Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/35/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113209366 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113209366.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: JUDr. Ingrid Kovalčuková, Čajakova 1, 040 01Košice, správca podstaty úpadcu: CK FENÍCIA s.r.o., Mlynská ul. č. 27, 040 01 Košice, IČO: 36 698 598, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o., Kukučínova 108/23, 040 01 Košice, IČO: 47 232 439, proti žalovanému: GLOBTOUR GROUP a.s., Panská 12, 811 01 Bratislava, IČO: 35 894 172, právne zastúpený: Právne centrum s.r.o., Mýtna 42, 811 05 Bratislava, IČO: 36 698 873, v konaní o zaplatenie 1.924,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/59/2013-215 zo dňa 30.03.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/59/2013-215 zo dňa 30.03.2017 p o t v r d z u j e . Žalovaný má proti žalobcovi právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. V odôvodení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.10.2011 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.924,92 eur s príslušenstvom. V žalobe uviedol, že uznesením Okresného súdu Košice I č.k. 30K/3/2012 zo dňa 17.09.2012 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu CK FENICIA s.r.o. (ďalej len „úpadca“) a zároveň bol žalobca ustanovený do funkcie správcu podstaty. Žalovanú sumu žalobca žiadal titulom vrátenia preddavku vo výške 1.924,92 eur, poskytnutého úpadcom žalovanému na leteckú prepravu na sezónu 2012, nakoľko k realizácii leteckej dopravy nedošlo, z dôvodu úpadku úpadcu. Následne Okresný súd Košice I vydal v predmetnej veci platobný rozkaz č.k. 29Rob/148/2012-11 zo dňa 30.11.2012, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.924,92 eur s príslušenstvom. Voči tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom namietol miestnu príslušnosť Okresného súdu Košice I a poukázal na to, že žalovaný v konkurze úpadcu uplatnil konkurznou prihláškou zo dňa 05.11.2012 svoju pohľadávku vo výške 1.924,92 eur (vzniknutú titulom zmluvnej pokuty zo Zmluvy č. XX/XXXX), ktorú žalobca v celom rozsahu poprel čo do právneho dôvodu. Žalovaný mal za to, že nárok na zmluvnú pokutu vznikol pred vyhlásením konkurzu na úpadcu dňom 21.04.2012, nakoľko týmto dňom sa úpadca dostal do omeškania s úhradou zálohových platieb zo Zmluvy č. XX/XXXX. S poukazom na § 46 ods. 1 ZoRK mal za to, že dňom vyhlásenia konkurzu (25.09.2012) sa tento záväzok úpadcu stal splatným. Za kvalifikovanú výzvu na úhradu záväzku úpadcu považoval podanie konkurznej prihlášky do vyhláseného konkurzu. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že všetky lety sa uskutočnili ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok objednávateľa. Považoval za nespochybniteľné, že úpadca svoje povinnosti zo Zmluvy č. XX/XXXX porušil nesplnením záväzku týkajúceho sa odberu 6 sedačiek v charterovom lete v dohodnutých turnusoch v počte osem a taktiež nedodržaním lehoty splatnosti zálohových platieb. Vzhľadom na to, že žalobca a žalovaný mali voči sebe vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie, vykonal žalovaný voči žalobcovi prejav smerujúci k započítaniu listom zo dňa 03.12.2012. Predmetný spor bol dňa 12.03.2013 postúpený Okresnému súdu Bratislava I na prejednanie veci. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žalovaný nespochybnil dôvodnosť, ani výšku peňažnej sumy priznanej platobným rozkazom a v plnej miere ich akceptoval. Obranu žalovaného postavenej na vzájomnom návrhu, tvrdiac existenciu svojej pohľadávky v rovnakej výške voči žalobcovi, považoval za neprípustnú, z dôvodu, že konanie o určenie pravosti pohľadávky prihlásenej v konkurze je osobitným druhom konania vyvolaným konkurzom, dôsledkom čoho je aj zákonom daná osobitná príslušnosť súdu, ktorý ma vec prejednať a rozhodnúť, a keďže toto konanie je vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cbi/17/2012 je tu prekážka litispendencie. Podľa názoru žalobcu bolo preto vylúčené, aby sa súd zaoberal obranou žalovaného, prostredníctvom posudzovania ním tvrdeného vzájomného nároku. Poukázal na to, že v rámci uvedeného konania vyšlo najavo, že Zmluva č. XX/XXXX a jej príloha č. 1, na základe ktorej žalovaný prijal od úpadcu plnenie, ktoré žalobca žiada vydať, boli absolútne neplatné. Následne sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na to, že medzičasom bol úspešný v spore na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 