Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/18/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114231826 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114231826.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : N.. T. V., B.. X. X. XXXX, bytom S., Y. W. XXX/X, zastúpený JUDr. Milanom Hlušákom, advokátom, Na križovatkách 37/E, Bratislava, proti žalovanému : KOMPLETREAL, s.r.o., Bratislava, Michalská 9, IČO : 46 915 991, zastúpený Biksadský & Partners, s.r.o., Bratislava, Michalská 9, o zaplatenie 1.600 € s príslušenstvom a o primerané finančné zadosťučinenie 400 €, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. 2. 2017 č.k. 4C/206/2014 - 78, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € z m e ň u j e tak, že žalobu žalobcu v tejto časti z a m i e t a. Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej p o t v r - d z u j e. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 60 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.600 € s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 1.600 € od 1. 11. 2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 400 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia, rovnako do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaného tiež zaviazal povinnosťou zaplatiť súdny poplatok vo výške 120 € na účet súdu prvej inštancie do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (nad rámec priznaných úrokov z omeškania). V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný pri uzavieraní Rezervačnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti vystupoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca v čase uzavretia zmluvy nekonal v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej alebo inej obdobnej činnosti, zmluvu podpísal ako fyzická osoba za účelom priamej osobnej spotreby pre seba. Súd preto rezervačnú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom čase. Predmetná rezervačná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou i v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom (sprostredkovateľom), ako dodávateľom, a žalovaným (záujemcom), ako spotrebiteľom. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava (v danom prípade § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) má prednosť pred všeobecnou úpravou (Obchodný zákonník), je nevyhnutné právny vzťah medzi stranami sporu posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, napriek tomu, že zmluvné strany sa v Článku VI. bod 4.4 Zmluvných dojedaní dohodli podľa § 262 zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase, že ich záväzkový vzťah vyplývajúci z tejto zmluvy sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. 2/ Z vykovaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne v časti o zaplatenie 1.600 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.600 € od 01.11.2014 do zaplatenia a v časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 400 €. Nedôvodná bola žaloba v časti úroku z omeškania vo výške 4,00% ročne zo sumy 1.600 € od 01.11.2014 do zaplatenia, ako rozdielu medzi žalobcom uplatneným úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 1.600 € od 01.11.2014 do zaplatenia a súdom priznaným úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.600 € od 01.11.2014 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil sadzbu úroku z omeškania 9,05%, t. j. vo výške stanovenej v Nariadení vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, lebo rezervačná zmluva bola uzatvorená v zmysle jej bodu 4.4 podľa Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie posudzoval rezervačnú zmluvu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05% podľa ustanovení § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 01.11.2014 (k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu). Súd prvej inštancie tak priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí 15-dňovej lehoty na plnenie (na zaplatenie 1.600 €) určenej žalovanému vo výzve žalobcu zo dňa 16.10.2014, keď omeškanie nastalo márnym uplynutím tejto lehoty, t. j. dňa 01.11.2014. 