Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/219/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208887 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114208887.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Adely Unčovskej v právnej veci žalobcu: Š. Y., T.. XX.XX.XXXX, H. D. XXX/XX, U. U., zast. JUDr. Ľubomírom Müllerom, euroadvokátom so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. marca 2016, č.k. 15C/58/2014-35, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca podľa zák. č. 514/2003 Z.z. domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur za prieťahy v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nt 1/2009, tvrdiac, že konanie trvalo tri roky, hoci mohlo byť vybavené do pol roka, za čo ako primerané zadosťučinenie žiada sumu 2.000 eur, keď výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil Európskym súdom pre ľudské práva a rozhodnutím NS ČR sp. zn. Cpjn 206/2010, ktorý za rok prieťahov považuje za primeranú sumu 15.000,- Kč až 20.000,- Kč (570 eur - 760 eur). Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca podal dňa 02.12.2009 na Okresný súd Bratislava I návrh na povolenie obnovy konania vo veci jeho odsúdenia rozsudkom Nižšieho vojenského súdu v Bratislave sp. zn. Vt 385/51 zo dňa 28.11.1951 za trestný čin vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods.1 písm. b) zák. č. 86/1950 Zb. na trest odňatia slobody šesť mesiacov nepodmienečne. Okresný súd Bratislava I vo veci rozhodol dňa 29.06.2012 uznesením pod č.k. 7Nt/1/2009-61, ktorým trestné stíhanie proti žalobcovi zastavil z dôvodu § 215 ods.1 písm. b) Tr. por., pretože uvedený skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.12.2012. Konštatoval, že žalobca sa domáha primeraného zadosťučinenia vo výške 2.000 eur, pretože Okresný súd Bratislava I spôsobil zbytočné prieťahy, keď dĺžka konania od 02.12.2009 do 29.06.2012 bola neprimerane dlhá, hoci nešlo o náročné právne posúdenie ani vykonanie dôkazov. Z výsluchu žalobcu zistil, že po tom ako bol rehabilitovaný, bolo uplatnenie nárokov zdĺhavé, má nízky dôchodok a chcel si prilepšiť. Neprimeranou dĺžkou konania bol poškodený, keď až po právoplatnej rehabilitácii sa môže domáhať príplatku k dôchodku. Právny zástupca žalobcu uviedol, že so sudcom komunikoval osobne aj e-mailom, žiadal o vydanie rozhodnutia, pričom mu vždy naznačil, že vo veci rozhodne. Vec chcel riešiť bezkonfliktne, preto sťažnosť na nečinnosť sudcu nepodal. Zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7Nt 1/2009 súd prvej inštancie zistil, že žalobca podal dňa 02.12.2009 návrh na povolenie obnovy konania. Dňa 08.02.2010 dal sudca úpravu na verejné zasadnutie na 22.02.2010 a boli vyžiadané z Vojenského archívu MO SR rozhodnutia vo veci sp. zn. Vt 385/51. Dňa 22.02.2010 bolo na verejnom zasadnutí vyhlásené uznesenie o povolení obnovy konania. Dňa 09.09.2010 úpravou sudcu bolo právoplatné uznesenie zo dňa 22.02.2010 doručené žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi a vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie na 15.10.2010. Úpravou sudcu z 03.11.2010 bol vyžiadaný z Vojenského archívu MO SR trestný spis Nižšieho vojenského súdu v Bratislave č.k. Vt 385/51. Dňa 29.06.2012 bolo vydané uznesenie č.k. 7Nt 1/2009-61 o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 07.12.2012. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 5 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, čl. 48 ods. 2, čl. 127 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 7Nt 1/2009 pred Okresným súdom Bratislava I, a preto jeho žalobu zamietol. Vysvetlil, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, ktorý vždy s poukazom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu po zhodnotení základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníka, postup súdu) konštatuje, či bolo alebo nebolo toto právo porušené. Vyhodnotil, že v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemá kompetenciu preskúmavať resp. zisťovať zbytočné prieťahy. Správnosť tohto záveru oprel o logický výklad, že ak by prvoinštančný súd vo veci náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. mohol posudzovať postup iného súdu (ale aj toho istého súdu) z hľadiska zbytočných prieťahov, došlo by k situácii, kedy by prvoinštančný súd posudzoval postup iných všeobecných súdov (ale i vlastný postup) i súdov vyššieho stupňa napr. krajského súdu a Najvyššieho súdu SR, čo vyhodnotil za neprípustné (možnosť porušenia inštančného princípu). V tejto súvislosti poukázal na prejednávanú vec, v ktorej má Okresný súd Bratislava I v občianskom súdnom konaní skúmať vlastné prieťahy v trestnom konaní. Mal za to, že ide o konflikt záujmov. Podľa jeho názoru, ak by mali kompetenciu preskúmavať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov okrem Ústavného súdu SR aj iné orgány, v rovnakom čase by boli to isté konanie oprávnené preskúmavať čo do porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov rôzne orgány s rôznym stupňom hierarchie. 