26Cbi/17/2012 o určenie pravosti popretej pohľadávky. Uvedené rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22.5.2014 sp. zn. 2CoKR/6/2014 - 153. Žalobca podal proti tomuto rozsudku dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Obdo/68/2014 zo dňa 25.11.2014, v spojení s opravným uznesením zo dňa 26.05.2015, odmietol. Žalovaný poukázal na to, že Okresný súd Košice I aj Krajský súd v Košiciach posúdili Zmluvu č. XX/XXXX ako platnú a mal za to, že pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto konaní zanikla započítaním. Na pojednávaní dňa 01.12.2015 žalobca uviedol, že podľa jeho názoru v konkurze nie je možné započítanie pohľadávky, ktorú si žalovaný uplatnil z titulu zmluvnej pokuty, lebo nie je možné zistiť, aké bude uspokojenie v konkurze, keďže zmluvné pokuty sú ako podriadená pohľadávka, čiže sa uspokojujú ako posledné. Uviedol tiež, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach aj Najvyššieho súdu SR bolo nezákonné, a preto podal ústavnému súdu sťažnosť. Bol toho názoru, že pohľadávka zanikla vyhlásením konkurzu. Následne žalovaný k argumentácii žalobcu, že si žalovaný predmetnú pohľadávku prihlásil konkurznou prihláškou uviedol, že bol povinný tak urobiť v súlade s § 54 ods. 2 ZoKR, a aj vďaka tomu je táto pohľadávka započítateľná s pohľadávkou úpadcu. Dňa 06.10.2016 žalobca predložil súdu nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 317/2015 zo dňa 17.08.2016, ktorým Ústavný súd SR v súvislosti s konaním o určenie pravosti pohľadávky žalovaného vyslovil, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2CoKR/6/2014 zo dňa 22.05.2014 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/68/2014 zo dňa 25.11.2016 bolo porušené základné právo žalobkyne na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, zároveň zrušil tieto rozhodnutia a vrátil vec odvolaciemu súdu na nové konanie. Žalovaný následne poukázal na to, že Ústavný súd SR videl pochybenie konajúcich súdov vo vzťahu k právam žalobcu v tom, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal v odôvodnení rozsudku so svojimi ,,pravdepodobnými úvahami“ o aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka na Zmluvu č. XX/XXXX i s relevantnými úkonmi účastníkov konania v tejto súvislosti a nadväzujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo chybné v tom, že tento nedostatok neodstránilo. Zotrval na argumentácii, že zmluva je platná a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Odon 53/1997 zo dňa 03.03.1998. Poukázal na to, že súdne konanie na Okresnom súde Košice I o určenie pravosti pohľadávky stále prebieha. Zdôraznil, že nikdy v tomto konaní neuznal ,,svoju povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie“ z akéhokoľvek titulu. K námietke žalobcu, že žalovaný si mal do konkurzu prihlásiť neexistujúcu pohľadávku, žalovaný uviedol, že učinil započítací prejav voči žalobcovi dňa 03.12.2012, pričom okamihom stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie bol dátum vyhlásenia konkurzu, t.j. 25.09.2012 a pohľadávky zanikli spätne k tomuto dňu. Uviedol, že vzhľadom na osobitosť konkurzného konania si musel predmetnú pohľadávku prihlásiť konkurznou prihláškou (a v nadväznosti na jej popretie správcom podať aj žalobu o určenie pravosti tejto pohľadávky) práve preto, aby z jeho strany mohol byť platne a účinne vykonaný započítací prejav, a na jeho základe nastať zánik oboch pohľadávok započítaním v súlade s § 580 Občianskeho zákonníka k spätnému dátumu. Ďalej uviedol, že Zmluva č. XX/XXXX nemala obligatórne stanovenú písomnú formu, preto aj pri uplatnení príliš formalistického výkladu jej neplatnosti (kvôli neuvedeniu funkcie osoby podpisujúcej sa ako štatutárny orgán), by zmluva musela byť vyhodnotená ako platná, a to ako uzavretá ústne, a žalobca by i tak nemal nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Žalobca v ďalšom vyjadrení, okrem iného, namietal, že z podpisu zmluvy a jej dodatku nemožno určiť, kto za GLOBTOUR GROUP a.s. v skutočnosti konal a v akom bol k spoločnosti GLOBTOUR GROUP a.s. vzťahu, a teda či osoba, ktorá zmluvu parafovala, bola skutočne na to oprávnená. Na pojednávaní dňa 30.03.2017 žalobca uviedol, že žalovaný uznal de facto celú čiastku, keďže navrhol zápočet a tiež, že zmluvná pokuta ako pohľadávka nebola ničím preukázaná. Žalovaný na pojednávaní poukázal na to, že žalobcom tvrdená absolútna neplatnosť Zmluvy č. XX/XXXX, nebola doposiaľ právoplatne zistená žiadnym súdom a tiež uviedol, že zmluvu podpísal podpredseda predstavenstva, podľa výpisu z OR SR oprávnený samostatne konať, zo záhlavia zmluvy je zrejmé, aká spoločnosť je zabezpečovateľom, meno a priezvisko podpredsedu tejto spoločnosti, pričom jeho funkcia je overiteľná z verejného OR SR, označenie zástupca znamená bežne používaný pojem štatutárny zástupca, pričom takisto to bolo aj pri objednávateľovi a pri podpisoch boli uvedené všetky identifikačné údaje zmluvných strán. 