3/ Súd ako otázku predbežnú posúdil zmluvnú podmienku obsiahnutú v Rezervačnej zmluve na kúpu nehnuteľností zo dňa 03.09.2014 v Článku VI. bode 4.6 Zmluvných podmienok, t. j. rozhodcovskú doložku, ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, s odkazom na ustanovenie § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu uzavretia Rezervačnej zmluvy na kúpu nehnuteľností zo dňa 03.09.2014. Čo sa týkalo ďalšej spornej skutočnosti, konštatoval, že zmluvná pokuta medzi žalobcom a žalovaným uvedená v Článku VI. bod 3.1 Zmluvných podmienok nebola nikdy dohodnutá, nakoľko bola dojednaná prostredníctvom elektronických zariadení, čo odporuje ustanoveniu § 6 ods. 8 písm. b) zákona č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z., preto je pre rozpor so zákonom absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobcova argumentácia ohľadne neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute uvedená pod bodmi I. až V. žaloby je opodstatnená, avšak primárnou pre posúdenie dojednania o zmluvnej pokute za neplatné je jeho argumentácia obsiahnutá v bode II., t. j., že zmluvná pokuta bola neplatná, pretože bola dohodnutá emailom, hoci to zákon o elektronickom obchode vylučuje. Skutočnosť, že bola Rezervačná zmluva na kúpu nehnuteľností zo dňa 03.09.2014 podpísaná elektronicky potvrdil pri výsluchu sám konateľ žalovaného. Konateľ žalovaného tiež priznal, že si neuvedomoval riziko nepodpísania zmluvnej pokuty písomnou formou. Žalobca preto nemohol túto zmluvnú pokutu započítať voči pohľadávke žalobcu na 1.600 € na vrátenie rezervačného poplatku podľa bodu 2.7 Článku VI. Zmluvných dojedaní Rezervačnej zmluvy na kúpu nehnuteľností zo dňa 03.09.2014. Keďže žalovaný tak učinil, je toto započítanie nulitné. Žalovaný je preto povinný vrátiť žalobcovi sumu 1.600 €, ktorá suma je oprávneným nárokom žalobcu na vrátenie rezervačného poplatku. 4/ Vo vzťahu k povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi zadržiavaných 1.600 € vyhodnotil súd prvej inštancie ako bez právneho významu následné tvrdenia žalovaného o marení splnenia rezervačnej zmluvy žalobcom tým, že sa snažil o kúpu inej nehnuteľnosti. V takomto konaní žalobcovi nebránili zmluvné dojednania rezervačnej zmluvy. Navyše, takýto postup žalobcu bol logickým, keďže sa žalobca usiloval o čo najrýchlejšiu kúpu, nakoľko, ako vyplynulo z jeho výsluchu, súrne si potreboval vyriešiť bytovú otázku. Je preto pochopiteľné, že si začal hľadať náhradný byt v situácii, keď získal vedomosť o tom, že mu na byt, ktorého sprostredkovanie predaja bolo predmetom rezervačnej zmluvy, nebude bankou poskytnutá 100%-ná hypotéka. Nemožno považovať za zmarenie sprostredkovania kúpy nehnuteľnosti ponúkanej žalovaným to, že si žalobca rozmyslel kúpu sprostredkúvanej nehnuteľnosti po tom, čo si kúpil totožnú nehnuteľnosť, tak ako to tvrdil právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 27.02.2017. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z predloženej e-mailovej dokumentácie vyplýva, že žalobca potreboval zabezpečiť úver na 100% hodnoty kupovanej nehnuteľnosti. Táto skutočnosť bola žalovanému známa, rezervačná zmluva sa pritom viaže na konkrétny byt a na konkrétnu sumu, ktorá bude financovaná z bankového úveru. Z predloženého Potvrdenia Tatra banky, a. s. zo dňa 28.11.2016 vyplýva, že požadovanú sumu na požadovaný byt Tatra banka, a. s. žalobcovi neposkytne. Tento listinný dôkaz bol žalobcom predložený v podaní žalobcu z 05.12.2016, doručeného súdu 07.12.2016 nazvanom: "Predloženie listinného dôkazu - potvrdenia z Tatra banky, a. s.", ktorého prílohou bolo Potvrdenie Tatra banky, a. s. zo dňa 28.11.2016. V tomto potvrdení Tatra banka, a. s. potvrdila, že žalobca, ako ich klient, dňa 17.09.2014 podpísal žiadosť o poskytnutie HypotékyTB číslo XXXXXXXXXX v požadovanej výške 110.000 €. Tatra banka, a. s. schválila túto žiadosť klienta v upravenej výške úveru 67.800 €, pri financovaní 60 % z hodnoty založenej nehnuteľnosti. Klient od žiadosti o poskytnutie HypotékyTB číslo XXXXXXXXXX odstúpil dňa 03.10.2014. Súd mal za to, že predloženým Potvrdením Tatra banky, a. s. zo dňa 28.11.2016 žalobca preukázal svoje tvrdenie o tom, že mu banka odmietla poskytnúť úver až do výšky 100% hodnoty bytu. Toto odmietnutie pritom treba považovať za dôvod na vrátenie rezervačného poplatku v zmysle