Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/156/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114200996 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114200996.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: C. O., zast. Jánom Roškom, obaja bytom J. G. Č.. XXXX, T., proti žalovanej: Slovenská O., X.. D. G., Ú.D., A.. XX. S. Č.. X, J., o 10.320 eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 28. septembra 2018 č. k. 12C/38/2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá. Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 3.000 eur zastavil, žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že vo veci súdu prvej inštancie sp. zn. 9C 15/2005 sa žalobkyňa domáhala proti D. G. zaplatenia 1.000.000 Sk z titulu náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom žalovanej podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 26. 2. 2003 si podala u žalovanej žiadosť o priznanie invalidného dôchodku, ktorá nebola vybavená v primeranom čase a pri jej vybavovaní došlo k neodôvodneným prieťahom, čím bola poškodená na svojich právach. O jej žiadosti bolo rozhodnuté až v roku 2006 a to uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2So/160/2006. Postupom žalovanej jej bolo zabránené, aby si podala novú žiadosť o priznanie invalidného dôchodku. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. 11. 2011 č. k. 9C 15/2005 - 11, právoplatným dňa 12. 1. 2012, žalobu zamietol. Z upovedomenia verejnej ochrankyne práv o výsledku vybavenia podnetu č. 3206/2013/VOP z 11. 12. 2013 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa dňa 31. 10. 2012 požiadala žalovanú o priznanie invalidného dôchodku. Na spísanie žiadosti o invalidný dôchodok a posúdenie zdravotného stavu a poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola predvolaná do D. G., G. O. D.. Dostavila sa tam aj s manželom, za prítomnosti ktorého nechcel posudkový lekár jej zdravotný stav posúdiť a preto odišla. Následne bola zo D.B. G., pobočka O. D., K. D. G., ústredie doručená jej žiadosť o invalidný dôchodok a zápisnica o ústnom pojednávaní, z ktorej vyplynulo, že zdravotný stav žalobkyne nebol posúdený, keďže miestnosť, kde sa malo posúdenie vykonať, opustili. Za tohto skutkového a právneho stavu D. G. ústredie dospela k záveru, že konanie o žiadosti žalobkyne o invalidný dôchodok zo dňa 31. 10. 2012 treba zastaviť podľa § 194 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Dňa 20. 11. 2012 vydala D. G., ústredie rozhodnutie, ktorým konanie zastavila. Na odvolanie žalobkyne generálny riaditeľ D. G. dospel k záveru, že keďže žalobkyni nebolo žiadne vyšetrenie zdravotného stavu nariadené, nie je dôvod na zastavenie konania a rozhodnutím z 9. 5. 2013 zrušil rozhodnutie Soc. poisťovne z 20. 11. 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia (3. 6. 2013) zdravotný stav žalobkyne posúdil posudkový lekár žalovanej v pobočke O. D. dňa 4. 7. 2013 so záverom, že je od 30. 5. 2012 invalidná s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 41 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. D.. G. rozhodnutím z 10. 7. 2013 č. XXX XXX XXXX žalobkyni priznala od 30. 5. 2012 invalidný dôchodok vo výške 85,70 eur mesačne (od 1. 1. 2013 v sume 91,60 eur mesačne). Pravidelná výplata invalidného dôchodku bola od 8. 8. 2013 zriadená na pošte príslušnej podľa trvalého bydliska žalobkyne. Doplatok za obdobie od 30. 5. 2012 do 7. 8. 2013 v sume 1.265,33 eur bol žalobkyni poukázaný dňa 15. 7. 2013. Podľa § 210 ods. 2 zákona o D. G. organizačné X. D. G. sú povinné rozhodnúť o dôchodkových dávkach najneskôr do 60 dní od začiatku konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní, čo treba oznámiť účastníkovi. Z uvedeného vyplýva, že D. G. v konaní o nároku žalobkyne na invalidný dôchodok nedodržala lehotu stanovenú zákonom. V plnej miere to bolo zapríčinené vydaním rozhodnutia o zastavení konania dňa 20. 11. 2012, ktoré bolo vydané bez právneho dôvodu, pričom generálny riaditeľ ho zrušil až po viac ako 5 mesiacoch od vydania. Následne už konanie pokračovalo plynulo, bolo vydané rozhodnutie, vyplatený doplatok na invalidnom dôchodku a zriadená jeho pravidelná mesačná výplata. Z lekárskej správy - zápisnice o ústnom pojednávaní žalovanej z 31. 10. 2012 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa sa na rokovanie dostavila v doprovode manžela. Po upozornení posudkovým lekárom, že rokovanie nie je verejné, manžel posudzovanej i s posudzovanou opustili miestnosť. Pred začatím rokovania manžel posudzovanej sa vyhrážal posudkovému lekárovi, že dostane „po papuli“. I v ďalšom konaní pred opustením miestnosti sa správal arogantne, vyhrážal sa inzultáciou. Po zavolaní strážnej služby posudzovaná i jej manžel opustili miestnosť. Posudzovanú preto nebolo možné prejednať. 3. Žalobkyňa sa v konaní domáhala 2 nárokov a to 1/ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.200,- eur podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z titulu nesprávneho úradného postupu, za ktorý označila prieťahy v konaní o priznanie invalidného dôchodku na základe jej žiadosti zo dňa 31.10.2012, ktoré boli konštatované verejnou ochrankyňa práv v upovedomení o výsledku vybavenia podnetu č. XXXX/XXXX/ VOP zo dňa 11.12.2013, 2/ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák. 4. Žalobkyňa dňa 5.1.2018 doručila súdu prvej inštancie podanie, v ktorom uviedla, že netrvá na náhrade nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, ale len na rozhodnutí o jej nároku v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na to navrhla, aby súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 7.200,- eur a jej žalobu o zaplatenie 3 000,- eur zamietol. Toto podanie podľa jeho obsahu súd prvej inštancie posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy 3.000,- eur, ktorú žalobkyňa požadovala z titulu ochrany osobnosti. Vzhľadom na to súd prvej inštancie konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy 3.000 eur zastavil podľa § 145 ods. 2 prvá veta C.s.p. Predmetom tohto konania potom zostal už len nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. (nesprávny úradný postup). 5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba o zaplatenie sumy 7.200 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu D. G. v konaní o žiadosti žalobkyne o priznanie invalidného dôchodku nie je dôvodná. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol: „V predmetnej veci súd dospel k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánu štátu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, ktoré potvrdila aj verejná ochrankyňa práv v upovedomení o výsledku vybavenia podnetu č. 3206/2013/VOP zo dňa 11. 12. 2013. Verejná ochrankyňa práv konštatovala, že v konaní D. G. o žiadosti žalobkyne o invalidný dôchodok zo dňa 31. 10. 2012 bolo porušené právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. D. G. v konaní o nároku žalobkyne na invalidný dôchodok nedodržala lehotu stanovenú zákonom. V plnej miere to bolo zapríčinené vydaním rozhodnutia o zastavení konania dňa 20. 11. 2012, ktoré bolo vydané bez právneho dôvodu, pričom k jeho zrušeniu došlo generálnym riaditeľom až po viac ako 5 mesiacoch od vydania. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup) je daná. Vznik a existenciu nemajetkovej ujmy ako náhrady, ktorej sa žalobkyňa v konaní domáhala, je však nutné preukázať. Súd mal za to, že žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že jej ujma vznikla a že vznikla práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Preukázanie, že zásah do práv žalobkyne nesprávnym úradným postupom mal skutočne následok v podobe vzniku nemajetkovej ujmy, zaťažuje poškodeného, teda žalobkyňu. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa však v priebehu konania nepreukázala, že by jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Zo žiadnych ňou uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo k závažným negatívnym následkom vo sfére žalobkyne, teda že by jej vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Samotné konštatovanie, že došlo k porušeniu jej práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, bez uvedenia konkrétneho následku spôsobeného nesprávnym úradným postupom, nemá vo vzťahu k nároku na nemajetkovú ujmu bez preukázania ich vzniku v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom právnu relevanciu. Na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa nenavrhla vykonať dokazovanie. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Pre priznanie nemajetkovej ujmy však sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda existencie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne tvrdený následok. Preukázanie vzniku takéhoto následku zaťažuje poškodeného. Žalobkyňa uplatnenú nemajetkovú ujmu nijakým spôsobom neodôvodnila, neuviedla žiadne skutočnosti na preukázanie, že by nesprávnym úradným postupom došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom živote či v spoločenskom uplatnení. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, že ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie je možné uspokojiť inak, teda napraviť ju inými právnymi prostriedkami. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce pre odstránenie následkov, ktoré u žalobcu nastali, pretože došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Žalobkyňa však v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno, keď v priebehu konania nepreukázala, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu jej bola spôsobená nemajetková ujma. Bolo povinnosťou žalobkyne, ktorá mala v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať, že nesprávnym úradným postupom bol závažným spôsobom ovplyvnený jej súkromný život alebo spoločenské uplatnenie a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jej práv. Žalobkyňa však uplatnenú nemajetkovú ujmu neodôvodnila, neuviedla skutočnosti na preukázanie, že by ňou uvádzaným nesprávnym úradným postupom došlo ku konkrétnym negatívnym následkom, v dôsledku ktorých by jej bola spôsobená nemajetková ujma. Súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 1/2012-38 z 12. 1. 2012, v ktorom bolo vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. skonštatované, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného.“ 6. Súd prvej inštancie teda zaujal stanovisko, že v konaní síce bola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu zo D. D. G. v konaní o žiadosti žalobkyne o invalidný dôchodok, ale nebolo preukázané, že by žalobkyni v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla akákoľvek nemajetková ujma, keď žalobkyňa v tomto ohľade neuniesla dôkazné bremeno. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie 7.200 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. zamietol. 7. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože jej v konaní žiadne trovy nevznikli. 8. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba o zaplatenie 7.200 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 zamietnutá. Uviedla, že v konaní bol preukázaný nesprávny úradný postup Soc. poisťovne pri prejednaní jej žiadosti o priznanie invalidného dôchodku. Ďalej žalobkyňa v odvolaní vyjadrila názor, že jej vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. 9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav veci, vec po právnej stránke správne posúdil a napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Žalobkyni sa prostredníctvom odvolania nepodarilo spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. 12. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v ods. 21., 21.1, 21.2 odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu D.. G. vznikla akákoľvek nemajetková ujma. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v spomenutých častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku a poukazuje naň. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikne iba za predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Je preto správny záver súdu prvej inštancie, že nemajetkovú ujmu možno priznať iba v prípade, ak ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nemožno uspokojiť inak, teda napraviť ju inými právnymi prostriedkami. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by jej v dôsledku predmetného nesprávneho úradného postupu D.. G. vznikla nemajetková ujma a v tomto ohľade teda neuniesla dôkazné bremeno. Existenciu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť ani z jej odvolania. 13. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.200 eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z., keďže v konaní nebola existencia nemajetkovej ujmy preukázaná. Preto odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá. 14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie o zaplatenie 3.000 eur z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák. zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 16. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).