2. Konajúci súd mal po vykonanom dokazovaní preukázané nasledujúce skutočnosti. Dňa 05.04.2012 došlo medzi úpadcom a žalovaným k uzatvoreniu Zmluvy o garantovanom zabezpečení charterovej leteckej dopravy (ďalej len „Zmluva č. XX/XXXX“), ktorej predmetom bolo garantované zabezpečenie charterovej leteckej dopravy osôb a batožiny počas letnej sezóny 2012 pre úpadcu. Jednotlivé lety sa podľa prílohy č. 1 k Zmluve č. XX/XXXX mali uskutočniť v dátumoch 22.06.2012, 03.07.2012, 13.07.2012, 24.07.2012, 03.08.2012, 14.08.2012, 24.08.2012, 04.09.2012. Z predložených výpisov z účtu súd zistil, že úpadca dňa 20.04.2012 a dňa 02.05.2012 poskytol žalovanému zálohu (žalobcom označené ako preddavok), ktorá mala predstavovať nenávratnú garanciu pre žalovaného pre prípad porušenia zmluvných povinností zo strany úpadcu. Listom zo dňa 08.10.2012 žalobca vyzval žalovaného na úhradu sumy vo výške 1.924,99 eur z dôvodu, že k uskutočneniu prepravy z dôvodu úpadku úpadcu nedošlo. Z prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX súd zistil, že úpadca bol povinný do 20.04.2012 zaplatiť prvú a druhú zálohovú platbu. Na základe predložených výpisov z účtu žalovaného mal súd za preukázané, že zálohové platby uhradené úpadcom boli na účet žalovaného pripísané dňa 23.04.2012 (faktúra č. XXXXXXX) a dňa 03.05.2012 (faktúra č. XXXXXXX), teda po lehote splatnosti, v dôsledku čoho vznikol žalovanému nárok na úhradu zmluvnej pokuty v zmysle článku č. 3 prílohy č. 1 zmluvy. Práve tento nárok uplatnil žalovaný v podaní zo dňa 03.12.2012 ako vzájomnú pohľadávku na započítanie proti pohľadávke, ktorú uplatňuje žalobca v tomto konaní. Z predloženej súhrnnej prihlášky súd zistil, že si žalovaný prihlásil do konkurzu pohľadávku vo výške 1.924,925 eur z titulu zmluvných pokút za porušenie ustanovení Zmluvy č. XX/XXXX. Žalobca prihlásenú pohľadávku poprel z dôvodu, že úpadca túto pohľadávku neeviduje v účtovníctve. Žalovaný sa žalobou podanou a Okresný súd Košice I domáhal určenia popretej pohľadávky, pričom toto konanie ešte nebolo právoplatne skončené. Súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 132 ods. 1, 191 ods. 1, 215 ods. 1 a 2, § 218 ods. 1 CSP, § 1, § 261 ods. 1 a 9, § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 39, 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Okrem toho, pri rozhodovaní vychádzal z čl. 3 bod 3, 4, 5, 6, 15 prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX. Ako predbežnú otázku súd riešil platnosť Zmluvy č. XX/XXXX. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 182/1999 zo dňa 29.03.2000 a bol toho názoru, že atribúty pre platnosť Zmluvy č. XX/XXXX boli v danom prípade naplnené, nakoľko na zmluve boli uvedené podpisy zástupcov strán zmluvy spolu s pripojeným odtlačkom pečiatky strán zmluvy. Jednotlivé strany zmluvy boli špecifikované v záhlaví Zmluvy č. XX/XXXX názvom, sídlom, identifikačným číslom organizácie a bankovými údajmi s označením osôb, ktoré za tieto strany Zmluvu č. XX/XXXX podpísali. Súd mal za to, že neuvedenie funkcie pri podpise resp. v záhlaví, nemôže spôsobovať neplatnosť Zmluvy č. XX/XXXX, nakoľko funkcia podpisujúcich zástupcov strán zmluvy je zistiteľná z obchodného registra SR. Súd mal za to, že Zmluva č. XX/XXXX bola zo strany žalovaného i úpadcu podpísaná oprávnenou osobou, pričom iný výklad spočívajúci v príliš striktnom a formalistickom posudzovaní platnosti právnych úkonov, by bol v rozpore s materiálnou ochranou zákonnosti a spravodlivou ochranou práv a oprávnených záujmov strán konania. Konštatoval, že pravosť podpisu nebola zo strany žalobcu namietaná a žalobca v konaní nenavrhol znalecké dokazovanie ohľadom pravosti podpisu na zmluve. K tvrdeniu žalobcu, že mal Krajský súd dospieť k záveru, že Zmluva č. XX/XXXX bola absolútne neplatným právnym úkonom, konajúci súd uviedol, že ani Krajský súd v Košiciach, ani Najvyšší súd SR a ani Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach nevyslovili neplatnosť predmetnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1Odon 53/1997 zo dňa 03.03.1998 a odbornú literatúru, súd vyhodnotil Zmluvu č. XX/XXXX ako platnú. Pokiaľ išlo o ďalšie skutočnosti, súd v konaní nemal za preukázané z akého právneho titulu sa domáhal žalobca vydania ním uhradených zálohových platieb. Mal za to, že nebolo chybou žalovaného, že úpadca nerealizoval leteckú dopravu, či už z dôvodu jeho úpadku alebo iných dôvodov, tak ako nebolo vinou ani zodpovednosťou žalovaného, ak si úpadca nesplnil svoj zmluvný záväzok odobratia dohodnutého počtu sedačiek v týchto letoch. Súd tiež uviedol, že argument ohľadom úpadku neobstojí ani z pohľadu, že konkurz bol vyhlásený až dňom 25.09.2012, pričom letecká doprava mala byť zabezpečená v čase pred vyhlásením konkurzu, úpadok žalobcu v tomto čase nebol v konaní preukázaný. Nakoľko súd konštatoval platnosť zmluvy, nebolo možné priznať zaplatenie žalovanej sumy z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Zároveň súd poukázal na čl. 3 bod 6 prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX, v zmysle ktorého boli prvá a druhá zálohová platba považované za nevratnú garanciu pre žalovaného pre prípad porušenia zmluvných povinností. Nakoľko súd konštatoval platnosť Zmluvy č. XX/XXXX a že k porušeniu zmluvných podmienok zo strany úpadcu nepochybne došlo, keďže úpadca nezaplatil zálohové faktúry podľa článku 3 body 4. a 5. prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX riadne a včas, podľa článku 3. bod 15 prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX mal žalovaný právo požadovať zmluvnú pokutu vo výške týchto dvoch zálohových platieb. Dôvodnosť nároku uplatneného žalobou tak súd nemal preukázanú. Súd sa jej ne/existenciou žalovaným tvrdenej vzájomnej pohľadávky osobitne nezaoberal, nakoľko mal na základe vyššie uvedených skutočností dostatočne za preukázané a zároveň postačujúce na rozhodnutie vo veci samej, že nárok žalobcu nebol dôvodný. S ohľadom na konanie o určenie popretej pohľadávky, bol súd toho názoru, že je vecou Okresného súdu Košice I, aby rozhodol o tom, či je možné popretú pohľadávku žalovaného určiť za nespornú (zistenú), čo do jej pravosti, výšky a vymáhateľnosti. Súd sa preto nespornosťou tejto pohľadávky a jej možným započítaním voči pohľadávke žalobcu osobitne nezaoberal. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedol, že v zozname záväzkov nebola evidovaná žiadna pohľadávka žalovaného voči úpadcovi a o žiadnej pohľadávke žalovaného nebolo účtované ani v účtovníctve úpadcu. Poukázal na to, že ak by si žalovaný pred vyhlásením konkurzu riadne uplatnil proti úpadcovi právo na zmluvnú pokutu, vystavením akéhokoľvek relevantného dokladu, ktorý by úpadcovi riadne doručil, žalobca by nemal dôvod na existenciu tohto záväzku úpadcu neprihliadať. Vzhľadom na to, že žalovaný po prvýkrát uplatnil právo na zmluvnú pokutu až podanou prihláškou, mal žalobca za to, že táto pohľadávka začala reálne existovať až po vyhlásení konkurzu a vzťahuje sa na ňu § 100 ods. 2 písm. c) ZoKR, a preto ju žalobca musel v celom rozsahu poprieť. Zastával názor, že v konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný je povinný vrátiť žalovanú sumu, o čom sám žalovaný v konaní predložil dôkaz - listinu „Započítanie pohľadávok“ zo dňa 03.12.2012. Podľa neho záväzok žalovaného nemohol zaniknúť započítaním, keďže pohľadávka zo zmluvnej pokuty ku dňu vyhlásenia konkurzu ešte neexistovala, reálne začala existovať až okamihom doručenia prihlášky po vyhlásení konkurzu, a preto jeho pohľadávka nemohla zaniknúť započítaním skôr, ako reálne vznikla. Poukázal na to, že nestačí, aby žalovaný ako veriteľ, mal podľa zmluvy v čase vyhlásenia konkurzu, len právo požadovať zmluvnú pokutu, ak toto právo nebolo riadne a včas realizované. Žalobca mal za to, že kým žalovaný nerealizoval svoje právo dojednané v zmluve, existovalo len v podobe možnosti a nie reálnej pohľadávky, a preto o nej žalovaný nemohol pred vyhlásením konkurzu ani účtovať, teda aj v prihláške uviedol nepravdivé vyhlásenie. Uviedol, že súd nesprávne zamietol jeho návrh, aby žalovaný predložil predmetné účtovné doklady a mal za to, že žalovaný tvrdenia o existencii pohľadávky, v čase pred vyhlásením konkurzu, doposiaľ nepreukázal a v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca tiež namietal, že v odôvodnení rozhodnutia súd neuviedol, prečo navrhovaný dôkaz nevykonal a ani z iných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých dôkazov súd ustálil existenciu žalovaným tvrdenej pohľadávky a čas kedy táto vznikla a prečo mal za to, že bola spôsobilá na započítanie, už v čase vyhlásenia konkurzu. Poukázal na to, že k popretiu prihlášky žalovaného došlo z dôvodu, že išlo o uplatnenie sankcie, ktorá pribudla až po vyhlásení konkurzu, a preto bola podľa § 100 ods. 2 ZoKR z uspokojovania v konkurze vylúčená. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodoval o tom, čo medzi stranami sporné nikdy nebolo a nerozhodoval o postate sporu, t.j. či došlo k zániku záväzku žalovaného započítaním, pričom mal ustáliť okamih vzniku pohľadávky zo zmluvnej pokuty a posúdiť, či došlo k platnému započítaniu. Mal za to, že konštatovanie súdu o tom, že nepovažoval za podstatné zaoberať sa posudzovaním žalovaným tvrdenej existencie pohľadávky, robí rozhodnutie zmätočným. Poukázal na to, že Krajský súd Košice v konaní o určenie pravosti pohľadávky, v odvolacom konaní zistil absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy. Poukázal na to, že súd oprel posúdenie platnosti zmluvy o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 182/1999 zo dňa 29.03.2000 napriek tomu, že znenie právnej vety tohto rozhodnutia svedčalo práve v prospech žalobcu, nakoľko zmluva neobsahovala ani v záhlaví údaje o funkcii konajúcej osoby a podpis na zmluve nemožno označiť za podpis, ale išlo o parafu. Bol toho názoru, že obchodný register má slúžiť na verifikovanie platného spôsobu konania za právnickú osobu, a nie na odstraňovanie nedostatkov tohto jej konania. Žalobca preto trval na tom, že zmluva je absolútne neplatná. Zároveň namietal, že nakoľko k zisteniu neplatnosti došlo až v marci 2014, vyznieva zavádzajúco konštatovanie súdu, že žalobca postavil svoju prosenú obranu na neplatnosti zmluvy, v dôsledku čoho súd pri rozhodovaní opomenul celú argumentácie žalobcu k veci do zistenia neplatnosti zmluvy. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a nezákonné. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konania a zároveň, aby žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 29.06.2017, kde vyslovil súhlas s napadnutým rozsudkom, ktorý označil za vecne správny. Domnieval sa, že žalobca nesprávne interpretoval skutkové a právne závery vyplývajúce z rozsudku. Poukázal na to, že predmet sporu žalobca stanovil v návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 13.11.2012, a to požadovaním od žalovaného „vrátenia“ mu dvoch špecifikovaných platieb. Mal za to, že súd bol povinný rozhodnúť o tom, či žalobca mal nárok na vrátenie uvedených špecifikovaných platieb od žalovaného, a ak áno, akým titulom. Poukázal na to, že v návrhu na vydanie platobného rozkazu, žalobca právne nekvalifikoval uplatnenú požiadavku a odôvodnil ju tým, že vzhľadom na stav úpadku úpadcu nedošlo v sezóne 2012 k realizácii leteckej dopravy, až neskôr žalobca dôvody podanej žaloby rozšíril o argumentáciu ohľadom neplatnosti zmluvy a vrátenia platieb titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že jeho obrana spočívala v troch alternatívnych dôvodoch, na základe ktorých požadoval zamietnutie žaloby, a to zánik pohľadávky žalobcu započítaním s pohľadávkou žalovaného („dôvod 1“), neexistencia nároku žalobcu na vrátenie dvoch špecifikovaných platieb od žalovaného a platnosť Zmluvy č. XX/ XXXX v písomnej alebo ústnej forme („dôvod 2“), neexistencia právneho nároku žalobcu na vydanie špecifikovaných platieb titulom bezdôvodného obohatenia v prípade neplatnosti Zmluvy č. XX/XXXX pre nedostatok formy („dôvod 3“). Žalovaný mal z rozsudku za to, že súd sa stotožnil najmä s dôvodom 2, a preto žalobu zamietol. Poukázal na to, že súd mal preukázané neodobranie dohodnutého počtu sedačiek v stanovených lehotách a omeškanie s úhradou oboch zálohových platieb zo strany žalobcu, a pre toto porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcu došiel k záveru, že žalovaný mal nárok na predmetné platby a žalobca nemá nárok na ich vrátenie žiadnym titulom. Zároveň poukázal na bod č. 45 odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd uviedol dôvody, pre ktoré sa osobitne nezaoberal tvrdenou neexistenciou pohľadávky žalovaného a jej zápočtom s pohľadávkou žalobcu, uplatnenou v tomto konaní. Uviedol, že súd pri zamietnutí žaloby vôbec neuvažoval s existenciou pohľadávky žalovaného zo zmluvnej pokuty, ako tvrdil žalobca v odvolaní a súd zároveň aj zdôvodnil, prečo to nepovažoval dôležité pre rozhodnutie