bodu 2.7 zmluvných podmienok rezervačnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Z toho vyplýva, že podmienky na vrátenie poplatku 1.600 € žalovaným žalobcovi splnené boli. Súd konštatoval, že skutočnosť, že Tatra banka, a. s. poskytla žalobcovi iný úver na kúpu iného bytu, bola dôsledkom jej vlastnej úverovej politiky, v zmysle ktorej nebola ochotná na rezervovaný byt poskytnúť úver až do sumy 100%, nakoľko túto nevlastnil developer, pri ktorom by bola Tatra banka, a. s. ochotná poskytnúť 100% financovanie. Práve tvrdenie, že Tatra banka, a. s. poskytla žalobcovi úver na iný byt svedčí v prospech žalobcu, tzn. že dôvody neposkytnutia pôvodne požadovaného úveru nespočívali v osobe žalobcu, ale v kupovanom byte. Vzhľadom na obsah listinného dôkazu - Potvrdenia Tatra banky, a. s. zo dňa 28.11.2016, neobstojí tvrdenie konateľa žalobcu z pojednávania, že podľa informácií, ktorú má konateľ žalovaného, dostal žalobca kladné stanovisko k financovaniu kúpy nehnuteľnosti z Tatra banky, a. s. Súd taktiež dal do pozornosti rozporné tvrdenia konateľa žalovaného produkované počas jeho výsluchu, kde k skutkovým tvrdeniam žalobcu o tom, že sa žalobca nestretol s nikým zo spoločnosti žalovaného, reagoval konateľ žalobcu tvrdením, že: "...nebolo to na podnet našej spoločnosti, že by sme sa s ním nechceli stretnúť." Touto sentenciou konateľ žalovaného potvrdil, že nehovoril pravdu v skoršom jeho vyjadrení, kde uviedol, že obhliadka bola vykonaná za účasti maklérky žalovaného a že na tejto obhliadke dostal žalobca od žalovaného všetky informácie, na ktoré mal byť upozornený vrátane informácie, že nehnuteľnosť nie je na LV zapísaná ako byt, ale ako priestor. Čo sa týka odstúpenia od rezervačnej zmluvy, v konaní bolo preukázané, že k odstúpeniu od rezervačnej zmluvy došlo zo strany žalovaného, a to Odstúpením od zmluvy a oznámením o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 07.10.2014 (listinný dôkaz na č. l. 16 zozadu a č. l. 17 súdneho spisu), teda ešte predtým, ako oslovil žalobca žalovaného s možnosťou zrušiť rezervačnú zmluvu a vrátiť mu časť rezervačného poplatku, čo učinil mailom z 08.10.2014 o 21:45 hod. (listinný dôkaz na č. l. 58 súdneho spisu). 5/ O dôvodnosti nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € súd prvej inštancie rozhodol podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Zdôraznil, že žalobcom požadovaná suma 400 € nepredstavuje vrátenie sumy 400€ ako nákladov žalovaného na poskytnutie služieb žalobcovi na základe rezervačnej zmluvy, nakoľko tieto náklady žalobca ani v tomto spore nepožadoval vrátiť, a ani nie sú medzi stranami sporu sporné; ale predstavuje nárok žalobcu na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, vyplývajúci mu, ako spotrebiteľovi, z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca si totiž touto žalobou uplatnil svoje právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, t. j. právo na ochranu pred uplatňovanou zmluvnou pokutou. Keďže súd prvej inštancie rozhodol, že zmluvná pokuta je, okrem iného, i neprijateľnou podmienkou v rezervačnej zmluve, čo by zmluve spotrebiteľskej (pretože, ako už vyššie súd skonštatoval, žalobcovu argumentáciu ohľadne neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute uvedenú pod bodmi I. až V. žaloby považoval za opodstatnenú, tzn. aj bod V., v ktorom žalobca argumentoval, že zmluvná pokuta je neprijateľnou spotrebiteľskou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v zmluvnom vzťahu), mal žalobca v tomto úspech a vtedy mu prináleží podľa § 3 ods. 5 zákona č. zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov právo na primerané finančné zadosťučinenie. Sumu žalobcom požadovanú ako primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € posúdil súd prvej inštancie za zodpovedajúcu situácii, kedy žalovaný neoprávnene a dlhodobo (od októbra 2014) zadržiava sumu štvornásobne vyššiu (1.600 €). Finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi v sume štyrikrát menšej (400 €) ako žalovaným zadržiavaná zmluvná pokuta (1.600 €), spravodlivo a postačujúco vyrovná ujmu žalobcu ako spotrebiteľa, zároveň adekvátne sankcionuje žalovaného ako dodávateľa, a poskytne žalobcovi ako spotrebiteľovi náležitú satisfakciu, čím naplní všetky atribúty finančného zadosťučinenia tak, ako ich má na mysli ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 6/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, poukazujúc na to, že žalobca mal vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti, t.j. v časti v ktorej jeho žalobu zamietol, a síce len čo do úroku z omeškania vo výške 4 % ročne zo sumy 1.600 € od 1. 