Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/4/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114219675 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114219675.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Mgr. Róbert Kováč, advokát s.r.o., IČO: 36858358, so sídlom Jedlíková 555/1, Nitra zastúpeného: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. advokátska kancelária, IČO: 36 833 533, so sídlom Hviedzoslavovo námestie 25, Bratislava, proti žalovanej: B.. M. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Z. F.. XXX/X, P., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.1.2017, č.k. 23 Cpr/2/2014-167, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru vykonaného žalovanou vo vzťahu k žalobcovi podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce listinou z 2.12.2013 je neplatné a deklaroval, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 69 ods.1 písm. b/, § 69 ods.3, § 70, § 77, § 47 ods.1 písm. b/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej „Zákonník práce„) a vecne tým, že po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca uzatvoril so žalovanou pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013, s dňom nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky koncipient, s miestom výkonu práce Nitra. Žalovaná doručila žalobcovi dňa 2.12.2013 na pracovisku písomné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013 podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že jej žalobca ako zamestnávateľ nevyplatil do 15 dní po uplynutí ich splatnosti cestovné náhrady za pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013 na trase G. - E. a späť, na ktorú použila vlastné motorové vozidlo. Žalobca listom zo dňa 6.12.2013 oznámil žalobkyni, že okamžité skončenie pracovného pomeru z jej strany považuje za neplatné z dôvodu, že žalovaná dňa 23.10.2013 neabsolvovala žiadnu služobnú cestu mimo mesta G.. Z vyúčtovania pracovnej cesty zo dňa 30.10.2013 súd prvej inštancie zistil, že si žalovaná voči žalobcovi vyúčtovala pracovnú cestu, ktorú mala absolvovať dňa 23.10.2013 do mesta vzdialeného od svojho pracoviska (Nitra) 50 km, s tým, že odchod z pracoviska mal byť o 11,30 hod., príchod do cieľa cesty o 12,30 hod. a odchod z cieľa cesty o 14,15 hod. a príchod do svojho pracoviska o 15,15 hod. Uvedeným vyúčtovaním si žalovaná vyúčtovala cestovné vo výške 30 eur za cestu, na ktorú použila osobné motorové vozidlo. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Nitra zo dňa 23.10.2013, v konaní pod sp. zn. 8C/69/2013 vyplynulo, že sa žalovaná dňa 23.10.2013 od 10,00 do 10,35 hod. nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej moci udelenej jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci udelenej mu advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o. na pojednávanie v uvedenej veci. Z denného výkazu praxe advokátskeho koncipienta žalovanej ako zamestnankyne žalobcu súd prvej inštancie ďalej zistil, že snímka pracovného dňa žalovanej zo dňa 23.10.2013 pozostávala z prípravy na pojednávania v rozsahu 0,5 hodiny, zo zastupovania na pojednávaní pred Okresným súdom Nitra v rozsahu 1,5 hod. a v konzultácie so školiteľom v rozsahu 2 hodín. Z výpisu internetovej stránky "www.bizon.sk/slov_ak/ ak_ospol.htm", z ktorého nie je možné zistiť obdobie z ktorého pochádza vyplynulo, že v tíme právnikov Advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s r.o. je uvedená okrem iných aj žalovaná. Z emailov založených žalovanou vyplynulo, že predložená emailová komunikácia zo septembra a novembra 2013 sa týka komunikácie žalovanej s B.. B. K. (obsahom komunikácie sú dva emaily, ktoré sa týkajú konkrétnych klientov). Z výpisov z účtu predložených žalovanou vyplynulo, že žalovanej žalobca v zasielal mzdu za mesiace august- november 2013. Zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Trnava zo dňa 15.10.2013, v konaní pod sp. zn. 8C/498/2013 ďalej zistil, že žalovaná sa dňa 15.10.2013 o 13,00 hod. nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej moci udelenej jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci udelenej mu advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o.. 3. Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 70 Zákonníka práce dostatočne zrozumiteľne a určito špecifikovala dôvod, pre ktorý okamžite skončila so žalobcom pracovný pomer. Ustanovenie § 70 Zákonníka práce, ani žiadne iné ustanovenie, neustanovuje akým spôsobom sa má konkretizovať dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže spôsob konkretizácie dôvodu nie je v Zákonníku práce vyslovene upravený, môže byť rôzny. Zamestnanec môže pristúpiť ku konkretizácii dôvodu akýmkoľvek spôsobom (rozsiahly, krátky, popisný, stručný a pod.), ktorý však musí byť určitý a zrozumiteľný. Z konkretizácie dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť vždy zamestnávateľovi zrejmé, čo sa mu vytýka. Z obsahu posudzovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru je táto skutočnosť zrejmá, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je uvedený jednoznačne, zrozumiteľne a nie je ho možné zameniť s akýmikoľvek iným dôvodom. Jednoznačne z jeho opisu vyplýva, akým konaním mal žalobca porušiť svoje povinnosti zamestnávateľa a žalovaná v ňom dôvod riadne opísala a i riadne právne kvalifikovala. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná v konaní nepreukázala, že žalovaný sa dopustil skutku, pre ktorý mu doručila okamžité skončenie pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalovaná dňa 23.10.2013 neabsolvovala žiadnu pracovnú cestu z Nitry do Trnavy a späť za účelom účasti na pojednávaní na Okresnom súde v Trnave. Z vykonaného dokazovania bolo naopak preukázané, že žalovaná sa dňa 23.10.2013 zúčastnila na pojednávaní na Okresnom súde Nitra vo veci vednej pod sp.zn. 8C/69/2013, kde sa nachádzala ako zástupca účastníka konania na základe substitučnej plnej moci udelenej jej žalobcom, ktorý bol zástupcom tohto účastníka na základe substitučnej plnej moci udelenej mu advokátskou kanceláriou BIZOŇ &PARTNERS, s.r.o.. Uvedenú skutočnosť nerozporovala ani samotná žalovaná, ktorá na svoju obranu uvádzala, že pri vypisovaní cestovného príkazu došlo k chybe v písaní, keď namiesto dátumu 15.10.2013, kedy v skutočnosti absolvovala pracovnú cestu na Okresný súd v Trnave, omylom uviedla nesprávny dátum, a to dátum 23.10.2013. Súd k uvedenej obrane žalovanej uviedol, že vo vzťahu k meritu prejednávanej veci je uvedená obrana irelevantná. V danej veci je predmetom konania posúdenie, či okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré doručila žalovaná žalobcovi je platné, teda skúmanie, či spĺňalo všetky náležitosti predpísané zákon a či ku skutku popísanému v okamžitom skončení skutočne došlo a či sa ho dopustil zamestnávateľ. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním zistené, že žalovaná dňa 23.10.2013 neabsolvovala pracovnú cestu za účelom pojednávania konaného v E. a z uvedeného dôvodu jej preto nevznikol nárok na vyplatenie ňou vyúčtovaných cestovných náhrad za pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013 za účelom účasti na pojednávaní konanom dňa 23.10.2013. Žalobca sa preto ako jej zamestnávateľ nemohol dopustiť porušenia ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, tým, že jej nevyplatil cestovnú náhradu za pracovnú cestu dňa 23.10.2013 z G. na Okresný súd v Trnave. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nesmie dodatočne meniť, obranu žalovanej o tom, že táto cesta sa v skutočnosti uskutočnila dňa 15.10.2013 posúdil ako bezpredmetnú. 4. Pokiaľ ide o obranu žalovanej, ktorou zdôvodňovala potrebu zamietnutia žaloby o tom, že pracovný pomer medzi ňou a žalobcom nevznikol, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia ohľadom neexistencie pracovného pomeru medzi ňou a žalobcom. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca so žalovanou uzatvorili pracovný pomer pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013 s dňom nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky koncipient, s miestom výkonu práce G.. Podľa výpisov z účtu žalovanej predložených žalovanou, jej žalobca v mesiacoch august až november 2013 vyplácal mzdu za vykonanú prácu. Súd prvej inštancie mal ďalej vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobca splnomocnil žalovanú na jeho zastupovanie na pojednávaniach konaných dňa 15.10.2013 v E. a 23.10.2013 v G.. V zmysle § 16 zákona o advokácii (podľa ktorého sa advokát v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom a pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný zamestnanec advokáta) mal za preukázané, že žalobca ako advokát splnomocnil svoju koncipientku na zastupovanie na pojednávaní, na ktoré bol on sám na základe poverenia splnomocnený iným advokátom (v danom prípade Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS s.r.o.). Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak by žalovaná nebola zamestnancom žalobcu, žalobca by ju nemohol splnomocniť na jeho zastupovanie na uvedených pojednávaniach. Navyše obrana žalovanej o neexistencii jej pracovného pomeru u žalobcu je nelogickou vo vzťahu k jej predchádzajúcim právnym krokom voči nemu, konkrétne vo vzťahu k tomu, že mu doručila vyúčtovanie za spornú pracovnú cestu ako aj to, že mu doručila okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je predmetom daného konania. Z uvedených dôvodov vyhodnotil obranu žalovanej ohľadom neexistencie jej pracovného pomeru u žalobcu ako nedôvodnú a účelovú uskutočnenú v snahe vyhnúť sa právnym následkom určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. 5. Súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhom žalovanej na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov M.. V. C., A. C. Q. M.. Ž. C. ako aj návrhu na prehratie ňou predloženej nahrávky zamietol s odôvodnením, že ich vykonanie považuje za nehospodárne, nadbytočné a nemajúce vplyv na výsledok rozhodnutia súdu v merite veci. Navyše, svedkyňu M.. Ž. C.Ú. sa súdu nepodarilo predvolať z adresy uvedenej v registri obyvateľov. Pokiaľ ide o nahrávku rozhovoru medzi stranami, jej kompletný prepis sa nachádza v spise a s jeho obsahom sa oboznámili strany aj súd. Súd prvej inštancie uviedol, že tento dôkaz je nie pre rozhodnutie vo veci relevantný, bol navyše vyhotovený bez vedomia žalobcu a ako dôkaz je z hľadiska ustálenej judikatúry neprípustný. 6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“). 7. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b/ C.s.p.). Odvolateľka konštatovala, že právna stránka v prejednávanej veci má dve sporné roviny spočívajúce na posúdení existencie pracovného pomeru medzi stranami a platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa v konaní nelogicky najskôr zaoberal otázkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a až následne sa zaoberal otázkou existencie pracovného pomeru medzi stranami. Žalovaná v odvolaní zopakovala skutkové tvrdenia súvisiace s uzatvorením jej pracovného pomeru so žalobcom, s existenciou faktického pracovného pomeru s advokátskou kanceláriou BIZOŃ & PARTNERS s.r.o. a fiktívneho pracovného pomeru so žalobcom. Uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy na preukázanie fiktívneho pracovného pomeru so žalobcom, nevykonal výsluch svedkov M.. Ž. C. (ktorú predvolal na pojednávania nariadené na deň 1.12.2016 a 26.1.2017), M.. V. C., A. C.Č. a prehratia nahrávky z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, ktorá mala pracovný charakter. Pokiaľ ide o prepis tejto nahrávky, ktorý doložila do spisu, tento dôkaz súd riadne nevykonal (nedoručil ho žalobcovi, nevyzval ho na vyjadrenie k nemu). Odvolateľka konštatovala, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy, ktoré predložila na preukázanie existencie faktického pracovného pomeru medzi ňou a B.. K., keď pracovná zmluva s ním nemohla byť uzatváraná len z dôvodu limitácie počtu koncipientov na jedného advokáta, pracovný pomer medzi ňou a žalobcom sa uzatváral len z dôvodu, aby mohla chodiť na pojednávania vo veciach B.. K. , sám žalobca nevedel uviesť, v ktorom určitom období vykonávala prax u B.. K., keď na jeho strane bola povinnosť preukázať, že mal úmysel ju zamestnávať, že jej prideľoval prácu a že prax advokátskeho koncipienta vykonávala pod jeho odborným vedením. Pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, žalobca v žalobe úmyselne zamlčal, že v ňom ide pri uvedení dátumu 23.10.2013 o zrejmú pisársku chybu, keď mal byť v ňom uvedený správny dátum 15.10.2013. Poukazujúc na výkladové pravidlá uvedené v ust. § 35 Občianskeho zákonníka v spojení s § 15 Zákonníka práce, § 2 ods.1, § 36 ods.7,8 zákona č. 