zistenie stavu určitej veci a vydať o tom správu o výsledkoch kontroly. V zmysle § 595 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobca ako vykonávateľ kontroly nárok po splnení povinnosti vykonať kontrolu a vydaním správy o kontrole nárok na dohodnutú odmenu. 2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že na základe ústnej dohody účastníkov konania zaslal žalobca žalovanému svoju ponuku zo dňa 5.8.2011 na zabezpečenie požadovaných služieb v rámci zámeru žalovaného nadobudnúť skupinu RABAKA, t.j. ponuku na vykonanie finančného auditu spoločností, kde cena bola kvalifikovane stanovená na 6 dní, resp. 5.400,- eur bez DPH a ponuku na vykonanie daňového auditu, kde cena bola kvalifikovane stanovená na 4 dni, resp. 3.600,- eur bez DPH. V ponuke žalobca uviedol, že predložená cena nezahŕňa výdavky žalobcu a administratívne poplatky vo výše 3% fakturovanej sumy a v prípade vzniku ťažkostí, resp. komplikácií v priebehu vykonávania objednaných služieb, bude žalobca bezodkladne žalovaného informovať. Žalovaný konštatoval, že žalobca v rozpore s daným potvrdením vystavil po zaslaní konečnej správy z vykonaného auditu žalovanému dňa 12.10.2011 faktúru č. 011110001 za vykonané služby - finančný audit v sume 9 000,- eur a administratívne poplatky vo výške 3% z fakturovanej sumy bez DPH vo výške 270,- eur, čím celkovú dohodnutú sumu oproti sume uvedenej v potvrdení svojvoľne prekročil o viac ako 66%, a to bez upozornenia žalovaného a vyžiadania si jeho dodatočného súhlasu. Ohľadom e-mailu žalobcu adresovaného žalovanému zo dňa 28.9.2011 žalovaný uviedol, že tento sa k prebiehajúcemu sporu vôbec nevzťahuje, nakoľko v ňom žalobca žalovaného informoval o nedostatočnej kvalite data roomu len v oblasti realizácie daňového auditu a nie finančného auditu, ktorého sa tento spor týka. Žalovaný namietal, že žalobca ho neinformoval o ťažkostiach v priebehu realizovania objednaných služieb vopred, ale až po vykonaní objednaných služieb, preto tento nemal možnosť sa kvalifikovane vyjadriť k potrebe navýšenia ceny, rokovať o nej, ani ju nijak schváliť, či odmietnuť a žiadať zastavenie prác, preto podľa žalovaného nesie konanie žalobcu v sebe prvky zneužitia práva ako aj jeho šikanózneho výkonu. Napriek uvedenému žalobca vystavil faktúru na zvýšenú sumu o viac ako 66% vyššej ako je pôvodný návrh prekračuje rámec štandardného navýšenia, pričom okrem nedodržania dohodnutých podmienok zmluvného vzťahu zo strany žalobcu možno v jeho konaní vidieť aj rozpor so zásadami poctivého obchodného styku. 3. Na pojednávaní dňa 13.2.2018 zhodne strany sporu uviedli, že sa pridržiavajú svojich doterajších písomných vyjadrení, pričom nebolo sporné vykonanie finančného auditu ani uzatvorenie dohody na vykonanie finančného auditu za dohodnutú sumu 5.400,- eur + 3 % predstavujúce administratívne poplatky. Žalovaný však rozporoval oprávnenie žalobcu na celú žalobcom uplatnenú sumu, a to z dôvodu, že nedošlo k fakturácii tak, ako bolo dohodnuté. Žalovaný akceptoval len sumu 5.562,- eur, nakoľko táto bola medzi účastníkmi dohodnutá, avšak z účtovného ako aj právneho hľadiska nebola podľa názoru žalovaného riadne fakturovaná a nemohlo tak žalobcovi vzniknúť právo na zaplatenie žiadnej sumy. 4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na § 185 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 149 CSP a zdôraznil, že navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania, pričom na prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky. Ako ďalej uviedol, podľa § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti, pričom na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Taktiež poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú a na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových okolnostiach s návrhmi na vykonanie dôkazov. 5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise: výpisom z OR žalobcu, výpisom z registra obchodu a spoločností žalovaného, potvrdením žalobcu zo dňa 5.8.2011 spolu s úradným prekladom, E-mailom zo dňa 28.9.2011 spolu s úradným prekladom, faktúrou žalobcu č. 011110001 zo dňa 12.10.2011, listom žalovaného zo dňa 7.11.2011, ako aj s ďalšími dôkazmi založenými v spise. