Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/70/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114206034 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114206034.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: L. U., M.. XX. XX. XXXX, Q. E.Ľ. E.. Č.. XXXX/X, Q. Š., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho ul. č. 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie istiny 378 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. septembra 2016, č. k. 10C/45/2014 - 166, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 378 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne zo sumy 378 eur od 12. 08. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 39, § 41, § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), h), i), l), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a vecne tým, že úver poskytnutý žalobcovi je bezúročný a bez poplatkov, preto žalovanému nevznikol nárok na poplatok za úver v sume 378 eur a je povinný ho titulom bezdôvodného obohatenia žalobcovi vydať. Uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 08. 11. 2010 Zmluvu o úvere Č.. XXXXXXXXX, v zmysle ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1.400 eur, a zároveň sa žalobca ako dlžník zaviazal zaplatiť žalovanému sumu úveru zvýšenú o poplatok vo výške 378 eur v dvoch splátkach po 889 eur, počnúc dňom 13. 12. 2010 s tým, že súd prvej inštancie zmluvu vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko nebolo preukázané, že by si žalobca finančné prostriedky požičal na podnikanie. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko v Zmluve o úvere je uvedený len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účel podnikania, ktorý necharakterizuje akú podnikateľskú činnosť žalobca vykonáva a aký konkrétny súvis má s takýmto podnikaním uzavretie zmluvy, a preto nie je možné zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 129/2010 Z. z., aj keď z obsahu Zmluvy vyplýva, že úver bol povinný žalobca vrátiť žalovanému v dvoch splátkach a podľa § 1 ods. 3 písmeno l) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace, s výnimkou iného úveru alebo pôžičky podľa § 24. Súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj bol do Zmluvy taktiež predpísaný v kontexte s predpísaným údajom, že finančné prostriedky sú poskytované žalobcovi na podnikateľské účely, čo nezodpovedalo jeho zámeru uzatvoriť so žalovaným zmluvu o úvere, pričom žalobca v tomto smere uniesol dôkazné bremeno, nakoľko vo výpovedi jednoznačne potvrdil, že finančné prostriedky od žalovaného použil výhradne na osobné účely. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa prijatím sumy 378 eur na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vydať, a nakoľko predmetná Zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov, úver z predmetnej Zmluvy vyhodnotil za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie sumy vo výške 378 eur titulom definovaného poplatku v zmluve, ktorej vydania sa žalobca titulom bezdôvodného obohatenia voči žalovanému domáhal. Rozhodnutie o príslušenstve k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1 veta prvá, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobca písomne vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia listom zo dňa 06. 08. 2013 najneskôr do 09. 08. 2013, avšak žalovaný sumu 378 eur v lehote splatnosti žalobcovi nevydal, pričom nárok na zaplatenie ročného úroku z omeškania vo výške 5,50 % zo žalovanej sumy si uplatnil odo dňa 12. 08. 2013. Výrok o trovách konania odôvodnil právne ust. § 218 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobcu v spore, ktorému priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že dňa 08. 11. 2010 uzatvoril ako veriteľ s dlžníkom pod obchodným menom L. U., ako fyzickou osobou - podnikateľom označeného identifikačným číslom 41 677 211, Zmluvu o úvere č. 606100827, preto nie je v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde a Zmluva sa posudzuje podľa Obchodného zákonníka, nakoľko bola uzatvorená medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, pričom zmluvu nie je možné posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z platného v čase uzatvorenia zmluvy, keďže je vyňatá spod pozitívneho vymedzenia spotrebiteľského úveru v zmysle § 3 ods. 1 písm. l) zákona s tým, že podľa zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zmluva tvorí jeden celok, na ktorom sú dva podpisy žalobcu, ktorými súhlasí s obsahom a podmienkami Zmluvy o úvere, preto si bol plne vedomý toho, že si berie úver za účelom podnikania s tým, že podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania (rozhodnutie zo dňa 14. 03. 1991, vo veci 361/89 Di Pinto). Uviedol, že napriek tomu, že nie je povinný preukázať, na čo v skutočnosti žalobca použil peniaze, ale na aký účel mu boli poskytnuté, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil len tvrdením, že použil financie na spotrebný účel, teda riadne sa nevysporiadal s predmetnou otázkou a len povrchne bez vykonania dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobcu. Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka je založený na subsidiárnom základe, čo znamená, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku všeobecným a podporným právnym predpisom, pričom kombinácia oboch právnych predpisov má niekoľko rovín, a to vzťahy, ktoré v Obchodnom zákonníku nie sú upravené vôbec, ďalej vzťahy upravené tak v Obchodnom, ako aj Občianskom zákonníku, vzťahy, ktoré v Občianskom zákonníku nie sú upravené vôbec a vzťahy, ktoré sú upravené v Občianskom a čiastočne aj v Obchodnom zákonníku. Uviedol, že vylúčiť aplikáciu Občianskeho zákonníka ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodno- právnom vzťahu pokiaľ Obchodný zákonník danú problematiku komplexne (v danej časti) upravuje osobitným spôsobom, pokiaľ Obchodný zákonník vylučuje aplikáciu Občianskeho zákonníka alebo jeho konkrétneho ustanovenia (napr. § 267 ods. 2 vylučujúci aplikáciu § 49 Občianskeho zákonníka) alebo pokiaľ dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia Občianskeho zákonníka a nakoľko dlžník nemienil použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, nie je spotrebiteľom, a preto vzájomný právny vzťah je obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na mieste (uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k. 10CoE/70/2010 - 42). Uviedol, že dlžník si vzal úver za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľa, pričom do právneho vzťahu vstúpil na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu s tým, že dôležitý je účel uvedený v Zmluve o úvere a nie v žiadosti. Poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, teda možno vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch s tým, že pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti, pričom dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobca, ktorý musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Uviedol, že pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu a opiera sa o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia, pričom správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti s tým, že takéto prevýšenie odplaty je možné a zákon zakazuje len také, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Žalovaný v odvolaní uviedol, že s odbornou starostlivosťou s prihliadnutím na dobu, výšku úveru, príjem spotrebiteľa a účel poskytnutého úveru uzatvoril zmluvu o úvere a oboznámil žalobcu s jej jednotlivými ustanoveniami, keď v čase uzavretia zmluvy neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi, teda veriteľ môže požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie, rovnako má právo na zabezpečenie svojej pohľadávky zmluvnou pokutou alebo zmenkou, preto všeobecné určenie neplatnosti zmluvy, ako určil prvoinštančný súd, je v hrubom rozpore s právami veriteľa, ktoré mu priznáva platná legislatíva. Poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, čím došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom, pričom argumentácia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, je nepostačujúca, nakoľko z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo rozhodol o vydaní čiastky zaplatenej nad rámec istiny, nakoľko podľa názoru odbornej praxe, v sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou a princípom kontradiktórnosti, súd spravidla vykoná dôkazy navrhnuté účastníkmi, a len vo výnimočných prípadoch, s ktorými sa musí v odôvodnení vyrovnať, môže tieto dôkazy nevykonať. Uviedol, že odôvodnenie predstavuje významnú časť rozsudku a je veľmi významné z hľadiska presvedčivosti, logickosti a preskúmateľnosti rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia musí byť logické, konzistentné a súd musí všetky dôkazy posúdiť v ich vzájomných súvislostiach tak, aby presvedčivo dokázal vyargumentovať zistený skutkový stav, pričom povinnosť riadne odôvodniť súdne rozhodnutie ako súčasť práva na spravodlivý proces, bola už prejudikovaná početnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Vytkol súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko len konštatuje, že mal za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil, pričom žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Nestotožnil sa ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie o úhrade súdneho poplatku, nakoľko vo veci ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie a stále trvá na tom, že v danom prípade nejde o spotrebiteľa a na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 8C/22/2011 a rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 4C/26/2011. Uviedol, že zo Zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca plnil na základe platne uzavretej Zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto Zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal z poctivých zdrojov, preto razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 44,16 eur (á 28,22 eur + režijný paušál 8,58 eur + 20 % DPH). Uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 08. 11. 