Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/147/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112224385 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112224385.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: L. L., B.. XX.XX.XXXX, X. P. XXX/X, XXX XX I., právne zastúpený: Avokátska kancelária Hovan a Hospůdka, s.r.o., IČO: 47 233 419, so sídlom M. Gorkého 8, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31 383 408, o zaplatenie 4 388,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.02.2017, č.k. 21C/146/2012-244, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Odvolanie žalovaného do zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie sa odmieta. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v prisudzujúcom výroku a vo výrokoch o trovách konania pred súdom prvej inštancie potvrdzuje. Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 200 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I) , vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II), žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,88% (výrok III) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I trovy štátu v plnej výške (výrok IV). 2. Rozhodnutie právne zdôvodnil § 1 ods. 2 , § 52, § 151mc, § 517 ods. 1,2, § 788 ods. 1, § 788 ods. 3, § 788 ods. 4, § 795 ods. 1, § 799 ods. 1, 2,3, § 806 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie“) a vecne tým, žalobca ako poistník a poistený uzatvoril so žalovaným, ktorý je poisťovňou poistnú zmluvu predmetom, ktorej bolo poistenie rodinného domu žalobcu nachádzajúceho sa v U. na O. D. ( ďalej len „poistený rodinný dom“). Poistná zmluva bola platnou aj v roku 2010, kedy došlo v dôsledku nepriaznivých poveternostných podmienok a následných povodní k poškodeniu poisteného rodinného domu žalobcu, a to podmáčaním podlahy v miestnostiach nachádzajúcich sa v zadnej časti domu a zaplavením pivničných priestorov v prednej časti domu, v ktorých voda zničila elektrický kotol, zásobník vody a elektroinštaláciu. Uvedené skutkové tvrdenia žalobcu žalovaný nesporoval. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah založený medzi stranami sporu poistnou zmluvou zo dňa 16.03.2010 ako spotrebiteľský vzťah a predmetnú poistnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že poistený rodinný dom mal v čase poistnej udalosti (04.06.2010) charakter trvale obývaného rodinného domu v súlade s poistnými podmienkami. Uvedené závery súd prvej inštancie prijal na základe obsahu svedeckej výpovede svedkyne Y. L., ktorá uviedla, že so žalobcom bývala najskôr v spoločnej domácnosti v byte v U. na D. Za W. a potom, keď byt predali, presťahovali sa do rodinného domu v U.. V rodinnom dome bývala spolu s dcérou pričom žalobca, ktorý vlastní ďalší dom v I. sa zdržiaval striedavo v I. alebo v U.H.. Rovnako svedkyňa uviedla, že v rodinnom dome v U. sa v rokoch 2009 a 2010 zdržiavala denne, na rozdiel od žalobcu, ktorý síce chodieval do rodinného domu v U., pretože sa tu nachádzali niektoré veci potrebné k prevádzke jeho živnosti, no zdržal sa pár hodín a odchádzal, nakoľko sa súčasne zdržiaval aj vo svojej ďalšej nehnuteľnosti v I.. Výpoveď svedkyne vyhodnotil tak, že sa v podstatných skutočnostiach zhodovala s obsahom výsluchu žalobcu, ktorý uviedol, že rodinný dom v U. zakúpil v roku 2008 za účelom bývania. Ako nedôvodné posúdil súd prvej inštancie námietky žalovaného, že obsah svedeckej výpovede svedkyne ako aj výpovede žalobcu sa rozchádzali, majúc za to, že rozhodujúcim pre posúdenie nároku žalobcu bolo zistenie, či bol poistený rodinný dom v U. obývaný v rozhodnom období minimálne po dobu 270 dní v roku. Vychádzal z toho, že Všeobecné poistné podmienky žiadnym spôsobom neurčovali osobu, ktorou mal byť predmet poistenia obývaný, teda nemuselo ísť o osobu poisteného (žalobcu). Tvrdenia žalobcu, že v dome býval jeho kamarát a tvrdenie svedkyne, že v rodinnom dome bývala len ona a jej dcéra, sa v žiadnom prípade nevylučovali a obe tvrdenia mohli obstáť popri sebe. Pokiaľ išlo o skutočnosť, kde a kedy v rozhodujúcom časovom úseku žalobca prespával, túto súd prvej inštancie nepovažoval za relevantnú. Vzhľadom k uvedenému považoval podmienku trvalého obývania