11. 2014 do zaplatenia, ako rozdielu medzi uplatneným úrokom z omeškania 9,05 % ročne a priznaným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu v sume 120 € rozhodol súd prvej inštancie podľa § 2 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb., poukazujúc na to, že v prípade žalobcu ide o spotrebiteľa, domáhajúceho sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu (zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), t.j. vzťahuje sa na neho osobné oslobodenie od súdnych poplatkov (ust. § 4 ods. 2 písm. u/ zák. č. 71/1992 Zb.). Poplatková povinnosť 120 € predstavuje 6 % z ceny predmetu konania, t.j. zo sumy 2.000 €). 7/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, v celom rozsahu (s výnimkou zamietajúceho výroku ), keď navrhoval odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže povinnosťou nahradiť žalovanému trovy ako prvoinštančného tak i odvolacieho konania. Žalobca v odvolaní uviedol, že je faktom, že žalovaný zaslal e-mailom dňa 2. 9. 2014 návrh rezervačnej zmluvy žalobcovi s komentárom, aby si prečítal celú zmluvu rátane zmluvných podmienok. Nakoľko žalobca plne akceptoval podmienky navrhovanej rezervačnej zmluvy vrátane zmluvných podmienok, zmluvu podpísal a poslal jej scan žalovanému. Žalovaný pre potvrdenie opätovne odoslal scan prvej strany zmluvy podpísanej aj ním žalobcovi. Medzi stranami došlo k riadnemu uzavretiu rezervačnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný riadne poskytol služby v nej dojednané. Žalobca si ale kúpu prostredníctvom žalovaného jednoducho rozmyslel a to práve v momente, kedy mu Tatra banka navrhla poskytnutie úveru vo výške 60 % hodnoty kupovaného bytu. Kúpu zmaril. Žalovaný sa nestotožnil so záverom súdu o tom, že žalobca od zmluvy neodstúpil svojvoľne, ale z dôvodu na strane banky, ktorá mu schválila úver len vo výške 60 % kupovaného bytu. Argumentoval tým, že čl. 2.7 rezervačnej zmluvy stavuje, že „v prípade, ak záujemca nebude schopný uhradiť dojednanú kúpnu cenu z dôvodu neposkytnutia úveru financujúcou bankou podľa ods. 2.5., sprostredkovateľ bezodkladne vráti záujemcovi rezervačný poplatok.“ Predmetné ustanovenie predpokladá, že záujemcovi nebude poskytnutý úver; avšak žalobcovi ako záujemcovi bol úver poskytnutý do výšky 60 % hodnoty predmetu kúpy. Podľa čl. 2.7. rezervačnej zmluvy sa rezervačný poplatok mal vrátiť len vtedy, ak banka úver neposkytne vôbec, t.j. keď posúdi bonitu klienta ako nevyhovujúcu pre poskytnutie úveru. Súd prvej inštancie tak nesprávne posúdil nárok na vrátenie zálohy vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi bol poskytnutý úver do výšky 60 % hodnoty nehnuteľnosti. Na podporu svojho tvrdenia, že žalobca sám úmyselne zmaril sprostredkovanú kúpu žalovaný poukázal na to, že žalobca následne nadobudol v tom istom bytovom dome nehnuteľnosť - apartmán rovnakých parametrov ako mu bol ponúkaný prostredníctvom žalovaného. Takýto výklad podporuje aj ust. čl. 2.5 rezervačnej zmluvy, v ktorom bolo dohodnuté, že „v prípade, ak záujemca bude financovať kúpu nehnuteľnosti úverom, je povinný do 21 dní od podpisu tejto zmluvy predložiť sprostredkovateľovi doklad od financujúcej banky o výške poskytnutého úveru alebo doklad o neposkytnutí úveru záujemcovi.“ Aj tento článok podporuje argumentáciu, že záujemca nemal nárok na vrátenie zálohy, nakoľko neboli splnené podmienky na jej vrátenie. Čl. 2.5 je v logickom kontexte s čl. 2.7 a teda stanovuje povinnosť záujemcu - žalobcu - aby informoval o poskytnutí úveru žalovaného, sprostredkovateľa, resp. aby preukázal, že mu banka úver neposkytla. To sa však nestalo, nakoľko Tatra banka by bola poskytla úver vo výške 60 % hodnoty prevádzanej nehnuteľnosti. Navyše, v zmysle rezervačnej zmluvy žalovaný ako sprostredkovateľ kúpy nijakým spôsobom nezodpovedá za poskytnutie úveru a už vôbec nie za podmienky poskytnutia úveru, a teda do akej výšky hodnoty nehnuteľnosti banka poskytne úver, alebo za výšku úrokovej sadzby či akékoľvek iné podmienky poskytnutia úveru. Toto je predmetom vzťahu banky a záujemcu - žalobcu. 