2010 Zmluvu o úvere Č.. XXXXXXXXX, na základe ktorej došlo k poskytnutiu finančných prostriedkov zo strany žalovaného vo výške 1.400 eur, ktoré sa zaviazal vrátiť v dvoch mesačných splátkach po 889 eur, celkovo vo výške 1.778 eur, z čoho 378 eur predstavoval poplatok pre žalovaného za poskytnutý úver. Vytkol žalovanému, že vo svojom odvolaní okrem iného nesprávne uvádza, že vo veci rozhodol Okresný súd Michalovce, čo je absolútne nesprávne, preto takáto chyba v odvolaní len vzbudzuje pochybnosti, či vôbec žalovaný má vedomosť o tom, o akú vec sa jedná a či len nedochádza k zbytočnému predlžovaniu sporu, keďže len nezmyselne vo svojom odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré sú nepravdivé a zavádzajúce. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že Zmluva, ktorú uzavreli nie je zmluvou spotrebiteľskou z dôvodu, že bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, a preto sa nejedná o zmluvu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ale je vzťahom spotrebiteľským a na zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a Občianskeho zákonníka, nakoľko to vyplýva zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva a z ust. § 1 ods. 1, 2, § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka účinných v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy s tým, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi veriteľom (dodávateľom) a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Poukázal na skutočnosť, že z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že zo strany žalovaného, ktorý tvrdí, že právny vzťah na základe predmetnej úverovej zmluvy je potrebné podriadiť pod právne predpisy Obchodného zákonníka, ide len o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencii obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve, vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom, pričom takmer každý odsek predmetnej adhéznej zmluvy je nápadne, až krajne nevyvážený, postavený v jeho neprospech ako spotrebiteľa, čo vyplýva z obsahu Zmluvy, ktorý rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jeho uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Uviedol, že v danom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom, nakoľko pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a poskytnuté finančné prostriedky využil na súkromné účely, a preto ak žalovaný namieta spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, mal by s poukazom na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka preukázateľne a bez pochybnosti dokázať, že nie je spotrebiteľom, nakoľko v tomto smere odkazovať na živnostenské oprávnenie nie je dôkaz, ktorý by znamenal, že nemôže byť spotrebiteľom. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného ďalej uviedol, že rovnaký názor zastáva aj pri doložke v zmluve, ktorá má podľa žalovaného vyjadrovať objektívne účel poskytnutia finančných prostriedkov, avšak táto veta, ktorou prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania je len ochrannou vetou pre žalovaného, ktorý sa snaží týmto úmyselným zavádzaním chrániť seba, pred prípadným sporom zo zmluvy, keďže si uvedomuje, že jeho zmluvy, ktoré predkladá spotrebiteľom sú bez podstatných zákonom vyžadovaných náležitostí a tým skôr dokáže prilákať spotrebiteľa, ktorý nutne potrebuje finančné prostriedky, keď mu pri podpise zmluvy zatají skutočne nevýhodné podmienky poskytnutia úveru a na podporu aplikácie režimu Občianskeho zákonníka poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 02. 06. 2013, č. k. II. ÚS 329/2013 - 15 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. Uviedol, že v prípade predmetného právneho vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí, čo je uvedené aj v Zmluve (dátum prevzatia peňažnej hotovosti), ale napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho) posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Poukázal na skutočnosť, že žalovaný len na základe toho, že je označený v zmluve rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, IČO, si vyvodzuje záver o tom, že finančné prostriedky z úverovej zmluvy použil na účely podnikania, avšak priamo v zmluve je primárne označený rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým bydliskom z čoho je možné vyvodiť, že zámerom žalovaného ako aj jeho zámerom bolo uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, kde na jednej strane ako poskytovateľ úveru je právnická osoba a na strane žiadateľa úveru je fyzická osoba. Uviedol, že sporná zmluva o úvere má povahu jednostrannej adhéznej zmluvy, ktorej obsah nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali nejaké rokovania a úpravy obsahu zmluvy, ktoré sú prirodzenou súčasťou pri prijímaní návrhu (uzatváraní) zmlúv medzi podnikateľmi, nakoľko ak by sa mala zmluva uzatvárať ako medzi dvoma podnikateľmi, resp. mal byť braný úver na účely podnikania, mal byť označený jednoznačne ako podnikateľský subjekt s uvedením všetkých údajov podnikateľského subjektu, ako aj konkrétneho účelu na akú činnosť podnikania má byť úver poskytnutý a pri podpise mala byť uvedená pečiatka