poisteného rodinného domu za naplnenú. Bez vplyvu na vieryhodnosť svedkyne posúdil skutočnosť, že svedkyňa bola priateľkou žalobcu. I keď v zápise o poškodení z 10.06.2010 (ďalej len „Zápis“) bolo uvedené, že poistený rodinný dom v Smižanoch nie je trvalo obývaný, vzhliadol na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol, že likvidátor žalovaného sa ho dopytoval na skutočnosť, kde býva a tento uviedol, že má trvalý pobyt zapísaný na P. D.. v I. ako aj na vyjadrenie žalobcu, že si následne obsah zápisu o poškodení s prílohou, ktoré spisoval likvidátor už neprečítal a tento len podpísal. Pri posudzovaní vyjadrenia likvidátora žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovi vysvetlil, čo sa rozumie pod trvalým obývaním rodinného domu, a žalobca až na základe takéhoto vysvetlenia uviedol, že budova nie je trvale obývaná, vzhliadol na to, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a spotrebiteľský vzťah založený poistnou zmluvou uzatvorenou medzi stranami, v ktorom vzťahu má žalobca postavenie spotrebiteľa. Na základe uvedeného súd prvej inštancie pokiaľ išlo o výkladové nejasnosti, resp. nepochopenie inštitútu trvale obývanej nehnuteľnosti tak, ako ho definujú poistné podmienky žalovaného, priklonil v pochybnostiach na stranu spotrebiteľa. Poukazujúc na to, že z oznámenia likvidátora žalovaného nevyplývalo, aké konkrétne vysvetlenia poskytol likvidátor v súvislosti s obhliadkou zaplavenej nehnuteľnosti žalobcovi, teda nebolo možné posúdiť či tieto boli dostatočné a jednoznačné. 3. Súd prvej inštancie prihliadol ďalej na to, že medzi stranami nebolo sporným, že k poistenému rodinnému domu je zriadené záložné právo v prospech Tatra banka, a.s.. Vychádzajúc z obsahu devinkulácie a pri aplikácii § 151mc ods. 2 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobca je oprávnený si v tomto prípade uplatniť žalobou pohľadávku voči poisťovni (žalovanému), v rozsahu bankou devinkulovaných 1 200 eur, pričom vo zvyšku bola aktívne legitimovaná Tatra banka, a.s., ako záložný veriteľ. Vzhliadol na vyjadrenie žalovaného, ktorý žalobcom uplatnený nárok nesporoval do výšky 2 753,73 eur. Uvedená sumu pozostávala z časti nákladov vo výške 733,73 eur vynaložených žalobcom na opravu omietky podľa faktúry č. XXXXXXXXX vystavenej na sumu 1 418,68 eur, nákladov na odstránenie vody, bahna a ich likvidácie, ako aj demontáž, odvoz, likvidácie poškodeného zariadenia a čistenie vo výške 232,50 eur, nákladov za montáž a demontáž kotla vo výške 988 eur, nákladov na kúpu interiérových dverí vo výške 139 eur, nákladov na montáž plávajúcej podlahy a maliarskych prác vo výške 660,50 eur. Následne súd prvej inštancie zohľadnil námietku žalovaného týkajúcu sa podpoistenia poisteného rodinného domu a ustálil, že zo žalovaného nesporovaného nároku na poistné plnenie (64% zo sumy 2 753,73 eur) t.j. sumy 1 762,38 eur po odpočítaní spoluúčasti vo výške 33 eur (článok 10 všeobecných poistných podmienok), by vznikol žalobcovi nárok na plnenie vo výške 1 729,38 eur. Vychádzajúc však z toho, že žalobcovi svedčí aktívna legitimácia domáhať sa nároku len v rozsahu 1 200 eur, rozhodol tak, že žalobcom uplatnený nárok posúdil ako dôvodný vo výške 1 200 eur a vo zvyšku z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcom uplatnený nárok zamietol. Za dôvodné považoval súd prvej inštancie priznať žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 1 200 eur, a to vo výške 9% ročne počnúc dňom 01.01.2012 do zaplatenia. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), vychádzajúc z toho, že strany mali vo veci čiastočný úspech. Preto náhradu trov konania pomerne rozdelil, pričom podľa pomeru čistého úspechu žalovaného v konaní, priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 34,88%. 