8/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť, ako vecne správny. Výklad žalovaného, že by mu ako žalobcovi vzniklo právo na vrátenie rezervačného poplatku len vtedy, ak by mu banka úver vôbec neposkytla, t.j. ak by jeho bonitu pre poskytnutie úveru posúdila ako nevyhovujúcu“, označil za účelový a nelogický. Osobu, ktorá je absolútne nebonitná, stavia totiž do výhodnejšej pozície, ako osobu, ktorej bonita je v poriadku. Je nepochopiteľné, prečo by sa akákoľvek realitná kancelária rozhodla chrániť práve také osoby, ktoré uzavreli rezervačnú zmluvu, hoci museli kvôli svojej nevyhovujúcej bonite vedieť, že reálne zo zmluvy nič nebude. Logika by predsa kázala, aby sa rezervačný poplatok pri takýchto osobách nevracal. Veď práve pri nich realitná kancelária od samého počiatku zbytočne vynakladala čas aj peniaze. Žalobca preto nevidí dôvod, prečo by sa rezervačný poplatok mal vracať tam, kde banka neposkytne úver pre záujemcovu úplnú nevyhovujúcu bonitu, no nie tam, kde záujemca - žalobca - bonitu má, ale banka mu neposkytne úver v plnej výške len preto, že žalovaným ponúkaný byt nepovažuje za dostatočný z pohľadu zabezpečenia úveru až do 100 % kúpnej ceny. Za jediný logický výklad čl. 2.7 rezervačnej zmluvy preto považuje žalobca ten, podľa ktorého mu právo na vrátenie rezervačného poplatku vzniklo. Ak sa má rezervačný poplatok vrátiť záujemcovi bez akejkoľvek bonity, o to viac sa musí vrátiť záujemcovi, ktorému úver banka neposkytne nie z dôvodov na strane záujemcu, ale z dôvodu kupovaného bytu. Navyše, ak by mal byť výklad žalovaného správny, potom vyvstáva otázka, či skutočným cieľom čl. 2.7 rezervačnej zmluvy nie je náhodou oklamanie záujemcu. Žalobca považuje za vysoko nepravdepodobné, aby rezervačnú zmluvu uzavieral niekto, koho bonita je až tak nevyhovujúca, že by mu banka nebola ochotná poskytnúť aspoň nejaký úver. 9/ Žalobca ďalej vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že emailom zo dňa 30. 9. 2014 žalovaného informoval, že mu 100 % úver nebude poskytnutý. Zároveň sa žalovaného dotazoval, či a v akej výške mu žalovaný rezervačný poplatok vráti, pričom dostal emailom zo dňa 1. 10. 2014 odpoveď, že o situácii s úverom vie a že mu rezervačný poplatok bude vrátený, ak nedostane úver z dôvodov, ktoré v banke žalobca nevie ovplyvniť. Žalovaný tak podľa tejto emailovej komunikácie zastával iný názor, než aký zastáva teraz. Súčasnú zmenu výkladu zo stany žalovaného preto žalobca považuje za účelovú. Ďalej žalobca poukazoval na to, že žalovaný v odstúpení od rezervačnej zmluvy uviedol, že „odstúpením od zmluvy (mu) súčasne vznikol nárok na vrátenie rezervačného poplatku.“ Aj z toho plynie, že si žalovaný čl. 2.7 rezervačnej zmluvy vykladal úplne inak, ako si ho vykladá dnes. Inak by totiž nemohol uviesť, že mu nárok na vrátenie rezervačného poplatku vznikol. Aj preto možno jeho súčasný výklad z tohto dôvodu považovať za účelový. Žalobca tiež poznamenal, že ak by okrem jeho výkladu čl. 2.7 rezervačnej zmluvy mal byť prípustný aj výklad žalovaného, takýto interpretačný konflikt by bolo nutné rozhodnúť v jeho prospech. Podľa § 54 ods. 2 Obč. zák. totiž „v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.“ Rovnaké pravidlo zakotvuje aj ust. § 266 ods. 5 Obch. zák. Žalobcova interpretácia je pre žalobcu priaznivejšia, pretože mu zakladá právo na vrátenie rezervačného poplatku. Preto ju treba v zmysle cit. ust. Obč. zák. aj Obch. zák. uprednostniť pred interpretáciou žalovaného, ktorá mu toto právo nedáva. Rovnako tak je nutné uplatniť zásadu, že zmluvu treba v pochybnostiach vykladať na ťarchu toho, kto ju formuloval (contra proferentem). Táto zásada vyplýva z § 266 ods. 4 Obch. zák. a uplatní sa aj pri výklade rezervačnej zmluvy, nakoľko táto bola podľa čl. 4.4 podriadená obchodnoprávnemu režimu. Aj keby rezervačná zmluva obchodnoprávny charakter nemala, zásada contra proferentem by sa na ňu vzťahovala stále. Platí totiž nielen v obchodnoprávnych vzťahoch, ale v celom súkromnom práve. Čl. 2.7 rezervačnej zmluvy navrhol a formuloval žalovaný, preto treba čl. 2.7 vykladať na ťarchu žalovaného, t.j. tak, že žalobcovi právo na vrátenie rezervačného poplatku vzniklo. 