Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/203/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204899086 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1204899086.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: I. R., Y.. XX.XX.XXXX, E. - N. Č. I., proti žalovanému: SECURITON Servis, spol. s r.o., IČO: 35 693 835, Mlynské Nivy 73, 821 05 Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. novembra 2018, č.k. 12C/8/2004-575, takto r o z h o d o l : Odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 3.333 eur p r i p ú š ť a , rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba v tejto časti zamietnutá, z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a trvania pracovného pomeru, zaplatenia náhrady mzdy vo výške 916 eur za obdobie od 16.10.2003 do 31.10.2003 s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 16.11.2003 do zaplatenia a náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku 1.659,70 eur od 1.11.2003 do rozhodnutia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne 16.11.2003 do zaplatenia z jednotlivých mesačných náhrad mzdy a priznania nemajetkovej ujmy vo výške 3.333 eur z dôvodu diskriminácie v zamestnaní, a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Po doplnení dokazovania v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co 124/2009-216 zo dňa 31.mája 2010, vec posúdil podľa § 15, § 72 ods.1, 2 Zákonníka práce a § 2 ods.1 zákona č. 365/2004 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že k okolnostiam podpísania pracovnej zmluvy zo dňa 11.07.2003 vypočul svedkov N.. Q.. Y. A. G. R.. Bližšie poukázal na to, že svedok E. Y. vo svojej výpovedi uviedol, že v čase, keď bol konateľom, zmluvy podpisoval on, každú pracovnú zmluvu, ktorá bola uzavretá s pracovníkom museli vidieť i majitelia spoločnosti, všetku agendu spoločnosti zabezpečovalo personálne oddelenie. V tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na časový odstup si nepamätal ako došlo k podpisu pracovnej zmluvy, resp. prijatiu do pracovného pomeru žalobcu, vylúčil však tú skutočnosť, že by akýkoľvek pracovník nastúpil do práce a nemal by podpísanú pracovnú zmluvu. Poukázal tiež na výpoveď svedka G. R., ktorý v spoločnosti žalovaného vykonával funkciu riaditeľa, a bol poverený na podpisovanie pracovných zmlúv v súvislosti so vznikom, zmenou a skončením pracovného pomeru pracovníkov žalovaného. Svedok uviedol, že žalobca podpísal pracovnú zmluvu, ktorú dostal on ako i zamestnávateľ v deň nástupu do práce, pracovnú zmluvu so žalobcom podpisoval za spoločnosť on ako riaditeľ spoločnosti, toto oprávnenie mal na základe poverenia štatutárnych zástupcov, a to pána Y. A. I. L.. Pracovná zmluva bola uzavretá u neho v kancelárii a trval na tom, že pracovná zmluva bola podpísaná predtým ako žalobca nastúpil na výkon práce podľa pracovnej zmluvy a vylúčil situáciu, že by žalobca odpracoval u žalovaného pracovnú zmenu a až následne by podpisoval pracovnú zmluvu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že žalobca počas celého obdobia nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by dosvedčil jeho tvrdenia, naopak všetky jeho tvrdenia boli ním samotným spochybnené a zároveň boli spochybnené i svedkami ako i listinnými dôkazmi. Pokiaľ sa týka podpísania pracovno-právnych dokladov, dospel k záveru, že všetky doklady, ktoré boli predložené súdu vrátane plnomocenstiev ako i vyjadrenia predchádzajúcej personálnej riaditeľky Z. J., svedecká výpoveď bývalého konateľa G. R. nasvedčuje tomu, že doklady boli podpísané tak ako je to uvedené na jednotlivých dokumentoch. Poznamenal, že ako sa javil žalobca na pojednávaniach, je prinajmenšom zvláštne, že pokiaľ by bola pravda to čo tvrdil počas sporu, že pracovná zmluva bola podpísaná až po odpracovaní pracovnej zmeny, tak by prinajmenšom pri podpise tejto pracovnej zmluvy uviedol správny dátum, kedy túto pracovnú zmluvu podpisoval. Pokiaľ sa týka jeho diskriminácie v zamestnaní toto tvrdenie žalobcu považoval za účelové, pretože ani jeden svedok nepotvrdil, že by bol počas trvania pracovného pomeru žalobca diskriminovaný. Žalobca tak nevedel žiadnym spôsobom preukázať, že zo strany žalovanej organizácie došlo k jeho diskriminácii na pracovisku. Z výpovedí svedkov zistil, že žalobca bol problémovým pracovníkom, nebol spokojný s pracovným zaradením, pričom i svedkovia, ktorých navrhol vypočuť žalobca, sa nevedeli vyjadriť prečo bol so žalobcom skončený pracovný pomer v skúšobnej dobe. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že rozviazanie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo v súlade so zákonom. Pracovný pomer bol medzi účastníkmi uzavretý pracovnou zmluvou dňa 11.7.2003 na dobu neurčitú, pričom deň nástupu do zamestnania bol podľa pracovnej zmluvy deň 11.07.2003. V pracovnej zmluve bola dohodnutá skúšobná doba 3 mesiace, pričom oznámenie o ukončení pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi počas skúšobnej doby dňa 29.09.2003 a sám nepoprel, že v uvedený deň list od žalovaného prevzal. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v časti neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy vyhovené a v časti nemajetkovej ujmy zrušené, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že z obsahu pracovnej zmluvy Q.. R. nemožno prijať záver, že mal oprávnenie robiť právne úkony za zamestnávateľa v pracovnoprávnych veciach pokiaľ ide o právne úkony založenia, zmeny a skončenia pracovného pomeru a žalovaný počas konania nepredložil žiadne organizačné predpisy, z ktorých by pre Q.. R. ako riaditeľa pre ekonomiku a vnútornú správu vyplývalo oprávnenie na konanie v mene žalovaného v pracovnoprávnych záležitostiach. V tomto smere poukázal aj na výpoveď svedka Q.. R. o tom, že oprávnenie na podpísanie pracovnej zmluvy mal na základe poverenia od štatutárneho orgánu žalovaného - od konateľov p. Y. A. I.. L.. Poverenie od štatutárneho orgánu žalovaného pre Q.. R. na podpísanie pracovnej zmluvy žalovaný nepredložil, a ani svedok Y. nepotvrdil, že Q.. R. poveril na podpísanie pracovnej zmluvy. Mal za to, že preukázal opak tvrdenia svedka Q.. R. o tom, že bol u neho na pohovore a dohodol sa s ním na plate, u neho v kancelárii podpísali pracovnú zmluvu. Poukázal na to, že do súdneho spisu doložil kópiu podania žalovaného zo dňa 30.05.2005 ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C 226/04, z ktorého vyplýva, že pohovor pred nástupom do zamestnania absolvoval s riaditeľom odboru služieb, a nie s riaditeľom pre ekonomiku a vnútornú správu. Riaditeľom odboru služieb bol v tom čase N.. Y., ktorý bol štatutárnym orgánom, konateľom žalovaného a bol osobou oprávnenou konať za žalovaného v pracovnoprávnych záležitostiach. S ním sa dohodol na podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, a preto jeho nástupom do pracovného pomeru došlo konkludentne k uzavretiu pracovného pomeru so žalovaným. Q.. R. ako svedok na pojednávaní 30.05.2013 úmyselne krivo vypovedal o skutočnostiach, ktoré by mohli mať rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej, na čo upozornil zákonnú sudkyňu a žiadal odstúpiť vec pre podozrenie zo spáchania trestného činu krivej výpovede svedka orgánom činným v trestnom konaní, čo si zákonná sudkyňa nesplnila. Argumentoval, že žalovaný v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by sa preukázalo tvrdenie svedka Q.. R.Ž., že bol poverený konateľmi žalovaného na podpísanie pracovnej zmluvy v mene žalovaného a výpoveď svedka Q.. R., že to bol on, ktorý ho prijímal do pracovného pomeru, bola vyvrátená písomným dôkazom. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že pracovnú zmluvu s ním za žalovaného podpísala oprávnená osoba tak ako ustanovuje § 9 Zákonníka práce. Pracovná zmluva uzatvorená 11.07.2003 je preto neplatná podľa § 17 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy však nie je sankcionované jej neplatnosťou a pracovný pomer vznikol konkludentne jeho nástupom do pracovného pomeru u žalovaného. Neplatnosť písomnej pracovnej zmluvy má za následok, že skúšobná doba nebola dojednaná písomne pred nástupom do pracovného pomeru u žalovaného a skončenie pracovného pomeru v skúšobnej lehote je vzhľadom na absenciu písomného dojednania skúšobnej doby pred nástupom do pracovného pomeru neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Uviedol, že po zácviku bol žalovaným ustanovený do funkcie vedúceho pre ústredie Slovenskej sporiteľne a.s., nemal pracovné zaradenie vedúceho jedného objektu, na ktorú mu žalovaný dodatočne vystavil pracovnú zmluvu, platový dekrét a pracovnú náplň. Uplatnená náhrada mzdy teda zodpovedá skutočne reálne vykonávanej práci vedúceho pracovníka pre ochranu objektov Slovenskej sporiteľne, nie náhrade mzdy podľa neplatnej pracovnej zmluvy a dodatočného platového výmeru, ktorý je v rozpore so mzdovými podmienkami dohodnutými pred nástupom do pracovného pomeru. Oznámenie žalovaného zo dňa 29.09.2003 o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe nemá formálne náležitosti požadované Zákonníkom práce ani Občianskym zákonníkom pre platnosť právnych úkonov keď nie zrejmé, kto za žalovaného, ktorý je právnickou osobou, právny úkon uskutočnil keď je tam len jeden podpis aj ten je bez identifikácie osoby, ktorá oznámenie za žalovaného podpísala. Doručenie mu oznámenia žalovaného o zrušení pracovného pomeru v skúšobnej lehote s vlastnoručnými originálnymi podpismi osôb oprávnených konať za žalovaného, žalovaný v konaní nepreukázal. Oznámenie žalovaného o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, z ktorého nevyplýva ani to, kto za žalovaného konal, ani kto oznámenie za žalovaného podpísal a na ktorom chýba originálny vlastnoručný podpis osoby/osôb oprávnených konať za žalovaného, považoval za neplatný právny úkon. Za dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru považoval aj zneužitie postavenia zamestnávateľa žalovaným a skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, postihnuté tak absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Žalovaný opakovane porušoval Zákonník práce voči zamestnancom a bol zato opakovane postihovaný Inšpektorátom práce, čo osvedčuje písomné stanovisko z 21.11.2005. Porušovanie Zákonníka práce voči zamestnancom a porušovanie dohodnutých pracovných a mzdových podmienok ústne žalovanému často vyčítal a žiadal nápravu a z toho dôvodu sa pre žalovaného stal nepohodlnou osobou a v toto smere poukázal na výpoveď svedka Y.. Ohradil sa voči skutkovým záverom, že je problémovým pracovníkom a nesúhlasil s výpoveďou svedka Z.. V konaní bolo preukázané, že sa často oprávnene sťažoval z dôvodu, že žalovaný porušoval Zákonník práce, jeho sťažnosti, ktorými sa dožadoval dodržiavania zákonnosti boli zo strany žalovaného dôvodom na skončenie jeho pracovného pomeru, a to aj napriek skutočnosti, že 29.09.2003 úspešne ukončil skúšku odbornej spôsobilosti na výkon práce pracovníka SBS. Žalovaný s ním účelovo skončil pracovný pomere napriek tomu, že trpel nedostatkom zamestnancov s odbornou spôsobilosťou na výkon práce v SBS, že potreboval doplniť stav pracovníkov s odbornou spôsobilosťou na prácu SBS. Takéto konanie považuje za diskriminačné s cieľom umlčať ho v domáhaní sa dodržiavania zákonnosti, zo strany žalovaného ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom spôsobom, ktorý Zákonník práce pripúšťa, ale v skutočnosti sledoval tým zachovanie protiprávneho stavu, a preto je skončenie pracovného pomeru žalobcu so žalovaným neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vytýkal súdu prvej inštancie, že na skutkový stav diskriminácie v roku 2003 aplikoval zákon č. 365/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 01. júla 2004 a správne mal aplikovať § 13 Zákonníka práce platného v roku 2003 v znení zákona č. 210/2003. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na zámer žalobcu predlžovať konanie, než prispieť k jeho ukončeniu. Mal za to, že žalobca počas celého obdobia nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by dosvedčoval jeho tvrdenia, všetky jeho tvrdenia boli ním samotným ako aj žalovaným, svedkami a listinnými dôkazmi vyvrátené. Žiadny z ním navrhnutých svedkov jeho slová nepotvrdil. Všetky doklady, vrátane plnomocenstiev a vyjadrenia personálnej riaditeľky Z. J. a tiež svedectvá bývalého konateľa Q.. R., s ktorým prerokovával žalobca podmienky pracovnej zmluvy, preukázali, že doklady boli podpísané tak, ako je uvedené na jednotlivých dokumentoch. Rozsudok považoval za súladný s vykonaným dokazovaním a stotožnil sa s jeho závermi. K vyjadreniu pripojil plnomocenstvá zo dňa 28.05.2003. 