5. Žalobcu, ako neúspešnú stranu, súd prvej inštancie zaviazal povinnosťou v súlade s § 255 ods. 1 v spojení s § 253 ods. 1 a za použitia § 470 ods. 2 C.s.p. zaplatiť na účet súdu trovy štátu v plnej výške. Trovy štátu pozostávali z vyplatenej náhrady vecných nákladov priznaných Tatra banka, a.s. uznesením č.k. (25C)21C /146/2012-170 z 19.08.2015 vo výške 1,10 eur. 6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že rodinný dom žalobcu bol v čase vzniku škody obývaný. Poukázal na to, že riadne vykonal šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť, ktorého nevyhnutnou súčasťou bolo vykonanie obhliadky poistenej nehnuteľnosti a spísanie zápisu o poškodení, ktoré v predmetnom prípade vykonal technik žalovaného. V rámci obhliadky technik zisťoval, či je poistená nehnuteľnosť trvalo obývaná. Na otázku technika, koľko dní v roku bol rodinný dom obývaný, žalobca uviedol, že rodinný dom nie je trvalo obývaný. Svoje vyhlásenie potvrdil svojím podpisom na tlačive Zápis o poškodení k poistnej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.06.2010. Zdôraznil, že na uvedenom Zápise nie je uvedená žiadna výhrada voči jeho obsahu, prípadne doplnenie, ktoré by vyvrátilo alebo opravilo písomný záznam vypracovaný obhliadajúcim technikom na základe údajov, ktoré žalobca poskytol. Poukázal na to, že z vyjadrenia obhliadajúceho technika vyplynulo, že žalobcovi pri obhliadke vysvetlil, čo sa rozumie pod pojmom trvalo obývaný, v zápise o poškodení vychádzal z toho, čo uviedol žalobca. Podľa vyjadrenia technika Zápis predložil žalobcovi na kontrolu a podpis. Technik poukázal na to, že žalobca mal Zápis podpísať bez výhrad, pritom podľa technika mal možnosť prípadné výhrady doplniť vlastnou rukou. Nesprávne zistenie skutkového stavu súdu videl v tom, že súd z výsluchu žalobcu a jeho priateľky odvodil trvalú obývateľnosť rodinného domu, pričom v konečnom dôsledku zobral za preukázané púhe tvrdenie týchto osôb, bez ďalších dôkazov a bez reflektovania žalobcom podpísaného dokumentu a vyjadrenia obhliadajúceho technika. Z článku 38 VPP v spojení s výkladom pojmu trvalo obývaný rodinný dom podľa siedmej časti VPP vyplýva, že predmetom poistenia je rodinný dom, ktorý je obývaný minimálne 270 dní v roku. Z uvedeného treba vyvodiť, že rodinný dom nachádzajúci sa na O. D. Č.. XXX/XX P. U. nie je predmetom poistenia. Keďže predmetný rodinný dom nie je predmetom poistenia, predmetná škodová udalosť nemôže byť poistnou udalosťou, nevznikla povinnosť poskytnúť poistné plnenie. 7. Odvolateľ ďalej namietal závery súdu prvej inštancie, ktorý preukázanie trvalej obývateľnosti rodinného domu odôvodnil najmä s poukazom na obsah svedeckej výpovede svedkyne Y. L. a výsluch žalobcu. Mal za to, že zo strany žalobcu išlo o snahu o účelové prispôsobovanie popisu skutkového stavu, tak aby bol v súlade s poistnými podmienkami. Namietal rozpornosť a nelogickosť vo výpovediach žalobcu a svedkyne. Bol toho názoru, že súd mal pri hodnotení skutkového stavu vychádzať práve z popisu skutkového stavu, ktorý uviedol žalobca v Zápise, nakoľko tento bol vyhotovený pred uvedením dôvodov odmietnutia poistného plnenia a nemožno mu pripísať žiadny motív vo vzťahu k likvidácii poistnej udalosti. Svedecké výpovede bolo potrebné vnímať v ich vzájomnej súvislosti, pričom za hodnoverný dôkaz je ich možno považovať v prípade, pokiaľ ich je možné považovať za nesporné. Nestotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý sa v pochybnostiach priklonil na stranu spotrebiteľa. Nakoľko tento výklad sa použije až vtedy, keď aj po preskúmaní zmluvnej podmienky bežnými metódami výkladu zostávajú pochybnosti o zmysle tejto podmienky. Dôjsť k záveru, že sa má použiť výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, možno až vtedy, ak ani na základe dôslednej interpretácie nemožno určiť jednoznačný obsah vôle konajúcich strán, resp. ktorý z možných výkladov bol skutočnou vôľou konajúcej strany. Samotné slovné vyjadrenie čl. 38 písm. a) VPP v spojení s definíciou trvalo obývaného domu uvedenou v siedmej časti VPP, ako aj celý kontext účelu poistenia ako aj poistnej zmluvy nepripúšťa dvojaký výklad predmetného ustanovenia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd rozsudkom súdu prvej inštancie zmenil a priznal mu nárok na náhradu trov konania alebo rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 8. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.04.2018 uvádzajúc, že súd prvej inštancie správne subsumoval poistný vzťah žalobcu a žalovaného pod spotrebiteľskú zmluvu a pri rozhodovaní vzhliadol na to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Prípadné rozpory vo výpovediach žalobcu a svedkyne o tejto otázke neboli takého charakteru, aby odôvodňovali záver, že nejde o poistnú udalosť. Tento prístup bolo dôvodným aplikovať aj vo vzťahu k vyjadreniu likvidátora, nakoľko bolo pochybným s akým obsahom bol žalobca poučený o tom, čo sa rozumie pod trvalým obývaním rodinného domu, pričom uvedenú pochybnosť súd správne vyhodnotil v prospech žalobcu. Navrhoval preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu plnú náhradu trov odvolacieho konania. 9. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania žalovaného (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 11. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 12. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak a)bolo podané oneskorene, b)bolo podané neoprávnenou osobou, c)smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)nemá náležitosti podľa § 363 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20170501>, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 13. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie výrokom I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 200 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, výrokom III žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,88% a výrokom IV žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I trovy štátu v plnej výške. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Z obsahu odvolania odvolací súd zistil, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj v časti zamietajúceho výroku, z ktorého mu ujma nevznikla. 14. Odvolací súd tak ustálil, že žalovanému nesvedčí subjektívna procesná legitimácia na podanie odvolania proti zamietajúcemu výroku, preto odvolanie žalovaného s poukazom na ust. § 386 písm. b) C.s.p. v tejto časti odmietol, ako podané neoprávnenou osobou. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bol prisudzujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie a závislé výroky o trovách konania. 15. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu v napadnutej časti. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa. 16. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnemu záveru, že rodinný dom žalobcu v Smižanoch na Tatranskej ulici mal v čase vzniku poistnej udalosti charakter trvalo obývaného rodinného domu v súlade s VPP, odvolací súd uvádza. VPP definíciu pojmu „trvalo obývaný rodinný dom“ upravujú v siedmej časť VPP nasledovne: „Trvalo obývaný rodinný dom je rodinný dom obývaný minimálne 270 dní v roku“. Z uvedeného vyplýva, že na preukázanie podmienky, že poistený rodinný dom bol v čase vzniku škodovej udalosti trvalo obývaný sa nevyžadovalo, aby bol trvale obývaný poisteným alebo poistníkom, príp. splnenie tejto podmienky nebolo viazané na evidenciu trvalého pobytu dotknutých osôb v poistenej nehnuteľnosti. Vychádzajúc z vysokej sofistikovanosti a prepracovanosti tohto poistného právneho vzťahu zo strany poisťovne, možno uviesť, že žalobca ako bežný spotrebiteľ pri bežnej, resp. obvyklej pozornosti nemohol získať žiadne relevantné doplňujúce informácie o tom, čo konkrétne žalovaný považuje za trvale obývaný rodinný dom a čo žiada na preukázanie trvalého obývania poistenej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď splnenie uvedenej podmienky posudzoval všeobecne, a to aj vo vzťahu k iným osobám ako osobe poistníka alebo poisteného. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že k uzavretiu Poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX došlo dňa 16.03.2010 a k vzniku škody došlo dňa 04.06.2010, t.j. s odstupom cca 3 mesiacov. Už pri uzatváraní poistnej zmluvy (16.03.2010) žalobca uviedol, že poisťovaná nehnuteľnosť je trvalo obývaná minimálne 270 dní v roku. Preto, ak žalovaný neposkytnutie poistného plnenia odvodzoval od skutočnosti, že žalobca bez výhrad podpísal obsah Zápisu, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že „... Rodinný dom nie je trvalo obývaný“, bolo potrebné vzhliadnuť na to, že uvedený Zápis nenapísal vlastnou rukou žalobca, ale likvidátor žalovaného, osoba odborne zdatná. Súd prvej inštancie tak pri prijímaní skutkových záverov správne prihliadol na vyjadrenie žalobcu, že likvidátor žalovaného pri spísaná obsahu Zápisu zisťoval, kde žalobca býva a kde má trvalý pobyt, preto i keď likvidátor žalovaného uviedol, že pri spísaní Zápisu žalobcovi vysvetlil, čo sa rozumie pod „trvalým obývaním“ ( čl. 94/A), nebolo bez pochybností zrejmým, v akom rozsahu a v akom kontexte na otázky likvidátora žalobca pri spísaní Zápisu odpovedal. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nesprávne aplikoval ust. § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka, keď sa v pochybnostiach priklonil na stranu žalobcu ako spotrebiteľa, odvolací súd uvádza. I keď citované ustanovenia sa viaže na pochybnosti o obsahu spotrebiteľskej zmluvy, nie priamo na vyhodnocovanie dôkazov, určitá analógia tu existuje. Ochrana spotrebiteľa patrí pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá nielen vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv, ale aj vo vzťahu k prípadným nezrovnalostiam ohľadne vyjasnenia pojmov - trvale obývaná nehnuteľnosť. 17. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní dôkazov nepostupoval v súlade s ust. § 191 C.s.p., odvolací súd uvádza. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Sudcovi je umožnené posudzovať dôkaznú silu jednotlivých dôkazných prostriedkov, preto nemožno súhlasiť a námietkami žalovaného, že pri posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku mal súd prvej inštancie vychádzať výlučne z obsahu Zápisu a neprihliadať na svedeckú výpoveď svedkyne Y. L.. Pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán. V tomto zmysle ide teda o „svedka žalobcu“, čo však nemusí nevyhnutne znamenať aj zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnotiť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka. Preto aj dôkaz výsluchom svedkyne Y. L., ktorej vierohodnosť odvolateľ namieta v odvolaní, bolo treba vyhodnotiť podľa hore uvedených kritérií. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného obsahu výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené v zápisnici o pojednávaní. Pri hodnotení tohto dôkazu súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká jej jeho rozumová a duševná úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t. j. či je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa navzájom dopĺňajú), celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytne záver o pravdivosti, či prípadnej nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností. 18. Súd prvej inštancie vypočul Y. L. ako svedkyňu na pojednávaní dňa 30.09.2016. Svedkyňa uviedla, že so žalobcom najskôr bývala v spoločnej domácnosti v byte v U., potom byt predali a cca 6 rokov dozadu sa presťahovali do rodinného domu v U., pričom v rodinnom dome v U. bývala sama. Z obsahu zápisnice tiež vyplýva, že svedkyňa vypovedala aj na otázky právneho zástupcu žalovaného. Je zrejmé, že súd prvej inštancie, aj na základe iných skutočností ( priamy kontakt, spôsob reprodukcie skutočností o ktorých vypovedala, zodpovedanie otázok právneho zástupcu) nemal pochybnosti o vierohodnosti svedkyne. Odvolací súd preto nemal dôvod na odchýlenie sa od hodnotenia výpovede svedkyne súdom prvej inštancie, keď z priebehu prvoinštančného konania vo vzťahu k výpovedi svedkyne, vo väzbe na jej hodnotenie, podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Preto argumenty žalovaného o objektívnej nedôveryhodnosti a zaujatosti svedkyne podľa odvolacieho súdu neobstoja a tieto považuje za účelové. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014 <http://merit.slv.cz/ III.US276/2014>-29 z ktorého vyplýva, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania. V danej veci prvoinštančný súd v odseku 28 napadnutého rozsudku náležite objasnil, prečo výpoveď svedkyne Y. L. považuje za dôveryhodnú. 19. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 20. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku (ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 200 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2012 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku) a výrokoch o trovách konania, ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalobca, preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešným žalobcovi voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).