podnikateľského subjektu a podpis osoby s uvedením, kto koná v mene právnickej osoby a podpis samotného konateľa, tak ako je to bežné v rámci obchodných stykov medzi podnikateľmi, avšak samotná forma na predtlačenom formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami svedčí o skutočnosti, že úverová zmluva bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t. j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že v prípade pochybnosti o tom, či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, to znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti, nakoľko v opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pre ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, avšak bezpečným preukázaním nemôže byť všeobecný údaj o tom, že spotrebiteľ je podnikateľom a podniká na základe živnostenského oprávnenia, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby a ani údaj o tom, pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri, pretože takéto údaje neposkytujú odpoveď na otázku, v akom odbore podnikania žalobca vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzatvorenie zmluvy o úvere má, pričom pred súdom prvej inštancie jasne uviedol, že finančné prostriedky, ktoré mu boli vyplatené v hotovosti potreboval na súkromné účely, keďže sa v tom čase nachádzal v ťažkej finančnej situácii a tiež uviedol, že mu obchodná zástupkyňa žalovaného predložila už vyplnenú zmluvu na podpis a pri otázke, prečo je v zmluve uvedené jeho identifikačné číslo, mu neodpovedala s tým, že na podporu svojich argumentov poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 24. 08. 2011, č. k. I. US 285/2011 - 16, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 23. 02. 2010, č. k. 10CoE/5/2010 - 46, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 Co/497/2014 a č. k. 13CoE/165/2013 - 103, uznesenie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 4CoE/58/2013. Uviedol, že nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora, ako aj judikatúra súdov Českej republiky (pri obdobných zmluvách o úvere), ktoré pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili úverový vzťah ako spotrebiteľský a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa a v obdobných prípadoch, ako napríklad v uznesení Európskeho súdneho dvora vo veci C 76/10 Pohotovosť s. r. o. proti I. B., v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01. 03. 2011, sp. zn. 37Er/7273/2010. Poukázal na skutočnosť, že zo znenia predmetnej zmluvy o úvere, ako aj z jeho samotných podaní vyplýva, že mu bol poskytnutý úver na základe úverovej zmluvy č. 606100827 vo výške 1.400 eur, pričom odplata za poskytnutý úver bola dohodnutá na sumu 378 eur označená ako „príslušný poplatok“, ktorú sa zaviazal zaplatiť v 2 mesačných splátkach, počnúc dňom 13. 12. 2010, teda odplata pre žalovaného predstavovala viac ako 162 % s tým, že ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky, avšak aj v prípade, ak táto výška úrokov nie je priamo zákonom limitovaná, nemožno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov, nakoľko nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda ak dohodnuté úroky presiahnu úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody a podporne poukázal aj na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, že výška odplaty za poskytnutie úveru nesmie byť neopodstatnene vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období na finančnom trhu. Uviedol, že v roku 2010 predstavovala požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 8 % (uvedený údaj vyplýva z internetovej stránky Národnej banky Slovenska), keď zohľadnením miery rizika a toho, že žalovaný je nebankovým subjektom, je požadovaná odplata neprimerane vysoká (viac ako 20 násobne vyššia), pričom ide zároveň o konanie v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, ktoré je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka nutné hodnotiť ako neplatný právny úkon a je potvrdené početnou judikatúrou všeobecných súdov SR, napríklad rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 07. 2015, sp. zn. 17Co/26/2015, rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 17Co/313/2010 - 99, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn. 3Co/3/2011. Uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je v zmysle platnej právnej úpravy, ale aj judikatúry súdov SR nutné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia príslušných zákonov na ochranu práv spotrebiteľov, a to najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch presne tak, ako to urobil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, že samotná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel so žalovaným neobsahuje niekoľko obligatórnych náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, ako údaj o termíne vrátenia úveru, výške úrokov, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, údaj o RPMN a priemernej hodnote RPMN a plne sa stotožnil s odôvodnením prvoinštančného súdu, že uvedené náležitosti zmluvy musia byť obsiahnuté priamo v obsahu zmluvy, ktorých absencia v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok bezúročný a bezpoplatkový charakter úveru. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia je plne zrozumiteľné a dostatočné, keď sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutkovým stavom ako aj s právnym stavom veci, pokiaľ ide o hodnotenie povahy predmetnej Zmluvy a nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj v otázke týkajúcej sa riešenia námietok vznesených žalovaným. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, aké právne predpisy súd prvej inštancie aplikoval na konkrétne skutkové skutočnosti, pričom jasne poukázal na to, že predmetný právny vzťah považuje za spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahuje aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorá skutočnosť bola spore rozhodujúca, a preto sa s ňou musel vysporiadať, aby mohol spor rozhodnúť. Poukázal na skutočnosť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je právna istota účastníkov, ktorá znamená, že súdy v identických prípadoch rozhodujú rovnako a vyplýva aj z Čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku a je potvrdená právnym názorom vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 11. 2014 pod sp. zn. 5 ECdo 192/2014. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že sa s názormi žalobcu nestotožňuje a poukázal na všetky skutočnosti, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. 5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 20. 02. 2017, nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. apríla 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobe vyhovel z dôvodu, že Zmluva o úvere zo dňa 08. 11. 2010 je spotrebiteľkou zmluvou a nakoľko neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, preto sa žalovaný prijatím poplatku za poskytnutý úver v sume 378 eur na úkor žalobcu ako dlžníka bezdôvodne obohatil a toto obohatenie je povinný vydať. 10. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca ako dlžník uzavrel so žalovaným ako veriteľom dňa 08. 11. 2010 Zmluvu o úvere Č.. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.400 eur, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť spolu s poplatkom v sume 378 eur, t. j. spolu v sume 1.778 eur, v dvoch mesačných splátkach po 889 eur, počnúc dňom 13. 12. 2010 s tým, že žalobca bol v Zmluve okrem mena, priezviska, rodného čísla, čísla občianskeho preukazu, adresy trvalého pobytu, identifikovaný aj identifikačným číslom prideleným fyzickej osobe - podnikateľovi, číslom živnostenského registra a zároveň v Zmluve prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. 12. Občiansky zákonník v ust. § 52 v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy ustanovoval, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ je v predmetnom ustanovení definovaný ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, teda z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že samotná skutočnosť, že fyzická osoba má postavenie podnikateľa (typicky držiteľ živnostenského oprávnenia) neznamená, že každá takouto osobou uzavretá zmluva sa považuje za vyňatú z okruhu spotrebiteľských zmlúv, nakoľko k tomu, aby sa zmluva nepovažovala za spotrebiteľskú, je potrebné, aby bola zmluva uzavretá alebo plnená v rámci predmetu obchodnej či podnikateľskej činnosti danej fyzickej osoby podnikateľa. 13. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej činnosti mu je dobre známa dlhodobá a bežná prax žalovaného, ktorý pri uzatváraní zmlúv s fyzickými osobami, ktoré mali zároveň postavenie podnikateľa, zámerne vypĺňal svoje formulárové zmluvy i údajmi vzťahujúcimi sa na podnikateľskú činnosť dlžníkov (IČO, obchodné meno a pod.) a zároveň do takýchto zmlúv zahŕňal vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytované za účelom výkonu podnikania. 14. Priemerný spotrebiteľ nemá predstavu o tom, aké právne dôsledky sú spojené s takýmto spôsobom vyplnenia formulárovej zmluvy o úvere a nerozumie tomu, ako ovplyvňuje jeho postavenie podpísanie vyhlásenia, že finančné prostriedky tvoriace predmet úverovej zmluvy, majú byť použité na účel výkonu podnikateľskej činnosti, preto ak formulárová zmluva obsahuje už predtlačené kolónky s miestom na vyplnenie údajmi o podnikateľskej činnosti, spotrebiteľ môže byť ľahko vmanipulovaný do poskytnutia týchto údajov, pričom zmluvu vždy vypĺňa zamestnanec, či zástupca dodávateľa (žalovaného). Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom spotrebiteľského práva, ak by sa dali jeho ustanovenia obísť jednoducho tým, že v zmluve je spotrebiteľ dodávateľom označený ako podnikateľ, bez toho, aby bolo zrejmé, že fyzická osoba si je vedomá toho, že vstupuje do záväzku nespadajúceho do okruhu spotrebiteľských zmlúv, preto konanie, ktorým žalovaný manipuluje dlžníkmi, aby s ním vstupovali do právnych vzťahov ako podnikatelia, odporuje dobrým mravom a nemožno mu priznať právnu ochranu. 15. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ súd skúma zmluvu uzavretú medzi fyzickou osobou na jednej strane a podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti na druhej strane, takúto zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú, pokiaľ nie je preukázaný opak, nakoľko zo samotnej skutočnosti, že dlžník je v predmetnej zmluve označený aj údajmi vzťahujúcimi sa k jeho podnikateľskej činnosti, nemožno vyvodiť, že predmetná zmluva nie je spotrebiteľská, pretože aj fyzická osoba podnikateľ (živnostník) môže vstúpiť a vstupuje do spotrebiteľských právnych vzťahov. Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere nemožno vyvodiť ani zo zmluvného ustanovenia obsahujúceho vyhlásenie dlžníka o účele úveru „na výkon podnikania“, nakoľko je nedostatočne určité a nevyplýva z neho, na aký konkrétny účel je použitie finančných prostriedkov viazané, preto z neho nemožno zistiť, či tento účel súvisel alebo nesúvisel s podnikateľskou činnosťou dlžníka, resp. či spadal do dlžníkovho predmetu podnikateľskej činnosti. 16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 16. 03. 2016 vo svojej výpovedi uviedol, že finančné prostriedky si požičal výlučne na súkromné účely, nakoľko bol krátky čas nezamestnaný a potreboval ich na pokrytie osobných výdavkov a dlhov, pričom peňažné prostriedky z prijatého úveru neboli zaevidované do peňažného denníka za rok 2010 (č. l. 121 spisu), čím žalobca v konaní preukázal, že ako fyzická osoba - spotrebiteľ vstúpil do záväzkového vzťahu so žalovaným ako podnikateľom konajúcim v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti, preto tento záväzkový vzťah spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keď obsah Zmluvy o úvere zo dňa 08. 11. 2010 nebol spôsobilý preukázať nespotrebiteľský charakter touto zmluvou založeného právneho vzťahu, pričom žalovaný v spore neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že úver bol skutočne poskytnutý konkrétne na účel výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu. 17. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu dňa 08. 11. 2010 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.), pričom neobstojí ani námietka žalovaného v odvolaní, že v zmysle § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace s výnimkou iného úveru alebo pôžičky podľa § 24, nakoľko podľa § 24 ods. 1 predmetného zákona sa na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, vzťahujú ustanovenia § 2, 3 a 4, § 9 ods. 1 a 2, § 6 až 8, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a tohto paragrafu, a rovnako správny bol následný prieskum tejto Zmluvy prvoinštančným súdom, či spĺňa obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s dôrazom na tie náležitosti, ktorých absencia má za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 18. Z obsahu predmetnej Zmluvy bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že neobsahuje údaje o výške ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver (RPMN) v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ani údaj o priemernej hodnote RPMN podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorých absencia má za následok, že na základe tejto zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) s tým, že mimoriadna prísnosť tejto sankcie je vyjadrením zvýšeného spoločenského záujmu na ochrane spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pričom na obsah týchto zmlúv sú kladené striktné obsahové nároky zamerané na to, aby spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol schopný urobiť skutočne informované rozhodnutie. 19. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko úver poskytnutý žalovaným žalobcovi sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, bol žalobca povinný vrátiť žalovanému iba to, čo na základe zmluvy skutočne dostal, teda istinu úveru, preto ak nad rámec istiny 1.400 eur uhradil žalovanému aj zmluvný poplatok v sume 378 eur, ktorý predstavoval odplatu za poskytnutie úveru, tak sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a je povinný žalobcovi bezdôvodné obohatenia vydať. 20. Pozornosti odvolacieho súdu neunikla ani skutočnosť, že odvolanie žalovaného síce reflektuje na nosné dôvody argumentácie súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ale zároveň obsahuje viacero nepresností, ako nesprávne označenie konajúceho Okresného súdu Michalovce (druhá strana, posledný odsek), či Okresného súdu Spišská Nová Ves (piata strana, tretí odsek), ako aj argumentáciu týkajúcu sa primeranosti odplaty za poskytnutie úveru, ktorou sa však prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal a už vôbec predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie nebola povinnosť zaplatiť súdny poplatok (piata strana, štvrtý odsek), a preto je dôvodne prítomná pochybnosť, či žalovaný vypracoval odvolanie v posudzovanej veci s ohľadom na konkrétne individuálne skutkové a právne špecifiká, alebo iba skompiloval odvolacie námietky z iných sporov, čím vo výraznej miere eliminoval význam odvolacieho konania, ktoré sám inicioval. 21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré spĺňa všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).