4. Žalobca vo svojej odvolacej replika namietal dodatočne žalovaným predložené dôkazy o vystavení plnomocenstva zo dňa 28.05.2003 z dôvodu ich procesnej neprípustnosti ako aj s poukazom na neplatnosť právneho úkonu. 5. Po vyhlásení rozsudku; pred tým, než rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 3.333 eur zamietnutá; žalobca písomným podaním zo dňa 03.júla 2019 vzal žalobu v tejto časti späť z dôvodu, že prvoinštančný súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu zo dňa 12.03 2019 č.k. 12C/8/2004 - 588 a zamietnutím sťažnosti mu vznikla poplatková povinnosť v sume 165,50 eur, ktorú však ako bezdomovec bez príjmu nie je schopný zaplatiť. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 05.08.2019 uviedol, že nesúhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby, nakoľko ide o ďalší pokus o umelé naťahovanie súdneho konania, má záujem, aby bol súdny spor raz a navždy uzavretý, tak ako bolo rozhodnuté posledným rozsudkom. 6. Odvolací súd v tejto časti prejednal vec podľa § 370 C.s.p. a vzhľadom na to, že žalobca vzal čiastočne späť žalobu po tom, čo už rozhodol súd prvej inštancie, avšak jeho rozsudok nenadobudol ešte právoplatnosť v časti týkajúcej sa zamietnutia nemajetkovej ujmy v sume 3.333 eur, a žalovaný so späťvzatím žaloby nevyslovil nesúhlas z vážnych dôvodov; späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 3.333 eur pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto jeho zamietajúcej časti zrušil, a keďže týmto dispozitívnym úkonom žalobcu zanikol predmet tejto časti konania, v tejto časti konanie zastavil. Žalovaným uvádzané dôvody, pre ktoré vyjadril svoj nesúhlas so späťvzatím, nepovažoval odvolací súd za vážne a späťvzatie žaloby nebude v rozpore s oprávneným záujmom žalovaného na plynulom a efektívnom ukončení sporu. 7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. 8. Predmetom odvolacieho konania tak zostalo posúdenie odvolacích námietok žalobcu týkajúcich sa zamietnutia jeho žaloby, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce, trvania pracovného pomeru a zaplatenia náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spolu s úrokmi z omeškania. Žalobca namietal, že skúšobná doba nebola dohodnutá v pracovnej zmluve zo dňa 11.07.2003 platne, pretože pracovná zmluva bola podpísaná až po jeho nástupe do práce dňa 17.07.2003, namietal tiež, že nebola za žalovaného podpísaná oprávnenou osobou a že oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 29.09.2003 nebolo podpísané vlastnoručnými originálnymi podpismi oboch osôb oprávnených konať za žalovaného vždy spoločne. 9. Ako už bolo odvolacím súdom konštatované v jeho uznesení zo dňa 31.mája 2010 č.k. 8Co 124/2009-216, platná skúšobná doba musí byť pod sankciou neplatnosti dojednaná v písomnej forme a musí tvoriť súčasť pracovnej zmluvy; dojednanie skúšobnej doby v ústne uzatvorenej pracovnej zmluve je neplatné, rovnako ako dojednanie skúšobnej doby v písomnej pracovnej zmluve, ktorá bola uzavretá až v priebehu trvania pracovného pomeru, ktorý vznikol už skôr na základe pracovnej zmluvy ústne uzavretej alebo pracovného pomeru konkludentne vzniknutého; skúšobnú dobu, teda nemožno dojednať so spätnou platnosťou, ale najneskôr v ten deň, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu zamestnanca do práce, teda začiatok skúšobnej doby je vždy totožný so vznikom pracovného pomeru. V prípade neplatného dojednania skúšobnej doby nemôže zamestnávateľ ani zamestnanec platne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce. 10. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmajúc platnosť rozviazania pracovného pomeru žalovaným so žalobcom v skúšobnej dobe v intenciách týchto záverov odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie výsluchom svedkov N.. Y. A. Q.. R. na zistenie okolností, za ktorých došlo k podpísaniu pracovnej zmluvy zo dňa 11.07.2003. Výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil, keď dospel k záveru, že žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia o tom, že pracovnú zmluvu podpísal dňa 17.07.2003 a správne zohľadnil i tú skutočnosť, že je vysoko nepravdepodobné, že by žalobca začal vykonávať prácu bez podpísania pracovnej zmluvy a platového dekrétu, resp. že by pri podpisovaní pracovnej zmluvy neuviedol skutočný dátum svojho podpisu. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani jeho výsluchom ako strany sporu na pojednávaní dňa 05.06.2008, žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutočnosti spochybňujúce podpísanie pracovnej zmluvy v deň nástupu do práce, a ani žiadne okolnosti týkajúce sa podpisovania pracovnej zmluvy dňa 17.07.2003. Žalobca v spore preukazoval toto svoje tvrdenie spochybňovaním výpovedí svedkov E.. Y. A. G.. R., ktorí však jeho tvrdenia vyvrátili. Súd prvej inštancie tak náležite oprel svoj skutkový záver o tom, že k podpísaniu pracovnoprávnych dokladov došlo v deň nástupu do práce, o svedecké výpovede E.. Y. A. G.. R. a tiež o písomné vyjadrenie personálnej riaditeľky Z. J.. 11. Výpoveďou svedka R.Í. možno považovať za dostatočne preukázané, že k podpisu pracovnej zmluvy došlo dňa 11.07.2003 a že túto za žalovaného podpisoval na základe poverenia štatutárnych zástupcov p. Y. A. L.. Túto verziu podporuje aj výpoveď svedka E.. Y. o tom, že niektoré doklady boli podpisované p. R. a p. E. z dôvodu, že chodil po Slovensku na pracovné cesty, a preto v jeho neprítomnosti oni podpisovali pracovné zmluvy. Podanie žalovaného zo dňa 30.05.2005 predložené v spore vedenom pod sp.zn. 18C 226/04 podpísané jeho konateľmi, v ktorom sa konštatuje, že žalobca pred nástupom do zamestnania absolvoval pohovor s riaditeľom odboru služieb (t.j. s p. Y.), ktorý ho informoval o mieste výkonu prácu, zácviku a mzdovom ohodnotení, nijako nespochybňuje výpoveď Q.. R.A., že v deň nástupu do práce podpísal so žalobcom pracovnú zmluvu u neho v kancelárii. Žalobca sám uvádzal v odvolaní zo dňa 27.02.2009, že s p. Y. rokoval na vstupnom pohovore, kde mu bola príťažlivo predstavená funkcia, ktorú mal vykonávať, jeho povinnosti, zodpovednosť ako aj benefity a pohovor bol ukončený s tým záverom, že vzájomne akceptujú práva a povinnosti a je prijatý do pracovného pomeru s tým, že mu bol poskytnutý čas na absolvovanie vstupnej lekárskej prehliadky a presťahovanie z E. E. do Bratislavy. Absolvovanie pohovoru so žalobcom svedok E.. Y. potvrdil, keď vo svojej výpovedi uviedol, že žalobca u neho sedel v kancelárii, lebo každý zamestnanec, ktorý nastupoval do zamestnania bol u neho na pohovore. Z uvedeného vyplýva, že vstupný pohovor s konateľom p. Y. predchádzal dňu nástupu žalobcu do práce, a nie je preto v rozpore s výpoveďou svedka G.. R. o tom, že v deň nástupu žalobcu do práce s ním podpísal pracovnú zmluvu. 12. Žalobca poukazoval na to, že konatelia žalovaného sa v písomnom podaní zo dňa 30.05.2005 vyjadrili, že po nástupe žalobca obdržal pracovnú zmluvu, platový dekrét a pracovnú náplň. Len na základe obsahu tohto vyjadrenia nemožno prijať záver, že žalobca obdržal pracovnú zmluvu až po nástupe do pracovného pomeru. Pokiaľ ostatné výsledky vykonaného dokazovania neposkytujú podklad pre taký skutkový záver, že niektorý z konateľov by bol prítomný pri podpise pracovnej zmluvy so žalobcom, nemohli sa potom konatelia žalovaného k tejto skutočnosti (kedy došlo skutočne k podpisu pracovnej zmluvy) hodnoverne vyjadriť v tomto písomnom podaní. 13. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania svedok R. bol oprávnený na podpísanie pracovnej zmluvy so žalobcom na základe poverenia konateľov žalovaného na podpisovanie pracovných zmlúv v ich neprítomnosti. Pracovná zmluva zo dňa 11.07.2003 tak bola podpísaná zamestnancom žalovaného, ktorý bol oprávnenou osobou konať za žalovaného v pracovnoprávnych vzťahoch podľa § 9 ods. 2 Zákonníka práce na základe poverenia štatutárnym orgánom. Štatutárny orgán, ktorý má podľa § 9 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce spôsobilosť konať v mene zamestnávateľa, má spôsobilosť poveriť ďalších zamestnancov, aby robili v mene zamestnávateľa určité právne úkony. Ak potom poverený zamestnanec urobí písomný právny úkon na základe poverenia štatutárneho orgánu, nie je tento úkon neplatný pre nedostatok podpisu štatutárneho orgánu zamestnávateľa. 