23/2002 Z.z., § 17 ods.1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. uviedla, že žalobca rovnako ako B.. K. vedia, že vyúčtovať sa môžu len pracovné cesty mimo miesta sídla advokáta. V deň, kedy žalobcovi doniesla okamžité skončenie pracovného pomeru, tento nepopieral pracovnú cestu do E. ako skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ale namietal len to, že B.. K. mu nedal finančné prostriedky, aby jej zaplatil cestovné náhrady na túto pracovnú cestu. Žalobca mal bezpochyby vedomosť o jej pracovnej ceste na Okresný súd Trnava a vzhľadom na rozsah omylu v dátume pojednávania (8 dní) sa mu nemohla táto pracovná cesta zlievať s inou pracovnou cestou do E.. Okamžité skončenie pracovného pomeru by bolo neplatné jedine v prípade, ak by z okolností, ktoré jeho urobeniu predchádzali, nemohol byť obom účastníkom konania zrejmý skutočný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a ak by žalobca, so starostlivým prihliadnutím na okolnosti, za ktorých bolo okamžité skončenie pracovného pomeru urobené, nechápal a objektívne nemohol pochopiť dôvody ukončenia pracovného pomeru s ním. Podľa názoru odvolateľky je skutkové vymedzenie dôvodov v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 1.12.203 napriek zrejmej chybe v písaní zrozumiteľné a postačujúce, keď obsah prejavenej vôle v ňom zachytený nemusí byť objektívne poznateľný každým, t.j. akýmikoľvek tretími nezainteresovanými stranami a stačí, ak bolo pochopené adresátom tohto prejavu vôle. Výklad prejavu vôle pri okamžitom skončení pracovného pomeru treba skúmať tak, či stranám sporu boli, resp. mohli byť dôvody skončenia jasné a zrozumiteľné. 8. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil. S odvolacími námietkami žalovanej sa nestotožnil, keďže okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013 nesie tak závažné nedostatky, ktoré odôvodňujú záver o jeho neplatnosti, a to bez ohľadu na vyfabulovanú otázku existencie pracovného pomeru. V priebehu konania bolo preukázané, že žalovaná dňa 23.10.2013 žiadnu pracovnú cestu nevykonala. V priebehu konania nespochybnil vykonanie pracovnej cesty žalovanou dňa 15.10.2013, táto skutočnosť však nemala pre súdne konanie význam, keďže predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola pracovná cesta zo dňa 23.10.2013, ktorú nikdy nevykonala, na čo bola upozornená vo vyjadrení zamestnávateľa zo dňa 6.12.2013. O účelovosti jej tvrdenia o chybe v písaní svedčí aj Vyúčtovanie pracovnej cesty zo dňa 23.10.2013. Žalovaná si pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013 vymyslela a následne vystavila Vyúčtovanie iba za účelom, aby mohla dať zamestnávateľovi okamžité skončenie pracovného pomeru a uplatniť si nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods.4 Zákonníka práce. Pokiaľ ide o žalovanou tvrdenú neexistenciu pracovného pomeru, táto nebola v konaní preukázaná, naopak, v konaní bola predloženými listinnými dôkazmi preukázaná existencia pracovného pomeru medzi stranami. K námietkam o nevykonaní dokazovania navrhnutého žalovanou s odkazom na § 196 ods.1, § 198 ods.3 C.s.p. zdôraznil, že konajúci súd nie je povinný za každých okolností návrhu strany na výsluch svedka vyhovieť, keďže nariadenie výsluchu svedka zostáva na jeho posúdení a následnom rozhodnutí. Vo vzťahu k nahrávke vyhotovenej bez jeho vedomia, sa jedná o dôkaz z hľadiska ustálenej judikatúry neprípustný, ktorého vykonanie súd prvej inštancie správne zamietol. Poukaz žalovanej na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 9.12.2014, sp.zn. II. ÚS 1774/14, nie je možné v danom prípade použiť, a to aj z dôvodu, že jeho obsah nie je schopný zásadne ovplyvniť skutkové zistenia v prejednávanej veci (výrok žalobcu, že žalovaná dostala od neho všetky peniaze, ktoré dostal od B.. K. nepreukazuje, že by mal medzi stranami existovať faktický pracovný pomer, avšak preukazuje, že žalovaná vykonávala v advokátskej kancelárii B.. K. iba stáž). Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že sa zaoberal jednotlivými v odvolaní namietanými dôkazmi predloženými žalovanou, tieto nevyhodnotil ako dôležité pre rozhodnutie vo veci, keďže právny názor o existencii pracovného pomeru vyvodil z iných dôkazov, predložených v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie rozhodnutia je z tohto pohľadu dostatočné a zrozumiteľné. Ak bola žalovaná toho názoru, že pracovný pomer medzi stranami je len fiktívny a že v skutočnosti ju zamestnáva Advokátska kancelária B.. K., nedáva žiadnu logiku to, že v priebehu celého trvania pracovného pomeru poberala od žalobcu mzdu, stravné lístky a pod. a najmä mu doručovala okamžité skončenie pracovného pomeru. 9. Žalovaná sa v následnom písomnom vyjadrení vyjadrila k stanovisku žalobcu k jednotlivým bodom jej odvolania. Uviedla, že jej nie je zrejmý účel žaloby a aký má žalobca právny záujem na podanej žalobe. Faktom je, že žalobca sa vyjadril, že netrvá na tom, aby naďalej pracovala čo znamená, že v zmysle § 78 ods.4 Zákonníka práce si nemôže voči nej uplatniť žiadnu náhradu škody a ona sa nemôže s úspechom domáhať nárokov podľa § 69 ods.4 Zákonníka práce (uplynutie premlčacej doby). Podanie predmetnej žaloby s poukazom na to, že žalobca sa ani raz nedostavil na súdne pojednávanie, označila za šikanózny výkon práva stanoveného v § 77 Zákonníka práce. Odvolateľka žiadala, aby súd preskúmal, aký je právny záujem žalobcu (resp. súčasného spoločníka a konateľa spoločnosti žalobcu Mgr. Nory Kováčovej) na danej určovacej žalobe. 10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania podaného žalovanou 1/,2/ (§ 470, § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. 11. Ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 12. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, námietky žalovanej o nedostatku riadneho odôvodnenia, v ktorom absentujú odpovede na posúdenie existencie pracovného pomeru a posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v ktorom sa súd nevysporiadal sa so všetkými nejasnosťami , ktoré vyšli v konaní najavo, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol vedený pri posudzovaní rozhodujúcich otázok, odvolací súd posúdil ako nedôvodné. Konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia uvedeným požiadavkám vyhovuje, keď je z neho možné zistiť, ktoré skutočnosti súd prvej inštancie považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, z akých dôvodov zamietol návrhy na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov M.. V. C., A. C. a M.. Ž. C. ako aj návrhu na prehratie predloženej zvukovej nahrávky, odôvodnenie rozsudku je dostatočné a nie je ho možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. 13. K námietke odvolateľky, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 14. Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. 15. Podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. 16. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. 17. Podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 18. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu uplatnenými odvolacími dôvodmi, predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie veci v otázke neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým v Zákonníku práce predpísaným spôsobom mala skončiť žalovaná pracovný pomer so žalobcom. Zdôrazňuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ a i zamestnanec v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musia skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce). Platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru urobený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní žiada, aby súd preskúmal, aký je právny záujem žalobcu (resp. súčasného spoločníka a konateľa spoločnosti žalobcu M.. G. C.) na danej určovacej žalobe doručenej súdu dňa 8.1.2014 dodáva, že predmetom žaloby o určenie neplatnosti skončenia (rozviazania) pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce je existencia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru), nie priamo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je v zmysle ust. § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej „O.s.p.