Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/38/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114226541 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114226541.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: M. B., Z.. XX. XX. XXXX, B. I. Q. Č.. XX, Z., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Heydukova ul. č. 12, Bratislava, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený advokátom: JUDr. Felix Neupauer, Dvořákovo nábrežie č. 8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, na odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. novembra 2016, č. k. 10C/171/2014 - 216, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 4.800 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania. Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v sume 4.800 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu vo zvyšku zamietol a stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., § 11, § 13, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1, 2, 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní obetí poškodených násilnými trestnými činmi a vecne čiastočnou dôvodnosťou nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej smrťou svojej dcéry L. B., ktorú si žalobou uplatnila vo výške 50.000 eur. Uviedol, že zo spisu Okresného súdu Prešov, sp. zn. 41T 22/2012 mal preukázané, že vodič motorového vozidla značky K. XXX, M.: PO XXX C. Q. X. I. F. M.: PO XXX W. M. A. bol rozsudkom zo dňa 05. októbra 2012, č. k. 41T/22/2012 - 223 uznaným vinným z prečinu usmrtenia, pretože dňa 25. 08. 2011 v čase 15:45 hod. pred obcou Nemcovce, okres Prešov viedol v smere do Prešova vyššie opísané motorové vozidlo s prívesom, v km 699,35 v mieste za zastávkou SAD, z ktorej vychádzal autobus, nedal prednosť chodkyni L. B., ktorá prechádzala cez priechod pre chodcov z ľavej strany v smere jazdy vozidla, došlo ku zrážke, pričom chodkyňa utrpela zranenie, ktorému podľahla, teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a takýto čin spáchal závažnejším spôsobom konania, za čo mu súd uložil trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený, vodičovi bola určená súdom skúšobná doba v trvaní jeden rok s tým, že Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 25. septembra 2013, č. k. 6To/15/2013 - 250 na odvolanie obžalovaného zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie len vo výroku o náhrade škody. Poukázal na skutočnosť, že súdy jednoznačne konštatovali, že k vzniku dopravnej nehody prispela aj poškodená - nebohá dcéra žalobkyne, nakoľko podľa znaleckého posudku sa obžalovaný na začiatku nehodového deja pohyboval so svojim vozidlom rýchlosťou od 65,55 km/hod do 75,23 km/hod., čiže pod hranicou maximálne povolenej rýchlosti, ktorá v danom úseku vozovky bola 90 km/hod., v momente nárazu do poškodenej sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou 35,00 km/hod., pričom obžalovaný nebol pod vplyvom alkoholu a podľa záverov znalca z technického hľadiska reakciu vodiča nebolo možné označiť za neskorú. Uviedol, že poškodená vstúpila na vozovku síce na priechode pre chodcov, ale bez toho, aby sa riadne presvedčila, či cez vozovku môže bezpečne prejsť, keď tento predpoklad by splnila iba vtedy, keby počkala na úplný odchod autobusu zo zastávky, ktorý jej bránil vo výhľade vpravo, a pre ktorý nevidela, že sa k prechodu blíži nákladné vozidlo, ktoré riadil obžalovaný, preto obžalovanému nebolo možné pričítať porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, nakoľko vodič vozidla musí dať prednosť iba chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku pri splnení podmienok uvedených v § 53 ods. 2, 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, avšak poškodená neprechádzala cez vozovku tak, aby mohla cez vozovku, vzhľadom na rýchlosť prichádzajúceho vozidla obžalovaného, bezpečne prejsť. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v trestnom konaní po vyhodnotení všetkých uvedených skutočností súd konštatoval, že obžalovaný nespáchal čin závažnejším spôsobom konania, ako to vyplýva z ustanovenia § 149 ods. 1, 2 písmeno b) Trestného zákona, pretože neporušil svoju dôležitú povinnosť a k nehode došlo aj zavinením poškodenej, teda súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že síce primárnou príčinou spôsobenej škody bolo zavinenie obžalovaného, ale k spôsobenej škode sekundárne došlo zavinením poškodenej, a zavinenie obžalovaného a poškodenej vo vzťahu k spôsobenej škode určil v pomere 60 % ku 40 % s tým, že odvolací súd sa zo (správne so, s kým, s čím, 7. pád, pozn. odvolacieho súdu) závermi súdu prvej inštancie plne stotožnil. Uviedol, že námietku žalovaného o nedostatku pasívnej legitimácie vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko je poisťovňou, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené motorové vozidlo zn. K. XXX, M.: PO XXX C. Q. X. I. F. M.: PO XXX W., a ktorého prevádzkou došlo k usmrteniu dcéry žalobkyne s tým, že pasívna vecná legitimácia vyplýva z ust. § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., a poukázal na skutočnosť, že právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení zo dňa 20. apríla 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, na ktorý sa žalovaný odvolával, bol prekonaný rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 z 24. 10. 2013 a C-277/12 zo dňa 24. 10. 2013, podľa ktorých poisťovňa je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňujú pozostalí po obeti dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a pri ustálení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného podrobnejšie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 zo dňa 24. 10. 2013 o položenej prejudiciálnej otázke Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/127/2010, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej len "motorové smernice") sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Poukázal na skutočnosť, že Súdny dvor sa v citovanom rozsudku riadil úvahami vyjadrenými najmä v odsekoch 44 až 58, podľa ktorých článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách, pričom Článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok vo veci Ruiz Bernáldez) a teda členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Uviedol, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách, pričom medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví, a keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem "ujma na zdraví", ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" s tým, že sa dané ustanovenia a smernica snažia najmä o posilnenie ochrany obetí, preto za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 rozsudku, t. j. pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa fyzickú, ako aj psychickú traumu. Uviedol, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore a pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy poukázal na skutočnosť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou prvej smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami, keď na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti z čoho vyplýva, že členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. Poukázal na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku uviedol, že pozostalé osoby majú v súlade s § 11 a 13 českého (aj slovenského) Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (prijatý ako federálny právny predpis, ktorý je toho času s účinnosťou od 01. 