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, a to výsluch svedka E. H. za účelom preukázania nepripravenosti data roomu a konateľa žalobcu G. V. za účelom vyjadrenia sa k veci a opisu celej spolupráce. Žalobca ani v žalobe, ani vo vyjadrení doručenom súdu dňa 26.2.2012, ani za celý čas trvania sporu neoznačil a nenavrhol vykonanie predmetného dôkazu, hoci o ňom mal vedomosť od počiatku trvania sporu. Súd prvej inštancie poukázal na sudcovskú koncentráciu konania, ktorou sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku, medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP, včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Pripustenie výsluchu svedka E. H. a konateľa žalobcu G. V. by malo nepochybne za následok nariadenie ďalšieho pojednávania, navýšenie trov konania z dôvodu pribratia tlmočníka a ďalšieho oddialenia rozhodnutia vo veci. Navyše, súd prvej inštancie vykonanie navrhovaných dôkazov vzhľadom na žalobcom skôr predložené dôkazy nepovažoval súd za účelné, keďže svedok E. H. mal byť vypočutý za účelom preukázania nepripravenosti data roomu, čo ani jeden z účastníkov v konaní nerozporoval, a konateľ žalobcu G. V. mal byť vypočutý za účelom vyjadrenia sa k veci a opisu celej spolupráce, čo nebolo účastníkmi rozporované, nakoľko sporným medzi účastníkmi bolo navýšenie ceny oproti pôvodne dohodnutej odmene, čo nebolo medzi účastníkmi odsúhlasené. 6. S poukazom na čl. 5 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb - ObZ, § 261 ods. 1 ObZ, § 265 ObZ, § 269 ods. 2 ObZ, § 271 ods. 1 ObZ, § 2 ods. 3 zák. č. 540/2007 Z.z. o audítoroch, audite a dohľade nad výkonom auditu a o zmene a doplnení zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 540/2007 Z.z.”), § 10 ods. 1 zák. č. 540/2007 Z.z., § 20 ods. 1 zák. č. 540/2007 Z.z., § 21 ods. 4 zák. č. 540/2007 Z.z., § 21 ods. 5 a 6 zák. č. 540/2007 Z.z., § 324 ods. 1 ObZ, § 340 ods.1 ObZ, § 365 ods. 1 ObZ, § 369 ods. 1 ObZ, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu bol založený záväzkovo právny vzťah špecifikovaný zmluvou o audite, na základe ktorej bol zo strany žalobcu vykonávaný audit. Zmluva bola uzatvorená v ústnej forme, obsah zmluvy, ktorý reflektoval žalobcovu ponuku - potvrdenie zo dňa 5.8.2011, nebol medzi stranami sporný. Žalovaný rozporoval oprávnenie žalobcu fakturovať celú žalobcom uplatnenú sumu, a to z toho dôvodu, že nedošlo k fakturácii tak, ako bolo dohodnuté, t.j. v dohodnutej sume 5.400,- eur + 3 % predstavujúce administratívne poplatky a v dohodnutom rozsahu 6 dní. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný akceptoval len sumu 5.562,- eur, nakoľko táto bola medzi účastníkmi dohodnutá, avšak z hľadiska účtovného ako aj právneho nebola podľa názoru žalovaného riadne fakturovaná a nemohlo tak žalobcovi vzniknúť právo na zaplatenie žiadnej sumy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp.zn. 32 Cdo 4294/2007 zo dňa 7.1.2009 v zmysle ktorého: „Jestliže odvolací soud dovodil, že předmětná faktura je výzvou k zaplacení dlužné částky, přičemž bylo prokázáno, že tato výzva byla žalované doručena, potom na skutečnosti, že byla žalovaná žalobkyní k zaplacení doplatku kupní ceny řádně vyzvána, nemění nic ani to, že výzva neměla všechny náležitosti daňového dokladu, požadované účetními a daňovými předpisy. Není-li sjednáno jinak, je z hlediska určení splatnosti závazku ve smyslu § 340 odst. 2 ObchZ bez významu, zda výzva (faktura) nesplňovala náležitosti řádného daňového dokladu, pokud je z této výzvy patrná vůle jednající strany vyzvat stranu druhou k plnění a zároveň je z ní patrná částka, která je požadována.“ 7. Ako ďalej súd prvej inštancie uviedol, žalobca je audítorskou organizáciou, zapísanou v zozname audítorských spoločností, ktorý je verejne dostupný na internete, a ktorý podľa súdu prvej inštancie mal v danom vzťahu podľa názoru súdu nepopierateľne postavenie silnejšej strany, keďže žalobca vykonáva odbornú audítorskú činnosť. Z uvedeného dôvodu sa od žalobcu očakáva zodpovedný prístup voči klientovi, v posudzovanom prípade voči žalovanému, to znamená, že s odbornou starostlivosťou mohol realizovať písomnú zmluvu o audite, tak ako to v danom čase predpokladal vtedy platný zákon č. 540/2007 Z.z. o audítoroch, audite a dohľade nad výkonom auditu a o zmene a doplnení zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, vrátane písomnej dohody o odmene za poskytnutý finančný audit. Klient - žalovaný oprávnene očakával dôveru v žalobcu, v jeho odborných schopnostiach. Žalobca samlotný sa v úvode žaloby prezentuje ako „obchodná spoločnosť, ktorá podniká v oblasti činnosti účtovných poradcov, vedenia účtovníctva, organizovania kurzov, školení a seminárov a vykonávanie činnosti audítora. Žalobca spolu so spoločnosťami Mazars Accounting, s.r.o. a Mazars Tax k.s. patrí do slovenskej skupiny Mazars, ktorá je súčasťou siete medzinárodnej skupiny MAZARS pôsobiacej v 67 krajinách sveta a ako medzinárodná, nezávislá a integrovaná organizácia sa špecializuje na poskytovanie služieb v oblasti auditu, účtovníctva, daňových a poradenských služieb.“ Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu nebol sporný obsah zmluvy o audite, ktorý formuloval samotný žalobca, tento mal od počiatku vykonávania finančného auditu vedomosť o tom, že v prípade, ak by sa v priebehu realizácie záväzku objavili ťažkosti, zaviazal sa okamžite upovedomiť žalovaného, aby z toho mohli byť vyvodené dôsledky a aby sa žalobca následne mohol obrátiť na žalovaného s ponukou riešenia vzniknutých ťažkostí. Súd prvej inštancie zdôraznil, že uvedené žalobca neučinil a žalobcom predložený e-mail zo dňa 28.9.2011, ktorým žalobca informuje žalovaného ohľadne stavu daňového auditu, len v závere uvádza, že ohľadne finančnej časti auditu sa žalobca zaväzuje zaslať žalovanému krátku správu o ťažkostiach, ako aj o odpracovaných časoch, avšak uvedenú správu žalobca už súdu ako dôkaz nepredložil, ani žiaden dôkaz preukazujúci odsúhlasenú zmenu obsahu zmluvy čo do rozsahu ako aj ceny. Podľa názoru súdu prvej inštancie, aj keby žalobca informoval žalovaného, tak ako uvádza dňa 28.9.2011 (čo však nepreukázal vzhľadom na skutočnosť, že hneď na druhý deň 30.9.2011 už odovzdal žalovanému finálnu správu z finančného hľadiska), takéto konanie považoval súd prvej inštancie za výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko žalobca nedal žalovanému žiadnu možnosť vyjadriť sa, či chce vo vykonaní finančného auditu pokračovať i v prípade navýšenia rozsahu pôvodne odhadovaných dní a pôvodne stanovenej ceny. 8. Súd prvej inštancie posúdil žalobcom vystavenú faktúru len ako výzvu na zaplatenie, táto bola žalovanému riadne doručená, čo nebolo sporné, t.j. žalovaný bol žalobcom k zaplateniu vyzvaný a na uvedenom nič nemení, že žalobcom vystavená faktúra nebola vystavená v súlade s účtovnými a daňovými predpismi, v správnej výške. Súd prvej inštancie mal za to, že z hľadiska určenia splatnosti záväzku je bez významu, či faktúra (výzva) nesplňovala náležitosti riadneho daňového dokladu. Žalovaný si bol vedomý zaplatenia minimálne dohodnutej sumy 5.562,- eur, avšak túto bezdôvodne viac ako 6 rokov žalobcovi neuhradil, čím sa žalovaný obohacuje na úkor žalobcu, nakoľko žalovaný plnenie od žalobcu riadne prevzal, čo tiež v konaní nebolo sporné. 9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi riadne dohodnutú sumu 5.562,- eur, ktorá bola medzi stranami sporu nesporná. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca oprávnenie účtovať si vyššiu než dohodnutú sumu súdu nepreukázal a jeho konanie súd považoval za výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. 10. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na § 151 ods. 1 CSP a uviedol, že k žalobcom uplatneným úrokom z omeškania, ich výške a prvého dňa omeškania, sa žalovaný počas celého konania nevyjadril, preto považoval žalobcom tvrdené skutočnosti za nesporné. Za prvý deň omeškania určil deň 19.11.2011, nakoľko žalobca faktúrou - výzvou vyzval žalovaného na zaplatenie, poskytol mu 6 dní na plnenie, preto priznal žalobcovi ním uplatnené úroky z omeškania vo výške 9,25% ročne zo súdom priznanej sumy odo dňa 19.11.2011 do zaplatenia. 11. Súd prvej inštancie záverom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. II ÚS 2221/2007: „Soud musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“ a mal za to, že v danom prípade je zmyslom a účelom príslušných právnych predpisov priznanie plnenia žalobcovi ako veriteľovi v zmysle § 324 ods. 1 ObZ, ktoré súd v tomto prípade mal za preukázané a nesporné. Súd prvej inštancie tak žalobe žalobcu vyhovel v rozsahu 60% a o trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Na základe uvedeného ustanovenia súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 60%. 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), a h) CSP. Žalobca úvodom svojho odvolania uviedol, že ohľadom spôsobu a času oznámenia žalovanému o predĺžení prác na audite zo strany žalobcu sa tento danú skutočnosť snažil preukázať jednak predložením uvedeného mailu, z ktorého je zjavné, že žalovaný bol o predĺžení prác informovaný ako aj výsluchom svedkov, a to pána G. V. ako konateľa žalobcu zastrešujúci vykonávanie predmetného finančného auditu a pána E. H., bývalého zamestnanca, ktorý finančný audit vykonával, čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania zo dňa 13.2.2018. Uvedení svedkovia mali súd informovať jednak o nepripravenosti data roomu, čo bolo celým primárnym dôvodom predĺženia prác, a zároveň o spôsobe celej spolupráce a o komunikácií medzi stranami sporu. Skutočnosť, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným prebiehala na viacerých úrovniach je konštatovaná aj v bode 4.2 žaloby, keď žalovaný poveril žalobcu, aby priamo komunikoval so spoločnosťou, ktorá bola predmetom auditu, teda komunikácia medzi stranami prebiehala aj v inej ako len v prísne dohodnutej forme, pričom túto skutočnosť žalovaný nikdy nespochybnil. Napriek tomu súd prvej inštancie návrh na výsluch svedkov zamietol z dôvodu sudcovskej koncentrácie, podľa ktorej majú strany sporu povinnosť uplatňovať prostriedky procesnej obrany a útoku včas. Prostriedky procesného útoku nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli predložené včas nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 470 ods. 1 druhá veta CSP, preto uplatnenie uvedenej zásady je v tomto prípade neprípustné, keďže konanie začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP. Navyše, v tomto konaní neboli okrem podania žaloby a odpovede protistrany vykonané žiadne ďalšie úkony. Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo prvým úkonom vo veci od nadobudnutia účinnosti CSP a zároveň jediným pojednávaním vo veci. Žalobca mal za to, že nepovolením výsluchu svedkov na základe nesprávneho aplikovania právnej normy umožňujúcej sudcovskú koncentráciu došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces neumožnením vykonania jeho práv procesného útoku a obrany a k nevykonaniu navrhovaných dôkazov. Zároveň vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zároveň žiadal o zrušenie výroku III. napadnutého rozsudku. Záverom žalovaný konštatoval, že z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov dospel súd k nesprávnemu záveru vo veci samej, keďže navrhovaní svedkovia slúžili na objasnenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. Keďže výrok III. rozsudku je viazaný na pomer úspechu vo veci, je aj tento výrok nesprávny. 13. Podaním zo dňa 3.5.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasil s tvrdením žalobcu o uplatnení sudcovskej koncentrácie a mal za to, že rozsudok súdu je vecne správny. Žalovaný poukázal na § 153 ods. 1, 2 CSP, v ktorom je zakotvený procesný inštitút sudcovskej koncentrácie konania, ktorého základným účelom je zabrániť tomu, aby strany sporu zdržiavali sporové konanie neskoro vykonanými procesnými útokmi. Za takéto zdržiavanie sporu možno považovať konanie strán sporu, kedy predkladajú skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo môže mať za následok zmarenie samotného účelu pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Predmetom daného sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 9.270,- eur, ktorý si žalobca uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 13.2.2012. Napriek tomu, že podľa názoru žalobcu by mohol výsluch svedkov prispieť k náležitému objasneniu skutkového stavu veci, žalobca ani v žalobe, ani vo svojom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 26.2.2012, tento dôkaz neoznačil. žalobca nenavrhol výsluch svedkov počas celého súdneho konania, ale až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.2.2018, pričom o tomto dôkaze musel mal vedomosť minimálne v priebehu konania. Zároveň žalobca žiadnym spôsobom neuviedol, z akého dôvodu nenavrhol výsluch svedkov už v samotnej žalobe, resp. v priebehu súdneho konania. Žalovaný zdôraznil, že odo dňa začatia súdneho konania do pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ubehlo šesť rokov a teda žalobca mal dostatok času na to, aby predmetný dôkaz označil a taktiež zabezpečil. Žalovaný mal ďalej za to, že žalobca nesprávne aplikoval zákonné ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, keď jeho podstata spočíva v zachovaní právnych účinkov procesných úkonov subjektov civilného súdneho konania, vykonaných počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu, a to aj v režime nového procesného predpisu. Právny záver žalobcu, v zmysle ktorého je potrebné akýkoľvek procesný úkon strany sporu vykonaný v rámci súdneho konania, ktoré sa začalo pred účinnosťou CSP, posudzovať len podľa skoršieho procesného predpisu, a to bez ohľadu na to, kedy bol urobený, je nesprávny. Takýto postup by podľa žalovaného narušil jeden zo základných pojmových znakov procesnej intertemporality, a to princíp okamžitej použiteľnosti novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa skoršieho procesného predpisu. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca mal dostatok času na to, aby navrhol výsluch svedkov, ktorý údajne mal prispieť k náležitému objasneniu skutkových okolností prejednávanej veci. Napriek tomu, žalobca tak urobil až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13.2.2018, čím porušil svoju procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu. Procesná povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v čl. 