Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/16/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113229664 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1113229664.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľky: S.. D. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, J. S. nad I., proti odporcovi: F.. S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. 8, G., zastúpenému advokátkou Mgr. Julianou Sumkovou, so sídlom Námestie slobody 16, Nové Mesto nad Váhom, o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.04.2016, č. k. 11C/170/2013-274 vo výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.04.2016, č. k. 11C/170/2013-274 vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 18.04.2016, č. k. 11C/170/2013-274 zamietol návrh navrhovateľky a uložil jej povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 3.261,34 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že návrhom na začatie konania zo dňa 30.08.2013, doručeným súdu prvej inštancie dňa 04.09.2013, sa po pripustení jeho zmeny navrhovateľka domáhala uloženia povinnosti odporcovi prispievať jej na výživu po rozvode ich manželstva za obdobie od podania návrhu na súd dňa 04.09.2013 do 30.06.2015 v sume 250,- eur mesačne a za obdobie od 01.07.2015 do 22.04.2018 v sume 200,- eur mesačne, vždy vopred do 15. dňa v mesiaci k jej rukám. 3. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že vyčíslenie mesačných výdavkov navrhovateľky má za cieľ výlučne len priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky bez reálnych potrieb na jeho priznanie. Navrhovateľka je schopná sa samostatne živiť, má dostatok vlastného majetku, ktorým si môže zabezpečiť svoju výživu. Vzhľadom na tento záver sa súd už nezaoberal ďalšími podmienkami na priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky (príjem odporcu a súlad medzi priznaním príspevku na výživu rozvedenej manželky a dobrými mravmi), s tým, že by to bolo nadbytočné. Príspevok na výživu rozvedenej manželky podľa § 72 zákona č. 36/2005 Z. z. navrhovateľke preto nepriznal a návrh na začatie konania ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. 4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) a odporcovi priznal plnú náhradu trov konania. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v období od 24.09.2013 do 16.11.2015 (pred zmenou návrhu) stanovil v sume 336,94 eur, a po zmene návrhu na začatie konania v sume 287,14 eur. Odporcovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 3.261,34 eur s tým, že táto pozostáva z úkonov právnej služby: prevzatie a príprava veci dňa 04.09.2014 - 336,94 eur, vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 10.09.2015 - 336,94 eur, účasť na pojednávaní dňa 23.09.2015, ktoré sa uskutočnilo bez meritórneho prejednania veci - 84,23 eur, účasť na pojednávaní dňa 16.11.2015 v trvaní od 12,30 hod. do 14,40 hod. - 574,28 eur, vyjadrenie k návrhu na zmenu návrhu na začatie konania zo dňa 07.01.2016 - 287,14 eur, účasť na pojednávaní dňa 13.01.2016 v trvaní od 10,50 hod. do 12,30 hod. - 287,14 eur, účasť na pojednávaní dňa 07.03.2016 v trvaní od 12,30 hod. do 13,15 hod. - 287,14 eur, účasť na pojednávaní dňa 18.04.2016 v trvaní od 10,30 hod. do 12,00 hod. - 287,14 eur, 1x režijný paušál v roku 2014 - 8,04 eur, 3x režijný paušál v roku 2015 - 25,17 eur, 4x režijný paušál v roku 2016 - 34,32 eur, cestovné náklady Nové Mesto nad Váhom - Bratislava a späť, spolu 220 km, za dni 23.09.2015, 16.11.2015, 13.01.2016, 07.03.2016 a 18.04.2016 - 287,70 eur, náhrada za stratu času za deň 23.09.2015 - 83,88 eur, za deň 16.11.2015 - 83,88 eur, za deň 13.01.2016 - 85,80 eur, za deň 07.03.2016 - 85,80 eur a za deň 18.04.2016 - 85,80 eur. 5. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 06.06.2016 a žalovanému dňa 02.06.2016. 6. Proti rozsudku v jeho výroku o trovách konania, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že sa nestotožňuje ani s tou výrokovou časťou rozsudku, v ktorej súd prvej inštancie jej návrh zamietol. Aj túto nepovažuje za správnu, a to pre zrejmé nesprávne skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, a taktiež pre nesprávne právne posúdenie, ku ktorému dospel súd až po takmer 4 rokoch trvania súdneho sporu len na prvom stupni. S ohľadom na aktuálny zdravotný stav a majetkové možnosti však voči rozsudku v merite veci odvolanie nepodáva, nakoľko by nebola schopná znášať náklady s tým spojené. Napriek tomu, že odvolanie čo do merita veci nepodáva, chce upozorniť na niektoré absolútne absurdné a neodôvodnené konštatovania a závery súdu prvej inštancie, uvádzané v odôvodnení rozsudku, keďže sa nimi podstatným spôsobom skresľuje celková situácia navrhovateľky a jej postavenie. 