10/ Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že si žalobca kúpu rozmyslel a tým kúpu zmaril, označil žalobca za irelevantné aj nepravdivé zároveň. Žalovaný od počiatku vedel, že žalobca potrebuje úver na celú kúpnu cenu a že tento úver musí byť zabezpečený kupovaným bytom (emaily z 28. 8. 2014 a z 2. 9. 2014). Žalobca totiž nemal vlastné prostriedky ani vlastný záloh. Od kúpy žalobca logicky upustil až po tom, ako banka odmietla akceptovať kupovaný byt ako záloh na zabezpečenie úveru až do výšky 100 % kúpnej ceny. Ak by ho banka ako záloh akceptovala, žalobca by bol byt kúpil. Irelevantné je tiež tvrdenie žalovaného, že žalovaný nezodpovedal za to, či bude žalobcovi úver poskytnutý. To ani nikto netvrdí. Avšak podľa vlastných slov žalovaného rezervačný poplatok zahŕňa „kompletný úverový a realitný servis“ (email žalovaného z 2. 9. 2014). Bol to práve žalovaný, kto do rezervačnej zmluvy zakomponoval ustanovenie o vrátení rezervačného poplatku pri neposkytnutí úveru. Aj keby teda žalovaný za neposkytnutie úveru nezodpovedal, dôsledok tohto neposkytnutia - v podobe vrátenia rezervačného poplatku - zaťažoval práve jeho. Ak tento dôsledok znášať nechcel, nemal v rezervačnej zmluve čl. 2.7 vôbec uvádzať. Postupu súdu prvej inštancie niet čo vytknúť, jeho právne posúdenie je správne. 11/ Na vyjadrenie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný (č.l. 115, 116 spisu) stručne tak, že sa naďalej plne pridržiava svojho odvolania a tvrdení v ňom obsiahnutých. 12/ Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca písomným vyjadrením (č.l. 118 spisu) tak, že rovnako len odkázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenie, ktorým zaujal stanovisko k odvolaniu žalovaného. 13/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP ( t.j. v celom rozsahu), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (vo veci verejne vyhlásil rozsudok) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len v časti týkajúcej sa priznania žalobcovi náhrady primeraného finančného zadosťučinenia, v ktorej časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil; vo zvyšku odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech. 15/ Podľa § 5 ods. 8 písm. b/ zákona č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode (v znení platnom ku dňu uzavretia rezervačnej zmluvy, t.j. ku dňu 3. 9. 2014), prostredníctvom elektronických zariadení nemožno uzatvoriť zmluvu o zabezpečení záväzkov. 16/ Podľa § 544 ods. 1 Obč. zák., ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. 17/ Podľa § 544 ods. 2 Obč. zák., zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. 18/ Podľa § 40 ods. 1 Obč. zák., ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. 19/ Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o žalobe žalobcu vychádzal zo záveru, že rezervačná zmluva, uzavretá stranami sporu dňa 3. 9. 2014, má povahu spotrebiteľskej zmluvy, v zmysle ust. § 52 a nasl. Obč. zák., nakoľko niet sporu o tom, že žalovaný pri uzavieraní predmetnej zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti (ide o subjekt, vykonávajúci podnikateľskú činnosť na realitnom trhu), pričom žalobca (ako záujemca o kúpu nehnuteľnosti) konal ako fyzická osoba - nepodnikateľ, t.j. v postavení spotrebiteľa. Predmetná Rezervačná zmluva je ďalej štandardnou formulárovou zmluvou, uzavretou medzi žalovaným ako sprostredkovateľom a žalobcom ako záujemcom. Na žalobcu (v postavení spotrebiteľa) sa potom vzťahuje aj právna úprava obsiahnutá v zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie následne správne uzavrel, že pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch žalobcu je nutné uprednostniť špeciálnu právnu úpravu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka pred úpravou v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, a to napriek čl. VI bod 4.4 Rezervačnej zmluvy, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že ich záväzkový vzťah vyplývajúci z tejto zmluvy sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. 