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony sporových strán nesmú viesť k prieťahom v konaní. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Žalovaný mal za to, že vykonanie resp. nevykonanie výsluchu svedkov nemení skutkové okolnosti prejednávanej veci, a to najmä skutočnosť, že žalobca konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto takýto výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil vo výroku II. a III. ako vecne správne a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 14. Podaním zo dňa 25.5.2018 sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasil s vyjadrením žalovaného ohľadom sudcovskej koncentrácie, keď účelom ustanovení § 153 CSP je skrátenie celkovej doby konania, posilnenie zásady hospodárnosti konania a zásady „vigilaníibus tura scripta sunt“. Tieto zásady sú však len niektorými zo zásad CSP, ktoré nie je možné aplikovať tak, aby zároveň došlo k porušeniu iných zásad CSP, najmä nie základnej zásady civilného sporového poriadku, t.j. zásady spravodlivej a účinnej ochrany ohrozených alebo porušených práv, ktorá je zakotvená hneď v článku 2. CSP. Zásady, ktorých vyjadrením je § 153 CSP je preto potrebné vykladať vždy tak, aby ich aplikácia pomáhala dosiahnuť túto spravodlivú a účinnú ochranu. Samotný §153 CSP pri tom vo svojich ustanoveniach stanovuje len možnosť súdu dbať na efektívnu a účinnú ochranu práv a zdôrazniť včasnosť konania strán, avšak samotný zákon umožňuje aplikovať toto oprávnenie iba v prípade, ak bude stále zachovaná zásada spravodlivosti. Ako konečný moment, od ktorého už nie je možné predkladať skutkové tvrdenia a navrhovať vykonanie nových dôkazov zákon vo svojom § 154 CSP chápe až moment vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že aplikovanie § 470 ods. 2 CSP na tento prípad nie je prípustné, keďže jeho podstata spočíva v zachovaní právnych účinkov procesných úkonov subjektov civilného súdneho konania, vykonaných počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu a to aj v režime nového procesného predpisu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že jednou zo zásad OSP bola zásada hľadania materiálnej pravdy zo strany súdu. Súd bol počas účinnosti OSP povinný sám navrhovať a vykonávať dôkazy a byť procesné aktívny, a to za účelom zisťovania skutočnej pravdy, čím istým spôsobom uľahčoval dôkazné bremeno strán. CSP však zakotvil zásadu hľadania len formálnej pravdy zo strany súdu, a teda dôkazné bremeno spočíva v plnej miere len na stranách konania. Vyjadrením tejto zmeny je aj ustanovenie § 153 CSP, teda zavedenie inštitútu sudcovskej koncentrácie konania. Žalobca mal za to, že aplikácia tohto ustanovenia aj na spory začaté pred účinnosťou CSP by však mohla znamenať prílišnú striktnosť zo strany zákona a súdu narušujúcu ostatné zásady CSP, keďže strana sa nemôže spoľahnúť na rovnaké zaobchádzanie. Navyše priamou aplikáciou tohto ustanovenia by mohlo dôjsť aj k situácii, keď strany riadne nevyužijú všetky svoje procesné oprávnenia, teda návrh, odpoveď, repliku a dupliku a teda nemôžu navrhnúť všetky dôkazy, ktoré by mohli navrhnúť, keďže v OSP neboli špecifikované všetky prostriedky procesného útoku a obrany. Takáto aplikácia by teoreticky teda mohla viesť, k prípadu, keď by strana, ktorá nenavrhla všetky svoje dôkazy už vo svojom prvom návrhu mala zamedzené navrhnutie akýchkoľvek ďalších dôkazov. Žalobca poukázal na to, že všetky uvedené následky sú v nesúlade so zásadou spravodlivého procesu a ako také sa teda napokon premietli v intertemporálnom ustanovení § 470 ods. 2, druhej vete, ktoré je tak jednoznačné, že nepripúšťa žiadne iné úvahy o jeho účele alebo zaradení. Žalobca považoval argument žalovaného, že navrhnutie dôkazov mohlo byť vykonané skôr, je irelevantné. Pojednávame, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku bolo prvým úkonom vo veci od nadobudnutia účinnosti CSP, a zároveň jediným pojednávaním vo veci samej, pričom vychádzajúc z vyššie uvedeného mal žalobca za to, že aplikáciou sudcovskej koncentrácie konania v tomto prípade by došlo k porušeniu zásady spravodlivosti. Navyše jej aplikácia je v prípade konaní začatých pred účinnosťou CSP výslovne vylúčená § 470 ods. 2 CSP. Žalobca sa v plnej miere pridržiaval tvrdení obsiahnutých v odvolaní, a preto z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd požiadal, aby zrušil výroky č. II. a č. III. napádaného rozhodnutia a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom o trovách konania sa rozhodne súd prvej inštancie po riadnom rozhodnutí vo veci. 15. K vyjadreniu žalobcu sa podaním zo dňa 14.6.2018 vyjadril žalovaný, ktorý uznal, že zo zákonného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP vyplýva, že sudcovskú koncentráciu konania nemožno uplatňovať v konaniach, začatých pred účinnosťou CSP, ak by jej uplatnenie bolo v neprospech strany, avšak spôsob, akým si žalobca predmetné zákonné ustanovenie vykladá je nesprávny a v rozpore s jeho účelom. Uvedené zákonné ustanovenie chráni sporové strany, aby ich nebolo možné sankcionovať do minulosti, v ktorej súčasná právna úprava neexistovala, a nemohla sa v niekoľko rokov trvajúcom spore ani rozumne predpokladať. Účelom zákonných ustanovení CSP, najmä intertemporálnych ustanovení však nie je ochrana strany, ktorá je procesne pasívna. Žalobca opätovne navrhol vykonanie dôkazu, a to výsluch p. E. H. a p. G. V., o ktorom musel mať vedomosť, či už pri samotnom začiatku súdneho konania alebo najneskôr v jeho priebehu. Podľa názoru žalobcu, výsluch svedkov by mal viesť k náležitému objasneniu skutkové stavu veci a napriek tejto skutočnosti, tento dôkaz neoznačil a nenavrhol vykonať počas celých šiestich rokov súdneho konania až do súdneho pojednávania, ktoré sa konalo dňa 13.2.2018. Mimo uvedeného žalovaný zdôraznil, že výsluch svedkov mal preukázať nepripravenosť data roomu a spôsob spolupráce medzi žalobcom a žalovaným, pričom tieto skutkové okolnosti nemali pre rozhodnutie vo veci žiaden význam. Žalovaný dodal, že základnou spornou skutočnosťou medzi stranami je tá, či navýšenie ceny za poskytnuté služby boli alebo neboli odsúhlasené. To znamená, že skutočnosti, ktoré mali byť predmetom výsluchu sú pre rozhodnutie vo veci samej irelevantné. Žalovaný mal za to, že právny zástupca žalobcu mal v období od účinnosti CSP až do vytýčenia termínu pojednávania a pri vynaložení primeranej miery obozretnosti dostatočnú možnosť na oboznámenie sa so zmenami, ktoré priniesla nová právna úprava a na tieto zmeny dostatočným spôsobom reagovať. Žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v časti výroku II. a III. potvrdil ako vecne správny a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. 17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 18. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 19. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožnil. V súvislosti s jedinou odvolacou námietkou žalobcu, v zmysle ktorej podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu a k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie návrhu žalobcu na výsluch svedkov pána G. V. a pána E. H. použitím ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania, ktoré je v tomto prípade neprípustné podľa § 470 ods. 2, druhá veta CSP, keďže konanie začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, odvolací súd uvádza nasledovné: 20. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.2.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9.270,- eur s príslušenstvom a náhrady trov konania z toho titulu, že žalovaný si u žalobcu objednal služby vykonania finančného a daňového auditu (due diligence) v spoločnostiach Rabaka, pričom žalobca v zmysle zmluvy žalovanému poskytol dohodnuté služby finančného auditu, za čo žalovanému vystavil faktúru na čiastku 9.270,- eur, ktorú žalovaný odmietol čo i len čiastočne uhradiť. 21. Z potvrdenia žalobcu zo dňa 5.8.2011, bolo súdom prvej inštancie preukázané, že žalobca navrhol žalovanému odmenu za finančnú časť auditu, za 6 dní, 5.400,- eur bez dane, bez výdavkov a administratívnych poplatkov vo výške 3% fakturovanej odmeny s tým, že výdavky a administratívne poplatky budú fakturované v rovnakom čase ako odmeny žalobcu. Odmeny žalobcu sú určované na základe času, ktorý považuje žalobca za nevyhnutý a zohľadňujú odbornú spôsobilosť a skúsenosti žalobcových spolupracovníkov. Odhad času mal závisieť od dodržiavania spoločne stanoveného kalendára, prípravy dokumentov a informácií nevyhnutných pre činnosť žalobcu pred jeho intervenciou, prítomnosťou a dostupnosťou zástupcov druhej strany. V prípade, ak by sa v priebehu realizácie záväzku žalobcu objavili ťažkosti, žalobca sa zaviazal okamžite upovedomiť žalovaného, aby z toho mohli byť vyvodené dôsledky a aby sa žalobca následne mohol obrátiť na žalovaného s ponukou riešenia vzniknutých ťažkostí. E-mailom zo dňa 28.9.2011 žalobca informoval žalovaného ohľadne stavu daňového auditu, čo ale nie je predmetnom tohto sporu, že daňovou časťou žalobca k dátumu 28.9.2011 strávil 6 dní práce. Ohľadne finančnej časti auditu sa žalobca v