01. 2014 v ČR už nahradený novým občianskoprávnym kódexom) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich blízkej osoby, pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto ustanovenia patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Poukázal na skutočnosť, že nakoľko zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého (zároveň aj slovenského) Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že následne Krajský súd v Prešove v rozhodnutí zo dňa 28. 10. 2013, sp. zn. 6Co/127/2010 okrem iného vyslovil, že je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaná smernica a ak sa vo vzťahoch obdobných prejednávanej veci rozlišuje medzi škodou a ujmou, nakoľko zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom slova zmysle, pričom riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sa museli povinne zmluvne poistiť. Poukázal na skutočnosť, že rozsudky Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Benedetti, 52/76, 03. 02. 1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, zo dňa 24. 06. 1969, Zb. s. 165, bod 2), čím Súdny dvor výkladom únijného ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Uviedol, že Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku, teda prejudiciálny rozsudok nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter, C-2/06, zo dňa 12. 02. 2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, zo dňa 13. 01. 2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, zo dňa 02. 02. 1988, Zb. s. 379, bod 27). Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zároveň poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 12. 2015, č. k. III. ÚS 646/2015 - 30, ktorým odmietol sťažnosť žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 05. 2015, č. k. 8Co/470/2014 - 190, v ktorej žalovaný namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z totožných dôvodov, ako v tejto právnej veci, že uplatnený nárok nie je krytý z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Uviedol, že v predmetnej právnej veci aplikovateľným vnútroštátnym právom sú zákon č. 381/2001 Z. z., Občiansky zákonník, ako aj výklad tzv. "motorových smerníc" EÚ, ktorých ustanovenia a ich jazykové mutácie, sa považujú za synonymá pojmy "ujma na zdraví" a "osobná ujma" (v anglickom preklade "personal injury") s tým, že v tejto súvislosti je potrebné vychádzať zo štruktúry a účelu smernice. Poukázal na skutočnosť, že uvedené pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku" a snažia sa najmä o posilnenie ochrany obetí, preto za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov a pod pojem ujma na zdraví zaradiť akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity osoby, čo zahŕňa fyzickú, ako aj psychickú traumu, pritom náhrady nemajetkovej ujmy sa okrem obetí škôd môžu domáhať aj ich pozostalí a únijné právo to nevylučuje. Uviedol, že tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy patria do časti Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti (§ 11 a nasl.), a ktorá je nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova (§ 415 a nasl.) s tým, že zodpovednosť poisteného za spôsobenie dopravnej nehody a usmrtenie dcéry žalobkyne vznikla na základe dopravnej nehody a má okrem trestnoprávnej aj občianskoprávnu povahu a vplýva aj na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalej žalobkyni po obeti dopravnej nehody. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní uplatňovaného nároku je potrebné vychádzať z obsahu pojmu "škoda na zdraví" a "odškodňovanie škody (ujmy) na zdraví", pričom škoda v tomto prípade predstavuje nemajetkovú ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov poškodeného zdravia, zatiaľ čo ujmou na zdraví sa rozumie aj také závažné poškodenie zdravia, ktoré má za následok smrť. Uviedol, že bolesť predstavuje fyzické a psychické útrapy vyvolané náhlou alebo vážnejšou zmenou zdravotného stavu, ktoré vníma len konkrétny človek a ktoré nemusia byť na prvý pohľad badateľné, pričom bolesť môže byť zmiešanou, ideálnou alebo psychickou ujmou, nie však škodou ako majetkovou ujmou vyjadriteľnou v peniazoch, a preto je bolesť nemajetkovou ujmou s tým, že peniaze nemožno posudzovať ako ekvivalent ujmy na zdraví, ale ako primeranú satisfakciu; funkcia bolestného podľa § 444 Občianskeho zákonníka alebo náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je reparačná, ale satisfakčná, keď určitá miera odlišnosti je pri inštitúte sťaženia spoločenského uplatnenia, nakoľko pri určení jeho výšky sa berie do úvahy aj strata možnosti vykonávať zárobkovú činnosť, prípadne dosahovanie nižšieho zárobku, dôchodku, v obmedzení spoločenského a rodinného života, v prekážkach uplatnenia poškodeného v ďalšom živote, no napriek tomu aj pri sťažení spoločenského uplatnenia naďalej prevláda jeho nemajetková zložka. Uviedol, že ujmu vo všeobecnosti možno definovať ako zničenie alebo oslabenie právneho pomeru, a to v neprospech niektorého alebo všetkých subjektov tohto pomeru, pričom k zničeniu právneho pomeru môže prísť aj usmrtením člena rodiny (rodiča, dieťaťa, manžela/manželky), čo spôsobí zničenie rodinnoprávneho pomeru, ku ktorému patria osobnostné práva, rodinné vzťahy, prípadne aj vyživovacia povinnosť (napríklad Luby, Š.: Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. zväzok. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1958, s. 274, 275, 280, 285-288). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že za ujmu na zdraví patrí okrem majetkovo vyjadrenej zložky aj náhrada nemajetkovej ujmy ako forma satisfakcie za spôsobenú ujmu, preto logicky aj na prejednávanú vec je aplikovateľný postup podľa § 15 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že pri usmrtení osoby náhrada majetkovej ujmy (škody) v podobe ušlého zárobku, prípadne v úhrade liečebných nákladov, neprichádza do úvahy, pretože dotknutá osoba zomrela a rovnako neprichádza do úvahy materiálna nemajetková ujma v podobe bolestného alebo náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade usmrtenia osoby majú pozostalí právo na náhradu nemateriálnej nemajetkovej ujmy spočívajúcej v trvalých alebo vo veľmi dlho po usmrtení im blízkej osoby trvajúcich útrapách spojených s vedomím jej trvalej straty a nakoľko sa nemateriálna nemajetková ujma nedá vyjadriť v peniazoch, nemôže ísť o ekvivalentnú náhradu, ale o primeranú satisfakciu poskytovanú vo forme náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka s tým, že hoci je odškodnenie za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia zaradené v šiestej časti Občianskeho zákonníka, svojou podstatou ide o náhradu nemajetkovej ujmy, a preto neobstojí argument žalovaného, že v šiestej časti