20/ Odvolací súd po preskúmaní veci zdieľa právny názor prvoinštančného súdu, že zmluvné strany uzavreli platnú rezervačnú zmluvu, s výnimkou dojednania povinnosti žalobcu ako záujemcu o sprostredkovanie kúpy nehnuteľnosti zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu (a tiež dojednania tzv. rozhodcovskej doložky). K dojednaniu zmluvnej pokuty môže dôjsť v akomkoľvek záväzku, t.j. bez ohľadu na to, či „hlavný“ záväzkový vzťah má charakter peňažného alebo nepeňažného plnenia. Nie je významné ani to, či ide o porušenie povinnosti splniť záväzok riadne a včas alebo ide o čiastkové nesplnenie nejakej povinnosti. Rozhodujúci bude obsah dojednania zmluvných strán. Ustanovenia § 544 ods. 2 Obč. zák. pre platnosť dojednania zmluvnej pokuty predpokladajú, že a/ zmluva bola uzavretá v písomnej forme a b/ v zmluve bola určená (dohodnutá) výška pokuty alebo bol určený spôsob jej určenia. Absencia hoci len jedného z týchto predpokladov má za následok neplatnosť zmluvného dojednania zabezpečenia záväzku (zmluvnej pokuty) podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. V súdenej právnej veci vykonané dokazovanie preukázalo, že súčasťou Rezervačnej zmluvy malo byť aj zmluvné dojednanie o zmluvnej pokute (čl. VI bod 3, č.l. 13 spisu), a to vo výške rezervačného poplatku. Z obsahu zmluvy v časti, týkajúcej sa úpravy podmienok vzniku povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu vyplýva, že takáto povinnosť mala stíhať výlučne záujemcu, t.j. žalobcu, a to za porušenie rôznych zmluvných povinností (uvedených v čl. 2, čl. 3 Zmluvy). 21/ Medzi stranami nebolo sporné, že rezervačnú zmluvu uzavreli elektronicky. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj konateľ žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, keď sa vyjadril (pojednávanie dňa 14. 10. 2016, č.l. 63 spisu), že si neuvedomoval riziko nepodpísania zmluvného dojednania týkajúceho sa zmluvnej pokuty. Ustanovenie § 5 ods. 8 písm. b/ zák. č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode (ktorým spôsobom bola v súdenej veci uzatváraná Rezervačná zmluva medzi stranami sporu) striktne upravuje, že prostredníctvom elektronických zariadení nemožno uzatvoriť zmluvu o zabezpečení záväzkov, pričom poznámka pod čiarou k ust. § 5 ods. 8 písm. b/ cit. zák. odkazuje aj na ustanovenia Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute, § 544 až 545a. Keďže zmluvné strany v danej veci Rezervačnú zmluvu uzatvárali výlučne elektronicky, nemohlo byť zmluvné dojednanie týkajúce sa zmluvnej pokuty, uzatvorené výlučne elektronickými prostriedkami, už len z tohto dôvodu uzatvorené platne. Žalobcovi teda nemohol vzniknúť záväzok (povinnosť) zaplatiť žalovanému zmluvnú pokutu vo výške 1.600 €. Nutno ale poznamenať, že v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že zmluvné strany spolu uzavreli Rezervačnú zmluvu v celom rozsahu, tak ako to tvrdil žalovaný (čl. I až čl. VI zmluvy), ako vyplýva z textu nižšie. 22/ Žalobca v konaní totiž spochybňoval uzavretie Rezervačnej zmluvy vrátane čl. VI (s nadpisom Zmluvné podmienky), poukazujúc aj na to, že mu žalovaný formou mailu zaslal formulárový návrh Rezervačnej zmluvy na kúpu nehnuteľností, ktorý obsahoval výlučne čl. I až čl. V - teda len jej prvej strany - ktorú žalobca opatril svojím podpisom a jej sken odoslal žalovanému. Žalovaný opatril opäť len prvú stranu rezervačnej zmluvy svojím podpisom, a jej sken obratom zaslal žalovanému. Žalovaný v konaní nepredložil súdu listinný dôkaz (alebo dôkaz inej povahy), ktorý by preukazoval, že žalobca bol ako záujemca (spotrebiteľ) pred jej uzatvorením oboznámený s celým znením rezervačnej zmluvy (t.j. včítane jej čl. VI o zmluvných podmienkach), keď táto druhá strana zmluvy nie je opatrená podpisom žalobcu (ani v podobe skenu). Zo skutočnosti, že žalobca podpísal prvú stranu Rezervačnej zmluvy (s čl.I až V) nemožno automaticky vyvodiť, že zmluvné strany sa dohodli aj na tom obsahu rezervačnej zmluvy, ktorý je zachytený na ďalšej, druhej strane zmluvy, v čl. VI. Chýba teda dôkaz o zhodnom prejave vôle ako žalovaného tak i žalobcu uzavrieť zmluvu v znení čl. I až VI, tak, ako to v konaní prezentoval žalovaný. Nepochybná je len zhoda prejavov vôle zmluvných strán o obsahu rezervačnej zmluvy v jej článkoch I až V. Uvedené rovnako znamená, že žalobcovi nemohol vzniknúť záväzok uhradiť žalovanému zmluvnú pokutu (aj z tohto ďalšieho dôvodu). 