vo veci samej. Mal za to, že je úlohou súdu, aby berúc do úvahy tvrdenia strán, samostatne posúdil, čo je predmetom sporu, pričom súd nemá povinnosť dať odpovede na otázky, ktoré nemajú opodstatnenie z hľadiska predmetu sporu. Celú argumentáciu žalobcu voči dôvodu 1 považoval žalovaný za irelevantnú pre rozhodnutie o veci samej a keďže súd vyhodnotil Zmluvu č. XX/ XXXX za platnú, stala sa bezpredmetnou aj argumentácia žalobcu o vydaní bezdôvodného obohatenia. Žalovaný zároveň zdôraznil, že neplatnosť právneho úkonu z dôvodu nedodržania formy, nezakladá právny vzťah z bezdôvodného obohatenia. Keďže návrh na vykonanie dokazovania účtovnými dokladmi žalovaného súvisel s dôvodom 1, žalovaný nepovažoval jeho vykonanie za potrebné a poukázal na to, že na pojednávaní dňa 30.03.2017 žalobca uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Ohľadom tvrdení o neplatnosti zmluvy zdôraznil, že konajúce súdy nezistili absolútnu neplatnosť zmluvy. V rozpore s názorom žalobcu mal za to, že pri rozhodovaní bral súd zreteľ na celú právnu vetu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 182/99 zo dňa 29.03.2000, keď posúdil Zmluvu č. XX/ XXXX ako platnú. Žalovaný mal tiež za to, že preverenie príslušných údajov z obchodného registra bolo jediným dôveryhodným spôsobom, na základe ktorého si mohli strany overiť, či konkrétna osoba uzatvárajúca zmluvu, mala oprávnenie konať jej menom. Poukázal tiež na to, že v odvolaní chýba zdôvodnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d). Pre úplnosť dodal, že nebolo povinnosťou žalovaného uplatniť si zmluvnú pokutu konkrétnym konaním pred vyhlásením konkurzu na objednávateľa, žalovaný nemohol vedieť, či a kedy bude na objednávateľa vyhlásený konkurz, pričom pohľadávka titulom zmluvnej pokuty vznikla žalovanému okamihom porušenia zmluvných povinností zo Zmluvy č. XX/XXXX žalobcom, a preto nemožno aplikovať § 100 ods. 2 písm. c) ZoKR. Žalovaný rozporoval tvrdenie žalobcu, že medzi stranami nebola v konaní sporná povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi žalovanú sumu. V tejto súvislosti poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 16.02.2017 a uviedol, že v súlade s právnou úpravou, nie je možné uznať záväzok, ktorý v čase uskutočnenia aktu uznania neexistoval. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 11.09.2017, v ktorom označil výklad rozsudku žalovaným za zjavne účelový, kedy žalovaný navyše rozvíjal obsah napadnutého rozsudku. Mal za to, že tvrdenie žalovaného, podľa ktorého zmluva nemohla byť neplatná, pretože bola uzavretá ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods. 2 OBZ, a z tohto dôvodu nemala obligatórne stanovenú písomnú formu, by mohlo obstáť iba vtedy, ak by nedošlo k jej písomnému uzavretiu. Trval na tom, že zmluva nespĺňala atribúty platného konania a bola neplatná aj z dôvodu neurčitosti. Poukázal na to, že zmluvne dojednané právo žalovaného, ponechať si prijaté plnenia ako prepadnú garanciu v prípade nesplnenia zmluvnej pokuty úpadcom, bolo fakticky dojednaním o zmluvnej pokute, ktoré písomnú formu vyžaduje. Namietal, že nejasnosti v odôvodnení napadnutého rozsudku sa žalovaný snažil odstraňovať objasňovaním postupu súdu. Námietku žalovaného o tom, že žalobca v priebehu konania zmenil pôvodne uplatňovaný právny titul vrátenia platieb z dôvodu zistenia absolútnej neplatnosti zmluvy, pričom súd je povinný rozhodovať o žalobe v znení jej petitu, nemôže podľa názoru žalobcu obstáť, pretože na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Za hrubo účelovú považoval argumentáciu žalovaného, ktorý poukazoval na to, že v konaní na Okresnom súde Košice I bolo konštatované, že zmluva je platná, čo malo byť potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Košice. Žalobca poukázal na zrušenie rozhodnutia Krajského súdu Košice rozhodnutím Ústavného súdu SR z dôvodu arbitrárnosti. Zdôraznil existenciu dvoch obsahovo rozdielnych znení zmluvy, ktorých rozdielnosť spočívala v odlišnom počte sedačiek, ktoré sa úpadca zaviazal odobrať, kedy podľa prílohy zmluvy predloženej žalovaným sa úpadca zaviazal odobrať 8 sedačiek a podľa prílohy zmluvy v účtovníctve žalobcu, išlo o 25 sedačiek. Žalobca mal za to, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nevysvetľuje aktuálne zistený skutkový stav, nevyjadruje sa k závažným dôkazom predložených žalobcom v odvolacom konaní, okrem iného aj z dôvodu, že všetky doklady boli niekoľko rokov u vyšetrovateľa kriminálnej polície v Košiciach za účelom znaleckého dokazovania v trestnom konaní. Žalobca zotrval na odvolaní a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov aj odvolacieho konania v plnej výške. 