Občianskeho zákonníka (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie) je upravená bezvýnimočne len škoda ako majetková ujma a jej náhrada, ale práve naopak, v šiestej časti Občianskeho zákonníka je zakotvená aj náhrada nemajetkovej ujmy, minimálne v ustanovení § 444. Poukázal na skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. legislatívnou nedôslednosťou expressis verbis nerozlišoval medzi pojmami škoda na majetku, škoda na zdraví a nemajetková ujma, ku ktorej jednoznačne patrí aj nemateriálna nemajetková ujma, čo však nemôže byť vykladané v neprospech žalobkyne a zároveň nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia absolútne, teda môže, ba dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy), avšak musí sa vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii a v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Uviedol, že pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov, a že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia, pričom účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Poukázal na skutočnosť, že aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti a pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Uviedol, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu ("personal injury") a škodu na majetku. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni vychádzal z citovaných rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-22/12 zo dňa 24. 10. 2013 a C-277/12 zo dňa 24. 10. 2013, ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ako aj z právneho názoru vysloveného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/67/2012, podľa ktorého povinné zmluvné poistenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Uviedol, že žalobkyňou uplatnená nemajetková osobnostná ujma v sume 50.000 eur bola zjavne neprimerane vysoká, keď v súvislosti s posúdením primeranosti uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy poukázal na právnu úpravu v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, ktorá vyvodila nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu, pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania s tým, že najvyššie odškodné bolo v Rakúsku priznané na základe rozsudku OGH z 30. 10. 2003, sp. zn. 2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku, 3 maloleté deti a bola mu priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 65.000 eur s tým, že v Belgicku je náhrada nemajetkovej ujmy upravená paušálnymi sumami, napr. v prípade rodiča žijúceho v spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške 7.500 eur, rodiča žijúceho mimo spoločnej domácnosti 3.750 eur. Uviedol, že nebohá L. B. bola v čase nehody plnoletá, neštudovala, nepracovala, v zmysle posudku vypracovaného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 08. 09. 2006 bola miera jej funkčnej poruchy ustálená na 90 %, a preto sa podľa ustanovenia § 51, prílohy č. 4, sk. V-14c, zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci považovala za občana s ťažkým zdravotným postihnutím a bol jej vydaný preukaz občana s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom bez časového obmedzenia, pričom z výsluchu žalobkyne, ako aj svedkyne Q. A., sestry nebohej, mal preukázané, že smrť sestry L. B. poznamenala trvalo negatívne život žalobkyne, ktorá v dôsledku dopravnej nehody utrpela ujmu na svojich osobnostných právach, boli dotknuté jej práva na rodinný život a súkromie, stratila možnosť viesť rodinný a súkromný život s jej dcérou, prežívať s ňou pozitívne aj prípadné negatívne stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, skutočnosť, ktorú ani nie je potrebné osobitne dokazovať. Poukázal na skutočnosť, že ide o nenávratnú ujmu, nakoľko trauma zo straty dcéry je pre rodičov neodstrániteľná, pričom zásah do jej osobnostných práv spôsobil vinník dopravnej nehody vodič M.. A. s motorovým vozidlom, ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, avšak žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by tragická smrť jej dcéry zanechala následky fatálneho charakteru, spočívajúce napr. v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení jej zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume a pod. Uviedol, že pre účely stanovenia konečnej výšky odškodnenia považoval za podstatné aj výsledky trestného konania, keď Okresný súd v Prešove v rozsudku zo dňa 05. 10. 2012, č. k. 41T/22/2012 - 223 ustálil, že zavinenie obžalovaného a poškodenej vo vzťahu k spôsobenej škode je v pomere 60 % ku 40 %, ktorá skutočnosť vedie k spoluúčasti dcéry žalobkyne na ujme spôsobenej jej matke, pričom žalobkyňa si mala byť vedomá, že jej nebohá dcéra sa, podľa už citovaného posudku Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 08. 09. 2006, mala pohybovať na verejnosti so sprievodcom aj napriek tomu, že za sprievodcu nebohej dcére bol ustanovený jej otec - manžel žalobkyne, ktorý však v rozhodnom období už nežil a žalobkyňa, resp. vypočutá svedkyňa, nepreložili (zrejme nepredložili, pozn. odvolacieho súdu) nové rozhodnutie, ktorým podľa údajov svedkyne bola zamietnutá žiadosť o ustanovenie jej osoby za sprievodcu nebohej L. B., preto sa žalobkyňa sama nedôvodne spoliehala, že jej dcéra (aj keď nebola pozbavená, resp. obmedzená v spôsobilosti na právne úkony) vzhľadom na jej ťažké zdravotné postihnutie - motorické schopnosti, mohla dopravnú situáciu zvládnuť bez ohrozenia svojho zdravia a života. Zamietnutie žaloby vo zvyšku odôvodnil súd prvej inštancie vecne tým, že zohľadnením uvedených skutočností určil výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobkyne s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z., ktorá je stanovená ako 50 násobok minimálnej mzdy, ktorá bola v roku 2011 vo výške 317 eur, t. j. maximálna výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 15.850 eur, a preto výšku nemajetkovej ujmy ustálil na sumu 8.000 eur, predstavujúcu viac ako polovicu nároku určeného v zmysle vyššie uvedeného zákona, s prihliadnutím na skutočnosť, že nárok uplatnený žalobkyňou, ktorá sama porušila prevenčnú povinnosť, znížil ešte o 40 % titulom konštatovanej spoluúčasti jej dcéry na ujme, ktorá bola žalobkyni spôsobená ako rodičovi, na konečnú sumu odškodnenia 4.800 eur. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 C. s. p. a vecne tým, že nakoľko mali strany sporu v konaní úspech len čiastočný, nárok na náhradu trov konania im nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania, podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť a zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov celého konania. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie vo výške priznanej finančnej satisfakcie za utrpenú nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím dcéry L. B. a uviedla, že je zásadne neprimeraná a nezodpovedá naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany jej práv a namietla, že súd prvej inštancie nedostatočne zhodnotil intenzitu jej emocionálnych vzťahov k dcére a peňažnú satisfakciu poskytol v neprimeranom rozsahu. Nestotožnila sa ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázala, že tragická smrť jej dcéry zanechala následky fatálneho charakteru, spočívajúce, napr. v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení jej zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume, nakoľko úmrtie vlastného dieťaťa je jedným z najzávažnejších zásahov do rodinnej a citovej sféry, ktorý prezumuje jeho výraznú intenzitu s tým, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy vyplýva najmä zo skutočnosti, že neočakávané úmrtie dcéry jej spôsobilo doživotnú, rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú ujmu, a úmrtím dcéry došlo k deštrukcii najcitlivejších interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života, pričom zo žaloby, jej výpovede ako aj výpovede svedkyne vyplýva, že intenzita a charakter vzťahu so zosnulou dcérou boli z pohľadu ich trvania a vytvorenia osobitných psychických väzieb na najvyššej možnej úrovni ľudskej blízkosti, keď neprejde deň, aby nepociťovala pre stratu dcéry prenikavú duševnú bolesť. Uviedla, že sa nikdy nezmieri s úmrtím dcéry, pričom z jej života sa vytratila osoba poskytujúca oporu v každodenných situáciách s tým, že pocity šťastia a harmónie, ktoré vnímala pred úmrtím svojej dcéry, nahradili už iba spomienky na blízku osobu, a preto sa domnievala, že výška uplatneného nároku je plne primeraná spôsobenej tragédii, t. j. protiprávnemu zničeniu najužších rodinných vzťahov vodičom M. A.. Poukázala na skutočnosť, že na preukázanie primeranosti uplatneného nároku vo výške 50.000 eur predložila stanovisko Výskumného ústavu dopravného, a.s. Žilina zo dňa 30. 11. 2012, ktorý vyčíslil hodnotu ľudského života na sumu 332.144 eur, pričom legitímnosť výšky uplatnených nárokov podporujú takisto najvyššie odborné kapacity z právneho, lekárskeho, ba aj poisťovacieho prostredia, ktoré boli oslovené Najvyšším súdom ČR pri zostavovaní Metodiky, akým spôsobom sa má aplikovať abstraktné znenie § 2959 nového českého Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2014, podľa ktorého je pomyselná hodnota zmareného ľudského života vo výške 10.000.000,- Kč. Vytkla súdu prvej inštancie, že odôvodnenie rozsudku v časti nepriznanej majetkovej kompenzácie za spôsobenú ujmu je nepresvedčivé a nepreskúmateľné, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a poukázala na nález Ústavného súdu SR zo dňa 26. 01. 2010, sp. zn. III. ÚS 332/09 s tým, že ak sa odvolací súd stotožní s postupom súdu prvej inštancie, ktorý za základ pre výpočet nemajetkovej ujmy považoval sumu 15.850 eur (50 násobok minimálnej mzdy v roku 2011), potom v súlade s § 217 ods. 1 C. s. p. je nevyhnutné vychádzať z minimálnej mzdy v čase vyhlásenia rozsudku napriek tomu, že k dopravnej nehode došlo v roku 2011. Namietla, že v napadnutom rozhodnutí absentuje taktiež vysvetlenie úvahy, prečo súd prvej inštancie ustálil odškodnenie práve na sumu 8.000 eur (ktorú navyše krátil o 40 % titulom spoluzodpovednosti dcéry pri škodovej udalosti). Poukázala na skutočnosť, že súdom prvej inštancie zvolená analogická aplikácia § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. totiž rigidne stanovuje konkrétnu sumu odškodnenia pre prípad smrti vo výške 50 násobku minimálnej mzdy bez možnosti jej úpravy sudcovskou úvahou, teda na jednej strane použil obdobnú právnu úpravu pri určení výšky nemajetkovej ujmy, avšak následne postupoval v rozpore s danou aplikovanou právnou normou. Vytkla súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval v rozpore s procesnoprávnou úpravou, keď jej nepriznal nárok na náhradu trov konania, hoci plnenie záviselo od úvahy súdu, a to aj napriek tomu, že sa v súčasnej právnej úprave nenachádza totožné gramatické znenie pôvodného § 142 ods. 3 O. s. p. účinného do 30. 06. 2016, nakoľko podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške, t. j. v prípadoch, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu ako napr. náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré mu bolo doručené dňa 12. 12. 2016, nevyjadril. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel a rozhodol o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol ho vo vyhovujúcom výroku zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil jeho pasívnu legitimáciu a možnosť súdneho „dotvárania“ práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení, pričom sa dostatočne nevysporiadal s jeho relevantnou právnou argumentáciou a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke pasívnej vecnej legitimácie, ako aj s otázkou, resp. absenciou priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobkyne. Uviedol, že súd prvej inštancie sa pokúsil údajným eurokonformným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ nie iný, ako priznať smerniciam EÚ priamy účinok a de facto prostredníctvom moci súdnej ad hoc nahradiť činnosť zákonodarnej moci, z dôvodu ktorého je možno závery prvoinštančného súdu považovať za nielen nesprávne, ale za prejav svojvôle, a to až do takej miery a v takom rozsahu, že ním došlo k evidentnému zásahu do jeho základných práv a slobôd, nakoľko svojim rozhodnutím takmer znegoval doktrínu iura novit curia. Namietol, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej, t. j. v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z., nie je pasívne legitimovaný na uplatňovanie nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, keďže nevyplýva nielen z právnej úpravy zákona č. 381/2001 Z. z. a Občianskeho zákonníka, ale ani z rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C- 22/12. Poukázal na skutočnosť, že úlohou prejudiciálneho rozsudku nie je rozhodnúť spor, ale iba poskytnúť vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Únie, ktorý mu pomôže pri jeho aplikácii, preto záväznosť prejudiciálneho rozsudku nebráni vnútroštátnemu súdu, aby pred rozhodnutím veci samej podal novú prejudiciálnu otázku, ak mu napríklad nie je jasné znenie rozsudku alebo jeho aplikácia. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že Európsky súdny dvor podáva výklad práva Únie, t. j. v uvedenej veci podal výklad smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov, nakoľko súkromné právo členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd, preto je rozsudok Európskeho súdneho dvora záväzný svojím výkladom práva Únie, ale nie vnútroštátneho práva pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku. Poukázal na skutočnosť, že z odpovede Európskeho súdneho dvora je zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo, teda žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna vecná legitimácia poisťovateľov podľa zákona č. 381/2001 Z. z. je v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých automaticky daná, ale iba upresnil, že by tomu tak bolo, pokiaľ by to bolo obsahom úpravy vnútroštátneho práva, pričom so závermi rozsudku Európskeho súdneho dvora sa v plnom rozsahu stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Uviedol, že vzhľadom na závery Európskeho súdneho dvora v danej veci je preto nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko)slovenskú judikatúru, v ktorej je za súčasného platného právneho stavu (v rámci SR), historicky a aj teoreticko-právne nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferenciácie pojmov (ich významu aj účelu) náhrady škody (resp. škody na zdraví) a nemajetkovej ujmy, keď vnútroštátne právo v zákone č. 381/2001 Z. z. de lege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, avšak výlučne v rozsahu § 444 až § 449 Občianskeho zákonníka, pričom v § 444 pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu nárokov podľa osobitného právneho predpisu, avšak nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. do okruhu pôsobnosti zákona č. 381/2001 Z. z. nezahŕňa. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že vnútroštátne právo upravuje rozsah poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla taxatívne v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl., vrátane ust. § 444 Občianskeho zákonníka a pod takto vymedzenú škodu zákona č. 381/2001 Z. z. neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej zmluve. Vytkol súdu prvej inštancie, že pokiaľ rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo/176/2012, 4 Cdo/168/2009 a 4 Cdo 193/2011 bez ich podrobenia argumentačnej kritike ignoroval výlučne s poukazom na rozsudok ESP a údajný eurokonformný výklad pojmu škoda na zdraví, a opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, v ktorom sa Najvyšší súd SR v celom rozsahu prihlásil k svojmu skoršiemu rozhodnutiu vo veci 4 Cdo 168/2009 v otázke pasívnej legitimácie. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23. 08. 2007, sp. zn. I. ÚS 137/07, v ktorom sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou všeobecných súdov, ktoré dôvodili, že nakoľko zákon o zodpovednosti štátu bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu chápať vo všeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného, a keďže v zmysle uvedených skutočností štát nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, žaloba musela byť zamietnutá. Uviedol, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, pričom občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie, preto sa pojem „škoda“ nedá stotožniť s pojmom „nemajetková ujma“, nakoľko prijatie takéhoto výkladu by bolo v rozpore s platným vnútroštátnym právom a viedlo by k výkladu contra legem a zároveň by popieralo účel a zmysel zákona č. 381/2001 Z. z. tak, ako ho stanovil samotný zákonodarca. Poukázal na skutočnosť, že súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vypĺňať medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smerníc, avšak nemôže smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom, nakoľko požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama o sebe a nezávisle od vnútroštátneho právneho predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám, pričom povinnosť eurokonformného výkladu relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (Impact. C-268/06, 15.4.2008; Adeneler, C-212/04, zo dňa 04. 07. 2006). Vytkol súdu prvej inštancie, že celkom jednoznačne aplikoval taký výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne konformný a ktorý má za následok výklad vnútroštátneho práva contra legem, preto s cieľom priznať smerniciam EÚ nepriame účinky zjavne prekročil prípustné a akceptovateľné výkladové metódy. Uviedol, že v prípade, ak ústavne konformný výklad zákonného pojmu nie je možný, súd je povinný preskúmať, či je možné príslušným ustanoveniam dotknutých smerníc priznať priamy účinok, prípadne či sa naň žalobca môže voči žalovanému odvolávať, vzhľadom na jeho právnu povahu (body 25, 27, 28, 31 a 32 rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 24. 01. 2012 vo veci C-282/10 Dominguez), pričom na nastolené otázky je odpoveď jednoznačná, nakoľko priama aplikácia ustanovení smernice nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, t. j. smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny priamy účinok a ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej smernice žiadna povinnosť. K otázke existencie príčinnej súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn. 3 Cdo 32/2007; zo dňa 30. 01. 2007, sp. zn. 2 Cdo 2/73/2006 a uviedol, že podľa ust. § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 381/2001 Z. z. poistiteľ neuhradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, preto ak je poistnou udalosťou dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobkyne nastal až sprostredkovane v dôsledku jej reakcie na následok tejto dopravnej nehody, potom neexistuje vo vzťahu k žalobkyni a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou s tým, že na podporu uvedených záverov poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 10. 12. 2015 vo veci C-350/14 Lazar, v ktorom Európsky súdny dvor v otázke ujmy pozostalých súvisiacej s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, túto opakovane a na viacerých miestach označuje ako nepriame následky tejto nehody, keď priamu škodu predstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry pána Lazara a ujmu, ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci, treba považovať za nepriame následky nehody. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že jeho argumentácia je s ohľadom na výkladové pravidlá a charakter práva Európskej únie neobhájiteľná, nepresvedčivá a žiadnym spôsobom nevylučujúca právne závery rozsudku Súdneho dvora zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, ktorý je základom jej argumentácie. Nestotožnila sa s námietkami žalovaného, podľa ktorých sa eurokonformným výkladom pojmu „škoda na zdraví“ súd prvej inštancie údajne snaží priznať „motorovým“ smerniciam priamy účinok, pričom nespochybňuje hranice priameho účinku smerníc, avšak v konkrétnom prípade ide o lojálny, súladný, (nápravný) eurokonformný výklad vnútroštátneho právneho aktu, ktorý je prejavom nepriameho účinku smerníc s tým, že jediným limitom nepriameho účinku smernice je výklad, ktorý by bol contra legem a hoci žalovaný obhajuje závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo by mal byť rozširujúci výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. contra legem. Uviedla, že v zmysle ustálenej právnej doktríny nie je všeobecný súd viazaný doslovným znením zákona, a contrario môže (musí) sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov materiálneho právneho štátu a pokiaľ je účelom zákona č. 381/2001 Z. z. odškodnenie obetí dopravných nehôd, nemôže mať vyňatie nemajetkovej ujmy spod poistného krytia racionálne odôvodnenie, ak jej náhradu upravuje vnútroštátne právo, a preto neobstojí záver, že slovenský právny poriadok nepripúšťa náhradu nemateriálnej ujmy v rámci eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. s tým, že dňa 19. 09. 