Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 16Co/5/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201844 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113201844.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: J. N., I.. XX.X.XXXX, Č. X, Č. G., Česká republika, zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Nábrežie sv. Metoda 14, Prievidza, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy 10.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/16/2013-106, zo dňa 3.4.2017, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol; žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu 21.1.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady škody vo výške 10.000 eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 4.10.2012 do zaplatenia, titulom nemajetkovej ujmy za jeho nezákonné väznenie; na tom skutkovom základe, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 96/81, zo dňa 30.6.1981, bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2Rtv 39/91, zo dňa 7.8.1991, bol predmetný rozsudok zrušený vo výroku o treste a následným rozsudkom zo dňa 4.9.1991, mu bol pri nezmenenom výroku o vine uložený trest v trvaní jedného roku podmienečne. Oznámením žalovanej č.j. 5917/93-91/1271/V, zo dňa 5.1.1994, bol žalobca čiastočne odškodnený. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 4Nt/13/2009, zo dňa 20.11.2009, boli napokon predchádzajúce rozhodnutia v predmetnej trestnej veci zrušené a uznesením č.k. 33Tv/3/10-21, zo dňa 22.9.2011, bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod k postúpeniu veci. Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi oznámilo listom č.j. 18899/2012-1531/7, zo dňa 27.9.2012, že mu priznáva náhradu nákladov trestného konania. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur mu nepriznalo z dôvodu, že zákon č. 119/1990 Zb. takéto odškodnenie neupravuje. Žalobca v žalobe uviedol, že trvá na náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko bol dva roky väznený a v roku 2011 bol plne rehabilitovaný. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že rozsudkom č.k. 16C/16/2013-60, zo dňa 24.4.2014, vo veci rozhodol za použitia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), § 27 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 1 a ods. 2, § 9 ods. 1, § 10 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 10.000 eur a náhradu trov konania a vo zvyšku žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 eur a náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia podala odvolanie žalovaná; nesúhlasila s názorom súdu, že uplatnený nárok žalobcu treba posudzovať podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, pretože Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ČSFR“) je viazaná Dohovorom a jeho protokolmi od 18.3.1992 (dátum ratifikácie Dohovoru ČSFR) a teda podľa Dohovoru môže byť vyvodzovaná jej zodpovednosť len za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992; argumentovala, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1981 a vo výkone trestu odňatia slobody bol od 2.6.1981 do 2.6.1983, teda v čase pred ratifikáciou Dohovoru. Poukázala na ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb., ktorý je konštruovaný tak, aby štát spoločensky rehabilitoval osoby trestne stíhané v bývalom režime, pričom okrem spoločenskej rehabilitácie sa má v zmysle uvedeného zákona týmto osobám poskytnúť aj primerané hmotné odškodnenie; predmetný zákon vymedzuje ako primerané hmotné odškodnenie náhradu za stratu na zárobku, náhradu škody na zdraví, náhradu trov trestného konania, výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhradu zaplateného peňažného trestu. Žalobcovi boli jednotlivé náhrady priznané tak, ako mu na ne vznikol nárok a vyplatené v celkovej výške 2.132,21 eura. Žalovaná uzavrela, že má za to, že nie je daný právny základ pre priznanie nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom. 4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením č.k. 3Co/446/2014-90, zo dňa 30.11.2016, zrušil v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bolo, že odvolací súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie ani s dôvodmi, ktoré ho viedli k priznaniu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko základ žaloby nemá oporu v platnom právnom poriadku. Vyslovil názor, že v danom prípade je vylúčená aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keďže Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho protokolmi od 18.3.1992 a teda Dohovor môže tvoriť právny základ pre vyvodenie jej zodpovednosti len za skutky vzťahujúce sa na obdobie od 18.3.1992; žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nijako neupravuje ani zákon č. 119/1990 Zb., ktorý v § 23 vymedzuje ako primerané hmotné odškodnenie náhradu za stratu na zárobku, náhradu škody na zdraví, náhradu trov trestného konania, výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhradu zaplateného peňažného trestu; poznamenal, že v konaní nebolo sporné, že žalobcovi bolo priznané odškodnenie tak, ako mu naň vznikol nárok podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb.; ďalej dôvodil, že vzhľadom na to, že tento zákon je voči ďalším zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 514/2003 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pre týmito všeobecnými úpravami a preto možno dovodiť, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne; mal za to, že táto úprava nie je v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3 a ods. 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie bola taktiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa výšky prisúdenej nemajetkovej ujmy, zapríčineného nedostatkom právneho zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah súdu prvej inštancie. 5. Súd prvej inštancie, po vrátení veci Krajským súdom v Bratislave na ďalšie konanie, vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, rozhodol napadnutým rozsudkom č.k. 16C/16/2013-106, zo dňa 3.4.2017 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Skonštatoval, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá zákonnú oporu. 6. K aplikácii zákona č. 119/1990 Zb. súd prvej inštancie poznamenal, že nie je možné na základe predmetného zákona priznať náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy tento zákon nezakotvuje. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/85/2011, zo dňa 29.11.2011 a v jednote so Stanoviskom č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave prijatého k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a jej vzťah k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; uviedol, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na náhradu nemateriálnej ujmy zaradiť do zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní; odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti v medziach možného a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po r. 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci onú "vládu nad mešcom" formou zákona; ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred rokom 1989. 7. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval, že náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody nie je možné priznať ani podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý je zákonom špeciálnym a upravuje podmienky vzniku zodpovednosti a rozsah náhrady, ktorá sa odškodňuje (§ 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.), nakoľko podľa tohto zákona nie je možné poskytnúť náhradu nemajetkovej ujmy ako náhradu škody. 8. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať ani na základe Dohovoru, keďže mal v konaní za ustálené, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. T 96/81, zo dňa 30.6.1981, a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov nepodmienečne, pričom trest vykonal v dobe od 2.6.1981 do 2.6.1983; žalobca teda vykonal trest pred dňom ako ČSFR ratifikovala Dohovor, t.j. predtým ako sa Dohovor stal pre ČSFR záväzný; poukázal na Stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS - st. 39/14, zo dňa 25.11.2014, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre Slovenskú republiku záväzný, t.j. od 18.3.1992 s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 1 ods. 1 a ods. 2, § 4 písm. c), § 23 ods. 1, § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., § 1 ods. 1 a ods. 2, § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru a v nadväznosti na § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“); žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. tak, že napriek tomu, že žalovaná bola v konaní plne úspešná, súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej žiadne nevznikli. 9. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Na základe podstatného zhrnutia skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno uviesť, že v ňom namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď zamietol žalobu s odôvodnením, že žalobca nemá nárok na náhradu nemateriálnej ujmy z dôvodu, že bol väznený pred 18.3.1992, kedy sa pre Československo stal záväzný Dohovor. Bol názoru, že na prejednávanú vec sa vzťahuje čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhláška č. 120/1976 Zb.), ktorý nadobudol účinnosť pre Československo dňa 23.3.1976, teda ešte predtým, ako žalobca vykonal svoj trest; uzavrel, že odškodnenie (zadosťučinenie), ktoré požaduje žalobca Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach umožňuje. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 26.3.2019 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 11. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 12. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. 13. Podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy na platnosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných politických zmlúv, medzinárodných zmlúv vojenskej povahy, medzinárodných zmlúv, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, sa vyžaduje pred ratifikáciou súhlas Národnej rady Slovenskej republiky. 14. Podľa čl. 153 Ústavy na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká a Slovenská Federatívna Republika viazaná, a to v rozsahu ustanovenom ústavným zákonom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou. 15. Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 16. Podľa čl. 9 ods. 5 vyhlášky č. 120/1976 Zb. o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach každý, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu. 17. Podľa čl. 14 ods. 6 cit. vyhlášky č. 120/1976 Zb. ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený od obžaloby na základe toho, že nejaká nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie do známosti prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby. 18. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil a aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. logicky a presvedčivo odôvodnil ako vec právne posúdil, vrátane odkázania na ustálenú rozhodovaciu prax. 19. Pokiaľ žalobca žiadal aplikovať ustanovenia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, na základe ktorých mu možno podľa jeho názoru priznať nárok na odškodnenie; odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach bol podpísaný v mene Československej socialistickej republiky 7.10.1968, vydaný bol v Zbierke zákonov ako vyhláška ministra zahraničných vecí pod č. 120/1976 Zb. a nadobudol platnosť pre Československú socialistickú republiku dňom 23.3.1976; v dôsledku sukcesie po ČSFR (predtým Československej socialistickej republike) sa Slovenská republika v súlade s čl. 153 Ústavy stala zmluvnou stranou tohto paktu. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach je potrebné považovať za právne záväzný a v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky; v nadväznosti na čl. 1 ods. 2 a čl. 153 Ústavy je nutné považovať predmetný Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach za prameň slovenského práva, ktorého platnosť bola daná aj v období nezákonného väznenia žalobcu. 20. V súvislosti s podmienkami prednostnej a priamej aplikácie medzinárodných zmlúv odvolací súd pripomína, že k takejto aplikácii dochádza predovšetkým vtedy, keď je vnútroštátna úprava v rozpore s danou medzinárodnou zmluvou. Ak je však medzinárodná zmluva vo vzťahu k vnútroštátnej úprave obsahovo totožná, je možné alternatívne aplikovať medzinárodnú zmluvu, alebo pri zohľadnení medzinárodných záväzkov štátu vnútroštátnu úpravu. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prípade, ak je medzinárodná zmluva z hľadiska predmetu úpravy totožná s vnútroštátnou, ale menej podrobná, aplikuje sa vnútroštátna úprava podľa zásady lex specialis derogat lex generalis. Na tomto základe možno dospieť k záveru, že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 C.s.p.) správne vyhodnotil, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá právny základ; na odškodnenie žalobcu je totiž v zmysle uvedeného nutné aplikovať zákon č. 119/1990 Zb., t.j. právnu úpravu vnútroštátnu, ktorá je v tomto prípade v súlade s medzinárodnou zmluvou (Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach), avšak je podrobnejšia; uvedený pakt v čl. 9 ods. 5 všeobecne priznáva vymáhateľné právo na náhradu každému, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby (lex generalis) a zákon č. 119/1990 Zb. (lex specialis) špecifikuje druhy a výšku tejto náhrady, resp. odškodnenia neprávom odsúdeným osobám. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predmetný zákon nestanovuje, nie je možné ho žalobcovi priznať ani na základe Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach; uvedený záver odvolacieho súdu potvrdzuje aj znenie čl. 14 ods. 6 paktu, ktorý výslovne ustanovuje, že sa poskytuje náhrada podľa zákona; v danom prípade sa jedná o zákon č. 119/1990 Zb. V konaní pritom nebolo sporné, že žalobca bol ako neprávom odsúdená osoba odškodnený v súlade so zákonom č. 119/1990 Zb. 21. Námietky žalobcu v podanom odvolaní tak z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keďže ani prípadná aplikácia žalobcom navrhovanej medzinárodnej zmluvy nemôže mať za následok zmenu napadnutého rozsudku. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).