predmetnom e-maile zaviazal zaslať krátku správu o ťažkostiach, ako aj o odpracovaných časoch, avšak uvedenú správu žalobca už súdu prvej inštancie ako dôkaz nepredložil. Súd prvej inštancie mal za to, že aj keby žalobca informoval žalovaného, tak ako je vyššie uvedené, čo však súdu nepreukázal, vzhľadom na skutočnosť, že hneď na druhý deň 30.9.2011 už odovzdal žalovanému finálnu správu z finančného hľadiska, takéto konanie žalovaného považoval súd za výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko žalovaný nemal žiadnu možnosť vyjadriť sa, či chce vo vykonaní finančného auditu pokračovať i v prípade navýšenia rozsahu pôvodne odhadovaných dní a pôvodne stanovenej ceny. Faktúra č. 011110001 zo dňa 12.10.2011, ktorá bola žalobcom žalovanému predložená, obsahovala vyúčtovanie odmeny a administratívnych nákladov vo výške 3%, ktoré majú byť bližšie uvedené v prílohe č. 1 a 2 predmetnej faktúry, avšak tieto prílohy žalobca súdu prvej inštancie ako dôkaz nepredložil ani ich ako dôkaz neoznačil. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vykonal finančný audit v rozsahu 6 dní, v sume 5.400,- eur + 3 % predstavujúce administratívne poplatky, t.j. v celkovej sume 5.562,- eur, pričom táto suma bola dohodnutá a nesporná, čo napokon po nenamietal ani samotný žalovaný. 22. Súd prvej inštancie správne zhodnotil, že nakoľko medzi účastníkmi konania nebol sporný obsah zmluvy o audite, ktorý formuloval samotný žalobca, mal žalobca od počiatku vykonávania finančného auditu vedomosť o tom, že v prípade, ak by sa v priebehu realizácie záväzku žalobcu objavili ťažkosti, sa žalobca zaviazal okamžite upovedomiť žalovaného, aby z toho mohli byť vyvodené dôsledky a aby sa žalobca následne mohol obrátiť na žalovaného s ponukou riešenia vzniknutých ťažkostí. Uvedené však žalobca neučinil. E-mail zo dňa 28.9.2011, ktorým žalobca informuje žalovaného ohľadne stavu daňového auditu taktiež len v závere uvádza, že ohľadne finančnej časti auditu sa žalobca zaväzuje zaslať žalovanému krátku správu o ťažkostiach, ako aj o odpracovaných časoch, ktoré však žalobca súdu ako dôkaz nepredložil a ani žiaden dôkaz preukazujúci odsúhlasenú zmenu obsahu zmluvy čo do rozsahu ako aj ceny. Danú skutočnosť, a teda spôsob a čas oznámenia žalovanému predĺženie prác na audite zo strany žalobcu mal záujem okrem uvedenej e-mailovej komunikácie preukázať aj výsluchom dvoch svedkov, ktorý súd prvej inštancie ako dôkaz navrhnutý žalobcom nevykonal. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že ním navrhnutí svedkovia pán G. V. a pán E. H., a to na pojednávaní konanom dňa 13.2.2018 mali súd informovať jednak o nepripravenosti data roomu, čo bolo celým primárnym dôvodom predĺženia prác, a zároveň o spôsobe celej spolupráce a o komunikácií medzi žalobcom a žalovaným, odvolací súd uvádza, že za danej situácie predloženie prostriedkov procesného útoku zo strany žalobcu až na pojednávaní nie je možné považovať za včasné, keď žalobca ako strana sporu neuvádzal v spore také skutočnosti, ktoré by mu bránili vykonať ich skôr, ak by konal starostlivo. Žalobca, ktorý je navyše zastúpený advokátskou kanceláriou, kde sa predpokladá splnený kvalifikačný predpoklad o vedomosti a znalosti procesných práv a povinností, ako aj o znalosti účinných právnych predpisov, neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by bránili navrhnúť vypočutie uvedených svedkov skôr v konaní, a to aj napriek tomu, že konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca už v počiatku súdneho konania mal vedomosť o konateľovi žalobcu G. V. ako aj o bývalom zamestnancovi žalobcu, ktorých mohol navrhnúť a označiť ako v žalobe, tak vo vyjadrení doručenom súdu dňa 26.2.2012, ako aj počas celého ďalšieho priebehu konania, ako správne poznamenal súd prvej inštancie v bode 23. napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že keďže neexistujú osobitné dôvody, platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nebolo včasné. Pokiaľ potom za daného stavu súd prvej inštancie oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku žalobcu neospravedlnil a neprihliadol na návrh žalobcu na doplnenie dokazovania prednesené až na pojednávaní, rozhodol v súlade s ustanovením o sudcovskej koncentrácii konania podľa § 153 CSP, keďže by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Pokiaľ potom žalobca z tohto dôvodu namietal postup súdu prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 470 CSP, o taký prípad sa v danej právnej veci nejedná, keďže pojednávanie dňa 13.2.2018 bolo nariadené za účinnosti CSP a v súlade s ustanoveniami Civilného sporové poriadku o konaní na súde prvej inštancie. Naopak, ak by súd prvej inštancie postupoval podľa § 181 ods. 4 CSP, podľa ktorého súd strane poskytne dodatočnú lehotu na prednesenie skutkových tvrdení a označenie alebo predloženie dôkazov a tento je nevyhnutne spojený s odročením pojednávania, pričom súd o poskytnutí tejto dodatočnej lehoty rozhodne individuálne a podľa konkrétnych okolností prípadu, vždy ide o procesný postup v prospech strany, ktorej je dodatočná lehota takto poskytnutá. To nielenže procesne znevýhodňuje protistranu a spôsobuje prieťahy v konaní, ale obmedzuje aj koncentráciu konania a neguje pravidlo o rozhodnutí súdu (spravidla) na jedinom pojednávaní. 