“). Právny záujem u takejto žaloby v čase jej podania vyplýval priamo z § 77 Zákonníka práce, nebolo ho potrebné v konaní výslovne tvrdiť ani preukazovať. Súd prvej inštancie tak nemusel a ani nemohol v čase podania žaloby preskúmavať existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe, tak ako by tomu bolo inak pri určovacej žalobe (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Zároveň sa jedná o žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorá je prípustná aj v zmysle ust. § 137 písm. d/ C.s.p. v znení účinnom od 1.7.2016, t.j. procesného právneho predpisu platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. 19. V posudzovanom prípade žalovaná v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013 dôvod vedúci ju k okamžitému skončeniu pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce skutkovo vymedzila ako konanie žalobcu (zamestnávateľa), „ktorý jej nevyplatil cestovné náhrady za absolvovanie pracovnej cesty dňa 23.10.2013 za účelom účasti na pojednávaní, ktoré sa konalo na Okresnom súde v Trnave, do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, t.j. do dňa 28.11.2013“. Skúmajúc dôvod konkretizovaný a vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013, ktorý nie je možné dodatočne meniť, sa odvolací súd zhoduje s úvahou prijatou súdom prvej inštancie v tom, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobca sa dopustil skutku vymedzeného v napadnutom zrušovacom prejave. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne zistené, že žalovaná dňa 23.10.2013 nebola vyslaná na pracovnú cestu mimo sídla zamestnávateľa čo znamená, že jej ani nevznikol nárok na vyplatenie cestovných náhrad v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namieta, že nesprávne uvedenie dátumu pracovnej cesty uvedenej v okamžitom skončení pracovného pomeru bolo dôsledkom chyby v písaní (správne malo byť uvedené absolvovanie pracovnej cesty s dátumom 15.10.2013) , na túto námietku nie je možné prihliadnuť. Prijatie právneho názoru žalovanej by totiž znamenalo dodatočnú zmenu dôvodu jasne a určite konkretizovaného a vymedzeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo prísne formálna zákonná úprava vzťahujúca sa na možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (ako výnimočného spôsobu skončenia pracovného pomeru) nepripúšťa. S poukazom na uvedené nie je možné akceptovať ani námietku o tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na pravidlá platné pri výklade písomného prejav vôle (s odvolávkou na české rozhodnutia 5 Cdo 56/2008, R 29/1997), keďže tieto je možné použiť len v prípade, ak zo znenia úkonu smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru nie je možné pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť prejavu vôle dôvodiť, v čom spočíva vymedzenie dôvodu použitého pri skončení pracovného pomeru (za takýto však nie je možné posúdiť daný prípad). 20. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. z ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2016 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil 21. Pokiaľ odvolateľka namieta, že sa súd prvej inštancie skutkovo a právne nevysporiadal s posúdením, či medzi účastníkmi vznikol pracovný pomer, túto jej námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Odvolací súd sa zhoduje so skutkovým a právnym záverom prijatým súdom prvej inštancie prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia o tom, že v konaní bolo preukázané, že žalobca so žalovanou uzatvorili pracovný pomer písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 19.4.2013, s dňom nástupu do práce dňa 2.5.2013 na druh práce advokátsky koncipient, s miestom výkonu práce G., že žalobca žalovanej v období august až november 2013 vyplácal mzdu za vykonanú prácu, že túto splnomocnil (ako koncipientku) na zastupovanie na pojednávaniach konaných dňa 15.10.2013 v E. a dňa 23.10.2013 v G. (v ktorých prípadoch bol žalobca na zastupovanie klienta poverený iným advokátom), že žalovaná žalobcovi predložila vyúčtovanie nákladov za pracovnú cestu zo dňa 23.10.2013. Pokiaľ za daného stavu pri zohľadnení, že samotná žalovaná doručovala okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 2.12.2013 žalobcovi (ako zamestnávateľovi) a ktorá svoj právny úkon v tomto smere nikdy nenamietala a jeho platnosť nespochybnila, dospel k záveru o nepreukázaní neexistencie pracovného pomeru medzi stranami, jeho úvaha je právne správna a vyplýva zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania. Odvolací súd