4. Žalobou a vyjadrením právneho zástupcu žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca inštitút ústavnej a ani inej sťažnosti nevyužil. Vyhodnotil, že nakoľko nemá právomoc rozhodovať o tom, či boli v súdnom konaní spôsobené prieťahy a v akom rozsahu, nemohol návrh vyhodnotiť za dôvodný. V tejto súvislosti uviedol, že názor, ktorý zaujal, podporuje aj novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná od 01.01.2013, ktorá v ust. § 9 ods. 2 už taxatívne vymedzuje, z akých podkladov má súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu pri zbytočných prieťahoch v konaní vychádzať, a to z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vyhodnotil, že žalobca nepredložil o existencii prieťahov žiadne rozhodnutie oprávneného orgánu a neuniesol tak dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie s poukazom na to, že nemá v konaní o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. kompetenciu preskúmavať, či právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo alebo nebolo porušené, žalobu zamietol a z dôvodu hospodárnosti konania sa ďalšími dvomi zákonnými podmienkami (vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy) z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. a plne úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil. 6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby z dôvodu nesplnenia taxatívne vymedzených podmienok uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení novely účinnej od 01.01.2013 (keďže nepredložil výsledky konania o sťažnosti na prieťahy, výsledky disciplinárneho konania voči sudcovi ani rozhodnutie ESĽP alebo Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov), a to s poukazom na skutočnosť, že predmetom konania boli prieťahy v rokoch 2009 až 2012, a preto nemožno postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, ale podľa znenia účinného do 31.12.2012. Ak v tom čase uvedené podmienky neplatili, nemožno od neho požadovať, aby ich splnil. Mal za to, že súd prvej inštancie mal spis sp. zn. 7Nt 1/2009 jednoducho prejsť a zistiť, či popis udalostí v žalobe zodpovedá skutočnosti, posúdiť žalobcovu procesnú aktivitu, teda predkladanie dôkazov, ktoré nebol povinný obstarávať, urgencie zasielané sudcovi a podobne. Následne mal posúdiť primeranosť navrhovaného zadosťučinenia. Namiesto toho súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol pre nesplnenie dôkazného bremena, ktoré mu zákon neukladá, a poznamenal, že sa ďalšími podmienkami, teda vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal. Tu uviedol, že uvedené podmienky sa netýkajú zadosťučinenia za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch alebo v neprimeranej dĺžke konania, keďže v prípade prieťahov existuje vyvrátiteľná domnienka, že prieťahy nemateriálnu ujmu proste spôsobujú. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku. Zotrval na názore, že nemá povinnosť dokladať splnenie taxatívne vymedzených podmienok podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, poukázal však na to, že predložil novinový článok z 05.10.2014, v ktorom sa uvádza, že voči konajúcemu sudcovi sa koncom minulého roka viedli tri disciplinárne konania. Mal za to, že súdu nič nebránilo, aby si toto tvrdenie overil. Navrhol žalobe na základe jeho odvolania vyhovieť bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže ide len o právne posúdenie. Uplatnil si aj náhradu trov právneho zastúpenia. 7. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok potvrdiť. K odvolacím námietkam žalobcu uviedol, že súd nie je v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. oprávnený preskúmavať otázku zachovania práva účastníka iného konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Strana v konaní má v zmysle ust. § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z. právo podať sťažnosť na prieťahy, ktorú vybavuje predseda súdu, na ktorého činnosť sťažnosť smeruje. Okrem toho sa strana môže obrátiť s ústavnou sťažnosťou na Ústavný súd SR (pre zásah do práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), ktorý v prípade jej dôvodnosti konštatuje porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a môže priznať aj finančné zadosťučinenie. Mal za to, že až na základe takéhoto ustáleného porušenia práva príslušným orgánom je možné skúmať, či v dôsledku pochybenia súdu vznikla strane nemajetková ujma. Vyjadril názor, že zmena znenia ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. od 01.01.2013 neznamená ukladanie nových povinností osobe domáhajúcej sa náhrady škody spôsobenej prieťahmi v konaní, ale je len explicitným legislatívnym vyjadrením zásady „nech si každý stráži svoje práva“ v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody spôsobenej nečinnosťou orgánu verenej moci, ako i skutočnosti, že súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený sám ustáliť, či v konaní iného súdu došlo k prieťahom v konaní resp. k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranom čase. Uviedol, že právny základ nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je daný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a novelou nedošlo k žiadnej zmene. Mal za to, že ani vo veciach náhrady škody posudzovaných podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 nemohli súdy otázku existencie prieťahov v konaní posúdiť autonómne ako otázku predbežnú tak, ako to žiada žalobca, ale mali sa opierať o výsledky konaní pred orgánmi oprávnenými na konštatovanie porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov, pričom dôsledkom absencie takýchto dôkazov preukazujúcich existenciu prieťahov, je zamietnutie žaloby bez potreby dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku a rozsahu ujmy. Zastával tiež názor, že pri zbytočných prieťahoch dochádza k zásahu do práv strany už za trvania konania, a preto je dôvodné predpokladať, že strana zastávajúca názor, že v dôsledku nečinnosti súdu dochádza k porušovaniu jej práv, vyvíja aktivitu smerujúcu k odstráneniu nepriaznivého stavu, a to predovšetkým sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu alebo predsedovi súdu. Ak k takejto aktivite strany počas konania nedošlo, je ťažké prisvedčiť jej neskorším tvrdeniam o závažnom zásahu do jej práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorého dôsledkom má byť vznik nemajetkovej ujmy, za ktorú požaduje peňažnú náhradu. Argumentoval, že súd má pri posúdení otázky existencie prieťahov vychádzať z vybavených sťažností a podnetov, ktorými bol nepriaznivý stav stranou namietaný už v konaní, v ktorom malo k prieťahom dochádzať, a to bez ohľadu na to, či k prieťahom došlo pred 31.12.2012 alebo po tomto dátume. Vo vzťahu k odvolacím argumentom žalobcu, že existuje vyvrátiteľná domnienka, že prieťahy v konaní nemajetkovú ujmu proste spôsobujú, poukázal na rozdiel medzi rozhodovaním ústavného súdu o tom, či došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd vrátane práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, za ktoré sa poskytuje primerané zadosťučinenie, a rozhodovaním všeobecných súdov o zodpovednosti za škodu spôsobenú prieťahmi v konaní, v ktorom nepostačuje len poukaz na celú dĺžku konania, ale žalobca znáša dôkazné bremeno preukázania vzniku ujmy, teda následkov, ktoré mu mali byť spôsobené. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 273/2013 a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 303/2012 a 4Co 129/2014. 8. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že podstatné je to, či k prieťahom došlo alebo nie. Za bez významu považoval úvahy žalovaného o tom, že by mal nejak preukazovať nemajetkovú ujmu s tým, že opätovne poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku. 9. Ďalšie vyjadrenia neboli podané. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 11. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda podľa Civilného sporového poriadku. 13. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (takéto procesné vady ani neboli v odvolaní namietané), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 14. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a teda v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Napokon, žalobca v odvolaní nesprávne resp. nedostatočné skutkové zistenia ani nenamietal. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s v tom čase účinným ust. § 132 O.s.p. dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a 5 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného do 31.12.2012, a čl. 48 ods. 2, čl. 127 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR, ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcu aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vyčerpávajúcim spôsobom rozobral všetky svoje právne úvahy. Dospel k správnemu záveru, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR, a že všeobecný súd prvej inštancie nemá v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. kompetenciu preskúmavať resp. zisťovať zbytočné prieťahy v konaní iného všeobecného súdu, a teda Okresný súd Bratislava I nemôže v občianskom súdnom konaní skúmať svoje vlastné prieťahy v trestnom konaní. Keďže žalobca inštitút ústavnej a ani inej sťažnosti nevyužil, a nepreukázal žiadnym dôkazom, že v ním označenom trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7Nt 1/2009 došlo k neodôvodneným prieťahom, neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno. Ak potom súd prvej inštancie v zmysle týchto záverov žalobu žalobcu zamietol, rozhodol správne. 15. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozsudku je namieste konštatovať, že skutkové a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. 16. Odvolaciu námietku žalobcu, ktorý tvrdil, že súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke nesprávne, pretože aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení jeho novely účinnej od 01.01.2013, hoci správne mal aplikovať znenie zákona účinné do 31.12.2012, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Z napadnutého rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie správne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 a žalobu žalobcu nezamietol z dôvodu nesplnenia taxatívne vymedzených podmienok uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení novely účinnej od 01.01.2013, ale z dôvodu neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní sp. zn. 7Nt 1/2009 spočívajúceho v neodôvodnených prieťahoch relevantným dôkazom (ktorým by preukázal, že bolo konštatované porušenie jeho práva na vybavenie veci bez zbytočných prieťahov), keď len podporne poukázal na znenie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013. Konanie o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranami, a preto je nepochybné, že ak žalobca tvrdil, že v ním označenom trestnom konaní došlo zo strany Okresného súdu Bratislava I k neodôvodneným prieťahom, bol povinný toto tvrdenie preukázať relevantnými dôkazmi, čo neurobil. Súd prvej inštancie nemá v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi v súdnom konaní kompetenciu preskúmavať, či bolo právo žalobcu na prerokovanie veci pred súdom bez zbytočných prieťahov porušené. 17. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že otázku, či v posudzovanom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajský súd, najvyšší súd (napr. dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z.z.). Vyššie uvedený výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa otvára priestor na to, aby sťažovateľka podala v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu teda vyslovil názor, že až po konštatovaní porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa žalobcovi otvára možnosť podať predmetnú žalobu (teda v prípade, ak chce byť v konaní úspešný). Naviac, ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01). V posudzovanej veci žalobca relevantné rozhodnutie ústavného súdu nepredložil a na toto sa vo svojej žalobe ani neodvolával. Nepredložil vôbec žiadny dôkaz o tom, že by počas inkriminovaného konania namietal prieťahy resp. podal sťažnosť kompetentnému orgánu. 18. Možno potom uzavrieť, že nakoľko žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie už prvého predpokladu pre zodpovednosť štátu za jeho nemajetkovú ujmu, keď nepreukázal nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v prieťahoch vo vyššie uvedenom trestnom konaní, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď jeho žalobu zamietol. Ďalšími tvrdeniami žalobcu v odvolaní (ohľadom preukazovania vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy) sa potom odvolací súd už nezaoberal. 19. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani si náhradu žiadnych trov neuplatnil. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).