2016 občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR prerokovalo návrhy rozhodnutí na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, medzi ktorými bol aj sporný rozsudok 3 Cdo 301/212, ktorý ale nebol schválený na publikáciu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Nestotožnila sa ani s námietkou žalovaného ohľadom nepreukázania príčinnej súvislosti, nakoľko podľa právnej doktríny zákonnými predpokladmi pre vznik občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby je existencia zásahu, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi týmito predpokladmi, pričom z hľadiska ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka je teda právne relevantná len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, v značnej miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti a poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. 02. 2005, sp. zn. 30 Cdo 1678/2004. Uviedla, že úmrtím jej dcéry došlo nepochybne k protiprávnemu zásahu do ich vzájomnej emocionálnej sféry, teda medzi protiprávnosťou zásahu a porušením (ohrozením) osobnosti existuje priama časová a vecná súvislosť, pričom podľa tzv. teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je ujma podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu s tým, že tento argument verifikuje uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009. Poukázala na skutočnosť, že právo na ochranu súkromia zahŕňa i právo vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými jednotlivcami, predovšetkým v citovej oblasti, aby tak bolo možné rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť a najmä viesť rodinný život, preto sa nemôže zdať nesprávnym záver, podľa ktorého môže byť zásahom do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny. 6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 07. 02. 2019, nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 8. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobe žalobkyne čiastočne vyhovel potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 11. K tvrdeniu žalobkyne a žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 12. K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. 13. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 4.800 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy a žalobu vo zvyšku zamietol, keď dospel k záveru, že ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pod pojem "škoda" zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého je žalovaný nositeľom vecnej pasívnej legitimácie v konaní. 14. Z obsahu žaloby žalobkyne podanej na súd prvej inštancie dňa 25. 09. 2014 vyplýva, že sa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 50.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že dňa 25. 08. 2011 v čase o 15:45 hod. pred H. Z., H. X. V. M. A. Z. F. V. K. XXX, M.Č.: PO XXX C. Q. X. M.: PO XXX W., v čase nehody povinne zmluvne poistené u žalovaného, a v mieste za zástavkou SAD, z ktorej vychádzal autobus, nedal prednosť chodkyni - L. Ž. L. B., ktorá prechádzala cez priechod pre chodcov, pričom došlo k zrážke, v dôsledku ktorej jej dcéra utrpela zranenie, ktorému podľahla. 15. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. 16. Podľa Článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môže Slovenská republika medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 17. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. 18. Podľa Článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10), každý členský štát prijme všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. 19. Článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14) stanovuje: 1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví. 2. Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom: a) v prípade ujmy na zdraví výška minimálneho poistného krytia 1. 000. 000 eur na poškodeného alebo 5. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených; b) v prípade škody na majetku 1. 000. 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených. Ak je to potrebné, môžu členské štáty stanoviť prechodné obdobie maximálne päť rokov odo dňa implementácie smernice [2005/14], v priebehu ktorého prispôsobia svoje minimálne výšky poistného krytia sumám stanoveným v tomto odseku. Členské štáty, ktoré stanovia uvedené prechodné obdobie, o tejto skutočnosti informujú Komisiu a uvedú dĺžku trvania prechodného obdobia. V lehote 30 mesiacov odo dňa implementácie smernice [2005/14] zvýšia členské štáty poistné krytie najmenej na polovicu úrovne ustanovenej v tomto odseku. 20. Podľa Článku 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249), poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 (smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972) bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla. 21. Štandardným prostriedkom na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora teóriu priameho účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. 22. V posudzovanej veci priamy účinok dotknutých smerníc neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora vo veci Marshall (C-152/84), podľa ktorého na základe vtedajšieho čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (v súčasnosti čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ) záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku "každému členskému štátu, ktorému je určená", z čoho vyplýva, že smernica nemôže sama osebe ukladať povinnosti jednotlivcom a ani ustanovenia smernice ako také, nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. 23. Možno tak uvažovať len o nepriamom účinku smerníc, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Marleasing SA (C-106/89) s odvolaním sa na prejudikatúru vo veci Von Colson a Kamann (C-14/83). Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom čl. 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ). 24. Nepriamy účinok smerníc Súdny dvor konkrétnejšie objasnil vo veci Pfeiffer a ďalší (C-397/01 až 403/01), kde zdôraznil, že požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (bod 115). Ak vnútroštátne právo umožňuje za určitých okolností s použitím vlastných výkladových metód vyložiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu tak, že bude možné vyhnúť sa rozporu s inou normou vnútroštátneho práva alebo obmedziť oblasť pôsobnosti tohto ustanovenia na dosiahnutie tohto účelu a použiť ho len do tej miery, aby bolo súladné s danou normou, tak je vnútroštátny súd povinný použiť rovnaké metódy, aby sa dosiahol cieľ stanovený smernicou (bod 116). 25. Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že: "Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej." 26. Ak teda slovenský zákonodarca do zákonného pojmu "škoda" použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákona nezahrnul aj nemajetkovú ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v súčasnosti konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným Súdnym dvorom. 27. Odvolací súd sa vzhľadom na uvedený výklad nestotožnil s námietkou žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval eurokonformnú interpretáciu vnútroštátneho práva (ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z. z.), nakoľko jeho povinnosťou bolo práve skúmať možnosť jej použitia prostredníctvom tzv. nepriameho účinku smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, a dospel k správnemu právnemu záveru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu "škoda" použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. 