6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že napadnutý rozsudok č. k. 27Cb/59/2013-215 zo dňa 30.03.2017 je potrebné potvrdiť ako vecne správny. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. 7. Podľa § 185 ods. 1 písm. c) CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 8. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 9. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/59/2013-215 zo dňa 30.03.2017, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia uvádza odvolací súd nasledovné: 13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď v prvom rade, riešil ako predbežnú otázku platnosť Zmluvy o garantovanom zabezpečení charterovej leteckej dopravy č. XX/XXXX (ďalej len „Zmluva č. XX/XXXX“). Konajúci súd správne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obo 182/1999 zo dňa 29.03.2000, podľa ktorého „Samotná skutočnosť, že ručiteľská listina je za ručiteľa nečitateľne podpísaná bez uvedenia mien a funkcií podpisujúcich, čo nezodpovedá zapísanému spôsobu v obchodnom registri, podľa ktorého sa podpisovanie vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti a funkcie v spoločnosti podpisujúci pripoja svoj podpis, bez ďalšieho nespôsobuje neplatnosť ručiteľskej listiny. Pokiaľ zo záhlavia ručiteľskej listiny je zrejmé, kto je ručiteľom, mená a funkcie konajúcich za ručiteľa, pravosť podpisov, ktorých ručiteľ v konaní nespochybnil, niet pochýb o tom, ktoré osoby za vytlačeným názvom spoločnosti ručiteľskú listinu podpísali a v akej funkcii.“ Z výpisu z obchodného registra mal odvolací súd preukázané, že „Konať a podpisovať v mene spoločnosti vo všetkých veciach je oprávnený predseda predstavenstva a podpredseda predstavenstva vždy samostatne, alebo predseda predstavenstva alebo podpredseda predstavenstva vždy spoločne s členom predstavenstva. Podpisovanie za spoločnosť sa vykoná tak, že k vytlačenému alebo napísanému názvu spoločnosti pripojí predseda predstavenstva, podpredseda predstavenstva resp. člen predstavenstva svoj podpis spolu s uvedením funkcie.“ Je potrebné zdôrazniť, že v obchodnom registri bol ako štatutárny orgán uvedený J.. W. X. - podpredseda predstavenstva, ktorý bol v záhlaví Zmluvy č. XX/XXXX označený ako zástupca zabezpečovateľa, ktorú skutočnosť, ako i spôsob konania menom spoločnosti, si žalobca mohol kedykoľvek preveriť z verejne dostupného obchodného registra. Nakoľko v Zmluve č. XX/XXXX boli uvedené podpisy s pripojeným odtlačkom pečiatky zmluvných strán a v záhlaví boli špecifikované strany uvedeným názvu, sídla, IČO, bankovými údajmi a označením osôb, ktoré Zmluvu č. X/XXXX podpísali a vzhľadom na skutočnosť, že funkcia podpisujúcich zástupcov je dostupným spôsobom zistiteľná z obchodného registra, Zmluvu č. XX/ XXXX súd správne vyhodnotil ako platný právny úkon. Na základe uvedeného, námietky žalobcu týkajúce sa neuvedenia funkcie osoby konajúcej za žalovaného a nečitateľnosti jeho podpisu, považuje odvolací súd za nedôvodné. K námietke žalobcu, že Krajský súd Košice, v konaní o určenie pravosti pohľadávky, zistil absolútnu neplatnosť Zmluvy č. XX/XXXX, odvolací súd uvádza, že takéto tvrdenie nemá právny podklad. Poukazujeme na to, že Krajský súd Košice v uvedenom rozhodnutí zrušil rozhodnutie Okresného súdu Košice I z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou platnosti zmluvy. Uvedené tvrdenie žalobcu preto odvolací súd považuje za nepravdivé. Vo zvyšku odkazujeme na bod č. 40 až 43 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde sa súd prvej inštancie uvedenou argumentáciou žalobcu bližšie zaoberal a svoje právne závery riadne odôvodil. 14. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.942,92 eur, titulom vrátenia dvoch zálohových platieb (označených žalobcom ako „preddavok“). Súd preto skúmal, či žalobcovi prináležal právny titul, na základe ktorého sa domáhal vydania týchto uhradených zálohových platieb. Súhlasí so záverom konajúceho súdu, ktorý konštatoval, že nemá za preukázané, z akého právneho titulu sa žalobca domáha vydania ním uhradených zálohových platieb. Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo vinou žalovaného, že úpadca nerealizoval leteckú dopravu, a rovnako nebolo vinou žalovaného, že úpadca nesplnil svoj záväzok odobratia dohodnutého počtu sedačiek v letoch. Poukazuje na čl. 3 bod 6 prílohy č. 1 Zmluvy č. XX/XXXX, podľa ktorého „Platby podľa bodov 4. a 5. tohto článku (prvá a druhá zálohová platba) sú považované za zálohu objednávateľa zabezpečovateľovi za posledné lety v každej dohodnutej sérii letov podľa prílohy č. 1 tejto zmluvy a zároveň sú považované za nevratnú garanciu pre zabezpečovateľa pre prípad porušenia zmluvných povinností zo strany objednávateľa.“ Nakoľko súd mal preukázané porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcu, a to jednak neodobratím dohodnutého počtu sedačiek a jednak tým, že žalobca nezaplatil zálohové faktúry včas, dospel k správnemu záveru, že nebola preukázaná dôvodnosť nároku uplatneného žalobou. Súd tak rozhodol i s poukazom na to, že vzhľadom na platnosť zmluvy nebolo možné priznať žalobcovi žalovanú sumu z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a taktiež vzhľadom na to, že argument žalobcu ohľadom úpadku neobstál, pretože letecká doprava mala byť zabezpečená v čase pred vyhlásením konkurzu a úpadok žalovaného v tom čase nebol preukázaný. 15. Odvolací súd považuje za nedôvodnú námietku žalobcu ohľadom toho, že súd nesprávne vyhodnotil jeho návrh na vykonanie dokazovania účtovnými dokladmi žalovaného, keď ho zamietol a v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal, prečo tento dôkaz nevykonal. Je potrebné zdôrazniť, že v zmysle § 185 ods. 1 písm. c) CSP, závisí od úvahy súdu, ktorý z navrhovaných dôkazov vykoná. Súd uznesením č.k. 27Cb/59/2013-179 zo dňa 30.06.2016 zamietol návrh žalobcu na zabezpečenie dôkazu týkajúceho sa účtovníctva žalovaného. Následne, súd v bode č. 45 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že mal na základe vyššie uvedených skutočností dostatočne za preukázané a zároveň postačujúce na rozhodnutie vo veci samej, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Vzhľadom na uvedené a na prebiehajúce konanie o určenie popretej pohľadávky na Okresnom súde Košice I uviedol, že sa nespornosťou tejto pohľadávky, ako aj jej možným započítaním voči pohľadávke žalobcu, osobitne nezaoberal. Odvolací súd má za to, že z uvedeného odôvodnenia vyplýva, prečo súd nevykonal ďalšie dokazovanie. Keďže súd mal na základe vykonaných dôkazov dostatočne zistený skutkový stav na rozhodnutie vo veci samej, ne/existenciou vzájomnej pohľadávky žalovaného sa ďalej nezaoberal, a preto ani nepovažoval za potrebné vykonať ohľadom tejto skutočnosti dokazovanie. Okrem toho, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca mal možnosť navrhnúť doplnenie dokazovania na pojednávaní dňa 30.03.2017, čo však neurobil a uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalovaného ako nedôvodnú. 16. Žalovaný v podstatnej miere postavil svoje odvolanie na argumentácii ohľadom nemožnosti zániku záväzku žalovaného na základe vzájomného započítania pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným a spornosti pohľadávky žalovaného voči žalobcovi vzniknutej zo zmluvnej pokuty. Uvedenú argumentáciu považuje odvolací súd za irelevantnú, nakoľko tieto skutočnosti neboli v konaní podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže konajúci súd dospel k záveru, že nebola preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného žalobou, nebol dôvod osobitne sa zaoberať vzájomnou pohľadávkou, ktorú mal žalovaný započítať voči pohľadávke žalobcu, pretože by to nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Okrem toho, súd prvej inštancie bol s ohľadom na konanie o určenie popretej pohľadávky, toho názoru, že je vecou Okresného súdu Košice I, aby rozhodol o tom, či je možné popretú pohľadávku žalovaného určiť za nespornú, čo do jej pravosti, výšky a vymáhateľnosti. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Ako nedôvodná sa odvolaciemu súdu preto javí námietka žalobcu, že o žiadnej pohľadávke žalovaného nebolo účtované ani v účtovníctve žalobcu, námietka že si žalovaný pred vyhlásením konkurzu riadne neuplatnil proti úpadcovi právo na zmluvnú pokutu vystavením relevantného dokladu, taktiež námietka, že pohľadávka žalovaného začala existovať až po vyhlásení konkurzu, v dôsledku čoho záväzok žalovaného nemohol zaniknúť okamihom vyhlásenia konkurzu. 17. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 18. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 27Cb/59/2013-215 zo dňa 30.03.2017 potvrdil ako vecne správny. 19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).