14. V prípade prekročenia oprávnenia zamestnanca pri uskutočnení právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch alebo urobenia právneho úkonu bez dodržania písomnej formy poverenia na robenie právnych úkonov v určitých veciach v mene zamestnávateľa, alebo v prípade absencie poverenia, podľa ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce daný úkon zamestnanca, ktorý prekročil svoje oprávnenie alebo nekonal podľa oprávnenia, by nebolo možné kvalifikovať ako neplatný. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce by takýto právny úkon nezaväzoval zamestnávateľa iba vtedy, ak zamestnanec, voči ktorému právny úkon zamestnanca vystupujúceho v mene zamestnávateľa smeroval, vedel alebo musel vedieť, že zamestnanec, ktorý vystupoval v mene zamestnávateľa, prekročil rámec svojho oprávnenia, alebo že konal bez riadneho poverenia (t.j. bez písomného poverenia, alebo síce na základe písomného poverenia, ktoré však buď neobsahuje rozsah oprávnenia zamestnanca, alebo neobsahuje jeho oprávnenie na vykonanie toho právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorý bol urobený). Voči zamestnancovi, ktorý svojím právnym úkonom prekročil rámec svojho oprávnenia (vrátane urobenia právneho úkonu bez riadneho poverenia) a ktorým by bol zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Zákonníka práce viazaný, má zamestnávateľ možnosť domáhať sa náhrady prípadnej škody, ktorá mu v dôsledku takéhoto právneho úkonu vznikla. 15. Hoci sa žalovaný v priebehu prvoinštančného konania dovolával existencie jeho konateľmi písomne vystaveného plnomocenstva, tento dôkaz; ako prostriedok svojej procesnej obrany; nepredložil do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo dokazovanie skončené (§ 154 C.s.p.), a preto na žalovaným dodatočne predložené plnomocenstvá zo dňa 28.05.2003 (až) v jeho vyjadrení k odvolaniu zo dňa 14.03.2019 nebolo možné v odvolacom konaní prihliadnuť. 16. Nedôvodná je i námietka žalobcu, že oznámenie žalovaného zo dňa 29.09.2003 o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe je neplatné pre absenciu podpisu dvoch konateľov, ktorí boli oprávnení konať v mene žalovaného vždy spoločne podľa zápisu v obchodnom registri. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 25. novembra 1998, sp.zn. 4 Cdo 118/98, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 85/2001, vyslovil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané zamestnancovi podpísané iba jedným z konateľov zamestnávateľa (spoločnosti s ručením obmedzeným) nie je neplatným právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 242 ods.1 písm. a) Zákonníka práce; nejde tu o právny úkon spoločnosti navonok voči tretím osobám, ktorým sa zakladajú práva a povinnosti spoločnosti, kde sa podľa spoločenskej zmluvy vyžaduje, aby ho podpísali obidvaja konatelia. Vychádzajúc z uvedeného záveru nemožno považovať oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe podpísané len jedným z dvoch konateľov za neplatný právny úkon. 17. Písomná forma oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bola zachovaná hoci k vlastnoručnému podpisu konajúcej osoby nebolo uvedené meno a priezvisko osoby, ktorá ju za žalovaného podpísala a jeho neplatnosť nespôsobuje ani absencia identifikácie tejto osoby jej funkciou. Rovnako je bezpredmetná námietka žalobcu, že oznámenie nebolo vyhotovené v dvoch originálnych rovnopisoch, resp. s originálnym podpisom osoby konajúcej za žalovaného. Navyše nedostatok písomnej formy oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou tohto právneho úkonu a platné je aj oznámenie uskutočnené ústnou formou. 18. Tvrdenia žalobcu, že v snahe umlčať ho v domáhaní sa dodržiavania zákonnosti, došlo zo strany žalovaného k diskriminačnému konaniu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nemá náležitú oporu vo vykonanom dokazovaní, a preto v tejto súvislosti žalobca nedôvodne namieta neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 19. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).