23. Nakoľko žalobca vo svojom odvolaní namietal predovšetkým porušenie práv na spravodlivý proces neumožnením vykonania jeho práv procesného útoku a procesnej obrany a vykonania ním navrhnutých dôkazov, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax, a to konkrétne R 37/1993, podľa ktorej: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.“ Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 62/1995 (ZSP 13/1996) uviedol, že: „Hoci súd nevykonal účastníkom navrhované dôkazy, jeho postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP (§ 420 písm. f) CSP)“ alebo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1 Obdo V 22/2012 (ZSP 24/2013), v ktorom konštatoval, že: „Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Nejde o odňatie možnosti konať pred súdom, ak žalovanému nebola znemožnená realizácia procesných práv, žalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podstatným dôkazom a argumentom žalobcu v priebehu konania, pričom súd prvého stupňa a odvolací súd sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojich rozhodnutí náležite vysporiadali. Všeobecný súd nemá povinnosť akceptovať návrhy účastníka, procesné úkony a obsah oprávnených prostriedkov a podľa nich rozhodovať.“ 24. V neposlednom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí v bode 23. ozrejmil, prečo aj v prípade, ak by pripustil výsluch svedka E. H. a konateľa žalobcu G. V., by takýto postup nebol účelný vzhľadom na žalobcom skôr predložené dôkazy. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatáciou súdu prvej inštancie aj v tejto časti, keď tento dospel k záveru, že svedok E. H.O. mal byť vypočutý za účelom preukázania nepripravenosti data roomu, avšak je nepochybné, že ani jedna zo strán sporu túto skutočnosť nerozporovala. Konateľ žalobcu G. V. mal byť vypočutý za účelom vyjadrenia sa k veci a opisu celej spolupráce, ale ani toto nebolo predmetom spornosti, nakoľko sporným medzi účastníkmi bolo navýšenie ceny oproti pôvodne dohodnutej odmene, čo nebolo medzi účastníkmi odsúhlasené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, I. ÚS 350/2008, podľa ktorého: „Neakceptovanie dôkazného návrhu možno čo do vecného obsahu odôvodnenia založiť len tromi dôvodmi: prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť nemá relevantnú súvislosť s predmetom konania, ďalším je argument, podľa ktorého navrhnutý dôkaz nepotvrdí ani nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže nedisponuje vypovedacou potenciou a naostatok tretím je nadbytočnosť dôkazu vo vzťahu k tvrdeniu, ktoré už bolo s praktickou istotou buď overené alebo vyvrátené.“ 25. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok v časti istiny v sume 5.562,- eur, ktorá bola medzi žalobcom a žalovaným riadne dohodnutá, nesporná, a teda vyhovel žalobe voči žalovanému v rozsahu 60%, postupoval aj pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania správne, keď v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 60%, keďže bol v tejto časti žalovaného nároku úspešným. 26. Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odvolacia námietka žalobcu, v zmysle ktorej z dôvodu nevykonania ním navrhovaného dôkazu, a to výsluch svedkov pána G. V. a pána E. H. na základe nesprávneho aplikovania právnej normy umožňujúcej sudcovskú koncentráciu došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces neumožnením vykonania jeho práv procesného útoku a procesnej obrany a k nevykonaniu navrhovaných dôkazov, nebola spôsobilá privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd vyslovil záver, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 30Cb/32/2012-160 zo dňa 13.2.2018 v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. 27. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 28. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 29. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 31. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).