23/ Záver súdu prvej inštancie, že zmluvná pokuta nebola dojednaná v písomnej forme a zmluva je preto v tejto časti neplatná, a teda že žalovanému nevzniklo právo, aby mu žalobca uhradil zmluvnú pokutu, je tak aj podľa odvolacieho súdu správny. Žalovaný si nedôvodne ponechal rezervačný poplatok zaplatený žalobcom vo výške 1.600 €, nakoľko mu nevznikla žiadna pohľadávka, ktorú by si mohol voči žalobcovej pohľadávke na vrátenie rezervačného poplatku, započítať. 24/ Žalobca si ďalej v konaní uplatnil právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a síce vo výške 400 €, ktoré opieral o ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. 25/ Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z., každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. 26/ Súd prvej inštancie, zaoberajúc sa dojednanými zmluvnými podmienkami rezervačnej zmluvy, túto v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty hodnotil aj z toho hľadiska, či by nepredstavovala neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom dospel k záveru, že zmluvné dojednanie ohľadom zmluvnej pokuty takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou je, ktorý záver odvolací súd rovnako zdieľa, a to z dôvodu, že v podobe, v akej mala byť dojednaná, by znamenala značnú nerovnováhu v zmluvnom vzťahu medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným (ako sprostredkovateľom), v neprospech žalobcu - spotrebiteľa. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu by totiž stíhala výlučne spotrebiteľa - žalobcu, ako slabšej strany v konaní. Táto sankcia by sa navyše uplatnila za porušenie v podstate akejkoľvek povinnosti žalobcu, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie. Podľa obsahu rezervačnej zmluvy zmluvná pokuta naopak nezabezpečovala žiadnu z povinností žalovaného. Žalobca si na súde uplatnil právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to úspešne, keďže súd mu vyhovel a priznal mu právo na zaplatenie sumy 1.600 €, ktorú si žalovaný ponechal titulom zmluvnej pokuty. Priznané právo prináleží žalobcovi titulom práva na vrátenie plnenia získaného bezdôvodným obohatením (§ 451 ods. 1, § 457 Obč. zák.). V prípade práva na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia však podľa názoru odvolacieho súdu neboli bezozvyšku naplnené zákonné podmienky na jeho priznanie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. Žalobca síce splnil podmienku úspešnosti v konaní tým, že súd vydal meritórne rozhodnutie vo veci samej, ktorým záväzným spôsobom vyriešil spor medzi stranami, t.j. meritórne sa zaoberal nárokom, ktorý strana sporu uplatnila a žalobou uplatnený nárok posúdil podľa hmotného práva v prospech žalobcu, ako spotrebiteľa - v danom prípade bol žalobcovi priznaný konkrétny nárok z porušenia práva (z titulu bezdôvodného obohatenia). Žalobca ale v konaní nepreukázal, že mu ako spotrebiteľovi reálne vznikla nejaká ujma (či už na cti, morálke, alebo ako sociálna ujma, či škoda). Otázku nároku na vznik primeraného finančného zadosťučinenia preto súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu posúdil po právnej stránke nesprávne. 27/ Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 € zmenil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia tak, že v tejto časti žalobu žalobcu zamietol (§ 388 CSP); vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 28/ O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 255 ods.2 CSP a žalobcovi ako úspešnejšej strane sporu priznal nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 60 % (žalobca z uplatňovanej sumy 2.000 € bol úspešný čo do sumy 1.600 €, t.j. v rozsahu 80 %; žalovaný bol úspešný čo do sumy 400 €, t.j. v rozsahu 20%; potom nárok žalobcu na náhradu trov predstavuje rozdiel medzi jeho úspechom a úspechom žalovaného (t.j. 80 % - 20 %). O konkrétnej výške žalobcovi priznaných trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 29/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).