6.1. Súd v odôvodnení rozsudku poukazuje na údajnú „vypočítavosť“ navrhovateľky, ktorú si osvojil na zjavne afektovaných výstupoch odporcu počas prebiehajúcich pojednávaní. Táto má podľa súdu spočívať v tom, že cieľom navrhovateľky má byť len priznanie príspevku na výživu rozvedenej manželky bez reálnych potrieb na jeho priznanie. Počas konania však bolo preukázané, a dokonca aj odporca v rámci výsluchu potvrdil, uznal a akceptoval tú skutočnosť, že takýto nárok navrhovateľka má. V konaní bolo preukázané aj to, že otázka príspevku na výživu rozvedenej manželky sa riešila dávno pred tým, než došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva odporcu a navrhovateľky, a aj samotnému podaniu tohto návrhu na súd. Bolo preukázané aj to, že medzi navrhovateľkou a odporcom sa riešila výška tohto nároku, pričom iba táto ostala sporná a vyústila do podania návrhu na súd. Zo strany súdu bolo navrhovateľke vytknuté, že v návrhu na začatie konania neuvádzala výdavky na upratovanie cudzou osobou, výdavky na ekologické čistiace prostriedky, na kaderníka a výdavky spojené s cvičením s trénerom. To, že niektoré výdavky neboli zo strany predchádzajúceho právneho zástupcu uvedené v prvotnom návrhu, neznamená, že neboli navrhovateľkou vynakladané a že ich nepotrebovala, alebo že by ich uvádzala iba pre zvýšenie jej súčasných výdavkov. Vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach uviedla navrhovateľka okolnosti, za akých došlo k podaniu návrhu na začatie konania, a tiež aj to, že v kontexte dohody s odporcom očakávala, že dôjde k mimosúdnej dohode. Z návrhu na začatie konania je zrejmé, že neobsahuje všetky výdavky, a to dokonca ani časť takých výdavkov, ktoré súd prvej inštancie akceptoval. 6.2. Čo sa týka náhrady trov konania, súd vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 151 OSP. S poukazom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa však navrhovateľka žiada, aby konajúci súd nepriznal odporcovi nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na predmet konania vo veci samej má navrhovateľka za to, že jej celkové osobné, sociálne, majetkové a zárobkové pomery, ktoré už preukázala pred súdom prvej inštancie, sú prinajmenšom jedným z dôvodov, ktoré v danom prípade mal súd zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania, čo však neurobil. Pre zamedzenie duplicity navrhovateľka v tomto smere odkazuje na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia a na predložené listinné dôkazy, z týchto je možné ustáliť jej pomery. Opätovne poukazuje na okolnosti, za akých bol návrh na začatie konania z jej strany podaný. Keďže odporca napriek pôvodnej akceptácii nároku na príspevok, ktorý mal byť v rámci širších súvislostí vyriešený pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (čo odporca nepoprel), napokon odmietol toto riešiť. Navrhovateľka teda musela akceptovať vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva za pre ňu zjavne nevýhodných podmienok a bez doriešenia tohto nároku. Navrhovateľka sa opakovane snažila vec urovnať mimosúdne napriek tomu, že správanie a konanie odporcu vo vzťahu k nej za posledné 4 roky by sa dalo vnímať ako krivda a nespravodlivosť a nesplnenie toho, čo jej tvrdil dokonca aj za účasti detí nielen v súvislosti s príspevkom. V konečnom dôsledku ju tak odporca zjavne iba opätovne využil, pokiaľ ju potreboval na doriešenie vlastných záležitostí a vo vlastný prospech, a keď mu navrhovateľka v dobrej viere vyhovela, následne akékoľvek sľuby a dohody prestali z jeho strany platiť. 6.3. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania nebude predstavovať pre odporcu žiaden väčší zásah do jeho majetkovej sféry. Odporca len z ním v súdnom spore deklarovaných zárobkových, majetkových a osobných pomerov dosahuje viac než nadštandardný príjem a vlastní väčšie množstvo majetku značnej hodnoty. Z nich v rámci konania deklaroval len časť, avšak podľa vedomosti navrhovateľky, keďže súd prvej inštancie zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania, len skutočný príjem odporcu prevyšuje ním uvádzanú sumu, v ktorej neboli zohľadnené prinajmenšom odmeny, ktoré odporca pravidelne dostáva. Zárobkové, sociálne a celkové majetkové pomery odporcu sú teda diametrálne odlišné (priaznivejšie), než pomery navrhovateľky, ktorá nebude vôbec schopná uhradiť, a už vôbec nie v trojdňovej súdom určenej lehote, odporcovi priznané trovy. Takéto rozhodnutie zo strany súdu bude viesť iba k jeho nútenému výkonu a ďalšiemu navýšeniu o trovy exekúcie. V kontexte týchto skutočností nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnym výraznejším spôsobom odporcu nezasiahne a bolo by aj rozhodnutím spravodlivým, odstraňujúcim neprimeranú tvrdosť zákona a ďalej nenarúšajúcim už aj tak dosť narušené ľudské vzťahy medzi účastníkmi konania. Tieto skutočnosti by mal odvolací súd zohľadniť pri posudzovaní odvolania voči priznaným trovám konania. 6.4. V tejto súvislosti poukázala navrhovateľka na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si i okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Navrhovateľka zdôraznila, že prísna aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok súdneho konania by v tomto prípade viedla k nežiaducej tvrdosti zákona, ktorej môže odvolací súd zabrániť, resp. zmierniť dôsledky právnych noriem práve tým, ak využije v danom prípade aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP a odporcovi nárok na náhradu trov konania vôbec neprizná. 6.5. Navrhla preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok v časti priznaných trov konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ by odvolací súd mal za to, že podmienky pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania nie sú splnené, žiadala, aby v rámci odstránenia neprimeranej tvrdosti zákona a zásahu do jej sféry pristúpil odvolací súd aspoň k podstatnému zníženiu priznaného nároku na náhradu trov konania, a v takom prípade aby povolil ich splácanie v splátkach v maximálnej sume 60,- eur za mesiac. 7. Odvolanie bolo doručené odporcovi prostredníctvom jeho právnej zástupkyne dňa 13.11.2017, ale odporca nevyužil svoje procesné právo a k odvolaniu sa nevyjadril. 8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, po prejednaní odvolania navrhovateľky a po dôslednom oboznámení sa s obsahom celého spisu, dospel k záveru, že je dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia o trovách konania. 9. Odvolací považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania - odo dňa 01.07.2016, nadobudol účinnosť okrem zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), aj ďalší nový procesný predpis, a to zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP), upravujúci okrem iných aj konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov (čl. 3 ods. 1, §§ 154-157 CMP). V zmysle intertemporálneho ustanovenia § 395 ods. 1 CMP sa nová procesná úprava vzťahuje aj na konania vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 10. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydaného ešte za účinnosti OSP je zrejmé, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 151 OSP bez toho, aby skúmal, či nie je dôvod na použitie moderačného práva súdu podľa ust. § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd nemusel výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, ak zistil dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom mal prihliadať najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, čo neplatilo, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Opak z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva. 11. Odvolací súd preto sám pristúpil ku skúmaniu, či sú splnené podmienky na použitie moderačného oprávnenia podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 12. Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia § 257 CSP, toto predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP v podstate prebralo doterajšiu úpravu v ustanovení 150 ods. 1 veta prvá OSP (procesného predpisu účinného do 30.06. 2016). Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že podľa znenia § 257 CSP, v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, súd musí rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov, kým podľa predchádzajúceho procesného predpisu tak len urobiť mohol. Pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva vyžaduje CSP, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, však zákon bližšie nešpecifikuje. Treba však zdôrazniť, že ustanovenie § 257 CSP slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti, t. j. na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov súdneho konania, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. 