28. K tvrdeniu žalovaného, že vzhľadom na jednoznačný text zákona č. 381/2001 Z. z. nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorý používa pojem "škoda", a to ani použitím gramatického, logického, účelového, systematického, či historického výkladu, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že koncept súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škody ako materiálneho, a tým aj presne kvantifikovateľného postihnutia poškodeného, vyplývajúceho z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk) vo vzťahu k odseku 2 toho istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, avšak zásadnú zmenu vývoja právneho poriadku a jeho interpretácie predstavuje vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len predpokladať), je do neho oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca. Pre aplikačnú prax vnútroštátnych orgánov verejnej moci disponujúcich právomocou rozhodovať v individuálnych prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide o sféru regulácie únijným normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie. 29. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 a to na časť, v ktorej uviedol, že "55. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. 56. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani O. a jej dcéry v súlade s § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. 57. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. 58. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice." 30. Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, poskytol v bode 58 odôvodnenia svojho rozsudku odpoveď síce nepriamu, nakoľko nie je oprávnený záväzne interpretovať vnútroštátne právo, ale nepochybnú v tom, že konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. 31. Súd prvej inštancie preto extenzívnou interpretáciou pojmu "škoda" použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v súlade so zaužívanými interpretačnými postupmi a pri súčasnom rešpektovaní súvislostí dotknutých právnych inštitútov dospel k správnemu právnemu záveru, že pod zákonnú terminológiu je možné zahrnúť aj nemajetkovú ujmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. 32. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho argumentáciou, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku (odseky 6. a 7.) jednoznačne vyplýva spôsob, akým sa prvoinštančný súd s touto námietkou vysporiadal, ako aj dôvod, pre ktorý ju považoval za neopodstatnenú a správne skonštatoval, že pasívna vecná legitimácia žalovaného vychádza z rozsudku Súdneho dvora (druhá komora) vo veci C-22/2012 zo dňa 24. 10. 2013, ktorý vo výroku stanovil, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pričom Slovenská republika ako člen Európskej únie je predmetným rozhodnutím viazaná, keď zároveň poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné paušálne vylúčiť náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcu občianskoprávnu zodpovednosť, nakoľko práve naopak, Súdny dvor rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. 33. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k otázke pasívnej legitimácie žalovaného ako poisťovne v spore uvádza, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, jej náhrada musí byť krytá povinným zmluvným poistením motorového vozidla, a nakoľko účastníkom tohto poistného vzťahu je poisťovňa, je jeho vecná pasívna legitimácia v spore daná. 34. Vo vzťahu k doterajšej judikatúre (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo 168/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré poukazoval žalovaný aj vo svojom odvolaní a v ktorom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy do rozsahu krytia poistenia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nespadá, a preto nie je v týchto konaniach daná pasívna legitimácia poisťovateľov tohto poistenia, a konštatuje, že podľa súčasnej platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd vyvodil iný záver, nakoľko vychádzal z potreby eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva ako dôsledku tzv. nepriameho účinku smerníc Európskej únie zohľadňujúc princíp prednosti práva Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred vnútroštátnymi predpismi a povinnosti vnútroštátnych súdov vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smerníc, a to tak, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému tá - ktorá smernica smeruje, nakoľko postup konajúceho súdu musí byť taký, aby vzal do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatnil všetky výkladové metódy s cieľom zaručiť úplnú účinnosť na vec sa vzťahujúcej smernice. 35. Odvolací súd v súvislosti s právnym názorom vysloveným v rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 považuje za nutné uviesť, že bol prekonaný minimálne piatimi rozhodnutiami Ústavného súdu SR, naposledy rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 11. októbra 2016, č. k. III. ÚS 666/2016 - 36 s tým, že zároveň poukazuje na neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2017, sp. zn. 6 MCdo 1/2016, ktorým mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 09. apríla 2014, č. k. 5C/351/2013 - 99 a proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. mája 2015, sp. zn. 8Co/470/2014 zamietol a v ktorom poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorý danú spornú otázku nielen riešil, ale aj vyriešil a už vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní, namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (zák. č. 381/2001 Z. z.), pričom v tomto uznesení dokonca uzavrel (citované z uznesenia), že pojem "škoda" použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie, keď takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi. 36. Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 vyplýva záver, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ak prvoinštančný súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku, vykonal výklad vnútroštátnych predpisov v tom smere, že neposudzoval nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému ako poisťovni striktne iba v intenciách zákona č. 381/2001 Z. z. a nevyvodil zásadnú pojmovú a obsahovú odlišnosť inštitútu škody a inštitútu nemajetkovej ujmy, ale naopak, dospel k záveru, že jednak je nutná taká interpretácia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorej možno aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 Občianskeho zákonníka zahrnúť pod škodu a zároveň, že túto možno uplatňovať na základe skutočnosti, že inštitút náhrady nemajetkovej ujmy slovenské vnútroštátne právo pozná a upravuje (hoci ustanovenia zakladajúce právo pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy patria systematicky do tej časti Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka zásahov do práva na ochranu osobnosti), postupoval správne a jeho výklad nemožno považovať za výklad contra legem, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu pod pojmom škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. 