podotýka, že žalovanou v konaní namietané porušovanie ust. § 62 ods.4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení účinnom od 1.1.2013 o počte advokátskych koncipientov a o dĺžke praxe vykonávanej mimo sídla advokáta v kalendárnom roku (k preukázaniu ktorého smerovali aj dôkazné návrhy žalovanej), nemá samo osebe za následok úvahu o neexistencii riadne dojednaného pracovného pomeru medzi stranami sporu. Odvolací súd naviac dopĺňa, že pri preukázaní existencie len faktického pracovného pomeru medzi stranami, by bolo nutné za odporujúci zákonnej úprave považovať aj úkon smerujúci ku skončeniu neexistujúceho pracovného pomeru spôsobom uvedeným v ust. Zákonníka práce. 21. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd zhoduje aj s úvahou súdu prvej inštancie, ktorý považoval vykonanie žalovanou navrhnutého dokazovania výsluchom svedkov M.. V. C., A. C. Q. M.. Ž.Q. C. ako aj návrhu na prehratie ňou predloženej zvukovej nahrávky (ktorými mala byť preukázaná neexistencia pracovného pomeru medzi stranami) za nedôvodné. Zdôrazňuje, že podľa procesnej úpravy v znení do 30.6.2016, súd nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nebolo jeho povinnosťou vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci konania vykonané, bolo vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov. Podľa ust. § 185 a nasl. C.s.p. v znení účinnom od 1.7.2016 dokazovanie je zákonom upravený postup súdu ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. Súd nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods.1 C.s.p.), avšak musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený účastníkom. Pokiaľ v prejednávanej veci po zistení pre posúdenie veci podstatných skutkových okolností a zohľadnení príslušnej hmotnoprávnej úpravy k nim sa vzťahujúcej, súd prvej inštancie uznesením vyhláseným v priebehu pojednávania nariadeného na deň 26.1.2017 zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a vo veci rozhodol , jeho postup nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ C.s.p.. Postup súdu prvej inštancie bol v súlade s čl.17 C.s.p., keď rozhodnutím o nevykonaní ďalšieho dokazovania (o pre rozhodnutie nepodstatných skutkových poznatkoch o veci) predišiel zbytočným prieťahom, konal hospodárne a bez zbytočného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 22. S vysloveným názorom prvoinštančného súdu o tom, že dôkaz zvukovej nahrávky rozhovoru medzi stranami je v z hľadiska ustálenej judikatúry (presne neuvedenej) neprípustný sa odvolací súd síce nestotožňuje (keďže z jeho prepisu doloženého do spisu nevyplýva, že by zvukový záznam zachytával prejavy osobnej povahy chránených ust. § 12 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.), avšak zdôrazňuje, že dôvodom pre zamietnutie tohto návrhu na doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie bola nadbytočnosť dôkazu, nemajúceho vplyv na výsledok rozhodnutia súdu prvej inštancie v merite veci. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o riadnom nevykonaní listinného dôkazu - prepisu zvukovej nahrávky zo dňa 2.12.2013, ktorý žalovaná doložila do spisu e-mailom dňa 30.11.2016 odvolací súd konštatuje, že z ustanovení C.s.p. (účinného v čase doručenia tohto listinného dôkazu) nevyplýva povinnosť súdu prvej inštancie listinný dôkaz doručovať protistrane a ani povinnosť vyzývať protistranu na vyjadrenie sa k nemu. Povinnosť riadneho vykonania tohto dôkazu v zmysle čl.9, § 204 C.s.p. vyplýva zo zápisnice z pojednávania nariadeného na deň 26.1.2017 v ktorého priebehu súd prvej inštancie oboznámil „priebeh vykonaného dokazovania“. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd i námietku o nevykonaní dokazovania výsluchom strany žalobcu, keďže z obsahu spisu nevyplýva návrh žalovanej na vykonanie tohto dôkazu , tak ako to predpokladá ust. § 195 C.s.p.. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje nedôvodnosť námietky odvolateľky o tom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane , aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b/ C.s.p.). 23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku o trovách konania nenapadnutého odvolacími dôvodmi), podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).