13. Odvolací súd z obsahu spisu zistil nasledovné: - navrhovateľka prekonala onkologické ochorenie, na ktoré bola v januári 2010 operovaná, podstúpila chemoterapiu a rádioterapiu; pridružili sa jej aj ďalšie zdravotné komplikácie (osteoporóza, vysoký krvný tlak, postihnutý sluch, infarkt pravého oka), vyžadujúce vysokú frekvenciu návštevnosti u lekára, najmä v špecializovaných ambulanciách; v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci pracovala ako štátna zamestnankyňa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Novom Meste nad Váhom a mala hrubý mesačný príjem 924,40 eur (funkčný plat v sume 716,50 eur a invalidný dôchodok v sume 207,90 eur); - odporca od februára 2011 nežil s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti; so svojou súčasnou manželkou vychováva ich spoločnú maloletú dcéru a syna jeho manželky; odporca je konateľom spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. od 22.04.2010, jeho priemerný mesačný brutto príjem za obdobie roka 2012 v tejto spoločnosti predstavoval sumu 5.334,40 eur (potvrdenie na č. l. 21 spisu); podľa vyjadrenia odporcu zo dňa 07.01.2015 (č. l. 186 spisu) mal pravidelný mesačný príjem zo zamestnania priemerne - 2.994,16 eur a je poberateľom výsluhového dôchodku v sume 806,74 eur, t.j. spolu 3.800,90 eur; - rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.03.2013, právoplatným dňa 22.04.2013, bolo manželstvo navrhovateľky a odporcu rozvedené, pričom príčiny rozvratu manželstva súd videl v opustení spoločnej domácnosti manželom a nadviazania vzťahu s inou ženou, z ktorého pochádza aj maloleté dieťa; - v konaní o určenie výživného na manželku, rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.04.2013, č. k. 4P/251/2012 - 113, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.07.2013, č. k. 5CoP/6/2013-153, bola odporcovi uložená povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 500,- eur mesačne s účinnosťou od 21.09.2012 do 21.04.2013, vo zvyšnej časti súd návrh zamietol a odporcu zaviazal na zaplatenie nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 21.09.2012 do 21.04.2013 vo výške 2.600,- eur v pravidelných mesačných splátkach po 520,- eur; - navrhovateľka sa svojim návrhom podaným na súd dňa 04.09.2013 domáhala určenia príspevku na výživu rozvedenej manželky; - odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 10.09.2015 k tomuto návrhu (č. l. 98 spisu) potvrdil, že medzi nimi v predchádzajúcom období prebiehalo mimosúdne konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom ich pôvodná snaha bola spojiť obe konania a uzatvoriť mimosúdnu dohodu v oboch konaniach; - na pojednávaní konanom dňa 23.09.2015 (č. l. 121 spisu) právny zástupca odporcu nevylúčil mimosúdne vyriešenie veci; - na pojednávaní konanom dňa 16.11.2015 (č. l. 144 spisu) odporca pri svojom výsluchu pred súdom uviedol, že je ochotný sa s navrhovateľkou dohodnúť, ak navrhovateľka preukáže nielen výdavky, ale aj príjmy a aj v tom rozsahu potom zmení návrh; - na pojednávaní konanom dňa 13.01.2016 (č. l. 190 spisu) súd prvej inštancie vypočul navrhovateľku a odporcu a pojednávanie bolo odročené na termín 07.03.2016 s tým, aby týždeň pred pojednávaním účastníci oznámili súdu, či sa dohodli na príspevku na výživu rozvedenej manželky; - navrhovateľka vo svojom písomnom podaní zo dňa 13.04.2016 (č. l. 252 spisu) poprela, že jej zdravotný stav po prekonanom onkologickom ochorení je stabilizovaný; v dôsledku hypertenzie došlo k závažnému postihnutiu aj iných jej orgánov, z ktorých najkritickejší stav sa aktuálne prejavuje na pravom oku, na ktoré vidí iba veľmi slabo a tento stav sa naďalej zhoršuje napriek intenzívnym očným zákrokom; očné zákroky sa už aktuálne vykonávajú s onkologickým liekom Avastin, keďže liečba predchádzajúcim liekom nezabrala; k žiadnemu zlepšeniu jej zdravotného stavu nedošlo a pokles jej schopnosti vykonávania zárobkovej činnosti je naďalej 50 %; napriek nepriaznivému zdravotnému stavu vynakladá enormné úsilie na to, aby si udržala svoje zamestnanie, ktorého stratu si nemôže dovoliť, a taktiež ani stratu čo i len časti príjmu, ktorý by jej pri práceneschopnosti mohol klesnúť aj o viac než polovicu; preto všetky vyšetrenia i závažnejšie bolestivé lekárske zákroky absolvuje iba na úkor čerpania dovolenky a zákonom určeného počtu dní pre čerpanie pracovného voľna s náhradou mzdy; jej jediná práceneschopnosť v januári 2014 znížila jej príjem o viac než 150,- eur, čo pre ňu predstavuje tak intenzívny zásah do jej bežného rozpočtu, ktorý si nemôže dovoliť opakovať. 