37. Súd prvej inštancie preto v konaní postupoval správne, keď sa zaoberal opodstatnenosťou uplatňovaného nároku z hľadiska ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré predpokladá pre priznanie relutárnej náhrady značnú mieru dotknutia na osobnostných právach fyzickej osoby za situácie, pokiaľ by sa nejavilo dostačujúce morálne zadosťučinenie, pričom pri svojich úvahách o jej výške vychádzal z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosti nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo, vrátane vážnosti, trvania a následkov takejto traumy. 38. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že jednotlivé okolnosti je potrebné dôkladne posúdiť a zároveň zhodnotiť, ako sa tá - ktorá podieľala na určení konečnej výšky relutárnej náhrady, pričom á by mala zároveň odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti a mala by byť porovnateľná so sumami priznanými v iných, skutkovo obdobných prípadoch, pričom súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil rozhodné skutočnosti ohľadom závažnosti vzniknutej nemajetkové ujmy a konkrétnych okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobkyne a postupoval správne, keď výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určil podľa ustanovení § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka podľa svojej voľnej úvahy, z ktorej presvedčivo vyplýva, ktoré okolnosti v posudzovanej veci považoval za mimoriadne do tej miery, že jeho úvahu o výške náhrady nemajetkové ujmy v peniazoch odôvodňovali. 39. Primárnym významom satisfakčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy je primerane, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu vyvážiť, resp. zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, pretože nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkové ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia skúmal okolnosti na strane poškodenej, t. j. intenzitu vzťahu žalobkyne so zomrelou a za podstatnú považoval aj kvalitu vzájomného vzťahu, keď konštatoval, že v danom prípade bolo usmrtenie L. B. neodstrániteľnou stratou a traumou pre matku, t. j. jej usmrtením boli dotknuté práva žalobkyne na rodinný život a súkromie, avšak zároveň správne zohľadnil mieru zavinenia poškodenej na dopravnej nehode v rozsahu 40 % (konštatovanú rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 05. októbra 2012, č. k. 41T/22/2012 - 223 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. septembra 2013, č. k. 6To/15/2013 - 250), ako aj ťažké zdravotné postihnutie poškodenej a skutočnosť, že v čase dopravnej nehody bola bez sprievodcu napriek tomu, že z Posudku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov zo dňa 08. 09. 2006, Číslo: 06/2019-002, 5PT 310/06-MIA str.1/3 vyplýva, že obeť dopravnej nehody mala zníženú pohybovú schopnosť v dôsledku zdravotného postihnutia, nebola schopná zvládnuť pri zabezpečovaní mobility náročnejšie životné situácie a úkony podobným spôsobom ako zdravý človek a bola odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. 40. Súd prvej inštancie zároveň pri svojom rozhodovaní postupoval správne, keď primerane použil ako jedno z možných kritérií porovnanie s odškodňovaním podľa zákona č. 215/2006 Z. z. a jeho rozhodnutie je možné považovať za adekvátne aj vzhľadom na rozhodovania súdov v iných obdobných veciach, v ktorých súdy priznali nemajetkovú ujmu pozostalým rodičom za smrť ich dospelých detí (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 04. júna 2012, sp. zn. 6Co/111/2011, ktorým otcovi za smrť syna a manželky pri dopravnej nehode priznal 23.000 eur, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. marca 2010, sp. zn. 9Co/61/2010, ktorým bola obom rodičom za smrť ich dcéry pri dopravnej nehode spôsobená stavom vozovky priznaná suma 17.000 eur, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. októbra 2013, sp. zn. 8Co/264/2013, ktorým bola obom rodičom priznaná suma po 10.000 eur za smrť dospelého dieťaťa na priechode pre chodcov opitým vodičom pri rýchlosti 105 km/h v obci, rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13. novembra 2016, sp. zn. 24Co/479/2012, ktorým otcovi za smrť syna pri dopravnej nehode priznal sumu 25.000 eur, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. februára 2015, sp. zn. 17Co/145/2014, ktorým bola matke maloletého syna zrazeného na priechode pre chodcov vodičkou, ktorá nezastavila na červenú priznaná suma 10.000 eur, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. mája 2015, sp. zn. 20Co/183/2014, ktorým bola každému z rodičov priznaná suma 15.000 eur a 5.000 eur bratovi za smrť syna/brata trestným činom usmrtenia (prečin) pri dopravnej nehode). 41. Porovnaním rozhodnutia súdu prvej inštancie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni spôsobenej zásahom do rodinného života usmrtením dcéry s vyššie uvedenými rozhodnutiami, možno priznanú majetkovú kompenzáciu považovať za primeranú, a preto sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že takto priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nezodpovedá naplneniu požiadavky poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany práv s ohľadom na jednorázovosť odškodnenia a rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti považuje za zodpovedajúce zisteným skutkovým okolnostiam konkrétneho prípadu, keď súd prvej inštancie absolútne správne zohľadnil pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy aj 40 % mieru zavinenia poškodenej na smrteľných následkoch škodovej udalosti. 42. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 43. Súd prvej inštancie sa však dopustil pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania dôvodiac ich čiastočným úspechom v konaní, keď nezohľadnil zásadnú právnu skutočnosť, že žalobkyňa bola v hlavnom predmete sporu o ochranu osobnosti úspešná, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu. 44. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá kumulatívne splnenie kvalifikovaných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j., že morálne zadosťučinenie je v konkrétnom prípade nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade) a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia súdom je, že priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia sa s ohľadom na okolnosti prípadu nejaví postačujúcimi, pričom ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je žalobca povinný v návrhu na začatie konania uviesť jeho požadovanú výšku, avšak z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu, a preto je v prípade úspešnosti žaloby o ochrany osobnosti v hlavnom predmete konania, ktorým je ochrana osobnosti, nutné priznať náhradu trov konania v zmysle zásady úspechu vyjadrenej v ustanovení § 255 ods. 1 C. s. p. 45. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol o trovách konania zmenil podľa § 388 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalujúca ako ani žalovaná strana nedosiahla v pomere k vlastnému odvolaniu žiaden úspech. 47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).