14. Vychádzajúc z týchto zistení dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade existujú výnimočné dôvody (hodné osobitného zreteľa), ktoré odôvodňujú, aby s poukazom na ust. § 257 CSP nebola odporcovi priznaná náhrada trov konania. 15. Podľa názoru odvolacieho súdu, za zvláštnu okolnosť a výnimočnosť prípadu (existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa) v prejednávanej veci, ktorá viedla navrhovateľku k podaniu návrhu o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, treba považovať postoj samotného odporcu. Nemožno prehliadnuť, že aj určenia výživného na manželku sa musela navrhovateľka domáhať podaním návrhu na súd, a odporca bol zaviazaný jej toto výživné platiť. Otázka výživného na manželku, a neskôr aj otázka príspevku na výživu rozvedenej manželky, sa pritom medzi nimi riešila už po odchode odporcu (vtedy ešte manžela) zo spoločnej domácnosti. Navyše, sám odporca v konaní potvrdil, že po rozvode manželstva prebiehali medzi ním a navrhovateľkou mimosúdne rokovania o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom ich pôvodnou snahou bolo spojiť obe konania - o vyporiadanie BSM a o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky a uzatvoriť o tom mimosúdnu dohodu, k čomu však v takomto širšom zmysle napokon nedošlo. Pravdivosti tvrdenia navrhovateľky, že podanie návrhu o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky dlho zvažovala, lebo očakávala, že sa s odporcom dohodne mimosúdne, svedčí aj postoj odporcu, ktorý uzavretie takejto mimosúdnej dohody v priebehu celého súdneho konania nevylučoval a bol ochotný (za splnenia jeho podmienok) sa s navrhovateľkou dohodnúť. K mimosúdnej dohode napokon nedošlo a súd návrh navrhovateľky ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. 16. Z obsahu spisu, a najmä z vyššie uvedených zistení je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že podiel na vzniku a na priebehu sporu, a ani na neuzatvorení mimosúdnej dohody, nemožno v žiadnom prípade pripisovať navrhovateľke. 17. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd vidí aj v zárobkových pomeroch navrhovateľky a odporcu, ktoré sú priepastne rozdielne, a aj v sociálnom aspekte spočívajúcom v tom, že navrhovateľka dlhodobo trpí nepriaznivým zdravotným stavom. 18. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania odporcovi podľa § 257 CSP sa odvolaciemu súdu nejaví ani ako neprimeraná tvrdosť voči odporcovi, keďže odporca na odvolanie navrhovateľky nijako nereagoval, a preto odvolací súd nemal možnosť zvažovať aj pomery na strane odporcu z hľadiska toho, či nepriznanie náhrady trov môže mať dopad na jeho osobné, prípadne majetkové pomery. Použitie tohto moderačného práva súdu v podstate ani nespochybnil. 19. Odvolací súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že od 01.07.2016 sú konania vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov (aj konania o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky) konaniami nesporovými, pričom v mimosporových konaniach upravených CMP platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. Civilný mimosporový poriadok pripúšťa síce výnimky, a to v ust. § 53, ktoré pripúšťa v ňom uvedených konaniach (v konaniach vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov) rozhodnutie o náhrade trov konania na základe zásady úspechu v konaní, a v ust. § 55, ktoré oprávňuje súd priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, pre ktorých aplikáciu však v prejednávanej veci nie je žiaden dôvod. 20. Všetky vyššie uvedené skutočnosti vo svojom súhrne podľa názoru odvolacieho súdu umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré pri rozhodovaní o trovách konania odôvodňujú opodstatnenosť aplikácie ust. § 257 CSP. Takéto rozhodnutie považuje odvolací súd nielen za zákonné, ale aj za rozhodnutie spravodlivé. 21. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že sa odporcovi náhrada trov konania nepriznáva. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa pravidla uvedeného v ustanovení § 52 CMP, keď nezistil, že by malo ísť o prípad uplatnenia ktorejkoľvek z výnimiek podľa § 53 až § 55 CMP. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).